Tona samoúčelnej akcie, dve tony nudných postáv a tri tony prázdnych dialógov – toto ak je v mainstreamovom komikse, existuje vysoká šanca, že máte zamiesené na katastrofu. Jednotka pre mňa predstavovala utrpenie. Bolo mi jasné, že dvojka na tom bude rovnako. No... a bola. Vlastne nie. Je to ešte horšie. Áno, dá sa to, hoc to môže znieť neuveriteľne. Pre mňa je celý Morrisonov run na úrovni toho, ako keď mama vymiesi cesto na nedeľný koláč, nechá ho kysnúť na radiátore, ide vyvešať bielizeň a medzitým malý syn do cesta pichne lentilky, bravčový párok, vidličku, blato, huspeninu a obľúbeného plyšáka a podľa toho to nielen vyzerá, ale najmä chutí. Či skôr, samozrejme, nechutí. Doslova sa to nedá jesť. Tak preplácaný komiks som už sakra dlho nečítal. Kresba je masívna, ale to je všetko. Scenár pre mňa ani nemá zmysel hodnotiť, neviem, čo by som k nemu napísal. Jeden veľký bordel. Hanbím sa, že to musím takto napísať, ale bola strata času čítať to. Nechcem mať silné vyhlásenia, že začínam nenávidieť Granta Morrisona a budem sa mať na pozore pred všetkým, čo napíše... ale začínam nenávidieť Granta Morrisona a budem sa mať na pozore pred všetkým, čo napíše. Ak som jednotke udelil „až“ 2*, tak toto je ozaj za tragikomickú 1*. Aspoň za kresbu. Napr. Aquaman vo vnútrozemí v civilnom oblečení, parádna scenéria. Naopak, Batman chrúmajúci jablko za mňa len dokazuje, ako mimo Morrison je; kto z nás preboha kedy v živote chcel vidieť jesť Temného rytiera ovocie?
Všade je to proklamované ako nečakane civilno-sociálne dobrodružstvo. V skutočnosti je to klasická sedemdesiatková akčná blbinka. Áno, aby som scenáristovi Dennisovi O ´Neilovi (Batman – Legendy Temného rytíře: Jed, semic-slovarťácky Záhadný Spider-Man) nekrivdil: občas TO tam je. Napr. keď pouličný hrdina Oliver Queen začne Green Lanternovi vyčítať, aby si láskavo dal dole hlavu z oblakov (kozmických diaľav) a začal sa konečne venovať obyčajným, reálnym problémom Ameriky (samozrejme vrátane traumy v podobe indiánskej tematiky), ktorá potrebuje pomoc, lebo je plná nespravodlivosti. Vtedy to nie je geniálne. Ale veľmi fajn? Ó, to áno. Okrem toho je to príjemne politicky (a aj inak) zafarbené. Ak by sa v tomto duchu niesla celá kniha a stavala by GA a GL proti uveriteľnej pozemskej hrozbe (politika, korupcia, chudoba, tragické sociálne podmienky), zaradil by sa komiks medzi klasiku. No, lenže nenesie. Našťastie, netradičná dvojka GA/GL baví. K týmto postavám si dlhodobo hľadám cestu, keďže sú špecifické a nesadnú každému. Spárovať ich do jedného komiksu sa môže javiť ako divné rozhodnutie (jeden je lukostrelec bojujúci proti chudobe, druhý magický vesmírny týpek vediaci vyčarovať autobus plný lízaniek), ale napokon páni spolu fungujú prekvapivo v pohode (ak uvážime, že jediné, čo ich spája, je farba). Každopádne, čítal som od nich viacero skvelých komiksov (Smrt a život Olivera Queena, Nejtemnější noc) - a toto medzi ne nepatrí. Za mňa to žiaľ s čistým svedomím nemá ani len na priemerné 3*.
Dalo by sa povedať, že sériu Gipsy som čítal plus-mínus v rovnakom čase, ako inú sériu, ktorú BB/art vydalo v rokoch 2002 – 2003 v pevnej väzbe a s A4 rozmermi - a to Vlada. Azda by sa s prižmúrenými očami dalo vyhlásiť, že obe ságy operujú s obdobným, nazvime to sovietskym fílingom. Gipsy to ale robí zručnejšie a najmä zábavnejšie. Je lepšie nakreslený a nafarbený a jeho postavy sú sympatické a v deji sa dá orientovať ľahšie a prehľadnejšie, aj keď zázrak to nie je ani tu. Po scenáristickej stránke ma to skrátka nijak enormne neuchvatlo, to prostredie resp. univerzum, do ktorého je to zasadené, samo osebe je zaujímavé, pestré a originálne, ale ani raz som sa nepristihol pri tom, že by ma reálne trápilo, ako to dopadne, že by ma to naplno, alebo dojalo, či rozosmialo. Mariniho kresba nepochybne nekompromisne víťazí nad Smolderenovým scenárom. Ono to vôbec nie je zlé, ale pozitívnejší dojem ako špecifická európska kuriozita by to zanechalo ako omnibus a nie takéto párstranové šušňáky.
No... nebavilo. Povedal som si, že sériu skompletizujem, ale už po jednotke som premýšľal, či som neprecenil svoje možnosti. Nakreslené je to Griffom vcelku fajn... ale ten Swolfsov scenár! Ja netvrdím, že je zlý. „Len“ ma proste vôbec nebaví, nezaujíma, nedokázal ma opantať, pravdupovediac nejeden raz netuším, koľká bije a kto je kto. Ako jednotka mi nepripadala ako jednotka, ale skôr ako osemnásty diel zavedenej série, tak u dvojky som mal podobné pocity. Sovietsko-industriálna atmosféra zaujímavá, ale mňa osobne odpudzovala, pripadala mi nesympatická, hoc zrejme bola presne taká, aká byť mala, čiže svoj účel splnila, ale ja takéto komiksy nevyhľadávam, nepáčia sa mi. Kebyže chcem byť ironický, tak napíšem, že najlepšie na tomto komikse bolo, že som sa vďaka technickej chybe cítil ako keby som čítal mangu, keďže bol vytlačený „naopak“ resp. na začiatku bol koniec a na konci začiatok. Ale ja nechcem byť ironický.
Strašné. Jeden z najkomplikovanejších mainstreamových komiksových scenáristov uvádza... ďalší komiks o JLA, ktorý ma nedokázal presvedčiť o tom, že je to geniálne zoskupenie. Jasné, dať dokopy Supermana, Batmana, či Wonder Woman, to samozrejme proste JE tím snov. Problém je v tom, že takúto bandu megasuperextrémnesilných osobností logicky musíte postaviť proti megalomanskému súperovi. Ideálne takému, ktorý má k dispozícii nevídané sci-fi technológie, nekonečné apokalyptické možnosti, chce zničiť najlepšie nie len nejakú trápnu Zem (a samozrejme jej alternatívy), ale rovno celý vesmír a samozrejme disponuje státisícovou armádou. Alebo nie? Nuž... ani nie. Komiks JLA: Svoboda a spravedlnost jedinečne ukázal, aké geniálne je postaviť superhrdinov proti neviditeľnému nepriateľovi v podobe mikróbov (!). Samozrejme, toto nemôže zopakovať každý komiks o JLA. A tak Morrison siahol po hore spomínaných veciach. Takže je to nikdy nekončiaca nonstop akčná gigantická jazda, ktorá pravdaže začne paradoxne čoskoro nudiť, pretože akcia strieda akciu a je to jednoducho príliš monotónne na to, aby to mohlo vydržať 256 strán. No a samozrejme toto je len jedna z dvoch kníh. Tu sa ale musím pristaviť a ,musím podotknúť, že obe knihy obsahujú ak som to dobre rátal 20 zošitov. Ak by to BB/art vydal v tenších albumoch (dajme tomu 5 zošitov v jednom), nebolo by to ono. Možno by to dokonca bolo zlé. Ale takto pokope, naakumulované do dvojice masívnych, hrubých kníh, to pôsobí lepším, ako keby ucelenejším dojmom. Bez debaty je krásna, hoc „len“ mainstreamová kresba Howarda Portera (All Star Western) a Oscara Jimeneza (Aquaman). Je to ale ukážková, perfektná „iba“ mainstreamová kresba. Masívna, veľkolepá a pritom paradoxne s citom pre detail (schválne, všimli ste si, aké filmy má v zbierke Manhunter?). Masívne vydanie od BB/artu poteší (temer 300 strán, tvrdá väzba s prebalom, lacetka, bonusy), ale je to také... krásne, ale prázdne. Čo sa scenáru týka, na prvý raz to bolo fakt zlé, nebavilo ma to, ani ma to nezaujímalo. Keďže ale každý komiks čítam, dva razy, urobil som to aj tu. Pravdupovediac ma pri repríze zaskočilo, že to bolo ešte mizernejšie, než na prvý raz. Takže 2* a ozaj sa neteším na dvojku, doklepnem ju vyložene z povinnosti.
Ak sa zmierite s tým (resp. vôbec vám nad tým, na rozdiel odo mňa, ani nebudete premýšľať), že hlavný hrdina vyzerá ako nie veľmi vydarená paródia na Davida Sucheta, tak inak pekný komiks. Povedal by som každopádne, že tváre vo všeobecnosti nie sú úplne najväčším vizuálnym darom, akým trpí ilustrátor Callixte. Tým sú skôr neživé predmety, ktoré vyzerajú fakt dobre, či už zariadenie kajút, prístav, pamiatky, sfingy. Vyzerá to síce trochu zjednodušene a detsky, ale inak fajn. Samotný scenár je samozrejme notoricky známy. Ak ste aj nečítali Christieovej knihu, zrejme ste videli jednu z viacerých filmových verzií, mojou najobľúbenejšou je asi dá od Branagha, od Sucheta uznávam skôr Vraždu v Oriente-Exprese. Ale vyčítať predvídateľnosť scenáru v tomto prípade je ako vyčítať filmovej adaptácii Biblie, že ste čakali, že tam nebude Ježiš a on tam bol. Slovart mi v tomto začína robiť radosť, nie je to najlepší komiks roka, ale principiálne som rád, že konečne aj v slovenčine vychádzajú komiksy a v takomto stave (väčšie rozmery, tvrdá väzba, kvalitný papier). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-hercule-poirot-smrt-na-nile-komiks
Tak som sa po rokoch konečne dostal k záveru trilógie o krvilačnom upírovi Princ noci od belgickej komiksovej legendy Yvesa Swoflsa (Durango, Lonesome, Vlad). Vtip je v tom, že ono to síce naozaj JE koniec, ale len istej etapy. Neskôr Swofs urobil ešte ďalšie sequely - a dokonca prequely. České vydavateľstvo Barlow ich podľa všetkého reálne plánovalo vydať, na jednej z prvých strán uvádza, že po „dnešnom“ Úplňku chce do sveta vyslať ešte minimálne štvorku (Maximiliánův deník) a päťku (Elise). K ničomu z toho žiaľ nedošlo, Barlow v rovnakom roku, v akom vydal Úplněk, ukončil svoju činnosť. Nech tak či onak, Úplňkom sa naozaj končí istá éra resp. dejový oblúk. Príbeh dospel ku koncu, hoc áno – k relatívnemu a dosť otvorenému. Nakreslené je to krásne, hororový fíling tomu pristane ako Gary Oldman k Francisovi Fordovi Coppolovi, retro mestá, tomu odpovedajúce dobové kostýmy alebo vozidlá, interiérové zariadenie izieb, do toho temné lesy a v nich vysoké kopce, na ktorých sa týčia strašidelné ruiny hradov, v ktorých stále niečo pretrváva, žije. Po tejto stránke je to bezchybne odvedené remeslo. Problém je len v tom, že postavy nejak extra nebavia, dialógy sa sem-tam nevedia zbaviť dojmu zdĺhavosti, občas sa dostaví otravné klišé a príbehu celkovo chýba drajv, celé je to také nejaké... ospalé? A vadila mi absencia logiky. Muž musí vedieť, že ho chcú zabiť, napriek tomu ide dobrovoľne do temného nočného lesa. Polícia nezasiahne na mieste činu, z ktorého sa ozývajú beštiálne výkriky so skonštatovaním, že radšej počkajú na ráno (wtf?). Bizarne pôsobí tiež moment, kedy sa osoba A osobe B vyhráža unesením osoby C. Počujete dobre: neunesie ju, iba sa vyhráža tým, že to urobí. A osoba B okamžite skočí na motorku... ale nie preto, aby šla strážiť osobu, ktorej únos hrozí, ale ponáhľa sa na miesto, na ktorom sa s ňou (budúci) únosca chce stretnúť; nemal by byť štandardný kriminálny postup: unesiem osobu A a následne zavolám osobe B a vydieram ju skrz unesenú osobu? Swolfs proste bol skvelý ilustrátor, ale rozhodne nepatril medzi najlepších scenáristov. Napriek tomu som sa rozhodol prižmúriť oči a udeliť až 4*. Jednak z toho cítiť osudovosť a fatálnosť, jednak je to fakt parádne nakreslené a jednak je to atmosférický horor pre dospelých. Asi by z mojej strany bolo proste alibistické, udeliť len 3*.
