„Nevymysleli na vás teď nedávno nějakej lék?“ – „Máš něco proti mutantům?“ – „Mluvím o Kanaďanech.“ Prestávam rozumieť smeru, akým sa (inak báječný) Joss Whedon v Astonishing X-Men vybral. Kým prvá kniha (Nadaní) pôsobila dojmom kompaktnosti vďaka jednoliatej, celistvej zápletke o vakcíne na mutantsvo, v Boji je na liek plus-mínus zabudnuté (pritom fakt nemám pocit, že by sa ohľadom neho niečo zásadné v jednotke vyriešilo) a naopak sa začínajú riešiť úplne iné veci. Jasné, niektoré okrajovo súvisia s dianím z jednotky, ale ak aj vy budete od druhej časti čakať „poriadnu“ nadväznosť na udalosti z jednotky, zostanete sklamaní. Možno sa to v trojke a štvorke zmení, netuším, ale tu akoby Whedon rezignoval na všetky zaujímavé a provokatívne otázky, ktoré so sebou téma vakcíny prináša a sústredí sa najmä na akciu. No treba dodať, že v podaní Johna Cassadaya je aspoňže robustná; zo Sentinelov som mal presne taký uveličený dojem, aký by čitateľ vždy mal mať, keď na scéne zbadá tieto nekompromisné, gigantické monštrá. Poteší návrat Profesora X a skvelá pasáž útoku na školu. X-Meni začnú (po jednotke, kde sa medzi sebou mlátili azda častejšie, než so záporákmi) prejavovať zohratosť, zoskupujú sily, začínajú spolupracovať a navzájom sa rešpektovať, každý využíva svoje jedinečné superschopnosti a chráni slabších. Zimomriavky. Problém je, že som od Whedonovho runu čakal fakt viac. Mrazivú štúdiu o tom, aký dopad na mutanta môže mať existencia injekcie, ktorú si stačí pichnúť a zrazu je z vás obyčajný človek. Ako sa s tým vyrovnávajú? Je to niečo, na čo čakali celý život, alebo ich to svojím spôsobom uráža? No... asi som chcel priveľa. Poteší úvodné slovo sumarizujúce udalosti z jednotky. Škoda, že sme sa čohosi podobného nedočkali v prvej knihe, ktorá nadväzovala na mnohé veci z minulosti a kvôli tomu žiaľ miestami pôsobila až rušivo vytrhnuto z kontextu. Našťastie, Whedon má jasno v postavách, bavia ho, zbožňuje ich a užíva si písanie spoločných scén. Emma a Kitty sa nemusia, medzi Wolverineom a Cyclopsom to iskrí, ale keď je najhoršie, držia pri sebe. Naopak, Logan sa v interakcii s Colossusom šokujúco prejavuje ako empatický človek (!!!), pretože vie, aké to je, keď na vás robia drsné pokusy. Skvelá je úvodná akčná pasáž, v ktorej sa na chvíľu pozrieme do hlavy bojujúcich X-Menov a každý niečo rieši, len Wolverine by si dal pivo.
S Whedonovými Astonishing X-Men som sa prvý raz stretol v r. 2013 v UKK. Vtedy ma pravdupovediac ktovieako neuchvátili. Nebolo to zlé, ale vadilo mi, že to bolo vytrhnuté z kontextu. Len začiatok bez konca. Resp. vlastne ani začiatok, pretože sa zjavne nešlo od nuly, ale očividne Whedon nadväzoval na niečo, o čom som v tej dobe nebol oboznámený. Prečo školu nevedie Profesor X? Kam sa podel? Čo sa stalo s Jean? Colossus zomrel? A čo je zač preboha ten drak?! No a keďže to bol len výsek z Whedonovho runu (Joss to písal od jednotky do čísla 24 + Giant-Size Astonishing X-Men 1 z r. 2008), tak tomu logicky chýbal poriadny (resp. nejaký) koniec. Odvtedy ale ubehlo 13 rokov (preboha to letí), ja som si doplnil základné marvelácke vzdelanie + som si kúpil štvordielnu sériu, ktorú v rokoch 2019 - 2021 vydala CREW v štyroch paperbackových knihách a odrazu som mal z „jednotky“ lepší pocit. Skvelé na X-Menoch je, akí sú realistickí. Nechcú nič iné, len žiť normálny život. Dá sa ale taký život žiť, ak dokážete prechádzať skrz steny a z hánok prstov vám vystreľujú adamtiové pazúry? Napriek tomu by to radi skúsili. Lež, xenofóbna spoločnosť voči nim bola odjakživa nepriateľsky naladená. Nedôverovala im, v lepšom prípade sa mutantov „len“ bála. Jasné, toto bolo v X-Menoch prakticky od ich zrodu, ale Joss Whedon s tým vie pracovať výstižnejšie a lepšie, než jeho predchodcovia. Ide viac na dreň a pritom zostáva sám sebou, čo poznať na dynamických vzťahoch (ktoré sú tentokrát fakt vyhrotené, X-Meni sa medzi sebou režú častejšie, než so záporákmi), interaktívnych vzťahoch medzi postavami, šibeničných dialógoch, zábavných hláškach a nečakaných nápadoch (doživotná sexuálna posadnutosť dielami Leroya Neimana, Havaj, tréner plávania). Whedon má načítané, je to fanúšik a tak je skoro vždy ak aj nie dva, tak minimálne jeden krok pred čitateľom. Poteší osviežujúce zloženie tímu, fantastická kresba Johna Cassadaya (Padlý syn: Smrt Captaina Ameriky) a zápletka s „liekom“ na mutantstvo je taká skvelá, že (temer) zabudnete na to, ako ju sprasili tretí filmoví X-Meni. Samozrejme, stále je to iba začiatok štvordielnej ságy, ale keďže to mám kompletné, začína mi to postupne do seba lepšie zapadať. Oceňujem Whedonovu víziu a menej tradičný smer, akým sa vybral. Naopak, to, čo neoceňujem, je na môj vkus štandardný „hnusný“ záporák. A nemám rád (česť výnimkám) oživovania mŕtvych postáv. Vzhľadom na to, že nepochybne máme tú česť s jedným z najslávnejších príbehov X-Menov, určite mi chýbali masívnejšie bonusy, prevažne textového charakteru, ktoré by komiks zasadili do širšieho kontextu, ozrejmili nám jeho minulosť a upozornili nás, na čo konkrétne Whedon nadväzuje a čo by bolo fajn mať dopredu načítané. Scenár je OK, ale ak vezmeme do úvahy, o akej v rámci univerza šokujúcej veci pojednáva (vakcína), tak je ozaj škoda, že sa jej temer vôbec nevenuje. Iba sa o ňu hanblivo obtiera a v tejto chvíli síce netuším, či je to len rozbeh a naplno sa do témy ponorí v dvojke, trojke a štvorke, alebo ani tam nie, každopádne Whedon mal ísť viac do hĺbky už tu. Preto si naďalej trvám „len“ na 3*. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Skončím pozitívne: je super, že to CREW vydala komplet, lebo v rámci UKK vyšli len prvé dva diely (nadaní, Boj) a následne sa na to kašľalo.
Na Flasha musíte mať bunky, chuť a naštudovanú jeho nadštandardne bohatú a nesmierne chaotickú históriu. Ak niečo z toho nemáte, hrozí, že pri čítaní megarýchlych dobrodružstiev budete trpieť. Ani Rychlost temnoty nie je výnimkou. Situáciu vylepšuje Shade: charizmatický záporák, ktorý možno nie je záporák a ktorý ako keby vypadol z románu Stephena Kinga (dokonca je prítomná Temná veža, wtf). Na druhej strane sa sem Joshuovi Williamsonovi zamotali koniny typu kurióznych nepriateľov á la chlap v žltom kostýme, ktorý z papierikov skladá smrteľne ostré hviezdice, ktoré následne v parku hádže po ničnetušiciach civiloch. Rušia i logické (Kid Flash sa odmaskuje pred svojou školou, ktorá má zjavne desiatky, stovky okien, z ktorých práve v tom momente náhodou môže niekto vyzrieť von) a kuriózne nezrovnalosti (spoločné vibrovanie, wtf č. 2). A pri scéne, v ktorej sa hrdina musí vyhovoriť a utiecť z miesta činu, aby sa o sekundu dostavil všetkých zachrániť ako maskovaný superhrdina, som sa pýtal, čo to vlastne čítam? Flasha, alebo Spider-Mana? „Hlavný“ Flash je každopádne sympaťák (páči sa mi, že talentom na "pátranie" v mnohom pripomína Batmana) a hoci komiks obsahuje tonu akcie, ktorá je nechcem povedať stupídna, ale... meh... tak tvorcovia zakaždým včas dokážu príjemne spomaliť (ha!), preradiť na nižší rýchlostný stupeň a ponúknuť peknú, v dobrom „obyčajnú“ scénu, ako je napr. tá s rande.
