U semic-slovarťáckeho Spider-Mana (ale napr. i u Barbara Conana) sme si tak nejak zvykli (nič iné nám totiž nezostávalo), že sa nedokončovali začaté príbehy a ak sme dokončenie čakali, spravidla sme sa napokon dočkali začiatku úplne nového dobrodružstva. Nie tak šokujúco č. 5, ktoré plynulo nadväzuje na č. 4, na ktorého konci sme sa stali svedkami strastiplnej vyslobodzovacej akcie z pochmúrneho Rykerovho ostrova. A tentokrát pochopíme, o čo šlo, keďže jednotlivé diely mozaiky do seba zaklapnú a všetko dostane zmysel. Spajdy sa tu ocitne zoči-voči dvojici nadprirodzene pôsobiacich záporákov, ktorí s ním nehrajú v rukavičkách a idú priamo a tvrdo na vec. Pozoruhodné každopádne je, že Hydromanovi a Trapsterovi, nachádzajúcim sa toho času v base, krásne a dojemne umožnili tráviť čas za mrežami v ich kostýmoch (wtf?). A práve títo dvaja sa ku koncu pridávajú k pôvodnej dvojici, ktorá ich vyslobodí. Vrhač pavučín tak nestojí proti dvojici, ani proti Sinister Six, ale proti, ehm, Šialenej štvorke (ktorej členom by som rád bol už kvôli názvu). Ťažko povedať, či by to Spider-Man zvládol, o to radostnejšie potom pôsobí správa, že sa na konci stretáva s obľúbeným Submarinerom z trojky. Nebol by to samozrejme horkokrvný princ Namor, aby spojenectvu s Pavúkom nepredchádzala riadna bitka, ale tušíme, že sa z toho zrodí spojenectvo. Príbeh je utnutý v najlepšom a nám nezostávalo nič iné, len si mesiac hrýzť nechty s otázkou, či sa Semic-Slovart pochlapí a príbeh v nasledujúcom čísle dokončí, ale to bude "klasický" Semic-Slovart a v č. 6 príde s nejakým úplne iným.
Semic-Slovart sa pochlapil. Myslené jednak ironicky (žltý obal je síce neprehliadnuteľný, ale v brutálnej kombinácii s bielym písmom úplne zanikajú údaje napr. o cene alebo o poradovom čísle) a jednak neironicky, keďže je šokujúco (na pomery vydavateľstva)dokončený príbeh z predchádzajúceho čísla. V ňom sa Spajdy a princ Namor pobili, aby na konci pochopili, že Šialená štvorka je nad ich sily a budú musieť spojiť sily. Prekvapivo sa ukáže, že vodca skupiny je v skutočnosti spätený so Submarinerovou tragickou minulosťou. Na konci má cameo Madame Web. To je v skutočnosti nadviazane na nasledujúci zošit č. 7 s atentátom.
V predchádzajúcom zošite sa v cameu objavila obľúbená Madame Web, ktorá naznačila, že sa chystá niečo škaredé. A práve atentátu je venované toto číslo. Opäť po Pavúkovom prvom stretnutí s Madame Web (č. 2) tento komiks Spajdyho ukazuje v súboji s predsa len realistickejším súperom. Čo mne osobne vyhovuje, páči sa mi ten kontrast superhrdina vs. krimizápletka. V strede zošita dôjde k šokujúcemu twistu, keď sa do akcie nečakane zapojí slávny Hydroman, s ktorým sme sa prvý raz v sérii stretli v č. 4 a už vtedy bolo jasné, že nejde o jeho poslednú zrážku so snovačom pavučín. Čo je ale najzásadnejšie: báječný Hydroman sa tu (konečne!) stretáva s báječným Sandmanom; kombinácia vody a piesku je priam dokonalá. Ukáže sa, že keď sa títo dvaja páni spoja, bude mať čo Spider-Man robiť, aby to ustál. V pamäti mi dodnes zostal nezabudnuteľný celostranový posledný záber na monštrum vynorujúce sa v prístave z hlbín mora - spojenie práve Hydromana a Sandmana. Dokončenie nabudúce.
Od č. 9 sa nielen o čosi zväčšil formát, ale (logicky?) i cena (z 19 Kčs na rovných 22). Zatiaľ asi najnudnejšie číslo zo série Záhadný Spider-Man. Drsňák meniaci veci na kameň je OK, ale jeho príbeh (započatý v predchádzajúcom čísle) je ukončený behom pár stránok a následne sa na scéne objavuje nováčik: biedny Speed Demon. Tým sa Marvel (márne) snažil okopírovať Flasha z konkurenčného DC (resp. vlastného Quicksilvera, ehm?).
V minulom čísle boli všetky príbehy dokončené, takže v č. 10 začíname s čistým stolom. Konkrétne s obálkou, na ktorej sú síce Avengers, ale až také horúce to s nimi nakoniec nie je, objavia sa len na pár stranách vo finále, aj to iba v cameu (česť jednej výnimke, viac dole). Dnes už patrí toto číslo k tým nudnejším zo Záhadného Spider-mana, ale v dobe vzniku (80. roky) bolo dôležité, lebo svetu predstavilo silnú ženskú (navyše afroamerickú) hrdinku z New Orleans. Je to taká spider-manovská klasika, kedy sa Sieťomil bije s niekým, kto je v podstate tiež klafný hrdina, ale došlo k určitému nedorozumeniu, takže sa čelne fyzicky zrážajú. Okrem X-Menov (z ktorých je však doma len Iron Man a ostatní majú len cameá) sa na konci zjavuje aj sídlo Fantastic Four (z ktorých je však doma len starý dobrý brácho Thing), ktorá je v slovenčine preložená ako (držte sa) Zázračné kvarteto (ak by sa ale bratia Česi chceli posmievať, pripomínam im ich slávny dabing filmu X-Men, kde bola Storm Bouře, Rogue Tulačka a podobne).
Už ten prvý záber je úžasný. Obrovský starý dom. Neskorý večer. Tma. Leje ako zo sprchy. Temnota. Strach. Horor! Vnútri starec usadá k skromnej večeri. A vonku sa vznáša Spider-Man a tuší čosi zlé a temné. Ale nič tomu nenapovedá. Nikde na ulici sa nedeje nič nebezpečné. Naopak, všade panuje (až podozrivý) pokoj. No jeho šiesty zmysel nikdy neklame. Čo sa to deje? Bohužiaľ postupne dej redne a stáva sa banálnym. Ale aj tak nostalgická šupa. Ešte lepší je druhý príbeh, kedy sa k slovu dostáva nielen Deadpoolov, ale i môj obľúbený zlosyn Juggernaut. Tento príbeh je dokončený v čísle 12. Oba tieto komiksy sa dočkali súhrnného vydania v roku 2020 v rámci Spajďáckeho kompletu.