Prvé Cesty za dobrodružstvím sa mi páčili predsa len o čosi viac. Dvojka obsahuje kompletnú sériu Zlatá odysea písanú Bobom Langhansom na začiatku 90. rokov. Oceňujem na nej, že je to znova jeden celistvý a navyše dobrodružný príbeh, čo je dvojkombinácia, ktorá podľa mňa disneyovkám nesmierne sekne (možno najviac zo všetkých polôh). Máme tu sneh, mestá, tajuplné podzemia plné mystérií, džungľu, dokonca vesmír a Stonehenge. Ale zas faktom je, že to nebol nijaký zázračný zázrak a čítal som to skôr z povinnosti, nedokázalo ma to naplno strhnúť. Vďaka neustálej akcii a najmä magickej kresbe každopádne spoľahlivý návrat do detstva, do deväťdesiatok, kedy nám podobné veci kupovali rodičia a naším najzákernejším životným problémom bola písomka z matematiky. Ale zas je pravdou aj to, že akcie je od istej chvíle paradoxne proste priveľa a vytvára dojem stereotypnosti. Niekedy je proste menej viac. Avšak práve za atmosféru, typický deväťdesiatkový fíling, kresbu a báječnú chémiu medzi Huiom, Duiom, Luiom, Držgrošom a Triskáčom (expertom na tvrdé pristátia a truľom, ale statočným a so srdcom na dlani, otrasný český preklad Rampa odmietal používať a to i pod hrozbou smrti), prižmurujem oko a udeľujem štvrtú hviezdu. Určite ju neudeľujem za scenár, ktorý je miestami ozaj ako k detskému komiksu v najhoršom zmysle slova (postavy sa na ulici rozprávajú o mieste, kde je ukrytý poklad a náhodou práve kráčajú okolo podozrivého auta, ktorého posádka si informáciu pochopiteľne vypočuje a zareaguje na ňu). Preto ma zaskočila inteligentná poznámka, že vo vesmíre nie sú počuť zvuky. No a hneď nato príde blbosť typu, že vesmírnu loď treba odľahčiť od prebytočnej nadváhy a tak musia byť vyhodené Tryskáčove topánky, ktoré vážia koľko, 500 gramov? Samozrejme, ako pri jednotke, tak tu možno ešte o kúsok viac udiera do očí, že sa to síce snaží pôsobiť dojmom „románu“, ale ono je to skôr „zbierka poviedok“, ktoré sú zakaždým v poslednej chvíli prepojené nejakým spoločným menovateľom, aby sa vytvoril pocit, že je to jeden veľký príbeh rozdelený na viac kapitol. Tradične musím „vyzdvihnúť“ nulovú starostlivosť zo strany Egmontu. Zrejme najlacnejší druh papiera, aký bol v tej chvíli aktuálne k dispozícii na trhu, presne NULA bonusov, samozrejmosťou sú absentujúce mená scenáristov a ilustrátorov (šak načo, čo záleží na nejakých umelcoch, však?). Fakt sa môžu za toto hanbiť. A kolos ako Disney sa môže hanbiť za to, že si to nekontroluje vo všetkých krajinách sveta, ktorým udelil licencie, ako je s nimi narábané. Občas je divný preklad (čo znamená „O mnoho později“, nechýba tam nejaké slovo?). Aby som len nekritizoval, preklad je v jednotlivostiach rozkošný (podkopávač soukromného majetku, fantastiliony). Dosť z toho cítiť Indiana Jonesa, ktorý v tých dobách samozrejme frčal na plné obrátky.
Po príjemne komornom a v rámci mainstreamových možností dokonca až light hororovom Venomovom ostrove sme zase tam, kde sme nechceli byť. Keď neviete kudy kam, siahnite po pohrávaní si s realitou. Veru tak, na scénu prichádzajú obľúbené i nenávidené alternatívne vesmíry. Z Reeda Richardsa sa stal bradatý deduško a Juggernaut je v tíme s Wolverineom. Prihoďte dve tony akcie (ideálne tri tony akcie) a nič nemá dôsledky, čiže možno prídete o ruku, ale nebojte sa, napokon vám ju vrátia späť. Skombinovali nekombinovateľné. Kresba fajn a scenár má svoje momenty, čiže na 3* to má, ale nič viac. Táto séria ma zo začiatku nalákala na temnotu a psychologickú prepracovanosť, lež časom ma jednotlivé albumy začali sklamávať. No musím uznať, že po remeselnej stránke je to bez debaty slušný štandard. Čo by za to mnohé iné série dali.
Po posledných albumoch príjemné prekvapenie... ale na štvrtú hviezdu to stále nemá. Potešilo ma, že to konečne osekali na dreň (pár slávnych cameí spoľahlivo zavraždí akékoľvek tempo) a tentokrát to spravili ozaj komorné, temné a miestami až do hororu. Dej umiestnili na ostrov, čo je super od dôb King Konga. Akonáhle v Marvele dačo umiestnia na ostrov, môžete si byť istí, že to bude adrenalínovka, spýtajte sa Green Arrowa. Stále je to ale žiaľ také skôr detsky hororové, než normálne dospelácky hororové, čo samozrejme chápem, že je prekliatie komiksového US mainstreamu, ale proste to tak cítim a nepáči sa mi to resp. tvrdohlavo to odmietam akceptovať. Je to asi také strašidelne, ako keď si v Lidli pred chladiacom pultom vyberáte jogurty a zrazu pri vás zamestnanec nečakane otvorí bránu do skladu. Je to také polovičné. Polotemné, polodospelé, polohororové. Robiť veci na polovicu, to je asi najhoršie, čo môžete v živote robiť. Dodatočná kapitola s broskyňami zbytočná, len umelo naťahujúca tempo, aby to bolo hrubšie.
Pekné... ale prázdne. Prvá kniha ma uchvátila vizuálom, ale v prípade druhej sa so mnou buď udialo čosi nesmierne divné, čo si nedokážem vysvetliť, alebo sa to udialo s ilustrátorom. V pokračovaní Chřtánu sa mi totiž vizuál už až tak nepáčil, hoc paradoxne nedošlo k výmene ilustrátora. Kým pri jednotke som padol na zadok, v dvojke mi to nejeden raz pripadalo tak, ako keby niekto nafotil plastikové hračky a dokreslil za ne pozadie. Strašne neprirodzené. Niektoré scenérie fantastické, ale bolo ich oveľa, oveľa menej, než v prípade knihy č. 1. Ak by bola vyššia kadencia rôznorodosti monštier (v podstate sú tu len draky) a nechýbala by erotika, možno by som v hodnotení šiel vyššie, ale bez toho to nemá gule a strašne to nudí. Scenár a postavy boli pre mňa neskutočne nezáživné, nevedel som sa dočkať konca (resp. celkovo ma nebavil ten scenár, to univerzum). Do dračej tlamy!
Z Batmana: Svět som mal rozporuplné pocity. Zo všetkého najviac pripomínal to, čím zrejme aj v skutočnosti bol: vcelku jednoduchý a poviem to sprosto „lacný“ spôsob, ako zarobiť čo najviac peňazí. DC šikovne oslovilo množstvo krajín zo všetkých kútov sveta s otázkou „Nechcete napísať a nakresliť svojho vlastného Batmana odohrávajúceho sa vo vašej krajine?“. Nuž... kto by nechcel? Ja by som si užil, ako si dá pečené koleno pod námestím v Novom Meste nad Váhom, ako prebehne súboj vo fontáne pri knižnici, prípadne navštívi sídliská Rajková a Hájovky. Scenáre podľa toho pôsobia: dojmom narýchlo spichnutých zápletiek, ktoré majú v prvom rade predstaviť danú krajinu (napr. formou slávnej architektonickej pamiatky) a na scenári až tak nezáležalo. Po výtvarnej stránke bolo knihe Batman: Svět ťažko dačo vytknúť. Každá „poviedka“ bola nakreslená iným autorom a tým pádom odlišným štýlom a nie každý sadol každému čitateľovi, ale vo všeobecnosti by sa azda dalo povedať, že vizuálne to bol plus-mínus krásny komiks a práve v jeho pestrosti a nepredvídateľnosti sa ukrývalo čaro. K tomu pevná väzba s prebalom a tona medailónikov ilustrátorov, scenáristov atď. Za mňa je ale v komiksoch samozrejme rovnako dôležitý aj scenár, ten ma však sklamal. Joker: Svět je to isté, ibaže s inou postavou v hlavnej úlohe. Ľahký nadpriemer, hlavne za kresbu prižmurujem oči, pretože scenáre sú ozaj fakt priemerné (najviac ma pobavila asi manga). A tiež si myslím, že Joker najlepšie v dejinách zakaždým fungoval, keď sa ukrýval v úzadí ako tajuplná, mrazivá záporná kreatúra. Spraviť z neho miestami až komickú postavičku osobne považujem ak aj nie za urážku daného antagonistu, tak minimálne za nápad, z ktorého nie som nadšený. Ale inak fajn komiksová kniha. Viac v mojej recenzii: Z Batmana: Svět som mal rozporuplné pocity. Zo všetkého najviac pripomínal to, čím zrejme aj v skutočnosti bol: vcelku jednoduchý a poviem to sprosto „lacný“ spôsob, ako zarobiť čo najviac peňazí. DC šikovne oslovilo množstvo krajín zo všetkých kútov sveta s otázkou „Nechcete napísať a nakresliť svojho vlastného Batmana odohrávajúceho sa vo vašej krajine?“. Nuž... kto by nechcel? Ja by som si užil, ako si dá pečené koleno pod námestím v Novom Meste nad Váhom, ako prebehne súboj vo fontáne pri knižnici, prípadne navštívi sídliská Rajková a Hájovky. Scenáre podľa toho pôsobia: dojmom narýchlo spichnutých zápletiek, ktoré majú v prvom rade predstaviť danú krajinu (napr. formou slávnej architektonickej pamiatky) a na scenári až tak nezáležalo. Po výtvarnej stránke bolo knihe Batman: Svět ťažko dačo vytknúť. Každá „poviedka“ bola nakreslená iným autorom a tým pádom odlišným štýlom a nie každý sadol každému čitateľovi, ale vo všeobecnosti by sa azda dalo povedať, že vizuálne to bol plus-mínus krásny komiks a práve v jeho pestrosti a nepredvídateľnosti sa ukrývalo čaro. K tomu pevná väzba s prebalom a tona medailónikov ilustrátorov, scenáristov atď. Za mňa je ale v komiksoch samozrejme rovnako dôležitý aj scenár, ten ma však sklamal. Joker: Svět je to isté, ibaže s inou postavou v hlavnej úlohe. Ľahký nadpriemer, hlavne za kresbu prižmurujem oči, pretože scenáre sú ozaj fakt priemerné (najviac ma pobavila asi manga). A tiež si myslím, že Joker najlepšie v dejinách zakaždým fungoval, keď sa ukrýval v úzadí ako tajuplná, mrazivá záporná kreatúra. Spraviť z neho miestami až komickú postavičku osobne považujem ak aj nie za urážku daného antagonistu, tak minimálne za nápad, z ktorého nie som nadšený. Ale inak fajn komiksová kniha. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-joker-svet-komiks
Séria Venom je fajn v tom, aká je temná (samozrejme v rámci Marvelu) a psychologická (detto) a bradatý Eddie budí rešpekt, ale inak sú scenáre priemerné zverstvo. Tvária sa, že sú niečo viac, no, lenže nie sú. Zápletky sú prekvapivo tuctové a nezáživné, je tu priveľa nudných postáv a konkrétne v tomto zošite sa viacnásobne odkazuje na udalosti, ktoré sa odohrali v iných sériách. Nie som včerajší, dávno viem, že americká mainstreamová komiksová séria takto skrátka funguje, všetko je previazané a všetko súvisí so všetkým (samozrejme aj z dôvodu, aby si fanúšikovia kupovali čo najviac sérií a aby bola tým pádom väčšia tržba), ale asi som naivný, stále mi to pripadá... nefér? Prečo si mám kupovať série, ktoré ma nezaujímajú? Takže ak toto všetko nemáte načítané, máte proste spolu, pác a dobrú noc. Rovnako tak tým pádom neoceníte rôzne slávne cameá, ktoré sa sem vôbec nehodia a sú tu skrátka len z dôvodu, že boli „inde“ a tak „museli“ byť aj tu. Okrem toho mi vadí, že to neurobili predsa len drsnejšie. Takto je to je to drsné asi ako opitý klaun v lekárni, o ktorom si myslíte, že spoza chrbta vytiahne motorovú pílu a všetkých zákazníkov a zamestnancov rozreže na kusy a on vám namiesto toho hodí do hlavy krabičku paralenu a s chichotom vybehne na ulicu. Na mňa osobne nefungoval ani vzťah so synom. Chápem, že chceli poľudštiť antagonistu, ale takto nudne? Prečo? Najviac sa mi na sérii páči temná (a sme pri tom slove zas) kresba. S prižmúrenými očami 3*, bolo to fajn mainstreamové remeslo, nemám dôvod ísť len na 2*. Zatiaľ?
