V 90. rokoch u nás vychádzala tona nielen zahraničných, ale taktiež pôvodných slovenských a českých komiksov. Ak by sme sa tomu všetkému mali seriózne venovať, nevystačilo by to na samostatný článok. Vystačilo by to na samostatnú knihu. Každopádne, jedným z „tých“ komiksových časopisov bol i báječný MixComics, ktorý sa bohužiaľ dočkal jediného čísla. V ňom okrem iného vyšli dva zásadné komiksy: mládežnícke nazvime to všeobecne Tajomstvo starého domu z dielne kultového Laca Csurmu a detské Mestečko pod lopúchom od scenáristu Jozefa Kollára a kresliča Petra Stankoviča. Po nečakane rýchlo skone časopisu ale oba príbehy prekvapivo žili ďalej vo forme samostatných zošitoviek na neveľmi vábnom papieri, no buďme vďační aspoň za ten. V podobe malej zošitovky vyšlo v slovenskom i českom jazyku viacero pokračovaní Mestečka pod lopúchom. Toto je jedno z nich. Neobsahuje absolútne žiadne bonusy ani špeciálne materiály. „Iba“ samotný komiks, rozprestiera sa na cca tridsiatke stranách. Číslo stálo 9 Kčs, vyšlo v r. 1990 a v tiráži na konci je Kolár mylne písaný s jedným „L“. Kým MixComics vychádzal vo veľkom formáte A4, toto sa na trh dostalo v o polovicu menšom formáte, ktorý by ste s trochou snahy (a pokrčenia, ehm) narvali i do väčšieho vrecka na zimnej vetrovke. Po príbehovej stránke by som to z úcty k nostalgii radšej nekomentoval, ale ako naznačuje choze, je to „jednoduché“ i na detského čitateľa. Stankovičova kresba vzhľadom na žáner resp. cieľové publikum báječná.
Od prvých strán plných zvukomalebného českého prekladu Richarda Podaného, skvelých hlášok, dômyselných nápadov, rozkokošených dialógov a chundelatých nápadov (začarovaný obojživelník neustále túžiaci dávať si hubanov), som vedel, že bude dobre. A bolo. Akože jasné, má to temer 200 strán a ako keby to bolo stále o tom istom (hoc de facto nie je... či?). Takže sa možno dostaví pocit monotónnosti. Iznougud, ktorý by sa rád stal kalifom namiesto kalifa, je skvelá zábavná postava (detto jeho verný pomocník Al-Chechtáwí), je síce hajzlík a zmrdík, ale stále v istých mantineloch nechcem povedať sympatický... ale hej, sympatický. Samozrejme, logiku by v tom hľadal len blázon (podľa všetkého by kalifa stačilo proste normálne brutálne zavraždiť, jeho telo hodiť do mora, vojenskej stráži povedať, že kalif odišiel na dovolenku a dočasne velením a vedením poveril Iznouguda).
1990. Len rok po páde komunizmu sa na pultoch PNS objavil komiksový časopis Super Tom a Jerry (na to „super“ sa zabúda, ale fakt sa to celým názvom volalo Super Tom a Jerry), ktorý mi vtedy pripadal byť úplne úžasne fenomenálny. Nečudo, malý tron mal vtedy rozkošných a chundelatých deväť. Prvé číslo malo nezameniteľnú žltú obálku, vyšlo v neuveriteľnom, šialenom, ale v tých dobách bežnom náklade 100 000 (slovom: stotisíc) a to nielen v českej, ale i slovenskej mutácii. V Čechách ho vydával Merkur Praha, na Slovensku Tatran Bratislava. Prvé číslo stálo 17 Kčs a okrem samotných komiksov obsahovalo i pár strán hádaniek a kvízov a na konci samozrejme nesmela chýbať celostranová reklama na mrazené smotanové krémy a recept na jablkovo-pudingovú tortu, pretože každé normálne decko následne rodičov a ich peňaženky začalo bombardovať žiadosťami o kúpu mrazeného vanilkového krému a bleskovým zakúpením ingrediencií potrebných na inkriminovanú tortu v Jednote. Časopis mal cca 30 strán a okrem komiksov s Tomom a Jerrym obsahoval i komiksy s inými hovoriacimi zvieracími hrdinami, ako bol napríklad suchopárny pes Drops, oslík Benny alebo dvojica macíkov Fuzzy a Wuzzy. Mojimi miláčikmi boli psi Haf a malý Hafan, v češtine mdlo pomenovaní Spike a Tyke. Keď som sa ku komiksu vrátil v r. 2025 ako 43-ročný starý pán, zarazilo ma veľa vecí. Sob jediaci biftek. Oslík konzumujúci pečenú hydinu. Trocha ma z toho mrazilo priznám sa. Zaujímavé je i to, že kým v tých časoch sme (vďaka animovanému seriálu) boli zvyknutí Toma a Jerryho vnímať ako nepriateľov na život a na smrť, tu sú nejeden raz priatelia, ktorí sa spolu normálne bavia a nikto nikoho nenaháňa a nechce zožrať, ani iným spôsobom zavraždiť. Pukance vyzerajú ako piesok alebo snehové vločky a pes ide na dovolenku a aby o tom nevedeli zlodeji, nahrá svoje štekanie, pustí ho z magnetofónu, vycapí na búdu odkaz, že je na dovolenke a odíde dovolenkovať. Znepokojený som bol tiež z momentu, kedy dvaja malí bratia zinscenujú svoju smrť a hrajú mŕtvoly, aby dali príučku svojmu strýkovi. Troška drsné, nemyslíte? Akože jasné, 43-roční chlapi by nemali príliš premýšľať nad detskými komiksami, na druhej strane nie je to čudné?
„Ale napokon poznal, že se blíží jeho smrt." Veľmi pekne nakreslené s dôrazom pre občasný šarmantný detail (motorová píla). S Russellovou prácou som sa stretol už v Kouzelné flétně a dalších operních příběhů, čo nalejme si čistého vína nie je práve najľahšie komiksové čítanie, takže som sa Pohádek Oscara Wildea bál. Napokon to však bola báječná jazda. No nie dokonalá a poviem na rovinu, že štvrtá hviezda je s oškretými ušami. Áno, niektoré príbehy sú zdrvujúce (Šťastný princ, Sobecký obr), ale iné vcelku nudné a neoslovili ma zápletkou, ani postavami (Mladý král, Jedinečná raketa). Našťastie to, že je máme dočinenia s knihou (komiksových) poviedok má za následok, že ak vás jeden príbeh nenadchne, je vcelku vysoká šanca, že nasledujúci áno. Zarazilo ma, že bez slova z deja zmiznú chudobní rodičia, ktorí sa o budúceho kráľa poctivo X rokov starali. Ono sú to síce rozprávky, ale s veľmi zvláštnou atmosférou, snovou, azda až dospelou, nejeden raz smutné, kruté, mrazivé a melancholické. Je to o tom, akí sme a žiaľ málokedy je to pekné čítanie, pretože ako v realite, aj vo Wildeových rozprávkach najnevinnejší dopadli najhoršie a svine sa mali dobre. Zanechalo to vo mne brázdu.
Pravdupovediac, prvý diel je nuda. Až neskôr sa to rozbehlo. Takže škoda, že to séria v češtine predčasne zapichla štvrtou knihou. Prvá je len rozjazdová. Zoznamujeme sa s postavami, spoznávame ich svet a tipujeme, aká vlastne bude zápletka. Síce sa to volá Strygy a "striga" v deji skutočne figuruje, no má len cameo. To na jednej strane čiastočne vadí, ale na druhej sa to stará o napätie prameniace z čítania, pretože staré známe porekadlo našich pramaterí vraví, že čím viac sa ústredné zlo ukrýva, tým je mrazivejšie, desivejšie a tajuplnejšie. Atmosféra špionážno-vojenského mystického asi-hororu skvelá, ale z dlhodobého hľadiska bez pomoci vyložene strhujúcich scén, skvelých postáv a dynamických dialógov, nemá šancu sama utiahnuť celú „minutáž“. Nivek a Stín sú skvelá dvojka, tu sa ale ocitli ešte len na začiatku svojej cesty a ešte to nie je ono. Otázky, o čo vlastne ide, či sú nebezpečnejšie „bytosti“, alebo starí bezcitní chlapi v kanceláriách, pre ktorých ľudský život veľa neznamená, sú síce zaujímavé, ale mňa osobne by predsa len viac zaujímali „strygy“, než nejakí starí chlapi.
Oddychová blbosť pre puberťákov, ktorá skvele vyzerá, ale po scenáristickej stránke je to lacný bum-bum šmejd, ktorý sa tvári strašne dôležito a zásadne a pritom sa po ňom žiadny kánon neprepisoval, bola to len búrka v pohári vody. Za scenár max. 2*, ale kresba a farby sú fakt parádne, takže pridávam hviezdu. Billym Tanom z Malajzie (Witchblade, Darkness) je to nakreslené fakt peckovo, veľmi fajn mainstream, ale aj ten treba vedieť robiť. Žiaľ, scenár z anglického pera Andyho Digglea (Green Arrow: Rok jedna, Parchanti) sa nesie v duchu: „No dobre, čo sme tu ešte nemali, tak sme tu nemali ešte napríklad superhrdinu, ktorý sa z nejakého dôvodu ocitne na strane zla a jeho spojencov tým pádom začnú tvoriť záporáci a bude mať plno namakaných akčných súbojov s inými superhrdinami, ale predsa len stále je to superhrdina, takže na konci sa to všetko vysvetlí a znova začne byť superhrdinom a všetci mu odpustia resp. mu nie je čo odpúšťať“. Samozrejme sú tam naflákaní prehnane povedané „všetci“, hoc samoúčelne, ale sú. A keď si poviete, že máte najhoršie za sebou, objaví sa ĎAĽŠIE samoúčelné, pseudo-bombastické cameo. Ako keby slávne postavy čakali v zákulisí v divadle, spoza opony sledovali, ako dostal do držky ich kolega a akonáhle sa ocitol na zemi, vyrútili sa na scénu. A k tomu, ako si týpek uprostred amerického veľkomesta vybuduje nindža-pevnosť a z nej terorizuje zvyšok mesta, sa vyjadrovať nebudem, predsa len môj čas je drahý, už mám 43 rokov, som tesne nad hrobom a toto sú za mňa vyložene detské veci. Myslím, že za všetko hovorí to, že pri mnohých postavách sú napísané mená. Plus treba mať načítaných veľa vecí, pretože sa tu vyskytuje množstvo WTF okamihov (JJJ ako starosta New Yorku).
