Posledný (a tradične hlboký a teda drsný a tým pádom bolestivý) Ennisov zárez do tkaniva legendárneho tvrďáka Punishera. Zarazilo ma, keď záporáci prišli na geniálny nápad, ako po desaťročiach zlikvidovať Franka. Chvíľa hrobového, napínavého ticha. Poslať naňho bojovú úderku čítajúcu 8 chlapov. Wow, to doteraz nikomu nenapadlo? Vážne?? Skutočne??? A naozaj to má stačiť????? Po tom, čo zavraždil stovky agresívnych, po zuby ozbrojených magorov?????? Osem chlapíkov?????? OK, síce sa pracuje s vychcanou myšlienkou, že to pod zákernou zámienkou majú byť americkí vojaci a na tých si expert na drogových dílerov, gangstrov a mafiánov „netrúfne“ (lebo disponuje istým zvráteným morálnym kódexom), ale aj tak: OSEM? Ma druhej strane, ono to paradoxne práve vďaka tomu je zábavné. Proti Punisherovi síce ide len malá skupina mužov, zato sú to profesionálni vojaci, ktorí majú rozkaz fyzicky ho zlikvidovať. Zároveň ale vedia, že on ich nemôže, lebo sú to vojaci a on má „svedomie“. Vytvára to viacero zaujímavých situácií, uvidíte sami. Inak je to fajn, ale k najlepším punisherovkám sa to neradí. Potešilo ma, že sme sa pozreli do Castleovej vietnamskej minulosti, na druhej strane prequel Punisher: Četa, ktorý BB/art vydalo v r. 2022, ma bavil podstatne viac. Akceptovateľný záver v podstate skvelej série.
Mám slabosť pre hororové mangy, ale toto bol čistý priemer s tomu odpovedajúcim scenárom a nezaujímavými postavami. Pár explicitných, krvavých, drsných a v neposlednom rade akiste i apokalyptických výjavov "fajn", ale pravdupovediac po šialených nápadoch Džundžiho Itóa len mierny čajíček. Uvidíme, či situáciu zlepší dvojka resp. dokončenie príbehu, no pravdupovediac pochybujem. Sú prítomné prvky, ktoré sú samy osebe zaujímavé, ako vakcína, alebo zo zombies infekcie vyliečená osoba, avšak stále disponujúca obrovskou „nemŕtvou“ silou. Problém je, že všetko je to len destilát niečoho, čo už sme niekedy v minulosti videli vo filmoch a seriáloch, prípadne čítali v iných komiksoch a knihách. Nie je tu nič originálne. Zostalo iba puzzle poskladané z niečoho, čo tu už bolo. Fajn zombies jednohubka, ale to je všetko.
To čo bolo? Toto som vôbec nepochopil. Ono je to naozaj presne o tom, o čom vypovedá názov: dejiny sci-fi, ale poňaté komiksovou formou. Čiže je povedané, že Frankenstein je klasika sci-fi (to sme vážne nevedeli) a k tomu pár obrázkov. Normálne som zostal v šoku. A o tomto je celých 216 strán. Je to niečo ako keby niekto knihu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť než umriete poňal tak, že by na jednej strane o Coppolovej Apokalypse nakreslil pár obrázkov o tom, ako sa Coppola rozpráva s Martinom Sheenom a nad tým je nápis, že Apokalypsa je legenda americkej kinematografie. Temer som pri čítaní umrel. Komiks zbožňujem od útleho detstva a sci-fi nie je môj najobľúbenejší žáner, ale viaceré kusy považujem za absolútnu klasiku (filmy, knihy), ale toto bola jedna z najhorších „kníh“, aké som tento rok čítal. Obálka super.
Tu sa moja cesta s náučnými komiksami po dieloch Alžbeta I., Darwin, Tenzing a Perzeus a gorgóna Medúza končí. Neviem, či raz bude pokračovať, situáciu som totiž vyhodnotil ako slepú uličku. Ako keby všetky (alebo aspoň väčšina) komiksov od tohto vydavateľa bola rovnaká, ako dvojka Marca Pola: nakreslené pekne (námornícka dvojstrana), ale zároveň nijak výnimočne, no a scenár vyzerá ako pokus nalákať deti na históriu nie skrz "nudné" školské publikácie, ale skrz "rozpohybované" komiksové médium. Ako v jednotke s morskými pannami, i v dvojke je najlepší „rozprávkový“ úvod, z ktorého však bohužiaľ vo zvyšku knihy nie je nič a následne sa ide úplne iným smerom. To ma vedie k rúhavej myšlienke, že sa možno vôbec nemali držať reality/histórie, ale mali z toho radšej spraviť fiktívnu „fantasy“ náhodou so skutočnou historickou postavou v titulnej úlohe.
Nejak ma to nebavilo. Vizuálne je to síce zas niečo trochu iné, než sme bežne zvyknutí vídať v komiksoch, čo je super, ale nemôžem povedať, že by ma kresba enormne strhla, hoc musím Erikovi uznať a priznať, že veľmi pekne kreslí psov. Viac, než samotná (miestami vcelku neortodoxná) kresba, sa mi paradoxne páčila zdanlivo nenápadná hra s farbami. Žiaľ, ani scenár ma nezaujal do takej miery, že by som sa triasol na to, ako sa to skončí, alebo že by som ktovieako sympatizoval s postavami (skôr naopak, jeden divný týpek vedľa druhého). Čo mi nesedelo, boli múdrosti a porekadlá, ktoré sa mi pravdupovediac na Island 10. storočia nehodili (perly typu „trpezlivosť ruže prináša“ alebo „veľkým mečom si chlap kompenzuje malé pohlavie“). Kvalitné vydanie od Arga poteší (veľké rozmery s hrubými listami a pevnou väzbou s lacetkou a dokonca aj pár bonusov, čo u tohto vydavateľstva fakt nie je žiadna samozrejmosť).
Myslel som si o sebe, že mám vcelku veľkú predstavivosť, ale priznám sa, že by mi ani vo sne nenapadlo zostaviť knihu disneyovských komiksov o autách. Kde to skončí? Pri samostatnej komiksovej antológii o Držgrošovom trezore? Na druhej strane: prečo nie, to by som si prečítal rád. A ostatne aj komiksové autá sú fajn. Ono sú to de facto klasické káčerie príbehy, akurát v nich tu viac, tu menej zásadnú rolu zohrávajú autá. Všetkého druhu. No a trezoru sa mimochodom na 99% nikdy nedočkáme, keďže po tejto knihe prišla ešte štvrtá a následne séria ukončila svoju pozemskú púť. Škoda, boli to pekné, reprezentatívne vydania (aj keď by som si ich v pohode vedel predstaviť s rozmermi A4). Obvykle si pri komiksoch sťažujem na absenciu bonusov. No tak tu to bolo presne naopak. Kniha má 200 strán a z toho viac ako 30 tvoria textovo-výtvarné bonusy. Miestami to bolo už až otravné a kontraproduktívne. Plno nezaujímavých zaujímavostí. Okrem toho sa v nich vyskytujú chyby. Nejeden raz sa v nich odkazuje na konkrétnu scénu. Vymyslím si: v bonusoch sa píše, že na s. 156 Donald navštívi autoservis. Keď si ale nalistujete dotyčnú stranu, nič také na nej nenájdete. Takýchto chýb obsahuje kniha v bonusoch veľmi veľa. Kým táto ľahostajnosť zo strany vydavateľa ma „len“ zarazila, to, že názvy jednotlivých príbehov neboli preložené (len v obsahu na začiatku knihy), považujem za vyložené lajdáctvo. Navyše, keď už zostavovatelia tejto knihy tak strašne túžili po vozidlách, potom nechápem, prečo sem umiestnili dlhý text pátrajúci po skutočnej zemepisnej polohe Káčerova. A prečo tesne po sebe nasledujú dva príbehy o závodení? Samotné komiksy sú fajn, je ich veľa a sú krátke, no keďže pochádzajú z dielne jedného z najslávnejších disneyovských komiksových mágov, Carla Barksa, môžete sa spoľahnúť na to, že sklamaní nebudete. Potešil ma rozkošný preklad („Donald právě bojoval s požárem v továrně na doutníky! A že to byl zatraceně silný tabák!“) a chunderlaté nápady (cestovinové písmenka zákerne nasypané do nádrže na benzín, horiaca parochňa). Naopak, zarazilo ma meno Husibrk, mal som zimomriavky z vlasatého káčera a z ponožkového tanca, premýšľal som, čo Daisy robí s kyticami (ako správna kačica by ich mala jesť), šokovalo ma (ne)charakter Daisy, ktorá sa hnevá na Donalda za to, že ako dobrovoľný hasič zachraňuje ľudské (ehm kačacie) životy a zarazil ma moment, v ktorom Donald vybehne von na ulicu rovno z kúpene, len s uterákom omotaným okolo pása. Čiže je de facto hore bez. Keď ho na to upozornia synovci, temer sa od hanby prepadne pod čiernu zem. Následne si uterák dá dole a oblečie si VRCHNÚ časť oblečenia a už je spokojný (čiže je de facto od pása nadol nahý). Miestami je to príliš krátke; disneyovským komiksom podľa mňa pristanú dlhšie a dobrodružne, ba až exoticky ladené príbehy. Inak, vyskytuje sa tu i nápad s mestom pod gigantickou kopulou, ktorý možno o pár desaťročí neskôr vykradli tvorcovia celovečeráku Simpsonovci a aj Stephen King vo svojom románe nazvaným, ehm, Pod kupolou. Výsledné dojmy sú napokon skôr priemerné, na 4* to nevidím. Kniha obsahuje veľa príbehov, no minimum peciek. Je to proste „len“ fajn čítanie s drobnou kritikou spoločnosti (znečisťovanie priestoru popri vozovkách, radosti zbavená prehliadka architektonických pamiatok v extra zrýchlenom režime).
„Svet je plný skutočných divov, netreba si vymýšľať nepravdivé zážitky.“ Nakreslené je to pekne. Nechýba nahota, ani trocha drsnosti. A exotika. Plno exotiky. Moria, lode, púšte, mrazivé ľadové pláne, konské ako i ťavie karavány, posvätná miesta a mestá, prístavy zaplnené davmi ľudí, ale i starobylé opevnenia. Podobne ako Darwin, aj Marco Polo vychádza v Ligeii v dvoch knihách. A ako jemu, i Marcovi Polovi to prospelo. Je viac času. Na všetko. Ako Darwina, i Marca Pola kreslili Taliani Fabio Bono a Dimitri Fogolin. Enormný zázrak to nie je. "Len" fajn náučný komiks. K tomu plno bonusov. Ale stále sa neviem zbaviť náruživo-naliehavého pocitu, že vcelku špecifické komiksy, ktoré toto vydavateľstvo vydáva, sú určené pre žiakov základných škôl, aby ich učitelia nemuseli nútiť čítať „suchú“ historickú literatúru faktu, ale sa v nich vyvolať záujem o látku prostredníctvom „živelného“, interaktívneho komiksu. Čo je na jednej strane super, ale ako pre komiksového fanúšika dané komiksy pre mňa žiaľ nepredstavujú extra kvalitný zážitok. Miestami to totiž (okrem skratkovitého deja atď.) naráža na smiešnosť ohľadom polopatistického, nevierohodného vysvetľovania. Takže Marcovi kňaz povie, že matka je mŕtva, otec nezvestný a stará sa oňho len babička, čo samozrejme Marco musí vedieť sám najlepšie. No nevie to čitateľ a tak mu to takýmto nešťastným, ťažkopádnym spôsobom treba vysvetliť. Nechcene smiešne skratkovité je to v inak pochopiteľne nesmierne tragickom momente, kedy sa hrdina na jednej strane ožení a na tretej už mu milovanú ženu brutálnym spôsobom zavraždia, čo síce komentuje slovami, že mu zlomilo srdce, ale tak čo, život ide ďalej, takže v deji rýchlo a zbesilo upaľujeme dopredu. Kresba je miestami krásna. Žiaľ, naozaj len miestami. Na pár výjavov, scenérií a dvojstrán som sa nevedel vynadívať, ale takých prípadov je tu relatívne málo a zvyšok je za mňa priemerne, štandardne, neprekvapivo nakreslený. Takže 4* neviem dať ani za kresbu. A za scenár je to skôr rovno len 2*.