Po extra nudnom Fincherovom filme treba skonštatovať, že komiksová predloha je jednak dejovo v podstate úplne inde (vlastne sa čudujem, že sa tvorcovia s Fincherovom nesúdili; to, že hlavná postava vyzerá skôr ako dospelý Tintin, než Michael Fassbender, je ešte tá menšia zmena) a jednak nie je nudná. Naopak, je naprataná zvratmi, akciou a sexom. Ničím z toho sa síce nešetrí, ale zároveň to nie je nakreslené explicitne, takže by séria paradoxne mohla osloviť i konzervatívnejšieho čitateľa (nie, že by na tom záležalo). Zároveň je komorná, obsahuje všehovšudy len „pár“ postáv, čo je určite lepšie, než to zahustiť troma desiatkami postáv, z nich 8O% je o ničom. Ako na predchádzajúcich dvoch albumoch, i na treťom ma zaujalo, že dokáže vysloviť filozofické myšlienky extrémne jednoducho. Ako keď v komédii Prečo práve on? Bryan Cranston povedal „život je ťažký“ a James Franco bol udivený a uveličený takou fascinujúcou myšlienkou. Pritom „taková blbost“, však? I tvorcovia série Zabiják dokážu myšlienky osekať až na dreň, kosť a špik a povedať veci, s ktorými by neschopní autori strácali čas tri kapitoly, v troch-max. štyroch vetách. Faktom ale je, že do tretice ma zabijakov svet už až tak nebavil, čakal som nejaký ráznejší záver (séria síce neskôr pokračovala, ale ťažko povedať, či to CREW vydá a navyše to prišlo už s inou zápletkou samozrejme), ale tak nejak sa nedostavilo nič, čo by ma vyložene strhlo a prinútilo dať štvrtú hviezdu. Osobne si myslím, že najzásadnejší problém tejto série je v tom, že prvé tri albumy mali vcelku chaotický scenár, ktorý chvíľu vzbudzoval dojem „poviedkovosti“ a hneď na nasledujúcej strane zápletky súmerne sa ťahajúcej naprieč všetkými troma knihami.
Toto je proste údel príbehov, ktoré autori príliš dlho nosili v hlave, zaoberali sa behom X rokov aj najnepodstatnejšou s prepáčením blbosťou (samozrejmosťou je vytvorenie vlastnej reči, lebo šak prečo nie) a napokon sa im z vajíčka vykľulo neuveriteľne prešpekulované a do detailov premyslené univerzum... z ktorého sa vytratil život. Z podobných látok mi napadá Azimut, ale oproti Chřtánu je megazrozumiteľný. Zdá sa, že jednými z mimina osôb, ktoré to dokázali zvládnuť dôstojne, boli Tolkien s Pánom prsteňov (aj keď tam akiste pomohli situáciu podstatne vylepšiť „zrozumiteľné“ filmy) a možno ešte Bessonov Piaty element, na ktorom Luc pracoval od detstva/puberty. V scenári Chřtánu som sa absolútne nechytal. Vôbec som mu na prvý raz nerozumel, neorientoval som sa v postavách, v univerze, netušil som o čo komu ide (a prečo). Ako keby som si z Hry o tróny ako prvú nepozrel prvú, lež rovno piatu sériu. Fantasy mám od detstva rád, ale tu som bol ozaj celý čas úplne mimo misu. Už na desiatej strane som bol stratený ako Janko a Marienka v temnom nočnom lese. Každý komiks principiálne čítam dva razy, ale tu to bolo pri repríze pravdupovediac rovnako zlé, ako pri premiére. Ak nie ešte horšie (áno, zjavne je to možné). Jediné, čím som si bol istý, bola neprehliadnuteľná kresba Chorváta Stjepana Šejića (Harleen). Čosi neskutočné. Ide do absolútnych detailov (blato na čižmách). Kebyže mi takýto komiks dajú do ruky v 9O. rokoch, tak sa mi pretočia mozgové závity a buchne mi hlava. Toto je určite jeden z najmonumentálnejšie nakreslených komiksov, aké u nás v roku 2024 vyšli. Ak by som fotorealistickú kresbu musel k niekomu prirovnať, tak snáď len k Alexovi Rossovi alebo Adi Granovi (Iron Man: Extremis) - a to už je teda vážne čo povedať. Lenže, ako zvyknem v komiksových recenziách často a rád spomínať, komiks je médium, ktoré sa prioritne má samozrejme akiste a nepochybne vyjadrovať skrz vizuál, ale určite nemožno podceňovať ani scenár. A ten je v tomto prípade nie že strašný, ale proste som mu vôbec nerozumel a krajne ma nebavil, ani nezaujímal. Pristihol som sa pri tom, ako by som si jednotlivé obrázky rád pozrel zväčšené v galérii na výstave, ale v podobe komiksu ma to vôbec nebaví. Poteší masívne vydanie od CC (veľké rozmery, tvrdá väzba s lacetkou). Bonusov je veľa, ale väčšinou len formou medailónikov rozširujú charaktery postáv, čiže to malo paradoxne skôr ubíjajúci vplyv (niečo ako keď musíte čítať návod na zloženie novej skrine do spálne). Čítať takýto scenár za mňa bolo utrpenie a úchvatný vizuál to kompenzoval len zo začiatku, potom už nie. Scenár max. 2*, vizuál 5*, urobme teda kompromis za 3*, OK?
Ako názov napovedá, tentoraz nemáme dočinenia s jediným príbehom, ale s hlavným dlhým a ako bonus sú k nemu prilepené dva kratšie. Plusom je, že každý je iný. A to nielen žánrom (prvý v podstate asi noir, druhý exotické dobrodružstvo...), ale i výtvarnou prácou (tretí ide až do detskej karikatúry?). To samozrejme nemusí nutne znamenať, že to sadne každému. Inak je to fajn, vidno, že v 9O. rokoch sa okolo Batmana rapídnym spôsobom zmrákalo, veci začali byť osobnejšie, drsnejšie a psychologickejšie a do popredia sa dostávali realistickejší zloduchovia a nie lacní megalomani, ktorí chceli nechať vybuchnúť celé veľkomestom. Až teda na ten jeho hororový teplákovo-legínový kostým, ale OK, prečo nie, také boli proste časy. Na môj vkus je edícia Legendy Temného rytíře troška lacná (paperback, tenké vydanie bez bonusov, absentuje čo i len jednostranové úvodné slovo uvádzajúce nás aspoň trošku hlbšie do tematiky), ale zas na druhej strane som rád, že u nás deväťdesiatkové batmanovky vychádzajú aspoň takto. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/batman-legendy-temneho-rytire-tvare-a-jine-pribehy-komiks
Komiksy s vojnovo-politickou témou sú neľahká vec a to z rôznych príčin. Napr. už tak nejak zo svojej podstaty zvyknú byť temné, smutné a tragické a nejeden raz platí, že pravda môže, hoc nemusí, mať viacero podôb. Takže prakticky nie je možné zostať objektívny. Nuž a to je ošemetná vec, s ktorou niektorí zbabelí umelci nechcú mať nič spoločné, lebo by si mohli niekoho pohnevať. Po Faxe ze Sarajeva, prípadne strhujúcej Smečce z Bagdádu, prichádza na scénu mrazivý Atentát. Môže pre našinca pôsobiť odťažito a nepochopiteľne. Bombové atentáty v mene viery, Palestínci s izraelským občianstvom, Alah, mešity. My, Slováci a Česi, vnímame svet a vieru inak. Ale nebojte sa, prakticky od prvých strán vás to vtiahne do deja. Ono je to istým spôsobom detektívka. Hrdina nič "nevie" a tak musí podstúpiť neľahké vyšetrovanie, hoc vie, že ak sa aj v neprehľadnej situácii dopracuje k odpovediam, stopercentne nebudú pekné. Všetky postavy sú hodnoverné, najviac pochopiteľne ústredný hrdina, ktorý je veľmi sympatický v tom, že sa nikdy nevzdáva, čo sa ľahko povie, ale veľmi ťažké je takú postavu napísať. Vôbec si nie som istý obálkou, určite by tomu bodli bonusy a lacetka nikdy nesklame. Ale vydanie s rozmermi A4 v pevnej väzbe a s „tvrdým“ papierom určite kvitujem. Silný, kvalitný komiks. Mimochodom, je to komiksové spracovanie knihy, ktorá vyšla aj v češtine, pod názvom Černá vdova. Jej autorom je Alžírčan Yasmina Khandra. Kniha bola v r. 2012 sfilmovaná v podobe zabudnutej snímky s Alim Sulimanom v ústrednej úlohe.
Písal som to pri komikse Kačer Donald 90 – Pozor na to, co si přeješ, Donalde! a napíšem to aj sem. Egmont si neváži rodinné striebro, ktorým disponuje. Premýšľam, či je to ignorantstvo, fušerina, ľahostajnosť alebo „len“ totálna arogancia, ale asi je to jedno. Niekedy to tak v živote býva, že si nevážime to, čo máme a uvedomíme si to, až keď to stratíme. Deťom to zrejme bude fuk, ale poznám veľa ľudí 35+, ktorí i v dospelosti frčia na disneyovských komiksoch. Vyrastali na kreslených seriáloch v deväťdesiatkach, rodičia im kupovali komiksy Mickey Mouse, či Duck Tales a títo ľudia už ani zďaleka nemajú 8 rokov, ani to nie sú idioti, takže ich neoblbnete niečím lacným. Na vlastné oči predsa vidia, ako to v Egmonte máte na saláme. Lacný paperback, menší formát a na dotyk nepríjemný (ba až odpudivý) papier by mi až tak nevadili, horšie som zažil. Ale tiráž nevzhľadne umiestnená hneď na prvú stranu (lebo však kto by nechcel vidieť ISBN temer na titulke, však?)? Úplne absentujúce mená scenáristov a ilustrátorov? Fakt žiadna úcta voči umelcom? Textové bonusy by v tomto rozpoložení a nastavení mohol čakať skutočne len veľmi naivný človek. Asi by sme mali búchať šampanské a byť vďační aspoň za to, že sa komusi vo vydavateľstve uráčilo dať anotáciu na zadný obal. Škoda, lebo nakreslené je to super, disponuje to vtipne rozkokošeným českým prekladom Barbory Špundovej s milými slovnými hračkami a roztopašnými obracačkami (doprkvánčic, speciální kartáč z mrožích vousů na licousy) a kniha neobsahuje "poviedky", ale ucelený príbeh. A ja dlhodobo zastávam názor, že disneyovkám najviac seknú práve dlhé príbehy. Komiks vznikol na začiatku 9O. rokov a povedal by som, že je to na ňom poznať (v dobrom). Občas ale niečo ruší. Zaznie informácia, že ľadová priepasť je hlboká kilometer, ale zjavne je to v skutočnosti "len" pár desiatok metrov. Na nasledujúcej strane ju už ale skutočne nakreslili ako keby mala kilometer, keďže v nej bez problémov letí lietadlo. Nepochopil som ani výmenný obchod Držgroša a opice. To si primáty nevedia zo stromu obrať banány, Opice??? Nepáči sa mi ani to, že Držgrošovej legendárnej "šťastnej" minci sú prikladané mystické vlastnosti. Myslím, že to bol tuším Don Rosa? Kto prišiel s pekným názorom, že Držgroš vždy bol makač a preto zbohatol. Nie kvôli „nejakej“ minci. Áno, ku koncu je teoreticky naznačené, že jej ani on sám neprikladá ani tak mystické účinky, ako skôr si ju váži z dôvodu, že mu ako mladému viackrát dá sa povedať zachránila kejhák, ale aj tak je to spracované proste divne. Ale potešilo ma, že on sám tu nie je zobrazený ako kretén, ktorému nezáleží na žiadnom živom človeku (ehm, kačke), ale sem-tam dokonca prejavuje ochraniteľské (a iné) sklony, to je sympaticky osviežujúce. Ako hodnotiť? Za neúctu zo strany vydavateľstva max. 2*. za kresbu a scenár (a OK, jasné, aj za nostalgiu) 4*.
Za mňa spokojnosť. Veľmi pekne nakreslený komiks. So scenárom je to horšie. Vidno, že tvorcovia museli do pár desiatok strán stlačiť slávny Verneov román. Ale napokon bola ich snaha vcelku korunovaná úspechom, nejak extra som rušivé miesta nezaznamenal. Azda s výnimkou pasáže, kedy profesor zvyšok výpravy pošle domov, lebo jej hrozí nebezpečenstvo a bez akejkoľvek diskusie následne všetci normálne pokračujú v ceste. A finálna záchrana, to je čisté sci-fi. Inak je to fajn. Adaptácie slávnych románov zvyknú byť mimoriadne ošemetné a nejeden raz konči katastrofu, ale povedal by som, že toto vážne nie je ten prípad, skôr naopak, aj keď jasné, komiks storočia to nie je, ale to asi ani nikto nečaká. Potešia bonusy (temer desiatka strán) zasadzujúce Julesov román do širšieho konceptu, prichádzajú so zaujímavosťami z jeho života (vedeli ste, že ho postrelili?) atď. Ak by sme v 9O. rokoch na hodinách literatúry dostávali k dispozícii aj komiksové spracovania slávnych diel povinnej literatúry, verím, že dnes by sa viacerí moji spolužiaci okrem iných slastí oddávali taktiež neodolateľnej chuti čítania. Kladné hodnotím pochopiteľne taktiež kvalitné vydanie od Slovartu (pevná väzba, väčšie rozmery, fajnový papier). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-cesta-do-stredu-zeme-komiks
No... tak nič. Po dočítaní jednotky mi bolo na 88% jasné, že dvojka bude rovnako zlá, alebo ešte horšia. A veruže skutočne je. Kým pri prvej časti sme sa ešte mohli tváriť (a klamať si), že akčná nuda v budúcnosti povedie k zaujímavým veciam, po dvojke je jasné, že nič nikam neviedlo. Ak by som mal štrnásť a toto by bol môj prvý komiks v živote, dám mu 900%. Ale mám 42 a toto fakt, ale že fakt nie je môj prvý komiks v živote. Je to síce tenšie, ako prvá kniha, ale akcie a postáv je ozaj útrpné množstvo. Toho vinou sú Následky zla miestami až neznesiteľne neprežiteľným komiksom. Uznávam, že na netradičnom spojení Stargirl a Manhuntera je niečo sympatické, zábavné a dokonca dojemné. Ale väčšinu času to vedie len k tuctovým trikovým akčným sekvenciám a mdlému ústrednému záporákovi, na ktorých sú v DC zjavne expertami.
