Celkom by ma zaujímalo, ako vyzeral pôvodný scenár Warrena Ellisa. Či doňho explicitné násilie zakomponoval on, alebo až ilustrátor, prípadne či to bolo želanie firmy, ktorá komiks vydala. Ellis totiž sám osebe drsňák nie je. Písal Iron Mana: Extremis alebo Ultimate Spider-Mana, čo fakt žiadne krvavé orgie neboli. Ale pri čítaní Vargra som sa cítil skôr ako v spoločnosti Punishera. Mal som z toho zmiešané pocity: krvavé komiksy mi nevadia (niekedy skôr naopak), ale takéto drastické gore poňatie agenta Jej Veličenstva je na míle vzdialené Bondovi, akého poznáme z filmov a Flemingových kníh. Na prvý pohľad je atraktívne a príjemné osvieženie, ak je konzervatívna a starosvetská postava poňatá krvavo. Miestami je to červený kúpeľ ako z hororu. Ale, nuž, ono sa to proste k sebe nehodí. Po výtvarnej stránke je to fajn, Jason Masters (Batman Detective Comics) odviedol dobrú prácu, no aj tu panuje istá pachuť. Pretože - ako stvárnite Bonda? Čo s ním? OK, dáte mu vlasy. Plešatý Bond nemôže existovať (alebo...?). Ďalej? Dobre padnúci oblek. Okej, to by sme mali. A ďalej? No... ani neviem. A to je problém. Všetci ho máme zafixovaného s tvárou Conneryho, Craiga, či Brosnana a teda pred Mastersom stála neľahká úloha dať mu inú tvár, avšak bez toho, aby tým rušil čitateľa. Mne osobne pripadal necharizmatický, jednorozmerná akčná figúrka bez vlastnej osobnosti opakujúca floskule z filmov. Jasné, ani v nich ho nemožno obviniť z psychologickej hĺbky (s výnimkou Craiga, ktorému sa snažili vybudovať celkom zaujímavé realistické pozadie). A nie som si istý, či sa k Bondovi hodí, aby riešil „nejaké“ problémy s drogovým kartelom, to mi pripadá pod jeho úroveň. Pobavilo ma tematické delenie kapitol (kapitola 001, kapitola 002, paradoxne chýba kapitola 007) a páčili sa mi farby Guya Majora (Green Arrow: Prázdný toulec, Batman R.I.P.).
Kapitán Kloss je švárny, neohrozený blonďák s bradou takou kamennou, že si o ňu svoje zbabelé päste rozbijú všetci nacisti v okolí piatich kilometrov štvorcových. A tak je to správne! Je to zároveň legendárny poľský komiks čítajúci spolu 20 dobrodružstiev. V češtine sme sa s ním prvý raz stretli v zošitovke v r. 1971 a do r. 1973 (vrátane) stihlo vyjsť ďalších 19 dielov. V r. 2002 BB/art kompletnú sériu vydalo v masívnom 700-stranovom omnibuse s váhou nebezpečne sa približujúcou k číslu 2 kg, takže kým to prečítate, pravdepodobne začne 3. svetová. V r. 2020 sa reedície chopil Slovart. Sága scenáristov Zbigniewa Safiana a Andrzeja Szypulského a ilustrátora Mieczyslawa Wisniewského je v rámci možností klasická, preto zamrzí, že úvodné slovo sa rozprestiera len na jednej strane a kniha neobsahuje žiadne iné (textové, výtvarné) bonusy. Akcie agenta J-23 sa odohrávajú v dobe vrcholiacej 2. svetovej, takže neustále niekto vezme kapsulu jedu a umrie so slinami vytekajúcimi z úst a zákerná zrada sa ukrýva za každým rohom. Napriek tomu je to trochu nuda, postavy sú neživotné a zápletky podobne statické, ako kresba. Na dnešnú dobu predsa len už nezáživný komiks, ktorému akiste nepomáhajú priveľké (a teda rušivé) dejovo-časové skoky (postava uniká v aute a strieľajú na ňu a v ďalšom okienku už sedí v hoteli) a prehnaná informatívnosť (Kloss vyjde z budovy, titulok. „Kloss vyšiel z budovy“; Kloss z auta vyhodí šoféra, titulok: „Kloss z auta vyhodí šoféra“ atď.). Poplatné svojej dobe, nič sa nedá robiť, taký je život a taký je, nuž, niekedy aj svet komiksu. Scenáre sú neoriginálne a na jedno kopyto (Klossa neustále v poslednej chvíli zachráni Deus ex machina, pri čísle 5 som prestal rátať). Ale je super, že to u nás vyšlo a navyše takto kompletné, pretože ak ste komiksový fanúšik, mali by ste mať Klossa fakt načítaného. V neposlednom rade musíme mať na pamäti, že špinaví zákerní náckovia sú večne medzi nami a čakajú na prvú príležitosť, ako sa dostať k moci, aby mohli doslova splynovať každého, kto sa im nepáči. Som rád, že som si doplnil základné komiksové vzdelanie, ale v mojich očiach to na 4* nemá.
To je ale komiks, vaše vašnosto! Zhltol som ho ako malinu. Vrátil ma nazad do detstva, keď som so zatajeným dychom koncom 8O. rokov objavoval skryté čaro komiksového média. Filipe Melo (Balada pro Sofii) do scenára naakumuloval všetko: detskú Bibliu, krásne zohrato nezohratý tím, pizzu, Hellboya, Hallblazera, Mignolu, Lovecrafta, ukecaného chrliča (ktorý fakt nemá rád, ak ho ocikáte), chápadlá, 6000 rokov starého démona vyzerajúceho ako prefajčené rozkošné dievčatko so psím pohľadom, okultných detektívov, vlkolakov, kaiju a samozrejme zombie Hitlera, ktorý je stále rovnaký slaboch, ako v 40. rokoch. Ku koncu tempo trochu pokleslo, popkultúrne odkazy ma po štyridsiatke nebavia, vsuvka s Dark Horse je, nuž, vsuvka s Dark Horse (ale zas ponúka Rafanov smutný origin, takže ju beriem na milosť) a nechápal som, v akom univerze sa dej odohráva: policajti neveria, že hrdinovi ukradol skúter oživený kamenný chrlič, ale pripadalo mi to tak, že sa zjavne okolo nich odohráva plno očividne nadprirodzených udalostí. Isté rozčarovanie som cítil aj zo záveru. Súhlasím s tvorcami, že predtým sa odohralo toľko apokalyptických veľkofilmových vecí, že koniec sa mal niesť v komornom duchu. Problém je, že on sa napokon vlastne v až tak komornom duchu nenesie: ohrozené mesto, príšery, akčné scény, poznáte to. Len raz za čas v poslednej kapitole preblesne smútok a nostalgia v zmysle všetci starnú a tým pádom sa menia a (možno áno možno nie) múdrejú a nie každý prežije. O to viac zamrzia posledné strany, kedy sa všetko vezme z rýchlika, na nič nie je čas, kľúčové postavy z deja vypadávajú bez rozlúčky a ak postava X naozaj len kamuflovala svoju smrť, tak proste neverím, že by to aspoň nenaznačila svojim priateľom po tom všetkom, čo spolu prežili. Napriek tomu som z tohto fantastického komiksu nadšený. Parádna chémia medzi absurdnou ústrednou štvoricou (OK, tri a pol), krásna a hravá (dole hlavou otočené dialógy v scéne, keď postavy visia dole hlavou zavesené zo stropu za nohy) kresba Juana Caviu, úžasné farby Santiaga Villu a tradične nadštandardné vybavenie od CC: pevná väzba, prebal, lacetka a masívne textovo-fotografické dodatky a bonusy iného charakteru. Nemám úplne v láske, ak je príbeh (či už knižný, komiksový, seriálový alebo filmový) príliš otreštený, ale tu sa to myslím podarilo vybalansovať; bolo to tak akurát, aby to bolo vtipné a pritom aby sme nestratili úzky kontakt so sympatickými postavami a so zábavnými vzťahmi medzi nimi. Keď to budete čakať najmenej, resp. vôbec, chytí vás za srdce a nepustí. K tomu úvodné slová od Romera, Kaufmana z TROMY, Hoopera a Landisa. Skvelé je, že hoc jednotlivé kapitoly vznikali v rozmedzí mnohých rokov, tvorcovia svoje milované postavy nikdy nestratili zo zreteľa a nadväzujú na ich osudy, čiže hrdina sa napokon ožení s kolegyňou z jednotky a Rafana napokon dobehnú jeho finančno-sociálno-poisťovacie problémy z dvojky.
Aby som citoval jednu z postáv: nemám ponětí, co to ksakru je. Každý komiks čítam dva razy a ešteže tak, lebo ak by som tento mal čítať len raz, tak by som na konci absolútne netušil, čo som čítal, o čom to bolo a na čo to bolo dobré. Miller zareagoval na americkú traumu z 11. septembra 2001 spôsobom, ktorý sa mi vôbec nepáčil. Kuriózne je, že pôvodne to mal byť ďalší jeho Batman, ale v DC Franka slušne poslali do prdelky a tak to prepísal a výsledkom je čudo, ktoré paradoxne napokon najviac pripomína práve (avšak zlú) paródiu Batmana. Netrúfam si povedať, aké by to bolo, ak by to bola oficiálna batmanovka. Dlhodobo mi Frankov výtvarný štýl (česť výnimkám) nesedí, ale tu je to ozaj až, prepáčte, hnusné. Komiks čierno-biely, ale občas sa v ňom predsa len farba vyskytne. Napr. na čierno-bielej dvojstrane sú vyfarbené ústa postavy, alebo šnúrky na topánkach; asi fakt potrebujem školu na to, aby som pochopil, čo tým chcel autor povedať. Zaujal ma špecifický formát, ktorý komiksu CC prepožičalo (viď. aj iné millerovky – 300, Xerxés). Smutnou dobrou správou je, že je to krátke a s pomerne malým množstvom textu, takže to budete mať aspoň rýchlo za sebou.
Tajná válka (nemýliť s Tajnými válkami superhrdinů a Tajnou invazi) má vo svete Marvelu kultový cveng, ale napokon to nie je žiadny zázrak resp. je, ale „len“ vizuálne. Výtvarnej podoby sa totiž nechopil nikto menší, než legendárny fotorealistický taliansky génius Gabriele Dell´Otto (Amazing Spider-Man: Rodinní podnik). Prepožičal Nickovi Furymu a spol. neskutočný vzhľad, na ktorý som sa nevedel vynadívať. Trocha pripomínajú oživené hračkárske figúrky. Chápem, že sa nájdu čitatelia, ktorým podobný štýl nesedí, ale mňa mix Claytona Craina (Ghost Rider: Cesta do zatracení), Adi Granova (Iron Man: Extremis) a Alexa Rossa (Království tvé) nadchol (ale súhlasím, Logan vyzerá divne). Scenár nepísala o nič menšia legenda a to Brian Michael Bendis (Alias, Daredevil). Vidno, že má pod palcom jednotlivé postavy a dôkladne si naštudoval ich povahové a iné črty (rozkošná scéna z lietadla). Najlepšie vystihol Spider-Mana, ktorému ostatne predtým zachránil kožu úspešným reštartom Ultimate Spider-Man a následne vymyslel alternatívneho Milesa Moralesa. Scenár je zamotaný a pritom jednoduchý. Tvári sa komplikovane, ale akonáhle sa všetko vysvetlí a rozpletie, uvedomíte si, že to bola skutočne riadne nenáročná jednohubka. Páčil sa mi kontroverzný nápad zneužiť superhrdinov na špinavú politicko-teroristickú hru. Kde sa ukrýva etika? Je vôbec prítomná? Bendis poukazuje na potenciálnu nebezpečnosť byrokratických (alebo skorumpovaných) hlupákov, ktorí nevidia problém ani keď im pristane priamo na stole. Zároveň sa ale pýta, či je v takom prípade správne vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Táto nejednoznačnosť je super. Svet drsnej špionáže, kde nikto nemôže veriť nikomu a zrada a zákerné ťahy sú na bežnom programe dňa, sa sem hodí. Žiaľ, scenár sa hrá na niečo, čím nie je a v konečnom efekte je to proste priemer: skupina hrdinov je najatá na robotu, tú vykoná a následne sa na každého z nich zosype drsná pomsta. Vtip je v tom, že Bendis to rozpráva na preskačku, takže sa kľúčové informácie dozvedáme s oneskorením, akoby až dodatočne. No a keď to do seba vo finále zaklapne, nadvihnete obočie a spýtate sa: a to je všetko? Nuž... je. Klasický ambiciózny a „drahý“ crossoverovský event á la Občanská válka: veľkolepý nápad, ktorý však nie je dostatočne do hĺbky vypracovaný, sú prítomné desiatky postáv, z nich mnohé sú tu len aby tu boli (Beast, Tinkerer). Postavy umierajú, ale nebojte sa: prežijú. Tajná válka obsahuje množstvo čudných bonusov, ktoré dovolím si tvrdiť skutočných znalcov Marvelsveta nezaujímajú. Reč je o desiatkach profilov postáv, ktoré sa nenachádzajú len na konci komiksu, ale tiež uprostred neho + nechýbajú špecifické textové materiály z vypočúvaní. To sa síce dokonale hodí do tematiky SHIELD-u, no je to nezáživné a prelúskať sa tým bolo temer nad moje sily. Fakt k celoživotnej spokojnosti nepotrebujem čítať o tom, že Wolverine meria 160 cm a že Steve Rogers má blond vlasy (!). Nevraviac o tom, že tu má svoje profily plno postáv, ktoré v samotnom deji vystupujú minimálne alebo vôbec (Iron Man). Mám bonusy a podobné srandy v komiksoch rád, ale toto mi pripomenulo situáciu napr. s komiksom Ostrov Dr. Moreaua (od Teda Adamsa), kde tiež bonusy tvorili obrovský priestor a samotný komiks sa hanblivo krčil v kúte (Tajná válka obsahuje „čistého“ komiksu len okolo 116 strán). Napriek tomu všetkému si to 4* zaslúži. Scenár je politicky zafarbený, nebojí sa drsnejších momentov a Bendis je fakt dobrý v dialógoch + vie sa dostať postavám do hláv a dokonca občas až do srdca. Samozrejme kresba skvelá. V CZ vyšlo najskôr v r. 2008 v CREW a v r. 2013 v rámci UKK.
Bez Alfreda si Batmana vieme predstaviť len ťažko. Paradoxom je, že vo väčšine komiksov (o filmoch nehovoriac, čo-to z jeho vojenskej minulosti naznačili snáď len Irons a Caine, ale málo) je len vedľajšou postavou, ktorá sem-tam zasiahne ako deus ex machina, prípadne poskytne hrdinovi mentorskú radu (alebo vítané, suché anglické odľahčenie). O jeho vojenskej (a inej) minulosti vieme len málo. Tak to sa tentokrát mení, vážení. A hneď je z toho najlepší diel divnej série All-Star Batman! Snyder sa konečne opäť raz po dlhšej dobe vzchopil a prichádza s dlho utajovanou kapitolou Batmanovho (a najmä Alfredovho, aj keď ono je to samozrejme prepojené a istým spôsobom jedno a to isté) sveta. Šikovným spôsobom rozširuje, obohacuje a prehlbuje mytológiu okolo fenoménu Temných rytierov. Osobne si síce myslím, že to bude spätne vyhodnotené ako slepá ulička, na ktorú v budúcnosti nadviaže iba minimum scenáristov, ale ani ako jednorázovka to nie je blbé. Určite by ste ale mali mať načítané minimálne Ticho, inak budete fest mimo. K úprimnému nadšeniu mi chýbal predsa len ilustrátor e najzameniteľnejším rukopisom (napr. dvojkový Jock). Dobrý dojem (okrem štandardného, avšak nie jedinečného ilustrátora) kazí azda len zbytočný ruský dodatok. Takže hoc celú sériu All-Star Batman vnímam s rozpakmi a vlastne som nepochopil jej nosnú myšlienku (zdá sa, že jediným spojivom všetkých troch kníh sú Batmanove cesty mimo Gotham, nechám na čitateľovi, či je to málo alebo to stačí), tak posledná kapitola pachuť v ústach napraví. Ale obálka je nevzhľadná.