Neviem, či som čakal viac (asi áno), ale určite som čakal niečo iné. Po dočítaní Straczynského úvodného slova o tom, ako sa dostal do osídiel sekty a trvalo mu sakra dlho, kým sa z toho dostal, som sa tešil na trochu iného Straczynského, než toho, ktorý písal Spider-Mana. Aby ste ma nechápali zle. Straczynského považujem za jedného z najlepších autorov, ktorí sa v histórii k Pavúkovi primotali. Mnohé jeho pavučinové zárezy sú strhujúce, nezabudnuteľné, pôsobivé, dojemné. Proste krásne. Teraz som ale čakal dospelý, mrazivý sektársky triler s filozofickým presahom. Alebo, a to bolo v úvodnom slove prítomné taktiež, smutnú ľudskú melodrámu o „stratených“ ľuďoch na okraji spoločnosti. Preto ma nemilo prekvapilo, že Straczynského „spoveď“ skončila ako prehnane povedané rozprávka o zelených démonoch a s čiernymi pásikmi na telách a o ľuďoch, ktorí ak na svete nikoho nemajú, tak sa stanú „neviditeľnými“ a prepadnú sa do alternatívnej dimenzie. Uf, Michael, to ako vážne? Úplne seriózne: niektoré tvoje spider-manovky mi pripadali dospelejšie, než toto. To samozrejme teoreticky nemusí byť nutne mínus, ale ako vravím: je to vec očakávaní. Naplno ma to dojalo až na samom konci, počas stretnutia v parku. Nakreslené je to Garym Frankom (Batman: Země jedna) pekne, ale zároveň štandardne. Viac s ami po vizuálnej stránke páčil bonusový príbeh na konci, nakreslený Michaelom Zullim (Sandman). Resumé: nebolo to zlé, ale ak je TOTO príbeh, ktorý v autorovi dozrieval X rokov, tak tomu nechápem resp. pýtam sa, či to stálo za to. Neustále som mal pocit, že toto poznám z takého filmu, tamto z onakej počítačovej hry, zaregistroval som aj rôzne iné inšpiračné zdroje, od kníh (celkovo je to dosť kingovské) až po seriály. Priznám sa, že nemám chuť pátrať, či sa JMS inšpiroval nimi alebo oni vykradli jeho, skrátka som to tam cítil a vadilo mi to, na môj vkus veľmi neoriginálne dielo.
GA je sympatický „sociálny“ hrdina a to je na ňom fajn, rovnako tak špecifický kostým a zbraň, ale Soud dvou měst príliš hladko nefrčí. Nie je to žiadna katastrofa, to určite nie, ale značnú časť dĺžky je to priemer a pomerne veľká nuda. Poriadne ma to dostalo až vo finále, kedy sa do deja o slovo prihlásili viaceré slávne nazvime to osobnosti a konečne to začalo byť zaujímavé, ale teda je otázne, či je fér takto si zľahčovať situáciu. Na druhej strane, GA je samotársky hrdina, ale niekedy je i členom istého zoskupenia, takže to logiku dáva... Každopádne posledný diel od scenáristu Benjamina Percyho, následne GA prevzali iní autori.
Nechcem si z toho robiť srandu, už je to totiž značne sprofanovaný (pseudo)ironický (?) vtip, ale toto je naozaj asi taký „ideálny štart pre začínajúceho čitateľa", ako keď niekomu, kto nikdy v živote nevidel ani minútu z Teórie veľkého tresku, pustíte posledný diel a ste znechutení z toho, že nie je dojatý. Na strane druhej, mne chaos a s prepáčením „strašný bordel“ vo flashovkách nielenže nevadí, ale ich dokonca sadomasochisticky vyhľadávam práve čiastočne i kvôli nemu. Síce by som raz rád čítal jeden normálny, pochopiteľný a v dobrom jednoduchý moderný komiks s najrýchlejším mužom sveta, ale pochybujem, že sa niečoho takého odvážneho dožijem. Na Flashovi: Když blesk udeří dvakrát je super, že to zasa raz niekto na mňa neskúša s remakom resp. s novým (koľkým už v poradí?) reštartom, ktorý by sa od originálu líšil len detailmi typu „vrah nezabije Barryho mamu, ale otca“. Takže som vlastne rád, že som po dlhšej prestávke, ktorú som si od Flasha povinne naordinoval, pretože čítať štyroch Flashov do roka si koleduje o stratu duševného zdravia, opäť raz čítal komiks, ktorému som absolútne nerozumel, ale bol pekne a dynamicky nakreslený, parádne nafarbený a zábavný práve svojím nepochopiteľným štýlom. Ale na 4* to fakt nie je. Scenáristicky je tam toho ohromne veľa, čo samozrejme nie vždy nutne musí byť plus (niekedy je to naopak skôr príťaž), ale i to je typické pre flashovky, že obsahujú v jednom scenári zápletky a možnosti, ktoré by si u iného superhrdinu vystačili na päť samostatných kníh.
Zbožňujem túto sériu a Cyklus vzduchu nepredstavuje žiadnu výnimku. Je to fantasticky nakreslené a nafarbené. Exotika, báje a mýty, prízraky a démoni, ale i láska, štipka humoru a pôsobivé obohnanie úvodom a záverom umiestneným do „súčasnosti“. Skvelá zábava, ale zároveň to vie byť v nečakaných okamihoch drsné, tragické a lyricky smutné. Taký je život. Ak táto séria raz skončí, a to skončí, bude mi za ňou nesmierne smutno. Ale aj taký je život. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-okko-cyklus-vzduchu-komiks
„Žádná dobrá smrt neexistuje. Ale existuje dobrej život.“ No... tak nič. Za mňa sklamanie. Nezačína to zle, ale pokračuje to nudne a končí to na môj vkus wtf. „Kalendár“ na konci som nepochopil resp. pripadalo mi nedôstojné 13-dielnu ságu zakončiť takto, to už som uvažoval, či tomu nedám len 2*. Niektoré diely Kingovho runu boli strata času, ale naivne som predpokladal, že to najlepšie si nechá na koniec. Mýlil som sa. Katastrofa to nie je, ale zázrak tiež nie. Pritom s iným scenárom to mohol byť jeden z najzásadnejších komiksov Batmanovho kánonu. Scenár sa však napokon vybral úplne inou cestou. Na tému “spätné dobývanie Gothamu z rúk zločincov“ mohol vzniknúť skvelý mrazivý thriller, v ktorom sa posledné zvyšky dobra formujú, aby zlu zasadili posledný úder, hoc nie je isté, pre ktorú stranu bude posledný. Napokon je to ale štandardná akčná rúbanica. Na sériu si budem pamätať ako na niečo, čo malo našliapnuté na viac. Na oveľa, oveľa viac. Niektoré diely skvelé, iné priemerné a daktoré vyložene zbytočné, len naťahujúce čas. Najviac mi v pamäti zostanú momenty s Catwoman, tie boli zvládnuté skvele a dojemne a bolo nám jasné, prečo sa títo stratení ľudia navzájom potrebujú. Postava Thomasa Waynea nebola zlá a v budúcnosti by som si s ňou niečo rád prečítal, ale do v rámci možností realistického (hahaha) štýlu, aký King k batmanovskej látke zvolil, sa nehodila. Na finále oceňujem aspoň fakt, že nevrátili späť „to“ s Alfrédom.
