„Nejmenuju se Logan, brácho.“ Poviem na rovinu, že u mňa to nie je až taká pecka, ako pre mnohých iných, ale každopádne 4* tomu musím dať či chcem, či nechcem. Tá apokalyptická vízia je proste príliš dobrá, rôzne superhrdinské dodatky príliš mrazivé (Hammer Falls) a kresba príliš veľkolepá, krvavá a drsná na to, aby som to dokázal hodnotiť ako priemer (hoci podľa mňa by takémuto druhu príbehu viac sekla čierno-biela). Najmä vďaka radikálne „inak“ poňatému Wolverineovi (pardon, Loganovi) je to skutočne proste dačo iné, než sme v americkom komikse zvyknutí. Trocha mi tam nesedeli dinosaury, logické čudnosti (Kingpin vyzerá ešte mladšie, ako pred 50. rokmi) a Hulkov gang. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-wolverine-starej-dobrej-logan-komiks
„Když se snažíš zlepšit svět, nemůžeš se snažit až moc. Ve jménu svobody nemůžeš nikdy křičet příliš hlasitě.“ JLA práve zachránila lietadlo pred haváriou, ale všetkých 300 ľudí na palube bolo dávno predtým mŕtvych, mali pri sebe bankovky, na ktorých nebol vyobrazený George Washington, ale akýsi Benedict Arnold a majú srdcia umiestnené napravo. JLA tak prichádza na stopu existencii paralelného sveta, v ktorom je všetko naopak. Kým tu je leto, tam je zima. Kým tu je dobrý Batman, tam je zlý Owlman. Kým tu je Lex Luthor záporák, tam je Alexander Luthor klaďas. Je to rovnako naivné, ako zábavné a vlastne aj svojím spôsobom celkom originálne. Síce nechápem, že keď je „tam“ všetko naopak, tak prečo tam za dobrých kope iba Luthor a nie napríklad aj Joker alebo Ra´s Al Ghul. Ale OK, nalejme si čistého vína: v DC tímovkách logika nikdy nebola dôležitá. JLA: Země 2 je slušná jednohubka, u ktorej ma prekvapilo, aká je krátka. S prižmúrenými očami by sa azda dalo povedať, že bonusy (skicáre, obálky a bonusový retro komiks) sú dlhšie, než hlavný príbeh. Čo je možno aj lepšie. Ale inak fajn, taký nenáročný a fajn úvod do témy paralelnej/zrkadlovej Zeme.
Veľa postáv, veľa zápletiek, veľa tém a o nič menej motívov. Síce to po príbehovej stránke drží pokope, ale zub času neoklamete. Je to strašne ukecané, smiešne popisné (postava si myslí niečo, čo je zjavné z nakresleného) a čo je asi najhoršie, je to čierno-biely komiks. Steňolez proste je postava, ku ktorej patria tony farieb, pestrosť. Bez farby to fakt nie je ono. Komiks sa síce snaží odovzdať čitateľovi myšlienku (rasizmus), ale asi vás tým bude otravovať. Hlavné slovo má Kingpin, čo je môj miláčik, ktorý ma baví temer vo všetkom, no v tomto bol biedny. Rozporuplný dojem mám tiež z obálky, ktorá je (na rozdiel od zvyšku komiksu) parádne farebná, ale mohutne zavádza (polovica postáv v knihe nie je). Mimochodom, príbeh nebol dokončený; Lizard sa práve chystal na veľkolepý útok... a to bol koniec knihy. Pokračovania (resp. dokončenia) sme sa dočkali "len" o 16 rokov neskôr v KVS Spider-Man: Stéla předků.
Po tom, čo so sériou skončil Jason Aaron (Skalpy, Muži hněvu), ujal sa jej skvelý Dennis Hopeless. A je to iné. To je asi tá najdôležitejšia informácia. Nikto sa tu po Aaronovi neopakuje. Práve naopak: robí si to inak a po svojom, nemusíte s tým súhlasiť, ale ak sa naladíte na správnu vlnovú dĺžku, užijete si to. Oproti prvým štyrom dielom je Tajná říše iná nielen po vizuálnej stránke. Niko Henrichon (Smečka z Bagdádu) vsadil na rozmazanú temnotu, miestami až jemnú hororovosť. Strange menej hláškuje a jeho svet je po výtvarnej stránke menej veselý a oveľa viac pochmúrny, než sme boli zvyknutí. Mne osobne to vôbec nevadilo. Trocha mi (opäť) vadili rôzne bonusové vedľajšie „poviedky“, ktoré s hlavnou zápletkou v podstate nijako nesúviseli, chaoticky skákali časom a boli raz o tomto, potom o niečom úplne inom a čitateľ bol z toho akurát tak zmätený a rozčarovaný. Napriek tomu 4*, mám tohto mierne arogantného hajzlika veľmi rád.
Čierno-biela kresba sa k Spider-Manovi nehodí. Skutočne nie. A za to uberám jednu hviezdu. Je to síce dosť dlhé, zastarané (scenáristicky, aj kresličsky) a londýnska odbočka mi pripadala mimo, ale jednak je tu Green Goblin (čo je automatické plus) a jednak tento zošit obsahuje jednu z povedzme tridsiatich najzásadnejších vecí, aké Spider-Manovu kariéru v priebehu rokov postretli a tou je smrť istej postavy, ale nebudem spoilerovať. Mimochodom, časť z tohto komiksu v roku 2016 vyšla (konečne vo farbe) v knihe Ultimátní komiksový komplet: Smrt Stacyových.
Film Superman z roku 1978 zvykne bývať považovaný za žánrovú klasiku (mne sa nikdy nepáčil, ale o to teraz nejde) a tak si v DC nesmierne považovali, keď sa im v roku 2006 podarilo docieliť, aby Richard Donner (spolu so svojím bývalým učňom Geoffom Johnsom, ktorý mu mimochodom na filme asistoval) spískal tento komiks. A urobili dobre, s prižmúrenými očami musím dať 4*. Z DC kompletu som v poslednom čase čítal samé chaotické tímovky bez ladu a skladu, tak možnože aj práve vďaka tomu ma Superman: Poslední syn Kryptonu chytil a zaujal v pozitívnom zmysle slova. Napriek početnej akcii ide o komorný príbeh. To sa mi na ňom veľmi páčilo. Žiadne samoúčelne sa zjavujúce postavy (JLA a Batman nemajú v podstate ani len cameo). Niektoré panely sú úchvatné (Zóna prízrakov alebo masívna dvojstrana so zničeným mrakodrapom). Poteší vysoké množstvo bonusov (retro komiks, „Stalo se...“, textovo-vizuálny materiál o postavách, bonusový príbeh o Terabithe a samozrejme „Představujeme...“, galéria obálok a životopisy). Oceňujem decentne spracovanú otázku, či by Superman a Lois Laneová mohli mať deti (resp. nerieši sa tu, či by to bolo fyzicky možné, ale proste sa rieši ich rodičovstvo a to, či vôbec chcú mať deti, čo mi príde veľmi zaujímavé). Mimochodom, viete, aký je pre dieťa vhodný vek na zoznámenie s Batmanom? A s Wonder Woman?