Kedysi praprapradávno v mojej spoločnosti došla reč na Ligu spravodlivosti od DC a niekto sa spýtal, ktorú myslím. Zostal som zaskočený. Vari neexistuje len jedna? Nuž... ani nie. Avšak to, či je to dobre alebo zle, je subjektívne. Za mňa asi skôr zle. Nikam to nevedie, nevykľulo sa z toho nič originálne (aspoň nie z toho, čo som zatiaľ čítal) a akože hej, ži a nechaj žiť, existencia „iných“ Líg mi v zásade nevadí. „Len“ ma nebaví. Čo dnešný komiks? Bol som zvedavý, čo im z toho vylezie. Predsa len, všetci poznáme Ligu spravodlivosti. Ale AMERICKÚ ligu spravodlivosti? No, to je iné kafe! Alebo - nie je? Hmmm... ani nie je. Zloženie je iné, ale inak máme v zásade dočinenia s rovnakým (alebo s aspoň veľmi podobným) komiksom, než sú komiksy s "tradičnou" JLA. Ohromujúce, veľkolepé akčné sekvencie, kde sa veci ničia v epických rozmeroch, ale vlastne z toho nič nevyplýva, nikto neumiera, je to samoúčelná, efektná, prázdna show pre čitateľov do 3O rokov (OK, jednu slávnu postavu brutálne zavraždia... ale prežije to). Členovia "novej" Ligy majú byť čosi ako Jednotka samovrahov (dokonca aj túto dá dokopy Amanda, zrejme v DC nemajú žiadnu inú postavu), akurát im nikto z vedenia neimplantoval do hláv bomby a jedným z argumentov pre ich založenie je, že "pôvodná" JLA sídli vo vesmíre, z ktorého ale po prvé zíde dole na Zem za 3,5 sekundy a po druhé, väčšina z nich beztak väčšinu roka trávi na planéte Zem (Metropolis, Gotham, Star City). Čiže osobne nechápem. A ešte aj to, že ak by sa niektorí členovia JLA zbláznili a postavili by sa na stranu zla, aby proti nim vláda USA mala ako bojovať. Tomu priznám sa tiež nerozumujem: čiže ak by sa zbláznil Superman, všetci mocní superhrdinovia sveta by sa tomu len prizerali a nezasiahli by resp. zasiahli by len ak by sa nachádzali v oficiálnej skupine iných superhrdinov? Čiže sme zase pri Jednotke samovrahov a ako bonus to vykrádal Mooreových Watchmenov (kto stráži strážcov?). Je to scenáristicky veľmi lacné. Vidno, že títo antagonisti sú to isté, čo zloženie klasickej Ligy, akurát v modrom, čiže napr. nemáme netopiera (Batmana), ale mačku (Catwoman) a nemáme jedného mimozemšťana (Supermana), lež iného mimozemšťana (Martian Manhunter). Ja neviem, mám 42, už som z tohto asi vyrástol. Zápletka je fádna, zameniteľná, ja by som sa asi radšej zabil, než by som mal písať takéto komiksové scenáre. Nie je v nich nič, čo by stálo za reč. Buď ma to nebavilo, alebo som sa nechytal. Kresba fajn mainstream, avšak s desiatkami nezaujímavých postáv. Nechápte a zle, Superman, Batman alebo Green Arrow sú fantastické postavy. Ale tu s nimi nie je narábané tak, aby boli čímkoľvek zaujímaví. A to sú fakt hviezdy. A teraz si predstavte, akým prepadákom skončili postavy á la Element Woman. Paradoxne mi z celého komiksu najviac utkvela v pamäti rozkošná hovadinka, kedy je Aquaman otočený svojmu trojzubcu chrbtom, cíti, že mu ho nejaký civil ide ohmatať (ehm) a dôrazne ho upozorní, aby to nerobil. Uvidím, ako kartami zamieša dvojka, jednotka je pre mňa každopádne úplne štandardný mainstreamový priemer a neverím, že je šanca, že sa toto v druhom dejstve radikálnym spôsobom zlepší.
„On je to jistý králik. Bílý. Ale možná vám to nevysvětluji dobře.“ Po dočítaní jednotky som dvojke „sľúbil“, že ak scenár nezačne byť taký, že by ma bavil, pôjdem s hodnotením nižšie. Že nedám 4* „len“ kvôli kresbe a skvelým nápadom v scenári, avšak pozor, nie skvelému scenáru ako takému, to sú dve rozdielne veci. V tom som sa i po druhom čítaní úplne strácal, priveľa postáv, v ktorých som sa neorientoval, neustále som zabúdal, o čo komu ide, u niekoho to ostatne ani nebolo jasné. Hoc vo filmoch, komiksoch a knihách nemám rád klišé, už Hitchcock vravel, že je s ním lepšie začať, ako pri ňom skončiť. A tak mi napadlo, že základná chyba (inak pôvabnej a rozkošnej) série Azimut je, že jedno také klišé neponúkla. Možno by stačilo do vtipného, čertovsky jedinečného a zábavného, ale zároveň absolútne nezrozumiteľného, univerza zasadiť postavu, ktorá by v ňom bola nováčikom a bolo by jej neustále treba vysvetľovať rôzne zákonitosti, pravidlá atď. Neviem, či som to pochopil správne... je to o králikovi, ktorý je zároveň severným pólom? Takže držím sľub a v druhej (poslednej) knihe idem s hodnotením nižšie. Áno, kresba je fakt skvelá a nabúchaná neskutočnými nápadmi, ako sa hovorí: to jeden nevymyslí. Ale jednotlivé postavy (a že ich bolo) mi boli ľahostajné, tak nejak celkovo som nerozumel, čo sa deje... a bolo mi tom fuk. Myslím si, že ak by to vydali v jednom omnibuse, hodnotil by som ho 4*, ale pri rozseknutí na dve časti som si proste od druhej získal odstup a tak som scenár vnímal prísnejšie resp. viac mi do pozornosti udrel scenár, ktorý ma skrátka neoslovil.
Fúha, fakt parádne nakreslené frankofónna klasika. Trocha mi pripomenula španielskeho Žoldnéře, ale nie ilustračným štýlom a už tobôž nie atmosférou. Tá bola temná, drsná a plná krvi a nahých tiel. Azimut je fantasy rozprávka pre deti, ktoré sa však miestami nebudú chytať a pre dospelých, ktorí nezabudli byť deťmi a tí sa budú možno chytať viac. To, čo majú obe diela spoločné, je láska k všakovakým vynálezom, nástrojom, prístrojom a iným srandičkám a serepetičkám. Vidno, že scenárista Wilfrid Lupano a ilustrátor Jean-Baptiste Andréae si dali tonu práce s tým, aby všetko pôsobilo uveriteľne a dojmom, že predtým, než to stvorili, nad každým prístrojom detailne X mesiacov v kuse premýšľali, ako to vytvoriť tak, aby sa to dalo reálne zostrojiť a aby to následne fungovalo. Vidíte každú skrutku, každý šraub, každú vrtuľku, každú pružinu, veru áno, aj pružinu. Až chorobne do detailov vybudovali svet riadiaci sa špecifickými zákonitosťami, ktoré sú zjavne postavené nie na hlavu, ale na osemnásť hláv. Lež paradoxne v rámci univerza dávajú istú (hoc samozrejme áno, absurdnú a krásne pitoresknú) logiku. To je asi najviac vidno na encyklopédii živočíchov, z nich mnohé majú vskutku rozkošnú charakteristiku (napr. Kukučka hodinová dýcha ducha doby a živí sa ním). Kritizovať nemožno ani veľké rozmery a tvrdú väzbu od CREW. Problém je „len“ v tom, že som sa na prvý raz vonkoncom neorientoval v postavách, ani vo svete, v akom sa príbeh odohrával. Nechápal som o čo ide, netušil som, čo je vlastne ústredná zápletka – a či to vôbec nejakú má, alebo či je prvá kniha len predstavením univerza a postáv a čosi ako dej sa rozbehne až v druhej. Alebo čo. A či vôbec niečo. Ako keby som čítal sedmičku alebo osmičku, nie jednotku. Niekto sa možno chytí bez problémov, iný nie, ale nebude mu to vadiť až tak, ako mne, ťažko povedať, toto sú subjektívne veci. Myslel som, že pri druhom čítaní (každý komiks čítam minimálne dva razy) sa budem chytať oveľa viac a začnem sa tešiť na druhú knihu, ale pravdupovediac som bol z toho podobne z mätený a to viedlo k tomu, že v polovici som proste rezignoval, užíval som si kresbu a neužíval si scenár. Scenár je ako píšem plný skvelých, jedinečných nápadov, ale postavy a zápletka, ak to teda nejakú explicitnú vôbec malo, šli fakt úplne mimo mňa. Práve vďaka vizuálu a nápadom ale prižmurujem oči a dávam 4*, no ak sa druhá kniha po dejovej stránke nenakopne, tam už budem prísnejší.
No, keď uvážime, že som o tejto sérii pred kúpou nič nevedel (len to, že ju píše Jodorowsky a že je krásne nakreslená) a že som si sám netuším prečo myslel, že bude o pilotoch z Druhej svetovej prezývaných Rytieri z Heliopole (fakt), tak sa z toho napokon vykľula riadna divočina, čo poviete? Prvý album sa mi páčil na 4*. Nevykľula sa z neho síce žiadna srdcovka, ale mám rád kontroverzné nápady a skvelú kresbu a to „jednotka“ spĺňala na, nuž, jednotku. Od dvojky som však tak nejak nevedel, čo mám čakať. Možno ani sám Jodorowsky. Pripadalo mi to tak, že chcel spracovať motív špeciálne superhrdinskej skupiny podieľajúcej sa na alternatívnej histórii, vrátane hovoriacej gorily, Nostradama a Imhotepa, ale tak nejak následne nevedel, čo s tým. A podľa toho to dopadlo. Mohlo by sa zdať, že sa bude riešiť konflikt s Napoleonom Bonaparte, ale mne pravdupovediac pripadal divným spôsobom odtlačený na vedľajšiu koľaj. Akoby Jodorowského proste prestal baviť a rýchlo presedlal na Jacka Rozparovača. Ale spôsobom, ktorý mnohých zrejme nenadchne. Za seba vravím, že mi to nevadilo, lebo som čítal Z pekla (kto nie?) a som rád, že sa našiel niekto, kto sa na to pozrel takýmto WTF spôsobom, ktorý je v rámci univerza, aké nám Jodorowsky predstavil, fajn resp. dáva logiku resp. dáva logiku paradoxne práve tým, že je úplne postavený na hlavu a teda logiku nedáva (ehm). Ale nijak ma to nestrhlo. Oceňujem veľa nahých tiel, no nemám rád, ak nie je problém ukázať striekajúcu krv a nahé telo, ale sex je tabu. Je nevravím, že som nadržané prasa a že z toho mali spraviť porno. Ja len vravím, že ma desaťročia fascinuje celosvetovo rozšírený alibizmus, že krv je v pohode a sex zvrátenosť pre úchylákov. Kresba samozrejme super, detto vydanie (veľké rozmery v tvrdej väzbe). Páčilo sa mi, že Jodorowsky prišiel so zoskupením jedincov, ktorí v zákulisí dejín celé veky popoťahujú za nitky osudu, ovplyvňujúc tak reálne ľudskú históriu. A ešte tak ďalšie veky pravdepodobne robiť budú. Páčilo sa mi, že to robia nenápadne. Nečakajte lacnú superhrdinskú nálož, kedy Nostradamus v sprievode státisícov bleskov zletí z oblohy a rozprášil by armádu francúzskych vojakov. Nie, tieto osoby konajú mrazivo nenápadne, v tichosti, takže na Napoleona nezošlú telekinézu, telepatiu, dokonca ani pyrokinézu, ale... zlé počasie. A tak si to budú pamätať dejiny. Samozrejme, tento prístup mnohých sklame. Iné veci sú skôr také na efekt, pretože scenár pravdupovediac zas až taký geniálny nie je. Pripadalo mi to tak, že Jodorowsky tam hermafrodita nedal preto, lebo by to enormne obohacovalo dej, ale proste preto, lebo to pred ním nikto neurobil. Avšak dejovo by sa to teoreticky dalo bez výraznejších problémov vymyslieť tak, aby to bol proste buď len muž, alebo žena. Na druhej strane musím Jodorowského pochváliť za iné súčasti scenára. Napr. najskôr si ťukáme na čelo, prečo Rytieri z Heliopole robia všetko pre to, aby zlikvidovali osobu X a následne ju vyslobodia z hrobu. Začal som za to dávať prudký palec dole, otočím stranu... a na tej to bolo vysvetlené. A dokonca to dávalo zmysel. Ale čitateľ sa aj tak neubráni otázke: a to sa nedalo urobiť jednoduchšie? Nuž... dalo. Ale to by asi nebola sranda, však Jodo? Alebo osoba Y sa po rokoch dozvie, že jej priatelia majú temné vesmírne tajomstvo. Inými slovami - celý čas jej hnusne, zákerne klamali. Jeden z nich mu následne povie vcelku zásadnú informáciu a osoba Y mu v sekunde uverí. Kde ale mala dôkaz, že sa znova nestala obeťou klamstva? Mám proste zo scenára zmiešané pocity. Séria Rytíři z Heliopole je úžasná a pritom priemerná resp. fantastické momenty sa striedajú s nudnými, priemernými, ba až banálnymi. Kým v prvej knihe mi to ešte tak nejak extrémne nevadilo a šupol som jej 4*, v knihe č. 2 mi to predsa len už prekážať. Navyše mi pripadalo divné, že knihy obsahujú spolu štyri „zošity“, v prvých troch je dôraz kladený na Napoleona a v štvrtej je to o niečom úplne inom. Čo si o tom mám myslieť? Mám si o tom vôbec niečo myslieť? Netuším.