Nadupaný diel. Začíname legendárnym minirunom s nezastaviteľným Juggernautom, ktorý je taký perfektný, že odvtedy patrí k mojim obľúbeným Spajdyho protivníkom. Pikantnou (a vlastne strašnou) zaujímavosťou je, že keď v roku 2020 príbeh vyšiel v rámci Spajďáckeho KVS (konkrétne v čísle 26), zistili sme, že v skutočnosti bol príbeh bohatší o niekoľko stránok, ktoré však Semic-Slovart proste... vystrihol (kvôli nostalgii to diplomaticky nechávam bez komentára). V druhej polovici Záhadného Spider-Mana 12 je načatý nový príbeh. V ňom náš zbožňovaný Pavúk naháňa zlodeja Kobru a tesne potom, ako ho konečne dostane, sa na scéne zjaví nový súper - mohutný Mr. Hyde (áno, TEN od Stevensona). Hyde sa naplno objaví až na poslednom paneli; dovtedy je prítomný len v náznakoch, ako obrovská postava tajne stalkujúca Spider-Mana. Pamätám si, že keď sa ku mne tento zošit dostal ako k školákovi, bol som v tom, že ide o Juggernauta, ktorému sa "nejako" podarilo dostať z betónu. Je to taká hra s čitateľovými očakávaniami. Nakoniec sa ale z tajomného muža samozrejme vykľul Mr. Hyde. Dokončenie príbehu zaujímavého tria Stenolez, Kobra a Hyde sme sa dočkali už v nasledujúcom zošite (čo u Semic-Slovartu povedzme si na rovinu žiadna samozrejmosť nebola).
Asi jeden z mojich najobľúbenejších zošitov zo série Semic-Slovart. Green Goblina (v slovenskej verzii brutálne preloženého ako Zelený škriatok!!!) strieda jeho tajomný a ešte drsnejší nasledovník. V slovenskej verzii preložený ako Mátoha (čo je super), v českej ako Zlý duch (wtf?). Kto sa ukrýva pod maskou a kam až je schopný zájsť? K tomu milý bonus v podobe camea Madame Web. Hobgoblin bol mimoriadne silný Spajdyho protivník, ktorý sa ničoho nebál, každého nechutne rafinovane zneužíval a manipuloval ním a len čo mu prestal dobre slúžiť, kruto sa ho zbavil. Tu už Pánovi Pavúkovi zjavne riadne horelo pod zadkom, čo je v ostrom kontraste s niektorými jeho predsa len aj naivnejšími a detskejšími nepriateľmi. Hobgoblin bol fakt mimoriadne silný sok. Run s Hobgoblinom vyšiel ucelene v rámci KVS: Hobgoblin v roku 2021.
V predchádzajúcom čísle bol ukončený Spajdyho nesmierne vyčerpávajúci súboj s tajomným Hobgoblinom, ktorý zomrel (?) a číslo sa končilo tým, že Spider-Man v parku objavil mimozemský objekt, ktorý ho uniesol do Tajných vojen. Z tých si Sieťomil na Zem doniesol legendárny nový čierny kostým, z ktorého sa následne vyvinul Venom. Vďaka neopísateľne divokému semic-slovarťáckemu prístupu k vydávaniu jednotlivých zošitov sme však v rámci Záhadného Spider-Mana Tajné vojny nikdy nevideli (!). Videli sme už len ich dôsledky, t.j, návrat superhrdinov (v čele so Spider-Manom a jeho novým kostýmom) späť na Modrú planétu. Prvý príbeh sa nesie v znamení zoznamovania sa s kostýmom a to nielen zo strany čitateľov, ale i zo strany Spider-Mana, ktorého schopnosti kostýmu samého riadne prekvapujú. Veľmi dobrý je i druhý príbeh. V ňom Spajdy rieši realistickú, ale možno o to napínavejšiu korupciu v športovom prostredí. Dokončenia príbehu sme sa dočkali až v Záhadnom Spider-Manovi 21, kde sa (konečne) do deja zapojil Ruža - po Kingpinovi môj druhý najobľúbenejší komiksový newyorský mafián. Pikoškou je neveľmi dobre informovaná redakcia, ktorá v úvodnej listárne odpovedá na list čitateľa v tom zmysle, že aktuálne James Cameron za 60 miliónov dolárov pre Carolco Pictures natáča filmovú verziu Spider-Mana. Túto obálku použil aj KVS 16: V kůži vetřelce.
V čísle 21 sa jednak uzatvára predchádzajúci príbeh s korupciou vo futbale (konečne sa do hry zapojí vynikajúca záporná postava mafiána Ružu, ktorá je taká dobrá, že ju nedokáže strápniť ani pančucha na hlave a na nej okuliare) a jednak (asi ak by niekoho dostatočne neuspokojil realistický krimipríbeh) akčná nálož. Tá šokujúco nadväzuje na Záhadného Spider-Mana 19, v ktorom sa utopil Hobgoblin. Ukazuje sa, že o obrnenú dodávku, v ktorej k tomu vtedy došlo, má eminentný záujem ďalšia tajuplná postava, ktorá v úzadí ťahá za nitky a pre ktorú pravdepodobne pracuje Lampiónový Jack, v češtine preložený ako Svítící tykve (!!!). Kto je jeho zamestnávateľ? Nový silný hráč na šachovnici, alebo nebodaj Hobgoblin vracajúci sa po krátkej prestávke späť do sveta živých? Proste, ďalšie silné číslo, ktorému k štvrtej hviezde v neposlednom rade pomáha morálna trhlina medzi tetou May a jej milovaným synovcom. Čo je vzhľadom na ich doteraz bezproblémový vzťah silné samo osebe.