Je skvelé, že u nás znova po prestávke vychádza nový Thorgal. Síce dlhšej, než by nám bolo milé, ale stále je to dôvod na buchnutie šampáňa. Ako v prípade Neviditelné pevnosti a Barbara, opäť máme dočinenia s kvalitným omnibusom v tvrdých doskách s rozmermi A4 (žiaľ zasa bez lacetky a bonusov). Tentokrát síce obsahuje len dva príbehy (minulé omnibusy ich mali viac), zato napriek tomu počtom strán ide až k fajnovému číslu 240 (Barbar mal 288 a Neviditelná pevnost 240). Samozrejme, keďže počet strán je vysoký, ale príbehy sú len dva, sú dlhé. Dlhšie, než by bolo dobre. Takže im sem-tam padne reťaz a prejdú do stagnácie, nechcem povedať nudy a letargie. Žiaľ, chudáčisko Thorgal „úspešne“ pokračuje v strastiplnej českej „krasojazde“. Opäť raz dostal naložené bolestivo po krížoch. Akoby nestačilo, že vystriedal tak veľa štýlov vydávania (od zošitoviek cez albumy až po omnibusy) a vydavateľov (Cooboo, CREW, BB/art), ešte ho vydávajú divne na preskačku. Historicky prvou thorgalovkou vydanou u nás bolo paradoxne Dítě z hvězd, čo je až siedma časť v poradí. Aktuálne sa pre zmenu preskočilo X dielov (ktoré raz možno niekto vydá, možno nie a možno príde Rumburak) a tak v krkolomne nazvanej knihe Thorgal: Sbohem, Aaricie - Wendigo nájdete čerstvé thorgalovky z rokov 2023/24 (čo vydavateľ alibisticky zakryl tak, že na rozdiel od predchádzajúcich omnibusov na chrbte neuviedol, ktoré konkrétne čísla omnibus obsahuje). Možno sa raz dožijem samovraha, ktorý to u nás začne vydávať chronologicky od začiatku a je mi v zásade fuk, či v albumoch alebo omnibusoch, hlavne aby to malo konečne nejakú štruktúru. Každopádne buďme radi, že to vychádza aspoň takto. Všetko v živote raz skončí, no umenie disponuje špeciálnou, magickou mocou, že ak je kvalitné, dokáže bez problémov prežiť svojich tvorov. Thorgal sa dočkal striedania stráží, v tejto knihe nájdete práce od ilustrátorov/scenáristov Corentina Rougea (Indiáni!, Go West Young Man), Freda Duvala a Robina Rechta (Conan z Cimmerie II, Elrik). Každý z nich dostal k dispozícii jednu stranu, na ktorej nás zoznámi so svojím vzťahom ku Thorgalovi. To je síce fajn, no viac by som uvítal návrat k predchádzajúcim omnibusom, kedy každý príbeh do kontextu zasadil informačný text ozrejmujúci nám, ako, kedy a prečo daný príbeh vznikol. Je to dobrá jazda, ale neviem dať 4*. Proste to nie je pecka, čítal som už oveľa lepšie thorgalovky. Prvý príbeh je na prvý pohľad zaujímavý tragikou a cestovaním v čase, ale vlastne z toho nič zaujímavé nevyplynie. Osobne ma veľmi sklamalo, že to bolo oveľa menej smutnejšie, melancholickejšie a nostalgickejšie, než malo byť. Preboha, tomu chlapovi zomrela jeho životná láska (je to už v názve) a on sám je jednou nohou v hrobe. A TOTO je výsledok? Za mňa priemer, ktorému kožu zachraňuje len prvých pár strán, pár posledných, nádherná kresba a silný, smutný príbeh bojovníčky Skraeling. Druhý príbeh sa aspoň na nič nehrá a ponúka „iba“ kvalitné survivalové džungľové dobrodružstvo s jemným hororovým fílingom, ktorému veľa dodáva indiánska mystika, pričom dej je zasadený tesne po udalostiach z cyklu o zemi Qaa, počas toho, ako Thorgal a spol. cestujú nazad domov. Obálka divná/odpudivá.
Komiksové spracovanie historicky prvého úspešného zdolania legendárneho Mount Everestu v r. 1953, ktoré sa nezaobišlo bez politického pozadia. Kúpil som si to kvôli peknej kresbe (mám slabosť pre ľadové komiksy a mangy - mrazivý dvojdiel V horách šílenství, alebo niektoré okamihy z Bessovho Frankensteina) a zaujala ma survivalová téma (v ktorej stredobodom pozornosti je sympatický nepálsky šerpa Tenzing). V podstate ma výsledok nesklamal, ale do komiksu roka má ďaleko. Hory sú nakreslené patrične majestátne, príroda dole pod nimi krásne, ale vedľajšie postavy ma vyložene nebavili, dialógov bolo veľmi veľa a majúp tendenciu nudiť a pravdupovediac ma celé to politicko-nepálsko-britské zákulisné (a všelijaké iné) dianie vonkoncom nebavilo. Neviem, možno by som si o tom radšej pozrel film. Bohaté bonusové záverečné materiály sú nielen fajn, ale vyložene potrebné pre pochopenie deja, keďže komiks bez bonusov nemá ani plných 50 strán a komplikovaný príbeh sa do tohto počtu ozaj nemá šancu vtesnať, takže budete potrebovať práve inkriminované bonusy, aby ste pochopili všetky súvislosti.
Keď si vyskladám 4-dielnu sériu Lonesome, bude to vizuálne veľmi pekné. Ale tie scenáre! Plno nezaujímavých bradatých mužov v klobúkoch (+ jedna žena) viedlo tonu nekonečných, kruto nudných, v lepšom prípade "len" banálnych rozhovorov. Občas došlo k brutálnej prestrelke, niekedy (fakt málokedy) sa dakto vyzliekol, všetko sa odohrávalo vo výtvarne podmanivom prostredí (les, westernové mestečko, starobylý New York). Scenárista ma nedokázal počas celých štyroch albumov presvedčiť o tom, že rozohráva zaujímavý, dobrý, atraktívny príbeh. Dokonca som presvedčený o tom, že sa nájdu čitatelia, ktorí nebudú vedieť povedať, o čom to celé bolo (!). Kresba parádna. Do štvorice každopádne všetko dobré: keďže máme dočinenia s finále, všetko sa uzatvára, nie každý sa dožije koncovky a dej sa po trojkovom (nudnom) meste opäť presúva do predsa len oveľa šťavnatejšieho prostredia Divokého západu. Za mňa neporovnateľné s westernovými peckami Texaský Jack, Sykes, alebo Go West Young Man.
Z trojice Dracula, Chrám u Matky Boží v Paříži a Frankenstein (aj keď pochopiteľne viem, že Bessovi toho u nás vyšlo viac) sa mi najmenej páčil Chrám Matky Boží v Paříži, najviac neskutočný Dracula a Frankenstein sa nachádza uprostred. Shelleyovej kniha patrila v puberte medzi moje obľúbené. Možno azda vari najobľúbenejšie. Jej komiksové spracovanie vonkoncom nie je zlé. Len to proste vizuálne nie je až taký unikát, ako transylvánsky gróf. Zmenám oproti predlohe som pravdupovediac nerozumel. V niektorých filmových spracovaniach (a že ich je, hoc podľa mňa sa na Branagha ani po desaťročiach nič a nikto nechytá) mal Dr. Frankenstein sluhu, ktorého by ste v knihe hľadali márne. Bess ho tam dal. Avšak inkriminovaná postava príbeh nijakým spôsobom neobohacuje (naopak, skôr ho sťahuje k béčku). Miestami som nerozumel, prečo sa všetci "bytosti" boja; keď je oblečená, vyzerá väčšinou ako normálny škaredý chlap s jazvou na čele (inokedy je naopak nakreslený naozaj dosť „neprirodzene“, táto nekonzistentnosť mi vadila). Na druhej strane, nakreslené to síce nie je až na vysokej úrovni Draculu, ale i tak je komiks po výtvarnej stránke krásny (s výnimkou pár odfláknutých výnimiek). Francúz Georges Bess si najviac vychutnáva nekonečné mrazivé ľadové polia (a cirkus), z ktorých akoby sa úplne vytratil život, čo je pre príbeh o zrode umelého života príznačné. Po scenáristickej stránke je to poctivé, neskratkovité remeslo. Na rozdiel od komiksových adaptácií slávnych románov a životopisov, ktoré u nás vydal Garamond (Ostrov pokladů), Grada (Don Quijote), alebo Lingea (Alžbeta I., Perzeus a gorgóna Medúza). Znamenité vydanie vo veľkom formáte v tvrdej väzbe s lacetkou tomu hanbu nerobia, skôr naopak. No ako sme u tohto vydavateľa zvyknutí, i tu bez bonusov. Je to smutný príbeh ako v knihe, tak v komikse. Na konci v podstate ako Viktor, tak ani jeho výtvor nie sú bez viny, ale istým spôsobom stále chápeme, o čo im išlo a čo chceli svojimi činmi dosiahnuť. Napokon však žiaľ prekročili hranice a nebolo cesty späť.
Císař Atlantidy je opera stvorená židovskými umelcami Viktorom Ullmannom a Petrom Kienom počas pobytu v gete Terezín, ktorým majstrovská nacistická propaganda neuveriteľným spôsobom manipulovala verejnou zahraničnou mienkou a používala ho ako argument, že veď Židia (a ostatní) sa v koncentračných táboroch nielenže nemajú zle (a už vonkoncom nie sú masovo vyvražďovaní), ale naopak je im tam veľmi fajn a dokonca im skvelí nacisti s láskavým úsmevom na perách umožnia venovať sa tvorbe umenia! Vskutku šialený fenomén. Výsledkom je spomínaná opera. Mnohí ľudia z Terezína boli samozrejme následne prevezení napr. do Osvienčima a tam zahynuli príšernou, neľudskou smrťou. Ale to je iný príbeh. Opera bola spracovaná ako komiks, ktorý v ČR v r. 2024 vydalo Comics Centrum s textovo-výtvarnými bonusmi. Je úžasné, že sa náš trh dostal do situácie, kedy si môže dovoliť riskovať a vydať aj takéto nazvem to experimentálne kusy. A je dôležité, že vychádza príbeh o tejto temnej téme. Hrôzy 2. svetovej si musíme pripomínať, keďže vidíme, že nacisti, vojnoví zločinci, kolaboranti a ich zákerní prisluhovači mysliaci len na svoj prospech, sú nielenže dodnes medzi nami, ale každým rokom viac a viac silnejú. Žiaľ, druhou stranou mince je, že ma komiks vôbec nebavil. Nechcem tento výraz používať v súvislosti s vojnovou tematikou. Hodí sa na kritiku lacného, narýchlo spichnutého superhrdinského béčka. Nie na temný komiks z koncentračného tábora (v ktorom mimochodom svojho času temer skončila aj moja rodina, lebo ich dobrácky sused udal nacistom za to, že pomáhali partizánom bojujúcim v okolitých horách). Ale ono ma to naozaj ukrutne nebavilo. Celkové uchopenie zápletky, postáv a či dialógov, bolo na môj vkus až do takej miery zvláštne a s prepáčením "mimo", že som to s ťažkosťami vôbec dočítal. Ťažko sa to vysvetľuje, no scenáristom je to značne špecificky spracované do podoby filozofického podobenstva skríženého so satirickou fraškou a metaforou. V žiadnom prípade nečakajte "normálny", realistický scenár. S ešte väčšími problémami som to čítal aj druhý raz, lebo každý komiks čítam zásadne dvakrát. Ani vizuálna stránka Patricka Laya sa mi nepáčila. Pravdupovediac mi (a teraz sa ozaj nikoho nechcem dotknúť, skrátka to tak cítim) pripomínala 90. roky, keď som v Bublinkách natrafil na amatérske komiksy, ktoré do redakcie poslali snaživí čitatelia, ktorí si o sebe mysleli, že vedia kresliť. Za mňa žiaľ divný experiment na hranici čitateľnosti. Hrôzy a zverstvá vojny si každopádne musíme pripomínať. Proste musíme. Aj keď mám dojem, že nám to zrejme nepomôže.