„Když mají zbraně obě strany, jsou lidi hned civilizovanější.“ Jonah Hex je postava, ktorá mnohým nesadne. Je to asi najmä čítanie pre mužskú časť čitateľskej obce, ale aj tá s ním bude mať problém, aspoň teda niektorí z nich. Hex je totiž kretén a „chlap“ v najhoršom zmysle slova. Problémy rieši násilím, ženy uznáva len kvôli sexu, je to ožran a ak je niekto inej sexuálnej orientácie, ako on, má na to jasný názor. Či sa vám takýto prístup scenáristov bude páčiť alebo nie, závisí najmä na tom, ako sami vnímate svet okolo seba. Scenár je miestami fajn (nečakané slávne cameá), miestami vtipný (Hex fyzicky zaútočí na muža, ktorý mu ponúkne cigarety, lebo si myslí, že ho chce otráviť), inokedy proste len divný (Jonah sa čuduje drobnostiam, ale pri pohľade na autá sa tvári, ako keby sa im na koni v 19. storočí vyhýbal každý deň). Ako celok neurážajúca, štandardná oddychovka zjavne si uvedomujúca, že nemá na to, byť hitom sezóny, a tak je všetko len také napol, aby to nenadchlo, ale ani neurazilo, od scenára po kresbu a farby. Ale ako oživeniu trhu prečo nie; je príjemné mať konkurenciu voči superhrdinským, underground a realistickým komiksom. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-all-star-western-5-muz-mimo-cas-komiks
Pri jednotke som vyslovil ľútosť nad tým, že Jock kreslil len alternatívne obálky v galérii a nie samotný komiks. Preto si asi dokážete predstaviť moje nadšenie, keď som otvoril dvojku... a BUM, Jock! Akiste si však rovnako viete predstaviť moje sklamanie, keď som zistil, že je len jedným z pätice ilustrátorov, takže jeho vklad do tohto komiksu je v konečnom efekte pomerne malý. Škoda, lebo jeho prácu zbožňujem (Green Arrow: Rok jedna, Černé zrcadlo, obálky Skalpov). Scenárista Snyder napísal veľa batmaních kultoviek. Táto k nim patriť nebude. Ale bavilo ma to po dejovej stránke predsa len o jedno netopierie krídlo viac, ako jednotka. Dvojka je jednak ladená do poviedkovej formy (takže ak vás aj jeden príbeh nezaujme, skoro skončí a začne druhý, ktorý vás zaujme) a jednak je dôraz kladený na záporákov, ktorí kedysi boli dobrí ľudia a múdri, vzdelaní vedci, avšak následne kruto zomletí mlynčekom na mäso vinou tragických udalostí. Toto si na Batmanovi vážim. Nanešťastie ako minule, i tentokrát tempo riedi extrémne mdlý Duke. Mám Batmanovu „rodinu“ na rozdiel od niektorých iných čitateľov celkom rád (hoc uznávam, že najlepší Batman je samotár), ale Duke synonymom nudy. Snyder opäť (batboxerovi z jednotky) prichádza s kurióznym vynálezom (ochrana pier). Jednotlivé poviedky sú jemne previazané, čo na konci vyvrcholí zaujímavým zvratom, hoc keď sa nad ním zamyslíte, uvedomíte si, že strojcom TOHTO mohol byť asi naozaj len jeden jediný človek na planéte.
Mám Batmana rád, ale tento mi nesadol. Nápad vyrvať ho z pazúrov Gothamu a premiestniť na preslnený vidiek (!) je geniálny, v praxi však zužitkovaný chabo. Viac, než scenárista, z toho vyťažil ilustrátor. Prišiel so zábermi atypickými pre netopiera (Batman šoféruje kamión, naštvaný nahrbený Batman sa blíži k nepriateľovi naprieč poľom, nad ním modrá obloha a za ním sýpka). Skvelý je nápad postaviť dej na prevoze Two-Facea z bodu A do bodu B, ale ani z tohto nie je vydestilované nič zaujímavé. Vyrúti sa hrozba, Batman ju zlikviduje (je to predsa Batman), nasleduje povinná chvíľa oddychu a opäť akcia. Zápletka o prevoze toxickej osoby osobou, ktorá nie je jej kamarátom a napriek tomu ju paradoxne chráni, mi pripomenula nejaký film, už pár dní premýšľam aký, no nedokážem si spomenúť. Za kresbou stojí (s výnimkou Íra Declana Shalveyho, ktorý kreslil kratšiu záverečnú časť venovanú Dukeovi) legendárny syn legendárneho otca John Romita Jr. Juniorova práca pre Marvel (Daredevil: Rok jedna, Spider-Man: Hobgoblin) ma však oslovila viac. Pár záberov mi dokonca pripadalo škaredých. O to mohutnejšie som si vychutnal galériu alternatívnych obálok, z nich niektoré kreslili géniovia Jock a Bermejo. Mrzelo ma, že nekreslili celý komiks. Jock našťastie Batmana už robil a Bermejo tiež, takže ak ste nečítali Černé zrcadlo alebo Batman: Zatracení, ktoré vyzerajú absolútne božsky, tak šup-šup napraviť staré komiksové hriechy! Ostatne, Jock v rámci série All-Star Batman kreslil dvojku. Snyderovi nikto nevezme stvorenie batmaních klasík Soví tribunál, Černé zrcadlo a Batman, který se směje, no toto nie je ono. Akoby Scott najlepšie zo seba vystrieľal v minulosti a teraz len zo špajze nosí suroviny, ktoré mu kedysi padli na zem a až teraz si to všimol. Nie sú po záruke, dajú sa použiť, no to, že mu doteraz nechýbali, o niečom vypovedá. Je nesústredený a strápňuje sa kvázi šokujúcimi zvratmi. Napr. viackrát očakáva, že uveríme Batmanovej smrti. Dokonca sa dočkáme scény, v ktorej ho záporák „smrteľne zraní“, ale nepočká si na jeho smrť, lež odíde zo scény s hláškou na perách, že má dôležitejšie veci na práci. Toto ak mal byť rafinovaný vtip, nepochopil som ho. Snyder používa strašne mdlé a nezaujímavé postavy a to ako kladné (Duke), tak záporné. Za negatívnu stranu kope Firefly, KGBeast (áno, ten z Batman: Deset nocí KGBeasta z konca 8O. rokov) a im podobné béčka. Práve snaživí ananásy á la Killer Moth sú jedným z dôvodov, prečo niektorí ľudia stále považujú komiks za blbosť pre decká. Pretože som síce prečítal stovky Batmanov, ale akonáhle na scénu nastúpi kaliber typu Black Spidera, prevraciam oči aj ja, čo potom oni? Snyder má Batmana drasticky načítaného (v tomto pripomína Morrisona). Pozná ho spredu aj zozadu (ehm). Takže možno štvortriednych blbečkov používa naschvál, nech je sranda. Lenže ono to sranda nie je. Príbeh je zdrcnutý na samoúčelné akčné scény. Batman a Two-Face medzi sebou nemajú žiadnu chémiu; charizmatickejší tandem vytvorili v Batman Detective Comics 9: Ztráta tváře. Typické snyderovské šialené skoky v čase (od dneška za dva dni, pred dvoma týždňami, pred 22 minútami, o dve hodny neskôr) mi nevadia, vlastne mi vyhovujú. Rovnako sa mi páčilo odratúvanie kilometrov, nekompromisné narábanie s pešiakmi (odseknuté hlavy, upálenia zaživa), milé detaily (batboxer, dvojplošník, odohrávanie akoby v reálnom čase), občasná dojemnosť (flashbacky do spoločného detstva Brucea a Harveyho) a samotný Two-Face je predsa len jedným z najvýraznejších Batmanových sokov a je na ňom silné, že kedysi bol ušľachtilým hrdinom a niečo z tých starých dobrých dôb v ňom stále prežíva, hoc v stopových množstvách. Škoda, že nie je rozvedená myšlienka, že mnohí obyvatelia Gothamu zrejme tušia, kto sa ukrýva pod maskou Batmana, ale nemajú na to dôkazy. Po takej spŕške kritiky asi vyzerá divne, že tomu dávam „až“ 3*, ale on si ich ten komiks zaslúži, v živote som čítal už oveľa slabšie. Tento nie je zlý. Je to ukážková mainstreamová fuška, ktorú si po pár rokoch nebude nikto pamätať.
Ultimate Spider-Man bol v r. 2000 vlajkovou loďou Marvelu po tom, čo superhrdinovia priťahovali čoraz menej (samozrejme kupujúcich) fanúšikov. Dokonca reálne hrozil krach legendárnej komiksovej firmy! Povestným posledným steblom, ktorého sa manažment chytil, bol práve projekt Ultimates. Pod jeho hlavičkou vyšlo viacero slávnych postáv a tímov (Fantastic Four, X-Men...) a základným stavebným pilierom sa stala neprekvapivo najslávnejšia marvelácka postava, milovaný Spajďák. Ultimates ako taký mal za úlohu vrátiť postavám stratenú mladosť, reštartovať ich životné osudy, pozrieť sa na ne z trochu iného uhla a odstrániť im z tvárí a hláv vrásky a sivé vlasy. Zároveň šlo aj o to, aby firma získala nových fanúšikov, ktorí nemali chuť čítať tisíce starých zošitov. Takže sa istým spôsobom začalo od nuly. Z Ultimate Spider-Mana sa stal trhák a Marvel neskrachoval. Scenárista Brian Michael Bendis (Alias, Daredevil) dokázal zázrak a kresba Marka Bagleyho (Ultimate Spider-Man: Smrt Spider-Mana) s tým kráčala ruka v ruke, aj keď až takéto hipisácke prevedenie May a Bena mne osobne nesedelo, v tomto som proste konzervatívny. Bolo to akčné, zábavné, v rámci možností jemne inovujúce staré známe originy a zostalo viac času na veci, ktoré sa v 60. rokoch brali z rýchlika. Vtedy sa strýko Ben zjavil na pár okienkach a bol zavraždený. Tu má obrovský priestor. Vtedy bolo pohryzenie rádioaktívnym pavúkom vecou náhody, tu bol pavúk výtvorom Normana Osborna, čo situáciu ukazuje v absolútne odlišnom svetle. Ultimate Spider-Man a spol. 1 prináša historicky prvý Spajdyho príbeh. Prečítať ste si ho mohli aj v edícii UKK pod názvom Ultimate Spider-Man: Moc a odpovědnost. Tam sa v jednej knihe zjavilo rovno celých prvých 7 ultimate príbehov. Tu len prvý a zvyšok dopĺňa Ultimate Fantastic Four, ale aby bola sranda, tak nie od čísla 1, ale až od čísla 7, keďže prvých 6 CREW vydala samostatne v knihe Ultimate Fantastic Four: Zrod. Ešte stíhate? FF je príjemné osvieženie, predsa len v našich končinách im na rozdiel od iných postáv nevyšla tona komiksov a tento je naviac taktiež zmodernizovaný, čo práve u dotyčného združenia je vítaný proces, keďže som čítal viacero starších FF komiksov a priznám sa, neoslovili ma. Scenárista Warren Ellis (Iron Man: Extremis) a ilustrátor Stuart Immonen (UKK: Samotný strach) síce nestvorili žiadny zázrak, poteší ale iskrivý vzťah medzi Sue a Benom (ktorý tu však má len podobu pár hlášok, z ktorých je zjavné, kto z dvojice sa koho bojí) a scenárista to poňal sympaticky pragmaticky, takže sa zaujíma o to, či Ben chodí na WC alebo či Reed má reálne vnútorné orgány, keďže sa dokáže nereálne naťahovať. Ultimate Spider-Man a spol. 1 je fajn, vrátil ma do detstva, kedy som so zatajeným dychom listoval komiksami a postupne si týmto spôsobom nachádzal cestu k tomuto úžasnému, jedinečnému médiu. Určite má na tom podiel i báječný, atraktívny a pekný formát , väzba lepená v mäkkých doskách, kvalitný lesklý papier a plno, fakt plno farieb. Osobne mi Bendisov prístup u Spider-Mana zas až tak enormne nesedí (v tomto smere je mojím favoritom asi skôr Straczynski), ale rozhodne to nie je márny pokus. Detstvo mi pripomenulo aj to, že CREW projekt ladilo ako čosi medzi bežným komiksovým časopisom a komiksovou knihou (nechýbajú rôzne textové bonusy, či úvodné slovo a dokonca ani listáreň, aj keď v tomto prípade, keďže máme dočinenia s prvým číslom, redakcia odpovedá dá sa povedať skôr na svoje vlastné otázky). 4*, ale pri ďalších dieloch už budem prísnejší.
Plášť - edice deluxe okrem bonusov obsahuje dva komiksy: prequel resp. origin a sequel. Hoci sú Nelsonom Danielom a Zachom Howardom obidva fantasticky nakreslené, viac ma zaujal prvý. Je umiestnený do Vietnamu a rozširuje aj u nás sa postupne rozrastajúce portfólio komiksov venovaných vojne, ktorá do dnešných dní predstavuje traumu Ameriky (ďalej viď. Ennisove kusy Bitevní pole a Punisher: Četa). Prostredie krajiny zmáhanej pekelnou vojnou je stvárnené na jednotku s hviezdičkou. Pokračovanie ma pravdupovediac zas až tak nebavilo, ale i ono je hodné štyroch hviezd. V mnohom mi pripomenulo „naopak“ obrátený superhrdinský resp. antihrdinský film Hancock s Willom Smithom (aj keď správnejšie by asi bolo prirovnanie k Synovi temnoty z produkcie Jamesa Gunna). Keďže pochádza z hlavy Joea Hilla, tak môžete vziať jed na to, že bude zmáčaný krvou a drsnými šialenosťami, oproti ktorým Hancock pôsobí ako neškodný plyšový macko. Viete, že ak aj sa na konci ústredná postava spamätá, zanechala po sebe priveľkú spúšť na to, aby mohla byť reč o happyende. A šanca, že sa spamätá, je 50:50. Svety klanu Kingovcov sa fakt nie vždy končili optimisticky. Plno originálnych nápadov (lietadlo vs. Texaský masaker motorovou pílou, grizly, helikoptéra a plameňomet). Z bonusov spomeniem masívnu galériu a dokonca nechýba Joeova poviedka (!). K tomu tvrdá väzba, červená lacetka a prebal.
Je to fajn, také 3,5*. Na štvrtú to nemá, ale tri by boli málo. Ako mnohé batmanovky, aj problém tejto predstavuje stredná pasáž. Po fakt dobrom, zaujímavom, záhadnom a dynamickom úvode, sa v nej tempo prepadne do samoúčelnej akcie a vyberie sa iným smerom, než som čakal (a tešil sa). Na konci síce zase nájde stratenú niť a ponúkne vcelku uspokojivý a sympaticky komorný (v rámci Batmana) záver, ale vysvetlenie robí z predchádzajúceho deja zbytočnú slepú uličku, takže spod dažďa pod odkvap. Bez debaty je skvelá kresba Douga Mahnkea (Maska) a scenáristova záľuba v používaní menej známych postáv, s ktorými kvalitne pracuje. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-detective-comics-mytologie-komiks
Tak a je koniec. Dôležitou súčasťou siedmej Prašiny sú obrazy razantným spôsobom zatláčajúce scenár do úzadia. Čo je len dobre, pretože prostredie štvrti je síce skvelé a charizmatické, to sa však žiaľ nedá povedať o samotných scenároch. Tie trochu varili z vody pripomínajúc situáciu, keď autor rozvedie dobrú poviedku do nudného románu. Takže som rád, že dominantnou finále sú naozaj najmä fantastické scenérie Karla Osohu. Z podaktorých som nevedel spustiť zrak. Proste krása. Aby som scenáru nekrivdil, tak si zaslúži uznanlivo potľapkať po pleci za samotný koniec, ktorý je sympaticky realistický a azda istým spôsobom príjemne nepríjemne zlovestný.
Som rád, že som dvojke dal „iba“ 3*, lebo 4* si naplno zaslúži až práve tento diel. Pozostáva zo štyroch „poviedok“, ktorých spoločným menovateľom je stará známa Jo. Vzhľadom na to, že každý z príbehov je umiestnený do diametrálne odlišnej doby a prostredia (dokonca kontinent), umožnilo to Brubakerovi, Phillipsovi a Stewartovi predstaviť nám (a pohrať sa) s natoľko odlišnými prostrediami a žánrami, ako je western, čarodejnícky horor, vojnové retro, Divoký Západ, či Európa. Všetky príbehy sú výrazným spôsobom lovecraftovsky hororové, čo je príjemný návrat k duchu jednotky, keďže v dvojke to až na pár okamihov predsa len absentovalo. Musím povedať, že som ti túto jazdu sakra užil.