Tak a je koniec. Po knihách Temné děsy, Kruh násilí a Šílený, ságu Batman: Temný rytíř zakončujú Proměny. Séria si v mojich očiach poškodila dvoma vecami: názvom (niečo, čo sa tak mocne sústredí na Batmanových záporákov, sa fakt malo volať výstižnejšie, určite nie Batman: Temný rytíř) a tým, že príbehy z prvej knihy písali štyria páni, z nich ani jeden nepodal bravúrny výkon. Našťastie, od knihy č. 2 sa scenárov chopila jedna jediná osoba a to skvelý Gregg Huwritz. Gregg svojou pedantskou, miestami až hororovou prácou, sériu nakopol do štvorhviezdičkových obrátok. V Proměnách pokračuje v bližšom (a hororovom, samozrejme v rámci DC mantinelov) predstavovaní Batmanových síce ikonických, ale predsa len menej sa v žiare reflektoval vyhrievajúcich záporákov. Po mrazivom Scarecrowovi a parádnom Mad Hatterovi, prišla rada na Clayfacea. Ako spomínaní páni, i „bahniak“ u nás doteraz vystupoval v komiksoch skôr vo vedľajšej úlohe a bolo to také kuriózne čosi, k čomu sme nejeden raz nevedeli zaujať jasný postoj. Mne osobne Clayface vždy pripadal strašne nevyužitý na to, akými geniálnymi superschopnosťami disponuje. Mal sa dávno stať kráľom celej galaxie a priľahlého priestoru, prípadne aspoň prezidentom USA. Ako keby ste vyhrali milión pambiliónov a uspokojili by ste sa s tým, že si kúpite dve sacherove torty a na rok si predplatíte drahší, rýchlejší internet. Toto som nikdy nepochopil. A ono je fajn, že sa tu konečne niekto venuje tomuto bizarnému zloduchovi a že je to v rámci možností realistické, drsné a temné... ale čo z toho, keď Clayface väčšinu času vyzerá ako Jabba Hutt zo Star Wars? To sa fakt nedá brať vážne, nech by ste akokoľvek chceli. Nie je azda žiadnym prekvapením, že Hurwitz to i tentoraz poňal ako ponurý temer horor s tomu odpovedajúcou, výborne temnou kresbou Ethana van Scivera (Flash, Green Lantern), Jorge Lucasa (Darkness), Alexa Maleeva (Vrána: Mrtvá doba) a Alberta Ponticelliho. Basil Karlo je úžasný v tom, že je absolútne priemerný. V tom bola od detstva jeho najväčšia tragédia. Túžba po tom, aby sa to zmenilo, ho doviedla na strašné, temné miesta a výsledkom je monštrum Clayface. Občas je to záporák, občas je proste len divný a niekedy dokonca patrí do Batmanovej „rodiny“ (viď. séria Batman Detective Comics, napr. zošit Ve stínu netopýrů, kde bol súčasťou tímu). Najlepšie mu to samozrejme sekne ako záporákovi. Osviežujúce je, že ho motivuje nedostatok slávy. Nejde mu o žiadne vytváranie chaosu, dokonca v podstate ani o hmotné statky, vykrádanie bánk, únosy, ani o traumy z detstva. Basil Karlo proste chcel byť filmová hviezda. Pôvodne som chcel napísať, že to bola dobrá séria a skončila prirýchlo, ale je pravdou, že v Proměnách už Hurwitz zjavne začal dýchať z posledného, takže príbeh sa de facto končí na strane 9O (z celkového počtu temer 18O) a nasleduje už len výplň, na pohľad na dievčatko na infúziách v nemocnici sa zvítajúce s mamou síce len tak skoro z hlavy nevymažem, ale to je asi tak všetko.
Pekne alternatívna história, to vám teda poviem. Po tomto komikse som pokukoval dlhšiu dobu, keďže ma zaujali veľké rozmery, tvrdá väzba a krásna kresba Jérémyho (výborná pirátska séria Barakuda). A s Jodorowskym nemám problém, skôr naopak: mám rád, ak niekto píše kontroverzné veci. Samozrejme je fajn, ak by to neboli trápne samoúčelná kontroverzia, ale taká, ktorá funguje a má zmysel. A povedal by som, že tá Jodorowského zmysel má. Od príbehu som pravdupovediac vôbec netušil, čo mám čakať, prezentácia diela mi pripadal, že žánrovo sme niekde pri fantasy, preto ma prekvapil scenár, postavy, to, o čo šlo. Myslím, že skôr milo, než nemilo a určite ma potešilo, aké je to nepredvídateľné, takže je to chvíľku ako keby pokus o hodinu z histórie... a na druhej strane do deja vpadne obrovská hovoriaca gorila a poodtŕha hlavy desiatim vojakom. Je to trochu zamotané (priveľa postáv, vzťahov, motívov a časových skokov, dokonca je tu flashback vo flashbacku), ale páčilo sa mi to. Akože hej, pre niekoho to môže byť guláš. Imhotep... apoštol Ján... Nostradamus... Bonaparte... Ale ja už som toho čítal dosť, takže som plus-mínus rád temer vždy, keď si prečítam niečo, čo je fakt „šialené“ a nepredvídateľné.
Wow. Po tom, čo si Hurwitz minule v Kruhu násilí vzal na paškál Scarecrowa, v knihe Šílený prišiel na rad pre zmenu iný Batmanov kanonický súper, ktorý patrí na jednej strane medzi legendy (na stranách komiksu debutoval už v 4O. rokoch 2O. storočia), ale faktom je, že filmy sa mu vyhýbajú v podstate úplne a v našich končinách vyšlo veľmi malé množstvo komiksov, v ktorých by hral významnejšiu rolu. Skôr sa občas niekde v niečom mihol v cameu a niektorí čitatelia nechápali, kto je ten nízky chlapík v klobúku. Je to kuriózny Báťov protivník. Jeho napojenie na Carrollovu Alenku v ríši divov je proste divné. Na druhej strane, ak sa správne uchopí a spracuje, môže byť výsledkom veľmi zaujímavý, psychologický, mrazivý a intenzívny zloduch. A povedal by som, že to sa tejto knihe podarilo. Myslel som, že dám „len“ 3*, ale nie, na to je to fakt príliš dobré, príliš temné, príliš hororové, príliš také, že si na konci poviete, že má náš obľúbený netopier fakt ťažký chlebíček a vy by ste na jeho mieste radšej dali výpoveď a odišli na Tahiti a už sa nevrátili. Kniha Batman – Temný rytíř: Šílený je pre slovenské a české publikum zaujímavá ako som spomínal práve tým, že dáva konečne poriadny priestor kreatúre, s ktorou sme sa doteraz až tak často nestretali a ak predsa, tak v neuspokojivej forme. Kreatúre, ktorá, ako to už býva, nie vždy bola kreatúrou. Lež niekedy to tak chodí, že vás život vyformuje proti vašim očakávaniam, i proti očakávaniam vášho okolia a z vás sa nestane dobý človeka hrdina, ale chcípák. Hororový je nielen Hurwitzov scenár, ale taktiež práca ilustrátorov, skvelého Ethana van Scivera (New X-Men: Impérium) a výborného Poliaka Szymona Kudranskiho (Doctor Strange: Zatracení). Tvorcom sa sem dokonca podarilo prepašovať pár vtipov (prerážanie vitráží alebo Batman rozkošne nemiznúci počas rozhovoru s Gordonom, čo oboch riadne zaskočí), ale bez toho, aby to zanechalo šrámy na pochmúrnej atmosfére, za čo dole klobúk (ehm). Miestami ma až zarazilo, aké drsné a temné to je. Na niekoľkých miestach som sa v duchu pýtal: „To vážne?“. Netvrdím, že je to najlepšia batmanovka na svete a áno, niektoré nápady sme už v minulosti videli (čo myslíte, ak sa na scéne zjaví žena, kvôli ktorej je Bruce ochotný vzdať sa svojej superhrdinskej kariéry, ako to dopadne?), ale to nič nemení na to, že scenárista rozpútal fakt riadne drsné a ponuré orgie.
No... nie. Zo sveta Watchmenov ma bavilo zatiaľ všetko, geniálny Mooreov originál, ako i Rorschach od majestátneho Toma Kinga a dvojdiel Hodiny posledního soudu (hoc druhá kniha sa kvalitou na prvú nechytala) ale toto bola taká nuda, že neviem, či pre mňa má zmysel pokračovať v kompletizácii prequelových spin-offov zo série Před Strážci. Je to veľmi ťažké čítanie, ale v tomto prípade nie kvalitné náročné čítanie, ale proste len ťažké, nudné a vcelku nezáživné čítanie. A samozrejme vôbec nejde o nedostatok akcie, nie som primitív, naopak koľkokrát je lepší komiks dialógový, než samoúčelne akčný. Vydanie je to robustné (temer 3OO strán), aj bonusy by boli, lež nepochopil som zdvojené medailóniky (žeby úradoval zákerný tlačiarensky škriatok?).
Toto je oslava? Môžu sa hanbiť. Akoby vás pozvali na stovku dedka vášho najlepšieho kamaráta, vy tam prídete a v obývačke bude len dedko, kamoš, jedna káva a dva obschnuté chlebíčky a vy sa vypýtate na WC, aby ste manželke mohli napísať SMS, aby vám za 14 minút zavolala a vy sa následne budete tváriť, že vám volá šéf a musíte ísť nečakane na nočnú. V r. 2024 ubehlo 9O rokov od doby, čo legendárny Donald debutoval v animovanom filme. Egmont u nás pri tejto príležitosti vydal knihu komiksov Pozor na to, co si přeješ, Donalde! Nuž... bolo by lepšie, ak by nevydal. Ak (logicky) čakáte dôstojnú veľkoleposť a úctyhodnú pecku hodnú káčerovho honosného mena... zjavne neviete, čo je Egmont zač. Ako niekoho, kto vyrastal v deväťdesiatkach aj práve na disneyovských zošitových komiksoch Duck Tales, Mickey Mouse, či Káčer Donald, ma mrzí, že čosi také musím povedať, ale mrzieť by to malo niekoho iného. Egmont na to proste dlabe. Taká je krutá pravda. A proti pravde sa nebojuje. Treba sa jej pozrieť zoči-voči, hoc je to ťažké a poučiť sa z nej, alebo sa tváriť, že problém neexistuje a zostať hlivieť a potom umrieť. Aby som uviedol aspoň jeden dôkaz: tento vydavateľ neváhal v r. 2O18 vydať Rosov legendárny komiks Život a doba Držgroša McDucka tak, že v češtine bol plný textových bonusov a v slovenskom vydaní z nich nezostala ani čiarka (!). Za mňa je čosi také vydavateľské dno, ktorého som si nemyslel, že sa niekedy dožijem. Osobne by som za takéto zverstvá rozdával výpovede ako na bežiacom páse. No v Egmonte je vedenie zjavne naladené mimoriadne priateľsky. Čo tam po platiacich zákazníkoch, nie? Takže mňa osobne vôbec neprekvapilo, keď namiesto veľkolepej komiksovej udalosti z tlačiarne zdochnuto vyšiel nízkorozpočtový paperback so stovkou strán, bez akýchkoľvek bonusov (nie je prítomné ani len úvodné slovo venujúce sa danej slávnostnej chvíli) a na nepohodlnom WC papieri. Čo sa týka samotných komiksov, nenájdete tu žiadne kultové, ani klasické reprezentatívne staré príbehy, ale komplet nové. Neviem, či je to dobre alebo zle, scenáre sú každopádne občas divné (Donaldovi sa z mobilu vyčaruje magický džin, informuje ho, že mu splní želanie a Donald si myslí, že je to vtip). Vo všeobecnosti ma komiksy bavili, taký disneyovsko-káčerovský priemer, nič výnimočné, ale fajn. Scenáre sú prispôsobené 21. storočiu, takže hrdinovia majú smartfóny, používajú apky a cloudy, musia odsúhlasiť FAQ a robia si selfie. Niekto to bude považovať za rúhanie. Ďalší za prirodzený vývoj. Dlhoprstí vyzerajú ako po ketodiéte, to ma vyrušovalo. Naopak, moderná, "digitálna" kresba plná farieb, sa mi páčila. Dávam 2*. Začnite si viac vážiť svojich (platiacich) fanúšikov. Dajte im to, čo si zaslúžia a na patričnej úrovni, alebo radšej ani komiksy nevydávajte, než ak ich máte vydávať takto. A vy, fanúšikovia, drahí čitatelia. Naozaj vám TOTO stačí? Že vám od honosného stola pohodia ohlodanú kosť a ešte chcú, aby ste za to platili? Skutočne? Viete vy vôbec, ako sa s komiksami vedia vyhrať vydavateľstvá ako CREW, Josef Vybíral, či Comics Centrum? TO je úroveň. Toto úroveň nevidelo ani z rýchlika.
