V r. 2023 sa CREW pustila do série Joker. Keďže Klauna gothamského zločinu nikdy nie je dosť, o rok neskôr odštartovala vydávanie voľného pokračovania. Menovite série Joker – Muž, který se přestal smát. Ak ste nečítali „prvú“ sériu a vrhnete sa rovno do druhej, je pravda, že v tom budete mať trochu hokej (nejakých pár úvodných riadkov na rekapituláciu deja by neuškodilo), ale nie je to nič strašné. Kým prvú písali James Tynion IV a Matthew Rosenberg, Muže, který se přestal smát si vychutnal už len Rosenberg (s drobnou pomocou Ryana Cydahyo, ten do vlaku ale nastúpil až v druhom zošite). Knihu otvára parádna obálka nezameniteľného Lee Bermejoa (batmanovky Zatracení a Vánoce), čím mu ale zároveň žiaľ trochu robí medvediu službu. Síce strhne a naláka na kúpu, ale vnútri sa už nenachádza od Bermeja ani okienko (ak nerátam pár ďalších zárezov na konci v bonusoch medzi úchvatnými alternatívnymi obálkami, hoc najlepšia je asi „votrelecká čeľusť“ od Francesca Mattinau). Dobrou správou je, že na výtvarnej stránke sa podieľali Taliani Francesco Francavilla (Agent strachu, Batman: Černé zrcadlo) a Carmine Di Giandomenico (Spider-Man: Noir, Flash) a hoc sa žiadny z nich nemá šancu vyrovnať Bermejovi (ale to na tejto planéte vo všeobecnosti len veľmi málo komiksových ilustrátorov), tak stále je to po vizuálnej stránke veľmi pekné. Čo sa scenára týka, ono je to komplikované. Problém nie je v tom, že je to náročné čítanie. To fakt nie (ale ani hlúpe). Problém je v tom, že sa to jokerovsky motá v kruhu. Gotham si zvykol na ulice bez Jokera. Zase. Joker sa nečakane vracia na scénu. Znova. Je to podmaľované krvou a šialenstvom. Opäť. Joker rozpráva kameňáky. Zase raz. Áno. Ja viem. To proste je Joker. To je akoby sme od Batmana chceli, aby začal nosiť ružovú. No ja som mal pocit, že sa cyklíme v kruhu, neustále som mal dojem déjà vu. Výborne ma pobavili „rozlúčkové reči“, ale na druhej strane je to niečo, čo chcem čítať v temnom komikse o Jokerovi?
Asi by sme mali byť radi, že sa vôbec našiel niekto, kto to českým bratom vydal. Za mňa dobré. Z hororov starých autorov pred Poeom uprednostňujem HPL, ten zostarol oveľa, oveľa menej a dodnes je inšpiratívny, čo pravdupovediac s čistým svedomím o poviedkach Edgara Allana Poea až tak povedať nemôžem. Keďže ale Lovecraft má viacero skvelých komiksových adaptácií (famózny Tanabe, neskutočný Buscaglia), tak som rád, že prišiel rad i na Poea. Aj keď osobne by som uprednostnil radšej Zánik domu Usherovského, alebo samozrejme zbožňované Vraždy v ulici Morgue. Hoc tomu názov neodpovedá, máme dočinenia s trojicou komiksov. To všetko pekne v tvrdej väzbe s lacetkou a prebalom a pár bonusmi, hoc nechápem, prečo sú tu niektoré veci zdvojené (medailóniky, anotácie). Kresba s farbami OK, niekedy super, potom je to priemernejšie, raz akoby detská, hneď nato vcelku brutálna. Občas sa vyskytnú prapodivné momenty (chlap v krčme nájde kocúra, ktorý má zjavne obe oči a keď si ho donesie domov, tak zistí, že má len jedno?). Tak či onak sa opatrne prihováram za viac českých komiksových Poeov.
Posledné číslo. Netuším, či v dobe jeho vydania redakcia vedela, že sa nemilosrdne rúti do finále (smutného, ale to je údel koncov), alebo dúfala, že v r. 1993 bude pokračovať, každopádne v desiatom čísle nič nenapovedalo tomu, že bude číslom posledným, redakcia sa s nami (na rozdiel od tej z Bubliniek) nerozlúčila. I tak to bola fest jazda, vydať behom jediného roka desať častí! Ja som mal ale v deväťdesiatkach radšej vážnejšie komiksy (okrem Bubliniek napr. Arenu, Kometu, Tarzana od Feďa Fialu, Doctora Justicea z Pifa, Conana, Transformers, G. I. Joea a samozrejme Záhadného Spider-Mana), než tieto nezáväzné s prepáčením blbinky. Najdlhší príbeh našťastie patrí spin-offu legendárneho psa Tramtabuma (tu prekladaného ako Rantanplan, ehm) zo série Lucky Luke, takže sa to dá zvládnuť. Je to skvelá postava. Najúžasnejšie na nej nie je ani tak to, aký somár (teda pes... ehm) to je, ale fakt, že raz za čas nečakane vyrukuje s parádnou, temer filozofickou myšlienkou. Vtipná kombinácia. Škoda, že tu takých nemá viac a tiež to, že je obklopený strašne nudnými ľudskými postavami. Nasledujú nezáživní páni Aristot a Leonard. O čo milší dojem na mňa urobili krátke, ale o to údernejšie a rozkošnejšie jednorázovky Bul & Bill a wtf Cubitus. Zaujímavosť: kým od čísla 1 do čísla 8 sme na obálke mohli zahliadnuť strip Pusy, v devine sa po ňom zľahla zem a vrátil sa rozlúčiť až v desiatke, no nie na obálke, ale vnútri. Pozoruhodné na poslednom Hope (Hopovi, ehm?) je, že sa v ňom vyskytuje nie jeden, nie dvaja, dokonca ani nie traja, ale rovno štyria psy! A osobne sa sám seba tajuplne pýtam, či nejakým špeciálnym plemenom nie je i Cubitus.
Csurmova séria Tajomstvo starého domu je legendárna, ale vyšla v toľkých podobách a verziách (od časopisov cez temer-omnibus), že by to vystačilo na samostatný článok. Ale na to tu teraz nie je priestor – a najmä dôvod. Tento konkrétny komiks takisto existuje vo viacerých podobách, každopádne dnes je reč konkrétne o maličkom zošite (cca polovica formátu A4) bez bonusov. Po páde komunizmu nastala zlatá éra tuzemského (ale i zahraničného samozrejme) komiksu a toto je nostalgická pecka. V danom období boli dinosaury vo všeobecnosti v komiksoch v móde (napr. Prečo? z magazínu Jupííík, alebo adaptácia Doyleovho Strateného sveta vychádzajúca na pokračovanie v Kometě), hoc zaujímavé je, že Csurma so „svojimi“ dinosaurmi predbehol dobu, prišiel s nimi niekoľko rokov pred Spielbergovými trhákmi Jurský park a Stratený svet, ktoré vyvolali celosvetový dinoošiaľ, ktorý zavítal pochopiteľne i ku nám (a taktiež sa oba filmy dočkali komiksového spracovania, ale to je iný príbeh). Planéta dinosaurov je trvalá súčasť môjho deväťdesiatkového detstva, takže scenár by som z nostalgických dôvodov radšej nehodnotil, pretože by to zrejme bolo plné kritiky a uštipačných poznámok (jeden príklad za všteky: negatívne ma zaujalo, ako sú zviazaní kamaráti hodení z výšky cca 10 metrov na tvrdú zem a nič sa im nestane). Ale vyrastal som na tom, vtedy to bola pecka a dnes sa nebudem na nič hrať. Ale hej, akiste by to potrebovalo ešte aspoň o 20 - 30 strán, takto je to strašne nahustené na príliš malom priestore. Za nostalgiu 5*, objektívne za nekvalitný scenár 2*, prižmurujem oko a dám alibistické 3*.
Predposledné číslo a bol koniec. Zvláštnosťou je, že všetkých 10 vyšlo behom jediného roka. Bola to divoká ročná jazda. Čo jazda. Ródeo! Nielenže redakcia stihla vydať behom 345 dní toľko čísel, koľkých sa iné komiksové série nedočkali za desaťročia, ale i zmenila periodicitu vydávania, cenu a rozsah. Hop 9 je klasika ako ostatné diely: zameraný čisto na humorné príbehy určené možno skôr chlapcom, než dievčatám, hoc tým by som si až taký istý nebol. Určite to nie je taký extrém, ako bola Dúhová Regina pre dievčatá alebo G.I. Joe pre chlapcov. Hop bol tak nejak pre všetky „veselé decká“, bez ohľadu na pohlavie. Na rozdiel od Pifa (s ktorým ho o.i. spájal sympatický časopisecký formát A4) neobsahoval Hop žiadne atraktívne prílohy zvyšujúce predaje, ale ani komiksy určené pre odrastenejšie publikum (Rahan) a dospelých (Doctor Justice, z prostredia drog). Hop 9 je... fajn. Nič výnimočné, skôr určené na rýchle prelistovanie s dobrou kresbou odpovedajúcou cieľovej čitateľskej skupine a pestrými farbami. Asi budem krutý, ale pravdupovediac sa čudujem, že sme sa dočkali až desiatich častí, bolo to na jedno brdo od začiatku po koniec. Ak ste čítali jedného Hopa, akoby ste čítali všetkých. Na deviatke ma každopádne určite potešil dojemný jednostranový Bul a Bill o tom, že ak je zlý svet okolo vás, ešte to neznamená, že musíte byť zlí aj vy. A ako fanúšik Luckyho Lukea som zostal v miernom šoku, keď som práve vďaka Hop 9 zistil, že existuje spin-off jednej z najmilovanejších vedľajších postáv slávnej westernovej série a to spin-off venovaný legendárne hlúpemu, ale zároveň neskutočne rozkošnému psovi, ktorého v sérii Lucky Luke prekladali Tramtabum a v Hop je to Rantanplan. Tramtabum bohužiaľ bez Luckyho až tak fenomenálne nefunguje, čo je len dôkaz toho, že by jeden bez druhého nemali dať ranu, pretože s ak sebe náramne hodia práve paradoxne vďaka tomu, že sú to obaja exoti, len každý z iných dôvodov, každý z nich si ide to svoje a práve v tom sa ukrýva báječná zábava. Naopak, ak by som mal niečo vypichnúť aj po negatívnej stránke, určite by to bolo nudný a divne nakreslený Aristot. Kým doteraz bolo dobrým zvykom priamo na prednú stranu obálky dávať stripy s mačkou (kocúrom?) Pusym, v deviatke došlo k ukončeniu tradície.