Spoilery. Príjemné prekvapenie. Niečo medzi (odľahčeným a retro, dej je umiestnený do 60. rokov 20. storočia) Harlinovým Dlhým bozkom na dobrú noc a Brubakerovou Velvet. Nákazlivo nakreslené, chytľavo napísané. Svižné tempo. Srdcovka to nikdy nebude, ale inak veľmi dobré remeslo a nemalá spokojnosť. Obálka slabá, nepresvedčivá. Naopak, skvelé úvodné slovo o krvi. Uznávam, že scenáristicky to nie je žiadny originálny kolotoč (agentka sa pre šéfa stane nepohodlnou a tak šéf na jej likvidáciu nasadí ženinho kolegu), občas som sa nechytal ani pri druhom čítaní (načo ho obe baby povolali do akcie, keď vlastne nič neurobil, ak nerátame to, že sa im vymkol spod kontroly a čo bolo medzi ním a Josieiným nadriadeným), postavy sa správajú nejeden raz divne (svokra sa na vlastné oči stane svedkom toho, ako nevesta brutálne strelí do hlavy cudzieho chlapa a nechá sa ňou uchlácholiť ako keby práve nevidela vraždu, ale to, že mladá žena si do čaju nenápadne fukla frťana slivovice) a Josie má k profesionálnej čističke sakra ďaleko (poriadne jej nevyjde temer žiadny plán na zabitie osoby, zaujímavé je i to, ako ide zlikvidovať chlapca, ktorý je samozrejme sám doma, hoci sa nedávno jeho rodičia stali obeťou vraždy a ktorého strýko je policajt, a o pár sekúnd sa nad ním zľutuje a nechá tento živý dôkaz žiť bez toho, aby sa behom inkriminovaných pár sekúnd stalo niečo, čo by ju malo prinútiť zmeniť názor, lebo veď keď do domu šla, vedela, že má zabiť dieťa). A pravdupovediac nie som si istý, či viem fandiť šarmantnej a odzbrojujúco odzbrojujúcej žene, ktorá seká ľuďom hlavy sekáčikom na mäso. Ale... mne to nevadilo! Viem, je to čudné. Samozrejmosťou je kvalitné vydanie od CC (skoro 300 strán s lacetkou, temer kilo na váhe, pevnou väzbou, prebalom a desiatkami strán bonusov).
Najslabší diel série. Asi je dobre, že to skončilo. Po cca roku sa mi podarilo skompletizovať sériu Gipsy a ako nebola zlá, tak mala i sakra ďaleko k výnimočnej. Ťažko povedať, možno ak by to vyšlo v omnibuse, tak by som prižmúril oko, ale takto rozkúskované ma to až tak nezaujalo a miestami mi to žiaľ pripadalo až ako výslovné trápenie. Kresba skvelá, hodila sa k danej tematike, zápletke, do inkriminovaného sveta. Ale postavy ma nejak extra nestrhli a scenáre ma skôr nebavili, než bavili. Pár žmurknutí na Slovákov a Čechov to v štvorke fakt z biedy nevytrhne. Dá sa povedať, že hlavný dej bol ukončený v trojke a štvorka je nezáživná, nudná nastavovaná kaša s divne absurdnou futbalovou zápletkou a nepochopiteľným správaním postáv (objavia vozidlo plné mŕtvol a polícia ich po pár sekundách nechá v pohode odísť).
V r. 2018 odštartovalo francúzske vydavateľstvo Glénat zaujímavý projekt: tamojší komiksoví scenáristi, výtvarníci, inkeri a farbiari, sa chopili nesmrteľného Howardovho odkazu menom Conan. Slávili úspech, pribúdali ďalšie a ďalšie spracovania. Ku nám sa sága Conan z Cimmerie vďaka Argu dostala prostredníctvom ambicióznych vydaní: vysoký počet strán, lacetka, tvrdý papier, rozmery A4, pevná väzba, viacero obálok na výber, bonusy výtvarného ako i textového charakteru. Prvá kniha v češtine vyšla v r. 2018. Páčilo sa mi, že sa každý z trojice príbehov (Černý kolos, Královna černého pobreží a Za černou řekou) mohol pochváliť iným prístupom, štýlom a výtvarným umením. To zaručovalo pestrosť, sviežosť a originalitu. Ku knihe č. 2 som sa dostal až v r. 2025 (uff, to letí). Medzitým ku mne prenikla vcelku prekvapivá informácia, že ide o nečakane problémový projekt, čo by som teda fakt nebol povedal. Marvelu bola v r. 2022 odobratá licencia na vydávanie komiksového Conana (a daná do užívania Titan Comicsu a Heroic Signatures, z ktorých dielne v češtine Comics Centrum vydalo zatiaľ dva zárezy: Kletbu černého kamene a Dotyk Tamirovy ruky) práve z dôvodu, že Marvel nezabránil vydávaniu francúzskej série a tá údajne šliapala po Howardovom odkaze. Mne to ako rúhanie, či svätokrádež nepripadalo, hoc uznávam, že vravieť o R.E. Howardovi v úvodníku ako o „Bobovi“ je prehnane familiárne. Užil som si aj druhú knihu od francúzskych bratov a sestier, hoc nie až tak, ako prvú. I ona každopádne obsahuje tri poviedky, z nich každá disponuje iným štýlom a typom ilustrácií, čím sa (opäť) docieľuje všehochuť, takže si na svoje príde každý. Mňa vizuálne najmohutnejšie oslovil prvý príbeh Dcera bobrov, ehm pardon, Dcera pána mrazu. Zvyšné dva komiksy ma už až tak neoslovili.
To čo bolo? Toto je psychológia na úrovni, keď vidíte, že niekto konzumuje Milku a pomyslíte si, že asi má rád sladké. Harleen písal a kreslil Chorvát Stjepan Šejić, od ktorého som čítal dvojdielny Chřtán a ako ma v ňom sklamal striedavo nezrozumiteľný a striedavo nudný scenár, tak ma naopak odrovnala úchvatná kresba, ktorá mizerne napísaný komiks robila výnimočným aspoň po výtvarnej, keď už nie príbehovej stránke. Po týchto skúsenostiach som si povedal, že dám šancu Harleen. Prvé, čo ma zarazilo, je, že vôbec nevyzerá ako dielo od rovnakého ilustrátora. Akoby to kreslil ktosi úplne iný, podstatne menej talentovaný. Kresba je čistý mainstreamový priemer. Jediné, čo ma po vizuálnej stránke dostalo, je geniálna obálka. Za tú sa raz CREW dostane do komiksového neba. Keď uvidíte na vlastné oči, pochopíte. Inak sa to žiaľ nechytá na tvorbu takých výnimočných výtvarníkov, ako sú Alex Ross, Adi Granov, Dave McKean, Vicente Segrelles alebo Andrea Sorrentino. Scenár je ukrutne neoriginálny, banálny, predvídateľný. Harley Quinn je jedna z najhorších postáv DC. Snáď nikdy v živote ma v ničom nezaujala. Predsa len, nie som 16-ročná puberťáčka. Samozrejme, nápad vytvoriť psychologicky prepracovaný origin Jokerovej milenky je famózny. Patologický, toxický, chorý vzťah medzi šialeným klaunom zločinu a kedysi nádejnou mladou psychiatričkou-alkoholičkou, ktorá len chce mať niekoho rada, si koleduje o kultový komiks. To by ale bolo treba spracovať ako temný psychotriler a nie uplakanú young adult story. Stjepan sa uspokojil s najpohodlnejším riešením a najmenej prekvapivým prístupom a tým ma sklamal nielen ako umelec, ale dokonca ako človek. Toto je ozaj čítanie pre puberťáčky. Nechápem, ako TOTO môže mať také výborné hodnotenia. Otravne ukecané; more dialógov komiks nerobí psychologickejším, niekedy je menej viac. A Joker... ja neviem, toto nie je Joker, akého chcem čítať. Za mňa to vyzerá skôr ako paródia na Jokera. Jediné, čo sa mi páčilo, bolo viacero verzií jeho „vzniku“, no pochopiteľne aj to je lacno a bez fantázie skopírované z Millerovho Kameňáku (čo následne prevzal Nolan do svojho filmu). Tragédiu Harveyho Denta stokrát mrazivejšie spracovali (už pred desaťročiami) Loeb a Sale v kultovke Dlouhý Halloween. Gotham je tu označovaný ženským rodom. No teda, tomu poviem revolúcia kánonu! Voči samotnému spôsobu vydania od CREW niet čo namietať. Na ničom sa nešetrilo. Veľké rozmery, hrubá kniha plná bonusov, spomínaná špecifická obálka, tvrdá väzba... Ale scenár mizerný a kresba v lepšom prípade priemer. Za mňa osobne jeden z najslabších najlepšie hodnotených komiksov (rozumieme si, hej?).
Tenké i na zošitovku. Prvé čísla šli počtom strán k číslu 32, ale čoskoro sa stenčili na úbohých 24 (a to ešte posledné tri strany tvorí tiráž, reklama a celostranový obrázok Temného rytiera nesúvisiaci s dejom). Na porovnanie: Záhadný Spider-Man od Semic-Slovart mal v priemere o cca 10 strán viac. Papier je fest hnusný. Celkovo je kresba odporne rozmazaná a tlač céčkarská, na úrovni praveku, v lepšom prípade stredoveku (tiráž na prvej strane je temer nečitateľná). Vyskytujú sa tu úplne kuriózne slová: namiesto bežného „kresba“ alebo „ilustrácie“ je použitý výraz penciller, čo však prekvapivo vydavateľstvu nezabránilo v tom, aby umiestnilo tiráž aj na koniec (lebo šak kto by si nechcel prečítať dve tiráže, nie?) a tam pre zmenu už nenájdete pri Edwardovi Hanniganovi „kresbu“, ani „ilustrácie“, dokonca ani ehm „penciller“, ale slovo „ceruzka“. Ceruzka! Pri ilustrátorovi!!! Okrem toho tiráž obsahuje gramatické chyby na úrovni základnej školy („copyright slovenského vydaní“). Úplne od veci pôsobí to, že na jednej z posledných strán je zverejnených niekoľko obrázkov z Bladea. A k nemu žiadne informácie. Uvažoval vydavateľ i o tomto antagonistovi, ale už sa mu to nepodarilo doviesť do úspešného konca? Alebo proste nemal čo dať na jednu stranu a tak tam flákol prvé obrázky, ktoré sa mu „nejakým spôsobom“ (radšej ani nechcem vedieť akým) dostali do ruky? Na zadnej strane obálky vyšla informácia, že Batman bude pokračovať. Dokonca zverejnili obálku, ale k tomu už nakoniec nedošlo, bol koniec trápenia. Aby som len nehodnotil strašné vydanie. Čo sa scenára týka, je príjemne civilný, realistický a ponurý. Ale k zázraku to má fest ďaleko. Možno ak by to raz celé vyšlo v nejakom fajnovom omnibuse, prečítal by som si to rád, ale hodnotiť dej v tomto zošite sa v podstate ani nedá. Batmana je tu hrozne málo, má v podstate len cameo a v príbehu vystupujú iné postavy + Bruce Wayne v civile. Ono sa to ani nedá samozrejme brať ako príbeh, pretože je to len výsek, niečo bolo predtým, niečo potom, takže ak nejakou divnou zhodou náhod z celej série trafíte práve na tento diel, tak absolútne nemáte šancu chytiť sa, to ale nie je kritika scenára (naopak, stojí za ním uznávaný batmanovský matador Dennis O´Neil – Jed, Soumrak Temného rytíře, Zrození démona), ale samozrejme vaša, lebo ste šialení a čítate sériu od päťky.