Po veľmi dobrom rozjazde v podobe jednotky sa v dvojke koná predsa len jemné schladenie a pomerne razantné spomalenie. Tentokrát príbehu chýba výraznejšia atmosféra aj drajv, hoc teoreticky nič nie je atmosférickejšie, než Hollywood 70. rokov, kedy niektorí ľudia boli schopní všetkého, aj spojiť sa s bohom, otázne však je, s akým. Samozrejme sa nad oblasťou stále vznáša brutálny odkaz „rodiny“ choromyseľného psychopata Charlesa Mansona. Kresba a farby sú bez debaty (detská nočná mora), ale scenár proste nudí. Hoc, ako Brubakera poznám, neskôr sa ukáže, že to možno istým spôsobom bola dôležitá časť, bez ktorej sa zvyšok príbehu nezaobíde. Viete ako sa hovorí: niekedy je cesta dôležitejšia, ako samotný cieľ resp. občas musíte spomaliť, aby ste sa do cieľa svojej cesty vôbec dostali. Tak toto je zrejme ten prípad. Každopádne tu a teraz to ale JE určite stagnácia, ktorú príbeh možno potreboval, aby neskôr mohol dupnúť na plyn, ale proste to nie je tak úplne ono. Po druhom čítaní (každý komiks čítam dva razy) sa to zlepšilo, no na štvrtú hviezdu to napriek tomu stále nemalo; naopak: utvrdil som sa v tom, že tri tentokrát budú bohato stačiť. Občas akoby ťažšie zrozumiteľné prechody medzi kapitolami.
Toto sa nevďačne hodnotí. Predsa len je to len výsek z veľkého celku, proste jeden epos rozdelený na päť častí. Ale už prvá je riadna jazda, takže si to 4* s prižmúreným chápadlom azda predsa len zaslúži. Brubaker a noir, to je ako spišské párky a plnotučná horčica. Tentokrát Ed svoj milovaný žáner skombinoval s iným, ktorý by sme uňho možno až tak nečakali a to s... hororom! Čo ako hororový fanúšik samozrejme prijímam s nadšením a nečakaným, ale o to príjemnejším prekvapením. Hoc to tak nemusí na prvý pohľad vyzerať, noir a horor je báječný mix, hodia sa k sebe ako, nuž, spišské párky k plnotučnej horčici. Hoci som si myslel, že Brubaker sa v jednotke len jemne naštartuje a zaradí jednotku, maximálne dvojku a najveľkolepejšie veci si pre nás ponechá až do finále ságy, nakoniec potvrdil, že fakt patrí k najlepším žijúcim komiksovým scenáristom a je to pecka už počas prvého dejstva. Ed sa s tým (s ničím) zbytočne nebabre a už v prvej časti príbehu rozpútava solídne žánrové orgie, ktoré uspokoja každého fanúšika ako noir, tak hororu. Áno, je to klasicky brubakerovsky ukecané, ale je samozrejme niečo iné, keď píše dialógy Brubaker a niečo diametrálne odlišné, ako keď píše dialógy niekto, kto ich písať nevie. Atmosféra skvelá, hutná a hustá. V zobrazovaní násilia Fatale zachádza ďaleko, nájde sa prirodzene i nejaká tá erotika a ste zvedaví, čo sa zo zamotaného scenára vyliahne, hoci sa toho možno aj obávate, lebo je vám jasné, že nič pekné, čo vás pohladí po duši. A keďže to robil Sean Phillips (Criminal, Zombie z Marvelu) a farbil Dave Stewart (ktorý má s HPL bohaté skúsenosti vďaka spolupráci s Mikeom Mignolom), tak je to samozrejme fantasticky vyzerá. Takže áno, toto si určite len 3* nezaslúži. Ale faktom je, že v mužských postavách som sa nejeden raz strácal. Rovnako tak časové skoky môžu na niekoho pôsobiť mätúco.
Niektorí fanúšikovia európskeho komiksu a undergroundu radi hádžu nenávistné horiace gule do amerického komiksu, je preto krásne, že jeden z najťažších komiksov, aké som kedy čítal, sa točí okolo milenky jedného z najslávnejších marveláckych superhrdinov. Kresba Billa Sienkiewicza je zvláštna a špecifická. Čosi také sa nevidí často. Istým spôsobom chápem dôvodom, pre ktoré je Bill legendou. Ale zas to, že je niečo iné, ešte neznamená, že je to aj dobré. Tu už sa pochopiteľne dostávame na tenký ľad, kresba je subjektívna vec, ktorá sa niekomu nepáči a ďalší je z nej úplne paf paradoxne práve z dôvodu, pre ktorý sa prvému nepáčila. Mne výtvarná stránka pripomenula Návrat Temného rytíře, tiež od Millera, vtedy však nielen písal scenár, ale aj kreslil. Atentát „len“ písal a kresbu prenechal Billovi. Preto je kuriózne, že vizuál pripomína Millera. Mne sa kresba nepáčila, bola zaujímavá a ojedinelá, ale po chvíli ma z nej bolela hlava a bol som nešťastný, že sa na ňu musím pozerať. Fury je nakreslený super a „mrakodrapové“ SHIELDácke bojové helikoptéry geniálne, ale to je všetko, odpustite rúhanie. Scenár je na tom ešte horšie. O čo viac som sa tešil na spin-off gréckej vrahyne, o to mohutnejšie sklamanie mi dosadalo na plecia každou ďalšou prečítanou stranou. Absolútne som sa nechytal, neorientoval som. Je to napísané nezrozumiteľne a chaoticky. Síce nepochybujem o tom, že naschvál, ale opäť: to, že je niečo naschvál napísané neprehľadne ešte neznamená, že je to dobré. Možno je to proste len neprehľadné. Každý komiks čítam dva razy a veril som, že pri repríze sa chytím, ale bol to ešte väčší guláš. Každopádne či sa mi to páči alebo nie, Elektre ja nakreslená a napísaná spôsobom, aký je svojím spôsobom unikátny. Predstavuje povinné čítanie pre každého, kto to so štúdiom komiksov myslí vážne. To, že sa mi bohvieako nepáčila, vlastne vôbec nie je dôležité. Dôležité je, že je na nej nádherne vidno, ako sa médium koncom 8O. rokov vyvíjalo. Zbavovalo sa pestrofarebných blbiniek a začalo potemnievať a stávať sa osudovejším, psychologickejším a náročným na čítanie (Arkham, Batman: Rok jedna, Spider-Man: Smrt Jean DeWolffové, Měsíční stín atď.).
Batman: Deset nocí KGBeasta pochádza z konca 80. rokov, kedy sa Batman postupne premieňal z akčnej postavičky na ponurého Temného rytiera. DC v tomto dôležitom období uviedlo na trh zásadné udalosti Rok jedna, Arkham – Pochmurný dům v pochmurném světě, Návrat Temného rytíře, Kameňák a Smrt v rodině. Ostatne to, že majiteľ extrémne chrapľavého hlasu brutálne stemnel, bolo poznať už z Burtonovho filmového trháku z r. 1989. Jasné, z Batmana: Deset nocí KGBeasta cítiť odklon od bezstarostnej akcie práve k drsným udalostiam, čomu krásne odpovedá aj reálne, silné a ľudské rozuzlenie. Netopier je tu občas neovládateľný, podráždený a nesústredený. Robí chyby a pohybuje sa v pochmúrnom noir prostredí, ktoré sa k nemu hodí ako lazane ku Garfieldovi. Ale proste to ešte nie je ono. Príbeh kĺže po povrchu a akonáhle sem-tam (ale skutočne len sem-tam) skúsi niečo tvrdšie, okamžite sa zľakne vlastného tieňa a rýchlo utečie mame späť pod sukňu. Napriek tomu je posun markantný. Scenárista Jim Starlin (Joker: Oslava 75. výročí) filozofuje nad otázkou Batmanovej podstaty. Má právo prekračovať hranice? Môže si dovoliť to, čo si nemôže dovoliť sudca, policajt? Môže, ale čo z toho, keď nelegálne získané dôkazy beztak nemôžu byť použité na súde? Vie, že by mal byť nekompromisný, ale zároveň si uvedomuje, že zákony nepustia. Môže si dovoliť „všetko“, keďže sa nikomu nezodpovedá? On sám si najlepšie uvedomuje, aká tenká je hranica medzi zločinom a spravodlivosťou síce drsnou, ale stále spravodlivosťou. Toto všetko sú veľmi zaujímavé myšlienky, ktoré z Batmana robia skutočne asi jednu z najvýraznejších komiksových postáv v histórii ľudstva. Lež, je toho fakt málo. Komiks obsahuje dve zápletky, ktoré sa plynulo striedajú. Tá so „sovietskym Baneom“ je nudná a hodná max. 2*. Svet vysokej politiky a v tej dobe napätých americko-sovietskych vzťahov sa k Batmanovi proste nehodí. Našťastie je prítomná druhá. V nej najlepší detektív sveta pátra po sériovom vrahovi žien. A to je iná liga. Samozrejme dnes, v roku 2023, to nie je to, čo to bolo vtedy. No stále je to veľmi slušný temný komiks, v ktorom sa pred akciou uprednostňuje realistický kriminálny prípad, kedy sa Batman pohybuje v postranných uličkách, bruškami prstov skúma čosi zaschnuté a hnedé, asi ľudskú krv, no, dúfajme, že má statočný ochranca mesta Gotham vyvinutú dostatočne silnú imunitu. Tvorcovia to miestami nezvládli a neodolali a i do tohto komorného serial killer umiestnili akčnú sekvenciu, ale inak som mal z pátrania po kontajnerovom zabijakovi dobrý pocit. Nanešťastie, linka o vrahovi tvorí len cca 30% celého komiksu. Samostatnou kapitolou je vydanie v čierno-bielej podobe. Tá sa k Batmanovi nehodí, došlo k tomu asi len z dôvodu šetrenia a proste to nie je dobre. Neviete kvôli tomu ani len to, či sa scéna odohráva v noci alebo za bieleho dňa. Pri zmienke o červenej a modrej dodávke som sa skoro zgúľal z gauča. Ak je niečo pôvodne robené ako čierno-biely projekt a dajme tomu to časom skultovnie do takej miery, že je to dodatočne po desaťročiach kolorované (napr. Z pekla alebo Šninklova veliká moc), tak pre to mám pochopenie. Ale nemám rád, ak komiks bol dajme tomu v USA primárne robený ako farebný a u nás vyjde kvôli šetreniu v čierno-bielej forme. Kvôli tomu vlastne ani neviem, či sa mi kresba páčila alebo nepáčila. Ale skôr nie; po výtvarnej stránke je to na môj vkus príliš zastarané a staromódne, viď. konzervatívne nakreslený Bruce, Gordon, batmobil. Na scenári je badať staršie dátum vydania, takže sa neubránime wtf okamihom (Gordon volajúci do batcave na pevnú linku, Batman unášajúci prezidenta USA).
Ukážkové zakončenie kultovej európskej science-fiction ságy. Keďže pojednáva o cestovaní v čase, logika hovorí jasne: môže sa stať nečakané. A veruže sa aj stane. Čo ma na scenári potešilo asi najviac, je, že scenárista to nevzdal a nezneužil motív cestovania časom v zmysle, že by si uľahčil prácu. V jeho poňatí sa stanú veci a činy, ktoré navždy zanechajú v toku vesmírneho času odtlačok a prinášajú následky, s ktorými treba rátať a vyrovnať sa s nimi, lebo človeku ani nič iné ostatne neostáva. Samozrejme je to znova fantasticky nakreslené. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-universal-war-one-5-6-komiks
Keď som ako malý chlapec začiatkom 90. rokov strávil s rodičmi nezabudnuteľné dva týždne v geniálnej Prahe, kde mi od pouličného kolportéra okrem kultového Čtyřlístku kúpili legendárneho Funky Kovala a Thorgala: Dítě z hvězd, ani vo sne mi nepadlo, že sa raz dožijem českého thorgalovského omnibusu v pevnej väzbe. Iste, ten sa dostavil už pred Barbarom a volal sa Neviditelná pevnost, ale Barbar je EŠTE masívnejší, keďže obsahuje jeden zošit navyše. Posledný príbeh obsiahnutý v tomto omnibuse má poradové číslo 29. Od č. 30 na sérii prestal z dôvodu vyhorenia po X desaťročiach pracovať scenárista Van Hamme. Ilustrátor Rosiński sa na rozdiel od neho dokázal nakopnúť a to radikálnou zmenou výtvarného štýlu: od „bežnej“ kresby plynulo prešiel k maľbe. Tak vytvoril už č. 28, prítomné v tomto omnibuse. Sága Thorgal bola beztak jednou z najkrajších na trhu, ale po tomto sa stala skutočnou perlou. Ilustrátorovi sa vďaka tomu pobyt v sérii predĺžiť do č. 36. Po stránke scenára sa mi najviac páčilo Království pod pískem. Nadväzuje na Thorgalov „vesmírny“ osud a hoc sme si mysleli, že o Thorgalovi vieme prvé posledné, prekvapivo sa mu podarilo prísť s novými informáciami. Atmosférou mi to pripomínalo Do vnútra Planéty opíc z r. 1970, čo neznie ako pochvala, ale po stránke post-apokalyptického vnútra planéty to bol mrazivý film. A mrazivé je to aj tu. Chápem, že Van Hammea univerzum unavovalo. Možnože je to poznať. Thorgala zase zajmú tesne pred cieľom, znova musí bojovať o svoj život, inokedy ho pre zmenu rovno zabijú, ale my vieme, že hlavný hrdina nezomrie, trojnásobene nie taký, ktorý tento akt už párkrát prežil. Takže áno, nejeden raz sa sága opakuje. Rovnako berú dych Thorgalove jazykové vybavenosti, keďže sa bez problémov dohovorí na mieste, ktoré bolo od zvyšku sveta odtrhnuté posledných tisíc rokov (s. 23). Ale mne sa taký koncept proste páči a i slabšie albumy vnímam pozitívne, pretože nejeden raz sa v nich objavia drobnosti, ktoré v budúcnosti zohrali kľúčovú rolu (spadol som zo stoličky, keď sa na scéne zjavil Vigrid, ktorého sme naposledy videli myslím v albume č. 14 z konca 80. rokov). Je každopádne pochopiteľné (a logické), že s pribúdajúcimi dobrodružstvami Thorgal čiastočne ustupoval do úzadia a prenechával priestor členom svojej rodiny (Muf sa dojemne lúči, Vlčica je fakt rozkošná) a priľahlým osobám (predposledný album je venovaný legendárnej Kriss, ktorá ma tu asi prvý raz v histórii bavila). Oproti Vlčici, ktorá má dar komunikovať so zvieratami a Jolanovi, ktorý po svojich prapredkoch zdedil isté superschopnosti (+ je nesmierne inteligentný), pôsobí Thorgal občas ako trkvas, ktorého treba neustále zachraňovať a zjavne mu dochádzajú sily. Mne sa to ale práveže páčilo, pripadalo mi to realistické. A ako ostatne v celej tejto ságe, tak i v tomto omnibuse oceňujem, že sa tvorcovia neboja decentnej erotiky a tragických úmrtí. Mínusy, pre ktoré dávam „iba“ 4*: monotónnejšie a predvídateľnejšie zápletky, editorské chyby (prehodená otázka odpoveď Slibuješ?/Slibuju alebo veta „Nenech se copak mě nepoznáváš?“), nepochopiteľné okamihy (prečo Thorgal o synovi vraví ako o poslednom potomkovi detí z hviezd, keď má ešte dcéru a mladšieho syna?), lacná hra na hádanky (prečo mám čakať do aleluja, aby som sa dozvedel, čo sa na konci Jolan spýtal?), nedomyslenosti (tí teda museli byť riadne zdegenerovaní, keď celé generácie prežili na jednom ostrove!), nudný album č. 27 (realistické thorgalovky ma nikdy nebavili), nevzhľadná obálka (prečo nepoužili bažinovo-chobotnicový Modrý mor?), občasná nezrozumiteľnosť univerza (prečo sa niektoré postavy čudujú, keď sa stanú svedkami nadprirodzených úkazov, veď ich svet je plný bohov, ktorí vcelku bežne zasahujú do životov smrteľníkov...?) a neviem si pomôcť, ale... absentujúca lacetka! Buďte s bohmi.
