„Žijeme šťastně až do smrti.“ Je mi to veľmi ľúto, ale musím dať len 3*. Petrovi a MJ fandím od 90. rokov, držal som im palce a som rád, že to nakoniec dopadlo takto. MJ je prekvapivo tragická postava (isté ponuré fragmenty z jej života sme videli už v semic-slovarťáckom Záhadnom Spider-Manovi 26), obaja sú to veľkí sympaťáci, ktorí si (konečne) zaslúžia šťastie, oceňujem dve pozoruhodné myšlienky (jedna o tom, že nielen Peter, ale aj MJ nosí masku a druhý je flashback o tom, čo MJ ako puberťáčka videla z okna), tvorcovia nahryzávajú zaujímavé otázky (bude úspešná modelka spokojná v manželstve s „len“ Petrom?), JJJ je fakt exkluzívny škrob a pri niektorých scénach mi mierne zvlhli oči (ale nikomu to nepovedzte). Problém komiksovej knihy Spider-Man: Svadba je v tom, že tieto skvelé okamihy (bez debaty hodné 4*) sa striedajú s absolútne nudnými a nezáživnými akčnými scénami s Dr. Octopusom, Pavúkobijcom alebo Shockerom, nevraviac o tragicky mdlom znovunájdenom otcovi. Napriek tomu tento komiks každý správny Stenolezov fanúšik musí mať doma. Nie je to síce (ani zďaleka) to najlepšie, čo sa v Sieťomilovom kokóne kedy stvorilo, ale obsahuje to zásadnú vec. Srdiečko. Kebyže som každopádne ja scenáristom niečoho, v čom má dôjsť k svadbe medzi Petrom a MJ, poňal by som to celé absolútne inak (totálne bez akcie, napr. ako príbeh, v ktorom sa Peter zúfalo snaží kúpiť prsteň a pomáhajú mu s tým rôzni jeho superhrdinskí kolegovia, prípadne dokonca aj nepriatelia).
Okrem množstva textových bonusov zaujímavý, čierno-biely Batman Black a White, farebný Blacksad (s veľmi zaujímavou erotickou scénou), Sudca Dredd (ktorému som nikdy neprišiel na chuť) a Bivoj the Killer (tiež žiadna srdcovka), kratučká ukážka z Hellblazera, Killer Smile od Richarda Corbena a Garfield.
Toto ma ako malého obišlo a keď som si to niekde okolo roku 2020 zohnal v antikvariáte, bol som najskôr nadšený. Keď som ale číslo otvorila prelistoval ním, zostali len oči pre plač. Z historicko-zberateľského hľadiska je určite fajn vlastniť to, ale tým to asi hasne. Komplet celý zošit je vyplnený JEDNÝM nekonečne dlhým, nezáživným, nudným, čierno-bielym Tomom Sharkom, do ktorého som sa nedokázal začítať a nakoniec som zošit, vyčerpaný ako po maratóne, so spokojným pokojom v duši zaradil do svojej zbierky a už sa mu nevenoval.
Parádna nostalgická vec, na ktorej som svojho času ako puberťák razantným spôsobom frčal. Csurmova skvelá, hravá a vtipná kresba a vynaliezavé scénare šli ruka v ruke so sympatickými postavami. Okrem tohto zošita vyšiel komiks o strašidelnom hrade v slovenčine v roku 2014 ako samostatný zošit od Com-X s.r.o. a v roku 2018 sa prebojoval tiež do omnibusu Tajemství starého domu.
Z nostalgie 3*, ale zázrak to nie je a to najmä z dôvodu, že (na rozdiel od neskorších Pifov) drvivú väčšinu obsahu čísla tvoria detské veci ako kocúr Herkules, duch Artur a samozrejme ústredný pes Pif. Chuť napravuje až záverečný Rahan, ktorý následne v českej mutácii vychádzal pomerne často, hoc s nemalými prestávkami: v r. 2003 v temer 2Oo-straovom albume čítajúcom 8 dobrodružstiev, v r. 2012 vychádza trojica zošitoviek a 2022 Josef Vybíral v pevnej väzbe vydal historicky prvé tri diely slávnej série. Súčasťou tohto konkrétneho čísla Pifa bol mimochodom aj Rahanov (gumený, ehm) nôž. A listáreň. Číslo je pekne nakreslené a plné veselých farieb (až na temného Rahana).
Prvé číslo. tak týmto sa začala slávna, hoci krátka púť skvelého komiksového magazínu Aréna. Prerastené zvieratá v Aréne, wtf adaptácia pesničky Ivana Mládka Jožin z bažin (!!!), predchodca Abrahamsovho seriálového trháku Lost nazvaný Trosečníci z RAsuper (vydá ich raz konečne niekto komplet a do konca?), detskí Lux a Delux (ktorých som len tak-tak toleroval už ako dieťa), vždy pekne nakreslený, ale zároveň dosť nezáživný Mistr Looping (ale ak ste vysadení na lietadlá, asi to pre vás bude bomba) a nevyhnutne drasticky ukončený temný príbeh arogantného cestovateľa Ibarettu (ktorý sa následne dokonca prebojoval na obálku Arény č. 2). na samotný záver textový bonus o histórii komiksového žánru.
Obrovské zvery v Aréne, divná komiksová adaptácia ľudovej pesničky (?!), Trosečníci z RAsuper s absolútne geniálnou halucinogénnou pasážou (a úžasne stvárnená otrávená zabíjačka) , odporne pomletý prst Luxa a Deluxa, klasicky nudne nakreslený Mistr Looping a veľmi dobrá Vakcína CN078. Na koniec vás čaká textový bonus o komiksovej histórii od Daniela Kumermanna a hororovo ladený Gigant. Na obálke sa z nejakého bizarného dôvodu nachádza cestovateľ Ibaretta z predchádzajúceho čísla.
V Aréne kŕmime hororový obrovský hmyz, vo Vakcíne CN078 sa dočkáme scény, ktorá mi v detstve spôsobila nejednu nočnú moru (jedno slovo: pirane), Dva roky prázdnin už báječnejšie nakreslení byť azda ani nemohli a Trosečníci z RAsuper sú celkovo srdcovka. Čiže ak budeme ignorovať Luxa a Deluxa a vcelku značne nudného Mistra Loopinga, tak klasická arénovská klasika a pecka za 4*.
Predposledná Aréna, ešte nasledovala päťka a bol bohužiaľ koniec. V ústrednej Aréne sa toho veľa nestane, aspoň teda nič s prerastenými monštrami, takže ako dieťa som z toho bol značne sklamaný. Našťastie sú tu tradične skvelí Trosečníci z RAsuper s poriadne psychedelicky nakresleným zásahom elektrickým prúdom (tu už to ozaj poriadne pripomína neskorší slávny seriál Lost). Lux a Delux ma nechytili ani ako malého, nieto dnes, v dospelom veku. Detto Mistr Loping. Určite ale oba palce hore za fantasticky nakreslené Dva roky prázdnin a finálny, takmer až hororový Přízrak.
Ďalší starý komiks za dobrú cenu (nekúpte to za 4 €), ktorá ale tentokrát plne odpovedá výslednej (ne)kvalite. Vôbec som sa nechytal. Hrozne nudná tímovka. Úvodník sa to síce snaží okecať, vraj je táto kniha pre X-Menov zásadná, ale osobne to tak vôbec nevnímam. Ani Uncanny X-Men: Druhá generace nebola žiadny zázrak, ale človek jej zaradeniu do kompletu rozumel minimálne pre príchod Wolverinea do tímu, čo je ozaj veľká vec. Tu ale naozaj nie je nič také, aby to malo právo nachádzať sa v komplete (ak nerátam nudný zrod nudného Cyclopsovho mladšieho brata Havoka). Do čítania som sa musel doslova nútiť. Síce je poznať, že už to predsa len boli skôr 70., než 60. roky (čo je fajn), ale napriek tomu to nebol žiadny zázrak. Len kvôli kresbe som si užil až posledné diely, ktoré kreslil hosťujúci Neal Adams. Scenáre ma hrozne, hrozne nebavili. Príbeh je vraj dokončený v knihe Ve stínu Saurona (nie, žiadny súvis s Pánom prsteňov), ale jedným som si istý – dobrovoľne do toho pôjdem len ak mi to niekto dá za jedno euro.
„Dolehla k nám ozvěna o vašich početných hrdinských činech.“ – „Ozvěna má vždycky dost času vše tisíckrát pokřivit.“ Za mňa nie je o čom: ďalšie originálne napísané a skvele nakreslené dobrodružstvo prísneho majstra Okka a jeho zvláštnej, ale fungujúcej družiny odvážnych lovcov démonov, kde má každý svoje miesto. Je to ako keď po dlhom čase opäť stretnete starého kamoša a behom pár minút sa naladíte na rovnakú dĺžku. Pribudli nové postavy, super je ale najmä to (čo vonkoncom nie je žiadna samozrejmosť), že sa plynulo, plnohodnotne zaradili do deja a navzájom parádne fungujú vo vzájomnej, nesmierne dynamickej interakcii. Mám slabosť pre monumentálne stavby v strmých horách plných priepastí, takže som si prišiel fakt na svoje. Krysák geniálny (najmä koniec) a ako minule, aj tu sa mi veľmi páčilo rámcovanie príbehu scénami z „budúcnosti“.
V 90. rokoch v slovenčine a češtine vychádzalo obrovské množstvo komiksov, boli však určené primárne pre chlapčenského čitateľa. Dievčenských bolo len minimum a okrem New Kids on the Block (priznávam, mal som jedno číslo... a bavilo ma!) medzi ne patril Starlet. Hoci teoreticky ide o komiksový časopis, prakticky nie je komiksov veľa a nemalú časť čísla zapĺňajú recepty, horoskopy alebo profil, ehm, Kevina Costnera, v ktorom ste sa mohli dozvedieť šokujúcu vec, že nerád natáča erotické scény. Samotné dva komiksy sú také, no, neviem... typicky dievčenské? Minimálne ten prvý ale prekvapivo ušiel, s druhým už to bolo horšie (pracoval s poučkou, že ak má puberťáčka akné, je lepšie nevytláčať si ho).