Sú tam fajn momenty (postupné zoznamovanie sa jednotlivých členov JLA navzájom a ich prvé chyby a následne poučenie sa z nich), ale je ich strašne málo a zvyšok tvorí takmer nečitateľný guláš nudnej akcie a nezáživných postáv (ktoré samé osebe vedia byť skvelé, ale treba s nimi správnym spôsobom pracovať a to nie je prípad tohto komiksu). Prvý komiks z DC kompletu, ktorý bol pre mňa vyložene stratou času a jeho jediné plus je v tom, že jeho chrbát mi v knihovničke pomohol skompletizovať pózujúceho Supermana s Aquamanom.
Uncanny X-Men: Druhá generace nie je príliš dobrý komiks, ale je v rámci X-Men univerza kľúčový a azda i revolučný. Na trhu sa objavil v roku 1975 a šlo o reštart univerza. Predtým boli členmi X-Men známe kalibre Beast (hoci ten postupne prešiel k Avengers), Profesor X, Cyclops, Iceman, Havok, Angel alebo Jean Grey (vtedy ešte Marvel Girl). Predaje však klesali, čitatelia o značku strácali záujem a v roku 1970 bolo dokonca úplne zastavené vydávanie nových dielov. Marvel teda vydávanie načas prerušil a keď ho 1975 vrátil späť na scénu, stará generácia v ňom nezomrela, ale proste uznala, že je správny čas na predanie štafety čerstvej krvi a tak sa aj stalo. Profesor X zostal, detto Cyclops a Jean Grey, bez tých to jednoducho nešlo. K slovu sa ale dostali nováčikovia v čele s írskym Bansheem, apačským bitkárom Thunderbirdom, teleportovým cirkusovým démonom Nightcrawlerom, sovietskym obrnencom s dobrým srdcom Colossusom a (a teraz sa držte) najmä s kanadským drsňákom Wolverineom (ktorý debutoval o rok skôr hosťovaním v Incredible Hulk #18). V tomto smere je táto kniha zásadná, to je suchý fakt. Okrem toho treba dodať, že v nej dochádza k viacerým dôležitým okamihom, ako je výskyt Sentinelov, zrod Phoenix, celospoločenská protimutanstká hystéria alebo trojuholník Cyclops-Jean-Wolverine. To sú veci, z ktorých komiksy a filmy čerpajú v podstate dodnes, s menšími či väčšími obmenami. Tým by sme ale nanešťastie s plusmi končili. Kniha je síce hrubá, ale tiež rozvláčna, ťažkopádne, nezáživná a ukecaná. Skrátka zostarla, čo je vidno na trápnych kostýmoch, naivných scenároch a postavách, z nich niektoré boj s časom nevyhrali – a je vidno prečo. Scenáre našťastie miestami obsahujú celkom fajn kúsky, ako je (môj obľúbený) Juggernaut alebo zaujímavý flashback o Storm. S oškretými špicatými ušami ledva-ledva 3*. Pri Leninovom duchovi!
Komiksová adaptácia Spielbergovho filmu. Príbeh je vlastne svojím spôsobom veľmi zaujímavý. Dospelému Petrovi Panovi, ktorý zabudol na Krajinu-Nekrajinu, unesie kapitán Hook deti a Peter sa preto musí vrátiť do čarovného sveta, na ktorý zabudol (!). V komikse je to spracované dosť nezáživne; film, hoci zďaleka nejde o najlepšie dielo Stevena Spielberga, ma v tomto smere bavil viac. Naopak, pozitívne zaskočí ambiciózny vzhľad komiksu, pútavá obálka s kapitánom a najmä tvrdá väzba a pekná, hoci nevýnimočná a občas trošku čudná kresba. Možno by ma potešili aspoň krátke textové bonusy o minulosti/pozadí projektu. Z dnešného pohľadu skôr zberateľská rarita, než vynikajúci komiks. Ale nie je zlý. Vlastne je fajn. To je ale všetko.
„Co bylo dřív? Batman, nebo pošuci?“ Je to dobré. Nie je to srdcovka, ale je to proste dobré. Fakt dobré. Klasická kvalitka zo série Gotham Central, už predposledná mimochodom. Batman je proti svojej vôli odsunutý na okraj policajnej spoločnosti, s čím niektorí súhlasia, iní nie. Má tu len cameo, čo mi ale trošku vadilo, hoci paradoxne predchádzajúcim dielom som čiastočne vyčítal, že je v nich Batmana priveľa (čo len dokazuje, že čitateľovi sa nezavďačíš). Batman a spol. vyzerajú ako pokrútené, trochu surrealistické nočné mory len vo výnimočných prípadoch vyliezajúce z tmy. Ale naozaj majú maličký priestor. Gotham Central 3: V rajonu šílenství obsahuje (aj v porovnaní s predchádzajúcimi dielmi) veľmi málo komiksových prvkov a postáv a je fakt o dennodennej drsnej policajnej rutine (a jednu návštevu Flasovho Keystone City). Palec hore za odvážnu, hoci logickú myšlienku, s ktorou som sa ale prvý raz stretol až práve tu a to je tá, že Batman podporuje turizmus v meste. Scenáre nezapreli filmovú inšpiráciu (Mlčanie jahniat, Prvotný strach).
Ak by bola She-Hulk kniha, nešlo by o román, ale o zbierku poviedok. Vďaka tomu svižne uteká a k slovu sa dostane viacero atraktívnych postáv zo stajne Marvel. Je to svižné, zábavné, milé a originálne a v neposlednom rade ide o menšiu blbosť, než sa môže zdať a hoci to nie je Z pekla alebo Gotham Central, aj poctivé, remeselne výborne zvládnuté jednohubky sú občas skvelé. Palec hore za Pavúčí signál. Koncept superhrdinky obhajujúcej iných superhrdinov (pričom si ako svedka môžete vďaka Doctorovi Strangeovi predvolať ducha) je čertovský. Čo je zaujímavé, to je to, že hoci sú scenáre skutočne „iné“, prekvapivo nenarúšajú univerzum a She-Hulk v pohode existuje vedľa Tonyho Starka alebo Wasp. Mám chuť dať 4*, ale musím smutne uznať, že AŽ TAK ma to zas nebavilo.
Komiksová adaptácia slávneho Singerovho filmu sa radí medzi vtedajšiu deväťdesiatkového vlnu podobne ladených zošitov, ktoré vznikli na základe úspešnej filmovej predlohy (napr. Jurský park, T2 atď.). Čo ma príjemne prekvapilo, je podľa mňa dosť kvalitná a atraktívna kresba Anthonyho Williamsa a Andyho Lanninga; čakal som niečo béčkarské a odfláknuté a ono je to nakoniec veľmi fajn. Po stránke scenára to nie je žiadny zázrak pre každého, kto videl film, ale najmä zo začiatku to nie je úplne doslovná, otrocky identická kópia filmu, ale veľmi jemne si to ide po svojej cestičke. Kladne hodnotím aj dlhé a detailné záverečné dodatky. Naopak, bizarne vnímam fakt, že tento zošit nevyšiel „samostatne“, ale v rámci série Spider-Man ako tzv. „špeciál“.
