Hoc R.E. Howard (Conan, Červená Sonja) Solomona Kanea ako literárnu postavu prvý raz predstavil v dávnom roku Pána 1928, nemá to hustoprísny puritán v našich končinách vôbec ľahké, skôr presne naopak. Najviac je asi známy vďaka (za mňa dosť mizivému) filmu z r. 2009. Čo sa komiksov týka, vyšiel u nás "až"... chvíľa napínavého ticha... raz. Ehm. V r. 2010 (!) kniha Ďáblův hrad. Takže bolo od CC riskantné pustiť sa do vydávania jeho nových príbehov. A za mňa tiež, keďže Ďáblův hrad nepokladám za bohvieaký (aby sme zostali v téme) komiks. Našťastie, ako sa hovorí motyka vystrelila. Za mňa je to veľmi dobrý štart novej, vcelku sviežej komiksovej série. V rozpore s tým však je scenár, ktorý sa nedokáže (nechce?) vyhnúť klišé postavám, ani očákávateľným momentom, ako je obetovanie sa hodením do dráhy oštepu. Mínus vidím i vo finále, kedy je zbytočné čakať čosi (čokoľvek) rafinované. Proste tam nabehnú hrdinovia s búchačkami, nasleduje tupá akčná scéna, ktorú samozrejme neprežijú postavy, ktoré už nemajú príbehu čo dodať (pritom v realite to takto nefunguje) a prastaré zlo je porazené vcelku jednoducho, až sa jeden pýta, ako mohlo tak dlho žiť. Samotný Kane pre mňa naďalej zostáva ťažšie uchopiteľný, bez výraznejšieho psychologického pozadia. Proste chlap v klobúku, ktorý občas niečo povie. Niekedy ako keby tu ani nebol. Komiksu veľa dáva atraktívna africká výprava, ktorej atmosféra vo mne prebúdzala malého chlapca z 90. rokov, ktorého fantázia sa promenádovala vo výšinách. Najmä v druhej polovici to ide až kamsi ku Conanovi. Možnože doslova? Nebudem spoilerovať. Naopak, jednu vec robiť chcem určite a to pokračovať v sérii. Kresba ma zaujala, je trochu statická, akoby odmietala postavy zachytávať v pohybe. Má to ale svoje čaro. Akoby až dôstojná a pietna, snažiac sa ľudí zobraziť na veľkom maliarskom plátne pre budúce generácie. Potešil ma detail s naschvál nerovnomernými okrajmi strán. Bonusy super, ale určite by som lepšie vizuálne odlíšil otázky od odpovedí.
Tak a je koniec. Prečítal som kompletnú sériu Abe Sapien a nehnevajte sa na mňa, ale pôsobila na mňa dojmom, že Mignola a spol. strašne chceli pokračovať v univerze Hellboy (nechcem byť sprostý a tvrdiť, že podojiť), ale nemali na to dosť materiálu a tak to aj dopadlo. Deväť kníh, z nich každá je fajn (a skvele nakreslená, tajuplne nafarbená a disponujúca výbornou atmosférou). Lež scenáre sú nechcem povedať o ničom, ale nevykazujú skoro žiadne stopy po výnimočnosti. Iba sa všetci nejako malátne motajú v kruhu, nevediac kudy kam. Vidno to na príbehu, ktorý vlastne nie je príliš zaujímavý a čitateľ sa po dočítaní deviatej knihy neubráni pocitu, že väčšina kníh mala poviedkový charakter a scenáristi sa vyslovene chytali každej dejovej slamky, len aby "niečo" polepili, dali dokopy. Dám jeden príklad za všetky. Pripadalo mi to tak, že sa nonstop riešila Abeova minulosť. Čo síce chápem, dáva to logiku a prvé razy to bolo veľmi fajn. Ale platí, že všetkého veľa škodí a preženiem to, pri stej parafráze na jeho ľudskú (a inú) minulosť, som sa pýtal, či je to nutné. Na mňa séria najlepšie fungovala v "poviedkových" momentoch, kedy Abe „len“ riešil rôzne mysteriózne "samostatné" prípady. Našťastie, deviata kniha sa nesie presne v tomto duchu. Čo je bez debaty, to je pozoruhodná kresba geniálneho Argentínčana Santiaga Carusa, od ktorého okamžite chcem vidieť nový komiks, ďakujem, už včera bolo neskoro. Problém je "len" v tom, že už je toho proste tak nejak veľa (pravdupovediac nemyslím si, že by ma bavilo čítať ešte ďalších 9 komiksov rovnakého rangu) a že niektoré poviedky sú buď slabšie napísané, alebo nakreslené, alebo aj aj.
Ak dáme bokom (za mňa veľmi fajn, hoc uznávam, že to oproti komiksom fakt dosť orezali a osekali, aby to mohlo byť prístupné mládeži) film s Reevesom a nejaké tie Johnove cameá v iných komiksoch (pecka Batman: Zatracení), tak jediným komiksom, ktorý som čítal, v ktorom vystupoval ako hlavná postava, bol Hellblazer: Vzlety a pády. Ten bol super. Viem, že Syn člověka v češtine v minulosti vyšiel samostatne a Jak jsem se naučil mít rád bombu bol pre zmenu publikovaný v časopise Crew, ale tie som nečítal. Od „kapesního“ Hellblazera som mal veľké očakávania, ale pravdupovediac ak aj iné hellblazerovky sú na tejto úrovni, musím si premyslieť, či mi kompletizácia série za to vôbec stojí. Po dočítaní komiksu sa totiž nachádzam v stave, že som rád, že som to s Constantineom skúsil, lež tu a teraz mi to stačí. Jasné. Ak uvážime roky vydania, tak dole klobúk za toľkú drsnosť, špinavosť, odvahu a kontroverziu. Na svoju dobu to vážne musel byť zjav. Lenže s odstupom desaťročí to na mňa fungovalo oveľa menej, než som čakal a ani kresba ma bohvieako nestrhla. Za mňa priemer s pár šialenými nápadmi (tehotný muž). Niektorý typ humoru mi nesedel (búranie tretej steny za účelom komunikácie s čitateľskou obcou, toto fakt niekomu pripadá vtipné?), inokedy áno (divný sused v slipoch). Páčil sa mi samotný John, ktorý sa tváril (a nejeden raz i správal) ako kolosálny ko*ot, ale mali ste skoro stále pocit, že to len hrá, aby ho furt každý neotravoval a nezneužíval. Daktoré veci som nepochopil, asi mi niečo ušlo...? Nikomu nepripadalo divné, že gangsterov malý syn vyzerá stále ako 5-ročný chlapec? Miestami mi do očí vrážala absencia konzistencie (Chase sa na začiatku k Johnovi správa ako šikanátor a hneď nato sa ukáže, že je to lacný polozločinecký blbeček využívaný, zneužívaný podsvetím na trápne fušky, ktoré profesionáli nechcú robiť). Na prvé čítanie je to pomerne prekvapivo relatívne náročné čítanie. Chvíľu trvá, kým sa človek chytí a ak ste doteraz žiadneho Hellblazera nečítali, tak fakt neviem, či je najlepšie začínať práve s týmto zväzkom. Možno áno, možno nie. To som vám ale poradil, čo? Pri druhom čítaní ale viac vynikne prepracovanosť scenárov. Napr. prvý príbeh, Syn člověka, má fakt dobrú zápletku. Predstavte si, že vás unesie brutálny mafián, aby ste mu oživili syna. Vy ale viete, že to nie je možné ani s vašimi mystickými schopnosťami. On vás ale zabije. To nechcete. A tak na tento svet namiesto syna privediete niečo zlé a temné, čo sa na synátora len podobá. Samozrejme to nikomu nepoviete. A potom, ako to už chodí, musia všetky strany čeliť drsným dôsledkom. Okrem toho sa mi páči taká tá nejednoznačnosť, že si za to John tak trochu môže sám, na druhej strane zatlačili ho do kúta a ak nechcel vydýchnuť naposledy, nič iné, než úskok, mu ani neostávalo. Napriek tomu, že sa nekoná nadšenie, aké som čakal, musím dať 4*, lebo je to fakt dobré, je to pre dospelého (sex, krv, nadávky a iné priľahlé chuťovky), má to skvelú obálku a parádne nápady (o „Gestapovi“ sa hovorí tak dlho, až čakáte monštrum a nakoniec, keď ho prvý raz naživo uvidíte...). Ak by sa všetky príbehy niesli v duchu prvého, gangsterského príbehu, asi by som prižmúril oko a dal 4*. Ale neniesli a zas ani po výtvarnej stránke ma to nijak enormne neodrovnalo. Ešte sa mi páčil posledný príbeh, v ktorom John vystupoval len vo vedľajšej úlohe pozorovateľa, na čom sa mi veľmi páčil Constantineov ležérny prístup, všetko je v zadnici, no tak ale čo už, stáva sa aj horšie.
„A přestaňte dělat ty bubliny!“ Ja som spokojný. Je to vtipné, je to exotické, je to dobrodružné. Na chvíľu pookriala moja zvrásnená starecká duša. Opäť som sa vďaka spoľahlivému, starému dobrému Carlovi Barksovi vrátil nazad do svojho detstva 90. rokov. Akiste by tomu pristala reprezentatívnejšia forma (CREW, fakt sa nedala vybaviť pevná väzba?) a dôstojnejšie vydanie (ozaj bolo nutné umiestniť do záverečných bonusov Barksov profil do poslednej čiarky skopírovaný z „jednotky“ – Pasti plné zlata?). Ale to si len tak nenápadne frflem popod fúzy. Aby som bol fér, musím vyzdvihnúť skvelé úvodné slovo Dana Černého. Samozrejme je to trochu poplatné dobe svojho vzniku. Kuriatka žujúce žuvačku a dokonca robiace bubliny. Krajina, kde nikto nič nerobí a ktorá napriek tomu relatívne funguje. Kravy, ktoré neboli nikdy podojené a majú sa čulo k svetu, som zvedavý, čo by na to povedal zootechnik. Samozrejme si uvedomujem riziko zhovadenia, že hľadám logiku v kreslenej disneyovke. No podľa mňa by sa aj kreslená disneyovka mala riadiť nejakými zákonitosťami, aby sa dala brať vážne. Zaujímavosťou je, že je to jeden z prvých komiksov so Strýkom Držgrošom (ako i Gustom) resp. že ich Carl Barks do univerza zaradil len dva roky predtým. Vidno, že dotyčné postavy sa ešte iba hľadali a to nielen vizuálne (veľké okuliare), ale i povahovo (normálne som ostal v šoku, že strýko Donalda, Huia, Duia a Luia vyšle za dobrodružstvom a sám zostáva doma, to by v dnešnej dobe bolo temer nepredstaviteľné, rovnako ako Držgroš ponúkajú miliónovú odmenu a o skeundu rovno dvoj, dnes by dal max. desať dolárov). Možno to bolo na môj vkus príliš humorné, uvítal by som viac poctivého atmosférického dobrodružstva s jemnou tajuplnou príchuťou. Lež uznávam, nie každý deň je nedeľa (resp. Život a doba Držgroša McDucka resp. Syn slnka). Znepokojil ma moment, kedy káčery ak som to dobre pochopil prejavili záujem o konzumáciu sliepok. Mám to vnímať ako kanibalizmus? Hranaté vajíčka sú v káčerom univerza v rámci možností kultové, preto je prekvapením, že s prístrojom na ich výrobu v 90. rokoch neprišiel u nás Káčer Donald, ale Pif (konkrétne Pif 8). Ešte jedno WTF. Pre potreby písania tohto komentáru som si zisťoval, ako sa Gusto volal v slovenčine. Hoc mi rodičia v 90. rokoch kupovali disneyovské komiksy od Egmontu, priznám sa, že som zabudol. Podľa internetu sa volal... Truľko! Je to možné? Jednak to znie zle a jednak to absolútne nevystihuje jeho základný povahový rys ohľadom neskutočného šťastia. Za mňa zostáva naďalej Gustom.
Predposledný diel. Za mňa fajn. Ponurá kresba argentínskych dvojičiek Fiumaraových. Séria mi veľmi sadla po stránke atmosféry, kresby, farieb a ústrednej postavy, ale scenáre (resp. univerzum ako celok) ma až tak nebavia a inak tomu nie je ani po ôsmy raz. Prirovnal by som osmičku k perfektne vyzerajúcemu, lež slabo dochutenému pokrmu.
Nostalgia za deväťdesiatkami (animované seriály Káčerovo, či Rýchla rota Chipa a Dalea, prípadne komiksy Duck Tales, Mickey Mouse atď.) bokom, toto je moderné disneyovské čítanie pre malé deti, bodka. Kúpil som si to naraz spolu s jednotkou, lebo som nevedel, že je to pre najmenších (s ozaj len veeeľmi občasným žmurknutím na dospelého - maľovanie alias dobová „fotografia“). Obálka OK (jednotka mala výdatnejšiu), lež samotná kresba za mňa farebný detský podpriemer, taký ten štýl s prepáčením „šak je to pre deti, pre ne je to v pohode“. V sérii nebudem pokračovať, keďže nemám šesť rokov.
Veľmi fajn jednohubka. Ústredná obluda mohla byť nakreslená menej béčkarsky (pokojne by som ju byť na ilustrátorovom mieste z 80% ukryl do temnoty, ako to kedysi urobil Scott s Votrelcom) a nedá sa povedať, že by sa ľudské postavy niesli v excelentnom znamení psychologickej drobnokresby. Ale inak som si to užil a bavil sa. Dobrá, drsná, temná, krvavá oddychovka o mojej obľúbenej gréckej mytologickej tragickej bytosti. Pochváliť musím i kresbu Lukasa Ketnera. Temné zákutia podzemného gigantického labyrintu majú veľa do seba a mohli by osloviť dokonca i hororového fanúšika. V Lukasovom poňatí je to desivé, odpudivé a mrazivé miesto, ktoré je tu sakra dlho a za ten čas sa premenilo na samostatný dýchajúci organizmus, v ktorého hlodaných, nehostinných a nevrlých útrobách sa pohybuje pár nešťastných smrteľníkov s trápnymi mečmi. Potešia tiež hnusné, čvachtavé likvidačky. Ale hej, ľudské postavy sú fakt na draka. Býka, ehm. Scenár nie je veľdielo, ale obsahuje pár fakt dobrých momentov (Minotaur je tu v podstate mimozemšťan, ktorý padne z neba do sveta ľudí). Za mňa spokojnosť.
Ajaj. Tu som sa trocha prerátal, pretože som nevedel, že to je 6+. Ale zas je pravdou, že by som si komiks kúpil zrejme aj keby som to vedel, pretože (zatiaľ) kupujem všetky disneyovky od CREW. Treba každopádne povedať, že toto je oproti Hrůzoparku – Děsuplnému dobrodružství (alebo káčerovke Syn slunce) naozaj oveľa detskejšie s veeeľmi občasným žmurknutím na dospelého čitateľa (svokra). Mierne ma zarazilo ambiciózne vydanie. Nevravím, že keď je to pre deti, musí to byť nízkorozpočtové, ale niektoré oveľa kvalitnejšie a dôležitejšie disneyovky (napr. Barksovi Pasti plné zlata) vyšli ako paperbacky... Obálka to predáva na jednotku s hviezdičkou, žiaľ v samotnom komikse kresba až takej vysokej úrovne nie je ani zďaleka. Pravdupovediac nie je bohviečo. Detská a jednoduchá, o nejakom vizuálnom skvoste a klenote každopádne nemôže byť ani reč. Scenár mi takisto pripadal detský a to si o sebe myslím, že hoc ročník 81, stále som vcelku infantilný, pretože trocha infantilnosti neškodí, ba naopak v tomto temnom svete je viac než žiadaná. Ale toto je ozaj béčkarský komiks pre malé deti so super obálkou. Na dvojku sa neteším, ale idem do nej.