Spoilery. Sériu Cesta meče som zháňal dlho a som rád, že som si splnil staré hriechy minulosti, ale ruku na srdce: až tak to za to nestálo. Nebolo to zlé a kresba bola úchvatná, ale v prvej knihe doplatila na smiešny miniatúrny formát, v akom prvé dejstvo vyšlo. Vydavateľ sa z chýb (a zaslúženej kritiky) poučil a zvyšok ságy síce vydal v reprezentatívnejšom formáte, ale ani ten žiaľ nedokázal zakryť smutný fakt, že po stránke scenáru, postáv, príbehu, dialógov a vecí s nimi súvisiacimi to nebol žiadny enormný zázrak. Dvojke som udelil 4* možno i za vysokú mieru erotiky. Tá sa ale v závere trilógie nekoná. Pri prvom čítaní ma to sklamalo a ani príbeh ma pravdupovediac nebavil až do takej miery, aby som trojke vedel udeliť až 4*. Tu sa ale ukázalo, aké dôležité je čítať každý komiks minimálne dva razy. Nie vždy, ale nejeden raz veru áno, si totiž práve až pri repríze všimnete detaily, ktoré pred vami boli pri prvom čítaní skryté. A vy si na konci druhého čítania poviete: dočerta, to bolo fakt dobré. Občas je proste fajn s čítaním bojovať a nie všetko dostať pohodlne a lacno naservírované na zlatom podnose. Prvé čítanie som asi odflákol a tak som si pravdupovediac nevšimol, že nezáleží na úchvatne nakreslených, ale dejovo nezaujímavých bojových scénach, ani na rôznych zákulisných pletkách, ale na vzťahu medzi hlavným hrdinom (antagonistom) a jeho majstrom. Ten sa po úvode z deja vytráca, paradoxne sa ale nad ústrednou postavou napriek tomu neustále vznáša jeho tieň. Je a zároveň nie je prítomný. Keď uvidíte, pochopíte. Pri druhom čítaní som ocenil, ako tvorcovia okolo tohto komplikovaného vzťahu všetko rafinovane., ale zároveň nenápadne obtočili. Ste zvedaví, ako to dopadne. A určite nie iba vďaka tomu, že možno aj by budete mať stále pred očami súboj diametrálne odlišných pohľadov na svet, akými disponovali Ewan McGregor a Hayden Christensen v tretej epizóde Star Wars. Ono je to vo všeobecnosti obľúbený motív: žiak prerastie svojho majstra... ale naozaj je to prerastenie? Alebo si vybral zlú cestu, siahol po moci a nie láske a podľa toho to aj dopadne? Lebo ak sa na samom začiatku dáte na zlú cestu, nemôže to s vami dopadnúť dobre. Je to možno klišé, ale klišé, ktoré funguje a klišé, s ktorým sa v živote pri nejakej príležitosti zrejme stretol každý z nás. Niektorých možno sklamalo finále, ale ja som veľmi dobrý priateľ podobných koncoviek už od dôb druhého Kill Billa. Tam tiež celý svet čakal, akou neskutočne dlhou akčnou scénou Tarantino zakončí vzťah Nevesty a Billa. A on namiesto toho použil nádherne nekonečný dialóg! Tu je to čosi podobné. Chápem, že to mnohých sklamalo, ale mňa by naopak sklamalo, ak by to zakončili tuctovou akčnou pasážou. Ale opäť: nefunguje to takto vari aj v skutočnom živote? Čo nás viac ovplyvnilo, možno keď sme boli mladí? To, že nám niekto jednu vrazil medzi oči, alebo to, že si s nami sadol a prehovoril nám do duše tak, ako už nikdy nikto po ňom? A toto všetko som si, ja blbec, všimol až práve pri druhom čítaní. Jasné a nekompromisné 4*. Vlastne ma udivuje, že to dodnes nesfilmovali.
No... tak nič. Transportér ma ani druhý raz nedokázal dostať do svojej moci. Miestami som pravdupovediac ani poriadne nevedel, čo čítam. Čo o to, Dimitriom Armandom (Sykes a prequel Texaský Jack) je to nakreslené a nafarbené dobre, ale neoslovil ma scenár. Ešte v prvej knihe som prižmúril oko nad nesympatickými postavami a nezáživným univerzom (mutácie, huby, post-apokalypsa... nič, čo tu ešte nebolo a navyše spracované banálne), ale druhý raz už ma scenár ozaj vyložene otravoval. Takže 2* aspoň za kresbu.
Jednotka u nás vyšla najskôr v komicky maličkom paperbackovom formáte. O pár rokov neskôr sa na trh dostala reedícia v tvrdej väzbe vo formáte A4. Tú nemám. Mám len malú a i z toho dôvodu som jednotke dal iba 3*. Kresba krásna, ale v malom formáte proste nemala šancu dostatočne vyniknúť. Okrem toho ma až tak nezaujal príbeh, hoc mystická japonská atmosféra bola skvelá. Vydavateľ zvyšok série vydal vo veľkých rozmeroch a samozrejme sa potvrdilo, že v nich je to po vizuálnej stránke úplne iná liga. Stále ma to scenáristicky až tak nechytilo, ale výtvarná stránka je ozaj krásna (+ potešia bonusy), tak musím dať 4*. Hlavne dvojstrany sú veľkolepé a neuveriteľné, no keďže je človek tvor nevďačný, tak si dovolím rypnúť: ach jaj, ešte keby to tak bolo vytlačené na fajnovom lesklom papieri, ktorý by sa mi k takej kresbe hodil viac. A príbeh ma proste neoslovil, nebol zlý, ale nemôžem povedať, že by ma strhol, hoc mal svoje svetlé (či skôr riadne) temné momenty, kedy sa z ľudí, ktorí mali našliapnuté stať sa dobrými, stávajú zlí. Ale tak to už v živote chodí. Určite potešila zvýšená forma erotiky oproti jednotke (kde v podstate skoro nič nebolo).
Dilema. Fakt parádne nakreslené európske sci-fi... žiaľ s fakt priemerným a za mňa nezáživným scenárom. Nebavili ma postavy, nebavil ma svet, v ktorom sa pohybovali. Netvrdím, že je to výtvarný skvost, ale určite veľmi fajn európsky nadštandard. Pravdupovediac nepovedal by som, že je niečo extra zaujímavé vyťažené z toho, že je to svet bez železa (rôzne mutácie sa dali vysvetliť aj inak).
Sľubný štart trojdielnej série plný atraktívnej japonskej mytológie, poetiky, filozofie a vášne. Za mňa jedna z najkrajších komiksových kresieb, akú som tento rok videl. Jej jediná chyba (ale za to nemôže samozrejme) je, že to vyšlo v až smiešne maličkom formáte. Pripomína reklamnú brožúrku historického zámku pre hostí, aby si z návštevy odniesli na pamiatku suvenír a nie plnohodnotný komiks. Miniatúrne rozmery 165x212 mm tomu fakt vôbec nepristanú. Je to tenučký cca 120 gramový (!) paperback, ktorý ak niekam položíte v byte, tri dni ho nenájdete. V poriadnych rozmeroch by krásna kresba fakt vynikla. No a teraz kuriozita, s akou som sa pravdupovediac v našich zemepisných končinách ešte nestretol (a možno už ani nestretnem). Po vlne kritiky české vydavateľstvo vyhlásilo, že nielenže zvyšok série vydá v reprezentatívnejšej rozmeroch (A4, tvrdá väzba, váha cez pol kila), ale dokonca dva roky po vydaní jednotky vydalo jej reedíciu a to práve v tejto už značne dôstojnejšej podobe (takže jednotka de facto existuje v dvoch diametrálne odlišných fyzických podobách). Príbeh ma nijak extra nestrhol a malé rozmery sú fakt katastrofa, tak zatiaľ určite len 3*. Uvidíme, s čím príde zvyšok ságy.
Za mňa už nie až tak silné, ako prvý zväzok. Keby tu bolo viac erotiky, asi prižmúrim oko a dám 4*. Ale ako vraví klasik, keby boli ryby v ri*i, neboli by v rybníku. Jodorowsky sa stráca v postavách, motívoch, skokoch v čase atď. Teda, asi skôr ja, než on. On si išiel (zase raz) to svoje, robí si čo chce, čo sa mu práve hodí do karát a ak sa v tom aj stratí, tak z toho vykorčuľuje so svojráznou eleganciou sebe vlastnou (vlkolak sa síce z človeka na vlka môže zmeniť len počas splnu, ale stačí, že je pánom svojej duše a tak sa môže zmeniť kedykoľvek, aha, super, paráda). Zaujímavé je, že hoc je dej zasadený do univerza plného duchov, prízrakov a vlkolakov, akonáhle sedliak začne kričať, že ho napadli upíri, nikto mu neverí, no tak ale aj to je Jodorowsky, on sa skrátka takými detailmi nezaoberá, to ho nebaví. Vcelku nudné peripetie ohľadom ustavičných, azda až nekonečných bojov o trón. Výborná Liuova kresba. Obálka každopádne hrozná, mali radšej zvoliť obrázok na samom konci, než toto čudo-judo orientované akoby skôr na puberťákov. Pekný koniec, ale predtým vcelku utrpenie čítať.
Ako mnohí iní, i ja som sa s legendou z magazínu 2000 AD Sláineom prvý raz stretol v 90. rokoch v kultovom časopise Crew (a neskôr v dvoch dieloch MODRÉ Crew). Nebolo to zlé, ale napriek tomu, že som bol vtedy drsný puberťák a teoreticky ma fantasy svety so svalnatými makačmi mali nadchnúť, konkrétne Sláine ma už vtedy nijak extra neoslovil (na rozdiel od Conana a najmä miláčika Thorgala). Odvtedy sa Sláine viackrát po r. 2000 vrátil, či už v časopise nazvanom pragmaticky Comics (ehm), alebo v samostatných knihách. V r. 2025 som si povedal, že sa k tomuto pánovi vrátim, ale asi som si vybral nesprávny komiks, pretože Válečníkův úsvit ma nijak extra neoslovil. Nebolo to zlé, možno Sláineovi ešte dám šancu, ale jednaj je to na jedno brdo (má to 208 strán, takže najneskôr od polovice som sa fakt nudil), jednak Sláine na rozdiel od Conana a Thorgala nedisponuje takým zaujímavým charakterom a charizmou a jednak sa mi nepáčila absencia farieb. Toto je skrátka druh komiksu, ktorý vyložene potrebuje masívne, veľkolepo prenikavé farby. Problém mám aj s obálkou, ktorá jednak klame telom (tak nejak nevidím dôvod dať farebnú obálku čierno-bielemu komiksu), jednak na nej Sláineova hruď vyzerá ako bujné ňadrá Pamely Andersonovej a jednak je béčkarská. Pritom vnútri sa ukrýva komiks, ktorý je dobre nakreslený. Najdominantnejšie na mňa pôsobil Sláineov historicky prvý príbeh, ktorý zhmotnila fantastická Angie Kincaidová. Tá žiaľ následne sériu z rôznych príčin prestala kresliť a jej nasledovníci (mužského pohlavia) sa jej síce snažili vyrovnať, no keď som sa neustále vracal na začiatok, musel som kapitulovať a uznať, že Mike McMahon a Massimo Belardinelli síce odviedli kus roboty, ale nemali až také gule, ako Kincaidová. Na scenároch mi vadila istá naivita, zastaranosť a prežitok, predsa len je poznať, že to vzniklo v 80. rokoch. A že to de facto nebolo nikdy nič iné, než nízkorozpočtová a švihnutá kópia Conana. Oceňujem bonusy, ale komiks ako taký ma nebavil, 2*.