Zakončenie úchvatne nakresleného historického dobrodružného mystického trileru. Síce na prvý pohľad môže pripomínať Jednorožca (tiež vyšlo v Modré CREW), ale vtedy hrala dvojka Gabella/Jean výraznejšie na nadprirodzenú (miestami až fantasy) strunu, kým dvojica Xavier Dorison (Dlouhý John Silver) a Alex Alice (Siegfried) predsa len stavili na väčšiu mieru reality. Je to každopádne temný, dospelý komiks, do ktorého útrob Alice vkreslil viacero pozoruhodných architektonických periel. Niektoré monumentálne zábery (dobývanie Jeruzalemu) vyrážajú dych. Škoda, že si ich nemôžeme vychutnať vo veľkolepejšom formáte, ale zas radšej takýto, ako žiadny. Hlboké lesy a v nich prastaré kláštory (nevraviac o parádne nakreslenej Prahe a Paríži), to je proste nádhera. Páčila sa mi aj taká tá, ehm, kláštorno-mníšsko-templársko-kresťanská atmosféra, azda na spôsob Mena ruže? Druhou stranou mince je, že postavy ma nezaujímali a neprirástli mi k srdcu a scenár mi nepripadal ktovieako zaujímavý a miestami ma nudil. Pretože áno, komiks je samozrejme najmä vizuálne médium, ale pravdaže rovnako dôležitý je i scenár a ten Dorisonov ma proste príliš neoslovil (a rozhodne ma neoslnil).
Obsahuje spoilery. „Bude to dobrá smrt.“ Tak sa nám pomaly blíži finále. Super je, že síce je prítomný Batman, ale vieme, že nie je Batman ako Batman. Bruce Wayne je vykázaný na „dôchodok“. Páčilo sa mi, že ho nepotrebovali zase raz „zabiť“ pre vyradenie z deja, ale vystačili si s umiernenejšou, ale možno o to uveriteľnejšou verziou. Postupne sa dáva dokopy, tráviac čas s milovanou ženou na exotickom mieste. Hoc vidí, čo sa deje v „jeho“ Gothame, nielenže sa do jeho ulíc neponáhľa vrátiť, ale dokonca pôsobí dojmom, že sa do nich už nevráti nikdy. To mi pripadalo sympatické a osviežujúce a vyzeralo to ako Kingov pokus o nadviazanie (kopírovanie?) na Nolanovu filmovú trilógiu. Tá totiž na konci tiež začala klásť otázku, či tu Batman bude naveky, alebo je schopný odísť a byť šťastný niekde veľmi ďaleko, kde ho nepoznajú, preč od všetkých starostí, problémov a konfliktov, len s hriechmi minulosti. Parádne na atmosfére je práve to, že najneohrozenejší bojovník za spravodlivosť opustil bojové pole a nahradilo ho zlo. King si tu ďalej berie z Nolanových filmov „izoláciu“ Gothamu, dokonca taktiež Baneom (ktorého si vo filme samozrejme vychutnal Tom Hardy). Ako vo filme, aj tu je to pútavé, ale ako v ňom, aj v komikse proste neverím, že by sa civilizovaný svet dlhodobo nečinne pozeral na to, ako sa z amerického veľkomesta stáva zločinecká diktatúra, v ktorej sú milióny ľudí držaní dá sa povedať väznení, to je proste blbosť. Komiks ponúkne šokujúcu scénu so stoličkou. Spoločné scény Batsa a Cat ma zasiahli, boli skvelé, dojemné, vtipné a vidíte, že sú jeden pre druhého stvorení.
„Lidská povaha je konstatní. Lidi se nemění, jenom se víc a víc stávají tím, čím jsou.“ Za seba hlásim solídnu dávku spokojnosti. Keďže zbožňujem Gotham Central, ocenil som, že i tu je Batman vnímaný „len“ ako temný prízrak pohybujúci sa v tieňoch a zasahujúci do deja iba v prípadoch extrémneho nebezpečia, ktoré nie je v silách štandardných bezpečnostných zložiek zastaviť. Penguin a Riddler mu berú hlavné slovo, odstraňujú ho do ponižujúcej pozície camea a prekvapivo to nevadí, keďže si svoje one man show užívajú plnými dúškami. Niekoho viac osloví penguinovská rázna gangsterka, iný si naopak vychutná riddlerovskú mrazivú rafinovanosť z pera starého batmanológa Toma Kinga. Zaujímavé je, že oba komiksy nevyšli iba v súhrnnej knihe "špatný den" v r. 2023, ale i o dva roky neskôr v Kapesní komiksy Batman: Kameňák a další příběhy. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-spatny-den-penguin-riddler-komiks
CREW sa v r. 2019 pustila do vydávania dvoch nesmierne ukecaných pokusov o reštart dvojice mimoriadne populárnych marveláckych superhrdinov, ktorých slávu opätovne po istej dobe stagnácie nakopli úspešné filmové trháky, v ktorých ich stvárnili Tom Holland a Chris Hemsworth. Žiaľ, za mňa je jeden komiks priemernejší, než druhý. Nie je ukecanosť ako ukecanosť. Je to fakt otravne ukecané, čo je síce u Spajdyho bežná vec, ale tu je to proste len otravne ukecené, nie rozkošne ukecané. Ostatné postavy sú nezaujímavé, v deji je buď ťažké sa orientovať, alebo je plný klišé. Celé je to kruto zadýchané. Musím ale uznať, že Spider-Man: Do soumraku je na tom predsa len o čosi lepšie, ako Thor: Znovurozrozený, keďže Peter alias Spajdy sú moja obľúbená postava od detstva ešte z 9O. rokov a scenár je o 100% zrozumiteľnejší. Druhou stranou mince je, že tým pádom jednoduchý, priemerný, nudný a mdlý. Scenárista Chip Zdarsky sa snaží v hravých scénach (standup) a dlhých dialógoch (celkom milé poštuchovanie sa s Human Torchom, rozhovor s JJJ so šokujúcou koncovkou, hoc neverím, že by ho nespoznal na základe hlasu, stavby tela a odhalenej spodnej časti tváre) kráčať v stopách legendárneho Straczynského, ale proste na to nemá. Nie je to ono, tá snaha páčiť sa a kopírovať Straczynského bezprostrednosť príliš bije do očí. Asi by som o tom nehovoril ako o voľnom pokračovaní Rodinného podniku, v ktorom sa šokujúco ukázalo, že Spajdy možno má, možno nemá sestru Teresu, ale áno, isté dejové a postavové spojivá prítomné samozrejme sú.
Zdravím ťa, Thor. Chápem, že Marvel na teba najal drsňáka Jasona Aarona. Kto iný by mal šancu skrotiť tvoje vášnivé vikingské vnútro, ak nie brutálny scenárista nezabudnuteľnej série Skalpy a skvelej jednohubky Muži hněvu? Chlap, ktorý ťa už raz v minulosti písal a dopadlo to fenomenálne (Thor: Zabiják bohů)? Problém je, že hoci sa Aaron tvoju (nepochybne silnú, statnú a charizmatickú) osobnosť snaží predstaviť v ukážkovej forme... nedarí sa mu. Poviem ti pravdu, nehnevaj sa za to na mňa, ja som sa v tom strácal. Na čo sa tu vlastne nadväzuje? V čom konkrétne sa pokračuje? Prečo nemáš ruku? Prečo naopak máš stovky kladív, ale žiadneho Mjolnira? Z akého dôvodu žiješ na lodi s kozou a hovoriacim psom? Odkedy máš brata Baldra? Ako bol zničený Dúhový most? Prečo to tak strašne pripomína filmy s Hemsworthom? A potom je tam taký ukecaný zelený červík a ten...vzdávam to. A mal by si to vzdať aj ty s dialógmi. Nie snáď, že by som podceňoval tvoju inteligenciu, božechráň, ale predsa len si tu bol strašne ukecaný, Thor. Nehodí sa to k tebe, prepáč mi prosím moju trúfalosť. Nachádzali sa tu síce tony masívnej akcie, ale rutinnej, stereotypnej, bez výraznejších nápadov. Dej bol pre mňa, neuraz sa veličenstvo, nezrozumiteľný. Väčšinu času som sa vôbec nechytal, nechápal som o čo ide. Písmo bolo správne „vikingské“ (ehm), ale zároveň miestami ťažko čitateľné (napr. pri vete „Ale do Helu“ som pôvodne čítal „Ale do kelu“ v zmysle hromženia, nadávky). Hviezdne cameá (Juggernaut, Submariner) nepomáhajú. Scenár je šialený, čo sa hodí napr. k Flashovi, ale k Thorovi nie. Som otrávený a dezorientovaný a teda fakt nemôžem povedať, že by ma toto čudo navnadilo na ďalšie pokračovania.