Epigón X-Menov: Rozpadu. Šokujúce dopady psychického zosypania jednej z najmocnejších marveláckych postáv (nie, vážne nie Hulka a ani Thora, na svete sú aj mocnejšie veci než svaly) sa v Klane M dočkali pokračovania resp. dopovedania. Americký scenárista Bendis a francúzsky ilustrátor Coipel rozohrávajú veľkú partiu, ktorá síce občas dopláca na to, že je typickým gigantickým eventom (takže niektoré veci sú dokončené v úplne iných sériách a niektoré cameá sú fakt zbytočné, pre dej nijako prínosné), ale vo všeobecnosti je to vydarená, parádne nakreslená a robustná záležitosť, na ktorej je možno najprekvapujúcejšie, že hoc obsahuje búchačov ako Wolverine a Luke Cage, v skutočnosti je značným spôsobom neakčná. Spolieha sa skôr na psychológiu, než masívnu deštrukciu veľkomiest. Možno by som tomu teoreticky vyčítal to, že na plné pochopenie je nutné mať načítaného čo najviac z minulosti, tak ale ja neviem, je to mínus komiksu alebo vaše? Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-klan-m-komiks
Toto patrí spolu s Rokom jedna, Návratom Temného rytíře, Knightfallom, Kameňákom alebo Arkhamom k batmanovkám, ktoré v 8O. a 9O. rokoch razantným spôsobom menili tvár ušatého strážcu ponurého veľkomesta Gotham. Ich atmosféra nepripomínala bezstarostné šantenie a nezbedné skákanie po strechách s vyujúchaným Robinom z niekdajších čias. Nie. Nastalo obdobie, počas ktorého Barbaru Gordonovú postrelili tak, že skončila na vozíku, Batman nebol dokonalý superhrdina, ale chybujúci človek neustále siahajúci na dno svojich síl a Robin síce prítomný bol, ale najmä na to, aby bol brutálne zavraždený Jokerom. Batman: Kult používa realistického protivníka, ktorý na to ide skrz drogy a manipuláciu. Charizmatický vodca sekty, ktorý ako každý správny vodca zvrátenej ideológie majstrovsky manipuluje slabými a hlúpymi, ktorí mu slepo a bez zbytočných otázok (a prirodzene výčitiek svedomia) slúžia. Toto mne osobne, čím som starší, pripadá zaujímavejšie a v neposlednom rade desivejšie a mrazivejšie, než to, keď na scénu napochoduje chlapík so zbraňou, ktorou vás dokáže behom pár sekúnd premeniť na kocku ľadu. Tomu odpovedá temná, hororová kresba Bernieho Wrightsona, ktorý ilustroval Kingov Cyklus vlkodlaka. Za scenárom stojí Jim Starlin, ktorý sa ostatne už raz pokúsil Batmana vrátiť pevnými nohami späť na zem; Deset nocí KGBeasta síce nie sú vynikajúci komiks, ale minimálne tým, že ich autor umiestnil do realistickejších kontúr, mali taktiež za následok, že sa z Temného rytiera pomaly ale isto stávala dospelá postava. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-kult-komiks
„Řekl jsem si, že se obejdu líp sám. Že takový už je život, stejně jsme sami. A i to je dost. Někdy až moc.“ Dobre, idem na 4*. Prvé dejstvo ma až tak nestrhlo, síce sa mi páčilo (ak sa čosi také o tak temnom príbehu dá vôbec povedať), ale čakal som, že ma to do svojich osídiel lapí náruživejšie. Očakávania sa naplnili až pri dvojke. Erotika, krv, prekvapivo sympatický nesympatický ústredný antagonista, zábavné vedľajšie postavy, skvelé scény, napätie, ale i štipka drsného, čierneho, cynického, krutého humoru. Hoc sú „hrdinove“ filozofické preslovy plné neoriginálnych myšlienok, sú napísané tak, že som uznanlivo prikyvoval, hoc som si uvedomoval, aké klišé to je. Resp. nie ani tak klišé, ako skôr hlboká životná pravda. Ale keďže túto hlbokú životnú pravdu ovláda asi každý nad 4O, tak je to zároveň klišé. No nič, zamotávam sa. Skvelá jazda, parádne nakreslená. Mrazivé je, že hoc sa v dvojke viac pozrieme na to, kto je vlastne ústredný zabijak ako človek, tak je to vlastne ešte desivejšie, než keď sme o ňom nič nevedeli.
Určite ma to bavilo viac, ako Fincherov film a cítim v látke potenciál, možno dokonca nemalý, ale zatiaľ sa to iba pomaly rozbieha. Pravdupovediac nečakám, že to v druhej a tretej knihe naberie smrtonosnú rýchlosť rýchlika s pokazenými brzdami, ale minimálne čakám zaujímavejšie smerovanie zápletky a výraznejšie scény. Už v prvej knihe je to ale slušne atmosférická a i vďaka svojskému hlavnému antagonistovi (na ktorom je paradoxne zaujímavé to, aký je nezaujímavý) originálna záležitosť. A za mňa skvele nakreslená Lucom Jacamonom, presne tento štýl patrí do Modré CREW.
Čakal som viac. Nechcem tvrdiť, že niečo na spôsob Chci sníst tvoji slinivku... ale áno, niečo na spôsob Chci sníst tvoji slinivku. Samozrejme nie mangu o umierajúcich tínedžeroch, ale proste koláž nesmiernej dojemnosti, intenzívne silných scén a nezabudnuteľných, vyhrotených emočných momentov, aké ponúka len život sám. Ničoho takého som sa nedočkal. Nakreslené je to krásne. Dokonca je prítomný farbiar Dave Stewart, ktorého by som osobne čakal skôr v spoločnosti Mikea Mignolu, než tu. Ale nestrhlo ma to, šlo to pod môj radar. Koncept, že hlavná postava zomrie v každej kapitole, v každej ale za iných okolností a v inom veku, je vo svojej jednoduchosti geniálny a vypovedá to o žití a umieraní, čo sú samy osebe hlboké, nesmrteľné (ehm) motívy. Lež scenár ma nedokázal strhnúť. Pravdupovediac mi pripadal priemerný, miestami až nudný a jemne nezáživný. Aj keď je každá z kapitol iná, paradoxne je to veľmi monotónne, keďže poznáme koniec každej z nich a len čakáme, kedy (a ako... a prečo) nastane.
No... tak nič. Toto už naozaj bolo vyložene detské (na rozdiel od prvých dvoch zošitov, ktoré ešte slušne klamali telom). Po tomto by ohľadom Birds of Prey musela prísť neuveriteľná megapecka, aby som tomuto zoskupeniu ešte dal šancu. Presne tohto som sa prvé dva zošity bál: aby to nebolo postavené príliš na mužsko-ženskej otázke, o mužskej nadvláde a tyranii. Keď som si trilógiu zadovážil, myslel som si, že by to mohol byť nenápadný čierny kôň Rebirthu, všetkými podceňovaný a ignorovaný a pritom skvelý. Žiaľ, nadšenie sa ani do tretice nekoná. Ešte prvé dve knihy dokázali ako-tak klamať telom. Nevravím, že sme mali dočinenia so zázrakmi, ale ako oddychové mainstreamové relax čítanie skôr pre dievčatá, než dospelých chlapov, to nebolo až také zlé, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad, aj keď za mňa bol ten ústupok voči pubertálnemu veku čitateľskej obci, ktorej je séria primárne určená, príliš citeľný. Ale prežil som v živote neporovnateľne väčšie tragédie. Miestami to dokonca bolo veľmi fajn. V mojich očiach to každopádne veľmi kazila extrémne nezáživná postava nového Oracleho (a pravdupovediac spôsob jedno odchodu zo scény to už nezachráni, hoc priznávam, že zaň opatrne a hanblivo dávam nenápadne palec hore) a hnusne béčkarskí zlosynovia, ktorí v kombinácii s hrozne tuctovou kresbou, ktorá akoby sa ani len nesnažila, to boli v najlepšom prípade ukážkové priemery. Nanešťastie, veľké finále je útrpné. K netopierica, kanárikovi a lovkyni s kušou (a s mafiánskymi koreňmi), sa pridávajú ďalšie ženské postavy. Vrátane takých, ktoré by ste nečakali. A dostávame sa razom tam, kde sme byť nechceli. Birds of Prey môžu byť skvelé zoskupenie. Nie však preto, že pozostáva zo žien, ako Avengers nie sú skvelí preto, že pozostávajú z mužov a riešia „chlapské“ problémy. Sú skvelí preto, lebo ich Marvel poskladal z atraktívnych charakterov, ktoré medzi sebou majú tu vtipnú, inokedy zas napätú interakciu. Čo sa o Birds of Prey v trojke povedať nedá. V istých momentoch je na scéne toľko hrdiniek, až mi to pripadalo ako paródia. Objavujú sa problémy, ktoré v prvých dvoch dieloch chýbali a ja som to oceňoval: šialené záporáčky, ktorým ide o smrť mužov. Toto bola pre tím Birds of Prey medvedia služba. Viac by im pristal drsný, realistický špionážny noir príbeh a nie táto young adult báchorka.
Konečne sa na scéne zjavuje istá nemenovaná číča (určite neviete ktorá, lebo ste nevideli obálku) a na konci sa možno áno možno nie zoskupenie Birds of Prey rozrastie. Príbeh nudný, postava „nového“ Oracle ma absolútne nezaujímala, strašne otravné „pre-obsadenie“ (pôvodne kedysi bola Oracle samozrejme Barbara Gordonová, čo sa teraz mení ku škode všetkých zúčastnených a najmä ku škode čitateľov). Ale vďaka sympatickým babám a slušnej chémii medzi nimi sa to dá prežiť. Kresba ma však svojou obyčajnosťou iritovala. Zároveň je komiks plný rozporov. Akonáhle to s ním začnete vzdávať, príde chvályhodná myšlienka o tom, že ak niekto trpí duševnou chorobou, treba mu pomôcť. No a keď si poviete, že je to vlastne veľmi fajn séria, buchnú tam scenáristicky moment, kedy Batgirl telefonuje Bruceovi Wayneovi, ten v ponožkách sedí na posteli, telefonuje si s ňou na smartfóne a vysvetľuje jej svoj komplikovaný vzťah s Catwoman. TOTO teda ku*va naozaj nie je Batman, akého chcem vidieť. Mňa na tejto sérii každopádne teší, že tvorkyne odolali a neurobili z toho prvoplánovú hovadinu typu „ženy sú lepšie, ako muži“. Sila Birds of Prey nie je v tom, že sú ženy, ako sila JLA nie je v tom, že pozostáva z (väčšinou) chlapov. Ale, asi to bude znieť sexisticky (alebo ako), paradoxne na mňa najpozitívnejší dojem zanechali okamihy, kedy sa baby len povaľovali na gauči, jedli syrovú pizzu, otvárali šampáňo, pochutnávali si na čokoládovej bonboniére a len tak kecali.
Toto je žiaľ údel mnohých (väčšiny?) amerických mainstreamových komiksov. Musia, resp. MYSLIA si, že musia, uspokojiť tínedžerského čitateľa. Asi je to pravda. Možno. Ťažko povedať. Môj názor je, že puberťák nerovná sa debil. Určite by zvládol náročnejšie čítanie. Doprdele, niektorí puberťáci zvládnu dospelejšie čítanie, než päťdesiatnici! Alias by dali úplne v pohode. Žiaľ, Birds of Prey: Kdo je Oracle? oproti slávnemu Bendisovmu noir (anti)superhrdinskému komiksu predstavuje nie krok, ale sto krokov naspäť. Pritom tak pekne to začína! Nie fenomenálne. To vážne nie. Ale fajn? Akiste. V rámci možností ponurá atmosféra, tri nesúrodé hrdinky (antagonistky?) musia spojiť sily napriek svojej rozdielnosti a do toho protivníci v podobe gangstrov, čo v Batmanovom (ktorý tu má len ťažkopádne a samozrejme úplne zbytočné cameo) univerze ostatne temer vždy fungovalo najlepšie. Navyše, Huntress mala parádne mafiánske pozadie (ehm) už v Batman / Huntress: Volání po krvi. Napätie medzi postavami je hmatateľné, netušíme, či si navzájom budú kryť chrbát, alebo si doňho radšej strelia šíp z kuše. Je milé sledovať, ako malá Barbara sedí s otcom na gauči a spolu pozerajú TV. Vzťah medzi nimi bol vždy pekný a originálny, otec policajt a malé dievčatko, ktoré chce byť ako on, Jimbo ale samozrejme vie, že policajná práca nie je žiadna rozprávka a chce od skazeného, zlého sveta dieťa udržať čo najďalej. Lenže to nejde, skôr alebo neskôr realita dobehne každého z nás, nie? Babs (v tomto komikse odvážne prekladaná ako Bára, hmmmm) je napriek tomu, čo sa jej stalo, prezentované ako mladé žieňa plné ideálov, myslí to so svetom dobre, jej nadšenie je nákazlivé a má čisté srdce, čo je niečo, čo naozaj nie je časté. Nie v Gothame. Black Canary z pozície staršej a skúsenejšej starajúcej sa o „malú Babs“? To je tiež rozkošné a dojemné. Začiatok je proste dobrý. No už pri prvom čítaní som sa v ňom strácal. Úvodný ozrejmujúci text by pomohol. Na čo to nadväzuje? Na čo to nenadväzuje? Aké udalosti to ignoruje? Je to remake, reštart, reboot alebo sequel? Birds of Prey teda už existovali a rozpadli sa, alebo Batgirl (ktorá mi tu netuším prečo povahovo pripomínala Jennifer Grey z Hriešneho tanca, ehm) a Black Canary tvorili akčný pár, ale ešte to neboli Birds of Prey? Gordon je slepý a naozaj nevie, že pod trápnou škraboškou sa ukrýva jeho dcéra, keď má červené vlasy a samozrejme pozná jej hlas a stavbu tela, alebo to len obaja hrajú, aby neohrozili toho druhého? U Supermana podobný štýl maskovania chápem, ale tu nie. Napriek tomu je prvá polovica dobrá. Celkom som sa tešil na to, že som si zadovážil komplet trilógiu. A potom to príde. Druhá polovica, s ňou blbí béčkarskí hadí zloduchovia... a zase sme v prdeli.