No... už to nie je ono. Očarenie z prvej knihy sa druhej nepodarilo zopakovať. Nie je to zlé, ale na štvrtú hviezdu komiks nemá. Samozrejme, znova je parádne nakreslený. Radosť pozerať. Na postavy, stroje, planéty, vynálezy. Proste na všetko. Tak mi napadá, že možno aj toto je rozdiel medzi americkým a európskym komiksom. Ak majú slabší scenár Američania, tak to nejeden raz sami sabotujú podpriemernou kresbou a komiks tým de facto odpíšu. My v Európe naopak na scenár, ktorý si to zas až tak možno ani nezaslúži, nasadíme výnimočných ilustrátorov, ktorí to dokážu uhrať a vytvoria takú skvelú kresbu, že ňou odvedú pozornosť od scenára. Netvrdím, že scenár k UCC Dolores je zlý. To ozaj nie. Naopak, obsahuje sympatické postavy a skvelé scény. Len proste kresba ma bavila viac. Hoc musím uznať, že postavy boli stále sympatické a nielenže sa neustále niečo dialo, ale väčšinou som nemal dojem lacného naťahovania a nudy. Trochu ma ale rušili detaily určené dospelému čitateľovi. Pritom UCC Dolores je ako celok primárne podľa mňa určená nevravím deťom, to zrejme nie, ale v pohode ho môže čítať i mládež. Preto ma zarazilo, že sa najmä v dvojke vyskytuje zopár sexuálnych a krvavých detailov či už vizuálneho, alebo slovného charakteru. V prvej knihe dobre, svižne a pôvabne (hoc vcelku neoriginálne) rozbehnutý príbeh sa v druhej už len pomerne nezáživne motá a zachraňuje ho práve kresba.
Vždy, keď vidím takéto špeciály, nemôžem si nespomenúť na seriálové a filmové špeciály, kde sa slávne americké postavy dostávajú do Európy, dostanú daňové úľavy od daných štátov a za to im pekne spropagujú najznámejšie hotely a architektonické pamiatky. Skoro vždy z toho mám vyrážky, najradšej by som zo zakázal. Alebo populárne postavy oslavujú Vianoce (kraťas Strážcovia Galaxie: Vianočný špeciál), je to strašne napísané a hrozne natočené, ale dobre sa to predáva, keďže ktorý fanúšik by si nechcel pozrieť vianočný zasnežený špeciál so svojimi miláčikmi, všakže? Našťastie, Frank Castle je tvrdý oriešok, odolal tomuto lacnému pokušeniu a i počas sviatočného obdobia je to TEN tvrďák, akého poznáme - a máme radi (niektorí). Hoc musím skonštatovať, že na môj vkus to bolo trošku jednoduché v zmysle, že mám 43 rokov a myslím si, že vianočný Punisher by mohol byť menej prvoplánový a neuspokojiť sa s tým, že tam kydne Franka v kostýme Santa Clausa (najvynaliezavejšie, a ani to nie je žiadny zázrak, na to ide Aaron v tretej poviedke, kde Punisher odrodí „Ježiška“ v stajni a následne prídu traja po zuby ozbrojení králi). A povedal by som, že vystrieľanie istej budovy je už cez čiaru - a to nie som žiadna útlocitná bábovka. Od komiksu netreba čakať nič extra výnimočné, nič čo tu ešte nebolo. Je to "len" zbierka troch komiksových poviedok umiestnená do vianočného poetického obdobia. Ale napísané je to zručne a malo by to uspokojiť v rámci možností (a jemne prižmúrených očí) azda každého fanúšika majiteľa trička s lebkou (jeden príbeh písal drsňák Jason Aaron, autor kultovej série Skalpy). Nakreslené je to dobre a drsne, chcelo by sa dodať punisherovsky, hoc prvý a tretí príbeh vyzerajú na oko predsa len povedzme štandardnejšie. Až prostredný je ilustrovaný výnimočnejšie. Zarazilo ma viacero momentov. Zaznie informácia, že muž je postrelený a stará sa oňho záchranka a hneď v nasledujúcej vete je zmienené, že je to už ôsma vražda za poslednú polhodinu. Hovorí sa, že Punisher na začiatku dostal piatich „jedním vrzem“ a pritom sme videli štyri postavy. A chápem, že postavy v komiksoch skutočne nemajú cit pre normálny štýl obliekania, ale aby sa nájomná mafiánska vrahyňa v zime obliekala ako lascívna gogo tanečnica, ktorej oblečenie viac odhaľuje, než zahaľuje, tak to je ozaj riadne pubertálne.
Pri záverečnom slovnom spojení "Batman navždy" som si spomenul na to, ako som v 90. rokoch bol v kine na tomto trháku. Boli to síce krásne, staré dobré časy, ale pravdupovediac nebol to dobrý Batman, hoc vtedy som mal 14 a vnímal som to ako film desaťročia. Temná deväťdesiatková dvojitá porcia, ktorú prekvapivo nesabotuje ani Cavalier: smiešny típek v kostýme odvážneho šermiara. Pretože je okolo neho vystavaný zaujímavý, ponurý príbeh s tomu odpovedajúcim finále. Začína to možno ako komédia (prípadne rovno fraška?), ale končí to spôsobom, ktorý vás zdrapne pod krk, zatrasie vami a potom vás zbedačených, vysilených a ponížených odhodí do najbližšieho jarku pri ceste a nechá tak ako použitú plienku, ktorú tam z auta vyhodil nezodpovedný rodič. Príbeh z pera Jamesa Robinsona (Amazing Spider-Man: Rodinný podnik, Terminátor Omnibus) mimochodom operuje so záležitosťou, ktorá sa k Temnému rytierovi hodí a to s pátraním po sériovom vrahovi (tentokrát dôchodcov!), čo sme videli už napr. v „kraťase“ Gotham ve světle plynových lamp, no samozrejme taktiež v kultovkách Dlouhý Halloween a Temné vítězství. Vďaka nezameniteľnej kresbe legendárneho Tima Salea ich komiks Ostří pripomína, keďže ako Dluhý Halloween a Temné vítězství, i Ostří kreslil skvelý Tim. Aj keď toto je predsa len iný druh batmanovského príbehu, dalo by sa povedať menej mafiánsky (hoci...). Zasiahol ma tiež druhý príbeh, ktorý nenapísal (a zároveň nenakreslil) nikto menší, než Bryan Talbot - tvorca jedného z najsmutnejších komiksov, aké som kedy čítal (samozrejme Pohádka o zlobivé kryse). Batman sa v jeho nekompromisnej réžii ocitá zavretý v psychiatrickom ústave, nemá svaly, zato závislosť od alkoholu áno (a to v miere väčšej než vrchovatej) a v mysli neskutočný chaos. Naozaj Batman nikdy neexistoval resp. to bol výplod duševne narušeného mozgu, alebo sa v tom ukrýva fígeľ? Potešilo ma, že vysvetlenie je príjemne realistické. Samozrejme, ani toto nie je najoriginálnejšie, keďže Batman sa v zariadení tohto charakteru ocitol už v „kraťase“ Batman 327 z r. 1980, historicky prvom komikse o Arkhame. Občas ma niečo vyrušilo (Batman je naozaj najlepší detektív na svete, keďže dôjde k revolučnému poznaniu, že pohreby bývajú smutné). Možno by som tomu vyčítal vcelku zavádzajúceho Jokera a Riddlera na obálke. Na tejto CREW-áckej edícii mi vadí absencia bonusov a žiadne ozrejmenie situácie, prečo je práve tento komiks taký dôležitý v rámci kontextu. A do češtiny nepreložené obálky. Ale sú to len detaily, inak je super, že v takejto peknej (hoc nalejme si čistého vína predsa len trošku nízkorozpočtovej) podobe vychádza v češtine deväťdesiatkový Batman.
Výbuchy sexu a násilia a skvelá kresba s parádnym koloringom... asi som buran, ale (tentokrát) mi to stačilo viac než požehnane. Jodorowskeho scenár je povedal by som klasika: miestami výborný a v dobrom poburujúci, šokujúci a kontroverzný, inokedy nudnejší, prehnaný, plný teatrálne vzletných slov a do extrému dohnaných skutkov a drastických životných osudových rozhodnutí, po ktorých už nič nemôže byť také, aké bolo predtým. A chaotický. Aby ste si pri druhom čítaní uvedomili, že je to v jadre vlastne strašne jednoduché. I tak sa ale možno budete strácať v tom, kto je dobrý, kto zlý a kto len podľahol zákernému kúzlu (prípadne kto je koho manžel, otec, manželka, dcéra, milenka). Dobrou správou je, že nie je zbytočne (= otravne) ukecaný.
Úplne si nie som istý tým, či milosrdné sestry z kláštora skutočne vyzerajú ako ryšavé zelenooké sexbomby, ktoré by mala problém prebiť aj Zendaya z Dún. Inak skvelá, zábavná, parádne nakreslená a sympaticky odľahčená (nie však vyložene komediálna) akčná sci-fi jazda (pardon, let) plná pôvabných nápadov, rozkokošených postáv a chundelatých scén. Svižný mix westernu a pirátskeho veľkofilmu v sci-fi háve. Trochu predvídateľnom, ale taký je život.
Teda to ale bola škaredá kresba! Napr. WW na s. 54 vyzerá ako spuchnutá unudená megera, ktorá si vyšla a dvojicou oplzlých kamošiek na kávu, kým jej starý ťahá desiatu poobednú po sebe. Kresba vo všeobecnosti je v tomto albume miestami až odfláknutá, mimoriadne pohodlná, bez štýlu a úrovne a miestami ako keby dokonca až detská. Čo nejde dokopy s vcelku drsným a ostrým scenárom (ak som to pochopil správne, v jednej scéne bohovia začnú svojmu väzňovi vyrezávať slezinu, aby ju zjedli), ktorý však tiež má k dokonalosti na grécke kilometre ďaleko. Akože neviem, to Azzarellove porealističnenie gréckych bohov a povestí má niečo do seba (Apolón ako chlap v dobre padnúcom obleku? Prečo nie.). Lež stvárniť Minotaura ako dvojmetrového extra chlpatého kulturistu s helmou a piercingom v nose, to už je predsa len s prepáčením blbé. Na môj vkus nezáživne a nudne zamotané v zmysle kto s kým a proti komu (a prečo). Zrejme je to osud dlho dopredu naplánovaných sérií, ktoré začnú dobre a časom povinne (?) "musia" začať stagnovať, pretože sa nedá (?) konzistentne prichádzať v rýchlom tempe zas a znova s výbornými príbehmi.
