Thorgala milujem. Ako dieťa som vyrastal na fenomenálnom zošite Dieťa z hviezd, ktoré nenormálne a neskutočne inovatívnym (vikingská sága + space opera + fantasy + kadečo ďalšie) spôsobom vysvetlilo Thorgalov pôvod. Hrozne, strašne, príšerne sa mi páči, ako Rosinski a Van Hamme skombinovali zdanlivo neskombinovateľné žánre a vytvorili vďaka tomu mrazivé, dych berúce univerzum, v ktorom sa legendy miesia s rozprávkami, krutým, realistickým svetom navzájom sa vraždiacich ľudí a ohromujúcim vesmírnym príbehom o zániku jednej rasy, ktorá k nám, k pozemšťanom, mala bližšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tanatlokove oči sa ku mne dostali až v roku 2017, kedy som mal za sebou viacero Thorgalových dobrodružstiev. Niektoré boli absolútne úžasné (Dieťa z hviezd), niektoré poslabšie (Aaricia mala pár magických okamihov, ale ako celok ma relatívne sklamala). Iné boli ľahkým nadpriemerom (Vlčica, Ostrov v ľadových moriach, Vládca hôr). Tanatlokove oči kvalitatívne radím skôr do „prostrednej časti“ Thorgalovej série: teda ani zlé, ale ani také jedinečné, ako Dieťa z hviezd. Čo o to, kresba je zasa nádherná, mystická a podporujúca fantáziu (hlavne scény z temnej džungle). Problém je v tom, že príbeh je dosť nezaujímavý a poriadny drajv chytí až na konci. A to už je neskoro. Thorgal je tu skôr štatista a jeho putovanie džungľou nie je také zaujímavé, ako mohlo byť. Občas vyskočí aligátor a občas niečo zletí z neba, ale inak sa vlastne nič nedeje. V meste je to o poznanie lepšie. Tu je kresba síce nudnejšia, ale našťastie sa do toho tvorcovia poriadne opreli a nadviazali na Thorgalovu minulosť (či skôr na minulosť jeho predkov). Správne, opäť sa vracia to, čo na tejto sérii milujem: pozemské napojenie na vesmírne cestovanie. Stretávame sa s postavou, ktorá ma nadchla už v Dieťati z hviezd. Odvtedy však hlavný hrdina zostarol. Rosiniski a Van Hamme okolo neho (a najnovšie už aj jeho syna) budujú pozoruhodnú mytológiu, super svet, vynikajúce univerzum o bohoch, zostúpiacich z nebies, ktorí v skutočnosti vlastne žiadni bohovia neboli.
„Podľa mojej skúsenosti je hranica medzi láskou a vraždou často poriadne tenká.“ Je TO tam. Po predsa len slabšej piatej časti (Úplne sám), sa Skalpy v šiestej, v Hlodaní, vracajú tam, kam od strhujúceho debutu patria. Na vrchol komiksovej tvorby obecne. Je to séria úžasná, jedinečná, fenomenálna a šialene, neskutočne bohovská. Piaty diel mi pripadal zbytočný, takmer nič sa v ňom nestalo a to, čo sa stalo, sa dalo vtesnať do Hlodania. Ale Ok, čo už. Hlodanie je paráda. Ohromný a ohromujúci návrat ku koreňom fenomenálnej indiánskej ságy. Nadupaná, neskutočná jazda, ktorá neprestáva prekvapovať. Začiatok je pokojnejší, ale potom to chytilo také tempo, že som to dal za hodinu. Postavám začínajú pomaly, ale isto praskať nervy a vinou toho stvárajú desivé, obludné veci, za ktoré proste budú MUSIEŤ zaplatiť. A na 99% to nebude v ďalekej budúcnosti, ale v dohľadnej dobe. Viackrát som vytreštil oči nad beštiálnym zvratom, k akému sa odhodlal brutálny Jason Aaron (od ktorého som si medzičasom dal solídnu jednohubku Muži hněvu). Z Dasha sa v Hlodaní konečne opäť stáva hlavná postava (mal som dojem, že v posledných dieloch bol už len nie príliš podstatným malým kúskom z veľkého puzzle) a fakt vás začínajú zaujímať, ako sa preboha toto peklo môže skončiť. V neposlednom rade musím vyzdvihnúť úžasné úvodné slovo Matta Fractiona. Pretože keď to v chlapovi začne hlodať... môžu sa stať príšerné veci.
„Dokázalas to. Narodila jsi se jako slobodná.“ Exotický, krásne zelený ostrov dodáva komiksu zaujímavú atmosféru a miestami až pozoruhodné vizuálne spracovanie. Už menej ma zaujal príbeh, ktorý je jedno veľké origin-klišé. Poteší síce „biela slečna bez srdca“, ktorá je relatívne atypickým zloduchom. A rozhodne neurazí ani to, že ďalším zlosynom v poradí je hrdinov dlhoročný priateľ. Čo pomerne predvídateľnú zápletku robí psychologicky vďačnou a istým spôsobom smutnou. Za kresbu (a farby) 4*, za scenár 3*.
„Nevidím žiadneho Boha. Vidím len starca, ktorý sa za Boha vydáva. Starca, ktorého žiaľ a samota zbavili rozumu a ktorý sa mstí za svoje vyhnanstvo tým, že šíri smrť a skazu.“ Mesto strateného Boha tvorí epický príbeh, rozdelený na štyri diely - Zem Qaa, Tanatlokove oči, Mesto strateného Boha a Medzi zemou a svetlom. Stále dosť dobre nerozumiem, ako je možné, že Thorgal zabudol, kto je. V Dieťati z hviezd mu to ako dospievajúcemu chlapcovi na pyramíde vysvetlil jeho dedko. OK, potom mu následne vymazal pamäť. Takže ťažko povedať, prečo mu všetko povedal a hneď nato mu vymazal spomienky. Ale dobre, prečo nie. Lenže z chronologického hľadiska po Dieťati z hviezd nasleduje Ostrov v ľadových moriach, kde už dospelému Thorgalovi „čarodejnica“ vysvetlila jeho vesmírny pôvod. A pokiaľ viem, žiadnu pamäť mu nevymazala. No a potom nasleduje tento štvordielny príbeh, vrátane Mesta strateného Boha a v ňom Thorgal ZASA nevie, čo je zač. Môže to znieť ako drobnosť, ale v skutočnosti je to chaotická diera, ktorá do inak vynikajúceho a celistvého univerza vnáša zbytočné otázky, ktoré tam nemajú čo robiť. Takisto neviem, ako sa Kriss dostala z Ogotajovho „bludiska“, keď jej jasne povie, že pokiaľ nebude chcieť on, ona sa odtiaľ nikdy nedostane. A čo viem, tak on nechcel. A aj tak sa odtiaľ dostala. Ale dobre teda, prestaňme riešiť logiku a pozrime sa na tento zošit ako na celok. Aký je? Lepší, ako Tanatlokove oči. Úplne chýba Thorgalov syn a sústreďujeme sa výlučne na bojovú družinu, ktorá má zabiť falošného "boha" Ogotaja. Thorgal nie je príliš dôležitá postava. Jasné, všetko sa točí práve a len a len okolo neho, ale tentokrát ide o dosť nevýrazného hrdinu, ktorý väčšinou len postáva v zábere, občas uteká a občas bojuje. Je proste dosť... neviditeľný? Nenazval by som to vyložene záporom, ale je to trochu čudné. Veľmi veľa tomu ale dáva to, čo ma na tejto sérii fascinuje už od detstva – že sa tu chlapčenské fantasy dobrodružstvo mieša s drsnou realitou a keď to najmenej čakáte, príde sci-fi a vy na konci zostanete vyvalení, ako keby vám niekto vychrstol do tváre vedro žeravej vody. Ten nápad o „falošných Bohoch“, ktorí pristáli na Zemi a už z nej nemohli odletieť domov, je famózny, fantastický. 70%