Sympaticky priamočiary príbeh s hororovým fílingom a špecifickou kresbou Španiela Roberta De La Torreu (Captain America 3: Smrt), ktorá sa k svalnatému Cimeranovi hodí ako krv nepriateľa na jeho meči. Potešilo ma, že sme sa nedočkali viacerých „poviedok“, ale jednotného, uceleného príbehu... s otvoreným koncom, takže nie je ucelený, ehm. Nemôžem povedať, že by mi to odpálilo dekel. Predsa len som čítal aj lepších Conanov. Ale aj horších. Pravdupovediac, hlavný problém začínam kuriózne vidieť v tom, že trh je preconanovaný. To je na jednej strane super, zároveň je ale toho naozaj už tak veľa, že čitateľ začne byť prísnejší a nedá 4* hocijakému Conanovi len za to, že je to Conan. Pestrosť je na jednej strane úžasná, na druhej sa človek nevie zbaviť dojmu, že je to tak nejak stále o tom istom. Jasné, je to Conan, čo od toho čakať? V jeho cromskej jednoduchosti a ráznej priamočiarosti sa ukrýva najväčšia sila. Len je toho proste priveľa a v mojich očiach situáciu robí neprehľadnou i komplikované vydávanie. Najskôr to dáva von Dark Horse, ten o licenciu prišiel a v r. 2017 prešla ku Marvelu (môže to znieť neuveriteľne, ale komiksové conanovky začali vznikať práve pod jeho hlavičkou ešte v 70. rokoch, ak nepočítame anonymný mexický časopis z 50. rokov, o ktorom sa dodnes taktne mlčí). V r. 2022 je aby bola sranda licencia pre zmenu odobratá priamo Marvelu a to z nazvime to etických dôvodu (nedokázal zabrániť vzniku európskej sérii Conan z Cimmerie, ktorú u nás vydáva Argo a ktorá údajne „uráža“ Conanov resp. Howardov odkaz). Licenciu z toho dôvodu v r. 2023 dostávajú Titan Comics a Heroic Signatures. Práve z ich dielne pochádza Kletba černého kamene (aby nebola nuda, ešte sa vydáva archívna kolekcia vydávajúca práve marvelovské conanovky zo 70. a 80. rokov). Uvedomujem si, že je to ako sťažovať sa, že človek dostáva priveľa čokoládovej zmrzliny (alebo že je príliš čokoládová), ale zároveň je zábavné (nie som si však istý, či nie v ironickom zmysle slova), ako každý príde so strašne ambicióznymi plánmi, ako urobiť Conana úplne inak, než doteraz, no ale čo, stále je to Conan, Conan je proste Conan, čo tam vymyslíte nového? Potešili ma záverečné textové bonusy. CC sa špecializuje predsa len skôr na „vizuálne“ (alternatívne obálky, skice atď.), takže toto pre mňa predstavovalo príjemné a vítané osvieženie, ktoré by som uvítal aj v budúcnosti. Kletbu černého kamene do vôd nadpriemerne nakresleného priemeru sťahuje najmä postava extra nezáživnej Brisy; skoro vždy, keď Conan v komikse k dispozícii dostal ženu (akokoľvek odvážnu, statočnú, obdarenú a bojovnú), stiahla to do vôd nudného priemeru. O čo šťavnatejšia je napr. Kriss z Valnoru z konkurenčnej fantasy série Thorgal!
Nikdy ma neprestane udivovať, keď si spomeniem, že séria Lonesome nie je pohrobok 80. rokov, ale je to dielo vcelku čerstvé: prvý diel vyšiel v r. 2018. Scenáre, ktoré Swolfs píše, však pôsobia zastaraným, azda až mierne suchopárnym, vari konzervatívnym dojmom. On je to proste 70-ročný pán, ktorý má svoje videnie sveta a nejaké nové metódy, postupy, nedajbože inovácie, ho proste nezaujímajú. To samozrejme nič nemení na fakte, že ma jeho scenáre nebavia. Nedokázal urobiť nič pre to, aby ma zaujímalo dianie okolo všetkých tých fúzatých a bradatých pánov v klobúkoch. Postavy mi neprirastajú k srdci, dialógov je také ohromujúce množstvo (a sú také nudné), až to má vyslovene ubíjajúci efekt. Hlavný hrdina je vcelku sympatický, ale skôr ako chlapík, ktorý vám dá prednosť na ceste, hoc nemusel; nepotrebujete poznať jeho rodinnú anamnézu, ani ho pozývať na večeru. Body hore určite za kresbu. Swolfs je aj ilustrátor a túto funkciu zvláda oveľa lepšie, než funkciu rostlináře pardon scenáristu. Kreslí fakt krásne, pričom tentokrát dej umiestnil do New Yorku roku Pána 1861. Je to po výtvarnej stránke skvelé, živé, dominantné prostredie, hoc už to menej pripomína čistý western z jednotky a dvojky, čo fanúšikom prvých dvoch dielov (nie, že by som ich poznal veľa) môže prirodzene vadiť. Pozdáva sa mi aj samotné vydanie v podobe peknej zošitovky na kvalitnom papieri. Len keby ma tie scenáre viac bavili. Obálka ukážková. Na konci sa síce konečne rozohní akcia a je to nekompromisne drsná (a realisticky si to v nej odnesú aj zvieratá), ale to už je neskoro. Veľmi neskoro.
V detstve som videl harryhausenovský Súboj titanov (aj remake s Madsom Mikkelsenom je celkom fajn). Traumatizovala ma scéna v chráme s Medúzou s hadími vlasmi, ktorej ak ste sa zadívali do očí, na mieste ste skameneli. Fuj, brrrr! Preto som sa na komiks tešil. Žiaľ, je to krajný (pod)priemer s tomu odpovedajúcou kresbou. O mdlom scenári nehovoriac. Istá forma zvýšenej erotiky poteší, no ani ona to nevytiahne na 3*. Kresba priemerná, čakal som v tomto smere oveľa magickejší zážitok. S Lingeou som mal dobrú skúsenosť skrz sympatický dvojdielny komik o Darwinovi, ale po tomto (a Alžbete I.) začínam mať pocit, že to bola výnimka a zvyšok sú/budú ťažké (pod)priemery so skratkovitými scenármi a výtvarnou stránkou, ktorá zjavne ani len netúžila po tom, byť úžasnou. Scenár je hrozný. Ak by som mal 12 a nikdy v živote by som o tejto gréckej legende nepočul, tak by som po tomto už ani počuť nechcel. Posúďte sami. Panovníkovi vyveštia, že keď sa mu narodí vnuk, privodí mu smrť. Prvé, čo muž urobí po návrate domov, je pravdaže to, že dcéru doslova zamuruje v budove, lebo iba tak sa ku nej nedostane žiadny majiteľ spermií. Samozrejme sa tam okamžite dostane starý kanec Zeus, ktorý mladú ženu kvalitne oplodní a tej sa síce narodí dieťa, ale keďže je zamurovaná tak, že by jej závidela aj Bátoryčka, jej otec sa to štyri roky (!!!) nedozvie. Až potom sa odvrhnutia hodný, amorálny muž šokujúco dozvie o existencii dieťaťa (gratulujem). No nemá srdce utopiť vlastnú krv a tak ženu s dieťaťom hodí do mora, aby si mohol umyť ruky ako Pilát. Žena so synom prežijú, dostanú sa na ostrov, tam sa ich chlapík spýta, odkiaľ idú. Žena povie, že z väzenia. Na tom chlapík zjavne nevidí nič divné, lebo šak kto z nás v živote nebol aspoň dva tri razy v Leopoldove, že? Zoznámi ju so svojím bratom, ten jej DESAŤ ROKOV dvorí, ona ho neustále odmieta a tak si nájde novú, chce sa s ňou oženiť a pri tejto príležitosti ženin švárny synátor vyhlási, že mu donesie hlavu inkriminovanej pani (slečny) Medúzy (ktorej superschopnosti by sa uplatnili buď v tíme X-Men, alebo v nejakom kamenárstve). Chalanovi odrazu začnú pomáhať jeho božskí súrodenci, ktorí tam dovtedy ani sekundu neboli. Ďalej je tam ešte viacero podobných skvostov, ale už táto „len“ prvá polovica urobí veľa pre to, aby čitateľa znechutila. Dobrý dojem vytvára aspoň celkom fajn a solídna kresba, ale ani tá nie je žiadny vizuálny zázrak, ktorý by omráčil vaše zmysly.
Čo sa sveta filmu týka, rok 1998 bol o.i. pozoruhodný tým, že sa v kinách objavili dva vynikajúce filmy s Kráľovnou I. V jednom ju stvárnila Judi Dench a dostala Oscara napriek malému priestoru, aký na plátne strávila. Reč je samozrejme o báječnom trháku Zamilovaný Shakespeare. No a v rovnakom roku sa k nám dostala aj strhujúca zákulisná temná dráma Kráľovná Alžbeta (neskôr pribudlo dokonca pokračovanie), kde rolu stelesnila rešpektovaná Austrálčanka Cate Blanchett a bola za to „aspoň“ nominovaná na Cenu Akadémie (hoc zrejme nebudem jediný, koho v danej snímke ešte náruživejšie strhol fascinujúci výkon geniálneho Geoffreyho Rusha ako jej „consiglieriho“). To sú trúfam si povedať najznámejšie filmy s touto výraznou anglickou osobnosťou. Každý, kto ich videl, alebo sa zaujíma o históriu, sa na komiks tohto druhu akiste teší. Okamžite ho ale schladí informácia, že napriek peknému vydaniu (formát A4, skvelá obálka, tvrdá väzba) má len 56 strán, pričom z toho je čistého komiksu len necelých 50 a zvyšok tvoria bonusy. Každému normálnemu čitateľovi v tej chvíli docvakne, že toto bude mať sakra ďaleko ku kvalitnému, ucelenému, plnohodnotnému čítaniu. A veruže je to tak. Na priestore zopár skromných desiatok strán nemáte reálnu šancu poňať bohatý život významnej osoby. Je to enormne skratkovité, v podstate až na hranici pochopenia. Bežne skáčeme z jednej ohromnej udalosti k diametrálne odlišnej, pričom v priebehu troch strán nie je problém posunúť sa nie o smiešny jeden rok, ale pokojne o deväť. Na takom malom priestore nejestvuje ani len symbolická šanca vcítenia sa do postáv. Naopak, je ich tak veľa a je to celé také skratkovité (a jednu popravu strieda druhá, čo ku koncu pôsobí parodicky), že medzi nimi budete mať hokej. Už keď som si to objednával, tešil som sa na strhujúcu kresbu, napokon sa ale zázrak nekonal. Je to nakreslené pekne, spotrebiteľsky, postačujúco, akceptovateľne a priemerne. Obálka je najkrajšia, zvyšok už nebolo to pravé orechové. Len občas sa vyskytol záber, na ktorom som dlhšie spočinul svojimi krásnymi očami, no ani on nebol niečo, kvôli čomu by som volal domov (scéna skoro cez celú stranu z Westminsterského opátstva je na prvý pohľad v poriadku, ale ak začnete bližšie skúmať jednotlivé postavičky, začnete sa cítiť ako v hračkárstve pri regáli s cínovými neživými vojačikmi). Je to škoda. Geniálne anglické architektonické skvosty ponúkali príležitosť na rozpútanie o(c)hromujúcich vizuálnych orgií. Toto je však prinajlepšom ťažký priemer. Za mňa je presne toto dokonalý príklad komiksu, ktorý je podľa niektorých ľudí (zrejme aj tvorcov) určený na vzdelávanie v školách. Aby sa deti nemuseli memorovať „nudnú“ historickú literatúru faktu, ale radšej si prečítali „zábavný“ komiks. Podľa môjho skromného názoru sa však títo ľudia bohužiaľ mýlia a robia tomu medvediu službu. A tak žiaci zanevrú nielen na historickú literatúru faktu, ale rovno aj na komiksy. Ja vlastne ani neviem, komu je to určené. Milovníkom histórie ťažko, vtesnať takú osobnosť do pár stránok sa nedá – a deťom resp. študentom? Tí z toho budú mať taký hokej, že o históriu úplne stratia záujem resp. sa pre nich stane strašiakom a synonymom chaosu a nudy a keď sa ich spýtate, o čom to bolo, nedokážu vám poskytnúť adekvátnu odpoveď. Pravdupovediac, ani ja nie. Proste o, ehm, "takej kráľovnej Anglicka a boli tam popravy a lode a veľa sa tam rozprávalo". 3* za fajn (ale nevýnimočnú) kresbu a samotnú kráľovnú, ktorá je sama osebe pútavou postavou. Škoda, že nebol záujem vystavať okolo jej strhujúceho života kvalitnejší komiks.