Tentokrát ma prekvapivo viac bavil Spajdrmen, než Iksmeni (väčšinou to v Ultimate Spider-Man a spol. býva naopak). Kresba je stále hnusná (teta May, JJJ, Ben Urich a MJ vyzerajú ako škrati zo škandinávskych povier, povestí, mýtov a legiend, Kingpin nepochopiteľne ako obor dávajúci si sumo bojovníkov na raňajky), ale dlhý rozhovor Petra a Mary Jane je presne ten skvelý, zlatý, dynamický, strhujúci a hlboko ľudský Straczynski, akého zbožňujem... a ktorý o sebe dá vedieť bohužiaľ už iba zriedka. X-Meni fajn.
Séria Žoldnéř predstavuje obrovskú výzvu pre recenzentov na celom svete: ako po dvanásty raz napísať to isté, aby to neznelo ako to isté. Opäť je dej nesmierne riedky, občas menej záživný a miestami pôsobí wtf (žoldnierovi podajú tvora s hláškou, aby ho chránil a už o tri okienka neskôr je prebodnutý oštepom, teda poviem vám byť na mieste Whitney Houston, tak si tohto chlapa ako bodyguarda nenajmem). Avšak je to zase raz úžasne namaľované. Zaujímavé je, že tesne pred finále sa Segrelles v predposlednej časti vracia na začiatok a do deja nečakane vracia ženy z balóna (ehm) z prvej časti, Kultu svatého ohně. Tentokrát autor príbeh umiestnil do exotického orientu, takže opäť radikálna zmena prostredia. To je ďalší poznávací znak série. Možno i práve vďaka nemu neupadla do stagnácie. Opäť nechýba cit pre detail, takže napr. ak postava prežije výbuch, má rozrezané čelo. Poteší rozkošný jaštericí Wor (viď. obálka). Lietajúci koberec uff. Priznám sa, nikdy by mi nenapadlo takto ho zmodernizovať, Vicente mal fakt veľkú fantáziu (škoda, že nenavrhoval autá). Palec dole za prehnanú ukecanosť, k tejto sérii sa fakt nehodí. Palec hore za skvelé, početné bonusy.
Ajajajajajaj. Na Parcelu 13 som sa tešil, takže ma vcelku zarazilo, keď som z balíka vybral podozrivo tenký paperback so škaredou, neatraktívnou obálkou a bez bonusov. Celé to na mňa pôsobilo odbitým dojmom. Aby sa to vydalo, aby to mal vydavateľ z krku, aby to nejako, hocijako, dostal von, medzi ľudí. Na jednej strane je to dobre, nový hororový komiks je na trhu vždy vítaný a radšej ho vydať nízkorozpočtovo, než nijako. V tomto prípade mi to ale pripadalo tak, ako keby po tom vydavateľ nadšene skočil, kúpil práva a až potom si uvedomil, že je to vlastne po scenáristickej i výtvarnej stránke nepostačujúce. Avšak už mal zaplatené práva a tak to „nejako“ doklepal do konca, poslal do tlače, rýchlo hodil do predaja a radšej sa neobzeral a šiel dopredu, v ústrety svetlejšej budúcnosti. Určite sa mýlim, ale tak to na mňa pôsobilo. Ilustrátor Glenn Farby pardon Fabry (preacherovské obálky) vytvoril niekoľko brutálnych a (v dobrom, ehm) úchylných výjavov, ktoré by sa nestratili ani v (treba ale dodať, že slabšej) hororovej mange. Žiaľ musím napísať niečo, čo pri komiksoch píšem minimálne: vyzerá to odpudivo a nevábne. A teraz to nemyslím tak, že vyzerá odpudivo a nevábne polovica chýbajúcej hlavy. To je snáď každému jasné, že to nie je žiadna romantika. Myslím to tak, že kresba je nevzhľadná, nepríjemne ťahajúca za zrak a za mňa dokonca lacná, nízkorozpočtová. Jej vinou aj normálni ľudia pôsobia nesympaticky a v tvárach neprirodzene a divne umelo (zaujímavé je, že Fabryho Thor: Vikingové sa mi od neho svojho času veľmi páčil). Scenár Stevea Nilesa (30 dní dlouhá noc, Údolí zrůd) je katastrofa. Jednak pôsobí ako prefabrikát Kingovho Osvietenia a fantázie jeho syna Joea Hilla a síce vykazuje pár zaujímavých, sviežich nápady, ale tie sú v menšine a inak je to čistá hrôza. Čudne na mňa pôsobila už anotácia na zadnej stráne hovoriaca o mladom páre. Pritom vyzerajú ako fotrovci po štyroch nočných s troma otravnými, nervy píliacimi deťmi na krku, pričom dcéry vyzerajú ako protivné a unavené gogo tanečnice pomaly sa chystajúce na výsluhový dôchodok. Scenáru som miestami vyložene nerozumel. Napr. cestujú v noci autom, zrazia osobu, tá sa pred ich očami doslova rozletí na kusy, všade ruky, nohy a litre krvi, viete si to predstaviť. Rodina šokovane vyjde z auta, po masakre sa zľahla zem, nikde ani kvapka krvi - a ich reakcia je vlastne aká? Nijaká? Ani sa o tom následne nikto nerozpráva, proste bez slova ďalej zháňajú náhradné dočasné ubytovanie. Alebo. Dcéra č. 2 začne v izbe kričať, mama vojde dnu a zistí, že potomok ženského pohlavia chcel použiť spoločnú fotku so svojou rodinou a keď matka na fotografiu pozrie, všetci na nej vyzerajú ako prízraky s dierami namiesto očí. A jej reakcia je, že je telefón asi pokazený. O sekundu nato sa na fotke objaví krvavý nápis UMŘI (nie esemeska, proste je to napísané na displeji) a pani matka mobil skrátka vypne a už nad tým nepremýšľa. Alebo. Rodina sa komplikovane balí a sťahuje a ani si neoverí, že nový dom je vhodný na nasťahovanie až o štyri dni. Ja si do kalendára píšem aj že mám poliať izbové rastliny. Podobných chujovín obsahuje komiks veľa. Miestami som nechápal a chytal som sa za hlavu ako v dramatickej argentínskej telenovele. Postavy sa nesprávajú normálne až do takej miery, že som si myslel, že to bude súčasťou šokujúceho záverečného rozuzlenia. Žiadne sa nekonalo. Ak by to bol film, obvinil by som ho z drastického pretáčania a prestrihávania, vinou čoho sa z deja vytratili dôležité scény a tak to pôsobí nekonzistentne, chaoticky, zmätene, nevierohodne, afektovane. Aby som len nekrivdil, páčili sa mi krvavé nápady, občasný dobrý scenáristický nápad a pekne spracovaný vzťah manželov, ktorí sú spolu už dlho a napriek tomu ich to spolu ešte ako-tak baví a vedia si zo seba urobiť srandu. Každopádne, v druhej polovici to bol vyložený chaos. Ani ma to nebavilo čítať. Žiaľ, „musel“ som a to dokonca dva razy, keďže každý komiks principiálne čítam dva razy.
Útrpný priemer. Batman a Gotham pripravujúci sa na hurikán super. Batman so svojou "rodinou" bojujúci proti obrom demolujúcim mesto hovadina. Hádajte, čoho je viac. Žiaľ, uhádli ste. Aspoň je to pekne nakreslené. Za mňa vyložene výplňový diel pozliepaný z príbehov z aby bola sranda rovno troch (troch!) sérií – Rebirth Batman, Rebirth Nightwing a Rebirth Detective Comics. No. Uff. Batwoman a Nightwing nie sú postavy (nehovoriac o Gotham Girl, Spoiler a Orphan), ktoré by som si obľúbil (skôr presne naopak, česť výnimkám), ale tu mi až tak nevadili, lebo nebol čas na zbytočné, otravné kecy. No a to je možno najväčšie plus komiksu: na tej atmosfére pekelnej noci, kedy sa nikto nezastaví a kedy sa kazí všetko, čo sa kaziť môže, akiste JE niečo zaujímavé a ponuré.
Rosiński a Van Hamme nie sú "len" Thorgal. Áno, už zaňho im patrí miesto v prvom rade komiksového neba. Ale oni toho stvorili viac. Oveľa, oveľa viac. Napriek tomu som neveril, že by mohli prekonať môjho zbožňovaného chlapca z hviezd, ktorého neuveriteľné dobrodružstvá so zatajeným dychom čítam od 90. rokov, kedy mi album Dítě z hvězd kúpili rodičia od pouličného kolportéra počas našej návštevy Prahy. A nechcem povedať, že ho Rosiński a Van Hamme prekonali... hlavne je asi divné porovnávať fantasy s realistickou historickou trilerovou drámou a westernom. No minimálne vytvorili rovnako pozoruhodné dielo. Hej, priznávam: bol som skeptický. Ku koncu som ho však čítal so zatajeným dychom a nemohol som prestať. Komiksová kniha Temnými cestami okrem tony fantastických bonusov a jedným slovom nádhernej kresby, obsahuje dva príbehy: Pomstu hrabětě Skarbeka a Western. To prvé ma úplne odrovnalo. Dumasovho Grófa Monte Christo považujem za jednu z najlepších kníh. Prečo ju spomínam? Uvidíte sami, bez spoilerov sa o tom nedá baviť. Vtipom na druhú (alebo skôr na štvrtú?) je, že v deji nepriamo figuruje Dumas (čo je podľa všetkého rafinované odpútanie čitateľovej pozornosti, aby neriešil, ako veľmi to pripomína jeho nesmrteľný román). V druhej polovici sa vyskytlo zopár detailov, ktoré mi nepasovali, ale tvorcovia boli päť krokov predo mnou a nakoniec sa ukázalo, že to bol v skutočnosti plán v pláne. Takže keď už si myslíte, že viete všetko a nemá vás to už čím zaskočiť, zistíte, že v skutočnosti neviete vôbec, ale že vôbec nič. Bravo, dole klobúk. Najskôr som bol rozčarovaný z množstva textu, ale pri konci som lačne nasával každé slovo, každú bodku. Druhý príbeh, nazvaný pragmaticky Western, je, nuž, western. Oproti prvému príbehu je to scenáristicky predsa len slabší. Párkrát som sa dokonca chytil za hlavu. Ale obsahoval i veľmi silné okamihy, pričom kresba je úplne iná (aj farby) a tvorcovia dobre vystihli krutosť, zmar a dezilúziu prameniacu z nepredvídateľnosti Divokého západu. Nepáčili sa mi dva preklepy, niekoľko náhodne vypočutých rozhovorov (to by sa v dobrých scenáristických rodinách fakt nemalo stávať), názov Western (to sa fakt nedalo vymyslieť dačo normálnejšie?) a že Western je rozprávaný ich formou a zároveň obsahuje scény, pri ktorých hrdina nebol a že hlavná postava sem-tam predvída dej. K úplnej dokonalosti tomu chýbali len väčšie rozmery, pretože A4 by tomu fakt pristala o kus viac. Vtedy by som v hodnotení zrejme šiel na plných 5* a to asi aj napriek tomu, že Western je predsa len trošku slabší.