Tak nič, po skvelej, temnej a hororovej trojke opäť návrat k prvým dvom dielom – teda k fajn priemeru. V štvorke došlo k zjavne razantnému kráteniu oproti filmu. Tvorcovia trochu doplatili na to, že v jednotke a dvojke „len“ budovali atmosféru a predstavovali postavy, potom v trojke sa to predsa len už konečne rozbehlo, no očividne ešte nejaké dva tri zošity chýbajú, pretože záverečná štvorka mala neľahkú úlohu: komiksovo adaptovať film od momentu napadnutia autokolóny T-Rexom. No a každý, kto videl Spielbergov film vie, že sa toho následne odohralo ešte strašne veľa a vtesnať to do necelej tridsiatky stránok hraničí s umeleckou samovraždou. A podľa toho to aj vyzerá, takže sa skracuje a skracuje a za obeť padá nejedna obľúbená scéna (koniec počítačového technika Arnolda). Nakreslené je to pekne, ale skrátka príliš rýchlo upaľujeme dopredu a občas nechápavo krútite hlavou (miniatúrny výbeh velociraptorov a chápem tomu správne, že Muldoon si na raptorov vzal... RAKETOMET???).
Začína sa zmrákať. Doslova, ale aj prenesene. V štvorke sa do hry krátko zapája veterinár Harding (tiež ste si vo filme priali, aby zostal na ostrove s nimi?), no po neškodnej eskapáde s otráveným Triceratopsom začíname mať pocit, že je to ticho pred búrkou. A veruže to aj je pravda. Kreslič si zjavne užíva temnú džungľu, zamračené nebo a miliardy ostrých dažďových kvapiek. Za fajnovo hororovú atmosféru musím prihodiť aj štvrtú hviezdu.
„Boh stvoril dinosaury. Boh dinosaury vyhubil. Boh stvoril človeka. Človek zabil Boha. Človek stvoril dinosaurov. Dinosaury zožrali muža a Zem patrila žene.“ Pokračujeme tak, kde sme minule skončili, teda pri gigantickom Brachiosaurovi. Následne sa do deja dostávajú nové postavy: Hammondove vnúčatá, počítačový technik Arnold (vo filme Samuel L. Jackson) a najmä moja najobľúbenejšia postava Spielbergovho filmu – šéf bezpečnosti Muldoon. Ako v prvom, tak v druhom zošite chýba akcia, ale fanúšikovia filmu vedia, že sa to rozbehne. A práve ono ticho pred búrkou je napínavé. Tak, ako aj vo filme. Trocha divne zostrihané je to v scéne s kozou v prázdnom (zatiaľ) výbehu T-Rexa, kedy sa zdá, že Alan Grant nejde do výbehu s chorým Triceratopsom, ale práv do výbehu Tyranosaura Rexa.
„Deti?“ – „Zmenšené podoby dospelých.“ Hammond tu nevyzerá ako magický deduško, ale skôr ako niekto, kto by s trochou pomoci prebil aj Indiana Jonesa, ale vlastne mi aj celkom vyhovovalo, že sa postavy za každú cenu stoj čo stoj odmietli podobať na svoje slávne filmové predlohy. V 90. rokoch boli u nás v móde komiksové adaptácie slávnych filmov a táto vôbec nedopadla zle. Vlastne ju hodnotím ako jednu z najlepších, nakoľko má (na rozdiel od Hooka) peknú kresbu a (na rozdiel od Terminátora 2) nemá až taký zhovadený slovenský preklad. V prvej časti sa všetko ešte len pomaly rozbieha, dávajú sa dokopy jednotlivé postavy, rozbiehajú sa dejové linky (zradný Nedry) a až na samom konci uvidíme svojho (a aj ich) prvého živého dinosaura v živote. Páčila sa mi pestrá škála džungľových farieb, ako rôzne odtiene zelenej, žltej alebo hnedej.
Komiksová adaptácia jedného z mojich najobľúbenejších hollywoodskych filmov 90. rokov. V tej dobe podobné veci na našom neboli ničím výnimočným; okrem kreslenej adaptácie T2 sme sa dočkali aj Hooka (od Spielberga), prvých dvoch Jurských parkov (detto) alebo Batmana a Robina (od Spielberga žartujem od Schumachera). Adaptáciu T2 vydal legendárny Semic-Slovart (Záhadný Spider-Man, Transformers, Barbar Conan, Goliat). Nakreslené je to tak všelijako (miestami akceptovateľne, miestami zle) a scenár vlastne ani neviem, ako by som hodnotil, keďže ide plus mínus o doslovné adaptáciu filmového scenára. Snáď len v súvislosti s ním dodám, že občas volí také veľké dejové skratky (predsa len film mal dve a pol hodiny, takže to zrejme bolo nutné, ak sa to malo zmestiť na necelú sedemdesiatku strán), že čitateľ, ktorý nevidel film (áno, sú aj takí), sa zrejme bude značným spôsobom strácať. Kuriozitou je, že scenár napísal Gregory Wright, inak predovšetkým (resp. iba) kolorista (napr. Spider-Man: Úhel pohledu). Bizarný je slovenský preklad, ktorý nejeden raz motá piate cez deviate (napr. Johnov pestún T-1000 povie, že ráno syn odišiel na bicykli, pričom zjavne ide o motorku). Pamätám si, ako som v 90. rokoch na toto videl reklamu tuším na zadnej stránke Záhadného Spider-Mana a samozrejme som po ničom netúžil viac, ale rodičom (v roku 1992 som mal jedenásť) sa to alebo nepodarilo zohnať alebo v ten mesiac nezostal rodinný rozpočet. Ku komiksu som sa dostal až v roku 2020 a musím uznať, že som veľakrát musel poriadne prižmurovať oči a hrýzť si do jazyka, aby som nepovedal prvé, čo mi napadlo. Ale za nostalgiu proste bezpodmienečne musím dať 3*.
Nie som fanúšik starých vecí, ale toto sa mi páčilo. Jasné, zub času je zub času, no v Počátku mi celkové retro nie že nevadilo, ale som si ho dokonca svojím spôsobom užíval. A to už je u mňa naozaj čo povedať. Ditko a Lee Spajďákovi verili, ale boli jediní na svete. Tým nad nimi pripadal neatraktívny (kto by mohol mať v obľube outsidera?) a nepozdával sa im ani pavúkovský imidž (ľudia sa pavúkov predsa boja). Ditkovi a Leeovi sa Sieťomila napriek tomu podarilo na poslednú chvíľu vpichnúť do magazínu Amazing Fantasy v r. 1962 s tým, že magazín bol určený na zrušenie a šlo o jeho posledné číslo, takže nebolo čo stratiť. Z toho dôvodu doňho Ditko/Lee mohli dať dá sa povedať hocičo. A tak to skúsili práve s Pavúkom. Publikum si nového, netradičného hrdinu šokujúco na prvú dobrú zamilovalo, projekt sa stal hitom a následne priateľský Stenolez zo susedstva dostal vlastný časopis. Zvyšok je história. Spider-Man: Počátek obsahuje práve úvodné Spajďákové dobrodružstvá (v ktorých ešte nemal pomlčku a v jednom zábere má dokonca ľudské oči, čo vyzerá desivo) a jeho prvé stretnutia nielen s neskôr legendárnymi sokmi (Vulture, Sandman, Chameleón), ale tiež antagonistami (JJJ) a priateľmi (FF4, teta, strýko, spolužiaci). Ak niečo zostarlo viac, ako scenáre, tak kresba, ale ako vravím: v rámci retra je to úžasné. 4* tomu ale nedám, pretože nemám rád komiksové knihy obsahujúce navzájom nesúvisiace „poviedky“; mám radšej ucelené príbehy so začiatkom, stredom a koncom. Ako história ale poučné a nenahraditeľné a musí to poznať každý poctivý fanúšik amerického komiksu. Mimochodom, tri príbehy u nás už v minulosti boli publikované. V knihe NHM: Spider-Man vyšiel nielen Petrov súboj so Sinister Six, ale tiež (digitálne upravený) zrod Spider-Mana. A fanúšikovia semic-slovarťáckeho Záhadného Spider-Mana (konkrétne čísla 2 – áno, to je to, ktoré sa svojho času na Slovensko omylom dostalo v českej mutácii) dôverne poznajú aj (moje obľúbené) Spideyho stretnutie s tajomným Tinkererom a jeho čudnými zamestnancami. Okrem toho pár panelov z jeho tunajšieho stretnutia s FF4 sa prebojovalo aj do historicky prvého semic-slovarťáckeho Záhadného Spider-mana (to, kde sa k nim chce pridať, ale len pod podmienkou, že mu začnú cálovať).
Kompletizácia kultových komiksov Výprava Toma Bartona (1946 – 1947), Výprava Toma Bartona pokračuje (ktorá je historicky prvý raz publikovaná práve tu) a adaptácie slávneho Doyleovho románu od Vlastislava Tomana Výprava do Ztraceného světa (1969 - 1970), ku ktorej sú pripnuté pokračovania Druhá výprava (1979 - 1980) a Třetí výprava (ktorá vyšla až v r. 2010 a ktorá asi nebude úplne tým, čo čakáte; skôr by som ju vnímal ako experiment: príbeh rozpráva psychiatrický pacient novinárovi, ktorý sa „náhodou“ podobá na Vlastislava Tomana, pričom textu je relatívne viac, ako obrázkov, dokonca tu nájdete fotku Stevena Spielberga a zábery z jeho trháku Jurský park). Najmä pri Druhej výprave je v kresbe badateľný značný kvalitatívny posun, keďže došlo k výmene ilustrátora. Bonusovou čerešničkou sú krátke komiksy Expedice Borneo a Tajné město (alternatívne vysvetlenie dodnes nevysvetleného záhadného zmiznutia dobrodruha Johna Fawcetta). Spoločným menovateľom dotyčných komiksov sú výpravy skupiny odvážnych priateľov (s minimálnym, alebo žiadnym ženským osadenstvom) do exotických končín odrezaných od zvyšku sveta s pravekou živočíšnou ríšou. Ľudia sa k nej nesprávajú pekne a akonáhle dačo začne vykazovať čo i len mierne náznaky predátorstva, okamžite to zastrelia alebo aspoň vyhodia do vzduchu (prinajlepšom nechtiac zapália). Posun u Druhé výpravy badať nielen kresličský, ale i myšlienkový: na rozdiel od prvej časti si hrdinovia uvedomujú svoje agresívne správanie a namiesto plienenia neprebádaného sveta uprednostňujú naopak jeho ochranu, vnímajúc ho ako prírodnú rezerváciu. Oceniť musím aj textové bonusy: nostalgické úvodné dvojstranové spomínanie Vlastislava Tomana a 10-stranový doslov Milana Krejčího (jediné, čo by som skritizoval, je nepochopiteľné rozdelenie krátkym komiksom). „Iba“ 3* nedávam za to, že by vydavateľ šetril. Naopak, vyzerá to fakt exkluzívne. Ani za to, že by to nebolo historicky dôležité. Naopak, ide o kultovky, ktoré by mal poznať každý komiksový zberateľ. Dávam ich za scenáre, ktoré sú miestami dosť zlé (resp. v dobe svojho vzniku byť zlé nemuseli, ale časom zostarli).