„Hele, vy jste udělal vtip“ – „Ano. Bohužel je to považováno za jeden ze základních znaků blížícií se apokalypsy." Tento album som si kúpil na základe viacerých nadšených recenzií, ale keď som sa doňho začítal, musel som sa nútiť, aby som denne dal aspoň jednu stranu. Vyčerpávajúco trápny scenár plný naivných momentov, šialeného správania postáv a zostarnutej kresby. V dobe uvedenia na pulty šlo o udalosť, ale o tú sa rozhodne nejedná v roku 2018. Príbeh sa venuje súboju Spider-Mana so Sinister Six, ktorá si jedného krásneho zamračeného dňa povedala „dosť“ a rozhodla sa Pavúka dať dole zo steny. Super nápad. Prevedenie? Príšerné. Spajďák na dvoch stranách bojuje s Vultureom, porazí ho, nastúpi Kraven, zasa boj, porazí aj toho atď. Týpkovia vysoké IQ zjavne nemajú, ani im len nenapadne zaútočiť naraz. K tomu plno nepochopiteľných scén, pri ktorých si poviete, že najvyššie ukončené vzdelanie scenáristov bola základná škola. Takže teta May je uveličená Dr. Octopusom , ktorý ju uniesol a celý čas si myslí, že je to džentlmen, kým Spider-Mana, ktorý ju zachráni, pokladá za neslušne vychovaného hulváta. Alebo J.J.J. vykukne z okna svojej (výškovej) kancelárie práve v momente, kedy mu sekretárku unáša Sinister Six, dokonca na obrovskú vzdialenosť presne vidí, kto sedí za volantom. Prípadne Sinister Six sú na konci v base strážení slovom JEDNÝM bacharom v JEDNEJ miestnosti (áno, všetci pokope) a napriek tomu nevedia utiecť. Ak by som mal tento príbeh hodnotiť, dám max. 2* (nepomôže ani Fantastická štvorka) a predám ho a ak by ho nikto nechcel, podkladal by som si ním nábytok (žartujem, to by som Spíďakovi neurobil). No a potom príde príbeh č. 2 - Šťastné narodeniny. Spočiatku som bol skeptický. Avšak už po pár stranách sa to rozbehlo, chytilo ma to a už nepustilo. Zo Šťastných narodenín sa vykľula mimoriadne akčná pecka, v ktorej sa nestráca príbeh, postavy, dej a ani vzťahy. Skôr naopak: dôjde k viacerým pozoruhodným chvíľam, ako je vtipná konverzačná vojna medzi Stenolezom a Dr. Strangeom (ktorý je možno jednou z najmocnejších postáv marveláckeho univerza, ale proti Spideyho podrezanému jazyku nemá najmenšiu šancu). Spider-Man tu bojuje sám, ale zároveň (viem, že si to odporuje, no keď sa do toho začítate, pochopíte) je súčasťou tímu. A keďže sa v ňom nachádza Thing alebo Thor, tak o trenice a hlášky núdza nebude. V ostrom kontraste s vizuálne epicky spracovanými bojovými panelmi je dojímavý a značne bravúrny nápad s piatimi minútami, kedy budú slzy na krajíčku („Jsi šťastný?“). Nie je to však nič v porovnaní so súbojom, ktorý Peter musí vybojovať s byrokratickou vedúcou školskej administratívy. Takže prvý diel peklo, druhý bomba. Súčasťou albumu sú ešte ďalšie dva (už podstatne kratšie). Prvý pozoruje spôsob, akým sa teta May vyrovnáva s tým, že jej milovaný synovec každý deň bojuje o holý život, ale silu to získa až na posledných dvoch paneloch, keď sa dozvieme, KOMU to rozprávala. Druhý sa venuje krajčírovi komiksových postáv (vyšiel aj v Ezekielův návrat od CREW z r. 2011). Áno, aj taký existujú. Alebo ste si mysleli, že si to Thor šije sám v Asgarde? Mimochodom, práve o bohu blesku sa dozviete veľa pikošiek. Nielen veľkosť kostýmu, ale tiež to, aké časopisy u krajčíra číta. A či z nich nevyplýva niečo o jeho sexuálnej orientácii. Hmmm, no nič, ďalej. Príbeh je jednoduchý, je to len zámienka pre zaujímavú postavu krajčíra + pre excelentnú slovnú prestrelku medzi ním a Spajdym a k tomu plno parádnych hlášok („Studené. Temné. Depresivní. Něco jako Detroit.“). A „pan Brouk“.
V predchádzajúcom Záhadnom Spider-Manovi (t.j. v čísle 12) sme v prvej polovici ukončili pecku s nezastaviteľným Juggernautom a v druhej polovici dvanásteho zošita bol načatý príbeh o tom, ako Spajdy naháňa zlodeja Kobru a tesne potom, ako ho konečne chytí, sa na scéne objaví Kobrov bývalý kolega, majestátny a desivý zločinec Mr. Hyde. V čísle 13 je príbeh dokončený. Jedná sa v podstate o jednu veľkú akčnú scénu, v ktorej Spajdy striedavo uteká pred Hydeom a striedavo s ním bojuje (resp. sa ho snaží zastaviť) a striedavo paradoxne pred ním ako pred zločincom chráni iného zločinca - bezbranného Kobru, ktorý je možno šikovný a pohybovo nadaný, ale proti fyzicky zdatným súperom nemá najmenšiu šancu. Príbeh vyšiel v KVS 34 pod názvom Tarantulovo znamení v roku 2020. Mimochodom, je absurdné, že na obálke nasledujúceho čísla 14 sa úplne nepochopiteľne vyníma práve Mr. Hyde, pričom jeho príbeh bol ale dokončený v čísle 13 a v čísle 14 sa neobjaví ani na sekundu.
Skvelá vec s mojimi obľúbenými postavami - s Hobgoblinom (mne sa každopádne páčil aj slovenský preklad Mátoha) a legendárnym mafiánom Kingpinom. Veľmi sa mi páči, že mafián tu nevystupuje ako záporák, ale ako antagonista, ktorý so Spajdym spolupracuje (dokonca mu zachráni život) s heslom "nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ". Obálka pripomína obálku z čísla 12, akurát sa tentokrát nad Spajdym netýči Juggernaut, ale Kingpin. Záhadný Spider-Man 18 ukazuje Hobgoblina nie ani tak v akcii (tej je tu dokonca strašne málo, čo ale vôbec nevadí, len trilerovo-detektívny tón tomu perfektne pristane), ale v pozícii, v ktorej svinsky ťahá za nitky z úzadia, keďže zjavne na dôležitých a mocných ľudí vie ich špinavé tajomstvá a je schopný ich vďaka nim vydierať a držať v moci. Pobavilo ma, ako sa všetci čudujú, čo MJ vidí na Petrovi a pritom je polonahý a vyzerá ako Adonis. Vyšlo aj v KVS: Hobgoblin v roku 2021.
Príjemne smutné a civilné (úvod s Petrom a MJ). Trocha akcie a vzrušenia následne obstará kvalitný a legendárny Hobgoblin, ktorému jeho "smrť" teda fakt dlho nevydržala (naposledy sme ho videli "utopeného" v Z8hadnom Spider-Manovi 19). A čo je najdôležitejšie - práve tu začal na konci čísla Semic-Slovart vydávať geniálne temný komiks Cloak a Dagger (ktorý v roku 2018 vyšiel v trochu pozmenenom poradí v samostatnej knižke v rámci série Nejmocnejší hrdinové Marvelu).