Začína to hrozne. Nechápte ma zle, zbožňujem strašidelné príbehy z ponurých zámkov. Ale musia byť dobré. Nechce sa mi veriť, že to tak tvorcovia urobili schválne. Skôr mi to pripadá ako chyba českého vydavateľa, ktorému sa stratilo pár strán a alebo mykol plecami a šiel do toho aj tak, alebo si to ani nevšimol. Príbeh v tomto stave obsahuje zvláštne skoky v čase, nejeden raz i priestore, prapodivné skratky a neustále budete mať pocit, že vám niečo ušlo. Už úvod je čudný. Herkules sa dozvie, že mu umrela rodinná príbuzná a on zdedil zámok. Obe informácie by pre normálneho hovoriaceho kocúra (ehm) boli šokujúce, Herkukes sa však úmrtiu poteší. OK, je zdôraznené, že ju nepoznal. I tak sa však musíme opýtať, či je správne deťom ukazovať, že ak im niekto umrie, je namieste radosť. Potom Herkulesa a Pifa v nočnom zámku ktosi omráči. Ukáže sa, že záhradník zosnulej majiteľky zámku, ktorému asi šiblo a tak si uzmyslel, že chráni poklad nevyčísliteľnej hodnoty. V truhlici sa však v skutočnosti nachádza stará munícia (wtf), ktorá exploduje, výbuch zničí celý zámok (čo mi pripomína film Do vnútra Planéty opíc z r. 1970, kde jeden výbuch rozmetal na kusy planétu) a na konci sa Herkules dozvie, že nehnuteľnosť zdedil omylom (?) a musí ju dať do pôvodného stavu. Hore som napísal "asi", pretože nič z toho nám nie je vysvetlené a musíme si sami doplniť medzery v deji. Prečo sa záhradník zbláznil, kde vzal starú muníciu, či nebodaj zabil svoju zamestnankyňu atď., nič z toho sa nedozvieme. Fakt sa mi nechce veriť, že to takto mizerne (ne)napísané bolo už v originálu, ozaj by som sa prikláňal skôr k chybe na strane českej redakcie. Nasleduje listáreň, aj keď v tomto prípade skôr zoznamka, takže ak ste si chceli dopisovať s 12-ročnou Lenkou alebo 13-ročným Jiřím, mali ste jedinečnú možnosť. Je tu oskenovaný aj ručne písaný list od Dáši z Brna, ktorý ma na pár sekúnd dojemne vrátil do detstva, do 90. rokov. Posielali sme do súťaží korešpondenčné lístky, rodinám na Vianoce pohľadnice malebne zasnežených lesov a aj práve takto perom (prípadne na písacom stroji) písané listy do redakcií našich obľúbených časopisov. Logikou pravdupovediac neoplýva ani príbeh č. 2 s krádežou v múzeu (len námatkou: odkiaľ pochôdzkar poznal Herkulesovo meno?). Situáciu vylepšuje Rahan (tentokrát ešte len v značne mladistvom prevedení, tento prequelový príbeh je v rámci univerza dôležitý, keďže ukazuje jeho detstvo s nebiologickými rodičmi a výrazne sa orientuje na tému smrti, hoc teda to riadne pomiešali, motív jaskynných praľudí a do toho smrť zobrazená ako tvor s kosou, to sa mi k sebe fakt nehodilo), wtf minipríbeh s Pifíkom prerážajúcim tretiu stenu a ako príloha Rahanov náhrdelník.
V 90. rokoch vydavateľstvo Regina vyslalo do sveta dve extrémne detské série: Medvedíkov Šťastíkov a Dúhovú Reginu. Obe vychádzali v českom, aj slovenskom jazyku. Ak ste si doteraz mysleli, že nie je nič detskejšie, ako Medvedíky Šťastíkovia, tak sa prosím ukloňte a veľkolepo privítajte Dúhovú Reginu alias komiks, oproti ktorému Medvedíky Šťastíkovia pôsobia ako depresívna drsná dospelá hardcore jazda s nesmierne prepracovanou psychologickou stránku. Ak som o Medvedíkoch Šťastíkoch napísal, že ak ste neboli dievča a v piatok poobede vás vonku na ulici videli čítať, čakalo vás v pondelok v škole peklo, tak ak ste boli chlapec a videli vás s Dúhovou Reginou, tak ste v danom meste skončili ako ľudské bytosti. Je to proste čítanie pre malé dievčatá.
Historicky prvé číslo, nasledovalo ešte päť a bol koniec. No. Čo dodať. Asi sem dám na začiatok smajlíka, aby sme si hneď vyjasnili, na čom sme. :-) Toto je detský komiks. Farebný, typ príbehu tomu odpovedá, i farby a štýl kresby. Pamätám si, že sa to ku mne v deväťdesiatkach dostalo (na rozdiel od kreslených filmov a animovaných seriálov o medvedíkoch), ale nemôžem povedať, že by ma to bavilo. A to som mohol mať, čo ja viem, jedenásť? V tom čase som totiž frčal na Záhadnom Spider-Manovi (štartoval v rovnakom roku a poviem vám, to bola iná šupa), Conanoch, Fantómoch a samozrejme Transformeroch. Takže s prepáčením „nejaké“ Medvedíky Šťastíkovia pre mňa zďaleka nepredstavovali kvalitu, niečo, čím by som sa mal (a chcel) zaoberať. Zvláštnosťou je, že hoc je komiks určený najmenším, scenár je čisté WTF šialenstvo. Posúďte sami: medvedíkovia letia v UFO, objaví sa záporák, ktorý lietajúci tanier doslova zmrazí vo vzduchu. UFO tým pádom nie je schopné ďalšieho letu. Začne padať. Našťastie stihol záporák včas natiahnuť sieť, UFO padne do nej a nikomu sa nič nestane. Na posádku následne démonický zlosyn použije „sprej poslušnosti“ (!) a rozhodne sa ich predať multimilionárovi. Hlavne teda UFO, samotných medvedíkov je ochotný dať ako bonus, ale odporúča dať ich do ZOO. Nuž, urobte si názor sami. Ako nostalgická rarita je to ale samozrejme povinná súčasť zbierky. Cieľovú kategóriu by som tipoval tak na 7-ročné dievčatko, je to len takýto kúsok od Dúhovej Reginy, hoc tá bola ešte viac hardcore. Chcel som pôvodne napísať čo-to o infantilných scenároch, ale potom som si uvedomil (a spomenul), že som tiež mal sedem rokov a vrcholom mojej vtedajšej inteligencie bolo žranie hliny, stavania LEGA a lozenie po prašáku. V 90. rokoch bolo nemysliteľné a nepredstaviteľné, že by toto čítal chlapec. Ak áno a nedajbože ho v piatok poobede s týmto komiksom niekto videl vonku na ulici, mohol vziať jed na to, že v pondelok ráno ho v škole čaká peklo neopísateľných rozmerov. Ale farby sú super. Smajlík č. 2
Ja sa picnem, celkom príjemné prekvapenie. Prvé tri diely ma nijak extra neoslovili, ale toto bolo predsa len chutnejšie kafčo. Knihu otvára príbeh od... chvíľa napínavého ticha... Jasona Aarona! Áno, TOHO Jasona Aarona. Je vtipné vidieť autora Skalpov a Mužov hněvu v spoločnosti Strýka Držgroša. Žiaľ, scenár je tuctovou variáciou na klasiku Charlesa Dickensa Vianočná koleda. Je to len ďalšie potvrdenie toho, že v umení niekedy naozaj nie je dobre, ak vystrelíte vďaka perfektnému, osobitému a originálnemu dielu, ktoré ste piplali celé roky a následne vás totálne pohltí, zožerie a vypľuje komerčná mašinéria a vy sa stanete unudeným remeselníkom, od ktorého už nikto žiadne zázraky (nedajbože osobné výpovede) nečaká. Dvojnásobne nič nové nečakáte sám od seba a len sa letargicky a tragicky necháte unášať dravou horskou riavou a je vám to (všetko) tak nejak s prepáčením u prdele. A to je strašne smutné. Ono ak to tým umelcom (aj keď to je v ich prípade silné slovo) nevadí, zrejme im to dokonca vyhovuje, tak OK, mne je to fuk, ži a nechaj žiť. Ale aj tak je to smutný pohľad a keď som čítal pred X rokmi Skalpy, ani v nočnej more mi nenapadlo, že toto raz čaká aj vtedy tak geniálneho Jasona. No, čo už, každý sme si strojcom svojho vlastného šťastia a ideme si po svojej ceste. Aaron, ktorý neskôr písal pre Marvel, ktorý sa preslávil okrem iného multiverzami, napísal disneyovku o... multiverze. Je to také pohodne, predvídateľné a nevtipné, že už sa mi ani len nechce vymýšľať ironicko-sarkastické urážky. Našťastie situáciu zachraňuje ilustrátor. Asi jedna z najlepších vizuálnych prác, aké som v disneyovskom komikse čítal. A to disneyovské komiksy čítam od 90. rokov. Dobrou správou je, že ani neskôr to nie je od veci. Dokonca Minnie, ktorá nalejme si čistého kvačvína nezvykne bývať hlavnou hrdinkou, ma príjemne prekvapila. Žeby čierny kôň disneyoviek? Snáď to (zase raz) nezakríknem. Ďalším za mňa silným komiksom je príbeh venovaný Držgrošovým zlatokopeckým začiatkom. Túto kapitolu jeho páperového života zbožňujem, a keď samozrejme na Rosov Život a dobu Držgroša McDucka sa to nechytá. Ale snaží sa. Poloha nikdy nepriznanej lásky je poloha, ktorá Držgrošovi dokonale sedí a ktorá ho prekvapivo poľudšťuje ehm pokačicuje. Ostatné príbehy ma už až tak neoslovili. Po vydavateľskej strane samozrejme neutíchajúca mizéria (smutný papier, žiadne bonusy, zaplakaniahodný paperback, pochmúrna anotácia venovaná iba jednému z príbehov, niekde tiráž je, niekde nie, asi podľa chutí, sympatií a nálady, akú v ten deň mala kompetentná osoba).