Minule som vyslovil obavu, či sériu dokončím. Dejovo sa vybrala smerom, ktorý ma bohvieako nebavil. Ale keď som sa dozvedel, že vyjdú už „len“ tri knihy, rozhodol som zariskovať a ísť do kompletizácie. Sedmička je... fajn. Menej operuje so širším univerzom (čo mi vyhovuje) a viac sa v nej Abe zúčastňuje nazvime to „samostatných“ misií, kde až tak nemusíte mať prehľad o tom, kto, s kým, prečo, začo, načo a v ktorom roku. No je pravda, že ma dej ktovieako nezaujímal. Nakreslené a nafarbené je to tradične „mignolaovsky“, tvorcovia si s tým dali prácu, čo vidno i na takých na prvý pohľad nedôležitých „blbostiach“, ako sú zavesené tenisky; na obuvi vidíme zub času, počasia.
Hoc je štvrtá kniha približne rovnako hrubá, ako prvé tri, samotný komiks tvorí len cca 35% obsahu. V podstate je to iba komiksová poviedka (novela, nech nežeriem). Zvyšok sú obrázky eroticko-pornografického charakteru. Ak uvážime, že už trojka bola dejovo slabá a to málo komiksu, ktorý nájdeme v štvorke, je na tom obdobne (prvé dve knihy si ma získali tým, že mi pripadali ako votrelecké porno, trojka a štvorka sa vybrali iným dejovým smerom, i radikálnou zámenou výpravy), tak mi to nielenže nevadilo, ale som si nekomiksový obsah užil. Dokonca zaň pridávam jednu hviezdu, lebo bez neho by to bol ozaj slabý, hoc samozrejme skvele nakreslený, komiks (už i samotná Druuna bola nudná, nevraviac o ostatných postavách + ako keby nulový dej, s ktorým v ostrom rozkole je paradoxne nehorázna ukecanosť, ktorá ale za mňa bola prázdna).
„Tenhle utřinos.“ Na svete existuje pár istôt. Dane, že niekto rozvarí cestoviny - a nový Lucky Luke. Kovboj, ktorý myslí ešte rýchlejšie, ako strieľa (a to už je do čilliconcarne čo povedať!), tentokrát robí eskortu obávanému pištoľníkovi. Bratia Daltonovci majú len cameo, ale nevadí to. Nie vždy musia byť v každom albume. Je pravda, že bez nich Lucky Luke nie vždy funguje, ale tentokrát funguje. Problém je, že ak nie sú, noví Luckyho protivníci spravidla majú problém zaujať. Billy Kid našťastie nie je ten prípad. Nahláškované („Pro mně pivo a pro mladýho limonádu.“), pôvabné. Nevadí ani minimálny priesto pre Tramtabuma a poznámky Jollyho Jumpera. Veľmi ma bavil running gag s veľkosťou miest, najmä predmestie Bronco Pueblo ma dostalo do kolien.
No... nie. Na prvé čítanie ešte ako-tak priemer, ale po repríze niečo, čo viac nechcem čítať. Predátor pre dievčatá. Nevravím, že je to zle. Vravím, že to nie je pre mňa. Som odchovaný na Schwarzeneggerovi a Gloverovi, ale dôkazom toho, že nemám problém so ženami-likvidátorkami Predátorov, sú 4* pre Predátora: Korisť. Tam to ale bolo dobre spracované. Tu hrdinka váži 54 kíl a zlikvidovala za 15 rokov 23 (!) Predátorov. Chápem, že disponuje technikou a zbraňami, o akých sa Arniemu s Dannym ani len nesnívalo. No pre mňa sú Predátori od detstva desivá, tajuplná rasa. Jeden kus bez zadýchania vyvraždí vojenské komando, ktorého i fyzicky najslabší člen by vyhral menšiu lokálnu vojnu. Po tom, čo Foxov kúpil Disney, urobilo vedenie značne veľa pre to, aby sa značky Predátor a Votrelec stali prístupnejšími mladším ročníkom. Tento komiks podľa toho vyzerá. Síce je vcelku krvavý, ale sabotuje to tínedžerská kresba, trápne obludky a umatlané rozšírenie sveta. Okrem toho sa zjavne vytvára chaos v tom, čo je a čo nie je súčasťou kánonu. Na začiatku sú spomínané udalosti z Predátora, Predátora 2, Predátorov a Predátora: Evolúcie. Ale už nie z oboch AvP. Predpokladám teda, že tie nie sú brané ako oficiálna súčasť univerza...? Pritom minimálne prvé AvP je určite lepšie, ako nedôstojná sračka Shanea Blacka. Spomínané však nie sú ani okolnosti z Predátora: Koristi, ktorý v dobe vzniku komiksu už zrejme existoval (komiks aj film sú 2022, tak neviem...) a ktorý pokiaľ viem oficiálne súčasťou kánonu JE. Ale OK, máte pravdu. Kašľať na to. Ak by to bol super komiks. Lenže nie je. Ústupkov voči pubertálnemu čitateľovi je na môj vkus priveľa. Dej je predvídateľný. Nechcem vidieť tento svet rozšírený o dvojicu vtipných fialových hovoriacich mimozemšťanov. Čo som v hračkárstve? Bol som rád, keď CREW začala vydávať Votrelcov a Predátorov, ale toto nechcem. Aby bolo jasné, nie som „mačo“ majúci problém so silnými ženskými hrdinkami. Zbožňujem žraločí Smrtiaci príliv s famóznou Blake Lively a aligátoriu Korisť s parádnou Kayou Scodelario. Dokonca som napísal horský survival Albra (Golden Dog, 2025). My fanúšikovia predsa ostatne sami najlepšie vieme, že najväčšie drsňáčky v sérii Votrelec boli ženského pohlavia (a pár by sa ich akiste našlo i v ságe Predátor). Ale toto nerešpektujem. Okrem toho mi vadí, že sa z plnokrvného hororu (prvé dve časti a v podstate aj sympaticky „špinaví“ Predátori s pianistom Adrienom Brodym) stáva čistokrvné dobrodružné sci-fi pre odviazaných a nespútaných tínedžerov. Musel som sa usmievať v scéne, kedy palubný počítač hrdinku varuje, aby nepodnikala žiadne kroky, lebo je opitá, má v krvi „až“ pol promile. Nechcem to zľahčovať. Alkohol je dobrý sluha a zlý pán. No čo vídame v správach, tak niekto bez troch promile ani nevstane ráno do roboty. Samozrejme sa naskytá temer filozofická otázka. Čo s tým? Robiť „remaky“, v ktorých Predátor (Votrelec) vyvražďujú vojakov v džungli (posádky vesmírnych lodí) a na konci mu preživší hrdina (hrdinka) prejde cez rozum a zlikviduje ho? Bavilo by nás to? Na druhej strane, dodnes nedám dopustiť na fantastický komiks Concrete Jungle, ktorý som v deväťdesiatkach čítal na pokračovanie v Stezce a ktorý nič nekopíroval. Alebo okolo slávneho monštra (monštier) vymýšľať nový typ príbehov, čím sa však neubránime rozširovaniu univerza a experimentovaniu s chladnými beštiami a ich postupnému pretavovaniu zo stopercentných hajzlov na charizmatických „antagonistov“? Doba sa zmenila. Keď som prvého Predátora videl v deväťdesiatkach (už si nespomínam, či na videu, alebo o polnoci na Nove), absolútne ma vydesil jeho ksicht po odmaskovaní. Mal som z neho nočné mory. Dnes ho dávajú na obálku komiksu a deti sa tomu smejú. Doba sa zmenila.
Nie je o čom. Tu si naozaj asi každý príčetný čitateľ všimne, že má dočinenia s po výtvarnej stránke pozoruhodným komiksom už pri letmom preskúmaní úchvatnej obálky. Keď mi v 90. rokoch rodičia kupovali (okrem iného) disneyovské komiksy, ani v najkrajšom sne sa mi nesnívalo, že sa raz dožijem takýchto exkluzívnych tuzemských vydaní. Scenár Denisa-Pierrea Filippiho nepatrí k najšpičkovejším prácam v oblasti komiksovej sféry, s akými som mal kedy dočinenia. Ten vizuál! Silvio Camboni odviedol kus práce. Akiste na tom majú leví podiel i báječné, geniálne farby Gasparda Yvana a Jessici Bodartovej a samozrejme exkluzívne vydanie (veľké rozmery, pevná väzba). Radosť listovať. Kochajte sa. Skoro každý panel je menšie (alebo aj väčšie) umelecké dielo. Vizuálny skvost, príbehovo asi priemer, ale kvôli kresbe a dôstojnému vydaniu od CREW pod 4* v žiadnom prípade nepôjdem.
Sakra! Simpsonovcov samozrejme poznám, ale nepasoval by som sa za ich fanúšika, keďže sa mi film a seriál páčili, ale z viac ako 800 (!) epizód, ktoré od r. 1989 (!!) vznikli, som kompletných videl možno tak max. pár desiatok. Časťou, ktorá mi mohutne uviazla v pamäti, bola paródia na Scorseseho Mys hrôzy alias na jeden z najmäsitejších, najznepokojujúcejších amerických deväťdesiatkových trilerov. Preto som si tento komiks kúpil. Môj prvý simpsonovský. Ja nešťastná, strápená duša! Pri pohľade na obálku som si naivne myslel, že to bude práve komiksové spracovanie tejto skvelej časti. Ako vravím: sakra! Samozrejme, že nebolo. Nie je to skomiksovaný Mys hrôzy, ale proste komiks, v ktorom je legendárny strapatý zločinec prepustený na slobodu a pokúša sa slušne žiť. Asi si viete predstaviť, ako to dopadne. Keď som sa spamätal z toho, že to nebude Mys hrôzy a zmieril som sa so situáciou, keďže mi ani nič iné ostatne neostávalo, tak som dospel k záveru, že je to i tak celkom fajn komiksová zošitovka. Seriálom som až tak deformovaný, že akonáhle postavy začali rozprávať, počul som Martina Dejdara a spol. Sú tam viaceré vydarené vtipy a pôvabné nápady (kriminálnik je na slobodu prepustený za dobré správanie... pretože počas vzbury omráčil dozorcu, aby sa na to zverstvo nemusel pozerať; šerif kupujúci si zvodný náhrdelník pre svoju „ženu“) a autori sa nejeden raz hrajú i vizuálne (billboard, wtf nápad so zvieraťom v každom okne). Ale scenár nie je žiadna hitparáda a asi starnem, ale pýtal som sa sám seba, či sa majú niektoré nápady objavovať v detskom komikse (chlapca spolužiaci šikanujú až do vnútorného krvácania, zvrátený milionár podporujúci detskú nemocnicu aby mal mladé orgány pre svoje staré telo, učenie mládeži umeniu zločinu, polícia vydieraním prinútiaca maloletého infiltrovať sa do zločineckej organizácie). Ono ale Simpsonovci vo všeobecnosti de facto nie sú detský projekt, že? Deti by nepoznali Johna McClanea a už tobôž nie Marion Craneovú z Psycha. V rozpore s tým je na konci zošita listáreň, do ktorej čitatelia posielajú simpsonovské kresby a sú to naozaj malé deti, osemročné, desaťročné, sedemročná... No nič, asi sa v tom zbytočne piplem, toto bolo aj v seriáli, ale tam sa mi to zdalo inak, lepšie spracované. Snaživé 3*.
Batman útočí. Za mňa príjemné prekvapenie. Ozaj som to nečakal. Reštartov Batmana je ako netopierov na nočnej oblohe a mnohé (väčšina?) sa uspokoja s kozmetickými zmenami (Batman: Země jedna). Nuž, tak Scott Snyder nie! Nejaké výnimky sa samozrejme konajú (malý Bruce nezíska traumu kvôli kinu, lež kvôli ZOO, Jim Gordon nie je policajný kapitán, ale starosta Gothamu), ale inak spokojnosť. Na druhej strane, priznám sa, že po prvej časti ešte neviem stopercentne povedať, či z toho niečo bude, alebo je to len jeden veľký s prepáčením bordel a čoskoro sa veci vrátia do pôvodného stavu. Našťastie, s viacerými Scottovými nápadmi som bol príjemne zaskočený a som zvedavý, čo z toho v budúcnosti vypadne, hoc už teraz vidno, že Batman je proste Batman a niektoré veci v ňom otravne „musia“ byť, takže Syder sa čertovsky snaží byť originálny a napokon tam beztak dá dve výrazné postavy (OK, jednu len spomenie na konci, ale bude jej patriť dvojka, čiže...). Každopádne z toho mám dobrý pocit. Scota Snydera považujem za jedného z najvýznamnejších ušatcových scenáristov za posledných 10 – 15 rokov (Soví město, Černé zrcadlo, Batman, který se směje). Samotný strážca Gothamu je tu absolútne (ehm) monštruózny. Vo svojom neľahkom, vyčerpávajúcom súboji proti zlu a zločineckej sfére vytasí viacero hračiek, pri ktorých som si pomyslel: "kokos, paráda". Je to samozrejme vohnané do extrému, ale je to dané dobou. Dnes už nestačí prísť s gangom, ktorý „len“ zabije človeka. Treba vypáliť škôlku s desiatkami obetí, predpokladám vrátane detí. Nestačí mať svaly. Bruce musí vyzerať svalnatejšie, ako Schwarzenegger, keď bol majstrom sveta v kulturistike. Opatrné 4*, ale získal si si moju pozornosť, Scott. Buď taký láskavý a nepokaz si (mi) to. Na prvom dejstve sa mi páčilo aj to, že Batman stál proti neprevarenému sokovi, to do diela vnieslo svieži vietor. Hoc mi dané zoskupenie trochu pripomínalo hororové série Oni resp. The Strangers resp. Ils. Tak ale nevadí, v spojení s Batmanom je to naozaj osviežujúce, drsné, mrazivé a znepokojujúce (aj keď... toto zločinecké tajuplné zoskupenie ako keby sa snažilo byť novým Sovím tribunálom a toto tajné prianie sa mu akiste nepodarilo pretaviť do reality). Páčilo sa mi, že niektoré trademarky zostali zachované. Takže Temný rytier ani teraz nezabíja, „len“ surovo mláti, láme kosti, leptá kyselinou a sem-tam niekomu amputuje končatinu, ale tak, aby prežil. Páčilo sa mi to i kresličsky, bol to zaujímavý rozštep medzi typickým mainstreamom a niečím až jemne underground (okrem Nicka Dragottu v zošite nájdete i kresbu Španiela Gabriela Hernandeza Waltu – Matka, Vision: O trochu horší než člověk, o trochu lepší než zvíře).