Veľmi zvláštna obálka; ani po niekoľkých desaťročiach som nepochopil, odkiaľ je, čo to malo znamenať. Vyzerá to ako záber z celovečerného hraného filmu, ale zjavne zo žiadneho existujúceho. Čiže fakt neviem. Proste záhada. Hoci Spajdymu v tomto zošite hrozí nebezpečenstvo odhalenia identity kvôli absurdnej náhode (čo je dosť reálne, v živote vás veľakrát odrovná úplná hovadina, ktorá vám nečakane vpáli do života), je to až príliš obyčajné a tuctové. Situáciu zachraňuje príbeh Cloaka a Dagger. Bizarnosť tohto čísla podtrhuje fakt, že sa nepokračuje v minulom súboji s Hobgoblinom, ale riešime niečo absolútne iné a k "Zlému duchovi" sa vrátime až v č. 29. Nuž, čo dodať. Azda len: Semic-Slovart.
Ďalšie "definitívne" (haha) ukončenie súboja Spider-Man/Hobgoblin. K tomu mafián Ruža a únos MJ a tehotnej ženy Harryho Osbornea, syna pôvodného Green Goblina. Pričom posledné slovo nepovedal ani Venom. K tomu na pokračovanie Cloak a Dagger. Vydarený zošit.
„Vždycky bude nějakej Joker.“ Je tu Two-Face, je tu Poison Ivy, je tu dokonca aj Riddler. A Penguin. A možno príde nakoniec aj Batman, ktovie. Je tu ale hlavne on. Kráľ gothamského zločinu: nepredvídateľný magor, ktorému nejde o moc a ani o peniaze, ale o chaos a o potešenie, ktoré z jeho šírenia má. Skvelá záležitosť, miestami riadne nechutná. Občas tempo stagnuje a postava šoféra Johnnyho mi nesadla (hoci viem, čo ňou tvorcovia chceli povedať, keď ju zasadili do príbehu), ale aj tak si to asi určite zaslúži 4*. 3 by boli málo minimálne kvôli bombastickej Bermejovej kresbe, ktorá jednoznačne víťazí nad Azzarellovým scenárom. Joker prvý raz v ČR vyšiel v r. 2012 v BB/art a v decembri 2021 v komplete Legenda o Batmanovi. Dodávam, že Batman: Zatracení priamo nadväzuje na Jokera, odohráva sa doslova "hneď" po jeho finále.
„Vlastne to to preto, že je to požieračka duší zo šiestej dimenzie.“ – „Tak to je čudné aj na teba.“ Doctor Strange išiel doteraz mimo mňa, ale zaujal ma vo filmoch (paradoxne viac v Avengers: Infinity War, než v origine z roku 2016), tak som si povedal, že to s ním skúsim aj v komiksoch. Najskôr som sa dostal k jeho výraznému hosťovaniu v Šťastných narodeninách (kde dal krásny, nádherný darček Spider-Manovi, ktorého nekonečné kecy ho síce takmer pripravili o zdravý rozum, ale ani to mu nezabránilo, aby mu dal zázračnú škatuľku s „piatimi minútami“), ale to mi rozhodne nestačilo a povedal som si, že chcem viac. Oveľa viac. Konkrétne Cestu podivných. Neriskoval som veľa, pretože jednak ma doktor vo filmoch zaujal, takže som dúfal, že teraz to nebude iné a jednak v Ceste podivných ho písal môj maznáčik Jason Aaron (jednorázovka Muži hnevu, séria Skalpy). A urobil som dobre – Cesta podivných je super. Chvíľku som si síce musel zvykať na doktorov výzor (predsa len Benedict Cumberbatch zanechal príliš hlbokú stopu a komiksový Dr. Strange vyzerá trochu inak), ale potom to už šlo v pohode. Príbeh šliapal od samého úvodu, bol nabitý zvratmi, akciou a zaujímavými nápadmi (doktor za svoju obrovskú moc platí rôznymi dosť nechutnými a bolestivými spôsobmi). Super bola i pozoruhodná vizuálna stránka Chrisa Bachaloa. Na jednej strane mnohé okná pôsobia jednoducho a komerčne, na druhej sú jednotlivé panely nabúchané detailmi a skvelými nápadmi častokrát na hranici povšimnuteľnosti resp. si to musíte prečítať viackrát po sebe, aby ste vychytali všetky detaily. Je to proste presne také bláznivé, neobyčajné a originálne (umierajúce knihy a gigantický plyšový macko patria ešte k tým bežnejším výjavom, na aké Stephen v priebehu priemerného, bežného dňa narazí), ako sa patrí na príbeh najmocnejšieho čarodejníka na planéte. Ten je síce svojráz a má veľa povahových chýb, ale pri obrane Zeme neváha položiť život a to je oveľa dôležitejšie. Hneď sa mi spí lepšie, keď viem, že na mňa 24 hodín denne dozerá tento týpek. Skvelý je i jeho verný komorník/sluha/priateľ Wong. Poteší tiež postava dievčaťa Zelmy Stanton z Bronxu. Proste poteší všetko. Teda, SKORO všetko. Negatívnejšie hodnotím relatívnu podobnosť s Mužmi v čiernom (vedľa nášho sveta jestvuje aj iný svet, svet záhad a monštier, o ktorého existencii bežný človek ani len netuší) a ústredné/finále zlo mi pripadalo absolútne nezaujímavé a mdlé, čo je dosť zvláštne, ak uvážime, že s ním možno prichádza koniec sveta. Hoci som k tomuto zošitu pristupoval skepticky, hneď po jeho dočítaní som dostal chuť na sequel Posledné dni mágie.
Ak nie najslabší diel Záhadného Spider-Mana, tak určite jeden z najslabších. Spider-Man je sympaťák, ktorý to s humorom vie, ale toto je už až extrémne komediálny diel zameraný na malého čitateľa. Dobrý dojem síce (tradične) vylepšuje perfektný komiks Cloak a Dagger, ale paradoxne i práve kvôli jeho extrémnej temnote ešte o to brutálnejšie vynikne odľahčený Spider-Man. Možno to po predchádzajúcom súboji s Hobgoblinom chcelo trochu odľahčiť. Ale až takto?!