„Říkej mi Al. A ty jsi...“ – „Batman“. Tri čelné zrážky Temného rytiera so Spawnom (alebo skôr naopak?). Hlavne v prípade druhého menovaného pána je to záslužný počin, keďže legenda drsného amerického komiksu vychádza historicky úplne prvý raz až takto (v 90. rokoch sa jemne mihol v časopise Crew a to bolo všetko). Nakreslené je to patrične temne a ponuro. Batman zažil viacero crossoverov (Scooby-Doo, Nindža korytnačky, Sudca Dredd). Tento sa vydaril. Je drsný, určený dospelým, hoc asi to môže čítať aj mládež, nie je to explicitný krvavý bitúnok, to určite nie. Scenáre sú za mňa priemer, plno akcie a nedorozumení, aby sa Spawn a Batman mohli vzájomne posekať a potom si uvedomiť, že sú obaja hrdinovia (hoc u Spawna je to miestami fakt na hrane) a vyraziť spolu do boja proti ozajstnému sokovi. Síce mizerné scenáre (a to na nich prosím pekne pracoval aj legendárny Frank Miller), zato silná charizma Batmana a Spawna, desiatky strán bonusov, kvalitné prevedenie (pevná väzba s prebalom) a skvelá kresba (vrátane parádneho koloringu) z toho napokon robia niečo, čo v mojich očiach JE hodné 4* (hoc áno, s oškretým karmínovým plášťom). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-spawn-komiks
Za mňa na hranici čitateľnosti. Občas som sa letmo pousmial nad vydarenou slovnou hračkou (preklad je fakt báječný, ale pre mňa žiaľ nevtipný) a uškrnul nad vizuálnym gagom. A samozrejme chápem, že ak to niekto čítal v 80. a 90. rokoch, tak to má preňho neskutočne nostalgicko-melancholickú príchuť. Ku mne sa to ale dostalo prvý raz až v r. 2025 a teda nechcem povedať katastrofa, lebo je to presne také, aké to tvorcovia chceli mať, ale je to skrátka úplne mimo môj radar záujmu. Pritom na takého Luckyho Lukea som historicky prvý raz natrafil až v neskorom roku Pána 2022 a chytil ma. Kresba plná desiatok (skôr stoviek) streštených nápadov super, ale jednoducho toto vážne nie je môj štýl, zapasovalo mi to asi ako kefír s červeným vínom. Nemyslím si, že som na takéto veci starý, novým dielom Luckyho Lukea bežne dávam 4*. Ako vraví klasik: neskúsiš, nevieš. ja som skúsil. A raz stačilo.
„Být tebou, nepletu si mé zdráhání bojovat s neschopností.“ No... nie. Už ma to nebaví. 4* by si teoreticky zaslúžila kresba (nič geniálne, ale naozaj veľmi, veľmi poctivý US mainstream bez stôp flákania a uľahčovania si roboty), ale scenár je ozaj nezáživný. Sériu som si skompletizoval, lebo ma relatívne zaujalo prvé, svieže diely, ale časom sa to vyvinulo smerom, ktorý ma príliš nebavil. Už to na môj vkus je po scenáristickej stránke priveľká s prepáčením klišé superhrdinská hovadinka. Čaro tejto postavy tkvie v niečom úplne inom.
Poviem na rovinu, neveril som, že Tanabe prekoná svoj dvojdielny zväzok V horách šílenství. Bál som sa, že toto bude skôr len taký slabší, priemerný dodatok, prteože predsa len vtedy to bol jeden z najslávnejších Lovecraftových textov a dnešná zbierka obsahuje 5 kratších príbehov, ktoré oproti majestátnemu V horách šílenství predsa len môžu pôsobiť... lacnejšie? Našťastie, obavy boli zbytočné. Jednotlivé texty ma u HPL paradoxne príliš nebavili, ale prevedené do podoby mangy povestným Tanabeho geniálnym vizuálnym štýlom sa z nich (ne)prekvapivo stávajú nezabudnuteľné diela ponúkajúce plno úchvatných záberov, nápadov a scenérií. Dobre, CREW. Poprosím tretiu nálož. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-vec-z-temnot-a-dalsi-pribehy-h-p-lovecrafta-manga
Ajajajajaj. Pôvodne som chcel povedať: konečne Lucky bez Daltonovcov. Ale je to bez nich nuda. Úplne tomu padla reťaz. Pritom minimálne album Karavana dokázalo, že Lucky to v pohode utiahne aj sám. Toto bolo ale ozaj slabé, to nemá ani na 3*. Chýbajú rozkošné nápady, chytľavé postavy, ako i hravé a chundelaté slovné hračky. Raz za uhorský rok sa objaví dobrý vtip (zatĺkanie klinca prostredníctvom výstrelu), ale ako vravím, raz za uhorský rok. Dokonca ani hovoriaci kôň už nie je vtipný. Za mňa najslabší Lucky Luke, akého som čítal.
S Tank Girl som sa prvý raz stretol v časopise Crew, konkrétne v čísle 5/1997 (áno, až taký starý dedo už som). Čiernobiela kresba bola zaprataná neuveriteľnými nápadmi a detailmi a scenár vykazoval stopy absolútneho šialenstva, nepredvídateľnosti a netuctovosti. Druhou stranou mince bolo, že napriek tomu, alebo ktovie, možno skôr práve vďaka tomu, ma Tank Girl nechytila. Bolo v nej toho na mňa (tak nejak všetkého) skrátka priveľa. A zároveň paradoxne nič, čo by ma strhlo. Nepozdávala sa mi hrdinka, príbeh, typ humoru. A to som mal prosím pekne sladkých a rozkokošene chundelatých šestnásť! Následne sa ku mne dostal film, ktorý okamžite zavraždil kariéru dovtedy slušne rozbehnutej Lori Pettyovej (Zachráňte Willyho, Bodu zlomu). Bol taký zúfalý, že obsahoval niekoľko animovaných pasáží. V r. 2025 som si napriek tom povedal, že to s tou potvorkou skúsim ešte raz – a kúpil som si Tankerku: Dvě holky, jeden tank. V prvom rade treba povedať, že to nie je TÁ Tankerka, akú poznáme z Crew. Nečakajte špinavý, drsný a z reťaze utrhnutý čierno-biely underground, v ktorom je možné všetko. Nie. Toto je nejaký, ja neviem, moderný a uhladený reštart z r. 2016 vo farbe, ktorý vyzerá ako komiks pre pubertálnu omladinu, najmä dievčatá. Ak to porovnám s tým, čo som kedysi čítal v časopise Crew (bez ohľadu na to, či sa mi to páčilo alebo nie), tak je to ako keby ste v pondelok šli na polnočný koncert rockovej kapely, ktorá je na trhu 4 desaťročia a v piatok doobeda na školské vystúpenie, kde by malý Janko ťažkopádne čosi brnkal na gitare, Betka by neovládateľne trieskala do bubnov a Tiborko by hodil šabľu, lebo by si pár minút predtým tajne cucol z Radegasta, ktorého ráno nepozorovane šlohol svojmu staršiemu bráchovi spod postele. Nie, nie a ešte raz nie, celé zle. Paradoxne, reštart napísal Alan Martin, ktorý písal už pôvodné Tankerky, tomu poviem smutné vymäknutie. Zároveň do komiksu však tvorcovia implementovali nahotu, krvavosť a nadávky, čo pôsobí strašne divne, vôbec sa to k sebe nehodí a nefunguje to. Je to proste blbosť. Ale nie zaujímavá blbosť z Crew, ale proste len lacná hovadina. Asi by som to prirovnal k Harley Quinn, čo je jedna z mojich najneobľúbenejších komiksových postáv vôbec. Silené slovné hračky, mizerný scenár, nesympatické postavy, trápne (a nevtipné) vtipy, hlúpa akcia. Ja vlastne ani neviem, či to má vôbec čo i len na 2*.
Spoilery. Dobre, je načase napísať to na rovinu: Bagleyho kresba je hnusná. Spôsob, akým nakreslil Petra, MJ, alebo tetu May, je strašný, neprirodzený a za mňa jednak nepochopiteľný a jednak neakceptovateľný. Prečo mu najväčšie hlavy v Marvele dovolili takto sprzniť svoje rodinné striebro? Keď sme už pri vzhľade postáv, to čo urobil s Kingpinom? To fakt meria dva a pol metra a vážiť 399 kíl? Prečo? Aj ostatné postavy vyzerajú ako z hororu Múzeum voskových figurín. Napísané je to hovadsky. Kingpin má Spajdyho omráčeného na zemi, strhne mu masku, povie si „hm, nejaký puberťák, nepoznám“ a namiesto mučenia, aby z neho dostal zásadné informácie, ho dá vyhodiť von z mrakodrapu (!). V budove mimochodom aktuálne prebieha veľkolepá oslava s desiatkami hostí. Tí vidia padajúce telo a myslia si, že je to súčasť show. Wow, toto už je hádam aj na nejakú anticenu. A čo ak by sa Spajdy nezachránil a skončil by rozpľasnutý na chodníku? Všade črevá, mozog, iné vnútornosti. Ruky. Nohy oddelené od trupu. To je nový, ultra prepracovaný spôsob zbavovania sa tela a dôkazov? Spajdy si robí srandu, že ho najal Will Ferrel a Kingpin mu na to skočí a začne pátrať po tom, kto je Will Ferrell. Taký sračkový scenár som dlho nečítal. Pachuť trochu napravia X-Meni, hoc scenárista Mark Millar pácha poodbné zvertsvo, ako Bendis u Spider-Mana („šokujúce“ prežitie jednej z hlavných postáv tímu). Našťastie sú X-Meni aspoň stokrát lepšie nakreslení a na rozdiel od prekvapivo skostnatenej bandy okolo Bendisa sa neboja experimentovať (svieža dvojstrana dole hlavou). Tentoraz sa do deja konečne poriadne zamontuje starý dobrý Wolverine. Či skôr mladý a nevycválaný? To skôr, hoc nevycválaný bol aj na staršie kolená, ale tu je ozaj divoký. Niektoré zábery na jeho tvár sa mi nepáčili, vyzeral v nich ako Dylan z Beverly Hills 902 10, ktorý si ráno namiesto jednej kávy uvaril štyri, než TEN legendárny Logan, aké poznáme a akého máme radi. Ani extrémne chlpaté paže situáciu nezachránili. Wolverine bol v Millarovej vízii pôvodne zápornou postavou, ktorú vyslal Magneto na likvidáciu Charlesa Xaviera, ale samozrejme žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí a z kultového obyvateľa Kanady sa veľmi rýchlo stala klasická kladná postava a prirodzene plnohodnotný člen X-Menov. Pravdupovediac nechápem, prečo s nami scenáristi vôbec chcú hrať takúto lacnú hru, ktorej uveria len osemroční chlapci. Nejak to ani nejde dokopy s pomerne drsným a realistickým „teroristickým“ fílingom, aký Millar od začiatku v sérii nahodil. Tradične super je textový bonus (síce v ňom čudne skáče písmeno „T“, ale predpokladám, že šlo o umelecký zámer) oboznamujúci nás s náročnou históriu združenia okolo Profesora X. Nie som jediný, kto by si rád raz prečítal komiksovú knihu napísanú týmto chytľavým štýlom, všakže?