Užil som si to a zhltol som to ako malinu behom cca 67 minút. A nebolo to iba tým, že som nemal dočinenia s najhrubším komiksom vo svojom živote. Ale aby som mu nekrivdil: nie je to ani nič "stručné", dosť veľa sa tu pod patronátom scenáristu Hickmana (Avengers vs. X-Men) rozpráva (a prekvapivo som nemal dojem, že postavy naprázdno mleli pántom) a nie je tu málo hrdinov (na druhej strane je ich oveľa menej, než som čakal, nie je to tupá, samoúčelná predvádzačka, kde by sme našli desiatky zbytočných cameí), lež nie je to ani čítanie, na ktorého pochopenie potrebujete vysokú školu. Ok, nejak sa neviem vymačknúť, že? Proste je to dobre napísané a fajn nakreslené, hoc som samozrejme čítal už strhujúcejšie napísané a epickejšie nakreslené bomby. Ale i tak za mňa zatiaľ najlepší CREW-ácky príspevok do votrelecko-predátorieho sveta (čo ale nalejme si čistej kyseliny nie je v konkurencii diel ako Predátor versus Wolverine a Vetřelec: Pokrevní linie nič nečakané). Tvorcovia nemuseli brať ohľad na kánon, takže sa tu umiera (a je v tom kyselina a trhanie hrudných košov, čiže to nie je pekný pohľad, samozrejme len naivný čitateľ by v takejto superhrdinskej Marvel konštelácii očakával hardcore krvák), známe postavy sú staré a vyčerpané a tým pádom relatívne slabé a môžu tým pádom podľahnúť, prípadne dokonca mŕtve a autori prekvapivo neváhajú siahnuť ani po istej postave z filmov legendárneho Ridleyho Scotta (ktorej koniec je však prekvapivo nijaký, ako keď vás dva dni baví jesť grilované kurča a na tretí ho hodíte do koša, tak sa to proste nerobí). Samozrejme je to v prvom rade dojenie dvoch slávnych značiek. Ale dobré dojenie. S čím mám problém (a som presvedčený o tom, že s tým budú mať problém všetci, ktorí tak ako ja vyrastali na votreleckej trilógii, chodili na ňu do kina, pozerali ju na videu a o polnoci na Nove, mnohé scény z nej ich hlboko traumatizovali a na stene im visel plagát z Votrelca: Vzkriesenia), to je devalvácia extrémne tajomných a desivých bytostí na nezaujímavých štatistov s predĺženými lebkami. Úplne sa vytratil hororový fíling typický pre tieto obludy, pretože Avengers sa vo svojej bohatej histórii stretli už naozaj so „všetkým“ a tak pre nich „nejakí“ kyselinoví mimozemšťania nie sú ničím špeciálnym. Smutné, ale čo už, žijeme takú dobu. Tentokrát to komiksu odpúšťam, ale fakt by som do budúcna ocenil, ak by sa začalo viac ísť cestou Dannyho Glovera, Sigourney Weaver, Michaela Biehnea a Arnolda Schwarzeneggera. Na rovinu poviem, že som čakal s prepáčením oveľa väčšiu koninu, tonu nezmyselnej akcie, ktorá by bola efektná, ale prázdna. Toto ma milo prekvapilo svojou relatívnou komornosťou (ak uvážime, koľkými postavami Marvel disponuje resp. kto všetko bol v Avengers). Rušili ma vysvetľujúce dialógy, kedy postava A postave B hovorí informácie, ktorými postava B disponuje, ale čitateľ nie a tak je to treba nahlas vysvetliť; akiste sa to dalo riešiť dôstojnejšie. A príletom na mutantiu planétu to rapídne zhlúplo (ono celkovo ak uvážime, že medzi hrdinami sa nachádzajú jedni z najinteligentnejších vedcov Marvel univerza, tak bezpečnostné opatrenia sú na rovni základnej školy) a stalo sa to trochu detským (špeciálna zbraň strieľajúca hádajte čo). Potešia svieže nápady (čo sa asi tak stane, ak sa parazit Votrelec pokúsi infikovať parazita Venoma?). Kresba Chorváta Esada Ribića (Ultimate Spider-Man a spol. 10 + 11, Thor: Zabiják bohů) potešila. Čisté 4* to nie sú ani s privretou vysúvacou čeľusťou... ale tri by sa mi zdali málo/nefér.
Fincherova "Sedmička" patrí k filmom, ktoré ak vidíte čo i len raz v živote, nikdy na ne nezabudnete. Videl som ju už sakra dávno, ale okrem brutálneho finále (paradoxne sa, na rozdiel od zvyšku filmu, odohrávajúceho počas slnečného, nedaždivého dňa), perfektných hereckých výkonov, dokonalého kastingu, suverénnej réžie, temnej atmosféry, zvrhlo nádhernej kamery a odporných výjavov, si pamätám jednu vec, ktorá ma veľmi zaujala. Postava vraha. Jeho sila sa rafinovane ukrývala v tom, že sme o ňom skoro nič nevedeli (tak to v podstate zostalo až do záverečných titulkov), pričom to Fincher dotiahol do dokonalosti tým, že mu dovolil naplno na scénu nastúpiť temer až na konci. Komiks toto jedinečné fluidum narúša. Dostávame sa mužovi hlbšie pod kožu. Je len na vás, či vám to bude vadiť alebo vás to začne fascinovať. Ja som niekde uprostred. Je to zvláštny komiks, v podstate zbytočný. Nemá v sebe žiadnu pridanú hodnotu, hoc sa tvári, že má, ale podľa mňa nemá, no uznávam, že je to diskutabilné a každý má na to iný názor. Na druhej strane mu neviem dať „len“ 3*, lebo v sebe má niečo zvrhlo dekadentné. Super je, že každý hriech kreslil iný ilustrátor, takže je to všehochuť, kde sa každému bude páčiť niečo iné. Ak vás jeden hriech „baviť“ nebude, druhý zrejme áno. Osobne najviac oceňujem špinavé psychedelické ilustrácie Tommyho Castillu (obžerstvo) a Davida Seidmana (lenivosť). Najmenej sa mi sem naopak hodila „superhrdinská“ kresba Jasona Craigha (pýcha); niekto možno povie, že to bol príjemný kontrast, ale ja si to nemyslím. Najťaživejšie však akiste pôsobia rôzne „ilustračné“ fotky, napr. deformity ľudských tiel. Zmiešané pocity som mal z policajtov, ktorí vyzerajú ako nedobré paródie Morgana Freemana a Brada Pitta, ale až tak to nevadí, keďže majú len cameo. Skvelé, krátke, ale o to údernejšie úvodné slovo. Celkovo to vyzerá dobre (CC komiks vydalo s rôznymi variantmi obálky, pričom každý variant predstavoval iný hriech, nechýba pevná väzba s prebalom a lacetkou + bonusy), ale napr. rukou písané poznámky mi pripadali ako strata času; neverím, že ich niekto bude čítať (možno jeden čitateľ z dvadsiatich). Paradoxne až pri čítaní tohto komiksu mi docvaklo, že sa Fincherovým príbehom zrejme nechala inšpirovať (vykradla ho?) séria Saw, kde tiež šialený záporák trestal ľudí za ich hriechy. Časovo zaujímavo prepletené (súčasnosť verzus minulosť) a zaujímavé je tiež pomerne divoké charakteristické ukotvenie (je to čosi medzi prequelom a spin-offom filmu).
Tak na toto som sa tešil. Akonáhle to vyšlo, objednával som. V detstve a puberte som čítal Tarzanov, Tarzanových synov, prípadne Tarzanov a zakázané mestá a možno (kto by si to pamätal) Tarzanov a cudzinecké légie, pozeral som samozrejme seriál s Wolfom Larsonom, filmy (vrátane skvelej disneyovky) a pochopiteľne som čítal komiksy (v deväťdesiatkach u nás ak ma pamäť nemýli vychádzali minimálne dve série). Výsledok ma nesklamal. Ono, možno niektorí budú otrávene dvíhať oči dohora. Zase ďalší Tarzan? Nebolo ich už vari dosť? Ale ruku na srdce. Koľkí z desiatich frflošov reálne čítali Burroughsovu knihu? Jeden a pol? Komiks vyzerá krásne, má dobré bonusy, ambiciózne vydanie (A4 v tvrdej väzbe s lacetkou). Áno, dej je notoricky známy asi aj pre toho, kto nečítal knihu. Stačí mu, že videl film s Christopherom Lambertom (hoc najmä v druhej polovici je to o dosť inom). Mne to nevadilo. Užíval som si džungľu, staré časy, lode, moria, prístavy, zakopané poklady, šľachtické sídla, opice (a zvyšok živočíšnej ríše) a diplomaticky som toleroval pokus o lacný kvázi šokujúci zvrat, kedy je hlavný hrdina akože zabitý v polovici komiksu. Potešilo ma po dlhom čase stretnutie so známym francúzskym scenáristom Corbeyranom (u nás žiaľ nedokončená séria Strygy). Páčilo sa mi, že je to v rámci možností drsné a nekompromisné, smrť je prítomná na každom kroku (zákon džungle hovorí jasnou rečou, krutosť vás neminie len preto, že ste niekoho priateľ, matka, otec, náhradná matka). Je tu veľa krvi, smrti, úmrtí a niektoré opice vyzerajú akoby práve utiekli z hororu, hoc uznávam, že v porovnaní s legendárnym filmom s Lambertom je to slabý čaj, ale aj tak. Samozrejme nie je to nijaký enormný krvák, o to tvorcom zjavne ani nešlo. Nemáme dočinenia s psychosondou pre dospelého čitateľa, lež určite to nie je ani pre malé deti. Ak uvážime, akých otrasných komiksových adaptácií sa dočkali iné slávne romány (Stevensonov Ostrov pokladov od Grady alebo ehm Ostrov pokladov od Garamondu), tak toto je ozaj niekde úplne inde. Vždy ma fascinovalo, ako si mestský pár aristokratov (teda žiadni horali) dokázal v korunách stromu postaviť pomaly ešte namakanejší dom, ako výprava zo seriálu s Rachel Blakely Stratený svet. Ono je ale v tomto komikse viac vecí, ktoré mi nesedeli (relatívne pochybujem, že by si krokodíl robil zálusk na mláďa slona, hoc samozrejme všetko je možné, nesedela mi ani hierarchia vo svorke primátov, podľa mňa by sa výsadou rozmnožovania mohol hrdiť iba vodcovský alfa samec atď.).
Po dvoch zväzkoch Jejich temné plány prichádza zväzok č. 3, Jokerova válka...a nie, nie je „to“ tam. „To“, čo vás pri komikse priklincuje, odpáli vám dekel do stratosféry a vy sa tešíte na nové diely. Ja sa nielenže neteším, ale zrejme s kompletizáciou série končím (prípadne sa ku nej vrátim v prípade extrémnej čitateľskej nudy). Za mňa je to čítanie pre tínedžerov. Tynion napísal pár fantastických Batmanov (Batman, který se směje). Tento medzi nich nepatrí. Nenáročná séria. Snaží sa pôsobiť originálne, ale je to unavená kópia kópií. Na začiatku série bolo prítomných zopár zaujímavých východiskových bodov (mŕtvy Alfred, Bullock na Gordonovom mieste), ale Tynion s tým nijako zvlášť zaujímavo nepracoval. K tomu Punchline, ktorá je ešte otravnejšia, ako Harley Quinn (takže si dokážete predstaviť moje nadšenie z ich spoločných scén). Clownhunter je postava, ktorá mohla skvele zarezonovať, ak by sa uchopila viac psycho, ako bol svojho času syn Jima Gordona. To sa nestalo a tak iba kĺže po povrchu. Snaží sa to pôsobiť temne, ale nie je to temné. Obálka super. Kresba dobrá (cukor sypúci sa do čaju, Alfred s láskavým úsmevom na perách a za ním oslepujúca žiara). Farby dobré. Batmana málo. Scenár zlý. Už som sa v minulosti vyjadril, že v podstate ľutujem scenáristov "dlhodobo vydávaných" superhrdinských sérií. Splnil sa im (zrejme...?) životný sen a kreslia najslávnejšie komiksové postavy v histórii ľudstva a síce sa snažia vymyslieť niečo originálne, ale zároveň sa musia držať bokom a šetriť energiou (a dobrými nápadmi), aby vydržali niekoľkoročné písanie a jednak im vedenie nikdy nemôže dovoliť zájsť „príliš ďaleko“, keďže prioritou je vytvoriť neurážajúci priemer. Vôbec neviem, o čom táto séria má byť. Chýba mi jasné dejové smerovanie odniekiaľ niekam. Catwomanin kostým má odhalené pazuchy (bratia Česi asi nevedia, čo to je...?), no ty vole, tomu poviem zásadná revolúcia v kánone Temného rytiera. Ja proste nechcem čítať Batmana, kde Joker vyzerá ako model/kulturista a kde Scarecrown a Hádankár hrajú šach.
„Neohlížej se. Už to nejni naše čtvrť.“ Napísať, v čom je tento komiks dôležitý z historického (komiksového) hľadiska, by bolo na dlho, takže sa budem venovať len tomu, či sa mi páčil. Odpoveď je komplikovaná. Áno... ale nie až tak, aby ma odrovnal. Najviac ma bavili obyčajné, ale práve i z toho dôvodu silné, emotívne a uveriteľné momenty o tom, ako bežní ľudia žijú svoje banálne životy v klasickej štvrti so všetkým dobrým, zlým, aj neutrálnym, čo k tomu patrí. Páčilo sa mi sledovať, ako roky utekajú, štvrť sa mení, ale niektoré veci (najmä v ľudskej povahe) zostávajú nemenné, vari večné (najlepšia je asi „poviedka“ o pouličnom spevákovi). Akonáhle sa Eisner odpútal od týchto "pozemských" problémov a začal riešiť politiku, židovskú tematiku, vojnu atď., strácal ma a nudil. Zaujala ma aj tretia časť omnibusu, v ktorej sledujeme prvopočiatky štvrte resp. vôbec jej vznik, ale i do tohto inak pozoruhodného historického obdobia sa nejeden raz zamiešali mini-príbehy, ktoré ma až tak nefascinovali. A nepáči sa mi názov, toto sa proste malo volať Dropsie, nad niektorými názvami je fakt lepšie nepremýšľať a pomenovať ich na prvú dobrú (alebo štvrť, alebo také niečo).