„A já tančil ven z jeskyní, na světlo, pryč od svého detství.“ Údajne prvý akvarelom maľovaný americký komiks. Záhul vymykajúci sa jednoduchému zaradeniu, čo je asi dobre. Už keď sa mi dostal do rúk, bolo mi jasné, že je to obrovský omnibus so všetkým, čo k tomu patrí. Niektoré omnibusy však nie sú náročné na čítanie. Toto nie je ten prípad. Nejde „len“ o to, že Měsíční stín má až cca 530 strán s rozmermi 229 x 325 mm v tvrdej väzbe a s lacetkou. Nie. Znie to neuveriteľne, ale vyšli aj väčšie kolosy. Ide o to, o ČOM to je. TO je na náročné. Scenárista sa rozpísal a akvarelové maľby Johna J. Mutha (Sandman) zapratal tonami textu. Jeho slová sú pôvabné, hravé, vypointované a rozkošné. Roztopašná hra so slovíčkami, vetami, vetnými konštrukciami, súvetiami. Ale po prvých dvesto stranách som si začal klásť otázku: „Nedalo sa to skrátiť?“. Nechýbala scenáristovi sebareflexia? Je toho proste veľa. Čoho? Všetkého. Postáv, zápletiek, rozprávača, dialógov, vedľajších dejových liniek, myšlienok, názorov, postupov, aj prístupov. Reč scenáristu J.M. DeMatteisa (Kravenův poslední lov) je „prapodivná“, síce v dobrom a ako celok je komiks príliš jedinečný na to, aby som mu dal len 3*, no od istého bodu je únavný a napraví to až koniec, keďže vieme, že smerujeme do finále, ktoré bude silné. Osobne som mal problém s tým, že je to „rozprávka pre dospelých“. Je infantilná, ale zároveň drsná, krutá, melancholická a obsahuje ingrediencie, v ktorých sa nájde každý dospelý. Obvykle mám pre podobne neukotvené látky slabosť, ale tu som sa miestami nechytal. Napriek tomu je to istým spôsobom geniálne komiksové (veľ?)dielo a je úžasné, že vyšlo česky. Obálka síce varuje pred prítomnosťou sexuálnych scén, lež temer žiadne tu nie sú. Je prítomných pár odhalených ženských tiel, ale to nie je sexuálna scéna. Erotika je prítomná „len“ v slovách, aj to iba občas. Podmanivé, snové, magické, Malý princ vs. Douglas Adams. Ale je to naozaj pridlhé, vinou čoho sa dostavuje stagnácia a miestami žiaľ až nuda (vojnové peripetie, klan Kschuntov). Neustále sa kamsi putuje, zažívajú sa tam absurdné dobrodružstvá a potom sa putuje o dom (planétu) ďalej; takýto prístup k zápletke ma nenadchol. Ale aj keď som sa občas nudil, maľba bola úchvatná a „zasmušile romantická“. V náročnosti čítania je to nepochybne jedna z najťažších vecí, aké som čítal a to čítam od konca 80. rokov. Dokonca i Klece Davea McKeana oproti Měsíčnímu stínu pôsobí ako šlabikár pre deti. Grafický román okrem samotného komiksu a množstva bonusov obsahuje ilustrovanú poviedku Sbohem, Stíne, ktorú tvorcovia vytvorili desaťročie po dokončení „hlavného“ komiksu a v ktorom dojemne uzatvorili hrdinov osud. Nedá mi nespomenúť jednu vec. Mooreov kultový Kameňák (a následne aj Nolanov film) ponúka pozoruhodný nápad: Joker poskytne viacero teórií o svojom „vzniku“. Až na to, že čosi podobné bolo už u „chundelatého požitkáře“ Iru v Měsíčním stínu, ktorý na trh prišiel pred Kameňákom.
Scenárista a ilustrátor v minulosti spolu robili Dlouhý Halloween a Temné vítězství. To hovorí za všetko. Ich poňatie inej DC legendy, Muža z oceli, je samozrejme diametrálne odlišné, keďže Superman proste nie je Batman (hoc na konci... veď uvidíte). Rovnaký však zostal ich prístup: aj Supermanov príbeh je umiestnený do retro časov zahalených závojom nostalgie a harmónie. Do starých dobrých dôb, ktoré v skutočnosť až také dobré neboli, ale nostalgia je sviňa. Je to výborne napísané, aj nakreslené, je to milé, dojemné, vtipné, proste úžasné. O čo menej je tu akcie, o to je to lepšie. Bonusy tu síce nie sú žiadne, ale dostatočnou náhradou je srdce trhajúci záverečný „dodatkový“ bonus o Clarkovom spolužiakovi (okrem neho je tu ešte 2-stranový minipríbeh o prvom stretnutí Clarka a Brucea, ale ten bol už aj v DKK Superman / Batman: Nepřátelé státu). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-superman-v-kazde-rocni-dobe-komiks
„Násilím se nic nevyřeší.“ – „Kdysi jsem si to taky myslel.“ Ľudia sa búria. Prašinu zaplavili požiare. Smerujeme do finále. A hlas Prašiny prehovára čoraz mystickejším hlasom. V predposlednej časti sa potvrdilo, že scenáre sú síce riedke, ale zachraňuje ich výborná kresba, ktorá predáva tajuplnú štvrť Prašina prinajhoršom na dvojku. Postavy sú až na výnimky (kňaz) neviditeľné, zápletka neveľmi atraktívna, ale naozaj situáciu do nemalej miery zachraňuje práve kresba plná nádherne pochmúrnych mestských zákutí. Zvrat ohľadom pohlavia potešil.
„Když už nic jiného, můžete si alespoň zachovat důstojnost! Teď na tom záleží víc, než kdy jindy.“ Zimomriavky na rukách, guča v hrdle, slzy v očiach a čudná prázdnota v srdci (o duši nehovoriac). Garth Ennis je múdry muž, ktorý má na vojnu správne názory. Vie, o čom hovorí a disponuje informáciami. Zarazilo ma, ako často v niekoľkostranovom záverečnom slove spomína niečo v zmysle „viem, že tomu niektorí ľudia neveria, ale toto a toto sa naozaj dialo“. Za vojny sa odohrali nepredstaviteľné zverstvá, aké by nevymysleli ani najlepší hororoví autori, ak by ste ich na mesiac zavreli do jedného domu, preto fakt nechápem, ako je možné, že existujú ľudia, ktorí tomu neveria. Čo si myslia, že sa vojaci ohadzovali gumovými medvedíkmi? Bitevní pole obsahuje tri príbehy, ktoré sú rozdielne nielen kresbou a typom postáv, ale tiež prístupom k ich životným osudom. Mňa najmenej bavil prvý, ale už ten bol silný. Druhý o čo je intímnejší, o to viac mrazí. A tretí do deja vnáša prekvapivo humor prostredníctvom nezabudnuteľnej postavy Geordieho (šťavnatý český preklad!). Ennis to poňal ambiciózne, takže sa pozrieme na oblohu i do stiesnených priestorov tankov a medzi radovú pechotu. Okúsime ťažkosti, s akými sa stretávali ženy v armáde a jeden príbeh je dokonca na preskačku rozprávaný z pohľadu raz nemeckých, potom sovietskych bojovníkov. Bez debaty je nielen scenár (určite jedna z najlepších Ennisových prác, ak by som to nevedel a niekto by mi povedal, že to písal boh Brubaker, verím mu), ale tiež fajnová kresba Russella Brauna (Mezi řádky), Carlosa Ezquerra (Sudca Dredd) a Petra Snejbjerga (Abe Sapien). Idú do detailov typu komáre otravujúce pri nočnom svetle alebo muchy vznášajúce sa nad telami vojakov. Keď počujem názory, že to nemuselo byť až také krvavé... To ako vážne? Ako si myslíte, že to vyzeralo, ak ste boli vo vojne a vyštartoval proti vám nepriateľský vojak a vy ste mu strelili do hlavy alebo ho prešiel tank a zmenil ho na krvavú, ešte z posledných síl dýchajúcu fašírku? Závidím niektorým ľuďom ich naivné predstavy o svete (a ľudstve). Moja rodina za Druhej svetovej temer zomrela v koncentračnom tábore. Pradedko s prababičkou pomáhali partizánom, ale žičlivý slovenský sused ich udal náckom, tí vtrhli na statok a odvliekli ich do „zberného“ tábora v Senici. Keď by sa nazberal dostatočný počet ľudí, deportovali by ich do koncentračného tábora, odkiaľ lístok naspäť nedávali. Našťastie to nejaký čas trvalo a za ten čas vojna skončila. Paradoxne, na gazdovstvo vtrhlo vojenské nemecké komando, ktorého veliteľ síce odviedol pradedka a prababičku, ale keď videl ich dcéru (moju babičku, snáď stíhate), ako na rukách drží môjho vtedy cca trojročného otca, tak kým chlapi ešte neboli v kuchyni, naznačil jej, aby sa schovala. Vďaka tomuto jeho hrdinskému činu (ktorý bol v ostrom rozpore s naopak zbabelým činom „pravého Slováka“ suseda) odviedli „len“ pradedka s prababičkou. A teraz mi povedzte: čo je vo vojne dobro? Čo zlo? Dá sa to jednoducho vysvetliť? Mnohí mladí vojaci v nemeckej armáde nevedeli, do čoho idú, boli zmanipulovaní fúzatým psychopatom a nakoniec umreli vo vlastných krvavých sračkách vedľa svojich priateľov, ktorým odtrhlo hlavu, pritom nechceli nič iné, než si užívať mladosti, školy, dievčatá. A na strane Spojencov sa nejeden raz nachádzali amorálne odpady; o jednom slávnom kapitánovi partizánskeho oddielu v našom kraji dodnes koluje legenda, že ho nezastrelili Nemci, ale vlastní, ktorým v dobrej viere požičal peniaze a tým následne pripadalo jednoduchšie zabiť ho v boji a hodiť to na Nemcov. Je to šialené, ale taká je vojna. Presne tieto ingrediencie sa Garthovi podarilo vmiešať do deja. Výborne zachytil hnev, smútok, rozčarovanie, byrokraciu, absurdity, zbytočné ľudské tragédie, z ktorých sa niektorí nikdy nespamätali a niekto za vojny zažil také obludnosti, že si prial, aby sa domov nikdy nevrátil. Znie to strašne, ale taká je vojna, je hnusná a každý, kto ju schvaľuje, nedajbože iniciuje, je chorý človek a mali by ho zastreliť, lebo by sa tým zabránilo stratám tisícok, miliónov nevinných životov a zničenie takéhoto jedného človeka by bolo nepochybne službou ľudstvu. Škoda, že sme sa nedočkali dvojky.
„Občas začne nějaký příběh skutečne žít vlastním životem.“ Silný komiks o inceste. Nejaký čas mi trvalo, kým som sa doňho začítal, ale to len z toho dôvodu, že Bryan Talbot tajomstvo hlavnej hrdinky odkrýva postupne, pomaly, v náznakoch. Akonáhle začneme prenikať do dôvodov, ktoré Helenu viedli k jej aktuálnemu spôsobu života, začne nám Bryan okolo krku sťahovať slučku. Trocha mi vadilo, že skoro všetci muži sú incestní zmrdi, pedofili, drogovo závislí, náboženskí fanatici, alebo v ženách vidia iba objekt na naplnenie svojich vlastných sexuálnych túžob. Dokonca aj dobrí chlapi, ktorí tu vystupujú (nie, že by ich bolo veľa), sú nakreslení nejak divne, odpudivo. Áno, na svete je veľa zla a najväčšie skutočne páchajú ľudia, ale predsa len toto nie je fér. Menej ma bavila prvá polovica, odohrávajúca sa v meste. Ale zas ak by nebola prítomná, logicky by nefungovala druhá polovica. Tú hrdinka strávi v lone čarokrásnej anglickej prírody. Po výtvarnej stránke to nie je žiadny zázrak. Lake District je úchvatné miesto v Anglicku, žiaľ Talbot ho nedokázal predať až tak geniálne, ako som čakal. Ale zas minimálne pohľad na zapadajúce slnko je fakt krásny a „trieštenie skla“ fascinujúce. Tak či onak predsa len vidno, že je to komiks z polovice 9O. rokov. Ale v tomto prípade je dôležitejší príbeh, než kresba. Dojemný, citlivý, ozdravujúci a odzbrojujúci. Najmä Helenino ťažké vyrovnávanie sa so situáciou, to fakt budú slzy v očiach u každého a u koho nie, tomu závidím, lebo žije dokonalý, ružový život plný poníkov, dúh a jednorožcov. Drž sa Helena. Držte sa, všetky „heleny“ tohto sveta. Viem, čo je správne, vychovali ma slušne, takže práve táto piata hviezda je určená vám. Viem, že vám to nepomôže, ale ide o princíp.
To, čo tu predvádzajú ilustrátori, je tak neskutočné, že o Batman: Evropa nemám problém vravieť ako o jednom z najlepšie nakreslených Batmanov zo všetkých jeho stoviek príbehov, aké mi kedy prešli rukami. Prirovnal by som ho ku klasickému Arkhamu od nezabudnuteľného Davea McKeana a to už je fakt megapoklona. Žiaľ, po stránke scenára je to horšie. Scenáristi Matteo Casali a najmä Brian Azzarello (Joker, Lex Luthor: Muž z oceli) neodviedli zlú prácu, lež čakal som viac. Zápletka je nalejme si čistého vína skôr len zámienka pre to, aby Batman a Joker putovali po európskych metropolách... a asi aby sa teda Batman lepšie predával nielen v USA, ale aj na starom kontinente? Niektorí považujú za geniálne spojiť Batmana a Jokera, no toto sa samozrejme v minulosti stalo už viackrát. Ale áno, tentoraz je to úprimnejšie a silnejšie, lebo vieme, že to nie je rafinovaná hra, keďže ako Temný rytier, tak klaun gothamského zločinu sú reálne infikovaní smrteľným jedom a tak musia spolupracovať a nie hádzať jeden druhému polená pod nohy. Takže sa síce slovne doberajú, ale sme ušetrení únavných klišé, kedy Joker Batmana v najnevhodnejšej chvíli zradí, spustiac tým samoúčelnú 7-stranovú akčnú scénu. Vôbec, Batman: Evropa je značne neakčný, psychologický a temný komiks. To je ostatne poloha, ktorá nášmu netopierovi odjakživa sekla najlepšie. Obaja páni vytvorili výborne fungujúci tandem, keďže nezabúdajme, že áno, Joker je síce šialenec, ale geniálny šialenec. Takže toto spojenie určite nie je z rangu Einstein/Hloupý Honza. Naopak, niekedy dokonca Batman pôsobí ako ten pomalší, určený len na hrubú silu, kým Joker si všíma detaily. Jednotlivé mestá nevyzerajú ako keby šlo o americkú produkciu, ale ako keby DC oslovilo najtalentovanejších tvorcov z tých-ktorých krajín, ktorí rozumeli dušiam svojich miest. Ono je to vlastne sčasti pravda, keďže jeden ilustrátor je Francúz, druhý Španiel, tretí Talian... Scenár nie je zázrak, ale zas priepasť medzi slabým scenárom a úchvatnou kresbou nie je tentoraz až taká hlboká, ako pri Batman: Můj temný princ, od Mariniho. A keď som jemu dal 4*, tak tomuto ich musím dať tiež.