Nad Pavúkom sa stemnieva. A aj nad Petrom Parkerom (nie, to nie je to isté!). Marvel Knights Spider-Man: Dolů mezi mrtvé ma po počiatočnom nadšení schladil. Ale úvod je super. Scenárista Mark Millar (Superman: Rudá hvězda, Wolverine: Starej dobrej Logan) v dobrom drzo pracuje so sviežimi nápadmi, ako je potenciálne odhalenie Spajďákovej identity, únos milovanej osoby alebo vystriedanie Kingpina nechutným Owlom. Umiera sa tu a to je mrazivé, pretože na smrť u Spajdyho (napriek strýkovi a Gwen) nie sme zvyknutí. Parádny je pokec Stenoleza so zmláteným mafiánskym bodyguardom, kde Millar DOKONALE vystihol Spajdyho charakter, pre ktorý ho desaťročia zbožňujeme. Lenže, pod zdanlivo bombastickou kresbou driemu zákerné nedostatky ako divne nakreslené nohy (fakt) alebo celé postavy (Dr. Oc vyzerá ako neživá handrová bábika a takisto som si nezvykol na čudný vzhľad tety May, MJ a Normana Osborna, ktorý vôbec nevyzerá ako Norman Osborn). Nepodarilo sa mi zvyknúť si na podobu, akú im vtisol Terry Dodson (Spider-Man: Zlo v lidských srdcích). Electro a Vulture ma ako záporáci nikdy nebavili (aj keď oceňujem Vultureho motiváciu a zaujímalo by ma, aké erotické prianie žiadal Electro). Niektoré scenáristické momenty divné (je komické, ako robí autor všetko možné pre to, aby nášmu milovanému Sieťomilovi nemohli pomôcť slávni kolegovia). Dobrou správou je, že hoci to na štvrtú hviezdu nevidím, k prúseru to má ďaleko. Vašu pozornosť stále ako-tak drží premýšľanie nad tým, kto stojí za únosom (a prečo). Tento nápad však mali tvorcovia riešiť skôr formou gangsterskej detektívky, než opulentného cirkusu, v ktorom sa neustále nájdu zámienky pre rozpútanie veľkolepej, ale pre dej svojím spôsobom zbytočnej akčnej vaty. Na ranu pavučinou je otvorený koniec; Dolů mezi mrtvé bol následne v rámci KVS dokončený knihou Poslední vzdor. Aby to bolo dostatočne komplikované, Millarov run o únose tety May vyšiel aj v rámci UKK (v komiksoch Dolů mezi mrtvé a Jed), ale nikdy nebol (na rozdiel od vydania v KVS) dokončený (!).
Nalistoval som si semic-slovarťáckeho Záhadného Spider-Mana č. 1, ktorý u nás vyšiel v roku 1991 a wrestler, ktorého Peter Parker (ešte bez kostýmu) porazil, sa fakt volal Drvič Hogan. Komiks Pavučina vychádza zo skvelého nápadu vyrozprávať nám príbehy zo spider-manovského univerza orientované na vedľajšie postavy, pričom v nich samotný Spajďák ani nemusí vystupovať (!). Najlepší je najdlhší príbeh: Tisíc. Síce odporuje celkovej myšlienke (Spajdy je tu hlavnou postavou), ale inak super. Pripomínal mi hororovú mangu, akurát farebnú a "detsky" nakreslenú. Okrem parádneho scenára a beštiálnych výjavov oceňujem zábavný koncový (ne?)cliffhanger. Aj keď mi stále vŕta v hlave, že ak by bola kresba iná, tak by Tisíc dnes bola ešte oveľa väčšia legenda (a trochu mi nesedelo, že zo všetkých miest v New Yorku ho uväznil práve v jeho dome... a to polícia nevyšetrovala domovníkovu smrť? Ani kožu ponechanú v redakcii Daily Bugle? Ozaj?!). Následne sa atmosféra čiastočne upokojí návštevou baru, kam sa chodia opíjať (a sťažovať si) slávni, ale aj menej slávni, až prakticky úplne neznámi Spajdyho frustrovaní, zatrpknutí protivníci. Síce to vyzerá humorne (a v podstate to aj humorné je...), ale stále nám neprestáva vŕtať hlavou nepríjemná myšlienka, kto je vlastne tajomný muž v klobúku. Aj keď, musím priznať, že keď som sa nad tým zamyslel, behom pár sekúnd mi napadlo, že by to mohol byť... A nakoniec to aj on bol. Tým pádom sa z naoko neškodnej zábavy vykľulo niečo fest mrazivé. Príbeh s wrestlerom je trochu klišé nuda, ale čítanie vám spríjemňuje tešenie sa na to, ako to do seba nakoniec zaklapne v tom zmysle, prečo to tu vlastne je, keď s tým (ale naozaj?) Spajdy nijako nesúvisí. Asi najmenej ma bavil posledný príbeh so Stenolezovou fanúšičkou č. 1, ktorý je (až na pár divných okienok, ktoré na mňa pôsobili odfláknuto) nakreslený štýlom pripomínajúcim moju obľúbenú antibatmanovskú sériu Gotham Central, ale zhadzuje ho predvídateľný koniec (naopak, dosť to zachraňuje sympatická hrdinka). Mimochodom, v skutočnosti nejde o prvú „pavučinu“ v našich končinách; tou bolo Odstupné od Grega Ruckau z Crew 29 z roku 2011 (ďalšou je napr. Džentlmenská dohoda z KVS: Smrt a osud alebo Květiny pro Rhina z KVS: Hlad). Ak vás zaujíma téma Spidey a wrestling, siahnite aj po KVS: S velkou mocí..., ktorý sa venuje práve tejto Petrovej kariérnej etape.
Za mňa sklamanie. Čakal som totálnu pecku, klasickú legendu, legendárnu klasiku a dokonca jeden z najlepších komiksov zo spajďáckeho kompletu. Nakoniec je to v lepšom prípade priemer. Síce sa to hrá na temnotu (a do nemalej miery nie úplne márne...), ale v ostrom rozpore s tým sú až smiešne nekrvavé scény; nevravím, že z toho mali urobiť Hory majú oči, ale keď vidíte ľudí zabitých brokovnicou z krátkej vzdialenosti a vyzerajú ako keby pózovali pre letné dvojčíslo Playboyu, tak to proste nie je ono. Chápem, že na 80. roky to bolo neuveriteľne odvážne a mnohé myšlienky sú skvelé (nefungujúci právny systém, psychická narušenosť páchateľa, nikdy nezistený dôvod prvej vraždy), ale sú spracované povrchne, nie je to práve druhý Alan Moore. Vtedy niečo také naozaj nebolo žiadnou samozrejmosťou (dvojnásobne nie od scenáristu, ktorý napísal semic-slovarťáckeho komediálneho Záhadného Spider-Mana 32). Avšak beh s časom tento komiks prehral. Skvelý bol úvod, ktorý nám vylíčil, prečo sa Jean už ako dieťa zamilovala do policajného odznaku. Mal som z toho zimomriavky a jemne mi zvlhli oči (nikomu to nepovedzte). Vysoké očakávania spôsobené výborným rozjazdom sa však nenaplnili (a sklamal ma Daredevil, od ktorého som čakal viac). Zaujala ma identita vraha (asi som naivný, ale nečakal som to, no spätne musím priznať, že by ma možno viac znepokojilo, ak by sa pod maskou ukrýval anonymný šialenec, bolo by to mrazivejšie), ktorého charakter spracovali zaujímavo, ale zrazu došlo k jeho odhaleniu a keďže som bol len v polovici, tak som nechápal, o čom to bude ďalej. No a ďalej to bola katastrofa. V druhej polovici rohatý diabol z Hell´s Kitchen chýba, ale možno je to tak lepšie, to črevné preháňanie by už totiž nespasil ani Matt Murdock. Masový vrah je po roku (!) prepustený na slobodu (!!), Spider-Man má výčitky svedomia za to, že ho nenávidí (!!!), okoloidúci naňho škaredo zazerajú a nadávajú ako keby to bol otravný opravár dáždnikov, čo chodí po činžiakoch a vyzváňa v každom byte, MJ je v tomto príbehu nejakým divným spôsobom úplne mimo a temným bonusom je príšerná linka s nezáživným Electrom, ktorá je tu zrejme len preto, aby to bolo dlhšie. Prvá polovica 3*, druhá 2*.