Predsa len trošku slabší, priemernejší a nudnejší diel. Cloak a Dagger super, ale spider-manovský príbeh pred nimi je dosť civilný (lupič Lišiak). Mám rád "obyčajných" Spajdyho súperov (niektorí sú hustejší, než superzlosynovia, napr. Kingpin alebo mafián Ruža), ale tento bol až civilný až príliš. Je prítomná listáreň a na konci medailóniky Cyclonea a Strangera.
Neviem, čo to do Semic-Slovartu vošlo, že ku koncu vydávania Spajdyho začal vsádzať v tak vysokom množstve na odľahčenejšie príbehy. V čísle 32 temnotu zastupujú Cloak a Dagger na samom konci, ale pred nimi sa Pavúkovi začnú pod nohy pliesť dvaja bizarní žabí (pseudo)protivníci a aby nebolo humoru málo, zavíta aj Spider-Kid z čísla 30. Sorry, ale toto nie.
Predposledný diel série Záhadný Spider-Man a bohužiaľ zasa dosť odľahčený. Na začiatku na ráznu návštevu zavíta Human Torch z FF4, ale inak sa tu toho veru veľa neudeje. Tradične úroveň zdvíha koncovka Cloak a Dagger, čo bol neskutočne úžasne ponurý komiks a Semic-Slovartu budem navždy ďakovať za to, že ho malo odvahu uverejňovať. Nechýba listáreň a v koncovej rubrike Najslávnejší v histórii Marvel Comics sa čo-to dozvieme o Silver Surferovi a Jackalovi.
Po komediálnych posledných zošitoch predsa len opatrný návrat k vážnejším príbehom. najviac vážnosti sa odohrá zrejme v poslednom cliffhangerskom paneli, kedy vidíme, ako sa k zemi rúti neskutočné nebezpečenstvo. Už nikdy sme sa ale nedozvedeli, ako to s ním dopadlo, nakoľko číslo 34 bolo posledným, ktoré Semic-Slovart vydal. Zaujímavou zhodou náhod (alebo o tom vydavateľstvo vedelo?) sa podarilo v tomto čísle ukončiť temný príbeh Cloka a Dagger a na konci prišlo v ich prípade k vykúpeniu. Snáď.
„Pre ňu, ako aj pre zvyšok sveta, bola Gwen len nejaké dievča. Škoda, že umrela, ale nebol to nikto dôležitý. A v TOM to bolo.“ Pozoruhodná kniha s výnimočnou kresbou, vychádzajúca z proste geniálneho nápadu. Zároveň ale aj jedno z najťažších komiksových čítaní v mojom živote. Čítal som to niekoľko týždňov a teraz, krátko po dočítaní, si pravdupovediac ani len neviem predstaviť, že by som sa na toho 216-stranového macka vrhol zas, také vyčerpávajúce čítanie to bolo. Naozaj. Inak vynikajúco vykresľuje bežnú ľudskú xenofóbiu voči neznámemu, ktorému nerozumejú a tak na to reagujú hrubou silou, násilím. Sú len figúrkami na šachovnici a vydesene (alebo naopak s nádejou) pozorujú desivú hru „bohov“ (zázrakov) nad svojimi hlavami. Je v tom akási až zbožná úcta (a odovzdanosť?) voči vyššej moci. Zaujal ma aj pozoruhodne provokatívny zrod Human Torcha, nie náhodou uvádzaný citátom z Frankensteina. Koniec je dojemný a silný.
Jednohubka, ale dobrá, poctivá a svižná. Dominuje jej pekná kresba, svižný, prekvapivo špionážny dej, ktorý sa k Spajdymu na prvý pohľad nehodí, ale v skutočnosti to celé dosť dobre funguje a šľape. K tomu zásadný zvrat v rámci Petrovho univerza, hoc napokon to celé možno áno možno nie bude úplne inak. Občas je to nuda a určite to nie je komiksová udalosť roka. Kingpina mám rád, ale tu mi nejak nesedel, rovnako tak finále s „alternatívnymi“ Sentinelmi. Ale ako celok Rodinný podnik hodnotím skôr palcom hore, než dole. Ak by vás mrzelo, že to nedostalo pokračovanie, tak vedzte, že s prižmúreným okom (miestami obidvomi) zaň môžeme považovať Petr Parker Spectacular Spider-Man: Do soumraku od Chipa Zdarskeho.
Skvelá retro vec s tomu odpovedajúcou kresbou. Josef Blažek a Josef Vybíral po stínadlovskej trilógii pokračujú v tvorbe komiksov, akurát tentokrát vymenili ilustrátora Jiřího Filípka za Karla Zemana a literárne dielo Jaroslava Foglara za slávny román Julesa Vernea. Jasné, príbeh je dosť skratkovitý a jedná sa „len“ o sled akčných udalostí, ale ústredné trio je sympatické, hlášky a dialógy sú miestami dosť vtipné a milé a rozhodne ma potešila kresba; nielen geniálna obálka, ktorá je proste absolútne božia a fenomenálna, ale aj komiks ako taký, ponúkajúci množstvo pôsobivých záberov a nápadov (horiace holuby, slon ťahajúci balón...).
Skvelá, úžasná vec, ktorej v mojich očiach možno trošku, jemnulilinko uberá na sile, intenzite a väčšej nezabudnuteľnosti fakt, že hrdinovia nezažijú zas až tak veľké resp. silné dobrodružstvo (napr. ako kamoši z Kingovej poviedky Telo) a že ich príbeh sa odohráva nie behom rokov (vďaka čomu by sme si k nim vytvorili lepší vzťah), ale v podstate behom pár desiatok hodín. Napriek tomu je to fakt parádna vec. Už po vizuálnej stránke – Josef Vybíral zvolil veľký formát, tvrdú obálku, sú tam pozoruhodné bonusy (krásne čierno-biele retro fotky Poulbota a „jeho“ detí a „ich“ štvrte). Nad príbehom sa nízko vznáša smútok, melanchólia a nostalgia, ktoré sú dokopané do úspešného konca predovšetkým na samom konci, ktorý sa odohráva o mnoho rokov neskôr, ako hlavný dej. K tomu super prostredie Montmartru a jedinečná kresba. Parádna ukážka súčasného frankofónneho komiksu.