Okrem kultového Kameňáku (ktorý v r. 1997 vyšiel na pokračovanie v časopise Crew, vtedy v čierno-bielej podobe) obsahuje antológia dva ďalšie komiksy: vynikajúceho Muža, ktorý sa smial (de facto pokračovanie kultovky Batman: Rok jedna, ktorý sa končil práve príchodom Jokera do Gothamu) a na záver mrazivý experiment Dobrý človek ešte žije (ten tiež vyšiel, najskôr v časopise Crew v r. 1998 a 2019 v knihe Batman v černé a bíle). Po výtvarnej stránke ide o krásnu, špičkovú, nadpriemernú vec. Perfektnou správou je, že ťažko niečo kritizovať aj po príbehovej. Kameňák je v Batmanovom univerze absolútna pecka a legenda. Nepochybne jeden z najlepších kusov. Dodnes z neho mnohí čerpajú. Vrátane Nolana, ktorý v Temnom rytierovi tiež poňal vzťah Batmana/Jokera ako nevyhnutný, istým spôsobom priateľský (!). Jeden druhého fascinujú, potrebujú sa, nedokážu jeden bez druhého existovať a ak áno, tak len na krátko. Mnohým na Kameňáku prekáža, že porušil tabu a prezradil Jokerov zrod. Mne sa to ale jednak páčilo a jednak Joker vraví: „Keď už mám mať nejakú minulosť, tak radšej vo viacerých variantoch“. Čiže verzia, ktorú ponúkne, môže, ale nemusí byť pravdivá (opäť: rovnaký prístup zvolil spomínaný Nolan). Ak napriek tomu Moorea za toto chceme kritizovať, vráťme sa pokorne v čase do r. 1951 a začnime kritizovať komiks Detective Comics #168 (keďže k originu došlo už v ňom). Muž, ktorý sa smial nie je síce až taká kultovka, ako Kameňák, ale je vyvedený v úžasných farbách a scenár je napínavý. Brubaker (Gotham Central) inovoval prvé stretnutie klauna a netopiera (ku ktorému došlo už v 4O. rokoch). Hoc je Brubaker jeden z najvýznamnejších súčasných scenáristov, toto mu miestami nevyšlo podľa očakávaní: logika jemne hapruje (polícia nedokáže prehovoriť budúce obete, aby sa načas ukryli do tajnej skrýše?) a dej je monotónny (Joker určí obeť, obeť umrie, Joker určí druhú obeť...). Brubaker napísal i výdatnejšie a lepšie veci, ale i toto je ťažký nadpriemer, na ktorom je zaujímavé, že Ed občas jemne vzdáva poklonu svojim predchodcom, ktorí taktiež prišli s Jokerovým originom (najmä Dennisovi O'Neilovi a jeho Úsměvu smrti). Morbídnou bodkou je Dobrý človek ešte žije, ktorý je zvrátený a mrazivý. Vychádza z axiómy „najväčšie zlo sa nejeden raz ukrýva pod fasádou nenápadného, na prvý pohľad neškodného, ba dokonca príjemného a sympatického človeka“. Batman: Kameňák a další příběhy v r. 2023 vyšiel aj v slovenčine vo vydavateľstve Slovart pod prekladom Batman: Brutálny vtip a ďalšie príbehy. Pozor, v r. 2025 CREW v edícii Kapesní komiksy vydala komiksovú knihu síce nazvanú Kameňák a další příběhy, ale rozhodne to nie je to isté, čo vydanie z r. 2013 (vydanie obsahuje navyše dva komiksy zo série "Špatný den" a to konkrétne "špatné dny" Penguina a Hádankára). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-brutalny-vtip-a-dalsie-pribehy-komiks
„Niektorí ľudia počujú svoje myšlienky neradi. Možno preto, že ich myšlienky za veľa nestoja.“ Je to pecka. Je to bomba. Je to zatiaľ najdlhší diel (ešte dlhší, ako dosť dlhé Mŕtve matky) a ide do riadne hlbokej hĺbky. "Hlavný" dej zdanlivo spomalil, ale niekedy musíte spomaliť, aby ste došli do cieľa. Túto múdrosť nepovedal nikto menší, než Arnold Schwarzenegger - a mal samozrejme pravdu. V Rezervácii v rytme blues do úzadia ustupuje Dash a naopak do popredia vstupuje Šunka. Ruku na srdce, určite ste aj vy čakali, kedy sa to stane. A stalo sa to práve teraz. A znova úžasne. Neviem, čo by som tomu vytkol. Možnože úvodné slovo, ktoré tu prekvapivo chýba. Ale inak nemám čo. Toto je proste neuveriteľná séria. Neuveriteľná.
70 %. Josefa Blažka poznám 100 rokov a tak viem, že týmto komiksom si splnil svoj dlhoročný sen ohľadom milovaných Stínadel. Tie pokladám za jedno z najfascinujúcejších miest, ktoré kedy kto na celom svete vymyslel. Úzke uličky, pokrivené priechody, strmé schodiská, tajomné budovy, gigantické podzemie, legendy, mýty, utajené dvory. Wow. Podľa mňa to geniálne stvárnil film Záhada hlavolamu z roku 1993. Chozeho komiks má svoje muchy. Pripadalo mi, že postáv je zbytočne veľa, niektoré sa mi zlievali do jednej a na môj vkus to bolo primálo temné (Stínadla vnímam ako hororovú kulisu a tou v tomto komikse nie sú) po vizuálnej stránke. Ale napriek tomu sa mi to veľmi páčilo. Dokonca viac, ako foglarovské komiksy Chata v jazernej kotline a Rýchle šípy v Stínadlach, ktoré sa topili v texte, ktorého bolo pomaly viac, než obrázkov. V Josefovom komikse toto našťastie nie je. Je to svižné, textu je tak akurát a kresba je príjemne „detská“. Ako niekdajší fanúšik ABC a hlavne Bubliniek (kultové „vystrihovačky“) kladne hodnotím aj pexeso uprostred, hoci vo veku 36 rokov už si to vážne vystrihovať nebudem. Ale je to milé. Celkovo mi to po vizuálnej stránke prišlo pekné, kvalitný papier, fajnový rozmer A4, lesklá sexi obálka, dobrá kresba... Mám takéto veci proste rád a myslím si, že ak v tom choze bude pokračovať, stane sa českou komiksovou legendou. A som naňho hrdý! :-)
Historicky prvý diel fenomenálnej európskej ságy bravúrne miesiacej motívy a prvky zo sci-fi, rozprávok a drsných vikingských eposov. Paradoxne, hoci je to prvý diel (vôbec prvý raz vyšiel v časopise Tintin v r. 1977), v češtine vyšiel až v roku 2012, teda 22 (!) rokov po Dítěti z hvězd, ktoré v češtine vyšlo ako prvé v rámci série Thorgal (hoci sa paradoxne jedná až o siedmy diel v poradí). Zrazená čarodějka tvorí spolu s Ostrovem v ledových mořích v podstate jeden dvojpríbeh a navzájom sa šikovne dopĺňajú. Je to nečakané, lebo Rosinski/Van Hamme pri tvorbe jednotky netušili, že sa im to postupne rozrastie na takú gigantickú ságu. Vtedy to žiadna jednotka nebola; malo ísť o jednorázovú spoluprácu. Áno, koniec je síce otvorený, ale faktom je, že páni sa už nemali nikdy viac stretnúť. No po výbornom prijatí medzi fanúšikmi museli. A vytvorili jeden z najlepších európskych komiksov, ktorý dnes má desiatky sequelov, spin-offov a rip-offov. Hoci pri písaní Zrazené čarodějky Rosinski a Van Hamme zrejme netušili, kto je Thorgal v skutočnosti zač, už v nej opatrne naznačili, že s ním nie je všetko v poriadku. Po vizuálnej stránke ide dodnes o podmanivé dielo. Ako som napísal, Zrazená čarodějka pôvodne vyšla časopisecky, až neskôr bola vydaná v samostatnom zošite a aby bola o čosi dlhšia, bol k nej dodatočne pridaný (s hlavným dejom nesúvisiaci) príbeh Téměř v ráji, ktorý dokonale ukazuje silu Thorgalovho sveta: hrdina putuje nemilosrdnou snežnou pustinou, jeho a koňa napadne svorka vlkov a zrazu sa prepadne (doslova) do iného sveta, ktorý je nad naše chápanie. Do sveta rozprávkového, v ktorom existujú čary a mýty (oceňujem brilantný koniec, síce som ho čakal, ale aj tak). Práve táto fantastická žánrová rozmanitosť ságe dodáva chutnú šťavu.
Po Záhade hlavolamu prostredná časť zo stínadlovskej trilógie dua Blažek/Filípek. A hoci aj Povstanie Vontov má, podobne, ako Hlavolam zo Stínadel, svoje chyby, proste sa mi to ako celok páči. Srdce mi nedovolí dať tomu menej, ako 70%. Celé sa to veľmi príjemne drží v rukách a privoniava sa k tomu :-) Lesklý, pekný papier, pôsobivý A4 formát, skrátka a dobre sexi komiks. A chyby? Predstavoval som si to viac temné, občas som mal hokej v postavách, mohlo to byť predsa len o čosi dlhšie a občas tam bol brutálne chaotický „strih“ (napr. hneď na začiatku ležia dvaja chlapci v noci v nemocnici, do izby vtrhne fantóm, jedného začne mučiť a druhý čo medzitým robil? A kde bol personál? Sú to na prvý pohlaď drobnosti, ale v konečnom efekte kazia čitateľovi dojem z čítania.).