„Mám pro vás jedno slovo – Joker.“ Gotham Central síce nikdy nebola moja vyložene srdcová záležitosť, ale treba povedať, že ma rozhodne veľmi bavila a v rámci dospeláckych komiksových sérií (napr. Skalpy) patrí bez debaty k čistému, tvrdému nadpriemeru. Drsná, nekompromisná, realistická a temná, ale zároveň svojim spôsobom zábavná a chytľavá. No a koniec je presne taký, aký mal byť. Teda drsný, nekompromisný a realistický.
Je to fakt nádherne, v najlepšom zmysle slova veľkolepo nakreslené. Exkluzívnu kresbu od legendy Alana Davisa (JLA: Hřebík) zdokonaľujú parádne farby koloristu Johna Kalisza. Zaujímavý je i pohľad na známych superhrdinov, ktorí zostarli a ich cesty sa rozišli, hoci by sme nikdy nepovedali, že je reálne, aby k niečomu takému raz došlo. Škoda, že „definitívne posledný“ príbeh FF je viac akčný, než psychologický. Vedel by som si predstaviť stonásobne dojemnejší koniec, ale čo už. Rozumiem tomu, je to predsa len superhrdinský americký komiks. Ale aj tak. Scenár vo všeobecnosti nie je žiadny nadpriemerný zážitok; najmä v druhej (čoraz akčnejšej a na postavy prehustenej) polovici som sa strácal.
Veľmi dobré. Captain nikdy nebol mojím miláčikom, ale treba povedať, že toto sa fakt vydarilo. Kresba robustná a až na pár čudných detailov masívnym spôsobom šťavnatá. Akcia nudná, ale kompenzuje to scenár plný zaujímavých a nepredvídateľných momentov. Najväčším plusom sú ale pôsobivé flashbacky do Stevenovho detstva a šialene výborný nápad absolútne všetko poprieť a „zrazu“ z neho spraviť agenta Hydry. To je proste nápad na nezaplatenie. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-captain-america-steve-rogers-1-hail-hydra-komiks
S oškretými ušami, ale je to za 4*. Nápad spraviť z najčestnejšieho a „najsprávnejšieho“ amerického superhrdinu skrytého agenta Hydry je proste príliš dobrý na to, aby som dal 3* a menej. Ale oproti prvému prekvapivému dielu je to predsa len trošku zosun kvalitou dole a už ma to na druhý raz nebavilo až tak, ako po prvý. Oceňujem každopádne, že tvorcovia pred nudnou akciou uprednostnili dialógy, zvraty a šachovú partiu náročnú na pozornosť (nie zbytočne ostatne komiks otvára celostranový obraz Captaina Americu hrajúceho šachy s povedomými figúrkami).
Pravdupovediac, vôbec neviem, čo si o tom mám myslieť. Páčilo sa mi to? Malo to síce aj slabšie a nudnejšie miesta, ale asi by sa dalo povedať, že áno, páčilo a to tak, že veľmi. Čo sa najviac? To práveže neviem. Rovnako tak som nepochopil mnohé momenty, ktoré scenár obsahoval. Zaujalo ma, že komiks v nemalej miere vôbec nepripomína superhrdinský komiks od DC. Dôvody sú 3. 1: parádna retro atmosféra 40. a 50. rokov 20. storočia. 2: dôraz kladený na politicko-vojnovú situáciu (vojny, vesmírny program, negatívne nálady spoločnosti, neistá budúcnosť, zákerné politické ťahy, porušovanie občianskych práv, potláčanie slobody, sexizmus, vládne perzekúcie, xenofóbia, rasizmus, predsudky spoločnosti, jej stereotypné a krátkozraké videnie sveta). 3: slávne tváre sa tu síce objavia, ale väčšina z nich má v podstate len cameo a hlavné slovo majú postavy, ktoré radový komiksový fanúšik zrejme nepozná a ktoré sú, dá sa povedať, obyčajnými ľuďmi bez superschopností. A do toho tajuplný ostrov s dinosaurami a Vikingovia, no nekúpte to. Rovnako tak ma zaujala pôsobivá vizuálna stránka – na každej stránke je pomerne málo okienok, vďaka čomu dielo získalo na kompaktnosti, prehľadnosti a svižnosti. Zároveň musím okrem kresby Darwyna Cookea vyzdvihnúť skvelú prácu inkera Davea Stewarta (Hellboy, Lex Luthor: Muž z oceli alebo Batman: Zkáza, jež postihla Gotham). Staré dobré časy. Ktoré v skutočnosti vôbec neboli dobré. O konečnom rozhodnutí udeliť tomu „len“ 3* nakoniec rozhodlo to, že každý komiks si (pre lepšie pochopenie, uchopenie atď.) čítam minimálne dvakrát po sebe. Ale tu som na druhý raz mal problém dočítať to a ku koncu dom už doslova odratúval posledné stránky do konca. Ale inak fajn, len to proste nebola moja šálky kávy. Kreslené celovečerné spracovanie z r. 2008 sa mi páčilo o kúsok viac.
„Nejde být celý život znechucený a pohoršený. To byste se zbláznil.“ Božie. Famózne vizuálne spracovanie a prekvapivý scenár s tradičnými postavami, ale spracovanými veľmi netradične. Zbožňujem, keď vydavateľstvá rozviažu scenáristom ruky a tí si so slávnou postavou môžu robiť doslova čo chcú. Napríklad ju premiestniť do roku 1933 a urobiť z nej noir. Bolo to dospelé, drsné, vážne. Dokonca bez hláškujúceho Spajďáka, čo je skutočne nevídaná vec, ale súhlasím s tvorcami, že do danej doby sa to nehodilo. Prvý príbeh s Goblinom ma bavil viac, na druhom však oceňujem, že sa nezľakol mrazivej, kontroverznej zápletky (a dotiahol ju do škodoradostného konca v Nemecku). Petra najviac ovplyvnila nie ani tak násilná smrť milovaného strýka Bena, čo je aj v Noir, ale skôr to, že jej mohol zabrániť, ale nezabránil - a to už v Noir nie je. To je zaujímavé, ale neviem, čo z toho vyplýva. Peter je tu veľmi nevýrazný, ako postava ako keby tu ani nebol (a jeho alterego sa nevolá Spider-Man). Nevyhovoval mi ani jeho rýchly „zrod“, no zas aspoň nás nikto zbytočne neotravoval vecami, ktoré dávno poznáme. Noir nie je dokonalý, ale je to skvelá vec a parádna ukážka trocha „iného“ Spajďáka.