Za mňa lepšie ako predchádzajúca kniha, ale stále žiadny zázrak. Ešte dám jednu a so sériou končím a s chuťou si počkám na jazdu, akú s disneyovkami rozpúta CREW. Tentoraz je to lepšie z praktického dôvodu: proste scenáre sú zábavnejšie a viac ladené do dobrodružstva. Miestami dokonca až fantasy, exotiky a tajuplnosti, čo je presne poloha, ktorú si viem vychutnať. Obálka super. Každopádne nechápem, ako niekto s pomerne bohatými nadprirodzenými osobnými skúsenosťami môže byť skeptik. A odkedy majú v Káčerove doláre. Gustove absurdné sci-fi improvizačné divadelné schopnosti pobavia, ale akonáhle sa tu niekto začne prezliekať za superhrdinu, stupeň zábavy prudko padne z nebies až do mariánskej priekopy. Tradične škoda béčkarského vydania. Lacný paperback, hnusný papier, nula percent bonusov. Pri niektorých príbehoch sú uvedené mená scenáristu a ilustrátora, pri ďalších nie. Nechápem, prečo na zadných stranách obálok býva anotácia týkajúca sa len jedného z príbehov a ostatné ignoruje. Celkovo to chcelo viac sa tomu pozrieť na zúbok (Goofy číta list, na konci prečíta podpis „Mistr Marple“, ale vidíme, že v samotnom liste je podpis len „Marple“). Aby som len nekritizoval. Niekoľko hlášok a vtipov je fakt báječných („najzložitejšie matematické operácie“) a Strýko Držgroš je fantastická postava, čo sa žiaľ však o mnohých ďalších povedať nedá, sú proste nudné a nemajú čím prekvapiť. Každopádne nech už to má CREW a nie ľudia, ktorí si to nevážia.
Hoc na to možno Sláine nevyzerá (ale kvôli jeho muskulatúre sa mu to bojíme povedať priamo do očí), v skutočnosti je u nás pomerne úspešný a vydávaný v relatívne hojnej miere. Zažil časopisecké publikovanie (Crew, Comics), i zošitovky formátu A4 (Zabiják démonů, Královna čarodějek) a taktiež knihy ako je dnešná. Kým v minulosti mi nie vždy sadol, tu z mojej strany vládne spokojnosť. Pri knihe Válečníkův úsvit som neskrýval rozčarovanie, pretože mi strašne vadila absencia farieb. Poklady Británie farebné sú. A vyzerá to sakra po všetkých čertoch dobre! Scenáre sú pravdaže tak trochu na jedno brdo ako u Conana. Proste fantasy svet plný svalnatých chlapov, mečov, mágie, polonahých žien, príšer, černokňažníkov atď. Akurát s tým rozdielom, že kým Conan mi (česť výnimkám) pripadá v komiksoch ako konzervatívna a smrteľne vážne sa berúci moloch, Sláine sa chvíľkovo aj snaží tváriť vážne, ale napokon tam tvorcovia zakaždým nasypú nejaký podvraťácky, béčkarský a undergroundový detail. Vadila mi absencia bonusov, predsa len to vyšlo v edícii Mistrovská díla evropského komiksu, to si vyložene pýtalo pár (strán) riadkov. Na knihe sa podieľala až trojica rôznych ilustrátorov a štýl každého nie je dychvyrážajúci, ale ak by som komiks mal hodnotiť ako celok, tak vizuálne vyzerá za mňa super. S konečným hodnotením mám dilemu. Nakreslené je to plus-mínu a česť výnimkám fantasticky, čo sa ale nedá povedať o scenároch. V nich je síce teoreticky asi všetko, čo v nich byť malo, ale mňa to proste nijak enormne čítať veru nebavilo. Ale za reprezentatívne vydanie (hoc teda bez bonusov, ehm ehm) som sa napokon rozhodol prižmúriť jedno oko, aj druhé oko (a dať si dole dioptrické okuliare) a pridať aj štvrtú hviezdu. Ale s dodatkom, že som Sláinea čítal už v mnohých jeho dobrodružstvách a zrejme už môžem s čistým svedomím skonštatovať, že to nikdy nebude moja srdcovka. Koniec hlásenia.
Vizuálne ma viac bavia X-Meni, ale hoc na scenároch oceňujem, že ich Mark Millar ladí do drsného technotrileru, až tak ma nebavia. Bendisov a Bagleyho Spajďák ma nebaví ani vizuálne (Green Goblin vyzerá ako zelený Schwarzenegger, z akého dôvodu?), ani scenáristicky, ale paradoxne ma ho baví čítať (viem, je to wtf). Nastupuje na scéne Nick Fury, ale neviem ako vy, no ja ho nechcem vidieť ako 20-ročným dojmom pôsobiaceho chalana v roláku, ktorého trápnou urážkou vyprovokuje stredoškolák. Zaujímavý pre mňa nie je ani „súboj“ Gwen vs. MJ. Pobavila ma „divná hipisácka tradícia“ v podobe praženice a realistický moment, kedy sa puberťák povracia zo stresu. Ono je vo všeobecnosti séria Ultimate Spider-Man a spol. super, či už v rámci nej vychádzali Spajdy, FF4 alebo X-Meni, ale proste dosť jej paradoxne ubližovalo vydávanie po tenkých zošitoch, vinou čoho projektu chýba údernosť. Viem si predstaviť, že ak by to raz vyšlo v omnibusoch, bol by som ak aj nie vyslovene nadšený, tak veľmi spokojný určite. Ale takto...
Tento komiks som dočítaval v momente, kedy CREW fenomenálne oznámila, že zakúpila licenciu na vydávanie disneyoviek. Poviem na rovinu, že som si nemyslel, že sa čohosi takého dožijem. Verím, že aj kebyže to v CREW totálne odfláknu a pohnoja (čo sa stopercentne nestane), nebudem mať z toho taký smutný pocit, ako z Egmontu. Mizerný papier, paperback (v princípe nič proti paperbackom nemám, za mňa je to dokonca väčšia esencia literatúry než pevná väzba, ale skrátka toto ozaj nie je dôstojné vydanie), žiadne bonusy, ďakujem pekne. Nakreslené je to akceptovateľne, ale nejak extra ma to neoslovilo a miestami to bolo doslova na nevydržanie. Hui, Dui a Lui hrajúci videohry, to ako vážne? Následne som sa tešil na parádnu dobrodružnú jazdu z atmosférických močiarov, pretože disneyovkám pristane temer až mystická jazda á la Indiana Jones... a on prišiel skákajúci žabiak??? Otázna je takisto redakčná práca. Že sa na jednej a tej istej stránke UFO píše raz ako Ufo a o pár okamihov ako UFO by mi až tak nevadilo, ale z anotácie na zadnej obálke vyplýva, že v knihe nájdete len „počítačový“ príbeh, čo samozrejme nie je pravda (spolu je tu temer 10 rôznych ďalších príbehov). Nebavil ma ani Superkáčer, čo je hrdina, s ktorým mám dlhodobo problém, keďže mi ku šťastiu fakt nestačí to, že sa Donald prezlečie za superhrdinu a je... superhrdina. A to je akože všetko? Vadilo mi i to, že mi to pripadalo ako čítanie pre 9-ročných (Mickey a Atomík kráčajú po ulici, za nimi sa strašne nenápadne zakráda tajomná silueta v klobúku a Mickey šokujúco zahlási, že ich asi niekto sleduje). Najlepší dojem vo mne napokon zanechal paradoxne obyčajný lenivý húser (pardon, gunár) Franta, to sa aspoň na nič nehralo a bola to len rozkošná feel good sranda.
Vám sa to fakt páčilo? TOTO?! Úvodník robí knihe medvediu službu. Uvádza sa v ňom, že Erik Kriek sa podujal na ošemetnú vec: explicitne ukázať to, čo je pri Lovecraftových textoch najlepšie nechať na čitateľovej fantázii. Holanďan Kriek sa to napriek tomu rozhodol zariskovať... a vytvoril ošemetnú vec. V Psancovi sa mi jeho vizuálny štýl vcelku páčil (hoc môj štýl to ani zďaleka nebol), ale toto je ozaj veľmi škaredo, ba až amatérsky nakreslené. Preto sa pýtam, či sa vám to ozaj páčilo, alebo sa len bojíte povedať svoj názor. O jedle a komiksoch by sa nemalo hovoriť, že sú hnusné, ale... no nič, radšej si už zahryznem do jazyka. Nie je to najhoršia komiksová HPL adaptácia. Tou je Volání Cthulhu a Dagon od Davea Shepharda. Ale nemá ku nej ďaleko. Mne to nehnevajte sa miestami pripadalo až ako prvá práca začínajúceho ilustrátora nehodná publikovania. Miestami ako keby to bol až komiks pre deti. Ani sa nečudujem, že si niektorí po letmom prelistovaní takýchto komiksov pomyslia, že komiksy sú pre decká. Zarazila ma obálka charakterizujúca kresbu ako dokonalú. To neviem, či ma rozosmialo alebo urazilo. Ak je autor génius, dokáže nakresliť skvelý a nezabudnuteľný lovecraftovský komiks (viď. dokonalé manga príspevky z dielne Gó Tanabeho, ale jedinečný bol aj sedemdesiatkový Mýtus Cthulhu od Buscagliau). Kriek génius nie je. Hrozné je to i po scenáristickej stránke. Lovecraftove kultové pecky Farba z vesmíru alebo Tieň nad Innsmouthom sú tu doslova zmasakrované, vykastrované a zaživa vyvrhnuté. Najmä Farba z vesmíru (jeden z najvýstavnejších kusov majstra) je doslova výsmechom literárnej predlohe. Veľmi povrchné adaptácie ako z rýchlika. Miestami po logickej stránke divné, hoc treba objektíve dodať, že za niektoré môže sám Lovecraft (z akého dôvodu obyvatelia tolerujú Zadoka, prečo ho dávno nezlikvidovali?). On to ale vedel rafinovanejšie schovať. U Krieka proste pôsobí strašne divne, že pár úplne bezdôvodne desiatky minút (možno hodiny) počúva spomínanie starca a napokon nad tým mávne rukou a ide preč. Za mňa veľké sklamanie. Rozčarovalo ma to i po vydavateľskej stránke (komiks Dagon na začiatku nemá na rozdiel od ostatných uvedený názov, číselné označenie z obsahu nekorešponduje s číslami strán, na ktorých sa tie-ktoré príbehy rozprestierajú, z angličtiny nepreložené nápisy na budovách a tabuľkách, nepochopil som ani poznámku z úvodníka, kde je spomenuté, že na takom a takom obrázku sa nachádza taká a taká nápoveda, no ani po troch dňoch skúmania lupou som ju nepostrehol).