„Vím, že dnes si ten člověk v klobouku se širokou krempou příde pro mně.“ Strašne inšpiratívne. Pod tlakom tejto publikácie som napísal niekoľko detských hororov rozsahom medzi drabble a normálnou poviedkou. Napriek tomu Temnými hvozdy nie je dokonalá zbierka komiksových temných príbehov. Dve "poviedky" ma bavili menej. Ale pri opätovných prečítaniach sa mi napokon zapáčili aj tie, len to proste neboli až také pecky, ako tá so susedným domom alebo s bratom, ktorý nie je brat. Kresba je striedavo geniálna a striedavo sa mi nepáčila (čo je zvláštne, keď uvážime, že ilustrátorka je jedna). Pôvodne som chcel dať "len" 3, ale rozmyslel som si to. Na "iba" 3* je to skrátka príliš... výborné.
„Keď čelíte mýtu, nemožno zvíťaziť.“ Parádna záležitosť. Supermana pokladám za jedného z najslávnejších a zároveň najnudnejších komiksových hrdinov, takže ma potešilo, že Azzarello našiel originálny spôsob, ako sa na Muža z oceli pozrieť tak, aby to bolo inovatívne a strašne zaujímavé. Ako sa mu to podarilo? Dal Supermanovi len (takmer nemé) cameo, spravil z neho zápornú, miestami až hororovú postavu, postavil proti nemu Batmana (dosť zbytočná dejová linka, tak ale zas Batmana nikdy nie je dosť) a hrdinu spravil z Lexa Luthora - pomýleného egomaniaka, presvedčeného o tom, že Superman je zlý mimozemšťan, ktorý sa skôr alebo neskôr vymkne spod kontroly. K tomu nádherná kresba a prekvapivo plno drsných vecí (masová vražda detí, Toyman, sex, nadávky). Ku koncu je to už troška nuda a vadilo mi príliš veľa fúzatých mužov (strácal som sa v nich), ale inak skutočná bomba a určite jeden z najkľúčovejších Supermanových zošitov.
„Zadusil sa vlastnou krvou. Gotham v najlepšej forme.“ Takmer úchvatné. Batman ma na rozdiel od svojho DC kolegu Supermana nikdy nenudil, ale i tak musím uznať, že je vcelku ťažké prichádzať i po desaťročiach so zaujímavými príbehmi. V Sovom tribunále sa to podarilo. Začína sa opatrne (hoci hneď na začiatku sa staneme svedkami masovej bitky Batman vs. polovica jeho najslávnejších nepriateľov, pričom chrbát mu kryje Joker!), ale potom sa to začne rozplietať (či skôr zapletať) a dostávame jednu pecku za druhou. Skvelá akcia a ešte lepšie neakčné, dialógové momenty, v ktorých sa ukazuje, že strážca Gothamu stojí proti absurdne mocnému nepriateľovi, ktorý v „jeho“ meste nenápadne, ale o to zákernejšie a rafinovanejšie ťahá za nitky už pekných pár nie rokov, nie desaťročí, ale storočí! A on si to nevšimol. Jasné, báchorku (a básničku) o tajuplnom Sovom tribunále v Gothame pozná aj dieťa, ale kto by rátal s možnosťou, že je pravda? Vskutku rafinovaný prístup, pretože Scott Snyder nepopiera dané udalosti (smrť rodičov, Batman ako strážca mesta), ale ukazuje sa, že je to len špička ľadovca a že Batman si v skutočnosti len myslí, že o svojom meste vie všetko. Veľmi pôsobivé je výrazné prepájanie súčasnosti s hlbokou, temnou minulosťou mesta Gotham, kedy sa ešte len stavalo (ale priezvisko Wayne už vtedy malo cveng). Niektoré nápady sú úchvatné a mrazivé a je z nich vydesený nielen čitateľ, ale i Batman a to už je čo povedať. Vadil mi snáď len už spomínaný opatrnejší rozjazd, možno príliš otvorený koniec a Batmanova finálna nesmrteľnosť. Spomenúť musím pozoruhodný nápad nakresliť niekoľko stránok „naopak“. Veľmi temný, dospelý a prekvapivý komiks. Utekám na Sovie mesto.
Vo svete komiksu existujú všelijaké crossovery, to dávno viem. Ale priznám sa, že existencia tohto konkrétneho zaskočila aj mňa. Predsa len, čo je od seba ďalej, než temný, pochmúrny, drsný a nebezpečný svet Batmana a Gothamu, než rozujúchaný, bláznivý a nákazlivo „tínedžerský“ svet nindža korytnačiek a ich hlučného, ale v zásade „pozitívneho“ New Yorku? Napriek tomu to funguje. To spojenie je natoľko nečakané, že je samo osebe super. Ak by aj ďalšie pokračovanie mali podobne „jednoduchšiu“ zápletku, asi by som už musel byť v hodnotení prísnejší, ale na prvý raz proste „musím“, či chcem alebo nie, dať vysoké hodnotenie. Samotná zápletka je dosť biedna a finálne „hromadné zmutovanie“ (nechcem spoilerovať, nechajte sa prekvapiť) je podľa mňa celé zle. Ale inak som sa bavil a chytilo ma to. Najviac ústupkov sa dožil Temný rytier, ktorý je o čosi menej temný a dokonca je pizzu. To korytnačky sa príliš nezmenili, stále sú to blázni a asi si viete predstaviť, čo s nimi urobí Batmanova jaskyňa plná parádnych technických vychytávok a (to hlavne) obrieho dinosaura.
Thorgal je samozrejme miláčik a tak mám chuť dať 4*, aj keď sa jedná predsa len o slabší zošit. Tentokrát ich však nedám. Teoreticky ide o dokončenie série o zemi Qaa, prakticky to však na mňa pôsobí ako finále v Kraji, z Pána prsteňov: potom, čo sa Frodo konečne vráti domov a tam po všetkých tých šialených a úplne neuveriteľných bitkách musí vybojovať ešte jednu. A také je aj Mezi zemí a světlem. Pekné a dobré, ale zbytočné. To, že Thorgalovmu synovi začalo šibať a začal sa pokladať za nového boha vôbec nie je zlá myšlienka! Lenže nie je dostatočne nosná na to, aby zvládla uniesť celý príbeh. Okrem toho tu totiž už nič zaujímavé nie je. Len nudné splavovanie rieky. Slnečné väzenie síce bolo pozoruhodné po vizuálnej stránke, ale to je všetko. A nepomôže ani klišé dej (napr. postavy si úplnou náhodou vypočujú kľúčový rozhovor, aký mal byť ich ušiam utajený). S trochou snahy sa scenár dal prepracovať tak, že všetko o Thorgalovom synovi sa dalo začleniť ako epilóg do Města ztraceného boha. Mimochodom, v r. 2024 vznikol album Wendigo, dejovo šikovne umiestnený tesne za tieto udalosti: Thorgal s rodinou sa vracia práve zo zeme Qaa a na mori a následne pevnine zažijú jedno doteraz "utajené" indiánske dobrodružstvo s jemnou hororovou príchuťou.
„Čože? To je ten najblbší nápad v histórii Gothamu,“ povie starý dobrý Jim Gordon pri ponuke stať sa novým Batmanom (po tom, čo ten pravý "zomrel" pri súboji s Jokerom v Konci hry). A zrejme to isté si pomyslíte aj vy. Batman je mŕtvy, nech žije Batman. Je to nápad rovnako divný, ako originálny, nečakaný a preto osviežujúci. Spracovanie je žiaľ béčkarské a hoci aj za Supertíhou stojí Scott Snyder, faktom je, že postaviť ju po bok skvelého Sovího tribunálu je ako ísť na Tahiti a na druhý deň na mestský bazén. Ani jedno nie je zlé, ale nedá sa to porovnávať. O čo lepšie Snyder Batmana v New52 začal, o to žalostnejšie končil. Scenár je slabý a nezaujímavý. Stavia Gordona vo vynovenom batmanovskom kostýme proti absurdným „spider-manovským“ nepriateľom, čo sa však bohužiaľ k ponurému detektívovi nehodí; sedia mu skôr psychologickí magori Two Face, či Penguin. Skrátka z originálneho nápadu urobiť Gordona Batmanom nie je vyťažené skoro nič. Dočkáte sa len série nudných akčných scén. Našťastie, mimo akcie to má svoje momenty. A rozhodne poteší prequelská „medzihra“ od Jocka. Jock to nakreslil geniálne, čo samozrejme nie je nová informácia pre žiadneho fanúšika kultovej série Skalpy. Po takejto spŕške kritiky sa asi tiež až 4* môžu javiť absurdne, ale ono si ich to napokon predsa len, ako tak, z posledných síl a zadýchane, zaslúži.