Žiadny zázrak, ale napokon aj tak v rámci možností príjemné prekvapenie. No hoci je to na zoznámenie sa s (predsa len menej známym) superhrdinom ideálne, po tomto komikse si asi druhé rande s Unionom nedohovoríte. Kniha pozostáva z dvoch príbehov. Prvý (Tradice, víra a osud) z konca 90. rokov ho ukazuje v upírskej problematike, čo je fajn. Ak by druhý príbeh nebol o čosi slabší ako prvý, prihodím štvrtú hviezdu. Lenže je. Pád Londýna z roku 2004 sa pokúsil Jacka aktualizovať pre novú, teroristickú dobu. Príliš to nevyšlo. Zmodernizovaný Union Jack (až na občasné zmienky o robotníckej triede) je úplne rovnaký, ako Captain America (ktorého Brubakerovým pojatím sa ostatne tvorcovia zjavne inšpirovali), avšak bez Captainovej charizmy (a bez talentovaného Brubakera). Pád Londýna je parádne nakreslený. Kresba a akcia sú fakt masívne a veľkolepé (aj keď pravdupovediac upírsky príbeh, o čo bol skromnejší a relatívne komornejší, mi sadol viac aj vizuálne vďaka vyblednutému štýlu). Inak je to strašne banálny komiks. Union má veľa spoločných bodov nielen s Bladeom (upíri), ale i s inými národnými hrdinami oblečených vo vlajkách svojich štátov a to ako s Capom, tak i (rovnako britským) Captainom Britainom; oproti nemu je Jack menej slávny paradoxne napriek tomu, že sa na komiksovom poli zrodil o niekoľko mesiacov skôr. Zaujímavosťou je, že ide o dedičné predávanie kostýmu, v čom je Union Jack podobný Fantómovi alebo Robinovi. Rozmýšľal som nad tým a zistil som, že Jacka by od „iných“ odlíšilo práve jeho anglické občianstvo. Keby prestal behať po ľahko zameniteľných uliciach (ak by sa občas v zábere nevyskytol červený autobus, ani neviem o tom, že som v UK) a orientoval by sa iba na geniálny, pochmúrny a neskutočne atmosférický anglický vidiek. Taký vidiecky superhrdina. Prečo nie? Škoda, že na toto tvorcovia postavy nenabrali odvahu (alebo im to proste len nenapadlo, ale tomu sa ťažko verí).
Rád by som z toho bol nadšený, ale toto nebola revolúcia, ale „len“ evolúcia. Hrúbka (či skôr tenkosť ehm) mi bola od začiatku podozrivá. Môže sa niečo zásadné (pod scenárom je podpísaná komiksová legenda Grant Morrison – Arkham: Pochmurný dům v pochmurném světe, Batman a syn) zmestiť na stovku strán? Čo by nemohlo. Jasné, že môže. G jako genocida ale nie je ten prípad. Je to vlastne len ochutnávka a keď čakáte, čo sa stane, nastáva koniec. Dobrou správou je, že „zvyšok“ v českej mutácii (ehm) nájdete a to hneď dvakrát: jednak v rámci UKK (devätnásty diel s názvom Impérium) a jednak v dvojdielnej crewáckej sérii New X-Men z rokov 2007 a 2010 (pod rovnomennými názvami, teda G jako genocida a Impérium). G jako genocida ma oklamala telom. Keď som ju otvoril a prečítal si úvodné slovo a videl parádnu kresbu Franka Quitelyho (ktorý s Morrisonom spolupracoval už na JLA: Země 2), mal som dojem, že sledujem skutočne niečo, čo zatriaslo univerzom. Kľúčové a zásadné. To sa však nakoniec nepotvrdilo a volím opatrné 3*, hoci priznávam, že by som rád prihodil aj štvrtú hviezdu. Ale nemôžem, lebo prvá polovica ma fakt bavila (všetko, kde je džungľa, je moje), ale od stredu to už nebolo ono, prichádzali veci, ktoré ma míňali alebo nezaujímali (prípadne som ich jemne nepochopil) a celkovo to v rámci UKK hodnotím ako fajn priemer (t.j. nie pecka á la Zázraky alebo Daredevil: Ďábel strážný). Oceňujem zoštíhlenie, čo sa počtu postáv týka, zvrat ohľadom ústredného záporáka a dobré uniformy (bavili ma aj postavy, ktoré ma obvykle nudia – Profesor X, Emma Frost).
V 90. rokov zažíval komiks v USA ťažké obdobie. Predaje klesali, ruka v ruke s ním logicky i celkový záujem fanúšikov o jednotlivé série. Dokonca nechýbalo veľa a Marvel by ako vydavateľstvo skončil! V rokoch 1996 – 1998 oznámil riadený bankrot. Projekt Ultimate bol steblom, ktorého sa z posledných síl chytil a tajne dúfal v aspoň ako-taký úspech, ktorý by zabránil najtragickejšiemu. Jeho úlohou bolo samozrejme prilákať nových fanúšikov a tým pádom zvýšiť predaje. Avšak dôležité bolo aj to, AKO k tomu malo dôjsť. Mnohí mocní ľudia v Marvele v čele s Joeom Quesedom vnímali negatívne, že sa zo superhrdinov stali otcovia a manželia, že im pribudli šediny. Verili, že možno azda i to čiastočne je zodpovedné za odlivom fanúšikovskej obce. A tak sa rozhodli vrátiť postavy do mladých liet. Stal sa zázrak: z Ultimate sa vykľul trhák. Nečudo, Marvel si jednak ako vlajkovú loď vybral odjakživa milovaného Steňoleza (ku ktorému sa tínedžerské roky proste hodia) a jednak na napísanie scenára najal Briana Michaela Bendisa. Kým menej schopní scenáristi by Spajďáka aktualizovali pre nové publikum len tým, že by mikroskop vymenili za počítač, Brian si zvolil ťažšiu cestu. Vzal notoricky známe postavy a prepracoval ich, ale zároveň nie až tak, aby z nich spravil diametrálne odlišné. Jasné, je to stále Spider-Man. Musí byť prítomné pohryzenie rádioaktívnym pavúkom, školská šikana a ikonická smrť strýka, no je to detailnejšie spracované. Ak sa v pôvodnom komikse zo 6O. rokov vyskytol strýko len v hŕstke záberov a hneď nato umrel, v Ultimate je s ním pracované kvalitnejšie, aby nám prirástol k srdcu a aby sme pochopili, prečo navždy zostane jednou z najdôležitejších osôb v Petrovom živote. Trocha „iný“ prístup je poznať aj na Harrym Osbornovi, ktorý je sem zakomponovaný šikovne, hoci v starých komiksoch venovaných zrodu Spajďáka nebol. Rovnako tak je do reštartu rafinovane zaradený jeho šialený otec. Norman Osborn má v Ultimate väčší vplyv, než by kto bol kedy povedal. Isteže, niektoré zmeny sú kozmetické (Peter si neušije kostým sám), ale obecne je Bendisov prístup fajn. Na strane druhej, hoci sa v Marvele snažia tváriť, že ide o geniálny počin, ktorý nanovo postavil (prestaval?) Spajďákove univerzum, napriek všetkej (často fantastickej) snahe je to proste len „remake“, ktorému do dokonalosti chýba ej veru nemálo! Kresba sa mi spočiatku páčila a bavila ma, bola monumentálna a urastená, plná farieb a akcie. No s pribúdajúcimi stranami ma začala nudiť a nakoniec som ju vyhodnotil ako na môj vkus priveľmi detskú. Dávam 4* a priznávam, že štvrtá hviezda je „len“ za to, že z historického hľadiska ide o zásadnú spider-manovku, ktorú tým pádom musím odlíšiť od menej dôležitých, nevydarenejších, zbytočnejších. Pozoruhodné je, že Bendis Pavúka najskôr reštartoval takto a keď to začala byť priveľká rutina, reštartoval ho druhý raz vymyslením postavy černošského Spider-Mana (u nás napr. Miles Morales Ultimátní Spider-Man). Pre poriadok dodám, že v r. 2012 začala sériu Ultimate Spider-Man vydávať CREW v samostatných „zošitových knihách“ pod zvláštnym, ale výstižným názvom Ultimate Spider-Man a spol. Takže ak máte Moc a odpovědnost a chcete vedieť, čo bolo ďalej, kupujte si sériu Ultimate Spider-Man a spol. až od čísla 5. V CREW ale na to šli rafinovane: ak aj vlastníte Moc a odpovědnost, stále sa vám oplatí Ultimate Spider-Man a spol. kupovať od č. 1, keďže okrem Stenolezových dobrodružstiev magazíny obsahujú aj iné komiksy (Fantastic Four, X-Men).