V origináli vyšlo oveľa viac dielov, ale v BB/art to zapichli pri štvrtej knihe. Mňa osobne to trochu mrzí, nakreslené je to totiž veľmi dobre a atmosféra je príjemne mysteriózna, azda až light hororová. Prirovnanie k Aktom X na zadnej strane obalu nie je až tak od veci. Na druhej strane, ani štvrtý zárez do sveta stríg ma nepresvedčil o tom, že by som bol nevydaním sequelov ochudobnený o zásadný komiksový zárez. Chápem, ak má nejaké univerzum pomalší rozbeh, no keď ma riadne nezdrapla a nezatriasla mnou ani štvrtá kniha v poradí, buď je niečo zle, alebo to jednoducho nie je moja šálka kávy. A zrejme som naivný, ale v niečom, čo sa volá Strygy, by fakt mohli byť aj nejaké tie strigy.
Klasická fajn ultimate zošitovka. Pavúk sa blíži ku kontaktu s obávaným lovcom Kravenom, k čomu dôjde už v jedenástke, ale kurióznym spôsobom, ktorý nie každému bude šmakovať. X-Meni sú o Gambitovi, o súboji Wolverinea so Sabretoothom a o nečakanom (zatiaľ len slovnom) zvrate s Magnetom. Skvele nakreslený pád z extra vysokej hory.
Klasický Josef Vybíral. Až na to, že ho vydalo Argo. Vynikajúci, nádherný kus westernového komiksu. Asi jeden z najlepších, aký u nás vyšiel, azda s výnimkou Sykesa/Texaského Jacka, možno Go West Young Man a samozrejme Bezhlavého jezdce z Komety (a ak by som chcel odľahčiť situáciu, tak aj Luckyho Lukea). Žiaľ, je to vcelku masívne čítanie. Predsa len viac ako 400 strán je viac ako 400 strán. Dej občas upadne do monotónnosti, ba nebojím sa použiť silné slovo nudy. Ono je pekné, že je to Francúzom Boucqom (Čertův rypák/Tulipánek) fantasticky nakreslené a Argom fajnovo vyšperkované (masívna hrúbka, veľký formát s úpenlivo lahodným papierom, bonusy, pevná väzba), ale priznám sa, že ma to po stránke scenára (postavy, zápletka, dialógy) nebavilo. Pri druhom čítaní som sa nudil ešte viac, ako pri prvom. Ak by som mal hodnotiť len scenár, tak poviem na rovinu tak ako to je, že ma nebavil, ale za kresbu, farby a prezentáciu zo strany Arga neviem ísť pod 4*.
Serpieriho úchvatná kresba ma odrovnala už v Druune (tentokrát však nečakajte žiadne porno). To sa žiaľ nedalo povedať o scenároch, ktoré ku koncu série boli, no ako to napísať, nebavili ma. Preto som bol aj rád, že v Sarii písal scenáre niekto iný. Nanešťastie, i teraz je to skvele nakreslené, ale scenáre od Jeana Dufauxa (Barakuda, Sága Valty) ma nebavili. Osobne si myslím, že len málo čitateľov (aj takých, ktorým sa to vyložene páčilo) by dokázalo jednoducho vysvetliť, o čom to celé vlastne bolo, čo sa tam dialo, komu a prečo. Serpieri kreslil len prvú polovicu. V druhej ho vystriedal Riccardo Federici (Aquaman, Temné noci - Metal), ktorého práca mi pravdupovediac pripadala možno dokonca ešte o chlp geniálnejšia. Celá Saria mi ale v prvom rade pripadalo akoby sa niesla v duchu „Počujte, máme na palube Serpieriho a Federiciho, vieme narýchlo spráskať nejaký scenár, aby ho mohli nakresliť?“. Anotáciu na zadnej strane obálky som si prečítal viacnásobne, no nedá sa povedať, že by som sa v deji orientoval. Je to nádherný komiks na pozeranie (niektoré obrazy sú menšie umelecké diela), lež žiaľ mizerný na čítanie.
Spoiler. Jednohubka. Nič viac, nič menej. Spajdy začína písať novú kapitolu svojho (superhrdinského) života: akoby sa definitívne zmieril s tým, že s veľkou mocou... veď to poznáte. Dokonca prvý raz vystupuje pred médiami v priamom prenose a tak verejnosť konečne vidí, že je to dobrý hrdina a nie verejná hrozba, ako ho opisuje šikanátor JJJ. Zároveň paradoxne od tety dostáva domáce väzenie, čo je síce milo realistické, ale už tomu proste chýba taká tá bezstarostná (napriek nízkemu veku hrdinu) nákazlivosť zo života, aká bola preňho kedysi typická. Mnohí nepredýchajú ani Kravena. Za mňa je to na jednej strane príjemne uveriteľné a vtipne tzv. „proti očakávaniam“. Na druhej uznávam, že poňať jedného z najneustúpenejších Stenolezových protivníkov ako blbca, ktorého napokon zatkne polícia a ktorého Spider-Man odpálkuje ako treťotriedneho blbečka jednou ranou, nie je úplne niečo, s čím by som bol stopercentne uzrozumený. A je to škaredo nakreslené, tak nejak... jednoducho a infantilne? X-Meni pre zmenu do svojho tímu verbujú Gambita s jeho kecami. X-Meni sa nesú v duchu kvázi šokujúcu twistu, za mňa to ale bolo len lacné potvrdenie toho, že v mainstreamovom superhrdinskom komikse proste nikto nie je mŕtvy naozaj.
Extrémny komiks, extrémne hodnotenie. Nebudem alibista, komu sa to páčil, tomu sa to páči a flákne tomu 5* a ja tomu chápem a rešpektujem to. Lež mne sa tu na tom nepáčilo temer nič, tak sa nebudem na nič hrať, ani nemienim chodiť okolo horúcej kaše. Pekelné, útrpné čítanie. O Morrisonovom All-Star Supermanovi som dlhé roky počúval aká je to pecka a že je smrteľným hriechom, že ju dodnes u nás nikto nevydal. Teraz vydal... a nie, nie je to pecka. Neuvedomil som si, že toto tvrdia ľudia pohybujúci sa medzi nami. Ukrytí v tieňoch. Rafinovane. Tajuplne. Ale SÚ tam. Na to vezmite jed. Je to SEKTA GRANTA MORRISONA. Od tohto drsného pána som akiste čítal i vynikajúce veci... ale nebolo ich veľa (Batman: Arkham – Pochmurný dům v pochmurném světě). Väčšina z jeho tvorby ma rovnakou mierou fascinuje a láka, ako jej totálne nerozumiem, absolútne sa v jeho bláznivých scenároch strácam a spravidla už po prvých stranách ľutujem, že som sa na to opäť dal, že som zas a znova spravil rovnakú chybu, ako dva, tri, štyri, sedemkrát predtým. Akože hej, nakreslené je to Frankom Quitelyom (JLA: Země 2) fajn, ale nič extra, z čoho by som padol na prdelku. Za mňa je to klasická „akčná“ blbosť s desiatkami postáv, ktorá síce vychádza zo silného nápadu, lež veľmi rýchlo po úvode sa zmení na akčný spletitý chaos a výplach á la Morrison. Niektoré Morrisonove práce sú skrátka ako keby vysokoškolský profesor prednášal škôlkarom. Pre mňa to bolo už po prvých 20 – 30 stranách prakticky nečitateľné. Každý komiks čítam dva razy krátko po sebe, ale toto bol fakt horor. Nejde o to, že som čakal niečo ako V každé roční době (teda civilný a dojemný supermanovský príbeh). Ide o to, že som čakal dobrý príbeh. Toho som sa, žiaľ, nedočkal. Ale som samozrejme rád, že to u nás vyšlo. Je vždy skvelé, ak si človek sám urobí názor.
No konečne! Po predchádzajúcom (fakt biednom) albume som pravdupovediac v zlepšenie nedúfal ani v najlepšom sne a tešil som sa, že je koniec v dohľadne. Utešovalo ma, že vidím svetlo na konci tunela. Predpokladal som, že to dočítam vyslovene z donútenia. A ono ma to bavilo. Nevravím, že to bol zázrak. To ozaj nie. Trvám si na tom, že pre postavu bude najideálnejší niekoľkoročný oddych, lebo je zjavne prepracovaná. Ale toto posledné (?) Strangeovo dobrodružstvo pekne ukazuje priamo v praxi, že možno by bolo najlepšie sústrediť sa pri čáryfukovi na uzavreté, dalo by sa povedať poviedkové formáty (proste trochu ako prvé príbehy spin-offu Abe Sapiena). Nepokúšať sa ho stavať proti megalomanským, napriek tomu paradoxne nesmierne nudným kozmickým hrozbám. To sa mi k nemu pravdupovediac nehodí. Radšej s ním naopak zostať pevnými nohami na zemi. Tentokrát sa oproti minula našťastie zlepšila i kresba. Aj keď vizuálna štylizácia do Tonyho Starka (kostým) ma zarazila, no možno by som si na ňu časom zvykol. Uzavrel by som to: je to fajn, ale na 4* to nemá samozrejme ani omylom a okrem toho to obsahuje zopár blbostí (chirurgovi zvyknutému na najväčšie mäsiarčiny sa dvíha žalúdok???).
Kebyže to vidím vo vitrínke novinového stánku alebo na pulte trafiky, v zlomku sekundy (nie v tom s Rutgerom Hauerom) ma to prenesie do detstva, do deväťdesiatok, kedy toho vychádzalo na kilá. Žiaľ, disneyovské komiksy u nás v posledných rokoch sú veľmi odfláknuté (česť výnimkám). Ani tento nepredstavuje výnimku. Ono viac ako 250 strán znie na prvý pohľad fajn, ale inak bieda, od malého formátu (to by mi ale až tak nevadilo, naopak aj on/ten má to niečo do seba, napriek tomu to proste zaváňa istou formou nízkorozpočtovosti, bodka) cez extra mizerný papier až po nulové bonusy. Chcieť za TOTO skoro 10 eur je za mňa trocha drzé. Možno 5, 6. Komiksy samotné OK, ale konzumoval som už výdatnejšie disneyovské prepečené fláky. Za mňa priemerné príbehy a podpriemerná vydavateľská (ne) činnosť hraničiaca s aroganciou. Znepokojilo ma, že Gyro vynálezca má na nohách normálne ľudské prsty. Ale 3* si to určite zaslúži, je to sympatické, pozitívne a veselé a nejeden raz to obsahuje pomerne decentne spracovaný výchovno-morálny apel (nie je dôležité, aby ste na narodeniny dostali drahé darčeky, dôležité je niečo úplne iné, hoc za seba drsne dodávam, že občas je drahý darček akiste vhodný). Občas poteší nejaký nápad (akadémia negácie), žiaľ nejeden raz je naťahovaný do neúnosnosti (krajina byrokracie). Hlášky takisto slabé, detto dialógy, sem-tam sa dačo vyskytne, ale to je všetko.