„Ale s tou eskalací si začal ty.“ Asi mám toho proste načítaného priveľa na to, aby ma takéto komiksové série strhli. Vydavateľstvá musia vydávať slávne značky, udržiavať ich neustále pri živote, lebo veď ako by to bolo, ak by nevychádzal nový Batman!? Vlastne ich trochu aj ľutujem, lebo nemilosrdnou a krutou daňou za to je, že niet čas na výnimočné diela, ale iba na akúsi... výplň? Produkt? Niektoré pokračovania takých sérií nepochybne môžu byť nadpriemerné. Aby som zostal v téme, tak ma svojho času dosť bavili batmanovky Toma Kinga Já jsem sebevražda a Operace zásnuby, kým zvyšok Tomovho runu až tak nie. Z osobnej dlhoročnej praxe skrátka viem, že k tomu dochádza v jednom, nech v dvoch prípadoch z povedzme desiatich. Čo sa týka Tynionovho príspevku do kánonu Temného rytiera. Nebavil ma už prvý diel. Ani druhý nie je žiadna krasojazda. Je to také nič proti ničomu. Nie je to zlé... ani nič výnimočné. Vidno, že po desaťročiach existencie postavy s extrémne chrapľavým hlasom, je sakra náročné vymyslieť niečo, čo tu ešte nebolo. Takže neustále máte pocit, že toto ste už dakedy v minulosti videli, čítali, registrovali, zaznamenali, vnímali. Nakreslené je to fajn, ale škoda, že sa celá kniha nenesie v duchu zadnej obálky s báječne nadizajnovaným Penguinom. Mal som z toho dojem, že sa niektorí batmanovskí scenáristi motajú v začarovanom kruhu a buď s tým nechcú nič urobiť, alebo nevedia, alebo by aj chceli (a vedeli), ale zrejme im to nie je umožnené zo strany konzervatívneho (alebo "len" zbabelého a pohodlného) vedenia DC (viď. môj úvod). Vidno, že sa scenáristi snažia a pomerne často prídu s fakt dobrou a chytľavou východiskovou situáciou, ale pomerne rýchlo zídu z cesty do klišé a stereotypu. Mne ozaj nestačí, že šéfom polície je Bullock a nie Gordon a Batmanovým pomocníkom Lucius namiesto Alfréda. A nemám rád Harley Quinn. A Catwoman áno, ale je to špecifická postava, s ktorou treba vedieť narábať inak je o ničom. Tu s ňou narábať nevedia, takže pokus o vytvorenie buddy páru je za mňa na úrovni ako keď skombinujete lečo bez klobásky s držkovou. O to viac ma „bavia“ silné vyhlásenia o "radikálnom poňatí", viď. tiež zadná obálka. Na ktorej ale oceňujem, že v CREW zjavne na raňajky zjedli plody fantazijovníka ("podbrušok"). Jedna hviezda za scenár, druhá za kresbu. V sérii by som najradšej nepokračoval, ale ešte skúsim tretí diel a potom sa definitívne rozhodnem.
Na konci sa nás autori pýtajú, či to stálo za to. No, podľa mňa hej. Keď mi rodičia ako malému v 90. rokoch od kolportéra v Prahe kúpili Funkyho Kovala a Thorgala, fakt mi vtedy ani len nenapadlo, že sa český trh raz dostane do stavu vydávania komiksových adaptácií Shakespearea v tvrdej väzbe s veľkými rozmermi a dokonca ladených do hororu. Kresba ma síce neodrovnala, ale nemôžu byť pochybnosti o tom, že je fantastická. Skrátka to nebol môj štýl, to je celé/všetko, ale čo je bezva, to je bezva. K tomu výrazná práca s farbami, najmä bielou a samozrejme červenou. Samozrejmosťou je fajnové vydanie od CC (veľké rozmery v tvrdej väzbe s lacetkou a bonusmi), ktoré tomu dodáva na dôstojnosti. Príbeh ma žiaľ až tak nebavil/nestrhol, takže 3*.
V podstate „omnibus“ dvoch kníh, ktoré u nás v rokoch 2013/14 vydalo BB/art a to konkrétne Liga spravedlnosti: Počátek a Liga spravedlnosti: Zrození zla. „Omnibus“ vydala CREW v r. 2025 v edícii Kapesní komiksy, čiže to máme pekne pokope, ale povedal by som, že v nižšej kvalite (celkovo „kapesní“ komiksy pôsobia lacnejším dojmom, ale mne to prekvapivo nevadí). Prvá polovica príbehu sa odohráva v dobe, kedy JLA neexistovala. Jestvovali jej členovia, ale mnohí boli pre svet veľkou neznámou a navzájom sa (česť výnimkám) nepoznali. Nieto aby tvorili ucelený, spolupracujúci tím. Môžeme to teda vnímať tak, že Geoff Johns stvoril origin. Nepomohol mu s ním po vizuálnej stránke nikto menší, než fantastický Jim Lee (Batman: Ticho, Superman: Nespoutaný). Takže by komiks mohol osloviť aj tých, ktorí príbehy s JLA práve dvakrát nevyhľadávajú. Ako som napríklad ja. V tomto smere je to fajn, keďže začíname dalo by sa povedať od nuly, s čistým štítom, prázdnym papierom, OK dosť prirovnaní. Johns od nás tým pádom nevyžaduje mať naštudovanú desaťročia starú minulosť a načítané stovky (tisíce?) komiksov. Čo je pri tejto osobe, nalejme si čistého kryptonského vína, nečasté a teda príjemné a osviežujúce. Síce to nie je 100%-ná pravda (odkiaľ sa poznajú Flash a GL?), ale sú to skôr len omrvinky (ak som to správne pochopil, tak krátka etuda z druhého príbehu sa odohráva počas komiksu Batman: Soví město?). Vďaka tomu som zvládol gigantické akčné sekvencie, ktoré samozrejme organizuje najbeštiálnejšie zlo v histórii kozmu a vôbec, Darkseid, ktorý je taký drsný, že by akiste nemal problém ukradnúť deťom v škôlke cereálne raňajky. Scenár nie je hlavná devíza komiksu. Naopak, mnohé veci Johns odflákol. Vyrušilo ma, ako divne rýchlo sa k partii pridali Aquaman a WW. Ešte u Batmana a GA to logiku má, riešia spolu prípad a pomôže im s tým Flash. Lež WW pôsobí dojmom, že sa prechádza po meste, líže šmolkovú zmrzku a zrazu sa absurdne ocitne uprostred akcie s ostatnými. O Aquamanovi ani nevravím. Cyborgovi nesedí premena z normálneho mladíka na stroj; tu by bolo uveriteľnejšie, ak by ho otec vytvoril ako RoboCopa, teda dlhotrvajúci proces. Pod Johnsovým velením naopak k premene dôjde na pár stranách v „reálnom“ čase (v podstate behom pár desiatok sekúnd), čo je strašne zrýchlené, na úkor kvality. Navyše jeho otec je zobrazený ako kolosálny kretén. Ľudia sú všelijakí, ale toto bolo prehnané, aby sa otec (navyše zjavne mimoriadne inteligentný) takto správal k svojmu (talentovanému) synovi; fakt netuším, v akom svete scenárista žije, ale pripadá mi utrhnutý od reality. Naopak, bavila ma chémia medzi postavami, najmä ako sa každý Batmana stále pýtal, aké má schopnosti (auč). Ešte vtipnejšie bolo, ako ich Temný rytier zakaždým odpálkoval hláškou do stratosféry tak vtipne, až som nadobudol dojem, že TO jeho superschopnosť. Úplne si nie som istý, či by som o tom s čistým svedomím vedel hovoriť ako o predlohe k filmu Zacka Snydera z r. 2017. Niektoré veci, ktoré v komikse sú, vo filme neboli (a zďaleka sa to netýka len neprítomnosti GL), iné naopak vo filme sú a v komikse by sme ich hľadali zbytočne. Kým prvý príbeh je epický origin, druhý už JLA predstavuje ako synchronizovanú skupinu, hrozba je menšia, ale o to paradoxne lepšie funguje. Resumé: forma víťazí nad obsahom (niektoré strany sú fakt epické, zaslúžili by si A4). Vďaka prítomnosti GL je to plné vtipných nápadov (napr. Pařáta zlikviduje obrovská zelená sova). „Skvělá Sedmička“ pobavila.
Silná (trojitá) várka komiksov, na ktoré som sa veľmi tešil a ktorá ma nesklamala. Občas hapruje scenár (ak by na vás zaútočil chlap, zlomil vám ruku a ťažko vás zranil na hlave, skutočne by urážky a hnev boli tie reakcie, aké by ste dali von? Možno v lacnom filme, určite nie v realite.). Miestami je to jemne vykonštruované (Old Pa by ženu nikdy nezastrelil, ale scenáristovi sa to nehodí do krámku a tak ju prinúti vziať do rúk zbraň, takže Old Pa koná v sebaobrane, ach starý dobrý alibizmus). Sem-tam nesedí kresba (novinárka raz vyzerá ako sexikosť a hneď nato ako Klaus Kinski, navyše sa miestami podobá na hlavného hrdinu Daria, ktorý mimochodom na s. 13 vyzerá ako keby mal vlasy na celej hlave a na tej istej strane je poloplešatý). Ale inak pútavo (miestami až strhujúco) napísané a fakt pekne nakreslené. Bol som z toho na konci smutný. Čiže plne v súlade s názvom. Každý príbeh má niečo do seba. Prvý zahral na strunu môjho detstva, kedy som so zatajeným dychom sledoval skvelé dobrodružstvá s džungľou, riekami, nebezpečnými zvieratami, ešte nebezpečnejšími ľuďmi (tak už to v živote veru chodí), pijavicami, vrtuľníkmi, džípmi, puškami, výbuchmi a nožmi Posledný (westernový) bol nakreslený asi najkrajšie spomedzi všetkých, tam ma ale zas trochu míňal scenár. Najpôsobivejšie na mňa zapôsobil príbeh č. 2. To bola fakt tuhá káva bez cukru. Ak by som mal túto komiksovú knihu prirovnať k jazde autom, tak prvý príbeh je taký, že valíte na päťke po diaľnici. V druhom to pustíte na neutrál dole strmým kopcom bez použitia bŕzd. V treťom už ste pod kopcom, vozidlo plynulo spomaľuje a idete na zotrvačnosť.
No. Nie. Kdeže. Ani omylom, vážení. Pri komentovaní dvojky som utrúsil suchú poznámku, že Tynion takto nastavené univerzum môže roky pohodlne dojiť tonou sequelov, rip-offov, spin-offov a prequelov. Nuž, stalo sa. Máme tu prequel. Prequel bez Eriky, čo bol asi najpozitívnejší element predchádzajúcich dvoch kníh. Na jej miesto sa žiadna adekvátna náhrada nedostavila. Bod dole. Ani pútavý príbeh. Bod dole. Vizuál ma nebavil. Bod dole. Nevyzeralo to samozrejme zle, pekne sa tým listovalo, ale tento výtvarný štýl nie je moja šálka kávy. Bod dole. V predchádzajúcich komentároch som spomínal ešte niečo. Že ak to Tynion skutočne začne dojiť, nie som si istý, či ho na danej ceste budem sprevádzať. Teraz som sa v tom uistil. Pravdupovediac si po tejto nezáživnej komiksovej knihe neviem predstaviť, čo by sa muselo stať, aby som v sérii pokračoval. Jedna z najškaredších komiksových obálok roka. Bod dole. Na obale chýba anotácia. Čudné (a bod dole). Tynion tentokrát nepísal scenár, je len autorom námetu a údajne dohliadal na proces vzniku (ťažko povedať, čo presne táto čarovná slovná formulka znamená), lež to je asi jedno. Jeho prácu dobre poznám. Myslím si, že ak by to aj celé napísal, dopadlo by to obdobne. Každý komiks čítam dva razy. Tento bol na prvý raz veľmi zlý. No pri repríze to bola čistá katastrofa, do ktorej dočítania som sa musel nútiť. Plno veľkolepých, ale prázdnych a lacných „filmových“ gest, lež komiks je diametrálne odlišné médium, komiks proste nie je film (vítanie v Řeznické koleji s pateticky roztiahnutými rukami, to kto normálny robí tak?). Za mňa jeden z najslabších komiksov, aký som za posledný rok čítal. Prepáčte, ale toto za mňa nie je ani za 2*. Jedna zbedačená, smutná hviezda za vydanie od CC (bonusy v tvrdej väzbe s lacetkou na kvalitnom papieri + veľké rozmery) a niektoré celostranové (alebo rovno dvojstranové) ilustrácie.
„Když vyrážime na cestu, vždycky se snažíme něco najít, anebo něco opustit." Ako spieva Paľo Habera, toho som sa bál. Pri dočítaní prvej knihy som bol jemne rozčarovaný, ale dieťa vo mne chcelo veriť, že druhá polovica príbehu by mohla smelo dobehnúť zameškané. Nestalo sa. Je to už len také s prepáčením "nič". Tenký zošit obsahujúci iba jeden diel pirátskeho dobrodružstva. Opäť je to fantasticky, miestami až úchvatne nakreslené a nafarbené. Lež čitateľovi docvakne, že toto je už len taký ako keby dodatok k prvej knihe. Smutne treba dodať, že už prvá ponúkla štandardný, nebojím sa vyhlásiť banálny príbeh s neveľmi zaujímavými postavami. Kniha č. 2 to už len malátne dorazí do konca. Ono to fakt nie je katastrofa... ale ani zázrak. Mám slabosť pre pirátske komiksy (Jim Hawkins, Dlouhý John Silver), ale toto bol scenáristický priemer. V autorových očiach (z fotografie v rámci medailóniku) som videl úprimnú lásku k látke, ktorú však žiaľ nedokázal uspokojivo pretaviť do výsledného produktu. Na konci sa objavujú krátke autorove dodatky, súhrnne nazvané "dobrodružství je u konce". No, nechcem byť zlý. Už tobôž nie krutý. Lež skonštatoval by som, že toto napokon zas až také dobrodružstvo nebolo. Skôr len taká... ehm, príhoda? Obálka neveľmi vzhľadná (na rozdiel od skvelej obálky prvej knihy). Jedným okom dnu, druhým von. Ako jednohubkový relax fajn. Nič viac.
Spoiler. V r. 2025 sa v portfóliu môjho obľúbeného vydavateľstva CREW objavili tri nečakané značky. Votrelci, Predátor a Želvy nindža. Na prvé dve som sa tešil. Na poslednú ani nie. Síce som v deväťdesiatkach frčal na ich naivných komiksoch, jednoduchom animovanom seriáli a na s prepáčením vcelku hlúpych hraných filmoch, lež vydania od CC (zaseknutý pokus o kompletné vydanie starých Eastmanových a Lairdových dobrodružstiev a najmä za mňa príliš detský reštart v podobe novej generácie v diele Želvy Ninja: Poslední rónin – Reevoluce) ma pravdupovediac bohvieako nenadchli. Takže ma „crewácke“ Želvy nelákali. No z úcty k svojmu vlastnému detstvu som im dal šancu. A oplatilo sa. Síce sa toho chopil Jason Aaron (božské Skalpy), ale v posledných rokoch smutne upadol a jeho meno je pre mňa kvôli tomu všetko, len nie synonymom kvality. A predsa motyka vystrelila! Nechcem tvrdiť, že je to pecka. Priznám sa, že ma príbeh zas až tak nestrhol, vlastne ani extra nebavil, ale zachraňoval to vizuál, atmosféra a chémia medzi želvami. Takže tie 4* sú s prižmúreným pancierom... ale sú. Pri ďalších dielcoch už budem prísnejší, ale ako rozbeh je to veľmi fajn. Je to ozaj parádne nakreslené (kniha obsahuje 5 zošitov a každý kreslil niekto iný), veľmi slušne napísané (hoc hádky medzi želvami mi pripadali dosť vyumelkované) a miestami to atmosférou ide až kamsi k Batmanovi (veľkomesto presiaknuté korupciou a predchnuté zločinom na každom kroku). Ak tomu niečo vyložene kazí imidž, tak asi len to, že projekt zjavne na niečo nadväzuje, ale nebolo mi úplne jasné na čo. Nie je vysvetlené, prečo sa cesty korytnačiek rozdelili a ako zomrel ich majster. Samozrejme prichádza do úvahy možnosť, že Aaron začal od nuly a k daným udalostiam sa schválne vráti až v neskorších dieloch formou flashbackov, netuším. Ale skôr nie, ako áno, pretože na jednej strane vydavateľ spomína, že sa odkazuje na komiks TMNT: Reborn, zošit č. 9: First, Lost, Always. V bonusoch nájdete klasiku, alternatívne obálky, ale treba dodať, že aj také z dielne neskutočného Lee Bermeja.