Nie je to úplne moja šálka kávy, ale musím dať 4*. Je to proste príliš rozkošné (piráti sa radšej potopia sami, keď vidia Obelixa), hravé (dabované rozhovory, titulkované informácie), vynaliezavé (dopravné značky), šikovné (noviny) a milé (suveníry). Inteligentnejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Roztopašná zrážka dvoch tak rozdielnych svetov, ako je ten galský a ten egyptský. Hravé používanie citosloviec (ťuk ťuk, haf haf, plesk plesk). Exotická pieskovo-pyramídová výprava plná vizuálne podmanivých atrakcií.
Toto nie je ani len na 3*. Nemám príliš v láske staršie komiksy. Sú ukecané, scenáristicky zlé (s ohľadom na dnešnú dobu, samozrejme chápem, že vtedy také byť nemuseli) a väčšinou zostarla aj kresba. Daredevil: Na černé listině nebol najhorší (akcia je na svoju dobu plná nápadov), no mne sa viac páči to, čo s Diablom z Kell´s Kitchen robil Kevin Smith alebo Mark Waid, než Frank Miller, odpustite rúhanie. Navyše treba dodať, že sa tu stretneme s príbehmi, s ktorými nie je Frank spätý už ako scenárista, ale ešte „iba“ ako kreslič. Za scenármi stojí Roger McKenzie. Hoci je meno (polo)zabudnuté, z historického hľadiska (čo sa Daredevila týka) je kľúčové. Rogerove scenáre nechávajú ďaleko za sebou nešťastné superhrdinské orgie a stavajú Daredevila do polohy samotárskej, trudnomyseľnej, pochmúrnej, smutnej a ponurej. Práve komorná, sympaticky realistická kriminálna pozícia (špinavé bočné uličky, prístavy ako stvorené pre páchanie zločinu pod rúškom tmy, mafia a jej kruté praktiky) Mužovi bez strachu sekne viac, ako boj o záchranu sveta v spoločnosti iných kostýmových superhrdinov. Ide o posledný diel série UKK a nemôžem sa zbaviť dojmu, že si ako ukončenie dlhoročného vydávania mohli jednak vybrať epickejšie finále a jednak mali zvoliť lepšiu obálku (napr. bonusový plagát, ktorý sa objaví v druhej polovici). V nemocnici hospitalizovanému Daredevilovi dovolia nechať si masku a časť kostýmu? Zo súboja s Hulkom sa toho dalo vyťažiť viac, takto to vlastne ani je plnohodnotný súboj, skôr svojrázna debata. Pozitívne vnímam príbeh o Mattovom otcovi, ktorý sa v poslednej chvíli rozhodol zachovať si pred synom tvár.
Séria NHM nie je dokonalá a na DKK alebo UKK sa nechytá, ale jedno jej musím uznať: svoj účel (zoznamovať nás s menej slávnymi superhrdinami a antagonistami) plní ukážkovo. Že nejde (väčšinou) o žiadne svetoborné scenáre v tomto prípade zas až tak za dôležité nepokladám, hoci inak som na scenáre sviňa. Herkules ako marvelácky hrdina? O tomto budú mnohí čitatelia dozaista počuť prvý raz. „To myslia vážne?“ budú sa pýtať. Ale keď to fungovalo s Thorom, prečo by nemohlo s Herkulom? Mňa najviac na komikse prekvapili dve veci: že je prekvapivo dobrý (aj keď o žiadnu extra pecku pochopiteľne nejde, ale to od NHM dávno neočakávam) a že Herkules sa od Thora razantným spôsobom líši, hoci by sa mohlo zdať, že ide o jeho kópiu. Prvý raz sa v Marvele objavil Thor a Herkula začali používať až práve po zamyslení sa, či by ich univerzum neznieslo ešte jedného mytologického hrdinu. Prvý príbeh (príznačne nazvaný Souboj titánů) je retro. Ide o historicky prvý výskyt Herkulesa v Marvele. A rovno sa v ňom symbolicky zrazil s Thorom. Taká tá strašne retro vec, akú v DKK dávajú na koniec a ktorú je úžasné vlastniť, ale čítať už ani zďaleka nie. Našťastie je krátka, takže som ju zvládol. Druhý príbeh zaberá 80% knihy a je moderný, dynamický, pôsobivo nakreslený. Hoci zároveň tak nejako... ako by som to... typicky? Bez prekvapenia? Každopádne fajn. Po scenáristickej stránke je to bohužiaľ priemer (vrátane záporáka, ktorý už asi neoriginálnejší byť nemohol, však pán scenárista?). Trocha ma potešilo aspoň to, že sa scenár obtiera o dôsledky udalosti „Samotný strach“ a že sem scenárista zakomponoval Herkulove trademarky (špecifická zbroj, mytologickí nepriatelia, slávne úlohy, ktoré kedysi musel splniť). Problém je v tom, že práve aj vďaka tomu je komiks možno až príliš rozprávkový, detský. Potešil ma zmysel pre humor (počúvanie sťažností od spoluobčanov), ale okrem ústrednej postavy ma žiadne (záporné ani kladné) nebavili (Kingpin a Hobgoblin majú len pár stranové cameá).
Krásne nostalgické obzretie sa za 90. rokmi, kedy som bol dieťa resp. puberťák a rodičia mi kupovali Kometu, kde som sa prvý raz stretol s Třoma klukmi. Jasné, nebola to nejaká extra srdcovka, ale ako už vtedajšieho hororového fanúšika na mňa značne naturalisticky pôsobilo ich dobrodružstvo s krokodílom, aj keď sa nakoniec vysvetlilo inak, než som čakal. Táto unikátna (krásny obal) reedícia resp. súhrnné vydanie Třoch klukov a Rowera Hogana (prečo je na obálke „w“, keď všade v komikse sa používa klasické „v“?) je dokonalou možnosťou, ako sa (aspoň na chvíľu) opäť vrátiť do detstva, ktoré nebolo bez chýba, ale s odstupom desaťročí sa nám také javí byť, do čias nostalgických klubáckych/skautských príbehov, v ktorých skupinky chlapcov (hlavne žiadne baby!) so súhlasom rodičov (!) opúšťali nudné mestá a pokorne sa vnárali do okolitých hôr a lesov, kde zažívali (väčšinou dosť bezzubé, až úsmevné, ale to proste k tomu patrilo) dobrodružstvá.