Ako jednotka a dvojka, aj trojka ma bavila. Páči sa mi fantastická vizuálna stránka, ktorú jej vtisol môj obľúbený Henrichon. Tentokrát berú dych hlavne boje pri arche a flashback o zrode sveta. Páči sa mi formát, ktorý komiksu vtisla Mladá fronta (A4, tvrdá väzba). A v neposlednom rade sa mi páči scenár, ktorý sa nebojí pristupovať k téme kontroverzne a prísť s hlavným hrdinom, ktorý je fanatik. Celé je to ale napísané tak, že mu držíte palce, keďže ľudstvo je tu prezentované ako banda krvilačných zmrdov, ktorí si zaslúžia (doslova) utopiť. Odvrátenou stranou scenára je, že ostatné postavy budia ľahostajnosť. Nezaujímajú nás, nebaví nás orientovať sa vo vzťahoch medzi nimi. Tretí diel je drsný, dostavila sa apokalypsa, nastáva boj pri arche a nasleduje samotná plavba. Je to atmosférické, silné, kruté, realistické, naturalistické a v neposlednom rade presvedčivé. Mladá fronta situáciu každopádne nezvládla a (údajne pre slabý predaj prvých dvoch dielov) záverečný štvrtý diel nikdy nevydala. Zvláštnosťou (nie v pozitívnom zmysle slova) je, že v trojke nemá žiadny priestor Matuzalem, ktorého príbeh tak zostáva neuzavretý (na rozdiel od filmu). Prvý raz sa mi páčila konečne už aj obálka, hoc treba dodať, že Noe na nej vyzerá ako Russell Crowe, čo je v rozpore so samotným komiksom, kde vyzerá skôr ako Thorgal.
3,5*. Kingovci majú zjavne obrovský problém s temnými automobilmi a motorkami (Z buicku 8, Dolanův cadillac, Christine, poviedku Jízda dokonca napísali spoločne). Na Vánoční říšu som sa najskôr tešil a potom som sa do nej začítal a žiaľ nebolo až také geniálne, ako som čakal. Pred čítaním som bol prevsedčený o tom, že tomu dám minimálne 4* (román som nečítal), ale nakoniec prevládlo skôr mierne sklamanie. Komiks je to veľký, o to pokoj. Fakt, fakt veľký. A to nielen rozmermi a pevnou väzbou, ale tiež výtvarnou stránkou a istými aspektami scenára Joea Hilla. Jeho vízia je drsná, groteskne brutálna a nepochybne poburujúca. Ilustrátor Charles Paul Wilson III (Legendy o Myší hlídce 2) mu následne šiel na ruku, obaja páni sa zjavne našli. Niektoré zábery sa mi páčili menej, ale vo všeobecnosti odviedol Wilson kus roboty. Na príbehu mi vadilo, že charizmatický Charlie Manx postupne ustúpil do úzadia a prenechal priestor postavám, ktoré až tak nestrhnú. Záporné ma nechávali ľahostajným a kladné ma pre zmenu nudili. Navyše, jedna záporná sa fyzicky podobá na Manxa, čo je divné. Epilóg ma nudil. Celkovo je komiks na niektorých miestach zbytočne ukecaný (po kom to asi Joe zdedil?) a celková úchylnosť mi pripadala povrchná. Áno, máme dočinenia s krvákom, ale nedokázal som sa zbaviť pocitu, že pripomína Tima Burtona, ktorý kedysi mal neskutočné vizuálne videnie sveta, lež k hororu mali ďaleko. Nevedel som si pomôcť, mňa proste rozkročenie medzi dak fantasy a dospeláckym hororom so sexuálnymi motívmi proste rušil, nevyhovoval mi. Rušili ma tiež chaotické strihy v deji: hrdina je zranený, bacharka ho musí niesť na chrbte s útočníkmi za sebou a s takýmto nákladom sa jej pred nimi podarí ujsť a ukryť sa do ruského kola? Ako? Komiks obsahuje viacero slovných a iných narážok na scenáristovho otca (Claiborneová, búrka storočia, talizman). Oceňujem farby Jaya Fotosa (Zámek a klíč).
Druhý diel sa nesie v znamení stavby archy a nezadržateľného príchodu konca sveta. Keďže od udalostí z prvej knihy ubehlo desaťročie, stavba jednak finišuje a jednak z detí sa stali puberťáci s rozbúrenými hormónmi, takže situácia je napätá. Na nálade nepridáva ani vodca záporákov Akkad, ktorý sa prirodzene chce zachrániť pred koncom sveta a tak s Noem uzavrie dohodu. To je mimochodom v rozpore s neskorším filmom, kde síce postava Akkada neexistovala, ale zjavne ňou bola tá, ktorú následne hral Ray Winstone, len sa proste z Akkada premenovala na držte sa Tubal-caina. S blížiacim sa príchodom apokalypsy sa stávame svedkami čoraz mrazivejších a epickejších výjavov. Pri pohľade na Akkadov tábor pochopíme, prečo je lepšie, aby ľudstvo vyhynulo a prenechalo priestor na planéte zvieratám. Ani teraz sa mi nepáčila obálka, tentoraz z dôvodu, že vzbudzuje dojem mangy (len vo mne?). Nebavili ma telenovelové vzťahy medzi puberťákmi: ona miluje jeho, on miluje ju, tretí tínedžer žiarli... Ale nebolo toho veľa, dalo sa to zvládnuť. Rušila ma občasná zlá nadväznosť jednotlivých scén, vinou čoho som miestami nevedel, či medzi jednotlivými okienkami ubehlo pár minút, hodín, dní alebo dokonca týždňov. Inak ale musím ísť na 4*, scenáristicky to má k dokonalosti ďaleko, ale páči sa mi, že to ukazuje svet ľudí v neprikrášlenej podobe so všetkým zlým, drsný a odsúdeniahodným, čo k tomu patrí. Plus samozrejme za úchvatnú vizuálnu stránku, hoc ani teraz sa mi nepáčili tváre postáv, ale ostatné výtvarné výjavy brali dych.
Kto by zabudol na rozporuplný (anti?)biblický apokalyptický historický (?) triler (?) Noe režiséra Aronofského? Keď som ho videl prvý raz, vôbec som si ho nepripustil k telu, ale v nasledujúcich rokoch ma začal čoraz viac fascinovať a dnes musím pripustiť, že je každým ďalším pozretím silnejší, úžasnejší, veľkolepejší. Zároveň ale stále platí, že (v dobrom) šialené scény striedajú scény banálne, nudné a predvídateľné, ktoré nedokážu spasiť (ehm) ani Jennifer Connely, Ray Winstone a Emma Watson. Diváci boli každopádne na film napriek jeho nedokonalosti zvedaví, takže inak strašne temný a svojský projekt pri rozpočte 125 miliónov na celom svete zarobil fajnových 362. OK, to už píšem recenziu filmu. Takže k veci. Film vznikol v r. 2014. To sa vie. Už menej sa vie, že tri roky predtým Aronofsky inicioval vznik 4-dielneho rovnomenného komiksu, ktorý spolunapísal s Arim Handelom, s ktorým následne spolunapísal scenár k samotnému filmu. Výsledok ich práce nakreslil Niko Henrichon (Smečka z Bagdádu, Doctor Strange). Komiks prekvapivo prvý raz vyšiel vo Francúzsku. K nám sa dostal v r. 2014, teda v dobe premiéry filmu. Behom jediného roka Mladá fronta vydala tri diely. Žiaľ, pre slabý predaj štvrtý vydať odmietla. Nechám to bez komentára. Prvý diel je každopádne skvelý. Ťažko ho opísať, ale je to čosi ako predloha k filmu, pričom však v samotnom filme niektoré veci vyzerajú úplne inak, než v komikse a iné sú také presné, až komiks v niektorých okamihoch pripomínal farebný storyboard. Niektoré momenty sú rovnaké i po obsahovej stránke, ďalšie sa vydávajú trochu inou cestou. Niektoré nápady sú monumentálnejšie v komikse, iné (prekvapivo?) vo filme. V prípade, že ste ateisti, nemusíte sa báť, že Noe nie je pre vás. Je. Dokonca si myslím, že Aronofsky ako pri filme, tak pri komikse urobil veci sympaticky kontroverzné, vďaka ktorým to viac, ako časť Biblie, pripomína skôr apokalyptický fantasy triler o tom, že najväčším problémom planéty je ľudstvo a bolo by super, ak by vyhynulo, lebo je plné násilníckych negramotných blbcov. Henrichonovo umenie mám rád, takže po výtvarnej stránke mi komiks sadol. Pochmúrny svet tesne pred pádom vystihol úžasne, Babylon je úchvatný. Jediné, čo mi vadilo, boli tváre postáv v čele s hlavnou, pri ktorej som neustále myslel na charizmatického Crowea, ktorý sa kvôli presvedčivejšiemu stvárneniu počas natáčania nesprchoval a pribral, čo sa odzrkadlilo na jeho presvedčivom výkone. Obálka vyzerá ako keby Thor čakal na Mad Maxa. Za mínus považujem postavy, ktoré mi boli ľahostajné. Dokonca by som ani nepovedal, že sú to normálne postavy so vzťahmi a charakterom, skôr len povinné figúrky na šachovnici. V neskorších dieloch sa to zlepšilo, ale stále žiadny zázrak (ehm).
Keď som zistil, že tento komiks existuje, povedal som si, že takú koninu jednoznačne musím čítať. Predtým som mal skúsenosť s crossoverom Batmana a Ninja korytnačiek a oba boli skvelé (hovorím samozrejme o tých z pera Jamesa Tynionaa IV, nie o komikse od Matthewa K. Manninga), tak som smelo šiel aj do spojenia so Scooby-Doo. Nuž. Mala ma varovať už obálka, zjavne orientovaná na detského čitateľa. A to takého, že ozaj malého. Toto je určené hrubým odhadom tak pre deti okolo osem rokov. Presne takým štýlom je to nielen napísané, ale nanešťastie tiež nakreslené. Bavila ma sebareflexia (poukazovanie na Shaggyho a Scoobyho „inteligenciu“ a ustráchanosť, tanec batusi, Kríza nekonečných Scoobyov) a vtipná kapitola s Myronom Trošku Protivným, aspoň za to dávam 2*. Proste komiks pre deti s usmievajúcim sa Batmanom, čo hovorí za všetko. Samozrejme nesmie chýbať výchovný apel (nesúďte ľudí podľa pohlavia, ale podľa ich skutkov a povahy, najhorší je strach pre samotný strach atď.). Animovaný Scooby-Doo bol seriál môjho detstva, ale toto nezachránila ani nostalgia.
Úchvatný, prekrásny kus komiksu. Už tá pevná väzba, papier, lacetka a formát A4, ktorým v komiksoch asi nikdy nič nepokazíte. A to som ešte nezačal básniť o dych vyrážajúcej čierno-bielej kresbe. Týmto komiksom je nepochybne radosť listovať. So scenárom je to horšie, keďže príbeh samozrejme notoricky poznáme z kultovej Stokerovej knihy. Treba ale dodať, že scenárista (a ilustrátor v jednej osobe) Georges Bess (Bílý láma) zápletku predsa len na pár miestach jemne, hoc neškodne (a teda zbytočne?) inovoval (napr. istá postava tu na rozdiel od románu prežije). Sledovať to, čo predvádza Bess ako ilustrátor, je pohlcujúce, fascinujúce a imaginatívne. Je tu však jedna maličká skupina ľudí, ktorí z toho nebudú až takí užasnutí a to z jedného dôvodu. Ten dôvod má meno. Dracula - skutečný deník Jonathana Harkera. V r. 2005 ho vydal Netopejr a to, čo v ňom predviedol génius Radim Končandrle, je neskutočné. Keď som ho pred temer dvoma desaťročiami čítal, absolútne ma odrovnal a dodnes ho považujem za to najlepšie z nesuperhrdinského komiksu, čo som kedy čítal. Jednak je to ešte o chlp úchvatnejšie nakreslené, než toto a jednak sa príbeh obmedzil na Harkerov pobyt v desivej Transylvánii, čo je moja najobľúbenejšia pasáž románu. Naopak, Bessov Dracula je (relatívne skratkovitou) adaptáciou slávneho románu, takže ma to jemne nudilo. Bess dokonca temer úplne vyhodil moju druhú najobľúbenejšiu pasáž z románu a to grófovu mrazivú plavbu škunerom Démétér. Komiks má v mojich očiach ešte viacero ďalších chýb. Jonathanova pasáž je ustrihnutá. To, ako sa mu podarilo utiecť z hradu, aspoň slovne vysvetlil, ale radšej to mali ukázať, stačilo na to predsa pár okienok. Občas tomu chýba základná logika (sprchovanie hadicou oblečeného pacienta, no neviem), nepochopil som, aký zmysel pre neskorší dej má niekoľkostranový úvod z (inak nádherného) cintorína. Tatko poňatý Renfield podľa mňa predstavoval slepú uličku. A kto schválil hnedé písmo na čiernom podklade (viď. zadná strana obálky)? Inak ale skvelá vec, akú asi nutne musí mať každý fanúšik komiksu, dvojnásobne hororového. Takmer každé okienko, každý panel sú malým umeleckým dielom. Okrem samotnej uchvacujúcej kresby rozhodne oceňujem ešte pekne vystihnutú dobovú atmosféru (slovník, správanie, oblečenie). Mignolaov Drákula ma bavil menej, ale zas Dracula - skutečný deník Jonathana Harkera viac.
Pozor, toto nie je „samostatné“ dielo, ale plnohodnotné pokračovanie Spajďákovej ultimate série. Ultimate Spider-Man – Venom totiž obsahuje čísla 33 až 38. Dobrou správou je, že v češtine vyšli všetky predchádzajúce časti: prvých 7 príbehov v UKK Ultimate Spider-Man: Moc a odpovědnost a v 18-dielnej sérii Ultimate Spider-Man a spol. znova prvých 7 a následne sa pokračovalo až do čísla 32, na ktoré teda tým pádom nadväzuje dnešný komiks. Takže to u nás prekvapivo vyšlo komplet, čo nie je samozrejmosť. Len proste chcem povedať, že ak si chcete tento komiks prečítať bez znalosti predchádzajúcich dielov, nerobíte dobre. Ja celú ultimate sériu načítanú nemám a tak som si to príliš neužil. Až finálny pokec s Nickom Furym je TEN Spider-Man, akého X desaťročí zbožňujeme, hoc k nedostihnuteľnému (?) Straczynskému má ďaleko a netrvá to ani desať strán. Žiaľ, dovtedy nás čaká niečo, čo prioritne nie je zlé, len jednak treba fakt mať načítaných prvých 32 príbehov a jednak mne osobne tento projekt nesadol. Kresba Marka Bagleyho je dynamická a robustná, ale nebavila ma a miestami bola divná. Prečo Gwen vyzerá ako Joker? Nepáčilo sa mi ani omladenie postáv, vinou čoho Peter vyzerá ako 14-ročný chlapec po dvojmesačnej diéte, keď sa rozpráva s MJ, tá oproti nemu pôsobí ako pedofilka. Ilustrátor má problémy s výškou postáv. V jednej chvíli sa postava X rozpráva s postavou Y a postava X vyzerá nízka a postava Y vyššia a na nasledujúcom paneli naopak. Fušerina, alebo zámer? Obávam sa, že odpoveď poznám. Mňa celkovo nestrhol Bendisov plán reštartovať Spider-Mana. K projektu Ultimate Marvel pristúpil skrátka len preto, lebo sa istým ľuďom vo vedení nepáčilo, ako mladé postavy postupne zostarli, mali brady, deti a zdravotné problémy. Chceli ich vrátiť nazad do detských liet. Nie je to málo? Mne sa naopak práveže páči, že postavy zostarnú so svojimi fanúšikmi. Chápem, že každá slávna superhrdinská postava sa skôr alebo neskôr nutne musí dočkať rebootu, je to nevyhnutné ako smrť. Niektoré nové nakopnutia sú geniálne (Brubakerov Captain America, Smithov Daredevil), no u Bendisovho Spider-Mana si tým nie som istý. Napriek slovám tvorcov, že im nešlo o povrchnosť, sa mi zdá, že presne tú vytvorili. Dozvieme sa, že Peter a Eddie Brock boli v detstve priatelia, ale Peter na to zabudol (hlavne, že si pamätá na nejakého Traska). Na prvý pohľad šokujúca zmena oproti kánonu, ale keď sa nad ňou zamyslíte, možno si ako ja uvedomíte, že z nej nič nevyplýva. Detto Venom: už to nie je parazitická, večne nenažraná beštia z vesmíru, ale vedecký pozemský experiment. A znova sa pýtam: na čo je to dobré? Je to vôbec na niečo dobré? Alebo je to len zmena pre zmenu? Súboj bez kostýmu je ďalšia vec, ktorá pôsobí sviežo, ale zároveň s ňou nie je pracované tak, aby dostatočne zaujala. Nuž, na to si už asi bude musieť odpovedať každý z vás. Ja som si odpovedal. Bendis volí samé pohodlné spôsoby a skratky (rýchly prerod z priateľa na smrtiaceho soka neobháji ani ovplyvňovanie Venomom).