„Von? Prečo by si chodila von? Veď vonku nie je o čo stáť. Máš tu predsa všetko, čo potrebuješ.“ Pekne mrazivé, drsné a nechutné. Moja prvá manga v živote a pohľad na mňa musel byť veľmi rozkošný, keďže mi trvalo dlho, kým som si zvykol na iný štýl čítania sprava doľava resp. od konca po začiatok. Ale mám rád horor, tak som si povedal: "Risknem to." Oplatilo sa. Príbeh je skvelý, desivý. Trocha mu ubližuje, že sa od istého momentu začne hrať s až príliš otvorenými kartami a horor ustupuje akcii. Ale aj tak jasné 4*. Geniálne prostredie (exotický ostrov, džungľa, dážď, odľahlé ostrovné časti s tajuplným podzemím, vchod do jaskyne), temná kresba, ktorá sa ničoho nezľakne. Svižný dej sa (až na pár flashbackov ukazujúcich dovtedajší dej v odlišných súvislostiach) číta na jeden dych a za pár desiatok minút to dáte celé, keďže sa od toho nedokážete odtrhnúť.
„Som najrýchlejší. Nie najtrpezlivejší.“ Monumentálna kresba, priemerný scenár. Obrovské rozmery a krásna kresba – to sú najvýraznejšie plusy tohto megakomiksu. Bohužiaľ so scenárom je to slabšie. Na jednej strane super nápad postaviť JLA nie proti monštru alebo gigantickej presile, ale proti mikroorganizmom, ktorým nemôžete jednu ubaliť. To je parádny nápad, ale v konečnom efekte nie je dostatočne zručne prenesený do celého príbehu a ten vinou toho nudí. Nepoteší ani čudný priestor pre ikony ako sú Batman a Superman, ktoré sú tu len aby tu boli a tým pádom by bolo lepšie, aby tu neboli.
„Já ještě nikdy nevidět veslovat opice, to být divná plavba.“ Pekná raritka z 90. rokov. Som rád a hrdý na to, že ju mám vo svojej zbierke, ale na môj vkus príliš statické a zastarané. Najviac sa mi páčili rôzne vizuálne nápady, akými tvorcovia spracovali exotickú africkú divočinu. A Rokow bol ultimátny badass.
Pekný 100-stranový macko. Obsahuje viacero príbehov, ale chrbtovú kostru tvorí komiksová adaptácia kultového sci-fi románu Karla Čapka Válka s mloky. Pôvodne vychádzala na pokračovanie v Komete, ale tu ju máte kompletne celú. Vizuálne je to fakt dobré. Príbehovo... čo ja viem... hmmmm. Ale to je dané tým, že sa Čapkova kniha nikdy neprebojovala nijako zvlášť extra do môjho srdca, sorry za rúhanie. Okrem Války s mloky je tu bohužiaľ aj niekoľko vyslovene nezáživných a nudných príbehov, ako sú napr. Podivuhodné případy komisaře Bensona. Mám to doma a mám to rád, ale každý rok sa k tomu určite nevraciam.
Chápadlové obludy, zabijacke zvieratá, sila prírody, temné a hlboké džungle, nebezpečné povery majúce základ v realite, kanibalské a iné kmene, prsnaté ženy v ohrození, sny, vidiny, víze a, samozrejme, lietajúce obludy a iné netvory. Napriek tomu sem-tam troška nuda, štvrtú hviezdičku dávam za to, že išlo o posledný diel série, ktorý Semic-Slovart vydal.
Troška nudnejší zošit, ale i tak kvalitka. Ľudský život v tomto svete nemá žiadnu hodnotu, zomrieť môže prakticky každý (a aj zomrie), samozrejme s výnimkou Conana. K tomu mágia, čary, temné miesta plné temných príšer a miestami dosť úsmevne zastaraný a ťažkopádny slovenský preklad.
„Ohledně té věci s Petersenem pořád nic, hm? Jestli chcete, stačí říct jediný slovo a přeberu to.“ – „Jediné slovo, které mňa teď napadá, je ko*ot.“ Výborná záležitosť, kvalitná, vyrovnaná a veľmi atmosférická. Zároveň ale i dosť náročná na čítanie (trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som to celé prelúskal) a občas som mal chaos v postavách (v tomto mi našťastie pomohla úvodná dvojstrana s „pavúkom“, ku ktorej som sa v priebehu čítania neustále vracal). Súhlasím s tým, že ako v prvej časti, tak v druhej sa vytvoril zvláštny paradox, kedy je Batman tou najmenej zaujímavou postavou. Síce sa na scéne objavuje skutočne len v cameo priestore, ale aj tak to vadí. Rovnako mi vadili aj jeho slávni nepriatelia (Joker bol v minulosti stokrát diabolskejší), ale potešilo ma aspoň to, že scenáristi tentokrát siahli po nižších cylindrových týpkoch, čo je zaujímavé. Najlepšie sú každopádne tie prípady, ktoré príliš nesúvisia s nimi a ani s Batmanom a detektívi v nich riešia „obyčajné“ krvavé prípady s často nečakaným rozuzlením (ale aj v realite to veľakrát býva tak, že za vraždou stojí osoba, do ktorej by ste to povedali najmenej).
„Som v tíme s Deadpoolom. O utrpení viem všetko.“ Z Doctora Strangea sa v tomto „reštarte“ vykľula skvelá, životu schopná, zábavná, ale nie neľudská, ani prehnane cynická postava. Vizuálna stránka je značne špecifická; do jedného jediného okna sú tvorcovia schopní narvať snáď 18 detailov, ktoré si na prvé prečítanie nemáte veľkú šancu všimnúť. Niektoré panely sú úžasné a zároveň absolútne neviete, na čo sa vlastne práve pozeráte. Pre niekoho je to mínus a musím sa priznať, že to nie je tak úplne ani môj komiksový štýl. Ale k postave najmocnejšieho čarodejníka tejto planéty (alebo teda aspoň New Yorku, ehm) taký halucinogénny štýl patrí, inak by to nebolo ono, bolo by to príliš obyčajné. A Doctor Strange je všetko možné, len nie obyčajný. Čiže toto za mínus nepokladám. Musím však znížiť hodnotenie oproti minulej časti na „len“ 60%. Dôvodov je niekoľko. Scenár mi miestami pripadal nezrozumiteľný, mnohé veci som nepochopil, ku koncu už mi to prišlo zbytočne naťahované (bez mnohých vecí by sa tento zošit pokojne zaobišiel, ale tvorcovia asi chceli mať čo najviac strán), prehnane sa skáče časom (u série Skalpy mi to nevadilo, ale tam mi to prišlo zrozumiteľnejšie a nie na efekt) a nechápal som, či sa to vlastne už skončilo alebo ako. Je to síce čertovsky hravé, svieže a vynaliezavé, no miestami to upadá do rutiny (stále niekto s niekým bojuje) a „vec v pivnici“ je síce mrazivá a desivá, ale priestor, aký dostala, je nejaký, nuž, zvláštny. Vypadáva aj logika, napr. ťažko sa verí tomu, že na začiatku, kedy mal Doctor k dispozícii všetku mágiu sveta, Empirikul neporazil a potom po celom svete pozháňal zopár magických s prepáčením harabúrd a zrazu vyhráva? Napriek predsa len trošku slabšiemu pokračovaniu som rád, že sa Crew do vydávania tejto série pustila, lebo Doctor Strange je skvelá postava. Skvelá. Je to totiž sympaťák. A to sa cení.