Skvelá vec, Tom King je čoraz lepší a Batmanovi robí podobne obriu službu, ako kedysi Scott Snyder v New 52. Jeho pohľad na Netopiera je svieži, hravý a originálny, ale zároveň temný, je to ostatne Batman. Catwoman som nikdy nejako extra nemusel, v komiksoch ani filmoch, ale tento komiks robí službu nielen Temnému rytierovi, ale aj jej. Taká kúzelná, šarmantná a zaujímavá nebola už veľmi dlho. Ak vôbec niekedy. Naprieč celou knihou sa nesie vzťah Batman/Catwoman, ale je tu aj plno iných atrakcií – mrazivo levitujúci Superman (čo chce a prečo sa správa tak divne?), tentokrát aj na svoje pomery riadne šalejúca Poison Ivy a nesmiem zabudnúť na úplne prvý príbeh, ktorý je mrazivý a úžasný. Za mňa určite 4*. Klokan Jumpa!
„Logan, pane. Jmenuje se Logan.“ Parádny origin, ktorý sa uberá absolútne nečakanými cestičkami. Fanúšik postavy logicky nečaká nič iné, len armádu, pokusy, vedcov, experimenty a adamantium. Lenže nič z toho nepríde a namiesto toho sa dočkáme kombinácie Jacka Londona, Marka Twaina a rozprávkovej výpravy aristokratického zámku v lone prírody (!). Druhá polovica, odohrávajúca sa v kanadských horách, už je o čosi slabšia a vidno, že sa scenáristi ponáhľali, aby boli (i za cenu použitia klišé a skratiek) čím skôr v cieli, ale napriek tomu ide o vynikajúce dielo s viacerými dráždivo nezodpovedanými otázkami. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-wolverine-zrozeni-komiks
Strašne nezáživný komiks. Aj nudný Union Jack bol lepší a to už je naozaj čo povedať. Ja a anglické marvelácke postavy asi nikdy nebudeme priatelia. Alebo skôr ja a PSEUDO anglické? Bolo by fajn, aby sa anglickosť na daných komiksoch prejavovala aj inteligentnejšie, než len tým, že je občas v zábere poštová červená schránka. To je skutočne odfláknutá robota najhrubšieho zrna. Škoda. Najviac sa mi na Captainovi Britainovi páčili (a to sa mi pri komiksových kompletoch stáva málokedy resp. skoro vôbec) retro komiksy so Spider-Manom. Staré diely, v ktorých sa Captain Britain spojil s obľúbeným Steňolezom, sú naivné, zato majú srdce. Finálny (moderný) príbeh je postavami, akciou a mohutnými trikmi preplácaná nechcem povedať blbosť, ale vec, akú som v komiksoch videl stokrát a ešte stokrát uvidím.
Uznávam, nie je to najľahšie komiksové čítanie na svete, ale vari to, že niečo nie je jednoduché a prvoplánové, automaticky znamená, že je to zlé? Táto séria ma poriadne baví, napriek tomu paradoxne neviem príliš dobre povedať prečo. Ale možno preto, že je to niečo trochu iné, než čitateľ čaká. Zo zápletky „Captain skrytý agent Hydry“ sa tvorcom neustále darí ťažiť niečo nové, svieže, zaujímavé a zábavné. Tretí diel (podobne, ako prvé dva) ma paradoxne najmenej baví v akčných momentoch a počas chvíľ, kedy sa do akcie zapájajú rôzne béčkarské, druhoradé figúrky. V pomalých a dialógových pasážach, kedy sa (zdanlivo) nič nedeje, je to najlepšie. Opatrné 4*.
„Nakonec trpěli jen nevinní. A jen nevinní zemřeli.“ Ako som od toho absolútne nič nečakal a sadal som si k tomu s miernym utrpením (kung-fu a spol. mi nič nehovoria, kúpil som si Mladého draka len preto, že bol vo výraznej zľave), tak sa mi to nakoniec celkom páčilo, aj keď samozrejme nešlo o žiadny zázrak. Nie je to až tak otravne ukecané, ako obvykle komiksy zo sedemdesiatok zvykli byť, akcia je v rámci možností ešte aj v roku 2020 dobrá a scenár je na svoju dobu pokrokový (mužská postava je úprimne pobúrená, keď sa dozvie, že sa ženy nemôžu učiť to čo on, iná žena je detektívka, ďalšie dve pilotky veľkého lietadla). Dej má toľko vedľajších dejových línií, až som ku koncu pozabudol, že ide o pátranie po „nejakej“ Colleen Wing a v postavách som sa čiastočne strácal, ale na zoznámenie s predsa len menej známou marveláckou postavou fajn. Každopádne sa nedá povedať, že by som po dočítaní tohto komiksu zatúžil prečítať si aj nejaké iné ironfistovky.
Zaujímavo koncipovaná obálka, na ktorú Semic-Slovart netradične vybral úryvok z komiksu (paradoxne nie z toho v tomto čísle, wtf) a to vrátane textu a bubliny (wtf 2). Scenárista sa s tým nepiplal a vykradol King Konga: ako v ňom, aj tu je monštrum chytené a vystavované na obdiv verejnosti, samozrejme sa počas ceremónie vzbúri, utečie a v uliciach začne páchať katastrofálny teror. Pikoškou je finálne cameo Matta Murdocka alias Daredevila. Druhú polovicu zošita tvorí nový príbeh o Gargoyleovi, ktorý všetko mení na kameň (dokončenia sme sa na Semic-Slovart atypicky dočkali hneď v nasledujúcom čísle).
Juggernaut je pre mňa ohromná nostalgická bomba, keďže mi ho rodičia kúpili ako 10-ročnému začiatkom 90. rokov, keď vyšiel v rámci semic-slovarťáckeho Záhadného Spider-Mana. Takže keď som sa dozvedel, že vyjde aj v Spajdyho komiksovom komplete, okamžite som si ho kúpil. Po otvorení fantastickej obálky ma však čakalo vytriezvenie. Juggernaut sa objavuje až 50 strán pred koncom a dovtedy nás čaká dosť strašný Vulture, absolútne strašný Foolkiller a situáciu aspoň trochu, ale nie príliš, vylepší Spajďákova Nemesis Black Cat. Našťastie, keď už začnete hádzať pavúka do žita, objaví sa príbeh Pavouk zabiják (ďalšia nostalgická pecka, ktorá tiež kedysi vyšla pod hlavičkou Semic-Slovartu) a najlepšie na koniec. Juggernaut. Konečne. Je to akčná nálož, síce nie až taká, ako napr. Masky s Hobgoblinom alebo Utrpení s Lizardom, ale ešte aj v roku 2020 ide o slušnú nakladačku plnú akciu, dosť mi pripomínala „nekonečné“ akčné finále z Terminátora 2.