No, tak sme sa po X zošitoch konečne predsa len aspoň niekam reálne posunuli od nočných môr, predstáv, spomienok a ja neviem čoho ešte. Síce o kúsok, ale lepšie ako nič, lebo už to bolo vážne naťahované. Tento diel ozvláštňuje veľmi pekne nakreslená púštna pasáž. Ono je to vlastne celé krásne nakreslené. Na knihe spolupracovalo viacero ilustrátorov, ale najväčší kus práce odviedli Mikel Janín (Batman Detective Comics) a Španiel Jorge Fornés (Rorschach), ktorí prišli s fakt úžasnými scenériami a obrazmi. Skvelá dvojstrana s gigantickými mrakodrapmi týčiacimi sa nad ulicami v závratnej výške. Dole klobúk i za úvodnú „šesťdesiatkovú“ šestákovú kresbu, mnohým asi nesadne, ale ja som si ju vychutnával plnými dúškami. Problém mám so scenárom, kde sa neustále naráža na veci z dávnej minulosti, kvôli čomu má čitateľ silný pocit déjà vu (Arkham opäť obsadený jeho chovancami, cez ktorých sa Batman musí doslova prebiť, lámanie väzov) a ja si nie som istý, či je to plus alebo mínus. V prvom rade hlavne nechápem, na čo je to dobré. Čo to vlastne bolo? Vzdanie poklony? Žmurknutie na hardcore fanúšikov? Sofistikovaný humor? Niečo úplne iné? Neviem... a je mi to tak trochu jedno. Rovnako tak sa mi nepozdáva nápad s Thomasom Wayneom. To sa podľa mňa do (v rámci možností) realistického Kingovho poňatia nehodí. Po sľubnom rozjazde s púšťou a s priamou konfrontáciou s Baneom je to opäť pád do stereotypu a nudných poviedok (s výnimkou SAW-áckej kapitoly o piatich Batmanoch), ktoré sa len občas vytasia so zaujímavou drobnosťou (kokón).
Ach jaj, ďalší Batman od Kinga za mnou. Zápletka sa možno niekam posúva, možno nie a možno to celé bola len nočná mora. Ktovie. Isté je, že King to vie, ale ten nám to tak skoro nepovie a fakt mám čoraz väčšie podozrenie, že polovica kníh z tejto série (!) je relatívne zbytočná a iba naťahuje čas, aby boli vyššie predaje. Viaceré témy som považoval za uzavreté, Tom King ich však nečakane opäť otvára. Naopak, záležitosti, ktoré som čakal, ako sa vyvŕbia, sa na program dňa dostanú možno v budúcnosti a možno nikdy, tu už je asi vážne možné všetko. Niektoré nápady nie sú zlé (otec), ale scenárista s nimi pracuje na môj vkus veľmi divne. No nie takým divným spôsobom, ako Grant Morrison, ale proste... divne. Keď už sme pri Morrisonovi, tak i King veľmi rád siaha do minulosti starej desiatky rokov, ale zas paradoxne kým u Morrisona ma to až tak nebaví, King na to ide tak, že ma to skôr baví, než nebaví (viď. história Batsa a Cat, v rámci ktorej dokonca neváha reprízovať ikonický kopanec na ulici z Millerovho Roku jedna). Inokedy ale pre zmenu píše o veciach, v ktorých som sa strácal a čo je horšie, bolo mi to fuk. Najviac ma bavila druhá, príjemne odľahčená polovica, ktorá vyzerala ako niektoré skvelé etapy v knihe Operace Zásnuby. Clark a Bruce sa k sebe snažili správať ako „bežní chlapi“ (a kategoricky im to nejde), občas padne fakt silné a dojímavé vyznanie a Selina s Lois medzitým blbnú ako dve rozkošne pojašené mačky, ktorým, keď sa nepozerali, nejaká zákerná sviňa do smotany naliala repáku. Bonusy tvoria alternatívne obálky, medzi ktorými nájdete dokonca prácu legendárneho Franka Millera. Pasáž s Profesorom Pygom (toto je fakt asi najhororovejšia postava z panteónu batmanovských záporákov) je Mitchom Geradsom (Batman: Já jsem sebevražda) nakreslená úchvatne, ale dejovo ma neoslovila a naopak „odľahčenejšie“ momenty ma oslovili, ale tie sú zas pre zmenu nakreslené dosť štandardne. Rovnako tak musím dať do pozornosti všetky scény, v ktorých z neba padá hustý dážď, to je fakt krása.
Wow! Niečo sa končí a niečo nové sa zase začína. Bez Batmana by nebol Gotham taký, aký ho poznáme, ale bez Jimba Gordona by (zrejme) nebol Batman. Keďže mám Gordona rád (kto nie?), na Policistu pod palbou som sa tešil. Stupeň nadšenia však prudko klesol, keď som sa dozvedel, že to teoreticky nie je ucelený príbeh, ale „poviedková“ zbierka, v ktorej sa nachádzajú komiksy zo sérií Birds of Prey, Catwoman alebo Gotham Knights. V literatúre poviedky zbožňujem, ale v komiksovom médiu priznám sa zas až tak nie. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa ukázalo, že napriek tomu to nie je „zbierka“, ale ucelený príbeh!? Vo všeobecnosti nemám rád fenomén (typický predovšetkým pre americký mainstream), kedy sa hlavné príbehy rozdrobujú vo „vedľajších“ sériách. Z ekonomického hľadiska tomu rozumiem, lež ako čitateľovi sa mi nepáči kupovať si nedôležité, ba až nezaujímavé série len preto, aby som sa dozvedel, ako sa to v skutočnosti skončilo. Policistovi pod palbou sa podaril husársky kúsok: skompletizoval „hlavný“ dej z „vedľajších“ sérií do jednej samostatnej knihy, ktorá tým pádom nie že pôsobí, ale JE ucelená. Dokonca ju môžeme vnímať ako plnohodnotný prequel k legendárnej procedurálnej sérii Gotham Central. Brubaker a Rucka si tu odskúšali na svoju dobu v rámci možností revolučný koncept, ktorý ešte viac zintenzívnili práve v Gotham Central. Z Batmana urobili ponurý, tajuplný tieň, ktorý do deja zasahuje málo, odtrhol sa od „ľudstva“ a stal sa mýtom i sám pre seba, nieto ešte pre bežnú verejnosť. Do popredia sa dostávajú radoví policajti, detektívi, vyšetrovatelia a ich šéfovia, ktorí si nemôžu dovoliť luxus zdemolovať pri polapení zločinca polovicu mesta ako Batman, ale musia sa spoliehať na dodržiavanie zákonov a vedia, že zákon a realistické vyšetrovanie procesy a úkony sú síce zásadnou súčasťou ich práce, i tak sa ale raz za čas objaví zmrd, ktorý je nad zákonom a im neostáva nič iné, než ho zabiť a tým pádom si navždy zničiť život, alebo sa zmieriť s tým, že spravodlivosti nie je vždy učinené zadosť. Je to skvelý prístup, vďaka ktorému si uvedomíme, že „klasický“ vrah alebo iný druh zločinca je istým spôsobom oveľa desivejší, než magori á la Penguin. Netopier raz za čas do deja zasiahne, ale názory naňho sa v zbore líšia: niekto ho uznáva, iný odmieta, aby do vyšetrovania zasahoval civil v divnom kostýme. V Policistovi pod palbou sa dozvieme, čo sa stalo, že to Batmana istým spôsobom navždy zlomilo a prečo už Gordon v Gotham Central nebude veliť polícii. Strašidelný je moment, v ktorom všetci Batmana hľadajú a nevedia ho nájsť a tak (spolu s čitateľom) logicky dôjdu k spokojnému záveru, že milovník kamenných chrličov každú chvíľu rozrazí dvere so zločincom v pravej a s dôkazmi v ľavej ruke a on v skutočnosti celý čas depresívne, paralyzovane stojí pri nemocničnom Jimovom lôžku. Jasné, v Policistovi pod palbou to ešte nebolo dovedené do takej dokonalosti, ako v Gotham Central, ale styčné body by nevidel len blbec. Jemne ma vyviedla z rovnováhy kresba, ktorú by som sa odvážil charakterizovať ako „detskú“, čo je v ostrom kontraste s dospelým kriminálnym prípadom. Niekomu sa paradoxne práveže daný kontrast bude páčiť, ale ja som na tom tak pol na pol. Super ale je, že jednotliví ilustrátori majú v dobrom úchylku na krásne detaily, ako je para z úst alebo odtlačky pohárov na stole. Trochu som sa strácal v Batgirl, u ktorej som netušil, prečo ju znázornili ako mlčanlivého Jeepersa Creepersa. Toto vydavateľ mohol uviesť do širšieho kontextu v úvodnom textovom slove. Detto Catwoman, u ktorej nie je vysvetlené, prečo sa nespráva ako Catwoman. „Jste dobří poldové. Jsem na vás hrdý.“