Nepotěšil ste mně, ani já vás nepotěším. Ako u Jonaha Hexa, tak aj u Solomona Kanea som rád, že u nás vyšiel a ako u Jonaha, aj tu mi bohato stačil jeden diel a po druhom netúžim. Netúžil po ňom zrejme nikto, keďže je to prvý a zároveň posledný výskyt puritánskeho kňaza v našich končinách. Obálku kreslil Mignola, ale komiks samotný Mario Guevara (farby dodal mignolaovský Dave Stewart - Hellboy, Baltimore). Kresba ma nenadchla. Na niektorých miestach bola taká nezrozumiteľná, že som musel jednotlivé scenérie dlho študovať, aby som pochopil, na čo sa vlastne pozerám. Počas úvodného prepadu v spánku Solomon na jedného z útočníkov zaútočí tak, že to vyzerá ako keby ho Kane ovracal červenými zvratkami. Až pri bližšom skúmaní som si uvedomil, že ho presekol mečom. Hneď na nasledujúcej strane zvieratá dosahovali rozmery Godzilly. Začal som premýšľať, čo je to za čary. Ostatne, je to (dark) fantasy. Až následne mi docvaklo, že proste len stoja príliš vpredu a postavy za nimi veľmi vzadu a tak vznikol tento (zjavne nechcený) efekt. Na iných miestach je prítomný nezrozumiteľný „strih“. Ako keby zmizlo tu jedno, tam dve okienka. Takže konkrétne za mňa kresba sklamanie. Možno by som bol radšej, ak by komiks kreslil Mignola. Jeho výtvarný štýl síce až tak nemusím (odpustite rúhanie), ale aspoň je osobitý, čo sa o tomto povedať nedá. No stále lepšie ako scenár, ktorý je mdlý a nezáživný napriek tomu, že kysne pod ťažobou súbojov, hradov, temných lesov a príšer. Po atmosférickej stránke to nie je zlé. Ponurá tiesnivá doba, kedy ste šli ráno na hríby a nevedeli ste, či vás roztrhá zúrivý hladný medveď, prejdete okolo hnijúceho obesenca, ktorému budú vrany žrať oči alebo nazbierate plný košík čerstvých lahodných dubákov do praženice. Žiaľ, tempo je vražedne pomalé, zápletka nebaví, postavy nudia a dialógy jedným uchom dnu druhým von. Nikto netvrdí, že hlavný hrdina musí byť sympaťák roka. Veľakrát najlepšie fungujú antagonisti. No tento pán je fakt extra studený čumák. Solomonovi je prakticky nemožné dostať sa pod kožu, o srdci nehovoriac (zrejme žiadne nemá). Vedie divné reči a vyzerá ako „terorista“ z V jako vendeta, v jednej chvíli pištoľník, potom pomaly až samuraj. Strácal som sa v tom, nerozumel som tomu a ani som tomu porozumieť pravdupovediac nechcel, až do takej miery ma to nebavilo. Komiks je strnulý, statický, bez života a staromódny. Avšak nie sexi staromódny, ale proste len staromódny. Za najväčší plus tohto komiksu považujem to, že nám predsa len aspoň čiastočne rozšíril naše (komiksové) obzory už tým, že bol vydaný v češtine.
„Horší by to už mohlo bejt, jedině kdyby nás plavat učila ta sadistická holka, co mně chodila hlídat!!!“ Skvelá komiksová kniha s kúzelnými okamihmi, ktoré, nebojím sa to napísať otvorene, dosahujú temer až filozofický rozmer. Rieši sa tu život, Boh, otázky, na ktoré niet odpovedí, hovadiny v televízii, zastaranosť vojenskej technológie, osud a samozrejme to, kam pôjdeme po smrti (do Pittsburghu?). To je veľmi nečakané, ak uvážime, že hlavným hrdinom je nukleárna bomba pardon šesťročné hyperaktívne dieťa a jeho plyšový, teda živý, teda ako sa to vezme, proste tiger. Netradičné spojenectvo je neskutočne rozkošné, pôvabné a magické. Je v ňom obsiahnutá detská hravosť a pritom dospelácka vážnosť. Detská jednoduchosť, hraničiaca s naivitou, vie (ne)paradoxne najlepšie vystihnúť útrapy života, zamyslenia a slepé uličky našej pozemskej existencie. Billovi Wattersonovi sa podaril husársky kúsok: krásne zachytil zvláštny, ako keby až snový detský čas, kedy okolo nás zúri reálny život, ale my si ho absolútne nevšímame a utekáme von, aby sme páchali veci, na ktoré keď spomíname s odstupom desaťročí, premýšľame, ako je možné, že sme ich vôbec prežili. Pri tejto katastrofe zhmotnenej v tele malého dieťaťa sa treba najviac mať na pozore vo chvíľach, keď je dlho zavretý vo svojej izbe a nevychádzajú z nej žiadne podozrivé zvuky. Calvinovi (rezignovaní) rodičia by si zaslúžili Nobelovu cenu za mier. Hoc treba objektívne dodať, že mama chcela dievčatko a otec jazvečíka a to, že to bude fakt zlé, pochopil už keď v pôrodnici prvý raz zbadal „tú scvrknutú opicu“, ktorá je očividne fyzickým zhmotnením desiatich rán egyptských. Ani neviem, čo by som na tom skritizoval. Možno ma trochu nudili Calvinove (pardon, medziplanetárneho nebojácneho prieskumníka Sekáča) vesmírne dobrodružstvá, nepozdávalo sa mi zľahčovanie šikany a 128 strán je „len“ na stripy predsa len asi trochu priveľa. Ale zas sťažovať si na to je ako sťažovať si, že ste nedostali dvojposchodovú čokoládovo-marcipánovú tortu, ale trojposchodovú. Pointy sú úžasné, rovnako tak hlášky, dialógy a monológy. Do komentárov na knihy a komiksy zvyknem dávať hlášku, ktorá ma zaujala najviac, ale tu ich bolo tak veľa, že vybrať jednu bolo prakticky nemožné. Čas na tigrie objatie!
Krásne nakreslený a vyfarbený (do zelených, tlmených, zlatistých farieb) komiks. Škřet je predchnutý mystikou, poverami a legendami. Ilustrátor Will Perkins odviedol kus práce, ktorou nás od prvých strán spoľahlivo vráti nazad do detstva. Všetky tie lesné malebné, ale i nebezpečné zákutia, rieky, močiare, jaskynné komplexy a hlboké noci, kedy je obloha posiata miliónmi hviezd, to všetko je pastva pre oči. A do toho jeden mladý skřet a vlčica, ktorá nemá žiadne superschopnosti, je „iba“ verná a statočná, ale ako sa tak pozerám okolo seba, zisťujem, že aj to sú superschopnosti (a aké!). Komiks je plný mágie, čarov a rozprávkových bytostí, nie je to však zameniteľná, spotrebiteľská fantasy na jedno použitie. Je to skôr rozprávka z našich zemepisných kútov (hoc oficiálne americká) plných morálne skazených kráľov a čarodejníc žijúcich v ústraní temných hôr. Zaujímavá na scenári Erica Grissoma je jeho skratkovitosť. Riktove strety s tu viac, tu menej dobrými obyvateľmi rozprávkovej ríše sú poňaté z rýchlika, buď sa ešte ani poriadne nezačnú a už končia, alebo je to celé trochu inak a Rikt z nich vykorčuľuje bez efektnej akcie, zato realistickejšie a teda uveriteľnejšie. Lebo v živote to tak predsa veľakrát býva, že to, čoho sa bojíme, dopadne úplne inak, než čakáme, ten, koho považujeme za zlo, je nudný úbožiak a ľudia, ktorých sme sa báli, sú dobrí a múdri a pamätáme si na nich až do svojej vlastnej smrti. Ale bude si niekto pamätať na nás? A v živote to chodí aj tak, že sa dáme na cestu z dôvodu X a až v cieli strastiplnej cesty zistíme, že na tom, kvôli čomu sme podnikli prvý krok, na konci už len pramálo záleží a my sme našli sami seba a už nám na veciach, na ktorých nám záležalo kedysi, vôbec nezáleží a naopak nám záleží na veciach hodnotnejších, silnejších, azda dôležitejších, o ktorých sa nám kedysi ani nesnívalo. S búraním mýtov pracuje scenárista ostatne už skrz ústrednú postavu, ktorá má negatívnu povesť a pritom je to čestný mladý muž vážiaci si priateľstva a záväzkov. Bál som sa, že príbeh bude otvorený, koniec je však plnohodnotne a dojemne (a vlastne smutne) uzatvorený. Som rád, že sa z toho nevyvinul ďalší Šninkl, mám toho malého darebáka rád, ale na Skřetovi si vážim práve to, že odložil nabok akékoľvek (nedajbože kresťanské) ambície a vyrozprával nám „len“ dobrý príbeh. Trocha mi atmosférou pripomínal Thorgala, Legendu Ridleyho Scotta a dokonca Šamana s Connerym, kde tiež ide o neľútostivé, bezprecedentné ľudské plienenie čistého prírodného raja, v ktorom človek po sebe zanechá len spúšť nevyčísliteľnej hodnoty. Pôvodní obyvatelia, dovtedy potichu a jemne žijúci v súlade s prírodou, pred ním ustupujú. Až jedného dňa nebude kam. Aby som len nechválil, mám rád všetko psovité a akonáhle sa niečo na ten spôsob objaví v knihe, filme, seriáli, či komikse, som nadšený. Tu ale bol dôraz na vlčicu kladený predsa len príliš infantilne napriek tomu, že je stvárnená fakt rozkošne (kňučanie, plieskanie chvostom). Nebola to slepá ulička? Na konci totiž z toho, že v deji vystupuje zviera, nič nevyplýva a istým spôsobom si takto nastavený dej viem predstaviť bez zvieracieho elementu. Ale to je skutočne len detail. Plus ma trochu nudil pobyt u žabiakov. Najlepšie Skřeta charakterizovali samotní tvorcovia v záverečnom poďakovaní: je to malé dobrodružstvo. Ale viete, ako sa hovorí. Dobrého málo býva. Tento komiks disponuje siným ekologickým, (proti)rasistickým (resp. protixenofóbnym) a etickým posolstvom. Čo je v dnešnej hlúpej dobe plnej ľudí s vyštudovanou vysokou školou života obzvlášt dôležité. Pravdupovediac, zápletkou a štruktúrou deja, ale i atmosféru (čosi medzi drsnou mágiou a realistickou rozprávkou) mi to pripomenulo komiks Poslední jednorožec (tiež Comics Centrum): neškodná mytologická bytosť putuje fantasy svetom, stretáva rôzne bytosti i ľudí, tu zlých, tu dobrých, tu všakovakých a všetko smeruje k finále so stretom s démonickým záporákom.
„A tak dnes zemřeli jedině ti, kteří byli zabyti lidmi.“ Po sklamaní z prvého omnibusu príjemné prekvapenie, až je pri takto stúpajúcej kvalite škoda, že sme sa tretieho omnibusu nikdy nedočkali (minimálne crossover s Votrelcami by som si určite zohnal). Druhý omnibus nie je najlepší komiks na svete, tie 4* sú s privretým červeným okom, ale bavil som sa oveľa viac, ako pri jednotke. Kniha obsahuje päť komiksov a na rozdiel od tých z jednotky na seba nadväzujú minimálne, vôbec alebo temer nepostrehnuteľne (napr. hrdinom finálneho je vedľajšia postava z predchádzajúceho, ale o X rokov neskôr). Proti Terminátorom tentokrát nestoja muži a ženy takí svalnatí a ozbrojení, že by ich mal problém prebiť aj Arnold Schwarzenegger v dobách, keď bol majstrom sveta v kulturistike, ale obyčajní ľudia z mäsa a kostí. Súkromní detektívi, radoví policajti, personál nemocnice, motorkári vyznávajúci Satana, sérioví vrahovia, starí hľadači zlata a konečne už aj legendárna Sára Connorová. Takýmto postavám sa logicky držia palce ľahšie práve vďaka tomu, že sú uveriteľní. Je nám jasné, že stret s Terminátorom nemajú šancu prežiť a tak musia utekať a voliť tu viac, tu menej vynaliezavé spôsoby, ako nezastaviteľné monštrá z budúcnosti spomaliť, keď už nie je v ich silách svojich prenasledovateľov ukončiť. Aj filmy Terminátor predsa najlepšie fungovali v momentoch, keď proti kyborgom stáli ničnetušiaci policajti, ošetrovatelia z ústavu pre psychiatrických pacientov alebo bežní civili, ktorí chodia normálne do práce. Oproti jednotke, ktorej dej bol umiestnený do nudne stvárneného veľkomesta, sa tentokrát značne zlepšila aj výprava (nemocnica, Údolie smrti, Rusko, silvestrovské námestie). Minule scenáristi univerzum posúvali dopredu zaujímavými nápadmi, ktoré následne prebrali filmári (Terminátorka, napoly robot napoly človek) a ani tentokrát nestoja bokom. Prichádzajú s dianím v Európe, s učiacimi sa Terminátormi (to ale ostatne mal už Cameron v T2) a robotickými zvieratami (toto prekvapivo dodnes žiadny režisér nevykradol). V mojich očiach sa rapídne zlepšili nielen scenáre, ale tiež kresba. Najviac sa mi po výtvarnej stránke páčila Sebevražedná mise nakreslená Frankom Teranom (Vetřelci Omnibus 5 + 6). V tomto omnibuse sa vystriedalo veľké množstvo ilustrátorov, čo je na jednej strane super práve kvôli pestrosti, na druhej to vytvára vizuálnu nekonzistenciu, takže jednu a tú istú postavu dvaja ilustrátori vidia úplne inak. Vinou toho napr. súkromné očko raz vyzerá ako tučný tatko a následne ako bratranec Dolpha Lundgrena. Čo sa týka scenárov, ak aj nie sú geniálne, nepochybne disponujú originálnymi nápadmi (napr. v poslednom sa prelínajú dve časové línie a príbeh z Ruska je síce najmenej zaujímavý, ale svoje robí už samotné umiestnenie do tohto prostredia, takže vojaci nadávajú „suka“ a pijú vodku, čo je wtf sranda). Občas je to v rozpore s filmami (John Connor puberťák nikdy v živote nedržal v rukách zbraň?) a práca s náhodami (skúšobný robot ponúkaný armáde, zhoda mien s rodinou z prívesu) je ťažko akceptovateľná, ale rozhodol som sa nad tým nepremýšľať.