Zatiaľ najslabší komiks zo Spajdyho kompletu. Ak si vezmeme na mušku daný komplet, tak paradoxne Mutantský faktor je juggernautovejší, než Nezastavitelný Juggernaut (KVS č. 26). Čo je teoreticky super, keďže od semic-slovarťáckych 90. rokov ide o môjho obľúbeného Sieťomilovho protivníka. Navyše ich stret nekreslil nikto menší, než ťažký božan Todd McFarlane. Bohužiaľ, tentokrát sklamal. Ešte kresba OK (ale žiadny zázrak). No scenár... Rozmýšľam, či vôbec nejaký existoval. Nevadilo mi, že príbeh (ak to nie je silné slovo) je jednoduchý, priamočiary. Naopak: Spajdymu často najviac seknú práve akčné jednorázovky (viď. lizardovské Utrpení, mimochodom tiež od Todda). Nanešťastie, neustále sa mu pod pavučiny motajú absolútne mdlí a nezaujímaví členovia X-Force (ich drsný šéf Cable je v pohode, ale má iba malý priestor). Celý príbeh je kreslený „širokospektrálne“ a, to najmä, je nedokončený (resp. je dokončený v inom komikse). Okrem boja s obrneným Cainom Markom narazíte v Mutantskom faktore na tri ďalšie príbehy. V prvom sa Spajdy stretáva s Beastom, s ktorým rieši prekvapivo dospelý problém. Väčšinou sa tu však namiesto citlivého kecania nudne bojuje (náhodu s dieťaťom v kanáloch mysleli vážne?). Následne sa Spajdy stretáva s Wolverineom, ale zďaleka sa nejedná o pecku á la Úhel pohledu. Koniec som na prvý raz nepochopil. Vlastne ani na druhý. Paradoxne, najkvalitnejším príbehom je asi Spider-Manove rande so smrťou. Jediným spojivom týchto rôznorodých príbehov je fakt, že sa v nich Spajdy stretáva s mutantmi. Tým pádom sem ale nesedí posmrtný príbeh, keďže v ňom nevystupuje žiadny mutant. Mám radšej uzavreté príbehy typu Noir alebo Zvířecí inštinkt. K tomu asi najhoršie stvárnená MJ, akú som kedy videl (nielen kresličsky, ale i povahou, toto bola ozaj slepá ulička a je lepšie tváriť sa, že sme ju nevideli). Takže za mňa fakt len 2*.
Spider-Man bol toho dňa nepokojný. A stále neprestávalo pršať. K milovanému Spajďákovi sa hodia akčné jednohubky - nonstop akčné jazdy, kedy si ani na okamih nemôže oddýchnuť, lebo mu to nedovolí súper, ktorý je mu neustále v pätách. Súhlasím s úvodným slovom, že jednoduché nápady bývajú často najlepšie (a za seba dodávam, že často je najťažšie napísať paradoxne práve tie). Takže ak aj vy zbožňujete McFarlaneove spider-manovské pecky Utrpení a Úhel pohledu (a čiastočne aj Sternovho Nezastavitelného Juggernauta), prídete si na svoje. U kresby od radosti neviete, kam pohľadom skočiť skôr. Je až natoľko zaprataná vecami rôzneho druhu, že až po druhom čítaní som pochopil, že vlastne v skutočnosti ZAČIATOK SPOILERU boli Lizardovia dvaja KONIEC SPOILERU. K slovu sa dostáva nezameniteľný Lizard (Utrpení), ale tiež Vermin (Poslední Kravenův lov) a Madame Web a Puma, ktorých zbožňujem už od semic-slovarťáckeho vydania z 90. rokov. Scenárista Roberto Aguirre-Sacasa (Komiksový výběr Spider-Man: Zpátky v černé) a najmä ilustrátor Angel Medina (ktorému s jedným zošitom vypomohol radikálny Clayton Crain - Ghost Rider: Cesta do zatracení) si túto v podstate doslova divočinu (Spajdy bojuje so svojimi „zvieracími“ protivníkmi, čo teoreticky niekomu môže evokovať „totemový“ spajďácky Návrat od Straczynského) užívajú tak mohutne, až ich upodozrievam z toho, že dôvod, prečo sa všetko deje, vymysleli až na konci. Práve slabšie zakončenie by som označil za hlavné mínus Zvířecího instinktu. To a divnú obálku, na ktorej jednak stenolezový krásavec v kovovom kostýme od Starka vyzerá ako filmový Vision a jednak anotácia líči Black Cat ako zápornú postavu, čo však nie je pravda. Celkovo sa mi Zvířecí instinkt páčil o malú pavučinu menej, než Utrpení, ktoré mi pripadalo predsa len intenzívnejšie a zovretejšie; toto príliš často odskakovalo k rôznym ďalším postavám a inému dianiu, čo rušilo moju pozornosť. Ale aj tak skvelá jazda a s prižmúrenými očami jasných 4*.
Batman sa zbláznil a z Jokera sa stal konštruktívny politik. To je možné naozaj azda len v Gothame. Batman: Bilý rytíř je slušná temná jazda, ktorá využíva potenciál Black Labelu a vďaka tomu si tak trochu dosť robí veci, aké by si bežný DC komiks nikdy nemohol dovoliť (Alfred, pravda o Jasonovi Toddovi, tajomstvo Thomasa Waynea, finálne rozhodnutie jeho syna). To je super. Rovnako tak skvelé kresby typu batmobilu vstupujúceho do nočného arkhamského areálu. Druhou stranou mince je, že Sean Murphy ilustrátor predsa len o chlp (alebo možno aj tri) zvíťazil nad Seanom Murphym scenáristom. Ten síce prichádza s mnohými perfektnými nápadmi (ostatne už ústredný námet o vyliečenom Jokerovi je fantastický), ale zároveň sa občas zamotáva do vlastných nie úplne domyslených nápadov (ja som to vážne nepochopil, čiže Joker má plný register trestov a zároveň vlastne okrem jedného prepadu banky mu nič iné nedokázali?). Ďalšie veci pôsobia dobre na prvé prečítanie, ale pri druhom nedávajú logiku (ZAĆIATOK SPOILERU prečo sa na konci musel premeniť na Jokera? Aby dal Neojokerovi jednu ranu päsťou? KONIEC SPOILERU). A finále je na môj vkus príliš prepálené. Našťastie je Batman: Bílý rytíř stále pecka, ktorá sa na tie veľmi solídne 4* vyškriabe, miestami síce z posledných síl, ale vyškriabe. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-bily-rytir-komiks
„Otázky jsou nebezpečné. Mohli by být zodpovězeny.“ Tento komiks dnes už samozrejme nie je taký, aký bol v 70. rokoch. Spôsob, akým je Captain zdiskreditovaný, zostarol a je naivný a detsky úsmevný. A nepriatelia, proti ktorým stojí, majú trápne superschopnosti a ešte trápnejšie prezývky (najlepší je napokon neparadoxne ich šéf, ktorý nedisponuje žiadnymi špeciálnymi schopnosťami, „iba“ zákerne ťahá za nitky za oponou). Vtedy sa ale jednalo o slušnú udalosť a z toho dôvodu je asi fajn, že ho tvorcovia zaradili do UKK. Spoločné dobrodružstvo Captaina a Falcona nie je dôležité ani tak z toho dôvodu, že tu Falcon vyfasoval svoje dnes už legendárne krídla (od nikoho menšieho, než od spriateleného afrického spoluhráča Black Panthera). Dokonca ani tým, že sa tu vyskytuje na menšom priestore viacero slávnych tvárí ako Thor, Iron Man alebo X-Meni (čo je v komiksoch ostatne bežná vec). Z úplne iného dôvodu. Treba to zasadiť do historického kontextu. V 70. rokoch bol Captain na komiksovom poli vyčerpaný a fanúšikovia ho opúšťali. Bol opotrebovaný a nudný a nechýbalo veľa a Marvel by ho zrušil. Za vojny zohrával kľúčovú vlasteneckú rolu, ale v 70. rokoch už akoby nemal čo ponúknuť. Z hrdinu sa stal vydedenec, na čom mala podiel aj americká realita: aféra Watergate, atentát na JFK, Nixon, vojna vo Vietname a ďalšie negatívne udalosti mali za následok, že americká spoločnosť prestávala veriť svojej vláde. A odskákal si to i Cap, ktorý bol ako keby jej predĺženou rukou. Až práve vďaka angažovaniu radikálneho scenáristu Stevea Engleharta sa to zmenilo a Steve Rogers sa opäť vrátil tam, kam patril: na marvelácke výslnie. Diskreditácia kapitána a jeho narastajúca nedôvera k americkej spoločnosti sú dôležité momenty. Dovtedy dokonalý hrdina, na ktorého americký ľud nedal dopustiť (a naopak), sa zrazu ocitne na opačnej strane. Na vlastné oči vidí, ako málo stačí k tomu, aby sa verejná mienka obrátila proti nemu. Je znechutený, otrávený, sklamaný. A pre americký ľud platí to isté. Národ si kladie nepríjemné otázky. Prečo ich národný hrdina doteraz podlo klamal? Zahrával sa s nimi? Čo tým sledoval? Zmenil sa až teraz alebo bol celý čas zlý a iba sa hral na dobrého? Málokomu napadne, že to naňho mohli ušiť; naopak, mnohí by ho najradšej verejne upálili a našli si nový idol, ku ktorému by mohli pietne vzhliadať. Nečudo, že v poslednom príbehu z tejto knihy (asi najlepšom), Cap sumarizuje svoj život a chce zabiť symbol, ktorý predstavuje (čomu odpovedá obálka so Steveom Rogersom v civilnom oblečení). To sú hrozne dôležité veci a ukázalo sa, že veľmi inšpiratívne, nakoľko v budúcnosti zvykli patriť medzi najvydarenejšie Captainove dobrodružstvá práve tie z podobného súdka: politické, špionážne, zamotané, v rámci amerického komiksu realistické. Osobne tu vidím aj isté styčné body, ktorými sa jemne inšpiroval skvelý film Captain America: Zimný vojak.