Ach Tome, Tome. Poviem ako to je: začína ma to nie ani tak nudiť, ako skôr roztrpčovať. Skutočne netuším, kam, a či vôbec niekam, King mieri. Po vlažnom rozjazde série a pár fakt silných knihách pribúdajú knihy, ktoré ma nudia. Dravá moc mi pripomenula predchádzajúce Chladné dny s Mr. Freezeom: po skvelom a silnom začiatku s tradičným Batmanovým súperom (tentokrát Penguin), prichádza séria „poviedok“, ktoré spolu možno súvisia, možno nie, možno sa to dozvieme o dve knihy neskôr, možno o jednu, možno o tri a možno príde kúzelník s mŕtvym králikom v klobúku. Chcem ale dodať (a to je dôležité), že ak by sa aj vo finále ukázalo, že King presne vedel, čo chce povedať, nemyslím si, že to bude mať šancu ospravedlniť štyri-päť nudných kníh z celkovej 13-dielnej série. V Dravej moci sa pokračuje v Chladných dňoch započatej linke so zavraždenými ženami. Vizuálne najúchvatnejšia je galéria obálok. Tiež si občas želáte, aby autori obálok a alternatívnych obálok kreslili aj samotný komiks? Ale určite aj v samotnom komikse sa nachádza pár neprehliadnuteľných výtvarných momentov (Batman padajúci v záplave sutín zo strechy alebo blížiaci sa nočnou uličkou k vysvietenej/rozblikanej policajnej kolóne).
Nikdy by som nepovedal, že si raz prečítam komiksové adaptácie opier. A stalo sa. Ale žiadna srdcovka to nie je. Nemyslím, že je to vyčerpávajúce čítanie. Práveže ma to na moje vlastné prekvapenie celkom bavilo. Ale určite je to čítanie komplikované. Niektoré opery sú veľmi dobré, iné nekonečné, WTF a plné ubíjajúcich, zdĺhavých dialógov, nekonečných monológov a divných momentov. Pravdupovediac, mnohým som nerozumel – a som sa vždy považoval za človeka s veľkou fantáziou. Iné ma bavili, no ani najlepšie neboli výnimočné. Každá opera je nakreslená trocha iným štýlom, niektoré hýria farbami, ďalšia je čierno-biela. Niektoré obrazy sú fakt krásne, hoc mnohé majú desaťročia. Palec hore za to, ako luxusne to vydalo CC (skompletizujúce komiksy, ktoré vyšli v rozmedzí temer troch desaťročí v rôznych vydavateľstvách): tvrdá väzba s prebalom a lacetkou, zopár bonusov a ku každej opere prislúcha úvodné slovo.
Chladné dny sú super. Prvých cca 66 strán. Z celkového počtu 176. Potom už je to o ničom. Áno, na začiatku síce bohapusto vykrádajú klasiku 12 rozhnevaných mužov, ale robia to tak dobre, že to až tak nevadí. Neprekáža vari dokonca ani to, že čitateľ čaká parádny finálny twist a nakoniec sa vlastne žiadny nekoná (wtf?). Séria tajomných ženských vrážd ešte nepovedala svoje posledné slovo a King sa jej venoval aj v budúcnosti, ale tu teda bolo treba podľa mňa explicitnejšie povedať, že to nie je koniec, ale vlastne len istým spôsobom začiatok, pretože takto je to ako detektívka s vrahom bez odhalenia vrahovej identity, čo nepôsobí dobre. Hoc áno, je to realistické, ale aby to naplno fungovalo, muselo by to byť spracované predsa len iným štýlom. Jasné, je zaujímavé sledovať, ako Wayne obhajuje Mr. Freezea a kritizuje Batmana (bez toho, aby ostatní vedeli, že Batman je Bruce) a Mr. Freeze je tu tým pádom obetný baránok, i tak mi ale proste nesedelo robiť obeť z jedného z najvýznamnejších netopierových protivníkov. Chápem, že Batman je najlepší detektív na svete a fakty a suché, pragmatické dôkazy sú preňho viac, ako osobná, emóciami sfarbená chuť dostať Mr. Freezea za mreže, ale i tak to bolo divné. Tak či onak je to dobrý, pôsobivý a v rámci možností realistický príbeh a v kombinácii s noirovou kresbou a tlmenými farbami mi to pripomenulo Gotham Central. Problém je, že súdny proces s Pánom mrazu tvorí len malú časť knihy a zvyšok dopĺňa... ja vlastne ani poriadne neviem čo. Nerozumiem smeru, akým sa Tom King vydal. Na začiatku série podľa mňa išiel loviť do úplne iných končín, potom akoby si spomenul, že by bolo super poňať sériu ako niečo, čo od začiatku smerovalo k svadbe s Catwoman, avšak po legendárnej Mačacej žene v Chladných dňoch nezostala ani granula a rieši sa niečo úplne iné. Dačo, čo ma nezaujímalo. Páčil sa mi Batmanov návrat k pôvodnému kostýmu, rovnako jeho doberanie sa Dickom, trefné strieľane si do vlastných radov vo forme zľahčovania situácie (ultra trápni céčkarskí záporáci), situáciu oživila bájka a King občas trafí klinec po hlavičke (Bruce dosiahne spravodlivosť svojím členstvom v porote, do ktorej sa paradoxne dostal s pomocou korupcie). Lež ako celok ma to fakt neoslnilo. Je to lepšie, ako predchádzajúci diel Svatba, ale oproti nemu je lepšie skoro všetko. Ešte mi každopádne nedá nepoukázať na krásny detail s parádnou prácou letteringu: Batman sa dostáva do zóny bez signálu a tak komunikácia vypadáva a písmená sú zle vidieť rovnako, ako ich on počuje.
Ajta krajta! S Kingom je to ako na húpačke: raz hore, raz dole. Po vlažnom rozjazde (Já jsem Gotham) kopol do vrtule (Já jsem sebevražda) a cez skvelého Já jsem zhouba sa dopracoval k trochu divnému prequelu o Válke vtipů a hádanek. Nasledovali báječné Operace Zásnuby a skvelý diel Nevěsta nebo lupič? a on to má tú drzosť prísť s niečím ako Svatba??? Názov je mimochodom zavádzajúci, ale uvidíte sami. Čas obradu sa každopádne blíži a to znamená jediné: vypýtať si povolenie od človeka najpovolanejšieho. Jokera. Cat a klaun zločinu sa stretávajú zoči-voči a potečie z toho veľa krvi, ale zároveň ešte viac odhalených citov, priznaní a vyznaní. Žiaľ, King z toho nedokázal vydestilovať takú výstavnú a ornamentnú bombu, akú som čakal. Po prvé, Jokera nech tvorcovia ponímu ako beštiu v ľudskej koži, alebo ako trocha divnejšieho strýka, ktorý to s Batmanom vlastne myslí dobre. Nie naraz tak i tak. Po druhé: od takejto témy som čakal fakt podstatne viac. A po tretie: aj kebyže je to nejaká výnimočná pasáž (čo nie je), tvorí len malú časť knihy. Zvyšok dopĺňa enormne nezáživný Booster Gold a konečne samotné prípravy na svadbu. Booster Gold je absolútne príšerný a pri čítaní som trpel ako na krátkej reťazi priviazaný pes. Navyše som nerozumel, prečo King cítil potrebu vybrať sa v tak nastavenom univerze cestou svojho vlastného Flashpointu. Skôr mi to pripadá ako lacné odbiehanie od ústrednej svadobnej témy, len aby ju čo najviac oddialil, čo vnímam trochu ako podvod. Až na samom konci (svedok) sa dostaví senzačné dojatie, ale oproti predchádzajúcim delom je ho ukrutne málo. Finále je špeciálne, keďže na ňom hosťovali desiatky (!) významných ilustrátorov, vrátane extra významných a rozpoznateľných na prvý pohľad (Bermejo, Sale). Každý komiks čítam dva razy. Kým na prvý bol Batman: Svatba „len“ bohapustý priemer, po druhom už je to katastrofa za 2*. Strašne ma to nebavilo.