Dlouhý John Silver je jednou z mojich najobľúbenejších epizód v celej (treba dodať, že pestrej a bohatej) histórii Modré CREW. Ak nie najobľúbenejšou (no dobre, Okko jej viac než len náruživo dýcha na spotené temeno). Takže keď do edície na robustnej morskej vlne priplávala ďalšia pirátska jazda, bolo jasné, že musím rýchlo skočiť na palubu. Dvojnásobne keď aj ju kreslil Mathieu Lauffray, ktorý na Dlouhém Johnu Silveru odviedol fakt kus prekrásnej, epickej roboty. A rozhodne sám za sebou nezaostal ani v sérii Raven (tie nádherné maľované obálky!). Čo ma trocha schladilo, to boli postavy. Pripadali mi nudné, nedovarené, nedopečené, nedochutené, no skrátka na Silvera a spol. sa napriek snahe nechytali. Chýbala im zaujímavosť, pôsobivosť, charizma. Rovnako o zápletke nemôžem skonštatovať, že by mi odstrelila dekel. Nemôže samozrejme chýbať hľadanie bájneho pokladu. Ale ako vravia športovci: tak uvidíme. Dlouhý John Silver sa tiež v prvom dejstve ešte len rozbiehal a naplno sa strmhlavou jazdou stal až v druhej knihe.
Nádhera. Otváral som to s temer posvätnou úctou. Najdôstojnejšie tuzemské vydanie disneyovských komiksov v histórii. Veľké rozmery, tvrdá väzba, parádny lesklý papier, tona bonusov ako výtvarného, tak sextového charakteru, proste bombových 212 strán. Mínus? Čo ja viem... Možno obálka mohla byť lepšia. Ani sa mi o tom nechce viac písať, toto ak ste fanúšik MUSÍTE mať doma.
„Děsí mně, že se jednou ohlídneme zpátky a řekneme si, že tohle byly naše nejlepší roky.“ Špatný den je skvelý koncept. Sústrediť sa na Batmanových protivníkov je jednoduchý, ale funkčný, atraktívny nápad. Respektíve nielen na protivníkov, ale skrátka Temného rytiera odsúdiť do vedľajšej úlohy (viď. fantastická séria Gotham Central). Po Hádankárovi a Penguinovi z knihy č. 1, sa v druhej dostáva k slovu silná, hoc na prvý pohľad možnože menej nápadná úderka Catwoman/Mr. Freeze. Obaja sú naozaj menej prvoplánoví zlosynovia. Victora Friesa zlomila manželkina choroba (takže sa s ním dá súcitiť, čo sa s Jokerom fakt nedá) a Selinu som v podstate ani ako záporáčku nikdy nevnímal. Dokonca ani ako antagonistku, hoc samozrejme uznávam, že nikdy nebola a ani nebude čistokrvnou mačkou pardon hrdinkou. Kým v prvej knihe dostal Temný rytier len cameá, tentokrát je to bohužiaľ iná liga. V príbehu s Mr. Freezeom dokonca Victor Fries pôsobí ako typická vedľajšia postava, čo je jednak škoda a jednak to podľa mňa ani nie je v súlade s konceptom "špatný den". Je to dobrý komiks, len proste od tohto konceptu nečakám Batmana. Práve naopak. Nakreslené je to našťastie super. Mne sa po vizuálnej stránke viac ako prvý, uhladený, elegantne vyzerajúci príbeh s Catwoman od ilustrátora Jamieho McKelvieho (Ms. Marvel), páčil druhý z výtvarnej dielne Taliana Mattea Scaleru (Batman: Hřbitovní směna), ktorému zároveň akiste pomohli farby Davea Stewarta. Kniha je to inak tenká, má len 168 strán a z toho cca 30 tvoria výtvarné bonusy. Tak ale zas ako vraví klasik: radšej kratšie a lepšie, než dlhé a o ničom. Kým u Catwoman som ocenil pokus vysvetliť (alebo naznačiť?), prečo sa z nej v dospelosti stalo to, čo sa stalo, u Mr. Freezea sa žiadne veľkolepé prekvapenia nekonajú. Scenár občas hapruje (stačí sa prezliecť za servítku a poľahky ukradnete drahý šperk, to sú ozaj špičkové bezpečnostné opatrenia v profesionálnej aukčnej sieni) a volí pohodlné riešenia vo forme akcie. O čo viac by som uvítal, ak by si obe ženy sadli a porozprávali sa, než aby sa bili ako wrestlerky. Rovnaká „chyba“ sa koná i u Mr. Freezea. Pri tomto pánovi sa scenárista nebojí prísť s poburujúcim názorom, že nie choroba, ale Victor bolo to najhoršie, čo jeho žene vtrhlo do života, ale pracuje sa s tým pomerne nezaujímavo a aj tu sa to napokon celé zdrcne žiaľ len na to, kto komu dá ako po držke. V čom sú tie záporácke dni vlastne také „špatné“? Catwoman tu na konci nielenže nedopadne zle, ale na konci sa dokonca objavuje sympatické svetlo na koni tunela. OK, Hádankár minule na konci fakt nedopadol najlepšie, ale taký Penguin áno, v podstate sa dostal späť na vrchol. Asi nad tým len zbytočne premýšľam.
„Když z vašeho života někdo odejde, co po něm zůstane? Podoba ve vaší mysli? Pocit? Vzpomínka?“ Toto je jeden z tých výnimočných komiksov, aké človek číta párkrát za život. Parádne anarchistická kresba a za mňa v dobrom obyčajný (a teda uveriteľný... a dojemný, ku koncu je to intenzívny emočný masaker) príbeh. Okrem iného mi pripomenul detstvo, aj ja som mal veľa zošitov plných „písaného“ detského písma, infantilných kresbičiek a samolepiek z jarmokov a žuvačiek. „V mojí knížce bude žít dál.“
Vitajte vo Woodsboro, ehm vo Woodbroku. Spočiatku som bol k dielu scenáristu a ilustrátora Patricka Horvatha (u nás debutujúceho) skeptický, ale napokon ma zaujalo. Ku koncu dokonca DOSŤ zaujalo. Komiksov, kde zvieratá predstavujú ľudskú spoločnosť, je vcelku veľa (napr. pirátsky Jim Hawkins). No nie ohromne veľa. Čiže vždy, keď sa jeden taký ako novinka objaví na našom trhu, daný projekt disponuje príjemne atypickým oderom. Tento je navyše skombinovaný s dospeláckou zápletkou. Takže pôsobí v dobrom kuriózne. Baví ma, ako sú všetci šokovaní z toho, že autor sériového vraha zobrazil ako na prvý pohľad sympatickú, nenápadnú, nekonfliktnú a neškodnú bytosť, ktorú všetci v okolí majú radi a ktorá nebudí pozornosť. Takto predsa odjakživa sérioví vrahovia fungovali! Len v mále prípadov to boli primitívi s IQ húpacieho koníka (keďže by ich chytili skôr, než by sa vôbec sériovými vrahmi stihli stať). Jemne mi nesadla koncovka, ktorá sama osebe bola fajn, ale predchádzalo jej finále, ktoré Horvath na začiatku prezentoval čitateľovi ako niečo pre hlavnú postavu neriešiteľné a napokon z toho vykorčuľovala tak rýchlo, ako rýchlo zje škôlkar marhsmallow. Pridávam sa na stranu tých, ktorí predsa len majú problém s takto predstaveným svetom resp. s takto (ne?)vysvetlenými pravidlami. Cítil som sa ako keď som kedysi dávno videl komiks, v ktorom Káčer Donald sedel za stolom s pečenou kačkou/kuraťom. Tu sa taktiež nachádzali podobné momenty. Niekedy to bolo zaujímavé (nosorožec venčí dalmatínca), občas vtipné (o strážcoch zákona sa hovorí, že „čmuchajú“ po stopách zločinu, takže šerif vyzerá ako... pes), hoc trochu na prvú dobrú (zajačica v obchode kupuje mrkvu, krtko má problém so zrakom). Inokedy čudné. Napr. v mestečku sa nachádza klasické mäsiarstvo. Ak by doňho vošla postava so slepačou podobou, ako by vnímala vyložené kurence? Ako kanibalizmus? Už keď to sem autor silou-mocou chcel umiestniť, mal tam normálne fuknúť scénu, v ktorej humanoidná sliepka pozerá na kura v chladiacom boxe. Bolo by to síce jednoducho filozofické, ale bolo. Takto je to o ničom. Autor považoval za dobrý nápad použiť postavy so zvieracou podobou, ktoré sa správajú ako ľudia a potom normálne zvieratá, ktoré sa tak aj správajú a ktoré žijú v lese. To mnohým nesadne, mnohým sadne a potom sú tu takí ako ja, ktorí pri tom zmätene pokrčia plecami. V inej scéne vyzerá pochôdzkar ako pes a popri tom na vôdzke drží služobného vlčiaka. Ako tomu mám chápať? Mám tomu vôbec nejako chápať alebo je to len sranda? Hoc scenár môže pôsobiť fantastickým dojmom, urobme si tzv. bezzvieratkovský test. Ak by v takto nastavenom príbehu nevystupovali zvieracie, ale klasické ľudské postavy, ako by sme ho zhodnotili? Bola by zápletka niečím nová, inovatívna, šokujúca, parádna? Nemyslím si. Možno s výnimkou pohlavia vraha, čo uznávam je vcelku atypické. Takisto sa mi na pár miestach zdalo, že ústredná postava je príliš idealizovaná. Chápem. Väčšie/menšie zlo. Lež tu už to bolo vážne trochu mimo. Mali sme držať palce sériovému vrahovi, ktorého autor prezentuje ako mimoriadne veľkú sympaťáčku. Ktovie, či by to fungovalo lepšie, ak by sme sa identitu vraha č. 1 nedozvedeli hneď, ale až v polovici. Niekomu bude vadiť i slabé (temer nijaké, ak nepočítame hlášku, že „nemá priateľov, ani rodinu“) vysvetlenie toho, prečo vrah č. 1 vôbec zabíja. Nech tak či onak, môžeme to vnímať ako veľmi slušnú detektívku (vďaka mnohým podozrivým) + kontrast medzi detskou kresbou a krvavými vraždami (hoc nič extrémne nečakajte) má niečo do seba. Takže za mňa napokon vlastne veľmi bez problémové 4*.
Skvele nakreslené. Páčil sa mi najmä „hranatý“ vzhľad vesmírnych lodí, korábov a vozidiel. Aj nafarbené. Celkovo sa mi koncept Modré Crew dlhé roky páči. No už ma trochu začínajú nudiť sci-fi, kde sú mimozemšťania obyčajní „ľudskí“ humanoidi a kde sa vízia budúcnosti zasekla v bode, že sú bežné lety do vesmíru. Načo sú dobrí mimozemšťania, ktorí de facto vôbec nie sú mimozemskí? Fakt by som si konečne rád prečítal niečo náročnejšie, kde by hostia z kozmických diaľav pripomínali možno skôr Villeneuveov Prvý kontakt. Toto bolo na môj vkus už príliš naivné a akoby ta podceňovalo čitateľa (samozrejme treba detailne vysvetliť, kto bol Human Torch, pravdupovediac sa čudujme, že tam o ňom neskopírovali pol strany textu z Wikipédie). Scenár 2*, kresba s farbami 4. Dokončenie si prečítam len aby som to mal skompletizované. Trocha ma desí, že to má ešte dve knihy, no tak ale čo už, prežil som v živote už náročnejšie obdobia. Pekná scéna so slonom.
Džundži Itó ma odrovnal peckami Balónky oběšenců a další hororové příběhy, Ryby: Útok z hubin a pravdaže kultovou Spirálou. Ak by som mal robiť zoznam najvydarenejších hororových komiksov, ktoré u nás vyšli, zrejme by sa doňhi všetky tri prebojovali. Ako však CREW postupne vydáva jeho ďalšie mangy, začínam nadobúdať dojem, že to najlepšie už bolo vydané a teraz sa dávajú von len solídne omrvinky, ktoré nie sú zlé, ale oproti Itóovej vrcholnej tvorbe ich azda môžeme označiť za priemerné. Taká je žiaľ i táto manga. I zlo do istej miery môže byť podmanivé. Sóiči je však proste len blbec. Blbec so zrejme nadprirodzenými schopnosťami. Ono by bolo samozrejme divné už to, že rodina očividne chorého člena necháva bez odbornej starostlivosti, ale sme v japonskej mange, tam je vždy niečo divné, „neeurópske“. Problém je nielen v jeho nesympatickosti, ale i v tom, že je raz líčený ako temná démonická entita a hneď nato ako neposlušné decko, ktoré stačí okríknuť a máte od neho pokoj. Tento nesúlad v poňatí jednej a tej istej postavy mi pravdupovediac nesedel. Okrem toho to nie je ani tak horor, ako skôr čosi WTF, čo sa nedá veľmi dobre žánrovo niekam (hocikam) zaradiť. Problémov je žiaľ oveľa viac. Od toho, že hlavná záporná postava nahlas vyslovuje svoje zákerné plány, aby si ich mohli náhodne vypočuť kladné postavy, cez nijako neukončené niektoré „poviedky“ (akoby to Itó proste od istého bodu vzdal, pochopil, že nemá pointu a tak dej usekol uprostred, miestami mi to pripomínalo vystrihnuté scény z filmu, ktoré sa kedysi dávali do bonusov na DVD) a problémy so základnou logikou (ako mohla Miči behom jediného roka zabudnúť na takého exota?), až po bezdôvodné, ba až nezmyslené utajovanie kľúčových informácie (žeby špecifická japonská mentalita, že nechcú nikoho uraziť?). A čo mali preboha znamenať tie tvárové chápadlá? Na akom technologickom princípe taký geniálny vynález fungoval? Asi by som dal len 2*. Našťastie sa v druhej polovici nachádzajú príbehy Rakev, Řeči a Pokoj se čtyřvrstvovou stěnou. To už je iná nálož. To je TEN znepokojivý Itó, akého zbožňujem a chcem čítať. Nechápem obálky posledných Itóvých máng. Milostné strasti nebožtíků pôsobili dojmom young adult a Sóiči ako pofidérne čítanie pre malé deti.