„Pleteš si mou vlídnost se slabostí." Tento zošit si ma prvými stranami získal. Stephen Strange na nich trefne rekapituluje nielen svoj život, ale najmä kariéru špecifického superhrdinu a uznáva (a priznáva), že už i on sám je čiastočne unavený repetetívnosťou okolo seba. O to viac ma sklamalo, že napriek tomu jeho nové dobrodružstvo prakticky hneď skĺzne k... nuž, tuctovej repetetívnosti. Scenár je s prepáčením detsky stupídny. Kým Jason Aaron dokázal vyvolať aspoň zdanie, že to, čo píše, je originálne a inteligentné, u Marka Waida je to čítanie pre 12-ročných chalanov s nízkorozpočtovými zvratmi a hlúposťami typu "prekonanie vzdialenosti triliónov kilometrov behom okamihu". Toto fakt nie, séria pod Waidovým vedením/velením radikálnym spôsobom zinfantilnela. Galactus je samozrejme už z princípu viac než len zdatný súper, ale celé je to proste prázdna, nevzhľadná akčná búchačka, ktorá ma prakticky vôbec nezaujímala. Je to až komické. Akoby nestačilo, že Galactus chce zožrať jeden svet, tak tentokrát ich chce zožrať rovno dva. Čo bude nabudúce? Tri? Dvadsať? Bambilión? Kam to vedie? Vedie to vôbec niekam? On Doctor Strange sám osebe je skvelá postava, čo ostatne dokázal aj Aaronov a Catesov run (hlavne teda Aaronov, ehm), lež už ten bol ku koncu riadne zadýchaný a namiesto toho, aby si obľúbený marvelácky čáryfuk zobral (zaslúženú) dovolenku, pomysleli si v Marvele, že načo, to by bola škoda - a tak sa prakticky okamžite na trhu zjavila voľne nadväzujúca séria s podtitulom Nejvyšší čaroděj. Bola to žiaľ chyba. Najrozumnejšie pre postavu by bolo, ak by jej dopriali niekoľkoročný odpočinok a po prestávke sa ju pokúsili zreštartovať sviežim spôsobom. Pretože toto je ozaj stále o tom istom a tentokrát je to ako bonus škaredo nakreslené. A v tiráži na začiatku chýba kolónka ilustrátor.
Tak sa nám to postupne kompletizuje, super. Už sme pri knihe č. 7 a tým pádom máme za sebou viac ako dve desiatky príbehov. Máme dočinenia s reprezentatívnym, pekným vydaním. Ani mi príliš nevadí, že je to (temer) bez bonusov. Rahan je európska klasika, baví ma a i najslabšia rahanovka je za mňa slušný, remeselne dobre odvedený priemer. Samozrejme naivný. Ale rozkošne naivný. Nie blbo naivný. Či? V rozpore s jednoduchými scenármi je všadeprítomná ukecanosť. Logiku v tom proste hľadať netreba. Nejeden raz je to riadne lámané cez koleno, kostrbaté a silené, aby sa vytvorila zápletka. Takže Rahan zachraňuje život chlapovi, ktorého osobne zranil a dotyčná osoba sa čuduje existencii noža a pritom sama má čosi ako sekeru a jej spolupútnici dokonca harpúny. Škoda, že Rahan prestal vychádzať, som presvedčený o tom, že ak by ešte zopár rokov potiahol, určite by vynašiel elektromobil a Nutelu.
Vďaka vynikajúcej (a akiste strašne piplačskej) práci Comics Centra na trh prichádza už štvrtý masívny zväzok archívneho podmračeného modrovlasého pardon čiernovlasého dobrodruha a experta na teatrálne archaistické hlášky. Čaká nás cca 370 strán bonusov a samozrejme hlavne komiksov, tentokrát z rokov 1974 - 1976. Znova je to zmes mágov, súbojov, černokňažníkov, oblúd, sporo odetých diev, príšer, bojovníkov, banditov, netvorov, bájnych stvorení, džunglí, oceánov... už sa cítim ako pán Lorenc z Na samotě u lesa. Upozorňujem, že štvrtú hviezdu nedávam za scenáre. Tie ma pravdupovediac ktovieako nebavili (podľa mňa temer nikdy nefunguje Conanovo spojenie so ženou, myslím príbehové), ale celkovo je to monštruózne vydanie a oceňujem kompletizáciu starých zošitov, je to ako celok neuveriteľná séria, bol by som magor, ak by som šiel pod 4*, ale ako vravím: samotné príbehy ma na tejto knihe paradoxne bavili zo všetkých použitých ingrediencií najmenej.
Už ma to nebaví. A tak pekne to začalo. Ono sa na to človek po vizuálnej stránke nevie vynadívať, ale príbehovo sa séria od trojky (vrátane) vybrala smerom, s akým nie som stotožnený do takej miery, až seriózne uvažujem, že ďalšie diely už kupovať nebudem. Abe vyšetrujúci paranormálne "kriminálne" prípady bol možno neoriginálny, lež bavil ma. Abe pohybujúci sa v post-apokalyptickom "walking dead" svete s monštrami, rôznymi skupinami preživších (z nich každá má iné záujmové priority, niektoré skupiny spolupracujú, iné si idú vášnivo a krvavo po krku) a strašne nezaujímavými postavami, je sakra nuda. Tentokrát to vynikne o to viac, že kniha je rozdelená na kapitoly, pričom plus-mínus každá sa sústredí na iného Abeovho spoločníka/protivníka. Čo je podobne nezáživné, ako keď Ross začal rozprávať o brachiosauroch, pterodaktyloch, dilophosauroch, tyranosauroch, stegosauroch, velociraptoroch a samozrejme triceratospcoh. Je to škoda, pretože Abe je sympaťák a jeho v dobrom obyčajná, citlivá a "ľudská" interakcia s inými postavami (a ich traumami) je zaujímavá. Obvykle ale trvá len pár okien a hneď nato na scénu nabehne nezáživné zlo a začne sa lacný bumbum šmejd.
Maxom a Sebastiánom Fiumaraovcami je to skvele nakreslené a Daveom Stewartom parádne "zašlo" nafarbené. Kniha obsahuje viacero kratších príbehov, ktoré na seba ale nadväzujú. Najviac strhne prvý, zaobíduci sa bez nadprirodzených monštier. Jediný prítomný netvor má ľudskú podobu. Tak je to ostatne skoro vždy najdesivejšie, nemám pravdu? Ideálna voľna pre Abeove dobrodružstvá by bol možno práve tento nazvime to realistickejší smer. Poskakovanie s obludami by mal prenechať svojmu červenému parťákovi. Ale chápem, Mignola ide podľa hesla starého psa novým kúskom nenaučíš, to je proste on, nevedel by žiť bez svojich príšer. To hororovo apokalyptické Abeovo putovanie svetom, ktorý padol, má niečo do seba, „len“ ma skrátka ktovieako nebavia scenáre.
Ako kreslič tu odviedol Jeff skvelú prácu a bez toho, aby som chcel spoilerovať, môžem spokojne skonštatovať, že vizuál robí česť slovu "bludisko" (uvidíte, nechajte sa prekvapiť). Takisto pri zápletke som bol spokojný, je príjemne civilná a komorná. Na prvý raz to bolo dobré a sympatické, vrátane hrdinu. Lež, každý komiks čítam zo zásady dvakrát. A po repríze musím nanešťastie skonštatovať, že druhé čítanie mi už nepripadalo zaujímavé. Občas ma dokonca nudilo a ocenil som na ňom najmä to, že sa dá rýchlo prečítať, keďže obsahuje vcelku málo textu. Asi sami uznáte, že ak čitateľ na komikse ocení v prvom rade to, že ho má rýchlo za sebou, nie je to dobre. Ono by sa mohlo zdať, že som netvor, ak sa mi takýto komiks nepáči. Je o odchádzaní, je o smútku, je o smrti, o aspoň pokusoch zmieriť sa s jej prítomnosťou v našich životoch a v neposlednom rade je o umieraní detí, čo je skutočne háklivá, citlivá vec. Môže TOTO niekoho nezasiahnuť? No, problém je v tom, že to v prvom rade nezasiahlo samotného autora. Je skratkovitý, povrchný, zo začiatku je príjemne dospelo melancholický a potom tam flákne hovoriaceho psa. Mne priznám sa takýto výrazný rozkol nevyhovoval. Celé je to na prvú dobrú, akoby to Lemire chcel mať čím skôr za sebou. Vezmime si napríklad zdanlivo nenápadnú scénu s návratom psa. Žena miluje psa, pes sa jej zatúla, má naňho krásne spomienky, po X rokoch sa ako-tak zmieri s tým, že sa už „asi“ nevráti. No a on sa zrazu vráti. Jej reakcia sa nesie v duchu „jéj, zlatý, tak si prišiel, ale teraz chvíľu počkaj, musím si ísť uvariť kávu, varí sa mi voda v kanvici“. Takéto je celé Bludiště. Ja sa vám za tieto drsné slová síce ospravedlňujem, no v prvom rade si myslím, že by sa vám (nám) mal ospravedlniť Jeff Lemire. Resumé: scenár 2*, kresba 4*, vydanie od CC za 4* (tvrdá väzba, lacetka, prebal, tona bonusov, hrubý papier).