Zvláštny hybrid medzi detským a dospelým komiksom. Priznám sa, unikol mi dôvod, prečo spraviť komiks, ktorý je vyložene detský - a následne doňho implementovať polonahé, šťavnatými vnadami obdarené víly a sirény, zopár erotických detailov, pokus o homosexuálne znásilnenie bezdomovcom, sériového vraha a vystrelený ľudský mozog. Práve motív s istou osobou notoricky spätou s rokom 1888 mi riadne zamotal hlavu; ani po druhom čítaní neviem, či som ho pochopil. Naopak, druhé čítanie mi pomohlo uvedomiť si, že je to vážne skvele, ponuro napísaný príbeh. Až pri repríze som pochopil, koľko tragédie, smútku a hlúpeho, úplne zbytočného zla je v ňom schovaného. Nuž ale je to tak, najväčších zverstiev sme schopní práve my, ľudia. A žiarlivé víly s osími podkolienkami. Každopádne to nič nemení na fakte, že mal francúzsky scenárista a ilustrátor Régis Loisel (Výprava za ptákem času) poriadne zatlačiť na pílu. Nech je to kontroverzné. Nech to vyvolá vášne. Takto polovičato je to proste ako iné polovičaté riešenia: len to jemne hryzká namiesto toho, aby vám to nezabudnuteľne odtrhlo ruku. Nesúhlasím s čitateľmi tvrdiacimi, že to nie je pre deti. Jasné. Nie je. Potom ale prečo to obsahuje detských strán o ostrovoch, rozprávkových bytostiach (ktoré až na to, že sú väčšinou polonahé, nie sú nijako extra dospelácky porealističnené), lietaní a pirátskych lodiach? Ale zas ak uvážime, že prvý diel sa k čitateľom dostal na počiatku 90. rokov, musel to byť pre nich šok. Problém je len v tom, že ku nám sa to dostalo až v r. 2022. Dnes už je proste komiksové médium inde. To, čo bolo vtedy poburujúce, v dnešných dňoch nestačí. Každopádne je to sakra kvalitný omnibus s čarokrásnou, malebne magicko-drsnou kresbou. Tvrdá väzba, cca 340 strán, temer 2 kilá (!), formát A4. Po vizuálnej stránke asi jeden z najkrajšie nakreslených komiksov, aký sa k nám v danom roku dostali. Miestami bol ale otravne ukecaný, veľa postáv nudilo a v istom momente toho proste bolo priveľa. Vinou toho je komiks zdĺhavý, vlečie sa. Najsilnejších bolo prvých 50 strán: depka vyzerajúca ako hardcore realistické verzia Dětí z Montmartru a Čtyřky z Baker Street. Potom tomu spadla reťaz. Dianie na ostrove bolo spočiatku fajn, človek čakal, čo z toho vylezie, ale napokon z toho nevyliezlo nič moc. Scény s Hookom ma vyložene nudili. Následne sa to zlomilo pri scéne s operáciou v poľných podmienkach, po ktorej to začalo byť veľmi zaujímavé a ponuré. No a potom tam autor samozrejme zas flákol otravného prechladnutého Hooka a opäť to bolo v prde... Napriek tomu je to po všetkých stránkach proste príliš „veľké“ na to, aby som dal len 3*.
„East End má svou vlastní spravedlnost. Ulice možno mlčí, ale nic nezapomíná.“ 1895, rok po predchádzajúcich udalostiach. Ako album č. 8, tak aj 9 môžeme plus-mínus považovať za samostatné londýnske dobrodružstvo našej obľúbenej štvorice. Minule to nebolo ono. Zápletka a ani z nej vyplývajúci príbeh ma nedokázali osloviť, presvedčiť a dostať na svoju stranu. Bola to skrátka nuda, hoc krásne ilustrovaná. V deviatke už je našťastie situácia pozitívnejšia. Veľa tomu dáva jedinečné prostredie kabaretu, do ktorého sa dostáva "Charlie", aby vyšetrila zločin a aby si možno splnila svoj sen. Veru tak, hrdinovia nám starnú. Už to nie sú deti, ale puberťáci. I vinou toho sa mi sem pravdupovediac čoraz opulentnejšie prestáva hodiť kocúr Watson. Príliš to sťahuje k detskému čítaniu, s ktorým to už ale pravdupovediac prestáva mať čokoľvek spoločné. Toto je proste zrejme niečo, čo si tvorcovia vymysleli na samom začiatku a v prvých pár albumoch to fungovalo báječne, ale už sa to sem nehodí, no oni si pravdepodobne myslia, že sa tento divný zvierací element stal trademarkom série a tak ho tu nechávajú naďalej, no už sa sem jednak nehodí a jednak tento kocúr sa proste nesprávna ako kocúr. Stále hrdinom pomáha bojovať v akčných scénach (!), toto by sa hodilo na psa, možno dokonca na cvičeného potkana. Určite nie na zástupcu mačacej ríše. Ale zjavne som jediný, komu to vadí. A uznávam, že je to samozrejme detail. Zľahka nadpriemerný, príjemný diel. Zaslúži si 4*.
1894. Teda zostávame v rovnakom roku, počas ktorého sa odohrávalo predchádzajúce dobrodružstvo, Případ Moran. Nemôžem s čistým svedomím povedať, že je to len diel do počtu, pretože na tejto sérii je super, že sa vyvíja čo do temnoty nielen ona, ale i hrdinovia, ktorí pomaly, nenápadne starnú (dospievajú) a typ príbehov, v ktorých sa vyskytujú, tomu začína odpovedať. Až sa pravdupovediac trochu bojím, aby sa z toho na konci nestal čistý triler. Alebo skôr – zvrhlo sa teším? S tým súvisí problém, že začína biť do očí to, ako tvorcovia očividne túžili pritvrdiť, ale uvedomili si, že majoritnú fanúšikovskú základňu predsa len tvoria adolescenti (alebo nie?), takže si samozrejme nemôžu dovoliť luxus v podobe utrhnutia sa z reťaze, čo sa týka krvi, smrti, nedajbože erotiky (z tej tu naozaj nie je ani milimeter). Táto časť je žiaľ len priemerná, nestrhla ma, ázijský motív tomu čo-to dal, ale nie veľa. Kresba opäť fantastická. Séria obsahuje výdatnejšie diely.
Tony Sandoval nie je dokonalý. Občas netrafí stred terča. No napokon možno i práve to je na ňom paradoxne sympatické. Poľudšťuje ho to. Ak by som mal urobiť zoznam svojich najobľúbenejších komiksových tvorcov, určite by sa doňho prebojoval. A ani by mu to nedalo veľa práce. Tisíc bouří je fajn, ale už som od neho čítal mäsitejšie veci. Povedal by som, ale je to samozrejme len môj subjektívny pocit, že mu to česť výnimkám skoro vždy pokazia rôzne tu viac, tu menej (ale skôr viac) divné dark fantasy motívy. Za mňa je najzaujímavejší, keď rozpráva "len" obyčajný príbeh adolescentov, ktorí hľadajú svoje miesto pod slnkom, sami seba a občas azda i jeden druhého. Jeho dušu a áno, prečo byť pokrytec, i sexualitu. Preto v tomto komikse tak dobre funguje jeho prvá, dalo by sa povedať civilná polovica a z rovnakého dôvodu až tak perfektne nefunguje druhá. Nakreslené je to každopádne opäť raz famózne a kvalitné vydanie od CC (rozmery A4 s lacetkou, pevnou väzbou, bonusmi a hrubým papierom) samozrejme poteší.
V r. 1951 autorská scenáristicko-ilustrátorská francúzska úderka René Goscinny/Albert Uderzo vytvorila Indiána Umpa-Pu, vtedy ale mal podobu „iba“ stripov, samotný hrdina vyzeral úplne inak než ako ho poznáme dnes + dej bol umiestnený do súčasnosti, aby vynikol kontrast medzi modernou dobou a indiánskym kmeňom i naďalej žijúcim v súlade s prastarým štýlom života. Nefungovalo to. Nikto to nechcel. K obratu k lepšiemu došlo v r. 1958 prostredníctvom kultového komiksového belgického časopisu Tintin, ktorý sa Umpa-Pu síce chopil, no až po tom, čo ho dvojica prepracovala a spravila z toho dlhšie príbehy, zmenila hrdinov vzhľad, pridala skvelé vedľajšie postavy a v neposlednom rade umiestnila dej do 18. storočia. Vyšlo spolu 5 čísel, žiaľ (alebo našťastie, ako pre koho) následne sa Renému a Albertovi podarilo stvoriť oveľa úspešnejší projekt, samozrejme Asterixa a Obelixa. Keďže boli kvôli nedostatku času postavení pred nutnosť výberu, i kvôli predsa len väčšiemu záujmu medzi čitateli si napokon vybrali práve Asterixa, z ktorého vzniklo toľko pokračovaní a českých reedícií, že ak by ste ich všetky chceli zrátať, museli by ste v piatok odísť z roboty o dve hodiny skôr (pochopiteľne plus kreslené filmy, hrané filmy, oblečenie...). Chudák člen kmeňa Čoječojeov menom Umpa-Pa (nemýliť s národom Umpa-lumpov z Wonkovej čokoládovne!) v takejto drsnej konkurencii nemal šancu a navždy ho uložili k ľadu. Ale zároveň sa naňho nikdy úplne nezabudlo. A to je super, lebo je to vážne vydarené, veľmi zábavné a rozkošné čítanie, ktoré mi báječnou hrou so slovami a kurióznymi nápadmi pravdupovediac viac, než Asterixa, pripomenulo Luckyho Lukea. Objavuje sa tu asi tona malebných hlášok a ešte malebnejších momentiek (koluje legenda, že niektorí belosi by pred konzumáciou pemmikanu dobrovoľne uprednostnili drastické indiánske mučenie), pomilovaniahodných mien (lovec Mizerná sezóna, lord Franz Ktanzenblummerswishundkranzenblummerswishundwagenplaftembum, snáď len náčelník Pokazený žlčník znie príliš detinsky), rozkošných slovných hračiek („Dělo? Kam se podělo?“), neskutočných prezývok (Má-jen-jeden-zub-ale-vypadl-mu-tak-už-žádný-nemá), rozkokošených dialógov a chundelatých nápadov (tanec na privolanie dažďa, nezvestná sliepka Elvíra priebežne sa zjavujúca v najnečakanejších okamihoch, kôň žiaľbohu veľmi dobre rozumejúci ľudskej reči, čo ho nejeden raz absolútne šokuje a raz dokonca odpadne, pardon dvakrát). Fantastické je i samotné omnibusácke vydanie: rozmery A4, tvrdá väzba, množstvo kvalitných textovo-výtvarných bonusov (vrátane oných stripov!) a samozrejme komplet celá séria uverejnená v jednej temer 200-stranovej a skoro jedno kilo vážiacej knihe. Ešte by som pre poriadok duše dodal, že kto má toto ukážkové, reprezentatívne súhrnné vydanie, v podstate ďalej nemusí pátrať po (de facto beztak všade dávno vypredaných) troch albumoch zo série Umpa-Pa, ktoré vydal Egmont v r. 2008. Pretože hoc len tri, v skutočnosti obsahujú všetkých päť Umpa-Paových príbehov. Keďže vieme, že dobrodružstvá Umpa-Py, silného ako puma (jeho totem) a francúzskeho rytiera Huberta Z Lístkového Cesta (!!!) alias Dvojitý skalp, nepokračovali, má posledný obrázok smutný nádych. Ale ktovie. Možno ich dobrodružstvá pokračovali mimo stránok komiksov. V komiksoch je ostatne možné všetko. To vie predsa aj malé dieťa.