Sympatický historický triler so znamenitou dobovo mystickou atmosférou a mdlým scenárom. Krásne nafarbený, aj nakreslený. Alex Alice si to neskutočne dáva. Najmä na rôzne architektonické skvosty je radosť hľadieť. Žiaľ, scenár ma nezaujal, striedavo ma nudil, striedavo som mu nerozumel a potom som sa kvôli tomu prepadol do priepasti letargie. Druhé čítanie to nevylepšilo, len som sa utvrdil v tom, že to fakt pekne vyzerá, ale čítať sa to nedá. S postavami to bolo snáď ešte horšie. Ťažko pochopiteľný scenár vyzerá ako spin-off 5-dielnej ságy, ktorú som nečítal. Scenár 2*, kresba 4*, spriemerované: 3*.
„Jaké to je mít sex, tati?“ – „Ehm... jdi se radši zeptat mámy.“ – „Už se stalo. Prý si nevzpomíná.“ – „Heh. Heh. Maminka je vtipálek.“ Dlho som premýšľal, prečo tomu nefláknuť 5*. Neprišiel som na žiadny rozumný dôvod. Vravel som si, že maximálne hodnotenie by som tomu dať nemal. Veď je to len morbídny strip. No... nech je! Marcipánovej torte tiež nevyčítam, že je z marcipánu. Pri tomto ojedinelom počine kontroverzného Maxa Cannona (ktorý za toto všetko na 100% pôjde do pekla, o tom nesmie nikto za nás ani len na sekundu pochybovať) som sa cítil ako doma. Jednak ma k Red Meat viažu nostalgické spomienky (čítal som to v deväťdesiatkach v časopise Crew) a jednak zbožňujem WTF humor. Chvíľu som sa pýtal sám seba, či to nie je priveľa, 172 strán o tom istom. Potom som si jednak povedal, že je to ako keby som nadával, že ma niekto núti jesť marcipánovú tortu (prepáčte, dnes mám slabší deň) a jednak to paradoxne do stereotypu prekvapivo neskĺzava, pretože sa nonstop striedajú výrazné postavy a každá je iná. Hoc majú stripy desiatky rokov, dodnes udivujú drzou odvahou. Ale pozor, nie je to nič trápne, ani úbohé. Nečakajte lacnú kontroverziu pre kontroverziu. Toto proste JE vtipné, hoc samozrejme uznávam (a priznávam... a doznávam), že nie pre každého. Tak ale ani Občan Kane sa nepáči každému a to bol nominovaný skoro na desiatich Oscarov. Mne osobne niektorí antagonisti nesadli (bradaté dieťa, mŕtvy klaun, našťastie majú minimálny priestor). No akonáhle na scénu nastúpil chcípák Clyde, (ex?)policajt Stacy, odporný hnusák Mliekár Dan, o úžasnom fotrovi a milovníkovi nudizmu (a úbohých urážok a sirupu proti kašľu obsahujúcim minimálne 78% alkoholu) Tedovi Johnsonovi nehovoriac, nadšene som valil oči. A čo potom crossover chlipne-fekálno-opitého taťku Teda Johnsona a chorého magora Mliekára Dana! Nevraviac o ultra brutálnom poštárovi Mattovi, ktorý bol taký drsný, že to bolo moc i na Cannona a tak mu radšej dal len cameo. Vyzdvihujem za celoživotnú statočnosť, trpezlivosť a ochotu k sexuálnym praktikám jej zvráteného manžela, odmenil Tedovu ženu. Zabúdal som dýchať a mysľou som sa vrátil nazad do 90. rokov. Všetko bolo fajn a bezstarostné, len sme si to neuvedomovali. A ešte niečo. Moja milá, drahá, úbohá malá Karen. Dúfam, že z teba vyrástla zdravá, netraumatizovaná žena. Naplno by som tomu vytkol snáď len drobnosť súvisiacu práve s Karen: raz si Mliekár Dan robí mimoriadne nemiestnu a úbohú srandu z toho, že jej mama je mŕtva, ale neskôr s ňou ide na rande (logicky to tým pádom nemôže byť nová manželka Kareninho otca).
Už som čítal lepších Punisherov. Asi som príliš rozmaznaný inou Ennisovou sériou o Frankovi Castleovi a to MAX-ovskou (napr. diely Irská kuchyně, Matička Rus, či Otrokáři). Toto mi nielenže nesadlo, ale to dokonca považujem za vyložený podpriemer (linka s trojicou samozvaných kvázi ochrancov poriadku je úplne mimo). Bolo to patrične brutálne, nechutné a hrôzostrašné, ale zároveň mi to paradoxne trochu pripadalo ako keby to robili pre mládež (Punishera?????), takže tu nájdete detinskosti na hrane trápnej grotesky (Rusák, pizza, udusenie obrovského chlapa telom ešte obrovskejšieho, neskutočne zlá scéna likvidácie komanda v dome) a potom im povedali, že to bude pre drsných dospelých chlapov, im sa to už ale nechcelo prerábať a tak je výsledkom polodivný polohybrid. V podstate je to akčná komédia, čo sami uznáte, je v kombinácii s Punisherom zločin. Nápad s polomŕtvym Punisherom je na prvý pohľad osviežujúci (keďže väčšinou ho zvyknú poňať ako nezastaviteľne neporaziteľného Robocopoterminátora), no ku koncu som si uvedomil, že ma to nebaví, že z toho nič extra nevyplýva. Z rovnakého súdka je puberťácka kresba Stevea Dillona. Frank pod kresličskou taktovkou tohto pána vyzerá ako Elvis Presley, čo je v kontraste s fotorealistickou obálkou. Mrazivá, ťažkotonážna kresba v edícii MAX mi k Punisherovi sedela viac. Matka Gnucciová mi pripadala prehnaná a jednak, čo je horšie, nedôstojná a ako neúcta voči podobne postihnutým ľuďom. Prekvapilo ma, že Punisher (ktorý je známy tým, že nenosí žiadnu masku, v podstate ani kostým) je prekvapený, keď ho ľudia spoznávajú. Čo musím pochváliť, a to fakt nerobím často (prakticky nikdy), je geniálny obsah na vnútornej strane obálky.
Belgičanom Olivierom Grensonom veľmi pekne nakreslený exoticko-mysteriózny podpriemer s divným vlasatým "európskym Constantineom" v ústrednej úlohe. Príjemne mystickú atmosféru úspešne ničí zlý scenár a nesympatický Koda s imidžom vyslúženého, ulepeného gigola, ktorého to už nebaví. Nuž, drahý Niklos... ani mňa.
V komiksoch už bol hrdinom kde-kto. Netopier. Muž z oceli. Sarkastický kocúr so záľubou v lazaniach. Ale zamestnanec finančného úradu? Wow, tak to fakt nie. Zvláštny štart. Pôsobí dojmom, že to nie je prvý, ale štvrtý diel. Nakreslené aj kolorované je to super, vizuálne sa to na nič nehrá (ako aj scenár), ale do toho "mála" to ide naplno. Viac sa mi páčil druhý diel, Hagenova strategie - a už ani on nebol niečo, kvôli čomu by ste volali (alebo písali) domov. Zaujímavo to ozvláštňuje motív židovského zlata, koncentračných táborov, nacistov. No nestačí to. Hlavný hrdina je po stránke charakteru "nijaký", no disponuje spaľujúcim pohľadom a ešte spaľujúcejšou bielou škicou, o najspaľujúcejšej muške nehovoriac. Nejde ďaleko nielen po ranu, ale ani po oplodnenie. Inak nuda. Našťastie je to veľmi krátke. Nemalo by ale čítanie komiksov spôsobovať radosť a nie pocit „no konečne to mám z krku“?
Spoiler! No... slabé. Ak je to jedna z vašich prvých hororových máng, zrejme si ju užijete, ale za mňa to po Balónkoch oběšenců, Spirálach, Skrýšach a šialených infernách Džundžiho Itóa bolo ako keby som dočítal Grófa Monte Christo a na druhý deň by ma nútili čítať Tri prasiatka. Nič proti Trom prasiatkam! Mám ale pocit, že ono to ani nikdy nebolo zamýšľané ako niečo, čo malo reálne čitateľa šokovať, nedajbože vystrašiť. Nemala to byť konkurencia pre spomenuté tituly. Skôr vzdanie poklony a úcty prastarým japonským mýtom, legendám, strašidelným príbehom a poverám, ktorými rodičia strašia malé deti, keď neposlúchajú. Do kreslenej podoby prevedený rozprávkový folklór, ktorý sa nechcel porovnávať s Itóom a spol. Výnimku tvorí azda len príbeh o lietajúcich hlavách (ktoré som mal aj vo svojej hororovej zbierke Obchádza nás temnota), ktorý je fakt skvelý a presne takým úžasným spôsobom trafený, ako čakáte od slovného spojenia „japonský horor“. No rušili ma v ňom hovadinky. Prečo sa ronin stále smial? Z akého dôvodu škratom naložil ako malým deťom na pieskovisku a trápneho zlodeja sa bál? A zlodej? Čo to malo znamenať? Najskôr chcel ronina lúpežne prepadnúť a obrať od veci, ale istú vec, ktorú uňho našiel, chcel odkúpiť? To čo je za blbosť? Zvláštne bolo i to, že hoc zahryznutú hlavu muž mohol bez problém schovať pod oblečenie, neurobil to a ešte sa s ňou premával medzi ľuďmi, aby na seba pritiahol pozornosť polície a súdu. A prečo dofrasa ronin schoval len jedno bezhlavé telo a nie všetky? Chápem, asi sa to v predlohe takto dedilo z generácie na generáciu. Vyčítať tomu tieto veci by bolo ako považovať za nelogické, že vlk zjedol Červenú čiapočku. No aj tak mi to vadilo. Detto strašne nenápadité zakončenia. Musel som zisťovať, či náhodou nemám zlepené strany a či mi tým pádom niečo neušlo. Odmietal som totiž uveriť tomu, že to tak naozaj zakončili. Ale zakončili. Čiže sa vracia duch ženy, kňaz odhalí, že kvôli výčitkám svedomia kvôli istému listu, list nájde, spáli a duch sa prestane vracať. Koniec. Mladík dokáže oživiť obraz ženy, žena sa zhmotní, je riziko, že ak ju prestane milovať, znova sa vráti do obrazu, on ju ale milovať neprestane a tak spolu prežijú šťastný život. Koniec. Chápem, že to takto Japonci asi majú stanovené vo folklóre a je to ako keby sme riešili, ale možno stálo za úvahu jemne to inovovať. Ostane, legendy sa postupne inovujú, ako všetko na svete. A Jezdec na mrtvole bol tiež úžasne wtf na japonský spôsob. Inak priemer, ba miestami vari azda až podpriemer.