Dokonáno jest. Želvy nindža pre novú generáciu. Na tejto ceste ich naďalej buď už sprevádzať nebudem, alebo sa ešte nechám nahovoriť na jeden diel a potom s tým zrejme definitívne seknem. Na jednej strane som ako niekto, komu v deväťdesiatkach rodičia kupovali komiksy, sledoval animovaný seriál a chodil do kina na hrané celovečeráky rád, že fenomén TMHT pokračuje. Ale nie som si istý, či smer, akým sa vybral, je najlepší. Vlastne som. Nie je. Detinský, detský, s prepáčením hlúpučký (fakt tam dali križiakov s mečmi vyskakujúcich z helikoptéry?), obsahuje lacné zvraty (povinné finálne úmrtie istej postavy, aby sa dostavil aspoň ako-taký pocit kvázi satisfakcie), samoúčelná a nudná akcia, smiešne ťažkopádna flashbacková scéna určená pre čitateľov príliš lenivých na naštudovanie si podivných nindža korytnačiek, samotný príbeh nestojí za nič (nechcem tvrdiť, že Želvy doteraz boli nejaký veľký Shakespeare, ale toto je ozaj blbosť) a nová skupina korytnačiek nenápaditá. Buď opakuje veci z minulosti, alebo sa snaží sem-tam prísť s niečím novým, čo je ale buď čistá kravina (telepatia), prípadne v podstate len kozmetické úpravy (jedna korytnačka vyzerá ako namakanejší brat The Roka, iná je ženského pohlavia). Palec hore za kvalitné české vydanie (lacetka, veľké rozmery, papier, bonusy, tvrdá väzba). Séria má zostupnú tendenciu: od skvelého komiksu Želvy ninja: Poslední rónin, cez znateľne odfláknutejšie dielo Želvy ninja: Poslední rónin – Ztracená léta, až po toto. Názov Poslední rónin po udalostiach z predchádzajúcich kníh stratil právo na život. Scenár 2*. Na tretiu to vyťahuje kresba, farby a spomínaná starostlivosť zo strany CC.
„Nechte si své komentáře! Každý má občas právo na maličkou chybu!“ Mám z toho veľmi pozitívne pocity. Dokonca zrejme najlepšie zo všetkých štyroch dielov. Spoločným menovateľom skoro všetkých piatich príbehov, ktoré tu sú obsiahnuté, sa stáva Donald. Výnimkou je iba posledný, kde opraty preberá húser (ehm, gunár) Gusto a jeho povestné šťastie. Ktoré ale dostáva nečakane osviežujúco na frak. Donald je tak trochu kretén. Ale sympatický kretén, pretože to v podstate vždy myslí zo srdca, len sa to skrátka vždy nejako pokazí. Scenáristi ho síce líčia ako úplného trpáka a neschopáka, ktorý sfušuje všetko, na čo siahne, čo však nejde dokopy s jeho pilotskými schopnosťami. Prvá polovica prvého príbehu je dynamicky nahláškovaná („Ach jo, dneska se mi moc nedaří!“; „Zmizím odsud, dokud je ještě v šoku.“). Trocha jej to kazí nudnejší dojazd, ktorý sa nesie v duchu orwellovských klišé. Aj v druhom príbehu je dôraz kladený na Donaldov závideniahodný talent na prúsery. Navyše vynaliezavo pracuje s farbami. V treťom je Donald nečakane, ale funkčne spárovaný s Mickeym (ak sa vám táto divoká kombinácia páči, odporúčam Hrůzopark – Děsuplné dobrodružství Mickey Mouse od CREW, kde sa ku nim ešte ako bonus pridal starý dobrý Goofy) a akoby toho nebolo málo, riešia veci spojené s láskou, čo je vcelku atypické (hoc nie je príliš jasné, o čo káčerovi a myši ide, či nebodaj nie o sex s inkriminovanou ľudskou slečnou, z čoho som bol pravdupovediac jemne znepokojený). A je to vyšperkovanými zlatými nápadmi (vystresovaný oddávajúci). Milý je i predposledný príbeh, s olympijskou tematikou. Viackrát som nadobudol pocit, že to nie je primárne určené malým deťom, ale čiastočne i dospelým, čo považujem za osviežujúce. Palec hore dávam za uvádzanie mien scenáristov a ilustrátorov na začiatku každého príbehu (hoc nechápem, aký je rozdiel medzi "príbehom" a "scenárom"). WTF dojem som mal zo šialeného množstva výkričníkov. Temer každá (!) veta sa končí nie bodkou, lež práve výkričníkom. Akoby bodka ani neexistovala (ak dáme bokom trojbodku, s ktorej používaním sa to tiež extrémne preháňa). Čítal som tisíce poviedok, noviel, románov a komiksov, ale s týmto som sa ešte nestretol.
„Bylo by hezké žít ještě alespoň o měsíc déle. O týden déle. Dokonce i o jedinou hodinu.“ Sláine: Rohatý bůh už v češtine vyšiel. Konkrétne v rokoch 2003 – 2005 ho vydal Netopejr v troch dieloch v pevnej väzbe. O pár desaťročí neskôr si v CREW povedali, že v rieke pretieklo veľa vody a chcelo by to reprezentatívnejší prístup. A tak v r. 2025 dali von hrubý, viac ako 200-stranový omnibus s bonusmi /hoc by som akiste uvítal nielen vizuálne, ale i textové venované bohatej histórii tejto slávnej postavy európskeho komiksu) v tvrdých doskách s rozmermi A4, ktorý bol k dispozícii nielen v bežnej výbave, ale i ako limitka čítajúca 350 kusov. Môj názor na Sláinea je taký, že na jednej strane by si síce Conana namazal na chleba na raňajky (a zapil meltovou kávou), ale to ešte neznamená, že je to lepší komiks. Naopak, spravidla s ním v komiksoch zvykne byť menšia zábava, než s osvaleným pánom z Cimerie. Stupeň toho, či sa ja osobne pri čítaní sláineoviek bavím alebo nie, je spravidla priamoúmerný tomu, kto ho práve kreslí. Nalejme si čistého vína, o scenáre v týchto typoch príbehov zas až tak nejde. Preto sa mi tak páčili jeho dobrodružstvá Poklady Británie a Zabiják démonů... a preto sa mi až tak nepáči Válečníkův úsvit. Je to taká špinavá, underground sudcodredovská (ehm) kresba. Niektoré zábery úchvatné a nádherné, ale mnohé mi pripadali pravdupovediac ako začiatočnícka práca. Akoby sa postava (a ilustrátor) ešte iba hľadala. Nebolo to ono. Podľa mňa Sláineovi viac pristane veľkolepá, masívnejšia, ornamentálnejšia kresba. Inak tomu po stránke scenára ťažko niečo vyčítať. Obsahuje to všetko, čo má drsná fantasy obsahovať. Problém je v tom, že to vinou nesympatického Sláinea a ešte nesympatickejšieho Ukka človeka nebaví čítať. Chápem, že to mala byť avantgardná rebélia, nič uhladené, ale aj tak. Za mňa scenár 2* (pri druhom čítaní som sa pristihol pri tom, že mi je dej s postavy ukradnutý), kresba 3* a vydanie (papier, väzba...) 4*.
„Je to je malé vítězství. Ale co, sakra, beru co je.“ Začnem zoširoka, tak ak sa niekam ponáhľate, smelo do toho a ignorujte ma. Kameňák je (akiste nielen pre moju maličkosť) jedným z najzásadnejších titulov v Batmanovom kánone. A ešte viac v Jokerovom. Prvý raz u nás vyšiel v češtine v čierno-bielej verzii na pokračovanie v r. 1997 v časopise Crew. V r. 2013 vyšiel znova, tentoraz už vo farbe a v ucelenej podobe v knihe súhrnne nazvanej Batman: Kameňák a další příběhy. V nej ďalej vyšiel ešte Brubakerov Muž, který se směje (zvykne bývať považovaný za sequel Batmana: Roku jedna) a krátky, ale o to mrazivejší bonus Dobrý člověk ještě žije (ktorý, aby ste nemali málo informácií, predtým vyšiel v časopise Crew v r. 1998 a 2019 v knihe Batman v černé a bílé). Aby som vás definitívne dorazil tonou informácií, tak ešte spomeniem rok 2023, kedy došlo k unikátnej veci – v slovenčine Slovart vydal komiksovú knihu Batman: Brutálny vtip a ďalšie príbehy (obsahovala to isté, čo české vydanie, len, pochopiteľne, v slovenčine). Možnože ste sa v tom stratili, no tak ale čo už, aj taký je svet bubliniek. 2025 vychádza komiksová kniha, ktorá sa síce volá Batman: Kameňák a další příběhy. Lež pozor! Vychádza v edícii Kapesní komiksové klenoty a ak ste si mysleli, že obsahuje komiksy Kameňák, Muž, který se smál a Dobrý člověk ještě žije... ste na omyle. Áno, obsahuje síce skutočne aj tie, ale (a teraz sa držte) ešte navyše dva diely z voľnej série „Špatný den“. Konkrétne „špatné dny“ Penguina a Riddlera, ktoré u nás vyšli v r. 2023 v spoločnej knihe Batman – Špatný den: Penguin/Riddler. Nie som si istý, či tieto zlepence niekam vedú. Kde to skončí? Prečo sú v jednej knihe práve tieto príbehy a nie iné? Tieto otázky sú rovnako na mieste, ako zbytočné. Vydavateľ sa takto skrátka rozhodol, tak to je, berte alebo nechajte tak. Samozrejme to nič nemení na fakte, že skoro všetky sú pecka. Už keď som prvý raz pred rokmi čítal Špatný den, pochvaľoval som si, ako dobre boli poňaté príbehy Tučniaka a Hádankára. Som rád, že po repríze môžem skonštatovať, že som sa nemýlil. Dobrý člověk ještě žije je i po desaťročiach desivý ponor do psychiky obyčajného človeka, ktorý paradoxne môže Batmanovi zlomiť väz skôr, než napríklad Bane, pretože Temný rytier z jeho strany nepociťuje žiadnu reálnu hrozbu. Lenže aj v reálnom živote to býva tak, že útok príde z miest, z ktorých ho neočakávate. Kameňák je absolútna kultovka a Muž, který se směje predstavuje oddychovú, skvele nakreslenú jazdu. Všetkých päť príbehov je parádne nakreslených a nafarbených. V hodnotení to vidím nasledovne: Kameňák 5*, Muž, který se smál 4*, Dobrý člověk ještě žije 4*, Penguin 3* (ale samotný Oswald je poňatý zaujímavo, ako človek, ktorý sa v minulosti nechoval pekne, ale vždy dal svojim „zamestnancom“ voľnosť a ktorý možno ako chlap nestál za veľa, ale nikdy nikoho neponižoval) a Riddler 4*. Posledné dva príbehy ponúkajú viacero záhadných momentov (vyzerá to tak, že Batman a Joker proti sebe bojujú už roky a pritom nie všetci policajti vedia, kto je Batman; Penguinova ex-pravá ruka nepozná Lilyne superschopnosti). Vo všeobecnosti každopádne skvelá jazda. Vôbec nevadí, že Batman má v troch príbehoch len cameo, toto ostatne vždy funguje báječne, viď. kultová sága Gotham Central. Ale hej, istým spôsobom je to zbytočný počin. A neviem, prečo je na zadnej obálke spomínané všetko, len nie Dobrý člověk ještě žije; je zákonom zakázané spomínať krátke komiksy? Niekedy je krátky komiks lepší, ako dlhý.
Dobrá a sympatická jednohubka, lež budete rovnako naivní ako ja, ak aj vy budete čakať niečo viac. Scenárista Percy sa s tým nenadrel: vyhodil neutrál, pustil to dole kopcom, založil si ruky na hrudi a sledoval, či to vletí skôr do šopy alebo kurníka. Netreba nad tým premýšľať. Ani sa to od vás nevyžaduje. Je to buď predvídateľné, nelogické (ako Predátor mienil Wolverinea vlastne zabiť, keď ho očividne mal naštudovaného a teda vedel, že prežije aj výbuch?), trafené (to čo je za férové víťazstvo, že súpera prinútim ku kapitulácii tým, že za rukojemníka vezmem jeho kamarátku?), trápne (explicitne vidíme, že postava bola dekapitovaná, napriek tomu iná postava cíti vnútornú potrebu nahlas povedať, že nemá hlavu) alebo prapodivné (Wolverine zabudne na vesmírneho lovca, lebo mu ustavične armáda maže pamäť, ale zároveň si niektoré veci pamätá). No nebol taký vari odjakživa celý predátorský koncept o rase zakladajúcej si na férovom love (žiadne neozbrojené ženy, ani deti) a zároveň proti ľuďom používajúcej zákerný neviditeľný mód, sci-fi zbrane a strieľanie do chrbta? Nakreslené je to všelijako. Určite sa so zasneženými horami a japonskými sakurami dalo vyhrať skvostnejšie. Toto je len také, aby to mali čím prv z krku. Vidno, že keď Marvel získal foxovské práva na kultové hororové sci-fi postavy Predátor a Votrelec, zastihlo ho to nepripraveného, ale napriek tomu chcel čím skôr niečo vyprodukovať a bolo mu jedno čo. Tomu odpovedajú priemerní scenáristi (vy by ste na takéto klasické monštrá najali autorov Green Arrowa a Aquamana?) a ilustrátori. Je to škoda, pretože tieto dve unikátne desivé postavy si zaslúžili dôstojnejší prístup. V komikse nájdete roviny nazvané Současnost (s prižmúreným okom 4*, ale ozaj že riadne prižmúreným), Mladý Wolverine( 3*, jednoduchý dej s neprekvapivo pointou, ale celkom pekne nakreslený), Tým X (2*, detská blbosť s tomu odpovedajúcou kresbou), Zbraň X (2*), Výcvik u Muramasy (2*) a Pobyt ve Westchesteru (1*), pričom každú kreslil niekto iný. Najviac ma zaujal Ken Lashley (Straczynského Vycházející hvězdy) s linkou zo súčasnosti a najmenej Gavin Guidry s linkou z Xavierovej školy, ktorého kresba bola nehnevajte sa hnusná (ak to mal byť nejaký rafinovaný retro zámer, tak ma úplne minul a ešte aj dobre naštval). Čo ma na scenári príjemne prekvapilo, bolo to, že nešlo ani tak o „poviedkovú“ knihu, kde by sa dej zakaždým reštartoval a v nasledujúcej kapitole by sme sa stali svedkami nového alternatívneho rande rosomáka s Predátorom, ale šlo zakaždým o toho istého kozmického lovca, ktorý si vzal osobne, že sa mu obyvateľa kanadskej divočiny nepodarilo zlikvidovať na prvú šupu a tak sa k nemu ustavične tvrdohlavo vracal, aby konečne splnil svoju misiu, čo nalejme si čistého javorového likéru, mohlo mať len jeden možný koniec. Dosť to kritizujem a pritom dávam „až“ 3*, tak záverom dodám, že ono to vážne nie je zlé. Taká relaxačná, trochu drsnejšia jazda, kde sa neustále mení prostredie a doba, takže vyložená nuda nehrozí. K výnimočnej komiksovej udalosti to má ale smutne ďaleko a to ako po scenáristickej, tak najmä kresličskej stránke.