Nezameniteľného Corbena zbožňujem od detstva, keď sa ku mne v 90. rokoch dostal poľský časopis KOMIKS s jeho legendárnym Svetom mutantov. Niektoré naturalistické výjavy ma dodnes hlboko traumatizujú (a fakt by to konečne mal niekto vydať v češtine). Následne sa Richardove značne špecifického výtvarného štýlu našťastie chopili bratia Česi a vydali mu toho relatívne dosť. Niečo bolo výborné, dačo slabšie, ale v zásade každý nový Corben sa stáva udalosťou, pri ktorej treba buchnúť šampáňo a obetovať ježibabám počas sabatu dvojhlavé teľa. No a teraz ku nám prichádza Šerosvět. Žiaľ, nemôžem povedať, že by to bola najlepšia corbenovčina, akú som kedy čítal. Pôvodne to vyšlo časopisecky v r. 2011 ako krátka čierno-biela komiksová „poviedka“. V nasledujúcich rokoch sa Corben do svojho zvláštneho (aké prekvapenie), snového, naturalistické (šero)sveta vrátil, rozpracoval ho do „románovej“ podoby a výsledkom je temer 170-stranový Šerosvět, ktorý v r. 2024 vydalo Comics Centrum v pevnej väzbe, lacetkou, parádnymi rozmermi A4 a množstvom bonusov. Medzi nimi dokonca nechýba inkriminovaná poviedka! Nanešťastie, toto naozaj nie je najvýdatnejšia corbenovka na trhu. Nijako enormne ma nebavila zápletka, scenár, dialógy, ani postavy (ako-tak ma chytil len začiatok, kedy som ešte netušil, aký chaos sa z toho neskôr stane a potom ma pobavila bizarne nezvládnutá gladiátorská scéna v aréne). Bol to skôr len taký nejaký, ja neviem, zlepenec? Pripadalo mi to ako „len“ zbierka navzájom iba zľahka prepojených poviedok, nie ako ucelený román. Po vizuálnej stránke je to samozrejme nenapodobiteľné. Corben a Tony Sandoval sú asi jediní dvaja komiksoví ilustrátori na svete, ktorých prácu poznám po prvom pohľade na postavy, ich neprehliadnuteľné tváre, či špecifickú stavbu tela. Lež ako to už pri tomto majstrovi štetca chodilo, občas to nevyzerá úplne uspokojivo (niekedy dokonca jedna postava na dvoch stranách v tvári s výnimkou účesu vyzerá úplne inak). Nechcem povedať odfláknuto, to by som si asi nedovolil. Len to proste občas pôsobí divne, ako keby Corben niektoré strany do najmenších detailov rozpracovával 4 mesiace v kuse a ďalšie tam naje*al za dve hodiny. Samotný hlavný príbeh je vcelku krátky, má necelých 130 strán (vrátane úvodného slova Mikea Mignolu, ktorý s Corbenom chvíľu robil Hellboya), zvyšok tvoria bonusy. Na obálku to chcelo atraktívnejší obrázok.
Storm to má u nás ťažké. Hoc európska legenda, do slovenských a českých zemepisných končín sa dostal neskoro a v divnej podobe. To mu pravdepodobne zlomilo väz. Plus zrejme tiež fakt, že máme dočinenia s výrazným pulpovým čítaním. Muži vyzerajú ako profesionálni kulturisti, ženy ako sexbomby zo sedemdesiatkového porna a postavy lietajú v kozme (pochopiteľne bez skafandru a vesmírnej lode). To pre mnohých ľudí proste nie je akceptovateľné. Ak sa však naladíte na správnu vlnovú (naivnú resp. detskú) dĺžku, tak si to dokážete užiť ako oddychové čítanie (na viac fakt radšej ani nemyslite) s krásnou kresbou Angličana Dona Lawrencea a jeho pestrofarebnými farbami (ehm) a scenárom plným roztodivných nápadov, svojráznymi pravidlami, kurióznymi zákonitosťami ZA hranicou reálnosti (oproti ktorým je Malý princ novou 2001: Vesmírnou odyseou), pračudesných výmyslov, charizmatických strojov a rozkošne rozkokošených bytostí pochádzajúcich z fantázie scenáristu Lodewijka. Berte alebo nechajte tak. Ja som niekde uprostred. Problém vidím osobne v drsnom vydávaní, ktoré situáciu zbytočne komplikuje. Najskôr sme sa so Stormom stretli v r. 1993 v časopise Comics arena, ktorý vydal Stormove v poradí až trináste (!) dobrodružstvo (nazval ho Chlapec z Eribanu, hoc výstižnejšie je Zabiják z Eribanu). Tu sa dokonca prebojoval na obálku. Možno s ním mal magazín veľké plány, žiaľ skrachoval a druhého čísla sme sa nedočkali. Následne vo vydavateľstve Cooboo dostali super nápad vydať v samostatnom albume desiatu časť (!) nazvanú Piráti z Pandarve. To by mohlo zrejme znieť divne a pravdepodobne to aj divné je, ale logiku to má, pretože práve do desiateho Storma sa po prestávke do univerza vrátil jeho duchovný strojca holandského pôvodu Lodewijk, takže Pirátov z Pandarve môžeme istým spôsobom vnímať ako pokus o ľahký reštart. No a o 7 rokov neskôr sa v CREW rozhodli risknúť to a v samostatnej súhrnnej knihe vydali prvých päť zošitov. Aby bolo chaosu dostatok, nájdete v nej aj práve Pirátov z Pandarve, keďže práve nimi odštartoval onen ľahký reštart. A samozrejme v omnibuse nájdete aj spomínaný trinásty diel z Comics areny, ktorý CREW konečne premenovala na Zabijáka z Eribanu. Nuž a žiaľ Stormovo utrpenie pokračuje: ďalšie diely už v českej mutácii vydané neboli. Nejaká veľká, ehm, literatúra to nie je (božemôj, to ozaj nie), skôr hlavne sa vizuálne kochať. Komiks je pravdaže médium, ktoré by sa v prvom rade malo vyjadrovať skrz obraz, nie zvuk, ale ono je samozrejme fajn ak je scenár pútavý, čo v tomto prípade si pravdupovediac nie som istý. Je síce zaprataný hravými nápadmi a vynaliezavými postavami, ale čítať 250 strán toho istého... no, poviem na rovinu, v strede som mal dosť. Vizuálne obžerstvo a priemerné scenáre som schopný tolerovať v sérii Žoldnéř, ale tu už toho na mňa bolo priveľa. Na to, aké je to s prepáčením jednoduché, je to nejeden raz až otravne ukecané. Kresba 4*, scenáre 2*, finálny resumé kompromis 3*.
Ja tomuto hovorím cvičenie v žánri. Noir je značne špecifický žáner, ale osobne som rád, ak to nie je otročina á la Parker: Lovec, ale keď sa tvorcovia od noiru len odrazia a idú si svojou vlastnou cestou (Gotham Central). Je to trocha ako keď Hitchcock kedysi vravel, že je lepšie s klišé začať a neskončiť pri ňom, než naopak. Mnohým akiste nesadne ani výrazne štylizovaná kresba. Je samozrejme unikátna, ale to pravdaže neznamená, že sa musí páčiť každému; skôr naopak. No patrí k tomuto typu príbehu ako Harley Davidson k Terminátorovi. Štýlové je aj samotné vydanie: charizmatický obrázok na prebale (ktorého výtvarný štýl však dovolím si tvrdiť nie je ktovieako podobný tomu vnútri), hrubé (takže v skutočnosti vcelku skromných 144 strán má na dotyk a prvý pohlaď tendenciu pôsobiť hrubšie, než v skutočnosti je) a naschvál patinou zažltnuté listy a príjemne hrboľatý povrch obalu (možno by ešte potešili úvodné slovo a lacetka). Film s Gibsonom (hoc dejovo bol relatívne o dosť iný, neodohrával sa v šesťdesiatkach, ale v deväťdesiatkach) ma bavil viac. Za štýl 5*, za nezáživný scenár 2* (nudil ma resp. nebavil ma) a za kresbu 3* (objektívne je naozaj unikátna, ale proste to nie je môj štýl). Obávam sa, že musím siahnuť po sarkazme: najlepšie na tomto komikse sú dlhé scény bez slov, keďže ich máme rýchlo za sebou.
„Hlavná“ trilógia bola trhák, keďže Keanu Reeves, neskutočné gore orgie a na jednej strane neoriginálny, na druhej celkom chytľavý nápad o prastarom nesmrteľnom bojovníkovi. Po relatívne uzavretom finále (aj keď osobne si myslím, že sa v sérii po čase bude normálne pokračovať) však bolo „nutné“ pokračovať (= univerzum si našlo veľmi veľa samozrejme platiacich čitateľov) a keďže tvorcovia chceli aspoň na pár rokov vo fanúšikoch zanechať zdanie uspokojivej koncovky, zvolili, och aké prekvapenie, formu prequelu. Čiže jeden z najpohodlnejších, zároveň ale spravidla nezlyhávajúci spôsob. Komiks obsahuje dva kratšie príbehy situované do takej hlbokej minulosti, až som sa pravdupovediac cítil ako vo svete Barbara Conana. Predchádzajúci scenárista Matt Kindt na to šiel oveľa lepšie, vtedy mi to síce ako zázračné scenáre nepripadalo, ale oproti tejto knihe odviedol dobrú fušku. Po vizuálnej stránke je prequel krokom späť, aspoň v mojich očiach určite, aj keď sa pravdaže nájde plno čitateľov, ktorým sa bude páčiť. Za mňa to ale na Rona Garneyho (ktorý robil trilógiu) nemá. Najmä prvý príbeh nakreslený (a zároveň napísaný) Kanaďanom Steveom Skroceom (Gambit) mi pravdupovediac miestami pripadal až odfláknutý. Niečo mu určite vyšlo, miestami to vizuálne bolo dobré (farbami Davea Stewarta nikdy nič nepokazíte), ale vo všeobecnosti mi to pripadalo ako priemer, ako niečo, čo sa muselo čo najrýchlejšie nakresliť, aby komiks mohol ísť čím skôr do tlače. Ilustrátor možno protestoval, možno neprotestoval, netuším, ale ak áno, šéfovia mu povedali, aby to láskavo neriešil a upokojovali ho zvrátenou frázou, že ľuďom to bude stačiť. Rebekah Isaacsová v druhej „poviedke“ odviedla o čosi lepší výkon. Ilustrovala scenár Mattsona Tomlina, ktorého poznáme najmä ako scenáristu Batman: Dvojník. Keanu Reeves samozrejme ani tentoraz nerobil „nič“, proste iba hlavný antagonista vyzerá ako on + údajne sa podieľal na námetoch, aj keď ja osobne si myslím, že skrátka len na samom začiatku pred rokmi vymyslel príbeh X storočí starého zabijaka a viac sa do série nestaral (azda mu občas niekto poslal na ukážku pár stránok, na čo uznanlivo pokýval hlavou a šiel natáčať filmy). Škoda, že tvorcovia v prequele nešli viac do detailov pri sexe. Z toho jedného (zato celostranového) nedokážete spustiť zrak. Znova sa tak dostáva na pretras smiešnosť celej záležitosti: v komiksoch je násilie najhrubšieho zrna v pohodičke, veď nech si deti pozerajú, ako to vyzerá, ak človeku vybuchne hlava alebo mu vytiahnete črevá von z brucha na čerstvý vzduch, ale sex je prísne zakázané tabu pre úchylákov. Je to proste zvrhlý, chorý prístup, treba to povedať konečne otvorene a na rovinu. Čo sa násilia týka, hlavne prvý príbehu ide zase raz za doraz a ponúka ľudské telá v natoľko zdeformovanom, znetvorenom štádiu, až som chvíľu premýšľal, kde na to tvorcovia chodia.