V r. 2011 sa DC pustilo do vydávania Batman: The Dark Knight. Séria u nás vyšla v štyroch knihách. Dá sa povedať, že každý bol uzavretý a venovaný inému superzáporákovi, pričom celé to bolo temné, miestami až temer vyložene hororové a Batman bol jemne odsunutý na vedľajšiu koľaj. Čo bola paráda. Ešte v Temných děsoch to až tak dobre nešliapalo (hoc ako začiatok to bolo fakt dobré, ale na 4* to nemalo). Na scenároch pracovala rovno až štvorica pánov (David Finch, Joe Harris, Paul Jenkins, Judd Winick). Akonáhle to DC stoplo a na písanie najalo jediného, Gregga Hurwitza, séria si kvalitatívne značne polepšila. V dvojke prišiel Scarecrow, v trojke nastúpil na prekvapivo krvavú scénu Mad Hatter a sériu zakončil Clayface. Všetko slávni, ale predsa len ako keby podradnejší netopierovi súperi. Hurwitz z ncih spravil ponuré hororové hviezdy s pôsobivými originami. A Temné děsy? Sú riadne drsné. Ak o tomto komikse niekto nechce hovoriť ako o drsnom, potom už ozaj neviem. Treba si uvedomiť, že na to, o akú dominante mainstreamovú postavu ide, tu ilustrátori David Finch (Americká liga spravedlnosti, Avengers: Rozpad) a Ed Benes (u nás týmto debutujúci) predvádzajú riadne humusáčtiny: prestrelené lebky, hlavy rozbité do takej miery, že ucho odpadlo zo svojho pôvodného miesta, v priamom televíznom prenose mozog vystrelený z lebky a do toho chuťovky á la metro plné vyvraždených civilov. Ak to chce niekto EŠTE drsnejšie, tak to už možno ozaj len napísať vedeniu DC, či náhodou nechystá špecifický gore-porno experiment (ostatne, Bruceov penis sme tu už raz mali). Čo sa scenára týka, je to klasický Batman. Oceňujem, že tvorcovia sú komorní a pred monštruóznou akciou uprednostňujú civilnejšie zápletky s dôrazom na psychológiu postáv a vzťahy medzi nimi, túto ich skvelú snahu však sabotujú nerealisticky osvalení antagonisti. Pri masovom úteku z Arkhamu som cítil značný pocit dèja vu (Knightfall). Keď na scénu napochoduje Bane a začne trúsiť suché hlášky o zlomení väzov, tak neviete, či je to remake, reboot, sequel, pocta, poklona, lacná vykrádačka, žmurkanie na fanúšikov, alebo extrémna pohodlnosť, ako uspokojiť každého... a nikoho.
Kupoval som časopis Crew, ale nie všetky časti a práve Perverzní páprda mi v tom období ušiel. Keď ale chalani v r. 2022 vydali omnibus, povedal som si, že to skúsim, hoc pravdupovediac som z ukážok nemal dobrý dojem. Aké bolo preto moje prekvapenie, keď som si s pribúdajúcimi stranami uvedomil, že ma to baví!? Nie, nebola to pecka, na 4* to fakt nevidím. No inak veľmi pekný kúsok, od veľkých rozmerov v pevnej väzbe s bonusmi, až po samotné stripy (hoc pravdupovediac teraz som sa zarazil, je to strip, alebo je to na strip pridlhé?), ktoré boli nejeden raz tak krásne odpudivo vypointované, až mi nezostávalo nič iné, len sa spokojne, nasprostasto uškŕňať. A povedal by som, že o to šlo tvorcom „až" v prvom rade. Keď ale beriem do úvahy stripy, tak v tomto smere oceňujem viac buď pôvabné veci (Calvin a Hobbes, Peanuts), alebo čiernohumorné (Red Meat). Perverzní páprda proste typovo preletel jemne pod mojím, ehm, radarom. Komiks je každopádne plný zhýralých a nečakaných nápadov. Akurát teda... parodovať Votrelca za to, že niektoré veci v ňom vyzerajú sexuálne, mi pripadá kontraproduktívne, keďže sám H.R. Giger ich samozrejme naschvál nadizajnoval tak, aby pripomínali sexuálne mužské a ženské orgány a záležitosti s tým spojené. Čiže mi to pripadalo ako keby si niekto robil srandu z koňa za to, že je to kôň. Gotlibova (poviem vám, mať priezvisko Gotlieb a dať si umelecký pseudonym Gotlib, to je vskutku chundelaté!) kresba ma zaujala, rád by som ju videl aj v inom druhu komiksu, pokojne v akčnom sci-fi. Zarazilo ma každopádne, že niektoré stripy šli až k pedofílii. Mám rád WTF humor, drsný humor, i humor morbídny a takisto humor kontroverzný, proste humor vo všeobecnosti divný, ale z niektorých vecí (šikana, pedofília, domáce násilie, koncentračné tábory) by sa proste sranda robiť nemala.
Po Američanoch Barksovi a Rosovi a Talianovi Scarpovi prichádza v štvrtej Zlatej klasike rodák z Chile, Víctor Arriagada Ríos alias Vicar. Je na ňom milé, že sa narodil v rovnakom roku, ako Káčer Donald (1939). Štvrtá kniha z vydarenej disneyovskej série opäť pozostáva z tony úvodných bonusov a následne začínajú samotné komiksy. Kým v predchádzajúcich knihách sme si zvykli, že sa vydavateľ sústredil skôr na dlhšie, tu sú to kratšie. Väčšina príbehov je venovaná „neotesanému kačerovi“ Donaldovi, čo je za mňa super, lebo ako mnohí autori pred Vicarom, tak aj Vicar dokázal citlivo vystihnúť hranicu medzi jeho stupídnosťou a dojemnou naivitou , je to proste sympaťák. Okrem toho sa dozviete plno pikošiek a odpovedí na otázky, ktoré vám desaťročia nedali spávať (Je pravda, že kedysi mal Donald až štyroch synovcov? Prečo si po vyjdení zo sprchy omotá okolo bokov uterák, keď inokedy mu nevadí po meste chodiť bez nohavíc?). Aj keď uznávam, že narafičiť to na úbohého strýka tak, aby si myslel, že sa Hui, Dui a Lui vinou zázračného prameňa mladosti premenili na vajcia a tie vajcia niekto ukradol a spravil si z nich omeletu, to preňho muselo byť asi podobne vtipné, ako pre Anthonyho Hopkinsa v na ostrie noža ten fór s chladničkou a atrapou medveďa. Škoda, že sa to u nás po štvorke zaseklo a už sa v sérii nepokračovalo. Určite ešte bolo čo vydávať. Ale taký je život. Aj ten komiksový.
V piatom čísle sa Spajdy blíži k novému protivníkovi, ktorým nie je nikto menší, než veľkoobávaný Kingpin. Problém je v tom, že Wilson Fisk nastúpi na scénu až/len pár strán pred koncom. Áno, istým spôsobom práve to (ne)paradoxne vytvára napätie, keďže o pánovi newyorského podsvetia sa len rozpráva a Peter si zjavne naplno neuvedomuje, s akým smrteľne nebezpečným hadom v tráve si zahráva. Ale na druhej strane je to nuda. Opätovne sa mi nepáči Bagleyho kresba. Prvé zošity sa k Spajďákovi jeho štýl hodil, ale s pribúdajúcimi dielmi toto skrátka nie je TEN výzor, na aký som u Petra, MJ, tety May a spol. zvyknutí. Oslnený som nezostal ani zo scenára, ktorý sa motá od jedného povedomého motívu k druhému a od druhého, áno, k tretiemu. Takže Spajdy sa „prekvapivo“ dostáva do Daily Bugle a spoznáva sa s „miláčikom“ J.J. Jamesonom. Nie je to nič, čo sme stokrát nečítali v minulosti, v iných sériách, ságach, runoch. Aj preto nejak zvlášť nezbožňujem nové počiatky starých postáv, ale oceňujem uzavreté príbehy, ktoré sa neboja ignorovať kánon a robiť superhrdinské veci inak (experti sú na to však žiaľ viac v DC, než v Marvele, viď. záležitosti ako Wonder Woman: Mrtvá země, alebo Arkham). Uznávam však Bendisove typicky divoké dialógy, ktoré sú ako zo života, kde si ľudia tiež divne skáču do reči, nedokončujú vety, myšlienku useknú v polovici atď. Ultimátni X-Meni majú pod taktovkou Millara a Kuberta drsnejší, dospelejší ťah na bránku. Cítiť z nich teroristickú, nevyspytateľnú dobu, kedy nikdy neviete, z akej strany príde útok vyžiadajúci si stovky nevinných obetí, ktoré boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste. X-Meni sa tomu snažia zabrániť, ale nemôžu byť vždy a všade. V tomto čísle konečne naplno na scénu nastupuje Wolverine, ktorého Millar predstavuje ako Magnetovho podriadeného (!), ktorého pán železa najal na zabitie Profesora X (!!). Samozrejme, žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí.
No, neviem, nejako ma to nechytilo. Pravdupovediac som sa musel radikálne prižmurovať oko, aby som nedal len 2*. Záver Azzarellovej nadvlády nad Wonder Woman (ale nepovedzte jej to). Kosťami sa jeho účasť v univerze končí, nasledujúcu časť (Válkou rozervaná) už písala žena, Meredith Finchová. Brianov prístup k Diane bol od prvej chvíle skvelý. To, ako provokatívne, sexi a dynamicky miešal v jednej nádobe prastaré mýty a legendy s modernou dobou (a pridal znepokojivé hororové výjavy), tak na tom bolo fakt dačo chytľavé. Ak celý tento jeho rázny run raz vyjde v masívnom omnibuse, bude to veľmi dobre hodnotený omnibus. Problém je, že takto „rozkúskované“ to občas strácalo dych, ako aj atmosféru a zaujímavé zápletky a lepšie knihy striedali slabšie a priemernejšie. Ako sú žiaľ aj Kosti. Ľudské postavy sú také nezáživné, až vám hrozí smrť unudením. Neoslovili ma ani početné akčné sekvencie. Diana funguje ako charakterová postava, ktorá nie je dokonalá, ale vidíme progres v jej správaní, registrujeme svetlo na konci tunela a je nám jasné, že skôr alebo neskôr zvlečie starú kožu a stane sa z nej prvoligová vodkyňa, na akú sa po jej smrti bude veky spomínať. Pripadalo mi to tak, že Briana to proste prestalo baviť písať a logicky to chcel zakončiť grandióznym finále, ale už ho to nebavilo a tak to „len tak nejako“ zakončil a šiel domov/na pivo.