Abe Sapien je sympaťák a outsider, ako samozrejme každý v Ú.P.V.O., ale u tohto rybieho muža, ktorý nie vždy býval rybím mužom, je to predsa len ešte viac tlačené do outsiderstva. A outsiderov v umení čo? Predsa milujeme! Už najneskôr od dôb Rockyho, nemám pravdu? Jasné, že mám. Na tejto sérii oceňujem, že Abe má naozaj sakra ďaleko k typickému superhrdinovi, ktorý niekam príde, sebavedomo to tam vybúcha s hláškou na perách a spokojne odíde v ústrety pokračovaciu. Nie, u Abea máte pocit, že za každé svoje víťazstvo musel draho zaplatiť, postupne sa to na jeho psychike všetko fajnovo podpisuje a raz to možno áno možno nie exploduje. Prvým dvom knihám som jemne vyčítal istú monotónnosť v zmysle, že to boli „len“ čosi ako Akty X s uzavretými, mierne hororovými epizódami. To som ale nevedel, že môže byť horšie. Teda... horšie. To je silné slovo. Je to subjektívne. V trojke séria každopádne prekonala mierny reštart. Kým dovtedy Abe „len“ vyšetroval „bežné“ paranormálne javy (a sem-tam, ale naozaj len sem-tam mu helfol kamoš Hellboy), od trojky sa jeho dobrodružstvá začali odohrávať v špecifickom „apokalyptickom“ svete, ktorého hlavné udalosti ste buď čítali v inej Mignolaovej sérii a tým pádom ste zorientovaní, alebo nečítali (tak ako ja) a tým pádom vám (tak ako mne) nezostáva nič iné, než to nejako skúsnuť a aspoň sa pokúsiť tváriť, že tomu svetu rozumiete. Dobrou správou je, že aj dej štvorky sa samozrejme odohráva v tomto svete, ale tentoraz sa predsa len opäť trochu vraciame k štýlu prvých dvoch kníh, kedy Abe tu vedomky, tu nevedomky (skôr to druhé) privandruje k mysterióznemu prípadu a keďže to má v sebe, automaticky ho začne vyšetrovať a pomáhať ľuďom. Nie každý človek ale chce pomôcť. Dal by som 4*, ale druhý príbeh sivo-zeleného obojživelníka ma až na drobnosti nebavil (pravdupovediac už druhý nepredstavoval žiadnu strhujúcu jazdu) a Abeova sympatickosť (a skvelá kresba) nespasí všetko. Kniha obsahuje dva príbehy, obidva ma vcelku zaujali, nebáli sa krvi a oba sa môžu pochváliť skvelou kresbou Argentínčanov Sebastiána a Maxa Fiumaraovcov a samozrejme farbami Davea Stewarta, ktorý snáď ako je rok dlhý nerobí nič iné, než koloruje komiksy Mikea Mignolu.
„A sto milionů spáčů se ve spánku nepokojně převalilo.“ Tak toto vlastne ani neviem ako hodnotiť. To snáď ani nie je normálne. Proste 1040 strán, limitované vydanie o počte 250 kusov na celú planétu Zem (!), skoro tri a pol kila. Proste - šialené. TOTO ak chcete prečítať, musíte si v robote vziať tri týždne dovolenky a frčať na tom od rána do večera. Ale v dobrom. Za mňa sa jednalo o prvé stretnutie s legendárnym Sandmanom (fakt nemýliť s drsňákom od Spider-Mana), takže ma príjemne prekvapilo viacero slávnych DC cameí, ktoré som fakt nečakal. Ono by sa mohlo zdať, že je tu tak veľa príbehov, až to časom nutne musí prejsť do monotónnosti, ale presný opak je pravdou: akonáhle ste presvedčení, že autori nedokážu vymyslieť nič, čím by to prebili... vymyslia. Priznám sa, že som si myslel, že celý komiks bude vyvedený vo vizuálnom duchu špecifických obálok kultového Davea McKanea (Klece), ktorý je na jednej strane geniálny, na druhej to rozhodne nie je káva pre každého. Preto ma príjemne prekvapilo, že samotný komiks je nakreslený pomerne „normálne“, ehm, bez rušivých experimentov. Možno ma trochu zarazilo, že takéto monštrum neobsahuje temer žiadne bonusy. OK a teraz poprosím o rovnaký omnibus Swamp Thinga (následne poprosím za dobrý nápad jeden exemplár poslať ako poďakovanie).
OK, máme tu šestnáste číslo. Blížime sa do finále. Ešte nás čakali dve „časopisoknihy“ a nastal koniec. Objektívne treba dodať, že to bola dobrá, poctivá jazda. 18 čísel vôbec nie je málo. Skôr naopak. V úvodníku č. 16 každopádne nič nenapovedá blížiacemu sa koncu. V tomto čísle sa dočkáme menej Spider-Mana a viac X-Menov. Kým do č. 14 (vrátane) tím okolo plešatého Profesora X kreslil výlučne Adam Kubert (s výnimkou trinástky, ktorú kreslil Chris Bachalo), od pätnástky s mutanmi koketoval ilustrátor Kaare Kyle Andrews. Prítomný je aj v tomto čísle. Tentoraz ma ale jeho kresba jemne povedané vôbec neoslnila. Naopak, postavy mi pripadali vyložene detské, ako z rozprávky. Wolverine vyzerá ako opitý stredoškolák a Xavier ako podráždený mládenec, ktorý si chce čítať knihu, ale furt ho otravuje mladší súrodenec. Toto fakt nie, vážení. Akonáhle štafetu následne znova prebral Kubert, bola to úplne iná káva. Je to v jeho poňatí krása, napríklad „architektonická“ dvojstrana berie dych i v takomto malom formáte. Zaujímavé je, že číslom 16 sa de facto skončili Ultimate X-Meni a v posledných dvoch albumoch sme sa dočkali crossoveru Avengers/X-Men nazvaný Ultimate War. Nechýba osvedčená listáreň a 3-stranový text od Changer the Elder. Škoda, že sa veľkí chlapi zo všetkých českých komiksových vydavateľstiev tomuto pánovi dodnes neposkladali na vlastnú knihu monitorujúcu svet amerického mainstreamového komiksu.
„To se nasmějetě." Ukloňte sa a s pietou, ako sa patrí, pirvítajte muža, ktorý by sa mimroiadne rád stal kalifom namietso kalifa. V podstate to isté, čo minule. Hravé, rozkošné, vtipné, zlaté, pôvabné, zábavné. Komu sa páčila jednotka, bude aj dvojka a komu sa nepáčila... neviem, existuje vôbec taký človek? Akože hej, je to trochu stále to isté. Báječné, ale to isté. Ako keď vám v pondelok urobia nutelové palacinky. "paráda," poviete si - a zhltnete ich ako malinu. Urobia vám ich aj v utorok. "Prečo nie," poviete si. V stredu už vám to začne pripadať divné. A po troch týždňoch plných nutelových palaciniek si poviete čo je veľa to je príliš. Ale OK, jasné, s prižmúreným očkom 4* napriek tomu.
Temne atmosférická obálka (jedna z mála Komety) a vnútri mrazivé Tajemství Enny (vytasiace sa s viacerými nečakanými obyvateľmi zvieracej ríše, určite mi to v detstve v deväťdesiatkach spôsobilo traumu), báječný Ztracený svět a príjemne strašidelný Bezhlavý jezdec. Všetky tri úžasne nakreslené a akceptovateľne napísané. Jezevčíka Boba, O bozích a lidech a Operaci Neptun by som zrejme nerád komentoval. Mimochodom, Tajemství Enny sa na stranách Komety zjavuje prvý raz práve tu, lež na prednej strane obálky sa mätúco vyskytuje „1. pokračování“, čo môže vyvolať nepravdivý dojem, že je to dvojka a nie jednotka. Ono celkovo nápad uverejňovať obsah čísla na prednej obálke bol šialený.
Keď som kedysi čítal druhú knihu zo sveta Orbitalu, musel som si priznať, že hoc ma prvá až tak neodrovnala, ten svet mi chýbal. Rovnaký pozitívny dojem som mal aj z tretej knihy. Zo štvrtej som už ale nadobudol pocit, že by mi zas až tak netrhalo žily, ak by som sa ďalšej knihy nedočkal. Je to krásne nakreslené a vidno, že si tvorcovia dali námahu s vymýšľaním sveta á la Piaty element, ale druhou stranou mince je, že ma ten svet nijak enormne nestrhol, nebavia ma postavy a neorientujem sa v zápletkách.
Prepáčte chlapci, ale úvodník je trošku dosť zúfalý. V podstate je to PR text o tom, čo má Crew nové, čo chystá atď. takto by sa to asi robiť nemalo, či? Zaujímavé je, že tentokrát chýba záverečná listáreň. Bagley stabilne pokračuje v divnom vizuálnom stvárňovaní postav, takže Kraven vyzerá ako lascívny majiteľ ranča z novej latinsko-americkej telenovely Vášeň a zrada. Do popredia sa dostáva Justin Hammer, nový „šialený podnikateľ“. To je príjemne osviežujúce, pretože sa nedá večne žiť len z legendárneho Normana Osborna. Na Hammerovi sa mi páčilo, že to nie je žiadny trhnutý psychopat, ale „len“ všetkého schopný veľkopodnikateľ. Táto postava je vo filmoch mimochodom dosť prehliadaná (na rozdiel od Green Goblina a jeho syna Harryho), maximálne tak v Iron Manovi 2 ju stelesnil Sam Rockwell. Spider-Man je v čísle 9 veľmi ukecaný, čo nevadí, pretože Bendis je samozrejme expert na svižné a zábavné dialógy. Akcie je pomenej, ale zakaždým sa v pravý čas na scéne objaví Dr. Oc. Chápadlového pána v komiksoch nijak extra nemusím (mám pocit, že som s ním ešte nečítal nejaký zvlášť zásadný príbeh), no tu vyzerá fakt nepríjemne, zlovestne a reálne nebezpečne. Nie ako lacná záporná komiksová postavička, lež ako človek, ktorému sa stali príšerné veci, doteraz sa z nich nespamätal a namiesto toho, aby bol niekde hospitalizovaný a starali sa oňho odborníci, behá si voľne po slobode a jeho činy tomu plne odpovedajú.