Návrat do detstva, keď mi rodičia v 90. rokoch kupovali veľa komiksov, keďže ich však u nás vtedy vychádzalo na kilá, nedalo sa finančne zvládnuť kupovať všetky. Najviac si to odniesol asi práve Conan, ktorého som zbožňoval samozrejme aj vďaka filmom s Arnoldom Schwarzeneggerom, hoc jeho poňatie nemá s literárnym barbarom veľa spoločného. Musel vtedy každopádne ustúpiť osobnostiam, ktoré pre mňa znamenali predsa len viac (nazdar Záhadný Spider-Man). Keďže sa toho vinou ku mne dostala len jedna conanovská zošitovka, nezostávalo mi nič iné, než ticho závidieť spolužiakom, ktorým to rodičia kupovali a oni to nosili do školy. Až s odstupom desaťročí som načítal celú (18-dielnu) sériu od Semic-Slovart. Archivní kolekce Barbar Conan 1: Conan přichází neobsahuje síce inkriminované kusy od Semic-Slovartu, ale istým spôsobom je to to isté. Séria od Semic-Slovart totiž pozostávala prevažne z rokov 1976 – 1979, kedy ich kreslil John Buscema (s minimálnou pomocou Howarda Chayikina a Tonyho DeZunigu) a písal Roy Thomas. V omnibuse sa nachádzajú komiksy z rokov 1970 – 1971 a tiež ich písal Thomas, síce kresličom bol Barry Windsor-Smith, no vyzerajú akoby ich jedna mater mala. Takže áno, trvám si na tom: hrejivý, nostalgický návrat do detstva. Conan prekvapivo začínal v Marvele, ten si s bronzovým Cimerčanom ale nebol istý a tak pár mesiacov pred jeho debutom uviedol skúšobne na trh betaConana: krátky komiks s hrdinom menom Star the Slayer, ktorý je Conan, len sa inak volá a vyšiel v zošite Chamber of Darkness. Čitatelia zareagovali pozitívne a tak už nič nebránilo tomu, aby Conan mohutne, tak, ako to vie ostatne len on, vtrhol na trh. A zúri na ňom dodnes. V CC sa tieto retro veci rozhodli postupne skompletizovať, pričom na ničom nešetrili: tvrdá väzba, komiks na prvý pohľad budí rešpekt a pocit vyšperkovanej exkluzívnej edície, prebal, lacetka, 368 strán a okrem štrnástich komiksov (vrátane raritného Chamber of Darkness!) obsahuje more exkluzívnych bonusov. Chápem, že to niekomu bude pripadať zastarané, ale mňa okamžite zahalil hrejivý plášť nostalgie. Na každom kroku na spanilého Cimerčana striehne zlo. Černokňažníci, príšery, smrteľne nebezpečné kulty, kráľovstvá plné drsných tajomstiev, okrídlení démoni, cthulhuovské obludy zákerne číhajúce v obludnom podzemí, nemilosrdné beštie, lietajúce opachy, armády dobyvateľov a opulentné ríše, ale tiež umierajúce svetadiely. Vadilo mi azda len to, že na rozdiel od neskorších dielov tieto idú nečasto do hororu a odohrávajú sa skôr v mestách, než v džungliach. Sympatické je, že príbehy na seba voľne nadväzujú, hoc každý je (relatívne) uzavretý. Vidno, že postava sa ešte len hľadala (Conan v jednej chvíli „stuhne strachom“, to svet nevidel, možno ho však ospravedlňuje nízky vek) a poplatný dobe (ženy sú buď neschopné krásavice, alebo manipulatívne mrchy).
Na toto som sa tešil roky, ale nakoniec ma to sklamalo. Katastrofa to síce nebola, ale na 4* to fakt nemá. Zarazila ma už veta na prebale „v tomhle obsažném terminátorském souboru nepůjde jen o monstrum s tváří Arnolda Schwarzeneggera“. Čože? Veď tu žiadny Terminátor s podobou slávneho rakúskeho herca nebol! V rozpakoch ma nechávalo i to, že po šťavnatú nadávku a krvavé úmrtia sa nejde ďaleko, ale to, ako sa ilustrátori stoj čo stoj snažia vyhýbať inkriminovaným častiam nahých ľudských tiel, tak to bolo smiešne. Kniha obsahuje štyri komiksy. Ich hlavný problém tkvie v scenároch, ktoré sú priemerné (postavy nemajú šancu prirásť k srdcu + nezaujímavé dialógy) a v kresbe, ktorá je štandardne deväťdesiatovo veľkolepo-prázdna resp. povrchno-pekná. Príbeh Jedna rána je po výtvarnej stránke úžasný experiment. Prvých pár strán. Potom už je to len ohavné. Ale niekomu to možno bude pripadať úchvatné, neviem. Zvláštne je, že od Matta Wagnera, ktorý to nakreslil, som čítal aj Triumvirát a v ňom kresba vyzerala diametrálne odlišne. Zápletka scenáristu Jamesa Robinsona (Amazing Spider-Man: Rodinný podnik) je v Jedné ráně geniálna, hoc menej prekvapivá, než by sa mohlo zdať (s motívom viacerých Sarah Connororých predsa pracoval už film Terminátor 1). Žiaľ, výtvarné prevedenie to sťahuje ku dnu. Presne tento typ tiesnivej, hororovej kresby sa pritom k drsným Terminátorom hodí, ale proste toto bolo na môj vkus naozaj už až priveľmi svojské. Jedna rána je v poradí druhý príbeh. Na rozdiel od prvého, tretieho a štvrtého (ktoré na seba dejovo nadväzujú), sa dej Jedné rány odohráva súbežne s dejom filmu Terminátor 1. Prvý, tretí a štvrtý sú na striedačku nakreslené Vinceom Giarranom (Lobo: Incident na pánských záchodcích a další příběhy), Paulom Gulacym (Legenda o Batmanovi: Oběť) a Chrisom Warnerom (Predátor Omnibus 1 - 2), napriek tomu paradoxne vyzerajú ako od jedného ilustrátora. Najviac sa mi pozdával prvý o komande z budúcnosti, kde máme dočinenia s prevrátenou terminátorovskou zápletkou (zlí roboti chránia zlého človeka pred zlikvidovaním zo strany dobrých ľudí), ale to je asi jediné osvieženie (+ ešte to, že tentokrát je hlavnou záchrankyňou žena). Terminátor Omnibus 1 vyšiel v pevnej väzbe s prebalom a lacetkou. Papier je kvalitný a príjemný na dotyk, farby dynamické a možno živšie, než samotná kresba, poteší na informácie bohatý text na prebale a štedrý počet strán 352. Váha jedno kilo. V rozpore s touto veľkoleposťou je nula bonusov, ale pravdupovediac na konci som si uvedomil, že k čomusi tak scenáristicky a vlastne aj vizuálne priemernému ani žiadne nepotrebujem. V prvých dvoch filmoch bola prítomná hrôza a šok ľudí, ktorí sa ocitli zoči-voči čomusi monštruóznemu, beštiálnemu a chladne nemilosrdnému. Čomusi, čo zničilo ich istoty a nemalo problém vytvoriť vojnovú zónu uprostred veľkomesta plného civilov a policajtov, teda na mieste, kde by sa človek mal cítiť bezpečne. Tu nič také nebolo, bola to len akčná hopsanda. Aby som ale tvorcom len nekrivdil: do univerza zakomponovali viacero sviežich nápadov, ktoré od nich neskôr odkukali filmári (Salvation, Temný osud) a tvárili sa, že o ničom nevedia (žena Terminátorka, napoly človek napoly robot). Motív Terminátorov a ľudí odohrávajúci sa mimo hlavnej (filmovej) línie je geniálny, ale nie takto poňatý.
Vracia sa žena s telom pornohviezdy, sexapetítom nadržaného mladého králika, slovníkom cestára, ktorý sa práve dozvedel, že mu za minulý mesiac nedali príplatky za prácu počas štátneho sviatku, expertka na tangonohavičky a extrémna nudistka a otužilka, oproti ktorej sú ostatní otužilci a nudisti pocukrované bábovky. Druuna je miláčik, ale treba objektívne a s pietou dodať, že nezjedla všetku múdrosť vesmíru. Mne sa ale v prvých dvoch dieloch práveže paradoxne páčil divný mix humusáckeho votreleckého sci-fi hororu, povedzme že ehm jednoduchšej hlavnej hrdinky a filozofickej post-apokalyptickej sci-fi. Áno, občas ma more dialógov nudilo, ale ako celok to boli úchvatné hardcore jazdy, kde ste nevedeli, či máte byť vzrušení alebo ísť vracať. Trojka je najslabší diel. Oceánov dialógov zostal, žiaľ nezostalo porno. Keďže jednotka bola odvážna a dvojka ešte viac, logicky som čakal, že v súlade s nepísanými pravidlami pokračovaní (t.j. „všetkého viac“) ich trojka prekoná. Ale šteklivo poburujúcich momentov obsahuje tak málo, až premýšľam, či sa mi do rúk (ehm) nedostala cenzurovaná verzia. Chémia medzi Druunou a prckom vtipná, ale pachuť z minima sexakcie potlačiť nedokáže. Samotný príbeh ma nudil, Druuna ide odnikiaľ nikam a ide jej o neviem čo. Ak sa ja dostane do nebezpečenstva, to má tentokrát slabšiu príchuť: viete, že to Druuna prežije alebo ju nebezpečie de facto ani neohrozuje na živote, iba si s ňou chce užiť a potom ju prepustiť, aby pokračovala vo svojej ceste odnikiaľ nikam. Pri druhom prečítaní som trochu začal mať pocit, že viem, o čo ide, ale naozaj len trochu. Tentoraz, keďže sex sa koná v minimálnom množstve, zostal priestor naozaj už len pre dialógy. Oceán, oceán, oceán dialógov. A monológov. Pri relatívnej absencii erotiky, ktorá doteraz nalejme si čistého vína mala tendenciu odvádzať našu pozornosť neželaným (?) smerom, do tretice o to viac vynikne, že Serpieri sa veľmi snažil napísať niečo omračujúce, ale nemá ťah na bránku. Možno si uvedomil, že to s textom preháňa a tak je posledný príbeh nemý. Okrem minima sexu je v Druune 3 tentokrát i oveľa menej psychedelických slizovitých príšer, hoc niečo by sa samozrejme našlo (vodní obyvatelia sú fakt krásavci). Pobavilo ma Druunino úprimné prekvapenie prameniace z informácie, že je MOŽNO tehotná po tom, čo v prvých dvoch dieloch natvrdo pretiahla všetkých samcov v kozme. Serpieri v trojke v mojich očiach vyhráva ako ilustrátor nad scenáristom. Niektoré post-apokalyptické zábery sú intenzívne a krásne (knižnica). Ale scenár priemer a za absenciu šteklivejších okamihov jednoznačne palec dole. Toto je predsa Druuna!
„Každej má svoje vlastní šílenství.“ Sám zo seba som trochu prekvapený, že dávam plný počet, ale ono je to v rámci svojho žánru v podstate fakt dokonalé, takže si ich to zaslúži. Páčilo sa mi, že to má len dve hlavné postavy. Iní autori si myslia, že kvantita je viac ako kvalita a svoje príbehy zahustia desiatkami hrdinov, záporákov a antagonistov, v ktorých sa čitateľ stratí po prvých stranách (a do konca sa nenájde). Nie tak v Chlade. V ňom sa nachádzajú len dve hlavné kladné postavy a obe sú super a sympatické, čo nie je samozrejmosť. Akonáhle začne tempo mierne stagnovať, vyšle (zjavne totálne šialený) scenárista Paul Tobin na scénu dve ultimátne záporné: jokerovského Čiperu Jacka a nenapodobiteľného Obrtlíka. S pomocou fenomenálneho argentínskeho výtvarníka Juana Ferreyra (Temné noci - Metal) sa Tobinovi podarilo stvoriť čertovsky originálny Hladný svet. Vyzerá ako Silent Hill + Počiatok od Nolana + svety Dr. Strangea, avšak s dodatkom, že sa v ňom dejú veci, na ktoré rezignoval aj renomovaný Stephen Strange. Áno, niektoré zábery sú povedzme obyčajnejšie, ale Juan to okamžite vynahradí opulentnými scenériami, ktoré sú také úchvatné, že ak by som nesedel, určite by som padol. Jedna dvojstrana je extra unikátna: pozostáva z veľkolepých obrazov, z nich niektoré „ležia“, iné „stoja“ a ďalšie sú pre zmenu postavené na hlavu. Myslel som, že už som videl všetko, ale prstových psov alebo šialenstvo zhmotnené do cukríkov ešte nie. Z Chladu ucítite príjemne mrazivý závan Stephena Kinga, Joea Hilla, Carpenterovej Veci a Clivea Barkera. Nie je to však žiadne lacné (tobôž neschopné) napodobňovanie, vykrádanie, ani citovanie, dvojnásobne nie kopírovanie. Naopak, Chlad stojí suverénne na svojich vlastných nohách a tie končatiny sa ani na sekundu nezatrasú. Pôvodne som chcel povedať, že neverím, že tento človek písal detské komiksy Angry Birds alebo Spider-Man: Velká moc, velká zodpovědnost, ale ono práveže práve takýto autori napíšu pecku á la Chlad a všetci sa čudujú, kde sa to v nich vzalo, ja ale veľmi dobre viem, kde. Chlad nie je samozrejme úplne dokonalý. Jemne ma zaskočilo, že po tom všetkom, čo sa stalo, sa hlavné problémy vyriešia tak jednoducho (hoc treba dodať, že záver ukazuje, že možno nie). Ale to sú ozaj detaily. Monštruózny je nielen scenár (a pochopiteľne kresba s farbami), ale tiež samotný omnibus. S rozmermi 220x325 mm, počtom strán 416 a s váhou dve a pol kila (!) je to jeden z najurastenejších komiksov na našom trhu. K tomu masívne bonusy a hravý, zábavný a „živý“ preklad. Ono je to vlastne príbeh o láske, však? Proste delikátna pochúťka. Mľask.
„Je to ostrov plný zvířat, ale myslíte snad, že tam venku je to lepší?“ Značne kontroverzný komiks. Dokonca do takej miery, že som nad jeho hodnotením musel premýšľať niekoľko týždňov. Začnem tým lepším. Comics Centrum sa s tým (zase raz) vyhralo, zahralo a pohralo. Veľké rozmery, kvalitný papier, tvrdá väzba, samozrejme lacetka a nápaditá, pazúrmi roztrhaná (!) tiráž. Toto je vec, ktorú musíte mať. Kresba čilského ilustrátora Gabriela Rodrígueza (samozrejme Zámek a klíč) úchvatná. Komiks má zaujímavú, v tomto médiu vo všeobecnosti nečasto používanú štruktúru dvojstrán. Príbeh je sci-fi klasika. Wells predbehol svoju dobu. V dnešných časoch vedeckých experimentov, pohybujúcich sa vari až na hranici etiky, je jeho slávny príbeh oveľa aktuálnejší, než v dobe svojho vzniku. Takto koncipovaný príbeh ponúka dokonalé hororové ingrediencie (ostrov, džungľa, nechutné experimenty), ale prvoplánový horor je to len v niektorých konkrétnych scénach. Scenárista Ted Adams (u nás týmto debutujúci) si pravdupovediac nedal veľa roboty. Ponúkol pohodlnú adaptáciu a neexperimentuje, čo je možno zle a možno dobre, ťažko povedať. Príbeh v jeho podaní pôsobí skratkovito a uponáhľane. X rokov sa na ostrove zjavne neodohral žiadny konflikt (nič tomu nenapovedá a nikto o žiadnom nehovorí), ale po príchode hrdinky naberú udalosti katastrofálny spád, avšak bez toho, aby ona k tomu explicitne prispela. Predsa len ale napokon Adams podnikol dve zmeny: z hlavého hrdinu spravil ženu a koniec je presným opakom toho literárneho. To druhé sa mi páčilo, dávalo to logiku, často to tak v živote chodí, že to, pred čím utekáme, sa napokon stane naším osudom. To prvé mi naopak zmysel nedávalo. Mnohí čitatelia (a tvorcovia) tvrdia, že vďaka zmene pohlavia dostal príbeh inú perspektívu, ale mimo toho, že Montgomery robí hrdinke vzťahovo-sexuálne návrhy, z toho pre dej nič nevyplýva. Nanešťastie, CC sa rozhodlo pre v mojich očiach kontroverzný, v podstate až nepochopiteľný krok. Dielo má 12O strán, ale samotný komiks sa nachádza len na 50 stranách (!) a zvyšok tvoria bonusy (!!). To by až tak nevadilo (hoci...). Problém vidím v tom, že ich podstatná časť je tvorená, a teraz sa držte, ZNOVA celým (!!!) komiksom, akurát bez farieb a bublín, proste len kresba. Okrem tohto je tu niekoľkostranový rozhovor s tvorcami (škoda, že detailnejšie nerozobrali film s Brandom), ale to v mojich očiach nedokáže napraviť istú formu rozčarovania. Možno ak by bolo na obale explicitne uvedené, že kniha obsahuje krátky komiks a zvyšok tvoria bonusy (navyše „takéto“), vzal by som to na milosť. Lež, nič také sa nestalo. Za kresbu a farby 4*, za scenár 3* a za bonusy 2*.