„Jsme tím, čím jsme, a nemůžeme změnit, co už se stalo.“ Do netopiera! To čo bolo? Toto bol taký experiment s Batmanovým svetom, že už to ani nebol experiment. Morrison je pre mňa dlhodobo ak nie najkomplikovanejší, tak určite jeden z najkomplikovanejších batmanovských scenáristov v histórii. Zrejme najkomplikovanejší. Jeho scenáre pre mňa predstavujú tvrdý oriešok, cez ktorý sa neviem dostať silou svojich myšlienok, ale ani búračským kladivom, vŕtačkou a dokonca ani buldozérom. Občas sa chytám, miestami sa veľmi dobre bavím a o sekundu nato sa prepadám do absolútnej jamy chaosu a nepochopenia. Čas a Batman je komiks, oproti ktorému sú R.I.P. a Černá rukavice naivné rozprávky na dobrú noc, ktoré pochopí aj šesťročné dieťa. Na toto naozaj potrebujete Vysokú školu Batmanovskú. Znova raz (uznávam, je to otravné) musím zopakovať, že vydávanie Batmanových rôznych eventov a priľahlých záležitostí je u nás nesmierne chaotické. Niečo vyjde v takom vydavateľstve, dačo v onom, iné zošity sa nech je sranda vydajú rovno dva razy a iné vôbec, kvôli čomu samozrejme vznikajú medzery. Pozoruhodné je i nelineárne vydávanie jednotlivých dobrodružstiev, takže paradoxne nejeden raz si musíte prečítať ako prvý komiks X a to napriek tomu, že vyšiel až po predchádzajúcej batmanovke. Najviac si to odskákal pravdepodobne práve Morrison. Vinou toho mnohí hodnotíme jeho diela horšie, než by sme ich zrejme hodnotili v prípade, ak by sa nám raz naskytla možnosť čítať to komplet a chronologicky, postupne, v správnom (a jedinom možnom... a logickom) poradí.
Asi som čakal trochu viac, ale i tak si to 4* s oškretým mačacím uchom zaslúži. Na tejto nepredvídateľnej mange kráľa hororu Džundžiho Itóa je najlepšia atmosféra. Autorovi Spirály sa perfektne podarilo vystihnúť spoločné bývanie ľudských a mačacích bytostí v jednej/spoločnej domácnosti. Takže je to občas humorné, poetické, milé a rozkošné a následne mrazivé a desivé, akiste i nechutné, ba dokonca odporné. I preto sa ťažko určuje, komu sú Kočičí deníky primárne určené. Sú vôbec niekomu primárne určené? Záleží na tom? Síce sú typicky itóovsky „šibnuté“ (nebál by som sa použiť slovo úchylné), zároveň ale nejde o horor. Neuspokoja však ani čitateľov čakajúcich bezstarostnú komédiu. Mnohým to bude vadiť, ale verím, že väčšiu časť čitateľskej obce nepredvídateľnosť naopak poteší a nadchne. Súčasťou mangy sú farebné fotky autorových kocúrov, keďže je to celé inšpirovaná skutočnými udalosťami. Kočičí deníky u nás vychádzajú v na mangu netradičnej podobe a to v tvrdej väzbe. Podobne nedávno v CREW vydali skvelú lovecraftovskú manga jazdu V horách šílenství, ktorú si mimochodom Itó v dodatkoch Kočičích deníkov chváli. Áno, Kočičí deníky obsahujú niekoľkostranový rozhovor s týmto tvorcom báječne úchylných máng. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-kocici-deniky-manga
„Když padám, on mně chytí.“ Pri čítaní tohto komiksu som si spomenul na Teóriu veľkého tresku. Tej tiež mnohí vyčítali, že najväčšia zábava sa konala, keď boli štyria geekovia sami a že akonáhle sa k nim začali pridávať jednotlivé baby, už to nebolo ono. Tak ja si myslím presný opak: legendárny sitkom dostal gule práve v momente, kedy sa do deja naplno začali zapájať dievčatá! Batmanovský run Toma Kinga sa vyznačuje podobným fenoménom: poľudštil nevrlého samotárskeho čudáka a spravil z neho v rámci možností normálneho chlapa, ktorý má city, chce milovať a byť milovaný a usadiť sa, hoc vie, že to bude náročný boj (možno ešte ťažší, než kedysi s Baneom), keďže minulosť s ním zostane už navždy. Je krásne a dojímavé a veľmi si vážim, že si k tomu Tom vybral práve Catwoman, ku ktorej, nalejme si čistého plnotučného mlieka ehm vína, to beztak nenápadne odjakživa smerovalo. Tá je pod jeho taktovkou sympatická a rozkošná mladá žena, ktorú je ťažké nezamilovať si na prvú dobrú. Za to pred Kingom dávam dole klobúk, pretože Catwoman má až na pár výnimiek (Catwoman: Selinina velká loupež, ale to je samozrejmosť, keďže to písal Brubaker) nikdy nebavila. U Kinga som sa do ženy s bájnym poprsím zamiloval. OK, preháňam, som šťastne ženatý. Podľa mňa je každopádne Batmanovo zaláskovanie prirodzeným a nevyhnutným krokom, ku ktorému raz muselo dôjsť rovnako, ako v Marvele musel nastať okamih, kedy sa Peter a MJ do seba definitívne a raz a navždy zaľúbia, vezmú sa a založia rodinu. Ak by k tomu nedošlo, bol by to podvod. Čiže ja som z tábora, ktorému sa páči nielen babské osadenstvo Teórie veľkého tresku, ale i to, že sa Tom King nezľakol a vyslal Batmana na cestu lásky. Vďaka ilustrátorom a temným príbehom je to však stále Batman: drsný, ponurý, pochmúrny a samozrejme temný. Ako hosťujúci autori sa tu dokonca v tradične skvelom svetle previedli Lee Weeks (Bendisov Daredevil, Spider-Man: Smrt a osud) a slávny noirovec Michael Lark (Gotham Central, Místo činu). Áno, Operace Zásnuby je istým spôsobom „poviedková“ zbierka. Akčný úvod je skvelý, pretože akcia nie je o tom, kto komu rozdá aké rany. Je to vyznanie lásky Batmanovi. A to sakra silné. Úplne chápete, čo k sebe priťahuje ženu, ktorej nikto nikdy nič nedal zadarmo a muža, ktorý už ako 1O-ročný vyhlásil vojnu zločinu. Parádna je i chémia medzi Damianom a Dickom. Napriek tomu, že Damian je tu fakt hnusne nakreslený. Ale Operace zásnuby je v prvom rade o tom, že C + B= VL. Bombou je spoločné vyznanie na tému Batman/Superman. Povedal som si, že takú báječnú, fantastickú božskosť nič neprebije. Na zvyšok komiksu som sa vrhal s obavami. Nasledovala kapitola s jarmokom. Padla mi sánka. To bolo TAK pôvabné! Vravel som si, že ale toto OZAJ už nič neprebije. A dočkal som sa kapitoly, ktorá sa navždy zapíše do análov Batmanovho univerza. Tom King sa odvážil vyraziť do končín, z ktorých som ostal šokovaný a v nemom úžase. Neskutočné, zimomriavky na rukách, zvlhnuté oči (aj uši), guča v hrdle a rozbúchané srdce. Kto povie, že to nie je bomba, je hnusný netopier. Zarazilo ma, že King to miestami dáva až na „historického“ Morrisona, viď. neuveriteľná koncovka, kedy sa párik háda, za akých okolností sa prvý raz stretol a Tom vyrukuje s Catwomaniným debutom (vtedy to ale ešte teoreticky nebola Catwoman), ktorý sa uskutočnil okolo r. 1940 (!), na lodi.