Komiksová adaptácia najslávnejšieho vojnového denníku na svete (v skutočnosti v našich končinách už druhá v poradí, prvou bolo Anne Franková: Komiksový životopis, ktorú v češtine vydala Paseka v r. 2013). Celkovo to vyzerá kvalitne, kresba mi pripomínala miestami ako keby až mangu kríženou s karikatúrou, čo je v konečnom dôsledku zaujímavé, osviežujúce, originálne a dobre sa na to pozerá. Samotný príbeh je pochopiteľne silný a temný, ale kto nepozná kontext (keďže je komiks adaptáciou knihy, tak sa v „istom“ bode pochopiteľne končí, dalo by sa povedať „predčasne“), tak mu možno ani nedocvakne, ako to vlastne skončilo (aj keď...). Hlavný rozprávač príbehu, Anna, keďže už nie dieťa, ale ešte ani žena, rieši skôr vzťahové veci, lásku a telesné pikantérie, než vojnu zúriacu za oknami. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-dennik-anny-frankovej-komiks
Pecka, ktorej k dokonalosti chýba azda iba ešte mohutnejšie sústredenie na majestátneho Kravena. Ten spočiatku pripomína Návrat Temného rytiera (1986), kde je postava tiež stará, unavená, deprimovaná a nestíha rýchlej novej dobe, ale ešte raz (možno posledný) sa musí vrátiť do akcie. Síce možno umrie, ale so vztýčenou hlavou. Bohužiaľ, postupne začne čoraz menej ísť o (fantastického) Kravena a čoraz viac o Spider-Mana. A Vermin nebol zlý, miestami bol dokonca skvelý, ale aj tak som sa nevedel zbaviť hryzavej myšlienky, že je pre dej svojím spôsobom zbytočný a bez jeho dejovej linky by to bolo ešte lepšie, ešte svižnejšie, ešte (v dobrom) priamočiarejšie. Ale aj tak to bola radosť čítať. Fantastický, vzrušujúci príbeh s výbornými postavami. O popularite (a dôležitosti pre univerzum) tohto diela vypovedá i to, že v našich končinách vyšiel už tri razy: okrem tohto ešte CREWácke vydanie z r. 2009 a v r. 2021 vyšiel v rámci KVS. Mimochodom, aby toho nebolo málo, tak v r. 2008 vznikol Kravenův první lov (u nás vyšiel v KVS v r. 2021), ktorý napriek (zavádzajúcemu) názvu nebol prequelom, ale venoval sa Kravenovej dcére.
„Nebe a peklo, andělé a démoni, všichni jste stejní!“ Po vizuálnej stránke geniálne. Len čo som komiks otvoril, ostal som zízať ako obarený. Výtvarná stránka je vskutku úžasná, pulzujúca, fascinujúca. Opantávajúca. Nevedel som od epických výjavov odtrhnúť zrak. Nejde o kresbu, pri ktorej si poviete „hm“ a pretočíte na druhú stranu. Nie, tu sa vám oči zastavia na jednej stránke aj na celé minúty, aby vám neušiel žiadny detail. Jasné, nie každému tento „počítačový“ druh kresby sadne, ale všetko na svete je subjektívne, o tomto nemá zmysel baviť sa. Bohužiaľ, druhou stranou mince je, že po stránke scenára to nie je žiadny zázrak. A hoci je príbeh jednoduchý a priamočiary (čo je fajn...), napriek tomu som sa v ňom občas strácal. Oceňujem jeho neprístupnosť (nadávky, celkový pochmúrny a jemne rúhačský imidž, pričom niektoré scény sú fakt len pre dospelých). Nakoniec som sa rozhodol udeliť 4*, lebo postava je fakt skvelá (hoci konkrétne v tomto príbehu je Ghost Rider zvláštne upozadený, temer ako vedľajšia postava a nie hlavný antagonista) a vizuál fantastický. Komiks by nemal byť výborný len po výtvarnej, ale aj scenáristickej stránke. Občas však prižmúrim oko. Napr. pri sérii Žoldnéř od Segrellesa, kde tiež vzhľad prekonáva scenár. A urobím to aj teraz. Peklo pri mne. Mimochodom, Cesta do zatracení prvý raz na českom trhu vyšla už v roku 2008 pod hlavičkou Crew.
Ak by bežný komiksový scenárista mal napísať alternatívny príbeh, v ktorom Superman vyrastal na ukrajinskom družstve (!!!), skončilo by sa to ako nechcený vtip. U Marka Millara je to však šikovný východiskový bod pre zaujímavý, originálny a vzrušujúci dej, ktorý síce ku koncu trošku zbytočne zakčnieva, ale nie je to až tak hrozné, ako v niektorých iných príbehoch, to po prvé. A po druhé – oveľa dôležitejšia, než akcia, je vo finále miesto, do ktorého sa scenár vydáva. To miesto je dosť prekvapivé. Vlastne je veľmi prekvapivé. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-superman-ruda-hvezda-komiks
Vážim si Tintina a uznávam a plne rešpektujem jeho zásadné postavenie v európskom komikse ako takom, ale toto ma proste príliš nebavilo. Případu Hluchavka nemožno uprieť istú hravosť a to ako slovnú (nadávky atď.), tak fyzickú (dáždnik, náplasť). No v mojich očiach je to na spôsob Asterixa a Obelixa: super a hravé, ale zároveň idúce mimo mňa. Potešil horkokrvný hrmotĺk kapitán Haddock. Bašibozuk!
Klame to telom. Je to inteligentnejšie, než by sa mohlo zdať. Prvé stránky je to stredoškolská „blbinka“, ale postupne prídu scény, ktoré vás dojmú a rozsekajú na malé kusy. Bezstarostné a hravé, ale tiež dojemné a vážne. Teším sa na druhý diel.
Krásna Manarova kresba. Nielen ľudí. Nielen nahých ľudí. Dvojnásobne nahých žien. No tiež prírody a architektonických skvostov. Alebo (ne)obyčajného vidieka, na ktorom by ste rozhodne chceli žiť. Scenár je vydarený. Podarilo sa z v podstate vraha urobiť uveriteľnú postavu a svojím spôsobom sympatickú postavu zmietanú vnútornými démonmi. Ozdoba domácej komiksovej knižnice. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-caravaggio-komiks
„Její křik slyšelo skoro čtyřicet sousedů. Nikdo nehnul ani malíčkem. Nikdo nezavolal poldy. Někteří se i dívali. Chápete to? Nekteří se i dívali.“ Alan Moore nie je žiadna moja srdcovka, ale toto je proste komiks za 100%. Postavy sú uveriteľné, ale miestami je ešte aj dnes (nieto v 80. rokoch, kedy komiks prvý raz vyšiel) šokujúce, aké monštrá a ľudský odpad z nich scenárista urobil v snahe ukázať ich v čo najrealistickejšom svetle (či skôr temnote). Scenár vyzerá hrozne komplikovane (politicko-vojnové súvislosti, originálne textové bonusy alebo komiks v komikse o Čiernej lodi), ale pri poctivom čítaní si uvedomíte, že to vlastne nie je náročné a že to nie je o vojne, ani o politike, ale o nás, ľuďoch (a komediantoch). Mnohí tvrdia, že film sa predlohe nemal šancu vyrovnať, ale mne osobne pripadal kvalitný, veď miestami šlo o doslovnú kópiu (a komiks v komikse o Čiernej lodi sa v roku 2009 dočkal animovaného kraťasu s hypnotickým hlasom „šialeného“ Geralda Butlera). Obdivuhodne majestátny (nielen veľkosťou a počtom strán, ale aj ambíciami a scenárom) komiks.