Nie je to sklamanie, avšak oproti takmer famóznemu Soviemu tribunálu je to ako vo filmoch Temný rytier verzus Návrat Temného rytiera: nie zlé, ale je to niečo predsa len trochu iné, než ste čakali po konci predchádzajúcej časti. Mnohí sa báli záveru Sovieho tribunálu, kedy na nočný Gotham zaútočia desiatky „Drápov“, pritom predtým JEDEN takmer zabil Batmana. V Sovom meste sa z toho stáva jedna veľká akčná scéna, ktorá má dobré okamihy, ale je čudné, že minule mal strážca Gothamu nenormálne gigantický problém s jedným zabijakom a teraz im dáva na búdku a ešte si popri tom stíha variť kakao a k nemu natierať vianočku maslom. Beriem, ide na to rafinovane (chlad), ale aj tak to proste moc nesedí. Nepáčil sa mi ani vcelku dosť otvorený koniec (z ktorého je zrejmé, že Tribunál rozhodne ešte nepovedal posledné slovo a skôr alebo neskôr o ňom budeme počuť) a dejová línia s Mr. Freezeom je síce pekne, prekvapivo (identita ženy) a drsne (diera v ľade) spracovaná, ale neubránil som sa pocitu, že je tu len preto, aby naťahovala čas (je tu napojenie na Tribunál, ale vcelku vycucané z prsta a hlavne je to tu preto, aby sa Mr. Freeze v rámci New 52 predstavil v trocha inej podobe, než na akú sme u tohto mrazivého týpka zvyknutí). A sklamalo ma, že môj tip na ústredného zloducha sa do bodky splnil. Napriek tomu je to rozhodne stále bez debaty nadpriemer. Parádny vizuál, skvelé postavy, dobré dialógy aj hlášky, pochmúrna atmosféra, temná výprava a viacero šokujúcich, univerzum nenápadne - ale možno v konečnom dôsledku o to mohutnejšie nabúravajúcich - drobností (brat, Alfrédov otec).
V 90. rokoch som bol s rodičmi v Prahe a od pouličného predavača mi kúpili brutálne kombo: Thorgala: Dieťa z hviezd a Funkyho Kovala. Oba albumy boli jedinečné, fenomenálne, úžasné a geniálne. A každý iný. Funky Koval ponúkol mimoriadne pestrý sci-fi svet s množstvom chytľavých postáv, zvratov a podmanivého vizuálneho stvárnenia. Škoda, že odvtedy u nás nevyšlo jediné pokračovanie.
„V umení páchať zlo svojmu blížnemu nepozná ľudská predstavivosť hranice.“ Thorgala zbožňujem od útleho detstva. Najviac sa mi páčia diely ladené do fantasy resp. sci-fi (v sérii sa obidva zdanlivo nesúvisiace žánre úžasne a prekvapivo hladko navzájom prelínajú). Realistické zošity príliš neobľubujem. Nie, že by ich bolo veľa. Ale pár by sa našlo. Lukostřelci bohužiaľ patria presne medzi tých pár. Je to príbeh bez rozprávkovej atmosféry, sci-fi motívov a mytologických prvkov. Z tohto pohľadu sú Lukostřelci asi to najnudnejšie, čo som v rámci ságy čítal (a to som čítal všetko, čo v češtine vyšlo). Nemôžem však dať len 2* a to prevažne z dvoch dôvodov: kresba Rosińského je tradične nádherná a scenárista Van Hamme do príbehu zakomponoval postavy, ktoré budú kľúčové pre neskoršie albumy. Konkrétne Drevenú nohu, jeho bláznivého, ale statočného synovca Tjalla a zákernú, manipulujúcu a mohutným spôsobom nepredvídateľnú Kriss z Valnoru, ktorá si u čitateĺov napriek svojej nepredvídateľnosti (alebo práve kvôli nej) získala toľkú popularitu, že sa neskôr viacnásobne vrátila a dokonca sa dožila spin-offu. Tieto postavy zohrali zásadnú rolu v nasledujúcich štyroch dieloch o legendárnej krajine Qaa (viď. už klasické albumy Země Qaa, Tanatlokovy oči, Město ztraceného boha a Mezi zemí a nebem). Thorgala: Lukostřelcov vďaka tomu svojím spôsobom môžeme vnímať ako Tolkienovho Hobita voči trilógii Pán prsteňov. Ale za mňa je to vcelku nuda.
Spoilery. Keď Egmond v r. 2017 uzavrel voľný cyklus o zemi Qaa (časťami Tanatlokove oči, Město ztraceného boha a Mezi nebem a světlem), naskytla sa otázka, či bude s báječným Thorgalom pokračovať. Našťastie, rok 2018 sa ešte ani poriadne nezačal a už na náš trh priviedol Strážkyni klíču a Sluneční meč. Strážkyně klíčů je báječná napriek tomu, že obsahuje pár zvláštnych momentov (chápem, že sa na konci Thorgal po všetkých peripetiách, ktoré naňho bohovia a osud za posledné roky zoslali, rozhodol tak, ako sa rozhodol, ale aj tak mi pripadalo divné „len tak“ odísť od manželky a dvoch maloletých detí). Našťastie to bohato kompenzuje tradične krásna kresba, príbeh plný vzrušujúcich nápadov a fakt, že album nadväzuje na možno najlepšiu knihu v rámci celej série a to na Kov, který neexistoval (u nás vyšiel ešte v 9O. rokoch ako súčasť albumu Dítě z hvězd). Thorgal sa ako dospelý opäť stretáva so starým dobrým Tjahzim, kráľom trpaslíkov Ivaldirom, hadonetopiermi a démonickým 12-chvostovým veľhadom Nidhoggom. Slzy na krajíčku. V neposlednom rade oceňujem samotnú strážkyňu, ktorá je takmer v každej scéne nahá. Aby ste tento zošit lepšie pochopili, odporúčam vám prečítať si najskôr v poradí tretí diel Nad jezerom beze dna, kde sa prvý raz vyskytla nielen ústredná strážkyňa, ale i zákerný Volsung z Nichoru.
Rahanove prvé dobrodružstvá vznikli už koncom 60. rokov 20. storočia. U nás vychádzal napr. v Pifovi v 90-tych rokoch čítal. Je to frankofónna klasika a absolútna komiksová európska legenda. Komiks akiste pripomenie predsa len o štipku slávnejších dlhovlasých "pravekých" svalovcov (Conan, Tarzan). Príbeh bol slabý a zvláštny, ale samotné univerzum je originálne, zaujímavé a pútavé. Nijako extra ma to ale nenadchlo, akčné scény mi pripadali nudné a s čudnou (ne)nadväznosťou na seba. Románik s „kráľovnou“ bol potom už vyložene mimo. Bavilo ma to skôr po vizuálnej, než scenáristickej stránke.
Slabší Thorgal. Zbožňujem túto postavu a jej svet, ale na albume Nad jezerem beze dna bolo príliš poznať, že je predsa len dosť staré (patrí k najstarším thorgalovkám vôbec). Po vizuálnej stránke to nebolo také vyšperkované, ako sme u syna hviezd zvyknutí vďaka neskorším albumom. Čo je zvláštne, pretože Nad jezerem beze dna prišlo až po Zrazené čarodějnici a Ostrove v ledových mořích. Pritom tie sa mi páčili. Takže som automaticky počítal s tým, že sa mi bude páčiť aj Nad jezerem bez dne. Ale nepáčilo. Katastrofa to samozrejme nebola, je to predsa Thorgal. No na najlepšie albumy sa to nechytalo ani omylom. Nepoteší scenár, ktorý je slabý a nudný (oproti prvým dvom dielom, ktoré bravúrne pracovali so „skutočným“ Thorgalovým pôvodom). Thorgal je tu prezentovaný ako chlap, ktorého stále niekto omráči, oklame, podvedie. Čo je na jeden strane fajn (s takým hrdinom sa súcití ľahšie, než s neporaziteľným, dokonalým supermanom), na strane druhej chudáka Thorgala občas až ľutujete a pýtate sa, či v detstve nepadol zo stromu rovno na hlavu, keď stvára také blbosti. Tak či onak pre fanúšikov pravdaže povinnosť. Apropo: album číslo 17, Strážkyně klíčů, kvôli vracajúcim sa postavám (napr. Volsung z Nichoru alebo Strážkyňa) nadväzuje práve na komiks Nad jezerem beze dna.
Obsahuje spoilery. Priame pokračovanie Nad jazerom bez dna. Thorgal a Aaricia si úspešne poradili s predchádzajúcim nebezpečenstvom a dočasne sa usadili v pokojnej dedinke, ktorej obyvateľov živí poľnohospodárstvo. Aaricia je tehotná, už čoskoro sa má narodiť pre univerzum dôležitý syn. A do toho všetkého nabehne na scénu psychicky nevyrovnaná puberťáčka – väčšie zlo na svete snáď neexistuje. Dievča privedie Thorgala a následne aj svoju vlastnú dedinu do obrovských problémov. Sympatické dedinské prostredie je následne oživené námorným a keď už aj to začne byť jemne monotónne, dostavia sa na scénu milovaní Vikingovia a brutálny záver, v ktorom zomiera tehotná Aaricia. Tento pôsobivý záver nakoniec ale, ako všetci veľmi dobre vieme z neskorších dielov, v skutočnosti nebol až taký brutálny, keďže Aaricia napokon úspešne prežila. Negatívne vnímam absenciu rozprávkových prvkov – realistické thorgalovky ma oproti fantazijným nikdy príliš nebavili.