Ako som spomínal už v minulosti, keď došla reč na túto sériu, dlho som si myslel, že problém prvej knihy tkvel v tom, že to bola v podstate „len“ zbierka (komiksových) poviedok. Vtedy som mal dojem, že psie Ú.P.V.O. by si viac užilo jeden dlhší, než sedem kratších príbehov. V druhej knihe už tvorcovia ponúkli aj dlhšie, ale paradoxne sa mi z nej páčili tie kratšie, hmmm. Trojka už úplne opúšťa koncept poviedkovosti; ponúka jeden dlhý príbeh. Žiaľ, mýlil som sa: to, že je niečo dlhšie, ešte neznamená, že je to lepšie (ehm). A to je i prípad zväzku č. 3. No nasledovala ešte štvorka (čo bol v skutočnosti prequel dlhosrstého čaropsa, ktorý mal v prvých troch knihách vedľajšiu rolu), tá taktiež ponúkla „iba“ jeden dlhý príbeh – a ten ma bavil na 4*. Takže som z tejto série zmätený. Čo sa vizuálu týka, nielenže s trojkou už nič nemá spoločné Jill Thompsonová, ale Ben Dewey (ktorý následne robil sám komplet celú štvorku/nulku) sa zlepšil, vyvinul, prekonal miernu evolúciu, vychytal drobné chyby z minulosti, naplno sa do toho oprel a vďaka tomu vyzerá trojka krásne.
V jednu veternú januárovú nedeľu som si Zpěv neznáma opatrne vložil do batohu (predtým som ho jemnulilinko zabalil do trička, aby som minimalizoval poškodenie počas prepravy), vyložil som si ho na chrbát a peši niesol veľa kilometrov z bodu A do bodu B, kde som mal stráviť 12 hodín a tam som ho plánoval celý prečítať. Samozrejme som vedel, že ma čaká herkulovský výkon. Komiks váži viac ako tri kilá a je to tvrdá väzba s lacetkou rozprestierajúca sa na temer 900 stranách (!), čo z neho akiste robí jeden z najmasívnejších komiksov, aký u nás v r. 2024 vyšiel. Napokon som ho nezvládol prečítať naraz. Teoreticky by sa to dalo, ale nevidel som v tom zmysel. Radšej som si to chcel vychutnať rozdelené na niekoľko dní. Bohužiaľ, vychutnávanie sa napokon nekonalo. Príbeh ma neoslovil, nepáčili sa mi postavy, nebavili ma dialógy a celé mi to pripadalo ako detský zlepenec všetkého možného, najmä Dňa nezávislosti a Avatara, a možno aj Na hrane zajtrajška, netuším + všeličoho ďalšieho. Nebolo to zlé, len som v tom skrátka nevidel žiadnu pridanú hodnotu. Dokonca som si vravel, či na podobné bláznovstvá predsa len už ako ročník 81 nie som pristarý. Najviac sa mi páčili nepredvídateľné skoky v čase. Scenár je za mňa za 2**. Nakreslené Talianom Lorenzom de Felicim a nafarbené (tiež Taliankou) Annalisou Leoniovou je to zaujímavo, občas krásne, občas neviete, na čo presne sa pozeráte (a obávam sa, že to možno nebol umelecký zámer). Kresba za mňa 3*. Ale prevedenie zo strany Mighty Boys je každopádne úchvatné (ešte som nespomenul desiatky strán špičkových bonusov a kvalitný papier) a hodné 5*.
No... tak nič. Bavilo ma to síce o čosi viac, ako jednotka. Vidno, že tvorcovia si (logicky) viac boli istí sami sebou a nielen tým, čo chcú oni, ale i fanúšikovia. Ale stále žiadny zázrak. V čase písania týchto riadkov mám za sebou už aj trojku a štvorku a tak môžem s menším šokom skonštatovať, že paradoxne ma z celej série bavila štvorka, čo bol v skutočnosti prequel nesmierne chunderlatého čaropsa, ktorý mal v „hlavných“ troch dieloch skôr len cameo. Čo sa dvojky týka, o jednotke sa tak dlho hovorilo, že je to psie Ú. P. V. O., až to Mignolu zjavne prestalo baviť a tak spolu-napísal scenár k dvojke. Samozrejme rovno tam neprekvapivo flákol Hellboya, lebo šak prečo nie, veď predsa pohodlnejšia samoúčelnosť neexistuje. Škoda, ale niektorí umelci sú skrátka leniví. Na štvrtú hviezdu to každopádne ani v zväzku č. 2 nevidím. „Poviedky“ Křístek má hlad a Mučení jehňátek sú skvelé a hodné 4*, ale ostatné sú buď čistý priemer, alebo dokonca nudný podpriemer. Po dočítaní jednotky som si myslel, že jej hlavný problém je v poviedkovosti. Že ak neskoršie knihy ponúknu dlhšie príbehy, situáciu to zlepší. V druhej knihe sa nachádzajú aj práve dlhšie príbehy, ale že by to situáciu vylepšilo... Naopak, najviac ma oslovili spomínané dva príbehy, ktoré patria k najkratším z celej knihy. Na druhej strane, práve štvorkový prequel (ehm) ponúkol jeden ucelený príbeh a ten bol za 4*, tak neviem, som z tejto série proste zmätený. Som rád, že som ju vyskúšal a určite si ju budem ešte dlho pamätať, pretože veď paranormálne psy a mačky, ale očakávania boli väčšie. Nepochopil som dekapitovanú sliepku na s. 35. Vtip? Skúška čitateľovej (ne)pozornosti? Bonusy a celkové prevedenie tradične á la CC kvalitné a sympatické.
Klasický Tex, ale na môj vkus už nuda a to paradoxne napriek vysokorozpočtovej výprave, hromady akcie a množstvu postáv (žiaľ, vysokým počtom navzájom ľahko zameniteľných fúzatých chlapov v klobúkoch to miestami pripomína paródiu).
Do svätej granule. V CC veľmi dobre, čo vedia. Takže nie je žiadnym prekvapením, že keď som si u nich urobil veľkú objednávku a pribalili mi k nej zadarmo Bestie burdenské 4: Okupované území (čo bol de facto prequel odohrávajúci sa v r. 1947), namotali ma nimi do takej miery, že som si následne kúpil aj prvé tri diely. Prvé, čo ma pri čítaní jednotky zarazilo, bola výtvarná zmena štýlu. Neponášalo sa to na štvorku (ehm, nulku). Neilustroval ju totiž Ben Dewey (ktorého práca na prequele ma fakt bavila),ale sériu štartovala Jill Thompsonová. Jej práca je tiež veľmi fajn, ale na Deweyho sa nechytá. Miestami mi pripadala až trochu odfláknutá, akoby dokonca až detská (napr. na jednej z prvých strán z dvora od strachu utekajúca silueta psa vyzerá ako keby utekal človek s dvoma rukami a nohami). Samy osebe sú scenáre priemerné, ale jedinečnými ich robia samozrejme práve netradiční zvierací psí hrdinovia (netreba zabúdať ani na mačku). Takže napr. jeden príbeh je poňatý teoreticky ako klišé ghost house, čo ale v realite vyzerá tak, že prekliaty nie je dom, ale psia búda. Je to istým spôsobom hovadinka, ale funguje. Na druhej strane to z toho ešte automaticky nerobí výnimočné čítanie. Naopak, scenáre sú, ak dáme bokom to, že to vyzerá ako psie Ú.P.V.O., úplne tradičné, plné klišé a krajnej neoriginality. Čiže je pekné, že nie je prekliaty dom ľudí, ale psia búda, ale vyrieši sa to behom chvíľky a to tak, že na pozemok príde psí exorcista, povie, že sa tu zrejme stalo niečo hrozné a že sa tu pravdepodobne pohybuje duch, ostatné psy skutočne vykopú staré psie kosti, na čo sa im zjaví duch, vysvetlí im situáciu, vyhlásil, že už našiel pokoj, rozplynie sa, koniec. No, to naozaj nie je na Nobelovu cenu za literatúru. Keďže je to v podstate zbierka komiksových poviedok, tak niektoré dosahujú predsa len vyššiu úroveň, ale ani u tých to nie je nič, kvôli čomu by som telefonoval domov. Niekomu možno nesadne ani divný mix detského čítania so scénami vcelku hororovými resp. krvavými. Naplno ma dostal len smutný a silný príbeh nazvaní Ztraceni. Marveláci Pet Avengers ma bavili viac. Uvidíme, s čím prídu ďalšie diely.
Klasické Texovo čierno-biele dobrodružstvo plné pištoľníkov, Indiánov, sombrer, koní, koltov, štipky mysticizmu a príjemne naivného retro dobrodružstva, na ktorom je najobdivuhodnejšie to, že pôsobí dojmom, že vzniklo v 60. rokoch a pritom vzniklo v r. 2003. Povedal by som, že tomu ubližuje absencia farieb, ale to už by som sa vážne opakoval. Napriek hromady akcie, atrakcií, udalostí, postáv, ako i kulís, to na mňa pôsobilo monotónne, stagnujúco a nudne, na čom mal podiel aj neviditeľný hlavný hrdina, oproti ktorému je Mister No (tiež od tohto vydavateľa) charizmatickejší.
No, tak nič. Zázrak sa nekoná a dvojka/dokončenie pokračuje v duchu jednotky. Vlastne ešte o čosi horšom. Kým v nej sme sa dočkali vcelku tradičného zombies fláku so všetkým, čo k tomu patrí, ale aspoň nejakej istoty, dvojka sa sústredí viac na dianie v „dóme“ s bežným obyvateľstvom a vyvolenou časťou žijúcou mimo nich, čo samozrejme nie je nič iné, než zmangovaná Romerova (dodnes akosi nedocenená) klasika Krajina mŕtvych. Pozitívnou správou je, že sa obe knihy čítajú vďaka početnej akcii a krátkym, úsečným dialógom, rýchlo a zbesilo, ale ono je to v skutočnosti skôr asi také víťazstvo, ako keď sa šmyknete na ľade, padnete a nič si nezlomíte, iba vás to dva dni bolí. Za mňa asi najslabšia hororová manga, akú som kedy čítal.