Na kresbu Ryana Stegmana si v budúcnosti dám pozor, odvádza výbornú robotu. Scenárista Cates ma týmto dodatkom nenadchol. Typický event, crossover, alebo ako by som to nazval. V podstate desiatky postáv. Sú tu všetci. Od X-Menov cez Doctora Strangea až po Sentryho. Zvraty, udalosti, tragédie. Z temer ničoho z toho však paradoxne na konci temer nič zásadné nevyplýva. Marvel sa niekedy rád a dobrovoľne ocitne v slepej uličke. Dlhé roky pripravuje pôdu pre gigantické finále tým, že svetu, nám a superhrdinom predstaví nového, nesmierne ultimátneho záporáka, ktorý dokáže tak majstrovsky skomplikovať situáciu, že si kamoši musia pomaly volať na pomoc aj postavy z DC. Lež ono je to v skutočnosti celé strašne prázdne. Len ďalšia parafráza na filmového Thanosa, ktorý vo filmoch fungoval báječne. Tento koncept sa nedá opakovať donekonečna. Resp. dá. Nalejme si čistého vína: je to americký mainstreamový komiks. Jeho pointou je opakovanie sa. No skrátka aj toto sa dá robiť na úrovni a šikovne – a bez úrovne a nešikovne. Král v černém je druhý prípad. Čo také hrozné by sa stalo, ak by Marvel svojich hrdinov poštval proti súperovi, ktorý dokáže situáciu skomplikovať inak, než hrubou silou? Prečo na to nejsť psychologickejšie? Z akého dôvodu zas a znova musíme strpieť svalnatého chlapa, ktorý všetko rozbíja a má k dispozícii množstvo svalnatých, bizarných pomocníkov? Samozrejme nemôžu chýbať hardcore hlášky typu „obalil celú Zem symbiotickým plášťom“, na ktoré som vo veku 43 rokov predsa len už trošku pristarý?
Ultimate Spider-Man a spol. 8 sa nesie najmä v znamení príchodu Dr. Octopusa a drsňáčky Gwen Stacyovej. Menej akcie a viac dialógov tomu len a len prospelo. Tradične horšie je to s Bagleyho kresbou, o ktorej roky vyhlasujem, že sa k Spadymu hodí ako huspenina ku krémešu a kvasenej kapuste na oko. Postavy v jeho poňatí vyzerajú proste hnusne, prepáčte (Ben Urich vyzerá ako Bronson Pinchot, čo nemyslím ako pochvalu). Kým doteraz som konzistentne tvrdil, že vizuálne nad obľúbeným stenolezom víťazia X-Meni, ktorých mladícky imidž sa mi pravdupovediac páčil, tentokrát to nie je ono, pretože mladistvé verzie Nicka Furyho, miláčika Juggernaura alebo Sabretootha mi fakt nesadli. Naopak, bili ma do očí.
Konečne to niekto musí povedať nahlas: bolo sakra divné uverejňovať obsahy na prednej strane obálky. Odkedy mi rodičia v deväťdesiatkach kupovali kultovú Kometu, ubehli desaťročia, ale s čímsi tak kurióznym som sa odvtedy nestretol (ani dovtedy). Na obálke č. 9 sa nachádza (samozrejme s výnimkou samotného obsahu, ehm ehm) Plamínek z pera Jaroslavy Šálkovej v kresličskom prevedení Marka Čemráka, čo sú synonymá pre trampský český komiks. Dodnes si pamätám, že keď som vtedy videl mrazivé Tajemství Enny, famózne nakreslený Ztracený svět alebo desivého westernového Bezhlavého jezdce s nepochybne hororovou príchuťou, nebolo mi všetko jedno. Dokonca je možné, že i tieto klasiky českého komiksu (hoc paradoxne vo väčšine prípadov so slávnou zahraničnou knižnou predlohou) sa v tých dobách spolupodieľali na mojej dodnes pretrvávajúcej vášni k hororu. O bozích a lidech a Operace Neptun sú wtf (a vždy boli), ale spomínaná trojica (+ sympatický a fajn Plamínek) sú super. Kresliči Jan Patrik Krásný, Pavel Žilák, Jan Štěpánek a spomínaný Čermák odviedli skvelú prácu.
Údajný koniec avizovaný ako "ohromujúce finále trojročnej ságy"... po ktorom príde ešte "osmička" nazvaná (aby v tom bol chaos ako sa patrí) Král v černém, kým toto je Venom 7: Král v černém. Za mňa je presne toto druh série, ktorá síce na jednej strane áno JE temnejšia a psychologickejšia, než sme v US mainstreame zvyknutí (Immortal Hulk je z podobného súdka), ale stále si v sebe nesie nešváry podobne ladených projektov: teda aby sme mali čo najviac zošitov (samozrejme kvôli peniazom), tak sa nejeden raz umelo a za každú cenu naťahuje tempo, nedokončujú sa dejové linky, prichádzajú prequely, rip-offy a spin-offy, uprostred deja sa dostavujú nové postavy na jedno použitie atď. Ale zas treba dodať, že ak Catesovho Venoma porovnáme napr. s Thorom Znovuzrozeným z pera Jasona Aarona, tak sme kvalitatívne predsa len niekde úplne inde. Rovnako tak kresba, tá je v celej tejto ságe konzistentne vyrovnaná, vynikajúca, temná a v rámci možností realistická. Za mňa už je to každopádne s prepáčením infantilná blbosť – priveľa postáv a samoúčelnej akcie je v ostrom rozpore s predchádzajúcimi časťami a nesmú chýbať perly á la „obalenie planéty Zem“. V bonusoch sa nachádzajú najmä alternatívne obálky, ale jeden z nich musím vyzdvihnúť: parádnu päťstranu so všetkými dvesto (!), hoc zmenšenými, obálkami Venomov v histórii; som rád, že si s tým niekto dal prácu.
Tak a je koniec. Istým spôsobom. Segrellesovi totiž Žoldnéř nedal spávať a tak po dokončení tohto dobrodružstva (ktoré naozaj malo byť posledné) dospel k záveru, že ešte zostali nedopovedané veci a tak sa do jeho sveta ešte raz vrátil. Jednak ale tentoraz už naozaj (ehm ehm) posledný raz a jednak už nebudeme mať dočinenia s klasickým komiksom, ale skôr s ilustrovaným príbehom. Za mňa je to dobre, pretože vidno, že pán Segrelles už mlel z posledného, opakoval sa a nevedel kudy kam. Po vizuálnej stránke je to samozrejme stále veľmi fajn, ale scenáre nikdy nepatrili k vrcholným okamihom série a ku koncu už boli vyložene blbé. Taký je žiaľ i tento „posledný“ album. Ukecaný, s množstvom nudných postáv. Proste nie každý je Tarantino, čo sa týka písania dialógov. Na dovolenku okrem chuti napísať poriadnu zápletku odišla i snaha riešiť také „drobnosti“, ako je logika. Takže síce kvôli operácii na návštevu príde hovoriaci jašter (hmmm), ktorý vie čítať myšlienky, ale vlastne sa hrdinovia nemusia báť, lebo im ich prečítať nevie. Hm, oukeeeeej, dobre. Pozoruhodné je i oholenie brutálne bradatého pána behom 5 minút.
Pri príbehoch Luckyho Lukea si nejeden raz povzdychnem: "ach, zas tí Daltonovci, vari by to nešlo aj bez nich?". Kuriózne je, že akonáhle sa dostaví zošit bez nich, nie je to tak úplne ono. Niečo mu chýba. Nuž... Daltonovci. S nimi je totiž ozaj sranda. Majú skvelé hlášky a parádne scény, o rozkokošene chundelatých nápadoch nevraviac. Inak tomu nie je ani tentokrát. Okrem toho má (konečne!) obrovský priestor neskutočne natvrdnutý pes Tramtabum, ktorý v tomto albume dosahuje nové dno čo sa týka absolútnej vymletosti.
Pravdupovediac neviem prečo by som tomuto monumentu mal dať "len" 4*. Jednak na tom pracoval môj obľúbený Stephen King (ktorého som fanúšik č. 1), jednak je to epicky nakreslené, jednak je to fakt luxusné vydanie (skoro tri kilá!), jednak je to horor a jednak akonáhle scenár začal stagnovať (predsa len to má šialených 800 strán + bonusy), tak sa začal odohrávať v diametrálne odlišnom svete ako ten predchádzajúci (pravdupovediac chýbal azda len príbeh z vesmírnej stanice) . Určite jeden z najlepších omnibusov, aký v češtine za desaťročia vyšiel.
Takto nastavené univerzum sa dá dojiť 14 rokov troma sequelmi, desiatimi prequelmi, jedenástimi rip-offmi i ôsmymi (prípadne siedmymi?) spin-offmi. No asi by to nebola cesta, po ktorej chcem kráčať spolu s Erikou. Úplne nudný Rád svätého Juraja so strašne nezáživnými zamestnancami, béčkarské príšery a predvídateľné scenáre plné klišé, priemernosti a opakovania (ak ešte raz budem počuť, ako Erika civilovi vysvetľuje, že netvorov vidí len ona a deti, nie dospelí, alebo ako jej nikto neverí a bezpečnostné zložky mesta ju chcú zatknúť za vraždy detí, zrejme niekomu od zlosti do hlavy hodím šľahačkovú, čerstvo upečenú tortu). Hlavná hrdinka je stále fajn, poteší (OK, to nie je najvhodnejšie slovné spojenie) nekompromisnosť ohľadom zabíjania a zaujalo ma, že to je oproti jednotke proti pravidlám pokračovaní komornejšie, čo je sympatické (ruku na srdce, kto z nás nepoznal podobnú "Gabi"?) . No kresba ma neodrovnala a Tynionov scenár ma iritoval. Za tradične megalomanské vydanie od CC bod k dobru. Aspoňže švárneho koňa to malo. Ja už proste nechcem čítať veci, kde sa bavia na parkovisku dve postavy, potom prvá vojde do budovy, povie, že sa vonku bavila s inou osobou, vyjdú spolu von a daná osoba tam nie je. Už nechcem čítať, ako postava A postave B povie, aby zavolala na také a také číslo a overila si danú podozrivú osobu a keď to osoba urobí, za jej chrbtom zo zeme nečakane vyrastie osoba, ktorú si mala preveriť a tá osoba ju zabije. V inej chvíli sa šerif odmieta baviť s novinárkou (hoc má podozrenie, že to nie je novinárka), následne jej poskytne nejaké informácie, o sekundu povie, že by sa s ňou ani nemal baviť, potom dodá, že mu iní novinári nedvíhajú telefóny a aj v scéne predtým ľutuje, že sa o prípad nezaujímajú novinár, tak ja neviem, stratil som sa v tom, ako to teda vlastne je? V inej chvíli je treba utajiť brutálnu vraždu na frekventovanom letisku, čo ale pôsobí neuveriteľne, detinsky, ba až detsky. Viete si čosi také predstaviť? Ja nie, pretože sa nám Tynion neuráčil dôkladne vysvetliť kompetencie, akými „Rád“ disponuje. Takto dobrý scenár proste nevyzerá. A je to zbytočne dlhé; skoro 400 strán (bez bonusov) je naozaj masaker. Kresba fajn, s nábehom na veľmi dobrú, ale zároveň trochu zameniteľná. Oceňujem koncovku s Gabi.