V r. 1939 Jaroslav Jestřáb Foglar vydal jeden zo svojich najslávnejších románov, Chatu v Jezerní kotlině. V slovenskom preklade prvý raz vyšla až v r. 1991 vo vydavateľstve Gemini, v češtine sa však dočkala dvanástich reedícií. Pojednáva o dvoch chlapcoch, ktorí sa cez letné prázdniny pravidelne vyberajú do lesa za mestečkom, v ktorom bývajú. V nepoškvrnenej divočine, kam nikto iný nechodí, objavia nádherné prírodné scenérie v čele s jazerom. Pri ňom si následne postavia chatu. Neustále však majú pocit, že ich ktosi zákerne sleduje. Tieto ataky sa stupňujú najmä počas daždivých nocí. Foglar do príbehu okrem poetických opisov prírody a silného chlapčenského priateľstva zakomponoval i drobné prvky hororu. Do podoby (čierno-bieleho) komiksu ho prvý raz spracováva legendárny Marko Čermák v r. 1969, podľa Foglarovho scenára. Zároveň sa jednalo o historicky prvú foglarovku vo forme komiksu. V rokoch 1969 - 1970 vychádzala táto verzia na pokračovanie v časopise Svět v obrazech. Vo farebnej verzii Čermákov komiks vychádza na pokračovanie v magazíne Kometa v r. 1989. K čierno-bielej podobe sa vracia v r. 1990 v zošitovke vydavateľstva Novinář. V r. 1999 vychádza jedno pokračovanie, ktoré pri smutnej príležitosti Foglarovho úmrtia do časopisu Ohníček nakreslil Jiří Filípek. K farebnej Čermákovej verzii sa vrátilo vydavateľstvo Olympia, ktoré komiks vydáva v r. 1999 v knihe Svorní Gambusíni a jiné příběhy spolu s ďalšími komiksami (napr. Modrou roklí od Saudka). Následne znova Olympia komiks Chata v Jezerní kotlině vydáva v samostatnom zošite v r. 2013. V čierno-bielej i farebnej alternatíve vychádza v r. 2022 vo vydavateľstve Václav Vávra a to v značne špecifickej, prúžkovej forme v limitovanom zberateľskom vydaní. V r. 2023 farebná verzia vychádza v tvrdej väzbe v rovnakom vydavateľstve, kde (pod poradovým číslom 14) zapadá do jeho série Klasické komiksy Marko Čermáka. Príbeh je to mierne poplatný dobe, trochu naivný, dosť romantický, odohráva sa v časoch, kedy najväčším problémom pre chlapcov bolo nešportovať a naopak fajčiť, konkurenčná skupina netúžila po ničom viac, než ukradnúť knihu, ktorú jeden z nich písal a obaja chlapci nemajú problém na celé dva mesiace počas letných prázdnin odísť do lesa a nič nenaznačuje tomu, že by aspoň raz za celých 60 dní dali rodine vedieť, že sú v poriadku. Komiksová adaptácia môjho zbožňovaného (možno najzbožňovanejšieho) románu od Foglara dopláca na neskutočnú ukecanosť. Miestami sa mi zdalo, prehnane povedané, že je tam viac textu, než obrázkov. Kresba Marka Čermáka je krásna, ale tiež statická. Problém je v tom, že logicky musí ukázať Jazernú kotlinu, čo bolo doteraz v mojej mysli imaginárne miesto, ktoré som si rád predstavoval. A musím priznať, že hoci to Marko Čermák nakreslil pekne, ja som si kotlinu predstavoval inak (v tomto smere ju vizuálne lepšie vystihol až Pavel Čech svojimi geniálnymi ilustráciami v reedíci knižky v Albatrose v r. 2018). Napriek tomu je Čermákova kresba fajn a vcelku sa jej darí úspešne maskovať Foglarov miestami predsa len prehnane výchovný morálny apel (celková otrava nikotínom, wtf?), občas je to čudne skratkovité (chata je postavená behom jedného okienka) a niektoré dejové zvraty nie sú ukončené (Tarantula). Kniha mi ale pripadala hororovejšia (tajomné návštevy nočného záhadného hosťa).
Závidím každému z vás, kto do tejto série ešte len vstupuje. Ak sú aj vaše očakávania našponované vysoko, verte mi: nič neviete. Vynikajúca záležitosť. Tony zaujímavých otázok bez (zatiaľ) odpovedí, univerzum je na jednej strane skvelé (perfektný Zlý kôň a okolité postavy, atmosférická rezervácia Prériová ruža), ale samotná zápletka (tajný agent FBI infiltrovaný do skrz naskrz skorumpovaného prostredia) nie je práve najoriginálnejšia. Prvý diel každopádne šupa za 4*. Krásna, naliehavá a intenzívna kresba. Keď som otváral prvý diel, nič som o tejto sérii nevedel. O pár rokov neskôr ju CREW skompletizovala a môžem s čistým svedomím povedať, že ide nepochybne o jednu z najlepších komiksových amerických sérií. Vôbec. Ale je pekne drsná, takže bacha.
Frank Miller (300, Sin City) urobil Batmanovi z historického hľadiska dve obrovské služby: daroval mu koniec (Návrat Temného rytíře) a daroval mu začiatok. Paradoxne, začiatok (Rok jedna) stvoril až po konci (Návrat Temného rytíře). Kým v ňom nielen napísal scenár, ale ho aj ilustroval, v Roku jednak "iba" písal scenár. Evidentne sa jeho tvorbou inšpiroval Nolan vo svojej filmovej trilógii. Rok jedna zostarol. Batman na rogale je niečo tak naivné, čo som ochotný akceptovať v rámci retro zábavy, ale nie ako niečo, z čoho mám byť reálne uveličený. Pre doplnenie základného komiksového vzdelania komiks nesmie chýbať v knižnici žiadneho fanúšika. Ja som si ho prečítal rád, no scenár mi pripadal priemerný a kresba zastaraná. Ulice nočného Gothamu majú správnu pochmúrnu, špinavú a nebezpečnú atmosféru, ale predsa len je tam poznať zub času. A to radšej ani nehovorím o vzhľade postáv, ktoré vyzerajú podľa mňa hrozne (Wayne - model s IQ 70, Alfréd - komická figúrka z nemej grotesky). Bohužiaľ, nielen kresba, ale ani príbeh nie je ktovieako zaujímavý. V 80. rokoch, kedy komiks vznikol, museli byť fanúšikovia šokovaní. Skrz naskrz skorumpovaný Gotham, vražda rodičov (toto bolo samozrejme v Batmanovom kánone prítomné dávno predtým, tu je to ale spracované ponurejšie, tiesnivejšie) , Gordonove myšlienky na neveru. Ale v roku 2014 (kedy sa mi komiks prvý raz dostal do rúk) je to proste nemoderné, až úsmevné. Hoci sa mal príbeh venovať začiatkom strážcu Gothamu, v skutočnosti má Temný rytier malý priestor a jeho zrod je skratkovitý (raz mu do izby vletí netopier a tak si mimo záber ušije netopierí kostým a Batman sa zrodil, bravo). Zďaleka najlepšou postavou je Gordon. Rok jedna je paradoxne skôr jeho zrod, než Batmanov. Samotný koniec je narýchlo uzatvorený (kam sa podela Catwoman?). A pozor, komiks, ktorý vydala Crew má síce slušných cca 136 strán, ale posledných cca 40 tvoria bonusové materiály (náčrtky, pôvodné návrhy...)!
„Chudák chlapec, nikdy nepoznal slobodu, tak akú má šancu prežiť v tomto svete, korí bohovia opustili a vydali napospas krutosti ľudí?“ Na jeseň 2015 som neodolal a objednal som si Vládcu hôr. Tenký formát formátu A4 s peknou vôňou, nádhernou kresbou, báječnými lesklými stránkami a hlavne s dobrým príbehom. Hoci vznikol v roku 1989, scenár je dodnes skvelý a plný twistov a prekvapivého, dojemného konca. Ide o time travel, čo je v kombinácii s Thorgalom nečakaný nápad. O tradičné fantasy svety a príšerky budeme tentokrát ukrátení, pripomína to skôr light verziu Conana. Možno je to tak lepšie.
Pôvodne som uvažoval, že dám „až“ 60%, ale potom som sa spýtal a prečo? Veď ťa to nebavilo. Kresba fajn („detská“, ale nie každý komiks musí vyzerať ako Thorgal) a občas mrazivé a výstižné. Najmä s odstupom rokov, keď už viem, čo boli Mečiar a Klaus zač. Ale inak som sa nudil a prečítal som si to vcelku bez záujmu.
Svet, ktorý desiatkami postáv zaplnil Jason Aaron, je fascinujúci, uhrančivý, ohromný a ohromujúci, berie dych a trhá vašu pozornosť na malé, nič neznamenajúce vesmírne kúsky. Ak je niečo ešte lepšie, ako famózna vizuálna podoba indiánskej rezervácie, ktorú Boh dávno opustil (ak v nej vôbec dakedy prebýval), tak perfektne premyslený príbeh, ktorý každým ďalším zošitom získava na hĺbke, komplikovanosti a nejednoznačnosti. Inými slovami, aj dobrí boli kedysi zlí, aj zlí boli kedysi dobrí, len ich nikto nepočúval a tak zatrpkli. V neposlednom rade príbeh ponúka množstvo parádnych nápadov (Ten, kto chytá vidiaci v ľuďoch ich zvieracie totemy) a nečakaných scén, zvratov, twistov a odhalení. Hovoril som si, že mi cez rozum neprejdú, ale hádajte čo. Prešli. Zakaždým. Geniálnu bodku tomu zasadzuje famózne časové skoky typu „pred 27. rokmi“, „o 14 minút neskôr“ alebo „o dva týždne skôr“. Ale nejde len o to, že skáčeme v čase o celé desaťročia. My skáčeme v čase aj v konkrétnej udalosti. V jednej kapitole sledujeme, ako je polapený Diesel, v inej sledujeme, ako k tomu došlo a v nasledujúcej, aby to bolo ešte božskejšie, sa vraciame v čase do jeho detstva, aby sme zistili, čo je zač. Dá sa v tom ale nádherne orientovať a práve brutálne časové skoky umožňujú čertovskej dvojke Aaron/Guéra vytvoriť nezabudnuteľné dielo. Ako jednotku, i dvojku som si prečítal dva razy po sebe a ako vtedy, aj v dvojke som pri repríze objavil mnohé zaujímavé detaily, ktoré mi prvý raz ušli (napr. Diesel sa snaží Zlému koňovi povedať, kto je alebo hrot šípu z detstva, ktorý Diesel stratí v býčej aréne). Hrdina prvého zošita Dash Zlý kôň v dvojke ustupuje do úzadia a slovo dostávajú iné postavy. Na prvý pohľad spolu nesúvisia, ale, samozrejme, v skutočnosti sa všetko do seba zlieva ako na kusy rozstrelený T-1000. Život v rezervácii sledujeme z pohľadu skutočne pestrého panoptika. Od tajného agenta FBI cez skorumpovaného mafiánskeho vládcu rezervácie Prériovej ruže až po chudobného chlapca, ktorého jediným snom je opraviť auto a navždy odísť z tohto pekla. Ale naozaj to chce, alebo je toto prekliate miesto jeho skutočným a jediným domovom na celej planéte, len sa to bojí priznať si to?