Unikátny prípad pokračovania slávneho komiksu (v tomto prípade samozrejme Strážcov, ktorí s prestávkami vychádzajú od 60. rokov 20. storočia, dole klobúk), kedy legendárne postavy zostarli, mali deti a tie deti sú nielen pokračovateľmi rodu, ale i komiksu. V mnohom je to veľmi fajn (vcelku úspešný pokus dostať deti do lesa, preč z miest s wifinou a dronmi na každom kroku). Inokedy som bol zarazený. Niekedy je to asi chyba ilustrátora, ktorého reč je žiaľ miestami nezrozumiteľná a chaotická (obesený pes je na detský komiks fest drsná brutálčina, tento navyše predstavte si ešte zvláda v pohode štekať, pozoruhodné sú i scény, v ktorých niekto odniekiaľ niekam spadne a nič sa mu nestane, no napriek tomu nie je jasné, či to bol metrový, alebo osemmetrový pád). Žiaľ, miestami je to divné i po scenáristickej stránke. Proste pri všetkej úcte ako keď sa postarší pán snaží rozprávať slovníkom mladých. Či skôr takým, o ktorom si MYSLÍ, že je slovníkom mladých. Takže mladiství spoluobčania používajú slová ako neke a helfnem. Pravdupovediac sa čudujem, že ani raz nezaznelo „cool“. Komiks je strašne zastaraný, takže samozrejme hrdinom život komplikuje banda drsných výrastkov, ktorí si hovoria Čertováci (fuj, brrrrr), používajú prak (prak!), 54-ročným bradatým chlapom vulgárne nadávajú do dedkov a pokolenie ženského rodu oslovujú výlučne (teraz sa ale niečoho radšej chyťte) „káča pitomá“ (ufff). Dokonca neváhajú prekročiť všetky akceptovateľné morálne hranice a... obsadia detské ihrisko!!! Pán Toman bol úžasná komiksová ikona a legenda. Vždy, keď som naňho mal na FB dotaz, tak mi prakticky vždy ochotne a podrobne odpísal (bol elektronicky aktívny dá sa povedať do posledných chvíľ). Nanešťastie, toto ozaj nie je žiadny klenot. Napísal neporovnateľne výdatnejšie, lepšie veci. Som rád, že to Václav Vávra vydal v elegantnej zošitovke, ale zo všetkého najviac to pôsobí ako smutné obzretie sa za časmi, ktoré sa už nevrátia. Staré klišé postupy sa tvorcovia pokúsili aplikovať na novú dobu, čo nemalo veľkú šancu fungovať. Veci sa v komiksovom médiu skrátka pohli dopredu, či sa nám to páči alebo nie. Scenáre sú nanešťastie strašné. Napr. v jednom mini-príbehu osoba A pristihne v potravinách chlapca kradnúť čokoládu. Vysvetlí jej, že je to pre sestru, že si to nemôže dovoliť kúpiť, otec je nezamestnaný. Tak mu sladkosť osoba A kúpi. Keď ale stoja pri pokladni, prešmykne sa okolo nich dvojica chalanov, ktorí tiež v obchode ukradli tovar, ale zle si ho schovali a akonáhle sa pokúsia prešmyknúť popri osobe A čakajúcej pri pokladni, tá to uvidí, upozorní na to obsluhu obchodu a tá dotyčných kriminálnikov chytí. No a to je celé. Chápem, že vymyslieť dobrý príbeh na takom malom priestore je sakra ťažké, ale toto proste nie je cesta.
Prvý Tex na našom trhu po drobnej prestávke v podobe cca dvoch desaťročiach. Po Mistrovi No tak na náš trh prichádza (či skôr – vracia sa) ďalší neohrozený muž s dokonalým telom, ako i charakterom. Áno, občas si vás obaja doberajú a niekedy pôsobia dojmom, že im ide len o peniaze, ale nenechajte sa pomýliť: obaja sú to ukážkoví klaďasi ako keď plesne bič Indiana Jonesa. Beťári s odbrým srdcom, ktorí nejdú po ranu ďaleko (oboch písal Guido Nolitta). Kým Mister No sa orientoval na džungľové prostredie, Tex loví naopak v indiánsko-pyramídovo-púštnej oblasti. Westernový háv ma oslovil, ale vo farbe by to vyniklo stokrát lepšie. Caramba!
Tentokrát Punisher po gangoch, Rusoch a iných nespútaných živloch, natrafil na gang špecializujúci sa na fakt drsné, odporné veci. Pôvodne som chcel napísať, že podľa mňa v tomto albume Frank Castle prekročí hranice (nemyslel som, že niečo také dakedy poviem) a prestrelil to (ehm ehm), proste že je príliš brutálny i na svoje pomery, menej pripomína Punishera a viac úchylného sadistu á la Saw. Potom som si ale uvedomil, že tentokrát natrafil na skutočnú spodinu, oproti ktorej sú drogové kartely sympatické šteniatka hrajúce sa na slnkom zaliatej poobednej nedeľnej lúke plnej roztopašných púpav a nezbedných motýľov. Takže je vlastne fajn, že proti tejto zberbe vytiahne najtvrdší kaliber. Garthov prístup mám rád a opäť raz je kresba parádna, dynamická, krvilačná a vynaliezavá. Paradoxne, na druhé čítanie ma viac bavila vedľajšia dejová linka s policajtmi. Vďaka nemu Ennisov run odrazu pôsobí o čosi uveriteľnejšie, keďže v minulosti zaznela informácia, že je Frank aktívny v New Yorku už desaťročia a za ten čas zabil tisíce (!) zločincov, čo ale pravdupovediac príliš reálne neznelo. To by ho vážne za ten čas nikto nechytil? V Otrokářoch je priznané to, čo sme sa dovtedy mohli len domnievať: a to fakt, že strážcovia záclona samozrejme také krvavé branie spravodlivosti do vlastných rúk neschvaľujú... ale vlastne možno trochu áno. A práve i vďaka tomu, že Punishera istým spôsobom „kryjú“, je zodpovedné za to, že ho dodnes nechytili a môže sa v pohode v tričku s lebkou premávať po podnikoch a dávať si panáka, alebo výživné raňajky. Žiaľ, tentoraz mi nejak nesadol scenár, nebavil ma, nevedel som sa naladiť na správnu vlnovú dĺžku a nie je to zlé, ozaj nie, ale na štvrtú hviezdu to vážne nevidím. Moment, dakto klope. Á, to si ty Frank. Nie nie, kdeže, hahaha to nebolo o tebe... Aaaaaaaaaaa!! OK, OK, veď dobre, už tam máš aj štvrtú, len ma už preboha nebi kladivom po hlave.
Po páde súdruhov komunistických sa k nám dovalilo množstvo zameškaných zahraničných fenoménov. Samozrejme, vrátane nindža korytnačiek. Filmy, seriály, samolepkové albumy... a, prirodzene, komiksy. Na počiatku deväťdesiatok na slovenský a český trh vtrhli rovno dve série. Jedna sa dožila obdivuhodných 24 zošitov a druhá to zapichla po piatom, zato bola zaujímavá tým, že sa každý diel dal rozložiť do obrovského plagátu, ktorý sme si samozrejme lepili na steny izby a kochali sa Leonardom, Donatellom atď. Pochopiteľne to bolo nepraktické, pretože ak ste si komiks chceli prečítať stranu za stranou, logicky ste ho museli celý rozložiť na koberec a otáčať raz tak, raz onak, aby ste text nemali dole hlavou, to ale v danom veku nepredstavovalo žiaden problém. V prvých štyroch dieloch sa na posteroch vystriedali všetky korytnačky, v päťke sa dostavila kočka April a následne séria ukončila svoju pozemskú slovensko-českú púť. Podľa všetkého ale plánovanú, keďže už v č. 1 sa jasne uvádza informácia „pozor, vychádzajú ešte štyri čísla.“ V prvom čísle sa korytnačky dostávajú do konfliktu so špeciálnymi krokodílmi, za všetkým pravdaže stojí obávaný „Šréder“. Toto je ozaj neskutočne detské čítanie, oproti ktorému boli počiatky z dielne Eastmana a Lairda hotovým Občanom Kaneom. Pizza s pudingom alebo reportérka natáčajúca práve prebiehajúci zločin tri metre od neho a čudujúca sa, že ju zbadali. 2* za megaextraextrémnu nostalgiu.
S číslom 2/1991 som sa utvrdil v presvedčení, že české preklady obľúbených disneyovských postáv sú buď hrozné (Rampa? To ako vážne?), alebo podozrivé (pani Čvachtová, Robertka). Inak je to taká ducktales-klasika, čiže bez hračiek, príloh, vtipov, hádaniek, "iba" s komiksami. Tým dominuje najmä príbeh, v ktorom legendárny žgrloš Držgroš (ehm) odmieta platiť živé služobníctvo (och, aké prekvapenie) a dá si vyrobiť robotickú slúžku. Tá sa však vymkne spod kontroly a stane sa posadnutou skrz olej, čo možno áno, možno nie (ťažko povedať) mala byť disneyovská metafora na drogovú závislosť. Fajn bol aj komiks o Rýchlej rote a na konci sa Hui, Dui a Lui dostávajú na stopu cirkusových podvodníkov. Moje obľúbené nostalgické deväťdesiatkové číslo. Na prvý pohľad skromné, ale pekné a výživné.
O škrupinku z vajíčka znesiteľnejšie, než prvé dejstvo. Ale „nebojte sa“, to len „vďaka“ tomu, že je to skoro o 50 strán kratšie a že sa na konci tunela zjavilo svetlo v podobe myšlienky, že je to záver ságy a budem mať konečne pokoj. Stále je to niekde na úrovni toho, že máte chrípku a potom angínu a priebeh chrípky je možno o čosi ľahší, no v konečnom efekte máte stále hlavu strčenú vo WC mise, striasa vás zimnica a užívate antibiotiká. Teda, ono to v USA samozrejme pokračovalo ďalej a dokonca to pár rokov po pokuse zo strany CREW vyšlo ako viac ako 1000-stranový omnibus pod krásnym poetickým názvom A zrodí se hvězdy v Comics Centre, ale z prvých 14 zošitov (ktoré vydala práve CREW v dvojici paperbackov) mám natoľko zlé pocity, že by som musel byť samovrah, aby som si niekedy prečítal omnibus. Fajn je kresba a pár nápadov, tak tie 2* si to v mojich očiach predsa len zaslúži, síce s oškretými ušami, ale predsa, ale za mňa asi už navždy Straczynski zostane Amazing Spider-Man. Určite nie toto.
Duck Tales patril v porovnaní s niektorými inými disneyovskými sériami k tým menej prepychovým, nechcem povedať chudobným, ale áno – chudobným. Takže v č. 12/1992 sú len (ak nepočítame jednojednostranovku s Chipom a Daleom a druhú s Tryskáčom) len dva príbehy a inak nič a to ani bonusy, ani vtipy, ani hádanky a už tobôž nie hračka ako príloha. Čo je ale za mňa v skutočnosti vlastne fajn, pretože si myslím, že disneyovským komiksom pristanú dlhé príbehy. Druhou stranou mince je, že tieto tu sú obzvlášť detské i na Disneyho (rozprávajúce dinosauro-draky).
„Tak mám dojem, že jsem zas něco skvěle zvládnul.“ Legendárni Daltonovci sú (už zase) na úteku pred spravodlivosťou. Hoc tentokrát by možno bol predsa len presnejší názov Daltonovi už zase na svobodě. Tentokrát totiž prekvapivo z basy neutiekli, ale dostali amnestiu od novozvoleného prezidenta. Lucky Luke však touto šokujúcou informáciou nedisponuje, pekne ho kvôli tomu tí štyria melóni strápnia, potom sa ale citlivý tvrďák Lucky v situácii zorientuje a obe znepriatelené strany nabehnú na bežný režim hrdina/zločinci. Človek síce premýšľa, či nebolo jednoduchšie banku nesťahovať, lež ju nechať na pôvodnom mieste, počkať si na nočnú lúpež a šupnúť ich späť do lochu, ale OK, toto nie je najrealistickejší komiks na svete. Klasika s báječnými dialógmi a pestrosťou deja, ale inak asi najslabší Lucky Luke, akého som čítal. Stále máme dočinenia s veľmi fajn komediálnym westernom, no hlášky už neboli také nákazlivé a ostré, ako v predchádzajúcich Luckyho dobrodružstvách. Občas sa nájde dačo vtipné (pískanie na koňov, neriedená whisky) a absolútne nechápavý, ale o to v živote spokojnejší pes Tramtabum je (opäť) geniálny (skúsil by som mu dať spin-off, možno by to dokázal utiahnuť sám), ale je toho pomenej.