Dnes už to až tak hardcore samozrejme nie je, ale táto séria vychádzala v polovici 80. rokov a poviem vám TAKTO vtedy zraziť na kolená dobráka Matta Murdocka, ale v podstate aj novinára Bena Uricha, a ešte k tomu ako bonus prihodiť nešťastnicu Karen Pageovú, z toho museli byť čitatelia dobre v šoku! Miller je síce neortodoxný tvorca, ale paradoxne sa mi zdá, že najsilnejšie sa cíti v komerčných záležitostiach. Konkrétne pri Batmanovi... a Daredevilovi. Je to ponurý a drsný komiks, ktorému kožu zbytočne ničí azda len priveľmi akčná koncovka. Pozitívny dojem napráva dôstojné vydanie od CREW (viac ako 200 strán v tvrdej väzbe s prebalom a tonou bonusov). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-daredevil-zmrtvychvstani-komiks
Séria Hrobař je fantasticky nakreslená, ale zatiaľ ma ani jeden album nedokázal strhnúť. Pritom vizuál a koloring sú fakt bez diskusie a hoc Dorisonove scenáre česť výnimkám považujem za preceňované, konkrétne v tejto ságe je akoby všetko na svojom mieste: nespútaný charizmatický hrdina (antagonista) s veľkým supom (ehm), divoká výprava, atraktívna atmosféra, Indiáni, kovboji, rieky, lesy, mestá a mestečká, nebezpečenstvá číhajúce na každom kroku, zrada, vraždy, prestrelky, slušné, hoc polopatistické dialógy, nie zlé vedľajšie postavy, neustále sa niečo deje. NAPRIEK TOMU ma to nejak nebaví, nedokáže ma to naplno, dynamickým spôsobom strhnúť, adekvátne presvedčiť, patrične dojať, zasiahnuť, zmraziť, rozosmiať, napnúť a už tobôž nie nakopnúť. Naopak, tempo je napriek akcii vždy voľajaké... zaspaté? A to dokonca aj v príbehu so sľubným, hororovým názvom Lidožrout ze Sutter Campu. Samotný „lidožrout“ je pôsobivá kreatúra, kontroverzná, odsúdeniahodná a napriek tomu istým zvrhlým spôsobom návyková. Lež, nestačí to. Zdĺhavé, ku koncu vyložene nekonečné. Občas trochu rušivo divné a kostrbaté skoky v čase a priestore.
Chrbtovou kostrou je príbeh Horko, ktorý kuriózne kreslil človek s priezviskom Heath. Urobil to však vcelku štandardne, z výtvarnej stránky nie je zrejmé, že sa dej odohráva v extrémnych horúčavách. Ak by o tom postavy stále nerozprávali, nechodili by v spodnej bielizni a občas by neboli zmáčané potom, ani by som si to neuvedomil. Chcelo sa to s týmto viac vyhrať a pohrať. Situáciu zachraňuje poctivý, hoc nie dokonalý scenár. Batman prenasledujúci pomäteného sériového vraha je niečo, čo vždy funguje. Z toho dôvodu škoda samotného magora, ktorý je síce po psychiatrickej stránke vystihnutý slušne, ale trocha mu to kazí prehnaná akčnosť. Druhý, kratší, príbeh Terminus je naopak úplne neakčný, lepšie nakreslený, je to solídna psychodepka s tomu odpovedajúcimi postavami pod vplyvom drog a zločinu a odohráva sa to v priestoroch opusteného, pochmúrneho hotela, ale zas je to jemne nudne napísané. Napriek tomu suma sumárum ľahký nadpriemer, edície Legendy Temného rytíře sa mi páči a baví ma. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/batman-legendy-temneho-rytire-horko-terminus-komiks
James Tynion IV nielenže vyzerá trochu ako Joe Hill, ale i jeho komiks sa nesie v duchu diel syna Stephena Kinga. Kresba Taliana Werthera Dell´Ederu (Amazing Spider-Man: Rodinný podnik) fajn, vydanie od CC tradične ambiciózne (veľké rozmery s pevnou väzbou a bonusmi), príbeh ma až tak nestrhol, situáciu vylepšuje sympatická hrdinka v drsných legínach a hardcore batohom. Scenár podceňuje čitateľa. Preto ma zarazil záverečný rozhovor, v ktorom James tvrdí, že neznáša polopatistické vysvetľovanie, pretože toto je presný opak nepodceňovania. Jeden príklad za všetky: Áron skúša Eriku z toho, prečo sa jej nepodarilo príšery na lúke zabiť. Erika pozná odpoveď. Áron tiež. Nie je nutné, aby sa o tom rozprávali. Napriek tomu to robia. Prečo? Nuž, aby sa to dozvedel čitateľ. Áno, až také zlé to je. Potom je pozoruhodné, že Erika síce vedela, že z takého a takého dôvodu sa jej príšery zabiť nepodarí, napriek tomu sa ich zabiť pokúsila. Aký to malo zmysel?? Alebo ešte jeden príklad: postava A hovorí postave B niečo v zmysle: „To ty si mňa, svojho brata, prehovoril, aby som robil koronera“. Veru až TAK trápne polopatistickú upotenú fušku James odviedol! Takto nevyzerá kvalitný scenár, ale mizéria najpohodlnejšieho rangu. Nekonečné scény s Erikinými „zamestnávateľmi“ a kolegami útrpné. Pravdupovediac mi to napriek početným a drsným úmrtiam (vrátane detských) nepripadalo ako nejaký hardcore drsný horor, ale skôr young adult. Napriek tomu to určite nebolo zlé, malo to veľa svetlých (či skôr riadne temných) okamihov, ale taktiež množstvo nudných. Priemer za 3*. Uvidíme, s čím sa (ne)vytasí dvojka.
Ajtakrajta pučmidrát! Hrozná obálka robí tomuto komiksu medvediu službu. Myslel som si, že v podobnom škaredom duchu sa bude niesť celý vnútrajšok a i z toho dôvodu som sa Počítaní mrtvých roky vyhýbal. Nakoniec som si povedal, že to skúsim - a ostal som príjemne zaskočený. Kresba vnútri je síce takisto škaredá, ale NASCHVÁL škaredá. Má štýl. Je neučesaná, drsná, hardcore, vtipne bordelársky punková a v kombinácii s celkovou brutalitou je to pravdupovediac viac underground hardcore, než „nezávislé“ začiatky korytnačiek v 80 rokoch. Kresba Simon Bisleyho (experta na Loba, Sláinea a Sudcu Dredda) je správne tvrďácka, nepredvídateľná, jemne mi pripomínala kresbu Sama Kietha z crossoveru Wolverine a Hulk. Čo ma vedie k povzdychnutiu, aká je škoda, že nindža korytnačky nikdy nestihol kresliť (alebo nechcel, alebo mu to nedovolili, to je jedno) legendárny mág Richard Corben. Druhou stranou mince je, že zápletka je úplne nezaujímavá, prekvapivo aj postavy, dialógy iba taká povinná blbosť, aby tam dačo bolo/bolo aj hovorené slovo a celkovo ma Eastmanov scenár nebavil. Na druhej strane, vzniklo to v polovici 90. rokov a do nich sa presne takýto bum-bum šmejd dokonale hodil. Príjemne ma prekvapilo samotné vydanie: tvrdá väzba, kvalitný papier, veľa bonusov.
Už to nie je tak úplne ono, jednotka s dvojkou ma bavili viac, ale budem pokračovať v kupovaní, pretože mi to pripomína deväťdesiatkové detstvo a mám z toho, nielen čo sa týka kresby, ale taktiež scenárov, pozitívny pocit a sympatický dojem. Vadilo mi, že tentokrát je to zbierka (komiksových) poviedok a nie jeden dlhý, ucelený príbeh. Vizáž stojí tradične za starú bačkoru (hnusný lacný papier, nulové bonusy, malý formát). Okrem toho je prítomný výrazný odklon od relatívne realistických (ehm ehm) zápletiek prvých dvoch paperbackov. Tu nájdete cestovanie v čase, stretnutia s mimozemšťanmi, gigantických lietajúcich robotov. Niekomu to bude práveže vyhovovať, inému nie a ďalšiemu to bude fuk. Mne to trochu vadilo. Pečená hydina v chladničke na s. 108 znepokojila.
V 90. rokoch u nás vychádzala tona nielen zahraničných, ale taktiež pôvodných slovenských a českých komiksov. Ak by sme sa tomu všetkému mali seriózne venovať, nevystačilo by to na samostatný článok. Vystačilo by to na samostatnú knihu. Každopádne, jedným z „tých“ komiksových časopisov bol i báječný MixComics, ktorý sa bohužiaľ dočkal jediného čísla. V ňom okrem iného vyšli dva zásadné komiksy: mládežnícke nazvime to všeobecne Tajomstvo starého domu z dielne kultového Laca Csurmu a detské Mestečko pod lopúchom od scenáristu Jozefa Kollára a kresliča Petra Stankoviča. Po nečakane rýchlo skone časopisu ale oba príbehy prekvapivo žili ďalej vo forme samostatných zošitoviek na neveľmi vábnom papieri, no buďme vďační aspoň za ten. V podobe malej zošitovky vyšlo v slovenskom i českom jazyku viacero pokračovaní Mestečka pod lopúchom. Toto je jedno z nich. Neobsahuje absolútne žiadne bonusy ani špeciálne materiály. „Iba“ samotný komiks, rozprestiera sa na cca tridsiatke stranách. Číslo stálo 9 Kčs, vyšlo v r. 1990 a v tiráži na konci je Kolár mylne písaný s jedným „L“. Kým MixComics vychádzal vo veľkom formáte A4, toto sa na trh dostalo v o polovicu menšom formáte, ktorý by ste s trochou snahy (a pokrčenia, ehm) narvali i do väčšieho vrecka na zimnej vetrovke. Po príbehovej stránke by som to z úcty k nostalgii radšej nekomentoval, ale ako naznačuje choze, je to „jednoduché“ i na detského čitateľa. Stankovičova kresba vzhľadom na žáner resp. cieľové publikum báječná.