Martin Štefko v r. 2013 napísal, že Americký upír 1 je komiks, ktorý si náš trh skutočne zaslúžil. Pod to sa podpisujem. Kurva podpisujem. Je to temný a „zlý“ príbeh. Vymyslel ho Scott Snyder (jeden z najpodstatnejších batmanovských scenáristov), k dokonalosti dotiahol (a „rozpísal“) slávny Stephen King a úchvatne zhmotnil fantastický ilustrátor a rodák z brazílskeho mesta Porto Alegre, Rafael Albuquerque (Batman: Soví město). Scenár je prekvapivý a nepredvídateľný. Skáčeme naprieč rokmi, v podstate až dobami, medzi časmi starými a novými, plnými vynálezov, o ktorých sa ešte pár rokov dozadu nikomu ani len nesnívalo. Je to istým spôsobom podprahovo zároveň prelet starou a novodobou Amerikou, kedy staré odchádza a nahrádza ho nové. V tomto smere mi to pripomenulo Dickeyho Vyslobodenie resp. Boormanov film, pri atmosfére 2O. rokov 2O. storočia v USA som si zas spomenul na noiry Eda Brubakera. I do najzapadnutejších kútov krajiny sa postupne dostávajú vynálezy, kone sú nemilosrdne vystriedané automobilmi, na miesto nemého filmu nastupuje ozvučený. Je to kruté a drsné, plné krvi a iných zvrhlostí, no vadil mi alibizmus, že násilie nie je problém, ale sex áno. Oceňujem parádny dizajn a obsah: od úvodného Kingovho slova cez záverečné Snyderovo, až po výtvarné a textové bonusy (napr. ukážky zo scenára) a tvrdú väzbu s prebalom a lacetkou. Príbeh je vyrozprávaný komplikovane. Pred šiestimi rokmi, pred troma dňami, v roku 1880, v roku 1909... Sledujeme vyčíňanie charizmatického upírského milovníka cukroviniek s príznačným priezviskom Skinner Sweet. Následne sa vrátime v čase, stanúc sa svedkami jeho pekelného zrodu. Potom dej zas skáče, tentokrát dopredu, Skinner je odsunutý na vedľajšiu koľaj a príbeh sa sústredí na iné postavy. Ale vieme, že tam niekde číha a je len otázkou času, kedy ho opäť uvidíme. Môže to znieť komplikovane, ale ja každý komiks zásadne čítam dva razy a pri repríze to do seba všetko pekne, hladko, šarmantne, fajnovo a jednoducho zapadlo (ale pravdou je, že v niektorých súvislostiach som sa stále strácal, viď. masový hrob). Scenár sa miestami hrá na inteligenta a pritom kopíruje iných (evolúcia ohľadom pobytu na slnku by bola geniálna, keby s ňou dávno predtým neprišiel Blade).
Číslo 15 obsahuje dve čísla ultimátneho Spajďáka a dve ultimátnych študentov Profesora X. Spider-Manovo dobrodružstvo je skvelé v tom, že to (až na úvod, počas ktorého sa dokončí súboj s Green Goblinom, čo už fakt viac klišé byť nemohlo, od Bendisa som ozaj čakal viac než len súboj dvoch týpkov v miestnosti, najskôr dostáva na búdku jeden, potom druhý a následne sa na scéne zjaví nečakane postava č. 3 a zabodne záporáka) de facto ani nie je dobrodružstvo. V meste vyčíňa starý dobrý Rhino, čo, nalejme si čistého vína, nie je najvýznamnejší súper zo Spideyho portfólia. A práve v tom drieme jeho čaro. Demoluje všetko okolo seba, čo mu príde pod ruky a roh. A Spider-man sa k nemu rúti... a rúti... a rúti. S tým treba prehodiť pár slov, s tamtým pokecať o veciach, ktoré nepočkajú, potom mu zdržanie spôsobia ďalšie nepredvídateľné osoby a nakoniec... Nebudem spoilerovať, ako to dopadne, ale i v tomto drieme čaro Petra Parkera. Čo sa X-Menov týka, jedno číslo kreslil Adam Kubert (Superman: Poslední syn Kryptonu) a druhé Kaare Andrews (Spider-Man: Padlé město). Tu už sa Millar evidentne utrhol z reťaze. Rakety štartujú, teroristi chytajú druhý (a tretí a štvrtý) dych, opice strieľajú zo samopalov, je prítomná dinosauria Divočina, Kitty Pride je značne roztopašná a chce stoj čo stoj vyraziť do akcie napriek prísnemu zákazu mamy, Cyclops a Wolverine sa sekajú (v podstate doslova) a Beast píše kritiku Marxovho kapitálu. Millar je ak aj nie krok pred čitateľom, tak minimálne pol, čo je vždy fajn (takže sa pýtate, ako je možné, že Wolverine nevycítil prítomnosť Kitty a o pár strán vám to prezradí sama). Ono je to vlastne super, len proste sú to iba dve čísla a bolo by božské mať to pokope v drastickom ombinuse. Na strane druhej, to, že týmto štýlom premýšľame, len dokazuje, ako fikane na to v CREW išli. Časť je poňatá ako chat, čo je skvelý nápad, no udivuje na ňom, za akého naivného blbca v ňom Beast je; k tak prenikavo inteligentnej postave sa to fakt nehodí. A čo sa týka Wolvieho, tak netuším, či je to len môj osobný dojem, ale ako keby bol pod Millarovou režijnou taktovkou Kanaďan s pekne drsným účesom poňatý dosť vylúhovane a nudne, čo sa k tejto postave taktiež strašne nehodí. Obvykle hodnotím podobnú výtvarnú pestrosť v komiksoch pozitívne, ale tu odlišný štýl autorov na môj vkus priveľmi udieral do očí. Niektoré postavy vyzerali v druhom zošite úplne inak, než v prvom. Napr. keď sa zjavila postava, ktorú oslovili Kitty (Pryde), zostal som zarazený, lebo dievča vyzeralo úplne inak, než v prvom zošite. Tentokrát bez listárne, len s úvodníkom.