Ono je samozrejme jemnulilinko trúfalé myslieť si, že pod ultimátnym názvom Soví sága sa ukrýva komplet všetko súvisiace s tajuplným, mystickým Sovím tribunálom. Ak by sa malo vydať ozaj všetko (aj to, v čom "sovy" mali menší priestor), tak by určite len jedna „iba“ 360-stranová kniha nestačila. To je ako vydať “všetko“ s Jokerom – prakticky nemysliteľné a do praxe len s obrovskými problémami prevediteľné. Ak ale za základ považujeme knihy, ktoré u nás vyšli pred rokmi pod názvami Soví město a Soví tribunál, potom je to OK. Pravdaže ak ich vlastníte, natíska sa otázka, načo je vám súhrnné vydanie. Ja osobne Snyderove dve knihy považujem za jedni z najlepších vecí, aké v rámci Temného rytiera vyšli (to šokujúce rozuzlenie!), čiže som rád, že to mám v súhrnnom vydaní, hoc v zmenšenom, na horšom papieri a s vyblednutejšími farbami. Je to skvelý príbeh, ktorý šikovne operuje s doteraz utajovanou ponurou gothamskou kapitolou, o ktorej Batman síce vedel, ale nerozprával o nej. Kým prvé dejstvo je ako Votrelec, pomalá, zákerná, atmosférická prechádzka desivými, obludnými priestormi, druhé by som prirovnal k Votrelcom alias k akoby nikdy nekončiacej akčnej náloži. Je to samozrejme trocha blbosť, v prvom dejstve Batmana temer zahlušil jeden Pazúr a v druhom to tam Temný rytier likvidoval pomaly po desiatkach. Tak ale zas je to Batman, veľmi rýchlo sa učí odhaľovať slabiny svojich desivých nepriateľov a v „dvojke“ už logicky vedel, s akým špecifickým druhom nebezpečenstva má dočinenia. Takže istú batmaniu logiku to má, ehm. Nakreslené je to Capullom perfektne a má to husto rafinovanú hru s panelovaním (niekedy komiks musíte otáčať doslova hore nohami, aby ste si ho mohli prečítať). Vadou na kráse je úplne o ničom posledný „dodatkový“ príbeh s Harper, to tu vôbec nemalo byť, ale je to len detail.
Album Úsměv smrti a další příběhy tvorí trojica komiksov. Čo je dobrá správa, lebo tým pádom ani jeden nie je zbytočne dlhý, takže sa umelo nenaťahuje tempo a ide sa priamo k veci. Prvý príbeh s Poison Ivy ma príbehovo až tak nezaujal (hoc napokon je to pekne zamotané, myslíme si, že vieme o čo ide a na konci zistíme, že nás nachytali), ale vynikne v ňom zasnená kresba P. Craiga Russella (Kouzelná flétna a další operní příběhy, Pohádky Oscara Wildea). Pri druhom príbehu som otrávene obrátil oči dohora. Nie snáď preto, že by bol zlý, lež z čisto osobného dôvodu, keďže som v posledných mesiacoch čítal veľa komiksov s Jokerom a tak som sa spýtal, panebože už zase? Batman nie je len Joker! Klaunovi zločinu dokonca patrí aj obálka, keďže šialenec so zeleným účesom láka platiacich čitateľov. Pri čítaní som sa ale uvoľnil a celkom som si jazdu užil. Toto totiž nie je len tak nejaký radový jokerovský komiks. Ukáže nám historicky prvé stretnutie Temného rytiera a uchichotaného magora! Dozvedáme sa medzi rečou detaily z Jokerovho života, ale dnes už vieme, že toto je slepá ulička a česť výnimkám najlepší Joker je tajuplný Joker. Samozrejme toto je téma, ku ktorej sa DC scenáristi nepravidelne vracajú, spomeňme Brubakerov mladší/novší kúsok Muž, který se směje. Dokonca sa mi zdalo, že sa Brubaker nechal inšpirovať, v jeho zápletke sú občas použité obdobné momenty. Neviem, či to bola zámerná pocta, alebo lacné vykrádanie, ale ako poznám Eda, tak skôr možnosť č. 1. Posledný príbeh vzbudí zrejme najväčšie vášne a to nielen tým, ako zvláštne je nakreslený (pripomenul mi výtvarný štýl Franka Millera), ale i tým, že pojednáva o vcelku kontroverznej téme. Priznám sa, že mne osobne síce nesadol, ale veľmi si vážim, že sem dali i takéto rozporuplné, na prvý pohľad nepáčivé a ťažko stráviteľné dielko, pretože aj o tom je Batman, ale zvykne sa na to zabúdať. Scenáre sú miestami realistické, inokedy poplatné dobe svojho vzniku (prezlečenie sa do kostýmu behom pár sekúnd, usmievajúci sa Batman, káva s Batmanom).
„Nechte si to fňukání! Ruce máte, tak si najděte práci!“ – „Ach, jak krutý a bezcitný se k nám Rafanům ten svět zachoval!“ Klasika z 50. rokov, ktorá o pár rokov (desaťročí) neskôr inšpirovala Spielberga a Lucasa pri vymýšľaní Indiana Jonesa (útek pred obrovskou guľou z jednotky, naháňačka na banských vozíkoch z dvojky atď.). Zároveň je to môj druhý disneyovský komiks od CREW (po Myšákovi Mickeym: Hrůzoparku). Som rád, že môžem i po druhý raz skonštatovať, že je to naozaj nebe a dudy. Nirktorí iní českí vydavatelia si svoje rodinné disneyovské zlato nevážili. Vydania boli nejeden raz odfláknuté (preklad, papier, rôzne chyby, asi všetci fanúšikovia vieme o čom je reč a už to netreba rozpitvávať). CREW na to našťastie podľa očakávaní ide úplne inak. Kým Myšák Mickey: Hrůzopark bonusy nemal, zato ich absenciu kompenzoval parádnym vzhľadom (veľké rozmery, krásny fialovo-zlatý chrbát, kvalitný papier, tvrdá väzba), tentokrát CREW síce siahla po paperbacku a zmenšila rozmery, zato pridala bonusy. Čiže aj tentokrát sa koná spokojnosť. Samotné príbehy? Sú tri (najmenej ma bavil prostredný s Koulenmi, prvý a druhý boli super, ale aj druhý bol fajn) a spoločné majú práve dobrodružstvo, prehľadávania nejeden raz podzemných a iných exotických priestorov spravidla za účelom finančného obohatenia sa. Najlepšie veci na svete sú spravidla najjednoduchšie a myslím, že komiksové disneyovky dlhodobo fungujú proste „len“ preto, že bambilionár Strýko Držgroš, Donald a Hui, Dui, Lui sú skvelá parta, medzi ktorou to iskrí, každý je iný, ale keď treba, držia pri sebe a navzájom sa dopĺňajú. Samozrejme nie každý disneyovský komiks je báječný. Ale tento je, veď ho robil jeden z najznámejších disneyovských tvorcov Barks (narodil sa v rovnakom roku, ako Walt Disney, nehovorte mi, že je to náhoda). Hravý preklad samozrejme vždy poteší, to v CREW veľmi dobre vedia („Pět miliard kvantilionů bžundylionů pikilionů bambiliard fantastyliard dolarů.“).
„A jaký byl?“ – „Slušný. Soucitný.“ Vcelku vydarená, no nie nadpriemerná spomienka na deväťdesiatkového Batmana. Hoc mám dojem, že sa na toto obdobie Temného rytiera zvykne pozerať akosi pomedzi prsty, mne sadlo. Drsný ušatec v tom čase už mal za sebou úspešný osemdesiatkový prerod, takže už vďakabohu nebol romantizovaný, ani detský, ale ešte sa z batmanoviek nestali chaotické pubertálne hovadiny s multiverzami a s „rodinou“ a čoraz nereálnejšími protivníkmi (páči sa mi ten drsne pochmúrny kriminálny štýl, ktorý preveril čas a ukázal sa byť najdôveryhodnejšou polohou pre superhrdinu s najchrapľavejším hlasom spomedzi všetkých superhrdinov). V albume sa síce nachádzajú až dva príbehy, ale druhý je krátky a nepríjemne prekvapí "identita" odcudzeného predmetu. Čakal som náhrdelník, nie takúto naivnú vec. Zarazilo ma, že s ňou neprišiel nikto menší, než Mark Millar (neskôr samozrejme Ultimate X-Men, alebo Kic-Ass). Nuž, každý sme nejako začínali. Prvý príbeh zanechá pozitívnejší dojem, no na môj vkus trocha nudí. Myšlienka, či by Joker dokázal žiť ako normálny človek, nie je zlá. Vlastne mohla byť skvostná. Ak by sa výnimočne napísala. To sa tak úplne nestalo. Scenárista J.M. DeMatteis je v komiksovej branži legenda (Měsíční stín, Kravenův poslední lov), ale tu si zjavne vybral slabšiu chvíľu. Nuž, mal na ňu právo. I tak je ale samotná myšlienka fajn, že je sakra ťažké zmeniť sa, väčšina z nás to nedokáže a napokon sa aj tak každý (logicky) vráti k svojmu pôvodnému Ja. Nakoniec jediné, čo tí dvaja toxickí bastardi po sebe zanechajú, sú zlomené smutné srdcia statočných žien, ktoré pri nich chceli stáť v dobrom, aj zlom. Po vizuálnej stránke dobrý album, no scenáre ma bavili na priemernej úrovni. Ale oceňujem dobré hlášky („Žil jsem s duchy. S démony.“; „Logika je nástroj, bez kterého se neobejdu.“).
Od útleho detstva, kedy ku nám disneyovky (či už vo forme kreslených seriálov, alebo komiksov ako Duck Tales, Mickey Mouse, prípadne Káčer Donald) začali prenikať v 90. rokoch, po páde komunizmu, ich zbožňujem. Akonáhle niekde vidím Gumkáčov, Rýchlu rotu, Strýka Držgroša, alebo Goofyho a Mickeyho s Minnie, rozžiaria sa mi oči a na sekundu sa v duchu (a srdci) vrátim do starých dobrých čias, kedy sa nám zdá, že všetko ešte bolo v poriadku, naši najbližší nielenže žili, ale boli na vrchole síl... no nič, škoda pokračovať. I v dospelosti som si ako (zrejme už doživotný, je načase si to priznať) fanúšik komiksov našiel k týmto magickým príbehom cestu. Viem, že nie som sám. Je nás veľa a kebyže sme organizovaní, mohli by sme založiť vlastnú politickú stranu, prevziať moc v republike a každému občanovi štátu by zo zákona vďaka našej vláde vyplývala povinnosť celé dni tráviť prechádzkami po námestí, lízaním zmrzliny a štát by mu na vlastné náklady musel vybudovať 8-poschodový trezor s miliónmi jednoeurových mincí. Vždy ma trochu zabolelo (a aj v tomto viem, že som nezostal sám vojak v poli), keď som videl, s akou miestami až neúctou (v lepšom prípade ľahostajnosťou a amaterizmom, neviem čo z toho ej smutnejšie) sa k disneyovským komiksom stavali niektorí českí vydavatelia. Všetci sme si želali, aby práva prešli na niekoho normálneho. Napríklad na CREW. No... a stalo sa. Koncom roka 2025 CREW vydala hneď tri disneyovky. Toto je prvá, ktorá sa mi dostala do rúk. Konkrétne ako darček od manželky k narodeninám. To akiste veľmi veľa vypovedá o mojej nehynúcej skromnosti, keďže kým iní 44-roční chlapi by chceli trojdňový poukaz na wellness do Vysokých Tatier, ja som túžil po tomto. Začnem negatívne. Disneyovkám pod vedením iných vydavateľov som vyčítal nejeden raz problémové tiráže a veci s tým spriaznené. Bol problém dopátrať sa v daných vydaniach k základným informáciám. Tu je to pravdupovediac podobné. Chýbal mi originálny názov, rok prvého vydania (v knihách sa to bežne robí, v disneyovských komiksoch je to zrejme zakázané) a ak nie ste fanatik ovládajúci naspamäť tisíce komiksových tvorcov (+ ich životopisy), asi by ste tak ako ja ocenili, keby bolo explicitne uvedené, kto to kreslil a kto písal scenár. A ako vydaniam od Egmontu, i tomuto vyčítam absenciu bonusov. Fakt aspoň nejaké sem dať mohli. Dobrou správou je, že so zápornými správami končíme. Je to skvelý komiks. Myslel som, že bude detský, alebo (ešte horšie) detinský, no v skutočnosti je to hrejivé, rozkošné a milé. Užil som si ho. Nejeden raz som sa spokojne usmieval popod nos. Goofy, Mickey a Donald sú nečakaná, ale o to lepšie zohratá a fungujúca trojka. Každý z nich disponuje inými charakterovými vlastnosťami, navzájom sa báječne dopĺňajú a spolu im to sekne na jednotku s hviezdičkou. Najmä Goofy ma príjemne prekvapil. Kým v iných komiksoch zvykne byť za „toho trubiroha“, tu je to taký ten vysoký chudý kamoš, ktorého aspoň raz v živote možno mal možno každý z nás. Je trochu divný, ale všetci ho máme radi, má srdce na dlani a šťastná to žena, ktorá ho napokon uloví a „vylepší“ (tzv. aktualizuje). Traja páni majú medzi sebou skvelú chémiu, dobré dialógy, vtipné hlášky. Samotný príbeh je jednoduchý, napriek tomu sa mi nezdalo, že by upadal do monotónnosti, hoc istá forma opakovania prítomná zrejme predsa len je. Ako už padlo, je to taký disneyovský Scooby-Doo, s trefnými momentkami a zábavne poňatý (ak sa budeme tváriť, že sme nevideli WTF finálny moment, kedy sa zlo hrdinom vykecá a ku všetkému prizná, na čo hrdinovia povedia „OK, tak my ideme preč“ a aj naozaj idú preč). Scenárista Lewis Trondheim (séria Donžon, pravdupovediac nepoznám nikoho, kto ju čítal) odviedol kus práce. Kresba Alexisa Nesmeho (u nás debutujúceho) je fantastická, vrátane vcelku opulentných farieb. Vyzerá to úžasne (malebné poetické mestečko, zlovestný Hrôzopark), plno pekných detailov (oslepujúce slnko presvecujúce pomedzi budovy). Vďaka bohato rozmanitej výprave komiks nestíha nudiť (pirátska loď, podzemie, múmie), miestami až exoticky dobrodružne á la Indiana Jones. Absenciu bonusov vyvažujú veľké rozmery a tvrdá väzba, vďaka čomu komiks pôsobí hrubšie, než by mal (ledva 50 strán). Vyzdvihnúť musím parádny, na dotyk príjemne hrboľatý fialový chrbát so zlatým písmom, čo je trochu blbo čitateľné, ale jedno sa tomu musí uznať: je to krásne na pohľad. Kvôli tomu všetkému komiks pôsobí reprezentatívne, ako dôstojný darček.
„Koukejte dělat jemné slupky, plukovník Mac Straggle si to prověří.“ Skvelé nápady (Československo) a hlášky („Se zrádci se nebavím“), no tentoraz je ich akosi pomenej a tak je výsledok slabší, než predchádzajúce diely. Za mňa na úrovni albumu Daltonovy už zase na útěku (= na vrcholné pecky série nemá, ale i tak slušná úroveň), no nie je to ani také slabé, ako Město duchů (samozrejme vždy ostrieľaného kovboja vidím rád, ale toto jeho dobrodružstvo vnímam ako najslabšie spomedzi všetkých). Bez Tramtabuma, s malým priestorom pre Jollyho Jumpera a s vcelku nudnými running gagmi (klobučník, fajka mieru, synova šikana) to nie je to pravé chiliconcarneovské. Situáciu čiastočne zachraňuje prostredie vojenskej základne (tí chlapi sa fakt nevedia správať POTICHU!!!!), indiánska zápletka a hustoprísny plukovník.