Auč ajajajaj. Isté nemenované osoby v CREW dodnes pociťujú nostalgickú slabosť pre komiksové časopisy, akých u nás v deväťdesiatkach vychádzala fúra. Táto vášeň vyvrcholila naplno podľa mňa dva razy. Prvý v podobe Ultimate Spider-Man a spol., čo bolo čosi medzi komiksovou knihou a časopisom na pokračovanie a dožilo sa to fajnových 18 dielov. No a potom projektom Komiksové čtění, ktorý má ešte oveľa bližšie ku klasickému komiksovému magazínu, ale ktorý už také šťastie nemal a zabalil to pri čísle tri (vrátane). Žiaľ, možno je to tak lepšie. Hoci nostalgickú vášeň zdieľam pre deväťdesiatkové časopisy zdieľam s redakciou, a ich A4 časopisecký formát ma fakt na pár sekúnd vrátil naspäť do detstva, faktom je, že výsledok nie je vynikajúci. Vlastne nie je ani dobrý. Pravdupovediac, je zlý. Kým Ultimate Spider-Man a spol. sa orientoval na relatívne dospelého čitateľa marveláckeho mainstreamu z dielne hviezd ako Millar, Bendis, alebo Ellis, Komiksové čtění na obálke hlása, že je určené čitateľom od 6 rokov. V takom prípade netuším, čo v ňom robia zmienky o Teórii veľkého tresku (otaj chcem vidieť šesťročného drsňáka pozerajúceho legendárny sitkom), HorrorCone a „typickom kapitalistovi“. Na časopise je podľa mňa vidieť, že redakcia síce chcela osloviť nízku vekovú kategóriu a vzdelávať ju, ale ako keby sa v poslednej chvíli zarazila, uvedomila si, že je to po komerčnej stránke možno samovražda a tak sa v poslednej chvíli pokúsila zároveň osloviť tínedžerov. Výsledkom je hybrid obsahujúci textové bonusy, ktoré nikoho, kto si v živote prečítal viac komiksov, nemajú čím obohatiť + komiksy o Iron Manovi, Avengers a Spider-Manovi, ktoré sú však natoľko vytrhnuté z kontextu a tak mocne sa sústredia na detského čitateľa, že nikoho nad 2O nemôžu reálne zaujať. Jediné, čo ma bavilo, boli úvodné strany zo Spajďáka, na ktorých konzumuje sendvič a pritom stíha odolávať teroru zo strany dvoch detí a ich všetečných otázok. Veľmi fajn bol i samolepiaci Spider-Man. TO je Spidey, akého zbožňujeme. No po pár stranách sranda končí a na scénu nastupuje nudná akcia, čo opätovne dokazuje pravdivosť tvrdenia, že ani najgigantickejšia akčná sekvencia nemá šancu proti vynikajúcim dialógom. Zvláštne je, že hoc za scenármi k jednotlivým príbehom stoja vcelku úspešné mená ako Chris Yost (Superior Spider-Mana, X-23), Jeff Parker (Red Hulk, X-Men: První třída: Nejsvětlejší zítřek), či Fred Van Lente (Herkules, Amazing Spider-Man: Pavoučí ostrov), ale tu si zjavne siahli na dno svojich síl a museli napísať pre cieľovku také jednoduché, až naivné scenáre, že to ako keby ani neboli oni.
Riadne chundelatý komiks! Dodatočný prílepok k hlavnej trilógii. Hlavný dej sa skončil v minulých dieloch, Okupované území je prequel venovaný úplne inej udalosti, aj dobe. Dostávame sa do roku 1947, konkrétne na územie Japonska, kde nás čaká miestami až hororový stret s istými mytologickými stvoreniami, ktoré akoby vypadli z mangy Džundžiho Itóa. No a do toho báječný „ošuntelý pejsek“ Smíšek, ktorý je síce klišé plniace čisto funkciu pomerne jednoduchého spôsobu, ako čitateľa dojať a rozosmiať, ale zas aj toto treba vedieť správne napísať tak, aby to fungovalo. A tu to funguje. Kresba je krásna a formát sympatický, lacetka, rozmery, tvrdá väzba s prebalom, bonusy.
Aréna 5 mi dlhé roky unikala. Rodičom sa v 9O. rokoch podarilo zabezpečiť mi „len“ prvé štyri diely, finále nanešťastie nie, čo ma samozrejme traumatizovalo. Až po desaťročiach (!) som sa k päťke víťazoslávne dostal. Síce iba v elektronickej verzii, ale lepšie, ako drôtom do oka. Koniec je to samozrejme predčasný, redakcia buď žiadny neplánovala, alebo nám klamala, čomu však neverím. V úvodníku tvrdí, že má veľké plány a v danom roku (1991) dokonca chcela vydať spolu až šesť pokračovaní. K tomu, žiaľ, nikdy nedošlo, piate číslo sa oficiálne stalo číslom posledným. Takže zásadné komiksy Dva roky prázdnin, Aréna, Mistr Looping a Trosečníci z Ra super sa nedožili dokončenia. Za mňa to bola už v deväťdesiatkach obrovská škoda, keďže tento časopis vnímam ako jeden z najlepších českých komiksových magazínov, aké v tej dobe vychádzali, samozrejme vrátane Komety. Arénu si dodnes, i po štyridsiatke, pamätám ako parádny časák plný tajuplných ostrovov, leteckých nehôd, rozbúrených morí, gigantických plazov, avarských prízrakov, pomletých mimozemských prstov, Mládkovho Jožina z bažin a podobných veselostí. Samotný komiks Aréna je tentokrát civilný, čo je škoda, vždy ma bavil len v momentoch s prerastenými živočíchmi, našťastie situáciu zachraňujú legendárni Trosečníci z Ra super, ktorým opäť raz nekompromisne šéfuje brutálna kresba. Dúfam, že sa raz dožijem dokončenia tohto skvelého komiksu, o ktorom ma už asi nikdy nikto nepresvedčí, že sa nejakou extrémne divnou náhodou svojho času nedostal do rúk J.J. Abramsa a ten ho vykradol a vytvoril Nezvestných. V časopise okrem nich vychádzal aj Mistr Looping a ani on sa v rámci Arény samozrejme logicky nedožil konca, ale tento luxus mu bol umožnený po desaťročiach, keď celý, vrátane finále, vyšiel v komiksovej knihe Goro, ochránce makaků a další komiksy (Josef Vybíral, 2018). Tým pádom verím, že čosi podobné raz postretne aj mojich obľúbených Trosečníkov z Ra super. V Aréne 5 sa dočkáme detského komiksu Šašek a kuchařka, ktorého vizuál akiste mnohým z vás niečo pripomenie. Jeho autorom nie je nikto menší, než osoba s umeleckým pseudonymom Bapé, ktorá v danom desaťročí kreslila i Bratstvo patentného kľúča v kultovom slovenskom magazíne Jupííík.
Dokončenie komiksu o mužovi, ktorý zavraždil Boha. Za mňa opäť pekne nakreslené a s uveriteľnými postavami, ktoré sa autor nesnaží zbytočne romantizovať a patetizovať. K dokonalosti majú ďaleko a práve to je na nich sympatické. Na mňa žiaľ dvojka pôsobila, na rozdiel od Na palubě lodi Beagle, príliš formálne, akademicky a ako, nuž, predloha na hodinu dejepisu pre žiakov, ktorých nezaujímajú knihy, ale „niečo obrázkové“ si prelistujú možnože radi. Ak by Na palubě lodi Beagle a O původu druhů boli publikované v jednom zväzku, zrejme by to až tak nebilo do očí. Potešiteľné je, že dvojka je temná (posledná scéna, príbeh rozprávaný z pohľadu starého a mierne zatrpknutého Darwina čelná zrážka jeho revolučných myšlienok s konzervatívnym náboženstvom), no to z toho lepší komiks nerobí.
Akonáhle si pomyslím, že Morris/Goscinny u Luckyho Lukea po toľkých dieloch nedokážu prísť s ničím originálnym... prídu s niečím originálnym. Rozkošne nákazlivá Karavana je dokonca natoľko skvelá, že by som si úplne v pohode vedel (a chcel) predstaviť návrat nielen Drsňáka Barrowa, ale tiež francúzskeho holiča, veselého funebráka, smoliarskeho vynálezcu Zachariáša Martinsa, majiteľa saloonu, ktorý rozhodne nepodniká preto, aby zarobil, ale preto, aby mal v práci pokoj a malého drzého fracka Fineasa (ktorého mimoriadne ľahko skorumpujete dvanástimi lízatkami). Lucky má s dotyčnými osobami skvelú chémiu, sranda čítať a je to plné nielen čarovných nápadov (holičove kone majú skvelé účesy a mašle na chvostoch), ale i skvelých hlášok, dialógov, chytľavých slovných hračiek a geniálneho running gagu s prekladom z francúzštiny (gentleman je preložený ako gentleman, čo chcelo gule). Lucky ustúpil do úzadia, ale keďže sú jednotliví členovia výpravy ozaj vtipní a rozkošní, vôbec to nevadí, skôr naopak.
Po Američanovi Donovi Rosovi prichádza v rámci série Zlatá klasika na rad iný disneyovský klasik a to taliansky žrebec (hm) Romano Scarpa. Jednotka mala predsa len lepšie príbehy, ale aj dvojka je super, neviem ísť pod 4*. Skvelý, pôvabný návrat do detstva. Nádherne nakreslený a s vtipnými dialógmi, hláškami („Čočka nám dala pěknou čočku.“) a rozkošnými slovnými (a inými) hračkami (vo väzení z nudy študované mŕtve jazyky, neplodná šošovica). Ľutujem, že sa to u nás zaseklo len pri čísle 4, celkovo bol tento koncept veľmi príjemný (už na pohľad). Aj druhý zväzok obsahuje masívne textovo-vizuálne úvodné bonusy. Nasledujú samotné komiksy. Kniha má 2OO strán a sú prítomné iba tri príbehy, čo je za mňa výborné, keďže disneyovským komiksom pristanú väčšie, ambicióznejšie miesta ma manévrovanie, než krátke poviedky. Najviac u mňa zabodoval prvý príbeh o šošovici, ktorá je jednak fakt skvelá pre váš jedálniček a jednak okolo nej Scarpa zručne vystaval zábavný scenár. Fajn bol aj tretí komiks, no po druhom čítaní musím skonštatovať, že naplno ma bavila len šošovica a zvyšné dva komiksy považujem za priemerné. Lež celkovo sa mi páči koncept, tak prižmurujem oko a dám 4*. Zaujímavosťou je, že obidva komiksy majú v názve Donalda, no slávny nešťastný káčer tu hrá vedľajšiu rolu a skutočnou hviezdou je mrzút Strýko Držgroš. Majiteľ gigantického káčerovského trezora, v ktorom doslova pláva v minciach, je perfektnou postavou. Bez problémov utiahne ambiciózny, epickejší príbeh, čo ostatne dokázal v kultovej komiksovej knihe Život a doba Skrblíka McKváka. Prostredný príbeh patrí Mickeymu a ani on vonkoncom nebol zlý (autor sa v ňom dokonca inšpiroval Hitchcockom, čo by človek povedal, že je posledný typ umelca, ktorým sa nejaký Disneyho komiks bude inšpirovať), aj keď bez Atómika by som sa zaobišiel, ten akoby vypadol z Kamka a Kamky. Konečne sme sa dozvedeli výšku majetku Strýka Držgroša (6 strašmiliónov, 2 triliardy a 78 dolárov, hoc pravdupovediac ma udivuje, že v Káčerove majú normálne doláre a nie káčeráče). Vedeli ste, že v Taliansku sa časopis Káčer Donald volal Paperino a Mickey Mouse Topolino?
Keďže mám od detstva slabosť pre dobrodružné disneyovky, najviac ma zaujal otvárací príbeh. V ňom legendárny Strýko Držgroš podstupuje morské dobrodružstvo s Dlhoprstými (či skôr proti nim) a svojou rodinou. Príbeh je plný potopených prastarých galér, pokladov a gigantických chobotníc. K dokonalosti to síce má ďaleko, ale aj tak je výsledok veľmi fajn. Následne v čísle nájdete krátky, ale o to nečakanejšie zakončený príbeh z dielničky kultového Carla Barksa. No a zvyšok už je klasika, vrátane hádaniek, vtipov a zaujímavostí. Za mňa sa každopádne jedná o posledné číslo Káčera Donalda. Keď u nás v auguste 2023 štartoval, najskôr som ho samovražedne zháňal v stánkoch, trafikách a obchodných reťazcoch od Nového Mesta nad Váhom po Senicu. Nemali ho nikde. Proste nikde, ku*va. Vravelo sa, že je to Yetti: niekto ho vraj raz videl, ale nikto nevie povedať, kto presne. Napokon som si ho objednal a všetko bolo OK. Sem-tam sa kvôli veľkej hračke nezmestil do schránky a beztak som sa preň musel valiť na poštu. Bola to príjemná komiksová v mojom živote. Retro návrat do detstva, keď mi Mickey Mousea, Káčera Donalda, či Duck Tales, kupovali rodičia v 9O. rokoch. Ale stačilo. Nevidím dôvod pokračovať. Na môj vkus bol „nový“ Káčer Donald málo ambiciózny. Mali koncept postaviť na väčšom množstvo klasických príbehov zo zlatého fondu. A keď už sme pri tom, určite na nás nemali šetriť, čo sa týka farieb, kvality papiera a bonusov. No a taktiež hračiek, lebo ako raz vyhlásil môj známy, behom ôsmych čísel vyšlo toľko umelohmotných príloh, že by ste si z nich postavili vlastnú súkromnú ZOO. Kam sa podeli tetovačky, samolepky, plagáty?
Kým z jednotky (Sláine: Zabiják démonů) som bol v podstate temer nadšený a nenašiel som adekvátne dôvody, prečo nedať tučné 4*, pri dokončení príbehu v Sláine: Královná čarodejěk pravdupovediac moje nadšenie opadlo rovnako, ako ranná erekcia u sedemdesiatnika. Kým v prvom dejstve ma bavil aj scenár, v „dvojke“ to šlo tak nejak dole vodou, už to nebolo ono, nedokázalo ma to strhnúť, ani zaujať. Bola to len nudná séria cool puberťácky nakreslených akčných scén. Pôvodne som chcel napísať, že jediné, čo je bez debaty, je opäť fantastická, neprehliadnuteľná kresba plná skvelých výjavov, ale že tentokrát mi to proste pripadalo málo... ale po druhom čítaní som si uvedomil, že neviem, či je to len môj subjektívny pocit, alebo je to naozaj odlfáknutejšie, než prvý diel, ale po výtvarnej stránke ma tento Sláine nezaujal už až tak, ako prvý. Po týchto dvoch albumoch (+ nejakých veciach z časopisu CREW napr. z roku 2OOO) mám Sláinea vcelku dosť, mám pocit, že stačilo a nie som si aktuálne istý, či v kompletizácii jeho série (ešte v češtine vyšli nejaké veci) budem pokračovať.