Toto bude komplikované. Na začiatok treba povedať, že z klasickej komiksovej trilógie, keď Marko Čermák nakreslil Foglarovu trilógiu Záhada hlavolamu, Stínadla se bouří a Tajemství Velkého Vonta, obsahuje toto vydanie len prvé dva komiksy. Osobne vám preto odporúčam vydanie z r. 2022 od Václava Vávru, kde pod súhrnným názvom Stínadelská trilógie dostanete komplet všetky tri komiksy a k tomu viacero jedinečných bonusov. Ale teda späť k vydaniu z r. 2012 od Olympie. Obsahuje len prvé dva komiksy a teda poviem vám, mám staré české komiksy rád a uvedomujem si, že toto je kult, klasika a národné striebro, ale mňa to neskutočne nudilo. Pôvodne som dokonca chcel dať menej ako 2*, ale napokon ich predsa len udeľujem a to prevažne za zásluhy a nie že pri tom prižmurujem jedno oko, ale rovno obidve zatváram. Vydanie obsahuje viac slov, ako obrázkov. Pretlak textu je enormný a v prvom rade kontraproduktívny. Ďalej: scenáre sú v dnešnej dobe naivné, úsmevné a zostarnuté (lietajúci bicykel, unesený psík, toto proste fakt strašne zostarlo, mrzí ma to). Postavy o ničom resp. neviditeľné; jediné, čím sa od seba navzájom odlišujú, sú mená resp. prezývky a oblečenie. No a čo ma mrzí asi najviac: Čermákove vizuálne stvárnenie geniálnych Stínadel som si nikdy neobľúbil. Skôr naopak. Pre mňa, keď sa povie Stínadla, predstavím si skôr film z 90. rokov, ktorý mal mrazivú atmosféru a tiesnivú, prastarú výpravu. U Čermáka Stínadla vyzerajú ako úplne bežná štvrť. Ešte chcem podotknúť, že lietajúci bicykel bol aj v spomínanom filme, ale tam som napriek naivnosti nápadu ani nedýchal.
Tretia šupa, ktorá sa oproti prvým dvom troška upokojila, menej sa hrá so šialenou chronológiou a viac sa sústredí na postavy a príbeh. Je to dané i tým, že postavy už plus mínus poznáme (jedinou novinkou sú brutálni Hmongovia). Dokonca sa do hry vracajú postavy, ktoré sme pokladali za odpísané (jediný neskorumpovaný fízel široko ďaleko). Naopak, Diesel tu vôbec nie je a chlapec, ktorý na konci dvojky tak urputne túžil navždy zmiznúť z rezervácie, má iba cameo (detto Ten, kto chytá).
Tvorcovia trojky sa tentokrát naozaj predsa len troška viac sústredia na príbeh a menej na twisty a experimentovanie s flashbackmi. Jediné, čo mi prekážalo, bola absencia Ennisovho (resp. hocikoho) úvodníku a stále sa mi zdá (som jediný?), že postavy občas menia vzhľad (najmä Zlý kôň). Som zvedavý, o čom bude zvyšok série. Zároveň sa toho troška obávam, nakoľko mám pocit, že príbeh začína pomaly ale isto smerovať k finále a všetko sa postupne rozuzľuje. Napr. Zlý kôň už vie, že v rezervácii nie je jediný agent v utajení a to sme ešte len v tretej časti. No pritom nás čaká ešte sedem dielov. Bojím sa, že minimálne jeden bude „výplňový“, kedy postavy budú riešiť niečo, čo s „hlavným“ dejom nesúvisí, len aby sa natiahol, čas (viď. motorkárska časť v prvej sérii True Detective). Čo to bude? Útok besných vlkov na Prériovú ružu? Prequel Zlého koňa (výcvik v FBI atď.)? Zrejme sa bojím zbytočne. Šanca, že by ma tvorcovia tejto vynikajúcej komiksovej série sklamali, je mizivá.
Hoci Rosinski a Van Hamme neskôr priznali, že Zradená čarodejnica (historicky prvý Thorgal) mala byť jendorázovou, samostatnou záležitosťou, po ktorej dokončení sa už nikdy viac nemali stretnúť, faktom je, že mala pomerne otvorený koniec a zaznelo v nej množstvo vecí, ktoré neboli uspokojivo vysvetlené. Takže keď si fanúšikovia vydupali pokračovanie, Ostrov v ľadových moriach, výborné duo Rosinski/Van Hamme mohlo príbeh s čarodejnicou dôstojne zakončiť. A ukázalo, že v skutočnosti v prvom albume išlo o viac, než sa na prvý pohľad mohlo zdať. Najsilnejšie na Ostrove sú posledné stránky, kedy sa dozvedáme "ozajstnú pravdu" - a práve to je najsilnejšia súčasť tejto výnimočnej komiksovej európskej megaságy.
Dieťa z hviezd pojednáva o udalostiach z konca Ostrova v ľadových moriach. Ukáže nám nielen to, ako došlo k nájdeniu Thorgala na šírom mori stratenými a polomŕtvymi Vikingami, ale i jeho rodičov a dedka. Kultový album, ktorý sa mi dostal do rúk ako malému školáčikovi od kolportéra počas návštevy Prahy spolu s rodičmi, obsahuje „poviedky“ Stratený drakkar, Kov, ktorý neexistoval a Talizman. Má jediné mínus - neviem, ktorá je lepšia a ktorá má báječnejšiu atmosféru. Mix sci-fi, fantasy a histórie je vskutku pozoruhodný.
„Na duchov je lepšie zabudnúť. A kto má čas otravovať sa mŕtvymi? Už tak dá dosť práce proste len žiť.“ Séria Skalpy je pozoruhodná nielen intenzívnou kresbou a poctivou trilerovo-kriminálnou zápletkou, ale i mimoriadne kvalitnými postavami. V štyroch zošitoch sa nevyskytla snáď ANI JEDNA, ktorá by bola nezaujímavá, nudná, neoriginálna, tuctová, nenápaditá a jednoduchá. Ak niektorá z množstva postáv, ktorými je mizerná Prériová ruža zabývaná, urobí niečo brutálne, dá sa to svojím spôsobom pochopiť a to dokonca i „trojkový“ zvrat, kedy Dieselový motor zastrelil chlapca. V štvrtej časti má len cameo, no i to stačí na to, aby ste tomu, čo urobil, svojím spôsobom chápali; ak by ste boli agent FBI v utajení a z ničoho nič by po vás vyštartoval chlapec so strelnou zbraňou a začal po vás strieľať, čo by ste urobili? Vďaka retrospektívam sa z na prvý pohľad klišé postáv čitateľovi priamo pred očami stávajú zaujímaví, viacrozmerní ľudia so strašnou minulosťou, ktorá z nich nevyhnutne urobila monštrá a skrachovancov.
Zatiaľ najslabší diel z mojej milovanej ságy, aký som čítal. Nejde o to, že Thorgal je len vedľajšia postava. Naopak – to, že hlavné slovo dostala jeho životná láska Aaricia hodnotím ako plus a aj práve kvôli nej som si tento zošit kúpil. Bohužiaľ, zošit obsahuje štyri príbehy, z nich prvý a posledný sú super, ale prostredné dva sú veľmi slabé, dosť naivné a pravdupovediac ani kresba sa mi nepáčila. Ale ak ste aj vy fanúšikmi tohto úžasného univerza, určite si to kúpte.
Vlčica nemá na najlepší diel série, Dieťa z hviezd a myslím si, že nemá ani na Ostrov v ľadových moriach. Nie je ale ani taká slabá, ako Aaricia, ktorá obsahovala štyri príbehy, z nich dva boli silné, ale dva podpriemerné. Povedal by som, že Vlčica je taký thorgalovský ľahký nadpriemer, trochu ako Vládca hôr. Zapadá do univerza, ale nikam extra dopredu ho neposúva. Rozpráva síce pútavý, ale v zásade „vedľajší“ príbeh, bez ktorého by sa teoreticky zaobišiel ako Thorgal, tak my, jeho fanúšikovia. Na strane druhej, práve preto, že sme fanúšikovia, sme zrejme radi i za slabší komiks, len aby v ňom bol Thorgal. Vládcu hôr som hodnotil vysoko, 80%. Vlčicu nemôžem, hoci by som chcel. Neobsahuje totiž prakticky žiadne mystické, mýtické prvky, pritom ale mystika je vec, ktorá k tejto postave patrí a bez nej to nie je ono. Niektoré veci sú len jemne naznačené (schopnosti Thorgalovho syna), iné sú riešené formou deus ex machine (koncové zúčtovanie s hlavným zlosynom). Vizuálne je to ale veľmi pekné, znova sa do deja zapája Aaricia, čo je skvelá postava a príbeh obsahuje prekvapivo veľké množstvo drsných momentov (vyvraždenie rodiny, meč do hlavy, useknutá ruka následne zožratá psom...).
Prvé (a posledné) Skalpy, ktoré ma trochu sklamali a jemne rozčarovali. Doteraz šlo o jednu z najlepších komiksových sérií, aká kedy vychádzala, ale v Úplne sám sa mi zdalo, že tvorcovia naťahujú čas. Dasha som vždy vnímal ako hlavného hrdinu. Áno, niekedy bol odsunutý na okraj záujmu, aby sme sa viac dozvedeli o ostatných, ale vždy to bola osoba, okolo ktorej sa točil dej a komu som mohol napriek chybám držať palce. V tejto časti ale dostal len cameo. Hlavný hrdina je hlavný hrdina a nemal by sa z ničoho nič stať nedôležitou figúrkou, nie? Najviac mi ale vadilo, že obálka avizuje zásadnú udalosť – príchod novej postavy do rezervácie a to, že sa okolo nej bude točiť celý diel. Prdlajz, je to klamstvo. Chlapík je len na pár stránkach a hoci spočiatku ide o zaujímavú postavu, s pribúdajúcimi stranami začne nudiť. Neviem, či prežil a tvorcovia s ním majú v budúcnosti predsa len o čosi lepšie plány (ak áno, tak si na výsledok samozrejme rád počkám), ale ak náhodou zomrel, tak tento diel ozaj hodnotím takmer až ako stratu času. Pokojne nemusel existovať a nič mimoriadne by sa nestalo. P.S. - Dodatok po kompletnom dočítaní Skalpov: tak postava skutočne nemala žiadny vplyv na dej a neskôr sa už neobjavila. Takže palec dole.