No... tak nič. Tešil som sa na túto trilógiu, ale napokon je to čistý priemer. Po vizuálnej stránke sympatický, po scenáristickej nezaujímavý. Všetky tri knihy mali „hlavný“ dej, ktorý ma bavil iba priemerne + rôzne doplnkové mini-príbehy na konci, ku ktorým sa ešte vrátim. Bez Batmana trilógia nefunguje. Existujú komiksy, ktoré boli dobré napriek tomu, že v nich klaun gothamského zločinu mal ústrednú rolu (Azzarelloov Joker). Tento to nie je. Situácia je o to alarmujúcejšia, že sú prítomní iní superhrdinovia, ale sú tzv. „z výpredaja“, čo príbehu ubližuje. Nebavilo ma sledovať B-hrdinov v divných kostýmoch, ktorí sa nejeden raz správajú divne, miestami až ako kriminálnici. Ono je fajn, ak dobro nie je stopercentne dobré. Ak niekto nájde odvahu spraviť ho realisticky uveriteľným. No toto je proste banda zmetkov. Bermejove psychedelicko-fotorealistické obálky geniálne, ale kreslil len tie; vnútri sa nachádzajú o poznanie slabšie nakreslené veci od iných ilustrátorov. Čiže je to vlastne taká pasca. Navyše, ako som naznačil v úvode, ústredný príbeh na pokračovanie bol v každej knihe v istom bode uťatý a nasledovali bonusové srandičkové príbehy určené na odľahčenie a (to najmä) na vyplnenie času a priestoru. Neboli zlé, ale nehodili sa do tak temného príbehu. V podstate boli voči nemu až nedôstojné? Apropo, temnota. Áno. Trilógia je skutočne vcelku temná a drsná, ale po chvíli si uvedomíte, že sa len hrá na drsnosť a temnotu. Inak je to temer až komiks pre mládež. Umrie plno civilov, alebo sú škaredo zranení, ale vo väčšine prípadov to nevidíme (Joker strelí policajta z malej vzdialenosti do lebky, ale pred hlavou sa strážcovi zákona práve vtedy čírou náhodou vznáša balón, to museli dlho vymýšľať). Netvrdím, že každý komiks musí byť povinne žánrovou revolúciou. To ozaj nie. Lež toto je rovnaký priemer, ako prvé dva diely. Nabudúce si začnem dávať na samostatné Jokerove komiksy pozor.
„Co to mělo být s tím hlasem?“ – „Snažila sem se imitoval Batmana. Asi na tom budu muset ještě zapracovat.“ – „Zněla jsi, jako by sis kloktala benzínem a rozdrceným sklem.“ – „V tom případě na tom možná nebudu muset zapracovat.“ Ako pri jednotke, tak pri dvojke robí obálka génia Lee Bermeja komiksu medvediu službu. Vnútri je to o stupeň slabšie, keďže Bermejo sa na ilustrovaní (s výnimkou obálky a alternatívnych bonusových obálok) nepodieľal. I tak je to ale vizuálne fajn. Scenár je taký, že asi som tupý, ale pravdupovediac síce ani po dvojke netuším, o čom to je, ale akonáhle nad tým začnem lámať palicou, príde scéna alebo nápad, ktoré SÚ dobré a ja s chuťou pokračujem v čítaní, s chuťou, ktorá ma však behom pár strán prejde. Stále platí, že nechápem, prečo sú niektorí vo vytržení z existencie dvoch Jokerov, keď v minulosti sme mali nielenže dvoch Batmanov (Batman: Dvojník), ale i viacerých Jokerov a to dokonca nie dvoch, ale rovno troch (Batman: Tři Jokeři). Ono ešte linka s Jokermi je v pohode, ale akonáhle sa na scéne zjaví extra nudný Red Hood (ktorého som doteraz mal rád, nepripadal mi taký suchar, netuším, čo sa s ním stalo) a ešte nudnejšia Stephanie, ide to celé do žihľavy. Nepozdáva sa mi na tom celom, že sa to na prvý pohľad tvári strašne tvrďácky a drsne (vtipy o mŕtvych deťoch) a potom je tam tínedžerská scéna, v ktorej superhrdinovia popíjajú kávu na nočnej streche a kecajú. Alebo alibistické strieľanie do civilov, ktorí zjavne nedopadnú dobre, ale nie je to vidieť (s výnimkou kyseliny a standupistu). Taký fajn mainstreamový priemer, ktorý sa hrá na temnotu a drsnosť viac, než dokáže reálne naplniť, ale taký je už údel mainstreamu. Nesedí mi ani toto "sranda" poňatie gothamského humoristu. Mám rád mrazivého, ba až hororového Jokera a nie tohto lacného showmana. Akoby som počul tých z vás, ktorým sa to naopak páči: „Ale to je tvoj problém, blbec.“ Nuž...je.
Ubehlo to. Končí sa jedna éra. Nielen éra nových Žoldnéřov, ale tiež moja éra písania knižných a komiksových recenzií. Naplno ju plus-mínus odpálil práve prvý Žoldnéř. Teraz je tu Žoldnéř posledný a s ním aj moja rozlúčka s recenziami, prevažne z dôvodu, aby som mal čas a energiu na svoju vlastnú tvorbu. Posledný diel legendárnej série Žoldnéř ale vlastne zas až tak posledný v skutočnosti nie je. Tým bola trinástka. Album č. 14 nie je klasický komiks. Je to ilustrovaná kniha. Definitívne posledné (ehm) dopovedanie osudov bezmenného (!) žoldniera. Kniha je jednak masívne ilustrovaná 24 celostranovými nádhernými kresbami a jednak na konci sa predsa len krátky komiks nachádza. Čo sa mňam týka, chcem Žoldnéře čítať ako komiks, nie ako beletriu, ale dá sa to zvládnuť a vďaka vysokému počtu kresieb to azda stále ako-tak napĺňa charakteristiku komiksu (a keď nie, svet sa nezrúti). Text som pretrpel (s výnimkou peknej koncovky, ktorá svet Žoldnéře – konečne? – zasadzuje do širšieho vesmírneho konceptu, ale viac mlčím) a obrázkami som sa kochal. Asi to nie je najväčšia pochvala na svete, ale tak to bolo. Tak či onak je finálny Žoldnéř povinnosť pre fanúšika, hoc je to skôr len akýsi dodatok, bez ktorého by sme sa síce zaobišli, ale i tak sme sa radi so Žoldnéřom stretli ešte raz. Posledný. Bola to skvelá jazda (let?), ale každá cesta má svoj koniec. Ďakujeme, pán Segrelles.
Pár riadkami sa nedá opísať, čo pre mňa znamená séria Votrelec. Je so mnou desaťročia a to už od raných deväťdesiatok, kedy som z nej bol s prepáčením po*ratý strachom až za ušami. Teraz ku nám prichádza komiks. Vravel som si: wow, udalosť roka! Žiaľ, konajú sa zmiešané pocity. Ak dáme bokom jednu z najmenej atraktívnych komiksových obálok roka 2025 (medzi alternatívnymi sa nachádza pár šťavnatejších kusov, ale stále žiadny zázrak), je faktom, že kresba Španiela Salvadora Larrocu (Star Wars, Avengers vs. X-Men) je čistý, ničím zaujímavý, absolútne zameniteľný mainstream. Miestami ma až zarazilo, ako škaredo niektoré zábery, scény a postavy vyzerajú, aj keď o komiksovej kresbe a jedle by sa nemalo hovoriť, že sú hnusné. Ak čakáte vizuálny unikát, skúste šťastie o dom ďalej. Ďalší problém je, že sú Votrelci vidieť stále. Všade. Vo všetkých možných uhloch. A polohách. Ak by sme ich požiadali o seflíčko, zrejme by súhlasili. Vytráca sa mystické tajomno typické najmä pre prvé dva diely (možno aj tretí, s prižmúreným okom). Z Votrelcov sa stali tupé a prázdne akčné figúrky, ktoré nedesia, nebudia rešpekt a vieme o nich prvé posledné. Možno aj veci, aké vedieť nechceme (to čo je za typ vysúvacej čeľuste na obálke, veď to vyzerá ako had, vo filmoch to takto jakživ nevyzeralo). Za všetko hovorí scéna, v ktorej ničnetušiaci civili objavia laboratórium plné mutantov a ich reakcia sa nesie v duchu „Uff, to je sakra zaujímavé... čo večer dávajú na Nove?“. Preč je šok. Des. Panika. Šokové ustrnutie zoči-voči temer istej smrti. Prvý Votrelec bol nadčasový okrem iného z dôvodu, že režisér príšeru zatajoval, obmedzoval na priestore, ukazoval ju len v náznakoch. Situáciu nezachraňuje ani scenár Phillipa Kennedyho Johnsona. Fakt by som Votrelca nedal písať chlapovi špecializujúcemu sa na Aquamama a Venoma. Johnson ponúka plno mdlých ľudských postáv, ktoré robia neoriginálne veci (zlý vzťah medzi otcom a synom, syn v toxickej skupine). Keď Scott svojho času v súvislosti s Prometheom (ktorého mimochodom tvorcovia komiksu ak som to správne pochopil akceptujú a považujú za súčasť kánonu) tvrdil, že ho vlastne už samotní Votrelci ktovieako nezaujímajú, pretože sa o nich nedá natočiť nič zaujímavé, tak som si myslel, že mu šiblo. Dnes vidím, že mal pravdu. O Votrelcoch sa naozaj na 90% nič originálne urobiť nedá. Ak predsa, už to paradoxne tým pádom de facto nie je Votrelec, lež niečo iné (ako ostatne dokázal seriál Votrelec: Zem). Aký má tým pádom zmysel robiť Votrelca, ktorý nie je dostatočne votrelecký? Aká je potom iná alternatíva? Zas a znova sa motať pri mariňákoch a posádkach vesmíroch lodí vyvražďovaných mimozemským parazitom? Tento komiks je hybridom medzi oboma prístupmi. Na jednej strane sa nedokáže ubrániť kopírovaniu (ale tunajšie otravné kecy pred výsadkom sa fakt nedajú zrovnať s kultovým Hudsonovým bľabotaním) a na druhej si paradoxne až príliš ide svojou vlastnou (avšak zároveň nudnou) cestou (príliš rozširuje svet budúcnosti, takže je to skôr sci-fi, než plnokrvný horor, čo mnohým z nás nevyhovuje). Páči sa mi, že bol zachovaný votrelecký vizuál (zbrane, kostýmy, lode), ale pravdupovediac si neviem predstaviť, že by zachovaný nebol. Určite ale zostanem sérii verný a to paradoxne napriek tomu, že ma v podstate vôbec nezaujíma, akým smerom sa dej bude uberať v pokračovaniach (takže môžem byť milo prekvapený). Prvý diel ma nepresvedčil. Divný postoj k Votrelcom, nudné ľudské postavy v čele s hrdinom Gabrielom Cruzom (v štvorke hral vojaka Distephana herec Raymond Cruz, náhoda?) a scenár plný neoriginálnych parafráz na filmy (ďalšia schovávajúca sa osoba ženského pohlavia v priestore dennodenne terorizovanom votrelcami), hovadinami (extra tvrďácky boss vojačikom namachrovane odporúča, že keď sa na nich prisaje facehugger, aby sa radšej zabili... prosím??? To sa ako dá? Akonáhle sa vám ku tvári prisaje tento roztopašník, upadáte okamžite do kómy) a hlúposťami (Weyland-Yutanni vie, čo sa stalo na základni, napriek tomu na ňu pošle veterána s dvoma roztopašnými mládencami). Som rád, že Alien zavítal na český trh a ono to nie je katastrofa, ale čakal som to lepšie. Oveľa lepšie. Vlastne som mal chuť tomu po druhom čítaní dať len 2*.
Nebolo to zlé, ale ako som mal z prvých dvoch dielov nečakane pozitívny dojem a vnímam ich i spätne ako príjemné prekvapenie, tak pri trojke sa toto už zopakovať nepodarilo. Chápem, že tvorcovia sa do tretice nemohli spoliehať na čitateľov šok prameniaci z toho, že sa v jednom komikse stretli tak odlišné postavy, ako Temný rytier a Nindža želvy a tak sa namiesto chémie prameniacej z netradičného spojenia museli tentokrát spoľahnúť na scenár. No a ten neoslní. Spolieha sa na niečo, na čo mám čím som starší väčšiu alergiu - na multivesmír. Už ma to skutočne nebaví. Dokonca by sa dalo povedať, že ma to otravuje. Hry s alternatívami sú na prvý pohľad fajn, ale celé to samozrejme nemá význam, nič zásadné z toho pre kánon do budúcnosti nevyplýva. Je to len lacná, prázdna, samoúčelne efektná show. Niečo ako keby napísali príbeh o tom, že Borat je v skutočnosti Batmanov desaťročia utajovaný brat. Dá sa to. Prečo by sa to nedalo. Na jednej strane je to geniálne. Na druhej sa spýtate, na čo je táto čistá blbosť de facto dobrá. Nakreslené je to miestami biedne, miestami veľmi dobre a miestami priemerne (najpozitívnejší dojem v čitateľovi napokon zrejme zanechajú retro fragmenty z dielne hosťujúcej legendy menom Kevin Eastman, samozrejme spoluzakladateľa fenoménu hovoriacich korytnačiek). Po temer všetkých stranách mi to pripadalo ako čítanie pre deti, vrátane usmiateho Batmana informujúceho Alfreda, aby objednal pizzu, že dnes zostávajú doma. Ja naozaj nechcem čítať Batmana, ktorý toto robí. Netvrdím, že prvé dve knihy patrili k tomu najprepracovanejšiemu a najdospelejšiemu, čo som v komiksovej branži kedy čítal. To vážne nie. Lež toto bolo ozaj pre tínedžerov, ktorým nevtipné doberanie medzi postavami pripadá vtipné, lebo toho v živote prečítali málo a tak nemajú s čím porovnávať (som presvedčený o tom, že to časom dobehnú). Scenár je plný klišé (hrdinovia musia spolupracovať so záporákom, aby spoločnými silami porazili silnejšieho nepriateľa) a ťažkopádnych spôsobov, akými je čitateľ oboznamovaný so skutočnosťami (takže istá postava musí inej postave explicitne povedať, že je jej komorník, čo obe postavy roky samozrejme vedia, ale čitateľ nie, fakt sa tieto veci nedajú riešiť viac na úrovni?). Niekedy mi to pri mainstreamových amerických komiksoch pripadá akoby autori zápletiek nepotrebovali žiadny talent na písanie, ale dostanú od DC/Marvelu 300-stranový manuál pozostávajúci zo stoviek klišé, ktoré (vraj) v komikse nesmú chýbať. A nie je nezdravé celý život jesť iba pizzu? Navyše, korytnačky by mali byť vegetariáni, nie? Vidíte? Starnem.