Pohrobok (pokračovanie?) Klanu M. Úvod super: temný svet (takmer) bez mutantov, Quicksilver na dne svojich superhrdinských (a etických?) síl, parádna vyblednutá výtvarná stránka a do toho pekne nas*atý Spider-Man. Bohužiaľ, toto trvá cca 30 strán (z celkových 180!) a potom sa začína nuda. Absolútne nezáživný presun k mdlým Inhumans (ehm Nelidé), ktorých od prepadu do priepasti kolosálnej nudy zachraňuje starý dobrý Lockjaw (prepáčte, som občas infantilný). Angažovanie céčkarských postáv zo skladu č. 5 (sklad pre príšerné postavy, ktoré boli vymyslené len pre krajný prípad akútneho nedostatku akýchkoľvek kvalitnejších postáv). A cestovanie časom, ktoré ma príliš nebaví ani u Flasha, nieto ešte u Quicksilvera, ktorý je jeho marvelácky chudobný vzdialený príbuzný. Koniec mi pripadal taký, že tam vlastne ani žiadny koniec nebol. Napriek tomu (a vďaka dobrému rozjazdu a rozumnému počtu strán) udeľujem až 3*. Ale robím tak so značne prižmúrenými očami, no zároveň s útrpným povzdychom, že som vo svojom živote čítal bohužiaľ už aj podstatne, oveľa horšie komiksy. Ale fakt netuším, prečo tu Quicksilverov otec Magneto vyzerá pomaly mladšie, ako samotný Quicksilver.
Mňa táto séria proste baví a bavila ma aj štvorka. Po jednotke som sa zmieril s tým, že Vicente Segrelles robí úžasnú maľbu, ale priemerné scenáre. A odvtedy som sa nad tým nejako extra nezamýšľal a radšej som si užíval strmhlavý let, ktorý je fakt namaľovaný prekrásne a akoby to nestačilo, ešte mohutnejšie ho vylepšuje crewácke prevedenie a rôzne bonusy: tvrdé dosky, atypické rozmery, masívne a v neposlednom rade atraktívne autorove dodatky.
„O takové kamarádství nestojím ani trochu.“ Nie som si istý, či je "dnes", v r. 2020, je múdre hodnotiť scenáre. Predsa len ide o veci (Stopař) napísané v roku 1989 alebo dokonca v období 1977 – 1979 (Havraní doga). Každopádne by som sa scenárov zastal, pretože na svoju dobu to vôbec nebolo zlé. Ak si myslíte (pomerne logicky), že nutne muselo ísť propagandisticky-komunistické zlo, mýlili by ste sa. Nič také som tam necítil. Bola prítomná úcta k ochrane krásnej prírody alebo pozitívne budovaný vzťah k priateľom a zvieratám. To vnímam za dôležité aj dnes, nevidím na tom nič zlé a kto vidí, toho ľutujem a ľutujem jeho deti a to, ako ich vychováva. Navyše, v scenári ma okrem toho oslovila myšlienka o sile priateľstva medzi chlapcami, ktorý si navzájom pomáhajú. takisto oceňujem vzťah s krásne nakresleným psom Cirom. Havraní doga ma až tak nebavila, ale určite nebola nevydarená (zaujímavosťou je, že okrem komiksu vzniklo aj knižné spracovanie). Následne situáciu značne vylepšil (podstatne kratší) Stopař. Ten koncom 80. rokov vyšiel v hŕstke leporel (fakt). Stopař nie je zďaleka taký statický, predvádza sa v nádherných farbách a disponuje parádnou kresbou Jiřího Petráčka, ktorý sa vymaznal najmä s početnými, krásne nakreslenými prírodnými oázami. Lesy, polia, jazerá, dýcha z toho parádna retro atmosféra dôb nášho detstva, ktoré sa už nikdy nevráti. K tomu určite potešia kvalitné bonusy, ako sú medailóniky autorov alebo ukážka z listov, ktoré písali detskí fanúšikovia scenáristovi Ivo Pechařovi. V tejto jedinečnej podobe vychádza aj v roku 2020 vo vydavateľstve Václav Vávra.
Parádna vec. Skvelá kresba a scenár, ktorý funguje napriek tomu, že je to miestami fakt poriadna divočina (za jedným a druhým stoja chlapíci, ktorí sa podpísali pod masívneho Conana z Cimmerie, ktorého u nás v roku 2018 vydalo Argo). Teším sa na dokončenie resp. druhú polovicu príbehu.
„Využití pro armádu lze nalézt v čemkoliv. Neexistuje předmět, který by neměl destrukční potenciál.“ Extremis je pre univerzum Muža v oceli (nie Muža z ocele!) veľmi dôležitý komiks, ba až zásadný. Šlo totiž o svieži reštart, ktorý úspešne predstavil mecenáša Avengerov (a abstinujúceho alkoholika) v novom svetle a novej generácii s tým, že sa k téme pochopiteľne s chuťou vrátila aj stará generácia, ktorá možno už bola tak trochu zo Zlatého Avengera unavená a tak bola vďačná za nový začiatok. Stalo sa tak pod patronátom britského technokratického scenáristu Warrena Ellisa (Secret Avengers, Ultimate Spider-Man a spol., Wolverine: Ještě žiju). Ellis vymenil Vietnam za Afganistan, čo môže pôsobiť ako kozmetická úprava, ale podľa mňa je to oveľa komplikovanejšia (politicky) situácia, čo sa k technologickému iluzionistovi a magnátovi v zbrojárskom priemysle hodí viac, ako „jednoduchý“ Vietnam (viď. rozhovor s novinárom, ktorý je alebo nie je alibistický?). Ellisov šikovný a pritom (v dobrom) jednoduchý a komorný (ale drsný) scenár sa následne spojil s unikátnou, digitálne vyzerajúcou maľbou rodáka z Bosny a zároveň chránenca báječného marveláckeho riaditeľa Joea Quesedu, Adi Granova. Adiho kresba samozrejme nemusí sedieť každému, ale mne sadla a to tak, že dosť. Sadla aj Jonovi Favreauovi, ktorý Adiho oslovil ako vizuálneho poradcu a malo to taký veľký pozitívny ohlas, až sa kreslič Extremisu následne podieľal na mnohých ďalších úspešných filmových marvelovkách. Komiksová predloha Extremis sa podpísala na celej filmovej trilógii o Iron Manovi, čo je vidno najmä na jednotke (zrod Iron Mana, šrapnel a operácia v poľných podmienkach, prítomnosť vedca Yinsena, ktorý Tonymu pomôže v zajatí) a trojke (točiacej sa práve okolo vírusu Extremis, ale filmový záporák Aldrich Killian stvárnený Guyom Pearceom v komikse umiera hneď na začiatku). Tony Stark je vynikajúca, psychologicky parádne prepracovaná postava, no musí sa s ňou vedieť pracovať. Je to človek, ktorý bol zmrdom zarábajúcim stovky miliárd dolárov na zabíjaní, ale po nehode prehodnotil svoj dovtedajší život a pokúsil sa začať veci robiť inak, lepšie, hoci je mu jasné, že krv zo svojich rúk už nikdy nezmyje. Nie je to klasický dokonalý hrdina á la Captain America. Škoda, že vydavateľ nenašiel odvahu dať na obálku „beta“ verziu Iron Mana, vyzerá úžasne. Inak, Extremis u nás prvý raz vyšiel už v Crew v samostatnom zošite v r. 2010.