„Zabili mě, má ženo. Ale věz, že zemřu se srdcem plným štěstí.“ Tak a je to tu. Ešte jeden diel a je koniec. Navždy. Vidno to na tempe, ktoré je v devinke poriadne besné – a už predchádzajúce časti nepatrili zrovna k slimákom. S blížiacim sa veľkým finále sa niektoré vedľajšie dejové linky múdro končia už tu. Rovnako už v deviatej časti končia svoju púť niektoré postavy. Je to pohľad podľa očakávaní veľmi smutný. Dobrí ľudia dopadnú zle. Niektorí zomrú a niektorí sa vyberú na dráhu zločinu, prestávajú byť dobrými a stávajú sa sprostými vrahmi a podradnými sviňami. To už radšej umrieť. Proste ako hovorím. Dobrí ľudia dopadnú zle.
Dobrá, svieža, prepracovaná a kvalitná európska sci-fi (space opera?). Nie som fanúšik podobných komiksov a predchádzajúce Modré Crew boli geniálnejšie (fantastický Dlouhý John Silver). Ale i Orbital som si užil: mal fajn postavy, detailne spracovaný svet vzdialenej budúcnosti, svižný scenár, veľa akcie a parádny vizuál (lode, mestá, vozidlá...).
Chrbticou tejto mangy sú samozrejme ústredné Ryby, najúchylnejší komiks, aký som v živote čítal. Komiks wtf, absurdný, obskúrny a bizarný, ale tiež nechutný, odporný, desivý a skvelý. Určite ale netreba zabúdať ani na ďalšie dve (už podstatne kratšie a s Rybami nijako nesúvisiace) mangy na konci knihy, ktoré sú natoľko mrazivé, až je to nepríjemné.
„Kolik je dost šílenství?“ Retro kúsok z r. 1980 obsahuje príbeh, v ktorom sa prvý raz naplno predviedol Arkham, čo je z hľadiska kánonu zásadná vec, ale oveľa zaujímavejšie a čitateľsky atraktívnejšie sú samozrejme dva hlavné príbehy. Prvým je Muž, který se směje (2005), s ktorým sme sa stretli už v antológii Batman: Kameňák a další příběhy (2013, CREW). Príbeh je po vizuálnej stránke parádny a po stránke farieb skvele vyladený. Pritom sa nebojí byť drsný (zem je doslova posiata znetvorenými mŕtvolami). O tomto príbehu sa dá čiastočne hovoriť ako o pokračovaní legendárneho diela Batman: Rok jedna (na ktorého konci sa v Gothame prvý raz objavil Joker). Niektorí fanúšikovia kritizujú to, čo na Kameňáku: že čiastočne prezrádza Jokerov zrod (viď. zamotaná situácia okolo Red Hooda). Mne to nevadilo, ale chápem fanúšikov, ktorým s tým majú problém (a prečo). Každopádne, môžu sa tváriť, že je to len jedna z viacerých možných verzií. Ostatne, sám Joker predsa spochybňuje, či si to pamätá dobre (podobný rafinovaný prístup k Jokerovmu originu zvolil Nolan v trháku Temný rytier). Nasleduje výnimočné veľdielo Arkham: Pochmurný dům v pochmurném světě z r. 1989. Plným právom má povesť udalosti, ktorú fanúšik amerického komiksu (Batmana desaťnásobne) MUSÍ mať doma. Arkham je kontroverzným Grantom Morrisonom neskutočne napísaný, ale nie je to nič oproti neopísateľnej, úžasne surreálnej kresbe Davea McKeana (Klece). To, čo predvádza, katapultovalo Arkham nepochybne medzi to výtvarne najúžasnejšie, čo sa v Batmanovo od jeho debutu v r. 1939 urodilo.
Trocha ma to mrzí, ale musím dať „len“ 60%. Vizuálne je to pekné, čo je pre komiks samozrejme dôležité, ale tak zas ani po vizuálnej stránke to nie je niečo, čo by ma úplne odrovnalo a priznám sa, že ani scenár ma bohvieako nebavil (povedal niekto Biela veľryba?); postavy sú až moc ukecané a zápletka je na môj vkus príliš triviálna, priamočiara, jednoduchá. Nie je v nej bohvieako cítiť inokedy nezameniteľný štýl zbožňovaného Xaviera Dorisona (pecka Dlouhý John Silver). Železná noha, hlavný hrdina, je tvrdý oriešok. Dlho trvá, kým si k nemu nájdete cestu. A on k vám. Ostatné postavy nezaujímavé, ale poteší u nich aspoň to, že sa často vyzliekajú (najmä ženy teda). V komiksových Vikingoch v mojom rebríčku zostáva Thorgal úspešne neprekonaný, napriek tomu kúpu Asgarda určite nevnímam ako vyhodené peniaze, skôr naopak, som hrdý, že je súčasťou mojej domácej knižnice. Len som od toho proste čakal predsa len o čosi viac.
Prekvapivo náročné čítanie. Čítal som ho niekoľko týždňov, napredoval som do finále skutočne len pomalým, slimačím tempom. Tri príbehy a každý iný - nielen kresbou, ale i žánrom. Najviac ma bavil tretí, miestami temer až hororový. Skvelá buchla. Oceňujem perfektné vizuálne spracovanie, príjemné textové bonusy na konci a v neposlednom rade je mi sympatické, ako sa Francúzi rozhodli poňať legendárnu postavu. Conan v nej nepripomína filmy so Schwarzeneggerom, ale naopak sa nachádza bližšie ku knižným Howardovým predlohám: je žoviálny, v podstate veselý dobrodruh a cestovateľ, vojak a bojovník, stratég, nie geniálny, ale rozhodne ani nie hlúpy. Belit (alias kráľovnú z Čierneho pobrežia) dobre poznajú fanúšikovia semic-slovarťáckeho Conana Barbara, v ktorom sa v 90. rokoch často ukazovala (a bojovala).