Josef Blažek a Karel Zeman prichádzajú štvrtý raz s komiksovou adaptáciou diela Julesa Vernea. Tentokrát s príbehom nazvaným patrične megalomansky. Pán světa. Čo môže byť viac? OK, pán vesmíru a priľahlého priestoru. No to je iný príbeh. A ja som zase spokojný. Jasné. Netvrdím, že je to najlepší komiks roka. Knižná predloha má okolo 200 strán a komika ledva 30, takže asi aj tomu, kto ju nečítal, musí byť jasné, že sa rapídne "strihalo". Ale od detstva je mi blízka kresba Karla Zemana. Z jeho Přízraku (z kultového deväťdesiatkového časopisu Aréna) mám dodnes zimomriavky a v neposlednom aj traumu, za čo mu veľmi pekne ďakujem. Takže si dodnes rád prečítam každý komiks, ktorý ilustroval. Vo všeobecnosti je mi blízky a sympatický koncept tenkej A4 s voňavým papierom, atmosférickou kresbou a vzrušujúcim retro-nostalgickým príbehom. Veľmi pekná edícia (už tie obálky!). S prižmúreným okom 4*. Zo začiatku príjemný, jemne mystický nádych o diablovi plachtiacom nad hlavami ničnetušiacich, poverčivých ľudí. Je ale pravda, že ku koncu je dej bratý ako z rýchlika (vidno, že takýmto komiksovým adaptáciám by prospelo viac strán, lebo potom sa kľúčové okamihy musia odohrať behom max. jednej strany, čo pôsobí neprirodzene) a šarmantná slečna vďaka moderne pôsobiacim plavkám pôsobí ako keby práve Erika Eleniak nevyletela z torty v Prepadnutí v Pacifiku, ale tu.
Veľmi zlé. Ako keby Straczynski nesmierne túžil napísať superhrdinský komiks, ale ako v DC, tak ani v Marvele ho nechceli k žiadnemu pustiť a tak stvoril lacnú kópiu, ktorá mi nepripadala ani vtipná, ani zaujímavá a už tobôž nie originálna (nesmie chýbať Kapitán Amerika, ale oficiálne to pravdaže nie je Kapitán Amerika, takže sa inak volá a trochu inak vyzerá). Miestami to bola až blbosť; žeby si fakt niekto za celý svoj život nevšimol, že má superschopnosti??? Kresba je typický, drahý americký mainstream s občasným príjemným detailom (keď osoba konzumuje hamburger, odpadávajú z neho na tanier kúsky surovín a pečiva). Toto v USA ak sa nemýlim začalo vychádzať v r. 1999. O 6 rokov neskôr sa Straczynského príbehu chopili v CREW a vydali dva paperbacky pod názvom Vycházející hvězdy. V tomto sa nachádza prvých 8 zošitov a v druhom čísla 9 – 14. Neskôr sága pokračovala a v r. 2020 Comics Centrum vydalo masívny, viac ako 1000-stranový (!) omnibus obsahujúci cca 30 zošitov pod krajším, poetickejším názvom A zrodí se hvězdy... Žiaľ, mňa prvé dve knihy od CREW nebavili do takej miery, že ma striasa pri predstave, že by ma raz niekto nútil čítať omnibus. Dokonca som Straczynského necítil ani skrz inokedy tak báječne odsýpajúce dialógy; tentoraz to bola len tona nezáživného textu s tuctovým príbehom a nesympatickými postavami. Najviac ma pobavila hláška na zadnej strane obálky. No, toto je realistické asi ako ja na lyžiach. Nápad s magickým okamihom, počas ktorého sa v jednu zvláštnu noc zrodí viac ako stovka superhrdinských detí, je geniálny, žiaľ Straczynski sa na to následne vybodol a volil si samé jednoduché (a ešte jednoduchšie – áno, prekvapivo sa to dá) riešenia. Tým sa akékoľvek snahy o báječnú originalitu končia a na scénu veľkolepo prichádzajú nezaujímavé postavy, mdlé dialógy, tuctový dej a zvratové klišé. Ak by som mal hodnotiť čisto stupeň toho, ako ma to bavilo, dal by som 1*. Ale za celkové remeslo (najmä kresličské) pridávam aj druhú. Ale nerád.
Opäť zopakujem, že za nostalgiu by som musel dať nie 5*, ale 256 a prebúral by som nimi strop. Ale je to samozrejme v prvom rade komiks a zas nedá sa len na základe nostalgie hodnotiť každý zo stoviek komiksov, ktoré mi v deväťdesiatkach ako malému resp. puberťákovi kúpili rodičia v PNS, trafikách a od pouličných kolportérov. To je samozrejme niečo, čím ma navždy istým spôsobom ovplyvnili (od tých relatívne bezstarostných čias ubehli desaťročia, komiks je stále so mnou a v duchu hesla „rozdiel medzi mužom a chlapcom je len v tom, že muž si kupuje drahšie darčeky“ som doňho odvtedy investoval tisíce a tisíce eur), ale ak by som mal komiks Mickey Mouse 7/1991 hodnotiť len na základe komiksov a príloh, tak skrátka na 4* nemá. Príloha je pekná, čo o to. Mickey a Minnie na dovolenke, toto mať na začiatku 90. rokov nalepené na stene detskej izby bolo splnenie celoživotného sna (a ambícií). V prvom príbehu Donald testuje hodinky, v druhom sa Mickey a Minnie dostanú do stretu s opičím gangom (!) a zaujme komiks so zajacmi, keďže v týchto disneyovských komiksoch sa v danom období zvyklo všetko staviť na najpopulárnejšie postavy ako Donald, Držgroš, Goofie, Lui, Dui a Hui a nie na podobné postavičky.
Ďalší Ennisov Punisher MAX a opäť hnusne drsná trefa do čierneho (aby sme zostali v kontexte názvu). Ennis Franka zasadzuje do konkrétnych čísel. Takže sa dozvieme, že od vraždy jeho rodiny ubehlo 30 rokov a starý dobrý šialený Frank za ten čas stihol zavraždiť 2000 kreténov, čo z neho mimochodom zrejme robí najdrastickejšieho sériového vraha v dejinách ľudstva. Viem, som smiešny, ale toto už proste považujem za nereálne. Pri takomto pošukovi by bezpečnostné zložky obsadili mesto a behom pár stoviek minút by ho proste dostali. Po predchádzajúcom ambicióznom (tretia svetová, politika, armáda), previazanom (Nick Fury) a zahraničnom (Rusko) dobrodružstve, sa vraciame rovnými nohami späť do New Yorku. Neprekvapivo je to (zase) krvavé, nemilosrdné a sexi. Návrat k tvrďáckym pouličným špinavým koreňom s gangami, zmrdmi a psychopatmi, sa mi páčil. Ennisovi nie je nič sväté. Detto argentínskemu ilustrátorovi Leandrovi Fernándezovi (Conan, Deadpool). Zaujalo ma, že ústredným záporákom je v podstate obyčajný, tuctový magor, akých býva na dedinskej zábave o pol druhej nadránom zo dvadsať. Žiadny nadprirodzene silný súper, ale pošuk, ktorého by Punisher prebil behom... troch sekúnd? Niekedy ale zvyknú práve títo záporáci byť v komiksoch mraziví a pôsobiví (sfleku mi samozrejme napadá Joker). Úplne som síce nepochopil, ako je možné tak ľahko utiecť z basy, navyše ak ste práve brutálnym spôsobom zavraždili bacharku, ale OK, prepáč Frank, už držím klapačku.
Ultimate Spider-Man a spol. 2 obsahuje dva diely Bendisovho Spajďáka a dva diely Ellisovej FF4. Čo sa týka Sieťomila, s konkrétne týmito dielmi som sa stretol už v knihe Ultimate Spider-Man: Moc a odpovědnost. Takže som si ich zopakoval. A presvedčil sa v tom, že Bendis bol fakt macher na dialógy (také tie všelijaké srandy, kedy každý každému skáče do reči a sem-tam niekto nedokončí myšlienku), ale jeho smerovanie Pavúka šlo trochu mimo mňa. Napr. za pohryznutie rádioaktívnym pavúkom je nepriamo zodpovedný budúci Green Goblin. Môže sa to javiť šokujúco, ale osobne si myslím, keďže som čítal aj pokračovania, že z toho vlastne nič extra nevyplýva. Detto Dr. Oc. Je zamestnancom Normana Osborna. Čo z toho? No... v podstate nič, zmena pre zmenu. Na môj vkus lacné. Nepáči sa mi Bagleyho vizuálne prevedenie klanu Parkerovcov ako hipisákov. Starý dobrák Ben vyhlasuje, že by niekoho rád polial benzínom a zapálil. Ufff, stuhla mi krv v žilách. Ben? TEN Ben? Ben Parker??? Trochu mám problém s tým, že Spajdymu kostým vymyslí cudzia osoba. Viac sviežo na mňa pôsobila Fantastická štvorka, žiaľ nie preto, že by bola skvelá, ale proste sa v našich končinách nemôže pochváliť až takou dlhoročnou tradíciou a popularitou ako Spidey a tak ma bavila o štipku viac, celkovo ale táto zošitokniha v mojich očiach nemá ani len na 3*. A Van Damme?! Prečo preboha? Bendisov profil a listáreň potešia, ale uvítal by som viac textových bonusov.
Ôsmy Mickey roku Pána 1991 okrem skvele farebného plagátu stopujúceho Myšiaka prináša samozrejme najmä komiksy. Donald hasičom, Mickey a Minnie v orientálnom dobrodružstve a zvláštnosťou je Hiawath (čítal som českú mutáciu, na slovenský preklad tohto špecifického mena si tu a teraz fakt nespomeniem, ale predpokladám, že bol úplne iný?), čo je indiánsky chlapec konkurujúci napr. vtedajšiemu pravekému chlapcovi Goliathovi. Za nostalgiu 4*,ale kvalita komiksov predsa len asi nie je nadpriemerná.
Za nostalgiu (kupovali mi to na začiatku deväťdesiatok rodičia, kedy som mal rozkošných jedenásť rokov) 5*, ale za kvalitu... no neviem, taký zlatý stred, snaživý, neurážajúci priemer.
Klasický Mister No: džungľa plná nástrah a nebezpečenstva (napokon ale najväčšie zlo neprekvapivo predstavujú mocichtiví belosi), neohroziteľný hrdina a povzdych nad tým, že to nie je farebné. Prales s riekou by vo farbe skutočne neskutočne vynikol. Ono je to fakt Marcom Foderàom krásne nakreslené, preto je škoda, že je to bez farieb. Samozrejme aj čierno-biela kresba má niečo do seba. Niekedy je ešte úchvatnejšia, než farebná. Ale povedal by som, že to nie je tento prípad. Flashback do detstva pekný.
S Mickey Mouseom 1/1992 okrem prílohy v podobe plánu Káčerova prichádza štvorica príbehov a hoc tomu obálka s rybárom Goofeym neodpovedá, hneď dva z nich sa nesú v detskom hororovom duchu s identickou pointou (báť sa treba len strachu, lebo nič nie je také, ako to na prvý pohľad vyzerá). V jednom sa dokonca (opäť raz) pozrieme do Držgrošovej obľúbenej zlatokopeckej minulosti. Mickey Mouse bol (napr. v porovnaní s Káčerom Donaldom) neambiciózny, okrem komiksov a prílohy neobsahoval nič navyše, "len" komiksy.
S číslom 2/99 neprichádza len príšerná príšera (ehm) ako príloha, ale tiež snežná obálka s Donaldom a jeho vynaliezavými synovcami. Na temer piatich desiatkach stranách nájdete okrem vtipov, trikov a hádaniek, samozrejme najmä komiksy. Príde Mickey Mouse na snehu, v inom sa Donald presvedčí o tom, že zajačia labka pre šťastie skutočne nosí šťastie. Nakreslené je to adekvátne (s výnimkou s. 11, kde Hui, Dui a Lui vyzerajú ako jednookí mutanti), napísané taktiež. Fajn priemer. Nič viac, nič menej.