Ťažko povedať. Istým spôsobom kontroverzné, hlavne v dobe uvedenia na slovenský a český trh, teda v r. 1997. V tom období aj u nás vrcholil celosvetový boom o tento výnimočný, kultový seriál a tak si niekto potreboval (pomerne logicky) prihriať polievočku a začal vydávať komiks Akty X. Behom jediného roka stihol vydať päť dielov a nasledoval nekompromisný koniec. Jednotka sa mi vtedy dostala do rúk a pamätám si pomerne živo, ako ma sklamala. Bol som obrovský fanúšik seriálu, ale toto mi pripadalo nudné, mdlé, nezáživné a, to asi najmä (mal som ostatne šestnásť...) málo zábavné. Okrem toho sú Fox a Dana nakreslení ozaj... ehm, divne. Scenáre sú tu v podstate dva a oba rovnakou mierou nezrozumiteľné. Ako keby to buď niekto totálne vytrhol z kontextu, ako keby predtým bolo 10 iných, na seba nadväzujúcich príbehov. Určite by pomohlo, ak by tvorcovia ponúkli uzavretý, hororový príbeh a nie toto mytologické čudo s Mulderovou sestrou, Osamelými strelcami, raz Mulder sám seba označuje ako nástroj spravodlivosti (čože?), potom Scully sedí za počítačom a šerif jej povie, že Mulder zastrelil ženu. Celé zle, no za nostalgiu dávam 3*. S odstupom desaťročí práveže naopak oceňujem, že scenáre neboli podlízavé, že tvorcovia siahli po vážnej tónine, pochmúrnych výtvarných víziách a príjemne pomalom tempe, z ktorého sa odvíja sympaticky tiesnivá atmosféra. Ale faktom je, že i v r. 2022 je to naozaj trochu nudné. Nechýba reklama na hokejové kartičky, čo v deväťdesiatkach bol slušný hit, zberal som ich dokonca i ja a to by ste pritom väčší športový antitalent hľadali dlho – a márne.
„Ta tragédie nebyla vlastně nijak výjimečná, ale pořád to byla tragédie.“ Brubaker. Phillips. Lark. Čo dodať. Miesto činu je nielen názov galérie, ktorú vedie hrdinov strýko, ale je to tiež strýkova špecializácia: už X desaťročí sa pohybuje po krvavých miestach činu a zachytáva ich na fotografie svojou špecifickou optikou, čím je široko-ďaleko preslávený. No a miesto činu je samozrejme miesto, kde sa stal zločin, v našom prípade vražda a keďže je to dielo Eda Brubakera (Fatale, Criminal), môžete si byť istí tým, že pri jednej to neskončí. Je pozoruhodné, že hoci je komiks Místo činu jedným z Brubakerových prvých diel (vtedy mal kúsok nad sladkých a nevinných tridsať), už vtedy to bol vyzretý muž chápajúci podstatu zla, ľudskej psychiky a to nielen psychicky zločinca a detektíva, ale tiež obete. To z Místa činu robí fakt skvelú detektívku s jednoduchým, ale možno práve o to údernejším (v zmysle reálnejším) záverom. Bonusov sú desiatky strán (úvodné slovo tvorcu Alias Blendisa alebo Brubakerovo spomínanie na svoje začiatky). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-misto-cinu-komiks
„Nejspíš spadnul. To se mu stává, když nasadí ostřejší tempo.“ Joe, William, Jack a Avarell Daltonovci nie sú nikto iní/menší, než bratranci (prekvapivo) bratov Daltonovcov, ktorí sa v sérii objavili na začiatku, žiaľ nemali to šťastie prežiť ju. Tvorcovia série neskoro pochopili ich potenciál, napokon sa im dané postavy ale predsa len podarilo vrátiť späť do hry a to spôsobom, ktorý je taký jednoduchý, až je geniálny: na scénu priviedli proste ich rodinných príbuzných, ktorí vyzerajú rovnako, len sa inak volajú! Na začiatku zošitu sú strašne nešikovní, čo je veľmi vtipné a následne podstúpia výcvik a stanú sa rovnocennými (!) súpermi pre muža, ktorý strieľa rýchlejšie, ako jeho tieň a to je taktiež veľmi vtipné. Do toho slovné hračky a pôvabné vizuálne vtipy, nejeden raz na hranici povšimnutia. Určite z toho dôvodu odporúčam čítať minimálne dvakrát. Skvelý (hravý) český preklad. Fakt ma to baví a podotýkam, že zo mňa nehovorí nostalgia, keďže v r. 1958, kedy tento komiks vznikol, som nielenže nebol na svete, ale zostávalo ešte pekných zopár desaťročí do môjho narodenia. Ani mnohé súčasné komiksy nefungujú tak dobre, ako tento pamätník. Som rád, že sa CREW do série pustila, ale mrzí ma, že sa v každom zošite neobjaví aspoň krátky informačný text o zákulisí toho-ktorého príbehu. Lucky Luke je nepochybne totálna legenda európskeho komiksu, ale nalejme si čistého vína, občas vie svojou miernou arogantnosťou (prameniacou z jeho talentu riešiť problémy a strieľať skôr, než súperi) mierne štvať. Musím sa priznať, že som si naopak okamžite obľúbil Daltonovcov. Istým spôsobom sú v tomto dobrodružstve sympatickejší, než ústredný hrdina. Všetko si musia vydobyť, tvrdo na sebe makajú a viditeľne sa zlepšujú. Ich problém je „len“ v tom, že tieto svoje ušľachtilé vlastnosti následne zneužívajú na páchanie zla. A vtedy na scénu prichádza Lucky ako správňak nad správňákov. No možno kdesi v kútiku duše budete tušiť, že tu niečo nie je správne, že pravými hrdinami sú oni štyria, aj keď nahlas sa to budete hanbiť skonštatovať. V druhej polovici zošitu získal rovnocenných súperov, z ktorých mu nie je všetko jedno, čo je príjemné osvieženie.
Ak by som to chcel odľahčiť, tak napíšem, že Rahan je síce strašne nemtavý (neustále mu padá nôž), napriek tomu je to absolútna frankofónna klasika a legenda európskeho dobrodružného komiksu. Na trh prvý raz zavítal koncom 60. rokov 20. storočia, kedy sa to len tak hemžilo podobnými svalovcami. Počiatkom 70. rokov sa zjavili na scéne nielen marvelácki svalovci Conan a Killraven, ale tiež Kubertov Tarzan a osobne nemám problém radiť sem Kruana pána Tomana. Rahan zažil vo svojej domovskej vlasti premiéru v časopise Pif Gadget (pôvodne Vaillant, ale bol premenovaný práve na Pifa) a napriek komunizmu sa prekvapivo dostal v 70. rokoch aj k nám; zopár príbehov mu vyšlo v časopise Sedmička pionýrů. Poriadny boom však zaznamenal až v 90. rokoch, keď jeho praveké akcie vychádzali na pokračovanie v obľúbenom magazíne Pif, ktorý v tom období vychádzal v slovenskej, aj českej mutácii. Jeho súčasťou boli tiež prílohy, vrátane Rahanovho náhrdelníka a dokonca noža (hoc tentokrát nie slonovinového, ale gumového, no garantujem vám, že ani tým by ste nechceli dostať do oka). Samozrejme by to neboli statoční Slováci, aby Rahana v 90. rokoch neopajcovali a neprišli s komiksom o Conanovom synovi (!) Hoganovi (!!), ktorý vychádzal v časopise Comics Flex. V r. 2022 sa Josef Vybíral odhodlal ku chvályhodnému kroku: postupne skompletizovať celú sériu. Dúfam, že mu to vyjde, mohla by to byť fakt krásna zbierka. V prvom zväzku sa objavujú historicky prvé tri čísla slávneho dua Lécureux/Chéret: Tajemství slunce, Bláznivá tlupa a Past na ryby. Medzi prvé dva dodatočne pribudol krátky jednostranový dejový mostík spájajúci prvé s druhým Rahanovým dobrodružstvom; toto tam pôvodne nebolo, do univerza to bolo umelo pridané spätne práve z dôvodu lepšej nadväznosti. Rahan u nás po r. 2000 vyšiel v r. 2003 v temer 200-stranovom zväzku obsahujúcom 8 čísel a následne v r. 2012 vyšli tri samostatné zošitovky, Rahan a Sluneční doupě, Rahan a Rozpolcená hora a Rahan a jeho synové (dnes všetko nekompromisne vypredané). Prečo to spomínam? Lebo je to zvláštne, ale keď som tieto zošitovky pred rokmi čítal, až tak ma Rahan nenadchol, ale asi naozaj záleží aj od formy, pretože akonáhle synovi zaviatych časov Josef Vybíral doprial tvrdú väzbu, kriedový papier a textové bonusy, užil som si to bez toho, aby ma rušil prehnane džentlmenský svet, ktorý Rahan obýva a logické chaosy (Rahan dlhodobo používa nôž a nikdy mu nenapadlo ho hodiť?). Dokonca mi neprekážal ani úsmevný výchovno-morálny aspekt, takže sa tu odsudzuje alkoholizmus (ožratí praľudia, to chcete vidieť), nechuť učiť sa nové veci a vinou toho zotrvávať v starých a pohodlných, ale k postupnej degenerácii vedúcich šľapajach. Úsmevne (ale rozkošným spôsobom) pôsobí tiež to, ako hrdina neustále čosi objavuje: tu sa naučí plávať, tamto potápať, inokedy zas chytať ryby. Takýmto tempom by o 20 rokov objavil lietadlo.
„17 let jsem čekala, až mně budeš potřebovat. Jako když sakura čeká na jaro.“ Ach bože. Ach bože. Ach bože. Toto vám roztrhne srdce. Tvorcovia si vás okamžite zaháčkujú silným príbehom a sympatickými postavami v čele s rozkošnou a statočnou, žiaľ predčasne múdrou Sakurou. Nechcete to čítať, lebo viete, ako to dopadne. Napriek tomu je to celé trochu inak, než budete čakať. Niekedy môže ale mať happyend rôzne podoby, čo poviete? Vravel som si, že koniec je jedným slovom strašný, ale zároveň vo mne čoraz viac ožívalo presvedčenie, že nie je strašný, že je prekrásny. A každým ďalším dňom vo mne toto sprvoti pochybné presvedčenie viac a viac rástlo, stupňovalo sa. Dnes som si istý, že áno, je to nádherný záver, lebo niekedy to takto v živote proste chodí. Aby som aj skritizoval, občas tempo stagnuje, viď. scény z hotela, žiarlivým rovesníkom alebo s drsnou spolužiačkou, ale ako sa ukáže na konci, všetko malo svoj zmysel, takže vlastne naozaj niet čo kritizovať. Jedna z najsilnejších vecí, aké som v živote čítal a to čítam od konca 80. rokov. Toto je proste perla, škoda o tom čokoľvek písať, okamžite kupujte, už včera bolo neskoro. „Chci sníst tvoji slinivku.“
Relatívne náročný komiks, ale pravdupovediac čakal som ho ešte „ťažší“. Užil som si zvláštnu jazdu na zvláštnom koni. Som nadšený, že sa český komiksový trh dostal na úroveň, že bez problémov zvláda takéto kusy, teda kusy, ktoré by ešte pár rokov dozadu boli označené za nepredajné a teda „nevydateľné“. Comics Centrum je odvážne vydavateľstvo, ale toto je odvážne aj na nich. Scenár Jeffa Lovenessa je skvelý, originálny, živý a nepredvídateľný. Je to niečo iné (po príbehovej stránke), než sme bežne zvyknutí. Výborné sú i farby Patricia Delpechea a samozrejme vskutku úchvatná, nezameniteľná kresba jedinečného Lisandra Estherrea (pre všetkých troch pánov ide v našich končinách o debut). Tento komiks je skôr o pocitoch, než o zápletke. Ponúka vskutku širokú paletu podmanivých emócií a námetov na myšlienky. Bonusy sa rozprestierajú na cca desiatich stranách a sú pomerne chudobné (galéria obálok, medailóniky autorov), ale lepšie ako nič a k tomu tvrdá väzba, prebal, skvelý papier a fajnová (fialová!) lacetka.
Reč Tonyho Sandovala je uhrančivá (Vodní had) a hoc mi nie vždy sadne stopercentne (Doomboy), nakoniec musím dať 4*, pretože je to naozaj špecifické, iné, proste unikátne. A dám ich aj teraz. Jeho práca má srdce, aj keď tej reči sem-tam nerozumiem a strácam sa v nej. Ale je to krásne strácanie. Nalejme si čistého vína: mnohých z nás pri čítaní jeho starších komiksov napadlo, že by Sandovalove unikátnym vzhľadom vybavené postavičky radi videli v porne. Nuž, sen sa splnil. Naštudujte si niektorí základné slová, erotika je erotika a porno je porno a toto fakt erotika nie je. Výsledok napokon nie je až taký poburujúci, ako by sa mohlo zdať v zmysle, že napr. ja osobne (a mám pocit, že nie som sám) som čakal v podstate nonstop porno a ono tu nejaké porno samozrejme je, ale komiks vážne nie je len o nahých telách a o tom, čo spolu stvárajú, keď sa nikto nepozerá. Opäť sa tak dostávame k tomu, že Tony tvorí originálne veci a je úžasné, že ich vydáva Comics Centrum, pretože do tohto by veru len tak hocijaké vydavateľstvo určite nešlo. Explicitné a pritom poetické a istým spôsobom krásne, nežné, jemné a úprimné, čo asi znie ako divoká a nereálna kombinácia, lež je to tak, funguje to, drží to pokope. Páči sa mi atmosféra, ktorá sa stáva Tonyho podpisom: atmosféra horúceho leta, kedy unudení puberťáci bez zmyslu života (a nejeden raz sa nachádzajúci na okraji spoločnosti, či už vinou chudoby alebo rodičov, ktorí sú alebo rozvedení, alebo sú im ich potomkovia v podstate ukradnutí, čo je smutné) zažívajú na tichej mestskej periférii (alebo rovno na vyľudnenom vidieku) bizarné príhody a všade naokolo sa povaľuje neznesiteľne dusné, sparné ovzdušie, vzduch sa lenivo vlní a nikomu sa nič nechce. Napriek tomu sa dejú veci, ktoré navždy ovplyvnia životy daných postáv. Ani po druhom prečítaní som niektoré momenty nepochopil (napr. to s otcom), ale tak nejak mi to nevadilo, bavilo ma nechať sa voľne unášať, ako list vo vetre. Skvelý je aj „zvyšok“ tvrdá väzba s lacetkou, krásne veľké rozmery a bonusy (úvodné slovo vydavateľky, galéria atď.).
Mne skrátka Hellboy univerzum sedí, takže som si po Abe Sapienovi užil aj komiks so šialeným názvom Sledgehammer 44. Už to dokazuje, že univerzum je natoľko atraktívne, sebestačné a obľúbené, že fanúšikovia si kúpia nový diel aj keby sa volal Zemiaková kaša 58:23. Dej Sledgehammera 44 je zasadený do obdobia zúriacej druhej svetovej. Zápletka tomu plne odpovedá. Takže sa dočkáte obľúbených ingrediencií Mikea Mignoly ako šialení náckovia, Hitlerova posadnutosť okultizmom, démonizovanie vojnovej histórie ľudstva, pokusy, roboty, špióni a príšery. Zasadeniu do vojnových zákopov odpovedajú tlmené farby dvorného Mignolaovho Davea Stewarta (Baltimore). Výborná je i kresba ako Laurencea Campbella (Temná věž – Pistolník 4), tak Jasona LaToura (Skalpy 8). Súboj na nočných nebesiach je čosi neskutočné. „Želvička“ si ma skrátka získala a nevadilo by mi, ak by som sa s ňou ešte raz stretol, skôr naopak. Na prvé prečítanie je to možno chaotické a menej zrozumiteľné, ale pri repríze už fajnovo prehľadné a vlastne veľmi jednoduché a priamočiare (česť výnimkám). Kniha obsahuje dve kapitoly Sledgehammera 44 a tri diely Blitzkriega, pričom to prvé je v podstate origin a Blitzkriger sequel. Prebal je na informácie skromný, ako keby CC nevedelo uchopiť anotáciu. Určite by bolo fajn lepšie opísať, ako komiks zapadá do Hellboyovho univerza. U Abea Sapiena je vám jasné, že je to spin-off, ale tu je situácia predsa len komplikovanejšia. Plus obálka súťaží o prvé miesto v súťaži o obálku najmenej lákajúcu čitateľov ku kúpe. V rozpakoch ma nechala tiež úvodná tiráž, kde sú uvedení autori námetu, ale už nie scenára. Inak je to našťastie skvelá, parádna jazda, ktorú som si užil. Bonusy pozostávajú zo skicára s poznámkami redaktora Scotta Allieho rozprestierajúce sa na temer dvoch desiatkach stranách. Samozrejmosťou je prebal a lacetka. Oproti Hellboyovi a spol. je to menej paranormálno-hororové a kvázi realistickejšie, hoc je pravdou, že toto slovo by som u Mikea používal obozretne.