Bohužiaľ slabšie, ako prvý diel. A už to nebol ani zďaleka najlepší komiks roka. Ale dal som mu s prižmúrenými očami 80%, pretože to bolo predsa len niečo nové, svieže, zaujímavé a originálne. V dvojke však musím ísť o 20% dole. Príbehu v mojich očiach veľmi pomohol návrat na Zem a konkrétne do krajiny zradných, temných, dusných a pochmúrnych močiarov, v ktorých sa deje niečo zlé. Mám toto prostredie rád, je príjemne hororové a úžasne atmosférické. Problém je v tom, že v močiaroch sme len v prvej polovici a potom sa presunieme už do podstatne menej zaujímavých kulís. Kde navyše behá priveľa postáv, u ktorých som si narýchlo nedokázal spomenúť, kto sú a o čo im ide. V tomto je druhý diel snáď ešte politickejší, než prvý. A to už je vážne čo povedať. Potešili ma flashbacky do Calebovho detstva a ako vravím super prvá polovica. Potom sa to ale celé nejako pokazilo. Otvorený koniec skôr nepotešil, než potešil, ale tak už to býva.
Skvelá vec, možno ešte o zelený pancier lepšia, než prvý diel. Samozrejme ide aj o to, čo čakáte, pretože zrovna na Nobelovu cenu za literatúru to určite nie je. Ale tak zas názov je jasný a je z neho zrejmé, čo máme čakať. Je to zhruba rovnaké, ako samotné korytnačky: ani geniálne, ani hlúpe, ani dospelé, ani detské. Je to niečo medzi tým. A v tom celom úžasne rozbláznenom cirkuse sa snaží zachovať si svoju dôstojnosť (a temnosť!) Batman. Ale Bat-prcek mu s tým práve dvakrát nepomáha. Myslím, že to šliape ešte o čosi lepšie, ako prvý diel – a už ten šliapal veľmi dobre. Bane je zaujímavá voľba, hlášky s dialógmi odsýpajú, vizuálne je to bombastické, proste ja som sa bavil temer kráľovsky, hoci obvykle podobné „nenáročné“ komiksy nevyhľadávam, nič proti nim, ale proste nevyhľadávam. Mínusy: najmä bizarne osvalený Bane a ku koncu trošku nuda.
„V rudém a zlobném světe se dějí rudé věci. Svět sežere vaši ženu, sežere vaše přátele. Sežere všechno, co z vás dělá člověka. A z vás se stane netvor.“ Po Bažináčovi som vždy túžil, pretože som o ňom počul samé chválospevy. Ale prvý raz som si s ním v spoločnom močiari zaplával až v roku 2019 vďaka DC kompletu (a bolo to prvý raz, čo ma DC komplete bavil retro príbeh na konci, len tak mimochodom). Bažináč je skvelá postava, na tom si trvám. Je to ale prekvapivo ťažké a náročné čítanie. Nejde len o to, že som mal hokej v tom, kto je kto (hoci je to na samom začiatku vysvetlené), ale tiež o to, že ide o až nečakane komplikovaný príbeh s filozofickými a inými presahmi, v ktorom som sa strácal aj po dvoch prečítaniach. Zaskočilo ma zakomponovanie viacerých slávnych postáv (JLA alebo Ertrigan, ktorý sa v rámci DC kompletu predstavil už v Batman: Zkáza, jež postihla Gotham). Čo hodnotím negatívne, to je vizuálna stránka. Zbožňujem prostredie tajuplných bažín, ale na komikse poznať, že je predsa len staršieho dáta. Vizuálne to vinou toho zďaleka nie je taká žranica, ako som čakal (no treba dodať, že občas to má niečo do seba - jednotlivé príšery sú miestami fakt solídne psycho záhul a „snové“ pasáže sú spracované pekne halucinogénne).
„Každý má možnost být statečný.“ Hlavné plusy: pekná kresba, príchod (prílet) novej dvojice super-hrdinov a slávne tváre (Amanda Waller, Justice League). Noví hrdinovia-súrodenci sú biedni (tie mená Gotham a Gotham Girl myslel niekto vážne?) a vzhľad klišé (svalnatý hranol a štíhla baba v sukni - wtf), našťastie tomu pomáha jednak „nadpozemskosť“ postáv (čo je zaujímavý kontrast s len človekom Batmanom) a jednak to, že nakoniec to s tým ich hrdinstvom nebude až také žeravé, ako sa mohlo zdať na začiatku. Já jsem Gotham je príjemne hrubý (ale posledných viac ako 30 strán tvoria vizuálne bonusy!), zaujala ma i príjemne minimalistická, „čistá“ obálka. Príbeh naopak hodnotím rozpačito. Batman vs. lietadlo je predsa len už moc a rozpaky vo mne vyvolalo i to, ktorá postava bola nútená obliecť si na chvíľku Batmanov kostým (nefungovalo to u Jima Gordona v Supertíhe a nefunguje to ani tu). Potešia občasné zmienky na udalosti napr. Snyderovho legendárneho runu (sovy, Bloom) a pár vydarených fórov (Batmanova záľuba v náhlom miznutí uprostred rozhovoru). Fajn a svižné čítanie a páčili sa mi preslovy o Gothame (o tom, aké je to v ňom žiť, vyrastať a byť ním ovplyvnený), avšak na pecky á la Kameňák a Soví tribunál sa to nechytá ani omylom. Napriek tomu, ak ste batmanovi fanúšikovia, dajte Já jsem Gotham šancu, pretože ďalšie diely série (Já jsem sebevražda, Já jsem zhouba) sú o dosť lepšie.
„Ale aspoň se zachovám jako chlap.“ Tak. A je koniec. A je presne taký, aký mal byť. Skôr dialógový a vzťahový, než akčný. Ostatne, v predchádzajúcich deviatich dieloch sa prelialo toľko krvi a vyhaslo toľko (nielen ľudských a nielen nevinných) životov, že nemalo zmysel pokúšať sa to vo finále prekonať. V ňom samozrejme o násilie a akciu ochudobnení nebudete, ale záver jednej z najlepšej komiksovej americkej série sa nesie prevažne v komornom duchu. Čo je len a len dobre. Bola to pozoruhodná sága, s ktorou som strávil 5 rokov života. Sága so skvelými postavami, úžasnými scenármi nekompromisného tvrďáka z Alabamy Jasona Aarona (Muži hněvu, Doctor Strange). Musím sa priznať, a urobím to rád, že približne nejako takto som si prial, aby jednotlivé postavy skončili. Povedal niekto karma? Aaronov rebríček hodnôt je diskutabilný, ale ja ho vnímam ako realistický a praktický, hoci príšerný a strašný zároveň. Ďakujem a dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme. Myslím, že istá, hoci malá, šanca tu je.