„A ještě dnes, na sklonku svého života, tě někdy oplakávám, roním slzy, slzy vody a hanby.“ Toto je tak prekrásne nakreslené a vyfarbené! Miestami sa mi až zastavovalo srdce. Niektoré Hubove panely boli vskutku úchvatné. Vyrážali dych. V jeho kresbe sa nachádza nadmiera impulzov; koľkokrát som ani nevedel, kam skočiť pohľadom skôr, či sa viac nechať unášať fantastickým vizuálom alebo scenárom plným v dobrom šialených momentov. Každý komiks zásadne čítam dva razy, aby mi nič neuniklo, a v prípade príbehu ronina Okka a jeho skupiny lovcov démonov mi to prišlo zvlášť vhod, keďže príbeh je fakt plný detailov. Zábavné, originálne postavy, medzi ktorými panuje sympatická interakcia. Parádne exotická a chytľavá vec. Kochajte sa. Možno by som tomu vytkol menej výraznú obálku, ale to je ozaj skôr z rangu kto chce psa biť, palicu si nájde.
„Najskôr ma zradilo moje telo. Potom sa pridalo i moje mesto. Asi sme obaja príliš starí.“ Prvé, čo ma zaujalo, bola prekrásna, fascinujúca vizuálna stránka. Parádna obálka. K tomu fantastická kresba. Hoci treba dodať, že v niektorých okienkach je toho (všetkého) priveľa. Strácate sa v tom a neviete, na čo presne sa pozeráte. Alebo je tam veľa detailov, alebo je tam len jeden detail natiahnutý na celé okno, čo je tiež neprehľadné. Súčasťou zošitu je viacero zaujímavých sprievodných textov. Parádnym bonusom je koniec, kde nájdete do češtiny preložený, historicky prvý minipríbeh s Batmanom (vtedy ešte Bat-Manom) z r. 1939. Je síce strašný, ale ide o historickú kuriozitu, ktorú si musíme vážiť. Príbeh je výborný. Predstavuje silného Batmanovho súpera, na ktorom je v prvej časti najlepšie to, že ho takmer nevidíme. O to je to zlovestnejšie. Ovplyvňuje všetkých zásadných hrdinových protivníkov (čo je zlé), ale i priateľov (čo je najhoršie). Udivilo ma, ako bleskovo sa je Bruce Wayne schopný prezliecť z operného smokingu do kostýmu (OK, prekliatie komiksov) a objavenie všetkých najzásadnejších Batmanových súperov a spojencov je miestami samoúčelné (najviac do očí udrie asi relatívne zbytočná návšteva Metropolisu).
„To malo byť čo? Vtip? Teraz sa o teba ozaj začínam báť.“ V podstate rovnaké, ako jednotka. Príbeh je natoľko akčný a plný kladných a záporných postáv, ako aj antagonistov, že sa nemáte kedy nudiť. Namiesto toho si vizuálne parádne spracovanú komiksovú jazdu užívate. Každopádne, výskyt mnohých z nich je samoúčelný (najviac asi Lexa Luthora). Druhý diel ma bavil predsa len o čosi menej, lebo všetkého (postáv, zvratov, udalostí) v ňom bolo už fakt priveľa. Ani pri druhom čítaní som niektoré extrémne zamotané momenty nepochopil. Príbeh sa pochopiteľne dostáva na svoj koniec a dochádza k nevyhnutnému rozuzleniu. To je však príliš prekombinované na môj vkus. Obávam sa, že ak by som sa nad ním zamyslel detailnejšie, mnohé časti by nedávali zmysel. Ale čo, kašľať na to. Je to farebné, je to bombastické, je to veľkolepé, bohovsky to vonia, úžasne sa tým listuje a bonusom sú parádne obálky na konci (+ kuriózny komiks z r. 1939, kedy sa čitatelia historicky prvý raz dozvedeli, prečo sa z Brucea stal Batman).
„Dnes som bojoval so zločinom. Zločin prehral.“ Úvod je geniálny: Batman strelí Jokera do tváre, Joker zabíja Batmana a Gordon sa zblázni a skočí šípku zo strechy. To všetko bez toho, aby šlo o sen/nočnú moru. Paráda. Bohužiaľ, inak je kniha Batman a syn plná rozporov. Inými slovami: klasický Grant Morrison. Na jednej strane veselo poskakujúci Robin a Damian roztopašne zamykajúci úbohého Alfréda do skrine a potom dieťa režúce ľudské hlavy a finále s prostitútkami akoby vypadlo z 8 MM a Predátora 2. Rozporuplnosť sa prejavuje aj na kresbe, ktorá je miestami úchvatná a krásna (ninja Man-Bati), ale občas príde záber, na ktorom je predsa len poznať, že vznikol v r. 2006 resp. 2007. Príbeh je plný nečakaných prekvapení a odhalení. Zbesilo upaľuje dopredu. Len čo vás prestane baviť Talia, príde návšteva Anglicka a následne Gibraltáru. Ale jedným dychom musím dodať, že aj pri druhom prečítaní som mal problém niektoré veci pochopiť (napr. práve finále s „Batman-Baneom", ktoré s predchádzajúcim dejom – ak nerátam prvé strany – nijako nesúviselo a napriek tomu mu bol venovaný veľký priestor). Najhoršie je, že príbeh s názvom Batman a syn vlastne o Batmanovi a synovi príliš nie je. Batman zoberie informáciu o svojom biologickom synovi v duchu „dobre, čo už“. V deji syn nemá veľké opodstatnenie a keby tu nebol, nič zlé by sa nestalo. Čo je fakt bizár. Keď už tvorcovia tak hrozne chceli použiť Damiana, mali preňho vymyslieť lepší príbeh. Samozrejme príbeh je otvorený dokorán, čo je síce bežná prax, ale určite by sa dal vymyslieť aj poriadnejší záver. Záverečné retro ponúka v rámci univerza zásadný komiks, v ktorom sa čitatelia historicky prvý raz v r. 1971 stretli s postavou Talie. Nápad s Batmanovým potomkom sa objavil už v druhej polovici 8O. rokov v legendárnej "démonovskej" sérii (u nás vyšla v DKK Zrození démona 1 - 2). Vtedy sa ale jednalo plus-mínus o slepú, rýchlo zabudnutú uličku. Nebol by to ale pravdaže Morrison, aby túto linku o pár desaťročí neskôr nerozvinul. Rozpracoval motív netopierovho syna tak kvalitne (napriek viacerým zakopnutiam, ale to je tiež Morrison, navyše je uňho otázne, čo je zakopnutie a čo divný umelecký zámer), že sa z Damiana stala plnohodnotná súčasť Batmanovho sveta. Po trochu ťažkopádnom úvode do témy sa z malého zmrda Damiana Waynea stala svieža, báječná postava, ktorá Batmanov svet predsa len príjemne nakopla do nových výšin a našťastie príbehy s ním začali konečne vychádzať aj v našich končinách (Zrozen k zabíjení alebo Perla).
Príbeh bol spočiatku síce klišé, ale veľmi ma bavil (Clark ako školák, rodičia, spolužiaci, objavovanie superschopností). Potom to ale začalo ísť dole vodou. Návšteva z budúcnosti bola ako zlý sen a to nehovorím o strašne nudnom dospelom Clarkovi, ktorý strašne nudne prichádza do milovaného (a strašne nudného) Metropolisu a spoznáva strašne nudnú redakciu novín, v ktorých bude celý svoj život pracovať (zlatá Hlasná trúba zo Spider-Manov). No proste nuda. Akcia je hrozná a nelogická (armáda vie, že na Supermana funguje kryptonit, ale keď naštvaný civil hodí vojakovi do hlavy fľašu, tak sa celá americká armáda prekvapivo stiahne a „toleruje“ Supermana) a kresba síce má niečo do seba, ale aj tak je to hrozne veľká a dosť nezáživná nuda. Lex Luthor, Supermanova Nemesis, nie je vylíčený úplne zle a je zaujímavé sledovať jeho problémy s otcom, ale napr. z toho, že je Clarkov rovesník a spolurodák, nie je pre Utajený počiatok nič zaujímavé vyvodené. Nevraviac o tom, že zásadné okamihy sú len naznačené a v Utajenom počiatku sa v nich už potom nepokračuje (superpes). Neviem, prečo v rámci DC kompletu vyšiel práve tento nudný Supermanov príbeh, ale obávam sa, že iba z toho dôvodu, že ide o origin. Avšak o origin, ktorý fanúšikom postavy zrejme nič nové neprinesie a neznalcov komiksovej predlohy presvedčí o tom, že Superman nie je ich šálka kávy. Dal by som 40%, ale o 20% dávam naviac vďaka krásnemu prevedeniu – tvrdý obal, krásny a voňajúci papier a omáčka okolo (retro komiks, predstavenie univerza...).
Toto je absolútne fenomenálna záležitosť, ktorú mi môj otec kedysi dávno, koncom 80-tych alebo začiatkom 90-tych rokov, už neviem kedy presne, doniesol zo služobnej cesty v Prahe. Tento megageniálny zošit mám dodnes poctivo uschovaný a ak by mi zaň niekto nemienil dať aspoň tisíc eur, ani by som neuvažoval o jeho predaní. Multigeniálna kresba a absolútne jedinečné, bohovské príbehy. Neviem, či ma ako dieťa viac uchvátila himalájska výprava po stopách Yettiho, kokosovo úžasný Arnal alebo obludne parádny Peruánsky denník. Fantázia sa tu snúbi s nezabudnuteľnými nápadmi, k tomu sci-fi, fantasy, možno horor, ale i výjavy, na aké sa ťažko zabúda (brutálna likvidácia väčšiny členov posádky v peruánskom denníku). Svojho času som nechápal snáď len WTF obálku, ale s pribúdajúcimi rokmi si ju začínam čoraz viac vychutnávať.