Obsahuje spoilery. V ríši tieňov mi trocha pripomínalo Star Wars: Impérium vracia úder. Oproti pomerne pozitívnemu a svojím spôsobom veselému dielu sa prepadáme do temnoty. Od udalostí z Čiernej galéry ubehol rok. Thorgalova tehotná manželka je mŕtva, Thorgal sa opustil, prežíva zo dňa na deň, väčšinou opitý a v ťažkej depresii, pripomína žobráka, ktorého majú ľudia na posmech. Spoločnosť mu robí len dospievajúca Shanie, ktorá všetky problémy v predchádzajúcom albume spôsobila. Avšak uvedomuje si to a je tým navždy poznačená. No už je neskoro, chyba, ktorú spravila, napáchala nevyčísliteľné škody. Teraz sa to snaží odčiniť aspoň tým, že na Thorgala dáva pozor. Atmosféra značne potemnela – z optimistických polí a slnkom zaliatych dediniek (Čierna galéra) sa už v prvom zábere dostávame do zjavne nepohostinného, pochmúrneho, daždivého a pesimistického mesta. Tu zničeného Thorgala vyhľadá tajomný muž. V ríši tieňov môžeme pokladať za stred voľnej trilógie o Brek Zarith (prvý diel Čierna galéra, stred toto a záver Pád Brek Zarithu). Paradoxne, o čo realistickejšie sa to začne, o to divokejšie to začne byť v druhej polke, kedy je prezradené, že Aaricia stále žije. Už jej síce veľa času nezostáva, ale ak Thorgal podstúpi šialené nebezpečenstvo, možno prežije. A on ho samozrejme podstupuje a spolu so Shanie sa dostáva do záhadnej a drsnej oblasti, kde spoznáme množstvo nečakaných tvorov . S pribúdajúcimi stránkami som si uvedomoval, že mi to niečo pripomína. Áno, legendárnu Zemanovu Cestu do praveku – dokonca aj s tým, že Thorgal a Shanie vidia život tak, ako postupne vznikal resp. zanikal. Čiže najskôr sa stretnú s mamutmi, potom s dinosaurami, prvými suchozemskými tvormi atď. jednu krásne nakreslenú scénu strieda druhá, jedno originálne prostredie je plynulo vystriedané druhým a na konci nečaká nikto menší, než obľúbená (a samozrejme stále nahá) Strážkyňa kľúčov. Ku koncu je to ozaj neskutočná fantázia, ale nebudem spoilerovať. A i dojemná – ale ani tu nebudem spoilerovať.
Obsahuje spoilery. Záver trilógie o Brek Zarithu (Čierna galéra, V ríši tieňov, Pád Brek Zarithu). Štýlom a atmosférou trilógia veľmi pripomína Star Wars trilógiu z rokov 1977 – 1983. Prvý diel (Nová nádej, Čierna galéra) síce predstaví nebezpečenstvo, ale v zásade ešte ide o neškodný a pozitívny počiatok. Druhý diel (Impérium vracia úder, V ríši tieňov) je temný, pochmúrny, ambiciózny a smrteľne vážny (plus mínus). No a záver (Návrat Jediho, Pád Brek Zarithu) to zakončuje. Prvý raz vidíme Jolana – syna Thorgala a Aaricie (a je nenápadne naznačené, že to nebude len tak hocijaké dieťa, ale dieťa so špeciálnymi schopnosťami). Thorgal sa blíži k psychedelickému palácu Brek Zarith, kde v plnom kvete pučí zhýralosť a šialenstvo (masky). Práve za originálne prostredie dávam 80%, inak je tu Thorgal troška za motáka (čo sa mu, priznajme si, občas stáva).
Bol som v šoku, toto je pomaly až hororový album! Začína sa opatrne, ale ku koncu už je to ozaj napínavý nervák. Ukazuje sa, že kým Thorgal po svojich hviezdnych predkoch nezdedil v podstate žiadne výnimočné schopnosti, Jolan ich zdedil dosť za nich za oboch. S rodičmi vyrastá na krásnom ostrove, avšak ako dieťaťu je mu ľúto, že tu nemá nikoho, žiadnych kamarátov, s ktorými by sa mohol hrať (Muf na všetko sám nestačí). A potom sa objaví čudný chlapec so zelenými vlasmi a ten... ale nie, nebojte sa, nebudem spoilerovať. Nechápem síce, prečo mu Aaricia náramok nedala preč násilím tak, ako neskôr Thorgal a tiež nerozumiem tomu, ako sa pred nebezpečenstvom chceli ochrániť tým, že prespia na kamennom ostrovčeku asi tri metre od brehu. A Thorgalov príchod v poslednej chvíli je už tiež taká „klasika“. Napriek tomu prevládajú určite a bez debaty pozitívne pocity. A troška zimomriavok k tomu ako bonus.
Zem Qaa je prvým dielom thorgalovskej tetralógie, hoci treba dodať, že neoficiálnym počiatkom je skôr album Lukostrelci. V ňom sa prvý raz stretávame s Drevenou nohou, Kriss z Valnoru a Tjallom. Lukostrelcov tým pádom môžeme tak troška vnímať ako Hobita voči Pánovi prsteňov. Každopádne, ak toto necháme bokom, tak prvým dielom tetralógie je práve Zem Qaa. Nasledujú Tanatlokove oči, Mesto strateného boha a možno troška slabší záver Medzi nebom a svetlom. Zem Qaa je super. Začína sa opatrne a studeno, ale o to epickejšie zábery nám následne ponúkne. Či už retrospektívy plné fantázie a násilia, súboje lietajúcich lodí alebo veľkolepé mestá uprostred púšte a džungle. Na tetralógii vadí snáď len obrovská náhoda, že si Kriss vybrala práve Thorgala – jediného človeka na celej planéte, ktorý „nejako“ súvisí s falošnými bohmi Tanatlokom a Ogotajom.
Je to super. New 52 po skvelom Sovom tribunáli (ktorý zrejme bude budúcou klasikou) a po predsa len jemne slabšom pokračovaní Sovie mesto (ktoré zrejme až takou budúcou klasikou nebude) prichádza s tretím dielom. A do Smrti rodiny nenastupuje nikto menší, než legendárny, slávny a totálne kultový megapošuk Joker. A je v takej dravej a brutálnej forme, ako ešte nikdy doteraz. Hoci sa objaví plno záporných (Hádankár, Penguin, Mr. Freeze...) a aj kladných postáv (celá Batmanova „rodina“), prím hrá Joker a jeho psychologický (a občas aj fyzický) súboj s Batmanom. Ich vzťah je fascinujúci a šialený. Nie sú to typickí nepriatelia. Ako keby sa navzájom potrebovali a nevedeli/nedokázali bez seba žiť. Smrť rodiny je plná odvážnych a riadne temných momentov, ako je vyvraždenie policajnej stanice, rôzne kože postŕhané z tvárí a pár vcelku detailných priestrelov hláv. Preto ma zamrzelo, že finále nebolo až také ohromujúce, ako som čakal (SPOILER čakal som, že sa pôjde na doraz a fakt sa bude umierať, ale nie, nakoniec Batman vštekých úspešne zachráni a aj Joker, ako vieme, sa skôr či neskôr zasa vráti SPOILER). Napriek slabšiemu koncu, ktorý nenaplní mimoriadne vysoké očakávania je to super diel, takmer 90%.
Nejak ma to nebavilo. Kresba je krásna, práve vizuálna podoba je asi najväčším plusom nielen tohto konkrétneho zošita, ale celkovo série o hrdinovi zaviatych čias. Žiaľ, Rahan sám osebe nudný, vedľajšie postavy sú na tom ešte horšie. Akčné scény majú zvláštnu štruktúru, veľakrát sa ešte ani poriadne nezačnú a už končia. Univerzum „pravekého“ sveta je príjemne exotické, s prižmúrenými očami originálne. Ale samotné zápletky a príbehy sú nezáživné a v strede som si prial, aby to malo o 20 strán menej. Súčasťou komiksu je skvelý, na informácie hodnotný 6-stranový textový materiál o Rahanovej minulosti atď.
Teda nič moc, ledva som to dočítal. Tento album som si kúpil spolu so Slunečním doupětem a Rozpolcenou horou a tak, keď už som to mal doma, som to „musel“ dočítať do konca. Ale poviem vám na rovinu, že ak by som si kúpil iba prvý diel, zvyšné dva si na 100% nekúpim. Príliš ukecané a keď už sa niečo deje, nejaká akcia, je to snáď ešte nezáživnejšia nuda. Páčila sa mi kresba, občas odvážnejší detail (pohlavné orgány zvierat, krv), rôzne pestré kmene a Rahan nebol úplne najhorší hrdina.