Ako názov napovedá, korenistú írsku kuchyňu bude Frank musieť spláchnuť ruskou vodkou. A tak sa aj stane. Podľa očakávaní je to drsné a ostré. Punisher by nikdy nezabil dieťa, ale paradoxne nemá problém rozpútať doslova tretiu svetovú. Alebo je všetko úplne inak? Čo ak je Punisher v skutočnosti povahou Rus, ale "omylom" sa narodil v USA? Do popredia sa dostáva legendárny Nick Fury, ktorý v tandeme s Frankom Castleom (a nie iba ako šéf Avengers) pôsobí ako nekompromisný tvrďák každé ráno si čistiaci zuby odisteným granátom a nie ako nakrknutý riaditeľ materskej škôlky. Nakreslené je to Dougom Braithwaiteom (JLA: Spravedlnost) bombovo. Komiks zrejme uspokojí Punisherových fanúšikov. Dostanú plus-mínus všetko, na čo sú zvyknutí. Problém je za mňa v tom, že ma ruská zápletka nijak mimoriadne nezaujala a nestrhla, hoc samozrejme uznávam, že sovietsky fíling tomu dodal inú atmosféru, než naposledy, čo je osviežujúce, aspoň sa nedostavuje pocit nudného opakovania. A samozrejme skoro vždy perfektne funguje, ak vedľa drsného drsňáka umiestnite zraniteľné malé dievčatko. Osobne si ale myslím, že Punisherovi viac seknú predsa len priamočiarejšie, politiky zbavené príbehy, v ktorých kosí gangy, teroristov, vrahov a podobnú háveď. Do sveta politiky sa nehodí, nie je to jeho svet. Ale raz za čas prečo nie. Na druhej strane, Frank Castle bol vždy v prvom rade vojak. Armáda z neho spravila to, čím je. Inak je to báječne drsná jazda a explozívna, nebezpečná nálož, takže jemne prižmúrim oko a buchnem ti aj štvrtú hviezdu, ale mám to u teba, Frenku, jasné? A oko prižmurujem aj nad tým, aké jednoduché je dostať sa do prísne stráženého zariadenia s jadrovými raketami.
Spoiler. Hneď na začiatku sa koná šokujúco twist, kedy zistíme, že nielen Mister No, ale ani žiadny z jeho priateľov, s ktorými podnikol nebezpečnú misiu do temného srdca džungle Južnej Ameriky, nezomrel. Toto určite odrovná každú naivnú dušu, ktorá si v Pánovi prsteňov: Spoločenstve Prsteňa myslela, že Jackson nechal Froda zabiť už na samom začiatku cesty k Hore osudu. Inak je Mrtvá voda fajn. Miestami som dokonca zvažoval možnosť prihodenia štvrtej hviezdy, lebo je to ozaj nostalgický mix starosvetského dobrodružstva, pralesa, Indiánov, hadov, opíc, panoramatických záberov na nekonečné zelené (v tomto prípade žiaľ čierno-biele) peklo, mačiet, žoldnierov atď. Treba na to proste mať chuť a zároveň slabosť, toto nie je moderný druh komiksu, hoc paradoxne vznikol v r. 2019, ale jeho tvorcovia robia všetko pre to, aby pôsobil ako keby s „drobným“ meškaním dorazil zo sedemdesiatok. Veľmi tomu chýba farba, s ňou by to bolo drahšie, ale no a čo. Občas to príjemne prekvapí drsnou nekompromisnosťou (finále v osade domorodcov) a nesmie pochopiteľne chýbať ekologické posolstvo a bradaté, žiaľ však neustále aktuálne tvrdenie, že mnohí moderní ľudia si nevážia prírodu a nemajú problém zničiť ju, ak by z toho mali prachy a moc. Akurát ma zarazila menšia blbosť v texte (neviem, či chyba v preklade, nepozornosť, alebo to tam mal už vydavateľ), kedy Indián vraví, že na miesto X je to X dní chôdze a o stranu neskôr už tvrdí, že bude naspäť do nasledujúceho súmraku. A to, ako civilizovane rozprávajú členovia „zaostalého“ indiánskeho kmeňa, je úsmevné (najmä keď som si spomenul na Cannibal Holocaust Ruggera Deodata).
No neviem. Jednotka mi pripadala v rámci možností báječná (hoc až na 4* som to nevidel), ale už v dvojke sa to začalo dejovo komplikovať. Avšak nie pútavo komplikovať. Proste len komplikovať. V trojke ma scenár už vyložene nebavil. Našťastie sa to dá prečítať na posedenie, keďže napriek ambicióznym A4 rozmerom je to tenké a zbavené siahodlhých dialógov. Otázkou je, či nie je trocha smutné za pozitívum nejakého (hocijakého) komiksu považovať to, že ho prečítate na posedenie. Nerozumiem, prečo sa aj v tomto albume vyskytne jeden odvážnejší erotický detail. Pôsobí to rušivo. Buď z toho mali urobiť regulárne akčné sci-fi soft porno, alebo to sem radšej ani nemali dávať. Za kresbu, sympatického drzého hrdinu a koloring 2*.
Po Diamantoch (kde sa ukončila jedna zápletka) prichádza komiks Jerry Drake je Mister No. Opäť začíname širší príbeh, ktorý nemá šancu všetko stihnúť behom jednej knihy a tak nás na konci čaká niekto by asi povedal brutálny cliffhanger. Ale za mňa to bolo trápne. Ak naozaj existuje niekto, kto čakal ZAČIATOK SPOILERU že zomrie hlavný hrdina + vlastne všetci jeho parťáci, tak ten musí byť fakt fest naivný KONIEC SPOILERU. Inak som spokojný. Je to pekné exotické dobrodružstvo z Južnej Ameriky. Presne podľa môjho gusta. Temná džungľa, splavovanie drsnej rieky, smrteľne nebezpeční Indiáni, samozrejme nesmie chýbať presekávanie hustého pralesného porastu mačetami a obrovské pavúky čakajúce na prvú príležitosť, aby vás pohrýzli. Čo chcieť viac? Potešili ma milé hlášky a zámerne silácke dialógy. Samozrejme, vo farbe by to bolo nezmeniteľnejšie (a nezabudnuteľnejšie). Zaujímavé na tomto komikse je, že hoc prvé diely Mistra No začali vznikať v Taliansku v 70. rokoch 20. storočia a aj všetky doterajšie časti vyjdúce v češtine patrili do sedemdesiatok, tento diel radíme do tzv. „novej“ rady. Tá
v zahraničí začala vychádzať v r. 2019 a scenáristické opraty po otcovi série, Guidovi Nolittaovi, prebrala nová generácia v čele s Michelem Masieroom. Sranda je, že archaistickým štýlom schválne budí dojem dávnych sedemdesiatok. Nejak "starodávnym" spôsobom sa mi to páčilo, takže dávam 4*, ale samozrejme musíte vedieť, do čoho idete a tiež je pravdou, že každý týždeň by som takéto "zastarané" komiksy čítať nevládal. Inak v nich ale akiste drieme isté čaro.
Tak toto som potreboval ako soľ. Sakra veľkého tvrďáka Franka Castlea a jeho legendárnu Írsku kuchyňu som si dal po dvoch zväzkoch Morrisonovej JLA a musím skonštatovať: panebože, konečne niečo, čo mi napravilo bublinkovú chuť. Toto nemá s detským čítaním vážne nič spoločné. Áno, Argentínčanom Fernándezom (Conan, Shang-Chi) je to nakreslené na prvý pohľad páčivo a koloristom Deanom Whiteom (áno, tento chlap má fakt farbu v mene) ľúbivo vymaľované, ale drieme pod tým príbeh ostrý ako čili rozmrvené do oka. Plný zlých postáv a mimoriadne temných (ne?)charakterov a akčných scén drsných ako túlavý doberman, ktorý vás nečakane pohryzie na ulici. Na prvé pozretie to nie je žiadny bitúnok. A jasné, človek čítal explicitnejšie veci. Ale akonáhle v čítaní spomalíte, natrafíte na chuťovky typu chlapa, ktorý na tvári už nemá kožu a tak si ju proste nalepil späť lepiacou páskou. Vtedy si poviete, že toto asi naozaj tak úplne nie je čítanie pre malé deti. Škoda, že sa Frankovi vo filmoch a seriáloch darí striedavo oblačno striedavo slnečno. Je to totiž fakt parádna, prekvapivo dobre spracovaná postava. Je však natoľko komplikované správnym spôsobom ju uchopiť, že sa na svete nájde len málo podobných frajerov, ako Garth Ennis. Kresba je plná zarážajúcich detailov, hoc to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať (rozstrapkaný celofán, ktorý býva na sklenených fľašiach piva tesne pod hrdlom). Chápem, že tomu niektorí vyčítate jednoduchý scenár, tak toto je sakra Punisher, čo ste čakali, Umberta Eca? Mne sa práveže priamočiarosť nielenže páčila, ale bola mi fest sympatická. Punisher v zovretí gangov... či skôr gangy v zovretí Punishera. Užite si.
V rokoch 2004 – 2005 vydal Mario Tachecí v češtine (okrem iného) štyri komiksovky Mister No, taliansku dobrodružnú klasiku zo 70. rokov. Konkrétne Atlantik, Živý terč, Chino a Kde je Carlos Gomez (áno, bez otáznika). Posledný menovaný končil cliffhangerom. Vtedajší čitatelia boli zvedaví, ako sa to skončí. Napokon sa po cca dvoch desaťročiach (!) dočkali, ale ako sa vraví: radšej neskoro, ako nikdy. V tomto by som Maria Tachecího potľapkal uznanlivo po pleci za splnenie starých restov. A tak ku nám v r. 2024 zavítal komiks Mister No: Diamnaty, ktorý plynulo nadväzuje práve na spomínaného Kde je Carlos Gomez. A nie, naozaj to nemá nič s bondovským Dr. No. Hoc... i Mister No je neriadená, sebavedomá, mužná, žoviálne-živočíšna akčná sila so zmyslom pre nadhľad a vyžívajúca sa v exotických dobrodružstvách. Preto škoda, že je komiks s výnimkou obálky čierno-biely; všetka tá zelená farba džungle a hnedá mútnej rieky plnej nebezpečných živočíchov by akiste krásne, vzrušujúco vynikli. Keďže je to moje prvé stretnutie so scenáristom Guidom Nolittaom, rozhodol som sa mierne prižmúriť oko a udeliť nadštandardné 4*. Ale ono to na ne zrejme má i bez výraznejšieho prižmurovania. Je to proste dobré, oddychové, dobrodružné čítanie nie ako zo starých čias, ale DOSLOVA zo starých čias. Niekto by povedal: „poplatné dobe svojho vzniku“. Mne sa ale práveže naopak istá archaickosť diela páčila. Uvidíme, čo prinesú ďalšie diely, tam už asi budem prísnejší. Nesmierne sa mi páči menšie paperbackové vydanie, je to sexi. Možno ešte zošitovka by takémuto pulpovému čítaniu pristala, ale to je len taký detail.
Na Džundžiho staršie kusy (Ryby – Útok z hlubin, Balónky oběšenců a další hororové příběhy) to síce nemá, ale bavilo ma to viac ako Tomie, nevraviac o Kočičích deníkoch, ktoré asi potreboval spraviť, aby sám sebe (a možno najmä svetu?) dokázal, že nie je len hororový autor. Ale čo je zlé na tom, byť „len“ špičkový hororový autor? Takže jeho návrat k žánru som uvítal. Milostné strasti něbožtíků trochu klamú telom, čo je chyba zavádzajúcej anotácie na zadnej (prednej, ehm) časti obálky, kde sa ani slovom nespomína, že v skutočnosti manga neobsahuje len jeden ucelený príbeh, ale je to skôr zbierka poviedok. Ústredné „strasti“ tvoria cca 70% a potom sa tu nachádza viacero ďalších, už podstatne kratších príbehov. Kým ten ústredný je na Itóov vkus pomerne neexplicitný (hoc pár chuťoviek by sa našlo), zato silne pracuje s atmosférou mestskej legendy, ostatné „poviedky“ sú už starý dobrý Itó so všetkým puchom, pachom, hnusom a humusom, na aký sme zvyknutí a ktorí samozrejme nesadne každému. Osobne som tohto autora každopádne odjakživa vnímal ako človeka, ktorého zvrátená myseľ je schopná vymýšľať neskutočné úchyláčtiny, ale zároveň ich šikovne kombinuje s prepracovanými scenármi. Nemáme dočinenia len s nechutnou samoúčelnosťou. Určite by som skritizoval obálku a názov – vyvolávajú klamlivý dojem, že vás čaká čítanie pre puberťákov s miernou dávkou mystiky. To fakt nie. Scenáru by som potom vyčítal viaceré nezrovnalosti (kde je polícia?) a nedomyslené univerzum (ako zvyšok sveta berie na vedomie existenciu mesta, v ktorého uliciach sa bežne pohybujú desiatky prízrakov bežne viditeľných normálnym ľudským okom?). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-milostne-strasti-neboztiku-manga