Spoilery. „Každý chlap má občas slabú chvíľku.“ Príbeh je strašný. Vlastne to, svojím spôsobom, ani nie je príbeh, iba nástrel deja. Postáv je minimum a okrem Rathovcov sú všetky nezaujímaví štatisti (snáď s výnimkou manželky, ktorá má na konci silný preslov). Pozoruhodných bolo viacero momentov, kedy obidva objekty mali dokonalú príležitosť konkurenčný objekt odstrániť, no neurobili to a o dve scény neskôr to zasa chceli urobiť. Pripadal som si ako v nevydarenej paródii. To však ešte nebolo nič oproti momentu, kedy brutálny zabijak bezdôvodne precitne a svoju obeť nielenže nezabije, ale ju rovno pustí na slobodu (a ako bonus jej dá peniaze). Fandiť brutálnemu mafiánskemu zabijakovi sa mi nechce a jeho syn je nudný a nesympatický. Zápletka je hrozne povrchná a skratkovitá. O žiadnu hlbokú sondu do generačného pokolenia prekliatej rodiny rozhodne nejde, hoci si autori zjavne myslia niečo iné. O čo kontroverznejšie obrázky boli (bábätko v močiari, krvavý fľusanec na Ježiša), o to (pod)priemernejší bol scenár. Netvrdím, že k šťastiu potrebujem komplikované zápletky, ale toto bolo príliš jednoduché. Kebyže mám hodnotiť príbeh, asi by som nad 2* nešiel. Lenže! Muži hnevu sú dielom autora kultových Skalpov. A ja Skalpy zbožňujem. Reč Jasona Aarona (hlasná, drsná, nekompromisná) je jasne počuť aj tu. Takže to, čo by si za bežných okolností zaslúžilo 2* (max. tri), ide práve vďaka Aaronovmu svojráznemu prístupu na regulárne 4*. Je to komiksový jazyk, ktorý sa mi veľmi páči. Jason Aaron je drsný. A ja mám drsné veci rád. K tomu krásna, výnimočná kresba Rona Garneyho (Spider-Man: Zpátky v černé). Temné postavy a ešte temnejšie posolstvo o dedení hriechov po svojich predkoch. Otázka, či sa tomu dá vzoprieť (alebo je krvavosť vrodená a treba sa s ňou len zmieriť, pretože bojovať sa s ňou nemá najmenší zmysel?), je hodná zamyslenia. K tomu strhujúce a výnimočné Jasonovo úvodné slovo. A na konci bonus v podobe galérie. Muži hněvu sú jednohubka, ale poctivá, odporná, desivá, obludná... a príbehovo podpriemerná (ďalšie Skalpy to skutočne nie sú).
Super je, že ide o plnohodnotne uzavretý príbeh. Teda, jasnačka, ešte príde Dlhý Halloween 2, hmmm, no určite viete, ako to myslím. Žiadne naznačené dejové linky, ku ktorým sa DC vráti o 10 rokov neskôr (alebo možno aj nie), žiadne nedokončené postavy (ako v Batmanovi a synovi, kde šlo len o úvod do širšej témy). Nie. Dlhý Halloween je ukončená záležitosť s jasne definovaným začiatkom, stredom a koncom. Je výnimočná tiež tým, že je drsná, umrie v nej množstvo ľudí, nehrá sa o guľôčky, hrá sa o život. Ako sa na správnu detektívku patrí, dej je zamotaný, podozrivých je veľa. Pozoruhodným bonusom je minimalistická, noirová vizuálna stránka. Za mínus by som označil (tradične veľmi nudnú) Catwoman, rovnako tak nudného Brucea Waynea + spoiler na obálke (ktorý každému, kto aspoň trocha pozná Batmanovo univerzum, jasnou rečou hovorí, ako dopadne Harvey Dent). Výnimočným Dlhým Halloweenom sa inšpiroval Nolan vo svojej filmovej trilógii: v Batman začína použil postavu mocného mafiána Falconeho (v podaní robustného Toma Wilkinsona) a do Temného rytiera aplikoval pozoruhodnú (a provokatívnu a inovujúcu) myšlienku, že Batman možno mesto Gotham zachraňuje od zmagorených pošukov, ale, paradoxne, práve on ich do Gothamu nechtiac priťahuje (predtým, než do Gothamu prišiel, v ňom bola „len“ mafia, magori Two Face či Joker prišli až potom). Vo filme Temný rytier sa objavila aj mimoriadne nosná a silná dejová línia s „bielym rytierom“ Gothamu, Harveym Dentom. Tomu Batman vo filme chce predať štafetu v boji proti zločinu, no potom sa Harveyho osud tragicky, nečakane naplní (a k žiadnej štafete nikdy nedôjde). Nolan v Temnom rytierovi použil aj fintu z Dlhého Halloweenu, akurát s tým rozdielom, že uňho nie je narafičená smrť Denta, ale Gordona.
„Keď čelíme zdanlivo neprekonateľnému problému, vašou jedinou možnosťou je konať rýchlo, niektorí by povedali iracionálne. Najskôr je treba odstrániť najnebezpečnejšie elementy a potom metodicky, ale s rozvahou, napadnúť každý nasledujúci problém.“ Tak a je to tu - finále výnimočného dvojdielu Batman: Dlhý Halloween. Podarilo sa mu takmer nemožné: domotal ma do takej miery, že som neodhalil, kto je Sviatočným vrahom. Tipov som mal dosť, ale ani jeden správny. K prekvapivému príbehu treba prirátať pozoruhodne minimalistickú kresbu, skvelé postavy a ich vývoj (samozrejme je to hlavne o prerode odvážneho prokurátora Harveyho Denta, ale i Batman a Gordon sú prepracované postavy) a drsné zvraty. Na Dlhom Halloweene je okrem iného zaujímavé i to, že sa odohráva počas Batmanových začiatkov v Gothame, kedy sa jednak ešte len formoval jeho pekný vzťah s jedným z mála neskorumpovaných policajtov v mestom, s Jimom Gordonom, ale, to najmä, odohráva sa v dobách, kedy temnému veľkomestu nevládli lascívni, extrémni magori ako Poison Ivy a Joker, ale „starí“ mafiáni. Touto myšlienkou sa čiastočne inšpiroval Christopher Nolan vo vydarenej snímke Batman začína (a vo vynikajúcom Temnom rytierovi sa pre zmenu inšpiroval tragickým osudom Harveyho Denta). V Dlhom Halloweene sa však objavia aj títo pošuci. A, paradoxne, do mesta ich priláka jednak Batman (ktorý je sám osebe svojím spôsobom pošuk, aspoň v porovnaní s bežnými policajtmi určite) a jednak šéf miestnej mafie. Ten potrebuje za každú cenu odhaliť identitu Sviatočného vraha a keď začnú zlyhávať bežné mafiánske metódy, postupy a nátlaky, zo zúfalosti požiada o pomoc práve pošukov ako Mad Hatter. Tí mu však nepomôžu. Skôr naopak – začnú preberať nadvládu nad mestom, čo mafián skutočne, ale skutočne ani v najmenšom nezamýšľal. Práve objavovanie „novej generácie zločincov“ však Dlhému Halloweenu v mojich očiach jemne ubližuje. Na jednej strane je bombové vidieť, ako v Gothame došlo k predávaniu štafiet, na strane druhej výskyt pošukov ako Riddler občas narúša celistvú noirovú atmosféru. A Catwoman je ako postava strašne nudná a vôbec ma nebaví. Ešte vo filmových spracovaniach (už ju hrali Michelle Pfeiffer, Halle Berry a Anne Hathaway) ujde, ale v komiksoch nie. Súčasťou v poradí už 7. DC kompletu je viacero bunusov, vrátane retro komiksu, v ktorom sa prvý raz objavil Harvey Dent. Možno jedna z najlepších protivníkov Temného rytiera, keď uvážime, že na začiatku bol odvážny, statočný a múdry muž, ktorý chcel so zločinom vypiecť, ale nakoniec skončil zo všetkých najhoršie. V retro komikse sa nevolá Harvey Dent, ale Harvey Kent (ehm!). Inak, tieto retro komiksy v DC komplete sú síce fajn, ale mňa osobne neskutočne nudia, tie najstaršie sú v podstate až nečitateľné a určite by som oveľa viac namiesto nich ocenil niečo lepšie.
„Keď sa to, čo vás desí najviac, stane priamo pred vašimi očami, tak už podľa mňa neostáva nič, čoho sa ešte báť.“ S GL som sa prvý raz stretol až v r. 2011 a to bohužiaľ "vďaka" strašnému filmu s Reynoldsom. Nečudo, že mi stačilo. Univerzum so strážcami, sektormi, prsteňmi a lampášmi mi pripadalo absurdné a nemal som najmenšiu chuť skúmať ho aj v komiksoch. To ale bola chyba. Na jar 2017 som to riskol a siahol po komikse Tajemství původu. Zhltol som ho s veľkou chuťou, hlásim spokojnosť a teším sa na pokračovania. No a práve v tom môže byť istý problém: ak čitateľ bude (naivne?) očakávať ultimátne, ucelené dielo, skôr sa ho nedočká, než dočká. Tajemství původu je totiž v prvom rade jednak "len" klasický origin a jednak je v ňom naznačených asi tona vecí, ktorým sa bude Geoff Johns venovať až v ďalších knihách (Najčiernejšia noc, Atrocitus, Hector Hammond, William Hand). V jadre teda nejde o plnohodnotný príbeh, ale skôr o zoznámenie čitateľa s touto zvláštnou, ale nečakane kvalitnou postavou. Hal Jordan pôsobí na prvý pohľad ako nechutne sebavedomý blbec, ale ako to už chodí, klame telom. V skutočnosti je prepracovanou, komplexnou a nečakane tragickou postavou. Ďalším plusom je krásna zelená kresba (ak ste zvyknutý len na čiernu, sivú a čiernosivú batmanovskú, tak zostanete v nemom úžase). Dialógy a hlášky sú svieže (poteší running gag o nepreložiteľných nadávkach) a postavy kvalitné, pochopiteľne v čele so zábavne arogantným Sinestrom. Zvláštne je, že hoci to skutočne vyzerá (a aj je) ako ukážkový počiatok série, v skutočnosti to v origináli vyšlo až ako čísla 29 - 35 v rámci Johsovho runu.