Sequel Ostrova pokladov??? A prečo nie!!! Vlastne super nápad. OK, miestami je to skôr remake (mapa k pokladu, exotické lokácie, vzbura, manipulátor John Silver v kuchyni), ale aj tak je to skvelé komiksové čítanie. Zo začiatku sa budete troška strácať v postavách, vzťahoch medzi nimi a ich motiváciách, ale v strede sa chytíte a ku koncu si uvedomíte, že sa strašne dobre bavíte. Plus krásny vizuál, tú stovku strán je proste božie otáčať, kochať sa nimi, rozplývať sa nad plnou a sýtou kresbou a ovoniavať rozvoniavajúci papier a obálka je proste nádherná. Otázkou je, či bolo správne si za hlavnú postavu vybrať vlastne dosť solídnu mrchu. Ale tak či tak sa teším na dokončenie príbehu. Nejde síce o nič výrazne explicitné, ale pomerne na dennom poriadku sa tu pracuje so sexom a umieraním, čiže rozhodne nejde o čítanie pre deti.
Tento komiksový klenot (inšpirovaný myšlienkou Ericha von Dänikena, že ľudstvu v začiatkoch pomáhali návštevníci z vesmíru) sa do ČSFR prvýkrát dostal na začiatku 90-tych rokov a to vďaka vydavateľstvu Stratos. Vyšiel ako v slovenskej, tak v českej mutácii. Šlo o prvý diel z plánovanej sci-fi série Návštevníci z kozmu. Plány boli ambiciózne: kým prvý zošit sa objavil v PNS, k zvyšným siedmim (Boj o planétu, Vzbura obrov, Zánik veľkého ostrova, Planéta pod kontrolou, Tajomstvo pyramídy, Posledný rozkaz, Pristátie v Andách) sa mali dostať len predplatitelia. Neviem, ako to s nimi nakoniec dopadlo (ani s potenciálnymi výhercami ôsmich horských bicyklov), ale Stratos nie že následne zvyšok ságy nevydal, ale nevydal už nikdy nič a Ľudia a netvory sú prvý a zároveň posledný komiks z jeho portfólia. Vlastne ani jednotka v skutočnosti nebola jednotka, ale dvojka (jednotkou je Pristátie v Andách). Je obrovská škoda, že to so sériou (na rozdiel od napr. Thorgala, ktorý neustále menil českých vydavateľov) u nás už nikdy nikto neskúsil, pretože "jednotka" je geniálna. Dostal som sa k nej ako cca 10-ročné dieťa a asi vám nemusím prízvukovať, že som každý panel hltal očami a zabúdal dýchať. Prekrásna kresba, zaujímavé postavy, vzrušujúca myšlienka o ovplyvňovaní mimozemskou civilizáciou, parádne monštrá, nádherné exteriéry a futuristické interiéry. Jediné, čo nesedí, je nepochopiteľná situácia s ústredným zloduchom. Hrdinovia majú milión príležitostí zneškodniť ho a napriek tomu to neurobia, vinou čoho mu neustále umožňujú podnikať nové a nové a nové útoky na ich základňu. Vzhľadom na to, že sa u nás od r. 1990 nenašiel nikto, kto by bol schopný pokračovať vo vydávaní, v r. 2021 som sa naštval a kúpil som si takmer 400-stranový omnibus z Poľska.
Neskutočná vec. Túto záležitosť som kúpil okolo roku 2005 s Rižom na potulkách v Bratislave a vtedy som ešte netušil, akú pecku si práve nesiem domov. Stokerov román, obecne pokladaný za hororovú klasiku, ma strašne nudil od chvíle, čo som sa doňho začítal. Možno inšpiroval mnohých, ale pre mňa znateľne zostarol. Až na dve veci - Harkerov pobyt u grófa v polorozpadnutom, gigantickom transylvánskom hrade a na lodi Demeter, kde autor líčil príchod Drakulu do USA. No a práve prvú časť sa rozhodol do komiksovej podoby adaptovať Radim Kočandrle. A geniálne a fenomenálne. Je to jeden vizuálny klenot a skvost hneď vedľa druhého. prekrásne pochmúrna kresba je minimalistická a pritom veľkolepá a ak ste si mysleli, že to nejde dokopy, tak tento skvelý komiksový román vás presvedčí o opaku. Bravo.
Neviem, možno to bolo spôsobené tým, že som si v posledných mesiacoch doplnil zvyšok thorgaloviek, ktoré mi doteraz unikali (okrem Strážkyne kľúčov som si úspešne dorazil napr. cyklus o „zemi Qaa“ alebo som si prečítal Nad jazerom bez dna, Alinoë či voľnú sériu Brek Zarith), ale Slnečný meč ma príliš nezaujal. Napriek niekoľkým plusom predsa len jedna z tých slabších thorgaloviek. Veľa takých nie je, ale ak mám byť prísny, tak táto medzi ne patrí. Spočiatku to nie je zlé. „Európska“ atmosféra, pochmúrne lesy, medvede... Príbeh je však pomerne nudný a neveľmi zaujímavý a hoci ma ako fanúšika tejto úchvatnej komiksovej ságy zrejme mal nadchnúť návrat „istej“ slávnej postavy, nakoniec ma relatívne nechal chladným. A pri scénach, v ktorých Thorgala (zasa raz) premôžu, prekabátia alebo sa správa proste ako blbec (prečo si nevzal Orgoffa za rukojemníka?) som si ťukal na čelo; mám toho chlapa rád, ale občas fakt pôsobí ako motovidlo. Síce zarastený pôsobí OK, ale to je asi tak všetko.
Spoilery. Skvelá dospelá záležitosť pre dospelého fanúšika komiksov. Batman má len cameo a raz za čas sa objaví nejaký jeho slávny protivník, ale absurdné je, že postavy radových gothamských detektívov a policajtov sú natoľko psychologicky prepracované a pútavé, že paradoxne klasické komiksové prvky sú napokon tým najmenej zaujímavým na celom Gotham Central 1. Samotní detektívi a policajti sú ostatne vo väčšine z Batmanovej prítomnosti v meste skôr rozčarovaní, než nadšení, pretože sa im mieša do roboty, neriadi sa žiadnymi pravidlami a často vyrieši viac, ako oni, ktorí sú v zajatí zákonov... čo je pre týchto vystresovaných poctivcov pekne demotivujúce. Zrak nespustíte nielen z postáv, ale i z pozoruhodne afektovanej vizuálnej štylistiky, na ktorú si možno síce budete chvíľku zvykať, ale potom si uvedomíte, že vás to strašne baví a nebudete z toho vedieť spustiť zrak. Ideme na Jokera? Inak, ak vás táto séria osloví, jednoznačne a prudko vášnivo vám odporúčam i komiks Policista pod palbou, ktorý sa dá v kontexte tvory Brubakera a Rucku vnímať ako plnohodnotný prequel práve ku Gotham Central.
Ešte lepšie, ako prvý zošit. A už ten bol super. Prostredie džungle ma však bavilo viac, pripadalo mi atraktívnejšie a ilustrátorovi umožnilo poriadne sa predviesť vo vytváraní parádnej, dusnej, exotickej, mystickej a mysterióznej atmosféry. Kým mnohé postavy v prvom zošite pôsobili jednorozmerným dojmom, tak pod vplyvom drsných okolností, aké sa začnú diať preživším členom posádky lode Neptún v pokračovaní, sa z nich stávajú hrdinovia, ktorých si môžete obľúbiť, začnú vám byť sympatickí a čím ste bližšie ku koncu, tým je vám viac ľúto, že umierajú. To nie je spoiler, to je džungľa a džungľa je miesto, ktoré sa správa mimoriadne nemilosrdne k ľudskému životu. Na konci zostáva smútok za starými, navždy stratenými nostalgickými časmi, ktoré sa už nikdy viac nevrátia. Čo mi vadilo? Vlastne nič, je to pecka.
"Pak jsem začal všechno vidět rudě." Ďalšie peckové Skalpy, ďalšia parádna, riadne ostrá jazda. Vitajte vo svete, kde ak skončíte len s prestrelenou pusou a po prístrojovej doske sa rozletia kúsky vašich zubov, dá sa povedať, že ste dopadli ešte celkom znesiteľne. V ôsmom diele (z desiatich) sa už opatrne začína v diaľke črtať koniec. A to koniec drsný, drastický a prepracovaný... ako sme si ostatne v tejto bravúrnej sérii dávno zvykli. V osmičke je vidno, že stará vražda dvoch agentov FBI nie je pre dej až taká dôležitá, ako sa zdalo z prvých zošitov. Je skôr len hybateľom udalostí a vďaka nej sa dávajú do pohybu riadne drastické udalosti v deji. Myslel som si, že už začínam aspoň približne tušiť, ako to celé dopadne, ale po osmičke vážne neviem. Pokojne sa z Dasha môže stať nový šéf rezervácie, rovnako tak môže podraziť tak Nitza, ako Rudú vránu a dosť reálne sa mi javí aj to, že zomrú všetci až na nejakého pouličného psa, ktorý sa objavil na osemnástej strane v druhom zošite. A tie názvy. Skalpy 8: Abys byl spasen, musíš hřešit. Na to už treba talent. Ozaj a bez irónie.
„Keď sa zobudím, otváram oči veľmi pomaly. Takže nech už je v miestnosti čokoľvek, dostane to šancu schovať sa.“ Príjemná, sympaticky nenáročná jednohubka. Miestami (schválne) naivná a detská, inokedy mrazivá a znepokojivá (hlavne zrkadlá to pekne schytali, sú na každom kroku a niečo plánujú).
Geniálne originálna vec, ktorá bola stvorená ako jednorázová záležitosť bez pokračovania, vďaka čomu sa v nej mohli odohrať veci, aké by sa v bežnej batmanovke odohrať zrejme nemohli (brutálne smrti kľúčových postáv). DC Komplet má bohužiaľ aj plno slabých zážitkov, ale keď som sa dozvedel, že tento Batman sa má odohrávať na začiatku 20. storočia (!), stojí za ním miláčik Mike Mignola (!!) a je inšpirovaný dielom H.P. Lovecrafta (!!!), povedal som si, že toto proste musím mať. A neľutujem - je to úžasné presne tým štýlom, aký som čakal. Okrem hlavného príbehu kniha obsahuje ešte "krátkometrážny" bonus Plynárna a retrokomiks s Entriganom. Plynárna a Zkáza, jež postihla Gotham v roku 2021 vyšla aj v CREWáckej zbierke Batman Mikea Mignoly. Zkáza, jež postihla Gotham bola v r. 2023 sfilmovaná ako kreslený celovečerák.
Veľmi pôsobivý, mrazivý a dokonalý názov a síce pekne nakreslené, ale zároveň sa ani do tretice nepodarilo vykresliť temné Stínadla tak úžasne, temne, ponuro a hororovo, ako si zaslúžili. Príbeh je akčný, ale zároveň možno až príliš jednoduchý. Finálna snaha o šokujúci twist na mňa bohvieako nefungovala. A na prvej strane je 11 (jedenásť!!!) rovnakých panelov, čo je zámer, ktorému úprimne nerozumiem. Za mňa na jednej strane fajn, na druhej neuspokojivé uzavretie trilógie. Napriek tomu dúfam a verím, že Josef Blažek zostane komiksu verný (a som na 100% presvedčený o tom, že zostane), lebo ak zostane, raz sa stane komiksovú legendou.
Ohromujúce. Obávam sa ale, že skôr spletitosťou, než vizuálnou stránkou (ktorá je ale fajn) a scenárom (chytil som sa až niekde po ubehnutí prvej polovice). Všetko je so všetkým prepletené a nejako súvisí, desiatky postáv, stovky udalostí, rôzne verzie a alternatívy reality. Kto DC nesleduje aspoň posledných 10 – 15 rokov, tak si neviem predstaviť, že ho tento úvod do novej DC série môže strhnúť. A aj u tých, ktorí sledujú, je to do značnej miery otázne. Bežne tu padajú vety ako „Minulý týždeň som hlboko v temporálnej nanoštruktúre časovej osy zaznamenal poruchu.“ a „Barry zabránil sám sebe zmeniť minulosť“, z čoho si asi sami urobíte názor, či niečo také chcete čítať. Na konci sú síce dodatky, ktoré sa to snažia vysvetliť, ale je tam písané napr. „na strane 12 sa môžete dočítať o...“, čo je ale problém, lebo jednotlivé strany v tomto zošite nie sú číslované. Takže prajem pevné nervy. Proste guláš. Pekne nakreslený, ale guláš. Rozhodne ale oceňujem „uvítaciu“, mimoriadne priateľskú cenu pohybujú sa v priemere tak do troch eur.
Bohužiaľ, ak ste nemali rodičov milionárov, bolo nemožné dostať sa v 90. rokoch nie že k všetkým komiksom, ktoré u nás vtedy vychádzali, ale dokonca čo i len k všetkým komiksom od Semic-Slovartu. Tak veľa ich bolo! Keďže vtedy som letel predsa len viac na Záhadného Spider-Mana, čo bola moja komiksová priorita, dostalo sa ku mne z celej kultovej série Conan Barbar len jedno jediné číslo. Toto. K zvyšným som sa dostal až o niekoľko desaťročí neskôr. Zhodou zvláštnych kozmických náhod mi ale rodičia kúpili práve jedno z najšťavnatejších čísel. Prvý príbeh ide takmer až do hororu. Temné a extrémne pochmúrne prostredie močiarov je úžasne poňaté a vizuálne geniálne nakreslené. K tomu fascinujúci, tajuplný príbeh s krokodílími ľuďmi. V druhom príbehu sa Conan vracia do legendárneho Jastrabieho mesta, ktoré ma trochu nudilo, ale situáciu tu značným spôsobom vylepšuje nová postava – bojovník Zula. Správne – bojovník, nie bojovníčka. Pamätám si, ako ma svojho času šokovalo, že je to muž a nie žena ako vo filme Conan ničiteľ z roku 1984, kde Zulu stvárnila nezabudnuteľná Grace Jones.
Scenáristicky slabé a predsa len už dosť zastarané a nechtiac úsmevné (a naivné), ale musím dať 4* za nostalgiu, pretože toto prvé číslo mi kúpili rodičia v silnej komiksovej vlne, ktorá u nás v prvej polovici 90. rokoch panovala (nielen, ale predovšetkým vďaka Semic-Slovartu). Preto nedokážem, neviem a v podstate ani nechcem hodnotiť toto číslo objektívne a chladnokrvne (kebyže musím, asi dám 2*, ale ako vravím - nemusím a nechcem). Páčila sa mi tá mystika, džungľa, piráti, tajuplná, až mysteriózna povesť, ktorá Fantóma predchádza a ktorej sa všetci zlí boja a všetci dobrí (domorodí obyvatelia) pred ňou majú až posvätný rešpekt. Komiksový Fantóm sa u nás dočkal spolu solídnych ôsmych dielov (no na viac ako tridsiatku u Spajdyho sa nechytal ani omylom), ale inak patrí v histórii medzi otloukánkov (dočkal sa ledva seriálu v 40-tych rokoch a hosťoval v animovanom kraťase v r. 1986).
Dnes sa značky Transformers a G.I.Joe pokladajú za detské blbosti a za hračky, ktoré vyprázdňujú vaše peňaženky pri návšteve hračkárstva, ak teda máte poruke nejaké dieťa. Pravda je ale taká, že ak im niekto dodal vážnosť, tak bo bolo slovenské vydavateľstvo Semic-Slovart. To v 90. rokoch vydávalo plno geniálnych sérií (Záhadný Spider-Man, Conan, Fantóm) a medzi nimi sa rozhodne nestratili ani G.I. Joe a Transformers. Obe série ponúkli prekvapivo výbornú zábavu, na tú dobu špičkové veci a prekvapivo vážny a seriózny príbeh. Boli to (napr. oproti Spideymu) mackovia na oveľa väčšom počte strán, ale tiež drahšie, čiže nevychádzali každý mesiac, ale každé dva. Z G.I. Joe sa ku mne dostal len štvrtý (z piatich) príbehov a bola to pecka. Rôznorodé charaktery dobrých aj zlých vojakov a bojovníkov, špičkové akčné scény, parádna kresba, zbrane, autá, technika. Puberťák bol z toho hotový.
„Dospěl jsem k závěru, že lidstvo je šílené.“ Nemám v láske staré ukecané marvelácke komiksy, ale tento bol fajn, hoci ku koncu predsa len nekonečný. Fantastic Four: Soudný den je zásadný komiks v jednej resp. dvoch veciach: prvý raz predstavil dnes už legendárneho wakandského náčelníka Black Panthera (a jeho úhlavného protivníka, pána zvuku Klawa). Inak sa tu F4 stretáva so svojím typickým sokom, arcizloduchom Dr. Doomom, ale tiež so Sandmanom (naopak typickým skôr pre Spider-Mana), Silver Surferom a Inhumans (zatiaľ som s nimi nečítal žiadny príbeh, ktorý by vo mne vyvolal chuť dozvedieť sa o nich viac, vrátane tohto). Veľmi sa mi páčilo, ako Jack Kirby dokázal zachytiť postavy v akčných pózach. Na F4 je skvelé, že ide o ukážkových superhrdinov, ale v prvom rade sú to vedci, v druhom rodina a priatelia a až v poslednom superhrdinovia. Scenár je podstatne horší, dialógy po desaťročiach razantne utrpeli, niektoré momenty sú trápne, v lepšom prípade nechcene smiešne (a Wyatt Wingfoot právom zapadol, hoci osobne si viem predstaviť nejaký drsný indiánsky reštart). Plameny kameny.
Tuná nie je čo dodať. Môj komentár k prvému Záhadnému Spider-Manovi od Semic-Slovartu bude brutálne neobjektívny. A také je už jeho hodnotenie - nekompromisných 5*. A to napriek tomu, že prvý zošit je dnes už svojím spôsobom strašný a zastaraný. Strýka Bena ani poriadne nespoznáme a už umiera, zrod Spajďáka je urobený ako z rýchlika a bonusom je bizarný druhý (nikdy nedokončený) príbeh s kurióznym protivníkom menom Pretekár (v origináli Champion). Lenže viete čo? Písal sa rok 1991, kúpili mi to rodičia v PNS za 19 Kčs, ja som mal sladkých a rozkošných 10 rokov a nemohol som spustiť zrak už z úchvatnej obálky, nieto ešte z jednotlivých strán. Na obálke sa týčil ohromujúci Spider-Man nad hrobom na ponurom cintoríne, kde lieta popadané jesenné lístie a za ním sa zákerne na nepekné veci chystajú Lizard, Doom, Dr. Oc a Kingpin. Bolo to čosi absolútne úžasné, nevídané a navždy to vyformovalo komiksovú časť môjho Ja (spolu s Thorgalom, Funkym Kovalom a 3x Kája Saudek). Takže z nostalgie 5*. A hoci to objektívne fakt nie je povedané slovami klasika nič moc, na počiatku 90. rokov to ako zoznámenie s dovtedy pre nás neznámou (zakázanou) postavou amerického komiksu fungovalo báječne, na jednotku s hviezdičkou (šikana, bifľoš, poštípanie rádioaktívnym pavúkom, prejavenie superschopností, MJ, Gwen, Benova smrť, teta May, wrestling, Green Goblin...). Pozoruhodné je, že sa tu mihne wrestler Drvička Hogan. To je ten, ktorého v ringu porazí Peter v čase, keď ešte nemal ani kostým, ale superschopnosti už áno. Po Hoganovi neskôr siahli tvorcovia zaujímavej spajďáckej série Pavučina, postavenej na príbehoch, v ktorých hrá náš milovaný Sieťomil len vedľajšiu (ak vôbec) rolu.
Ďalšia nostalgická legenda. V Semic-Slovarte sa v ten mesiac "čosi" pokazilo a do slovenských stánkov išiel český preklad. Dejovo je to nabúchané: najskôr skvelá Madame Web (ktorú bohužiaľ všetky filmové spracovania Spider-Mana dodnes "úspešne" obchádzajú) a na konci príbeh s mimozemšťanmi a s odvtedy mojím zbožňovaným Tinkererom. Kým prvý príbeh ukázal, že Spider-Man prekvapivo super funguje aj v nesuperhrdinských, povedzme civilnejších a realistickejších zápletkách, druhý mi spôsobil solídne detské traumy, z ktorých som sa dodnes nespamätal: z temných podzemných priestorov, strašidelného majiteľa a jeho ešte čudnejších "zamestnancov" som ako malý mal zimomriavky hraničiace s nočnými morami (a tá ľudská maska, no fuj!). Už tu bolo vidno, že Semic-Slovart sa s tým zbytočne nesr... a publikoval komiksy skutočne bez ladu a skladu (minulá zápletka s Pretekárom v dvojke nebola dokončená, vlastne nebola dokončená nikdy a namiesto toho sme sa dočkali jedného komiksu zo 70. a jedného komiksu dokonca ešte zo 60. rokov). Tinkererov príbeh bol mimochodom vydaný v roku 2020 v knihe KVS: Počátek.
Ďalšia pecka. V treťom Záhadnom Spider-Manovi nastupuje do akcie "DC Aquaman" alias Submariner alias princ Namor. Je drsný, vznešený, nekompromisný, autoritatívny a nenechá si sr... na hlavu, ale nie je to vyložený zmrd. Jeho príbeh tvorí väčšinu tretieho čísla; drobnou výnimkou je odľahčená koncová srandička, v ktorej Spider-Man pre zmenu lezie na nervy Thingovi. Namor ma v semic-slovarťáckej sérii (neskôr sa ešte viackrát vrátil) zaujal do takej miery, že keď v roku 2019 vyšiel pod názvom Namor v rámci kompletu NHM, neváhal som a zaobstaral si komiksovú knihu venovanú čisto jemu.
Ako zaznie (vtipne?) hneď na začiatku, od konca minulého dobrodružstva uplynulo presne 14 hodín, 23 minút a 8 sekúnd. To je vec, na ktorú treba dôrazne poukázať, pretože prvé tri čísla Záhadného Spider-Mana zrovna nadväznosťou na predchádzajúce čísla príliš (vlastne vôbec) nevynikali. Číslo 4 každopádne skutočne začína plus mínus tam, kde končilo č. 3 so Submarinerom, takže Spajdy je stále na lodi Bulldog, kde súboj s princom Namorom prebiehal. Vzhľadom na rovnaké prostredie som si myslel, že sa nespokojný a nepokojný Submariner vráti a znova sa začne peklo, ale nie, tentokrát sa stávame svedkami zrodu nového Sieťomilovho soka a to legendárneho Hydromana. Ten sa stane z bežného námorníka Morrieho Bencha, ktorý spadne do mora v najnevhodnejší okamih, čo už je síce dosť ohraté, tak ale čo by sme chceli, drvivú väčšinu marveláckych superhrdinov stvorila s prepáčením blbá náhoda (resp. nehoda resp. kombinácia náhody a nehody). Z Morrieho večnej "mokrosti" som mal ako malý slušné nočné traumy a nebolo mi všetko jedno. Celkovo je linka s Hydromanom riadne naturalistická, vrátane záporákovho (samozrejme dočasného) finálneho "vyparenia", čo je slušne mrazivé a znepokojivé. Príbeh tvorí väčšinu č. 4. Záverečným bonusom je príbeh, ktorý (prekvapivo) pokračoval hneď v č. 5 a to vyslobodenie záhadného muža z extrémne ponurého (hlboká novembrová noc plná bičujúceho dažďa a silného vetra) väzenia z Rykerovho ostrova. Táto časť je zatiaľ asi "najfantastickejšia" zo všetkých dovtedy vydaných Stenolezových semic-slovarťáckych komiksov, keďže okrem iného uvidíme aj gigantický mix veľryba a chobotnice.
Parádna, krásna vec. A v mojom prípade i dojemná, pretože som na slovenskom origináli v 90-tych rokoch vyrastal. V r. 2018 príbehy od Ladislava Csurmu prevzalo české vydavateľstvo Albatros, on ich nanovo prekreslil (vizuálne teda ide o čosi predsa len dosť iné, než bolo v 90. rokoch), pekne to zabalil do knižky s tvrdou väzbou, pridali sa detailné zákulisné záverečné informácie o histórii ako tohto konkrétneho komiksu, tak o jeho autorovi a mne zostáva skonštatovať snáď len to, že som hrdým vlastníkom tohto výnimočného projektu. A opatrne dúfam v pokračovanie.
"Mohu se jen modlit. Modlit za světlo a temnotu, za Cloaka a Dagger. I za celý lidský rod." Výnimočné dielo, ktoré u nás prvý raz vychádzalo na pokračovanie v 90. rokoch v Záhadnom Spider-Manovi od Semic-Slovartu. V roku 2018 temný príbeh Cloaka a Dagger oprášila séria NHM v plnohodnotnej, viac než len dôstojnej komiksovej knihe. Okrem bohatých záverečných bonusov (venovaných svetu týchto dvoch antagonistov) sú v knihe prítomné dva príbehy. Prvý je zostarnutý „Cloak a Dagger!“, v ktorom sa stretli so Spider-Manom. Celkovo šlo o ich debut na bublinkovej scéne. Neuskutočnilo sa to v ich vlastnej sérii, ale v č. 64 Velkolepého Spider-Mana z roku 1982. Je to značne absurdné spojenie, pretože svet drog a nezmyselného násilia sa nehodí do univerza optimistického vtipálka Spajdyho. Našťastie, druhý príbeh „Dcera svetla, syn temnoty“ (z roku 1983) je presne ten, ktorý v našich končinách vychádzal v 90-tych rokoch a zanechal vo mne nezmazateľnú stopu. Je to i na dnešnú dobu temné, brutálne, smutné, pochmúrne, beznádejné, drsné a kruté. Scenár je nevídano dospelý, nepredvídateľný a plný smrti, drog, vyhorených policajtov, opustených detí a tragédií, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. Unavené veľkomesto, melúce z posledných síl, je úžasne nakreslené ako niečo, čo je plné zblúdilých duší a zavrženiahodných existencií a smrť zákerne číha v každej bočnej uličke. Škoda, že Cloak a Dagger sú (nielen u nás, ale v podstate aj v samotnom Marvele) večne obchádzaní. Ak by sa ich ponuré dobrodružstvá mali niesť práve v tomto duchu, boli by to beštiálne dobré komiksy. Sú to fantastické postavy, ktoré sú navzájom tak odlišné (pochádzajú z absolútne odlišného sociálneho, kultúrneho a iného prostredia), až tvoria parádne sa navzájom dopĺňajúci, plne funkčný pár.