Pri takýchto komiksoch si človek uvedomí, aká dôležitá je redakcia resp. vydavateľstvo, či skôr spôsob, akým to vydavateľstvo podá. V r. 2000 Barlow Comics (Polární hvězda, Xena alebo Princ noci) vydalo staré conanovsko-marvelácke komiksy z pera legendárneho amerického scenáristu Roya Thomasa a s kresbami azda ešte legendárnejšieho Johna Buscemu. Čiže v podstate to isté, čo urobilo o 22 rokov neskôr Comics Centrum v projekte Barbar Conan 1: Archivní kolekce. OK, aby sme boli presní: CC vydalo conanovky zo začiatku 7O. rokov, kým Barlow conanovky z polovice 7O. rokov. Ono je to ale prašť jako uhoď. Osobne staré komiksy z daného obdobia (nielen conanovky) nemusím, ale vďaka tomu, ako skvele to CC v r. 2022 poňalo, ma výsledok bavil: vo farbe, s epickými rozmermi, ťažkou váhou (doslova), s množstvom bonusov. Barlow to žiaľ podal síce s tvrdou väzbou, s veľkými rozmermi A4 a s parádnou obálkou užívajúcou si detaily (leopardie guľky!), ale vnútri vás čaká presne NULA bonusov a „nekonečné“ čierno-biele more zahltené siahodlhými dialógmi skôr ako od Shakespeara, než Conana (dokonca ani akčná rúbanica sa nezaobíde bez siahodlhých preslovov). Preto mi viac sedia modernejšie conanovské komiksy, v ktorých nie je až taký ukecaný, ako v začiatkoch. Problém vidím tiež v absencii farieb. K bronzovo opálenému barbarovi proste opulentné patria. Čím veľkolepejšie, tým lepšie. Zbožňujem červenú krvi, oranžovo-žltú púští, temne zelenú džunglí. Snažil sa na ponad absenciu farieb preniesť, ale nešlo to; čítať taký komiks ma nebavilo. Takže si asi viete predstaviť, ako som sa tváril pri opisoch typu „Zapadající slunce barví okolní poušť do rudohněda.“ Navyše chýbajú akékoľvek (aspoň symbolické) bonusy. Niečo do seba mali azda len scény, z ktorých rožky vystrkoval Lovecraft (prastaré mestá stratené v púšti, lietajúce desivé opachy, dávne zlá čakajúce na príležitosť). Ak pôjde všetko podľa plánu a CC postupne skompletizuje staré conanovky v spomínanej archívnej kolekcii, a dôjde rad i na tieto komiksy a CC ich zverejní v parádnom vydaní s tonami bonusov a vo farbe, je možné, že vtedy pôjdem na 4*. Žiaľ podobu, akú drsného Conanovi vtisol Barlow, považujem za nezáživnú. Mimochodom, Barbar Conan s Arnoldom z r. 1982 sa komiksových (ani knižných) predlôh (až na hrdinove svaly) ktovieako nedržal, ale výnimka potvrdzuje pravidlo: obľúbená scéna so supom a ukrižovaním sa objavuje práve v tomto komikse.
Súčasťou čísla sú i reklamy na vtedy v kinách bežiace dvojky hitov Amazing Spider-Mana a Captaina Americu... dočerta, to už je 9 rokov? Kitty Pride nastupuje na scénu... a do tímu. Pomaly sa blížime ku koncu: v tomto čísle nás redakcia informuje, že od nasledujúceho čísla 15 „časopis“ nebudeme vedieť zohnať v stánkoch, ale iba v kamenných kníhkupectvách (alebo prostredníctvom predplatného). Bola to predzvesť konca: nasledovali ešte štyri čísla a nastal záver (ak nepočítame Ultimate Spider-Man - Venom, ktorý CREW vydala v r. 2016 a ktorý nadväzoval priamo na Ultimate Spider-Man 18). Naopak, samotné komiksy vo vnútri sa radikálne rozbiehali: Green Goblin pod tradičnou Bendisovou taktovkou riadne dupal na plyn a zahanbiť sa nedali ani ultimátni X-Meni. Kresba je v oboch sériách luxusná, no mne sa viac páčila tá u študentov Profesora X; u Bagleyho Spajďáka sa mi absolútne nepáčil spôsob, akým výtvarne spracovali Green Goblina, to bolo ozaj mimo; vyzeral ako oživený kamenný chrlič na katedrále v Paríži zo 14. storočia, ktorého neposlušní tínedžeri natreli nazeleno. Na môj vkus to začalo byť už priveľmi, ehm, komiksové, takže sa lacno kopírujú veci bez toho, aby to malo zmysel (pád á la Gwen Stacy) a do zloducha to pália dve bojové helikoptéry a on samozrejme nemá ani škrabanec. U X-Menov mi podobná „agresívne mladícka“ kresba sedela oveľa viac. Stál za ňou Adam Kubert, syn Joe Kuberta a brat Andyho. X-menovský scenárista Mark Millar možno neodviedol geniálnu robotu, ale určite si ho budeme pamätať ako muža, ktorý sa fakt snažil poňať X-Menov inak. Takže Charles Xavier je drasticky omladený a skôr, než pacifistického učiteľa, pripomína pragmatického vojaka, Colossus je ruský mafián (!) a Wolverine sa do tímu dostane paradoxne vďaka tomu, že sa pokúsi... úkladne zavraždiť Profesora X. Práve u X-Menov je viac cítiť, že je to fakt dobrý príbeh, len mu trocha ubližuje rozkúskované vydávanie takto na pokračovanie; oveľa viac by mu sadol nejaký fajnový, luxusný omnibus. K tomu úvodné slovo Jiřího Pavlovského a listáreň.
V r. 2011 sa DC pustilo do vydávania Batman: The Dark Knight. Super je, že sa z nás vďaka tomu stanú detektívi spolu s Batmanom a môžeme veselo pátrať po tom, čo a kde (a za akých okolností) u nás vyšlo. Temné děsy obsahujú čísla 1 – 8, v Kruhu násilí prišiel rad na čísla 10 – 15 a ak by vám chýbal začiatok, siahnite po Případe Dawn Goldenové (čísla 1 – 5). Ak ste perfekcionisti a náhodou by vám chýbali čísla 6, 7 a 9... buď sa skúste porozhliadnuť inde, alebo sa zmierte s tým, že máte smolu. Čo sa týka Temných děsov, sú riadne drsné. Ak o tomto komikse niekto nechce hovoriť ako o drsnom, potom už fakt neviem. Treba si uvedomiť, že na to, o akú dominante mainstreamovú postavu ide, tu ilustrátori David Finch (Americká liga spravedlnosti, Avengers: Rozpad) a Ed Benes (u nás debutujúci) predvádzajú riadne humusáčtiny: prestrelené lebky, hlavy rozbité do takej miery, že ucho „odpadlo“ zo svojho pôvodného miesta, v priamom televíznom prenose mozog vystrelený z lebky a do toho chuťovky á la metro plné vyvraždených civilov. Ak to chce niekto EŠTE drsnejšie, tak to už možno ozaj len napísať vedeniu DC, či náhodou nechystá špecifický gore-porno experiment (ostatne, Bruceov penis sme tu už raz mali). Čo sa scenára týka, je to klasický Batman. Oceňujem, že tvorcovia sú komorní a pred monštruóznou akciou uprednostňujú civilnejšie zápletky s dôrazom na psychológiu postáv a vzťahy medzi nimi, túto ich skvelú snahu však sabotujú nerealisticky osvalení antagonisti. Pri masovom úteku z Arkhamu som cítil značný pocit dèja vu (Knightfall). Keď na scénu napochoduje Bane a začne trúsiť suché hlášky o zlomení väzov, tak neviete, či je to remake, reboot, sequel, pocta, poklona, lacná vykrádačka, žmurkanie na fanúšikov, alebo extrémna pohodlnosť, ako uspokojiť každého... a nikoho.
Istým spôsobom pokračovanie Temných děsov, aj keď slovo sequel je zveličené, keďže máme dočinenia s (relatívne, až na pár detailov) uzavretými príbehmi. Pristupoval som ku Kruhu násilí obozretne, ale nakoniec som príjemne prekvapený. Nie sú to čisté 4*, ale aj tak je to istým spôsobom pecka. Rázna, sympaticky jednoduchá, priamočiara. Ako romantický úder kladivom medzi oči. O hviezdu lepšie, ako Temné děsy. Podtrhuje to fantastická kresba prevažne Davida Fincha, ktorého štýl mi fakt dlhé roky sedí rovnako, ako echolokácia k netopierovi (Batman a Robin musí zemřít, Já jsem zhouba), ale tiež Filipínčana Mica Suayana (Superman 2: Tajnosti a lži) a Španiela Juana Rosé Rypu. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že sa na Kruhu násilí podieľalo viacero ilustrátorov; pri zbežnom prelistovaní pôsobí ako konzistentné dielo jedného autora. Skúsený batmanovský scenárista Gregg Hurwitz si vďakanetopierovi uvedomil, že Batmana síce môže zlomiť fyzické monštrum (legendárny Knightfall s Baneom), ale pravdepodobnejší je „psychologický“ súper á la Joker... alebo Scarecrow. Teda osoby, ktoré dokážu majstrovským spôsobom rozložiť aj silnú psychiku. Scarecrow je tu nakreslený desivo, ako niečo, čo sa nechutne vyplazilo zo Silent Hillu na slobodu a nikto to nehľadá. Kruh násilí sa odohráva vo viacerých časových rovinách a vďaka jednej konkrétnej ho môžeme vnímať zároveň ako origin tejto podľa mňa geniálnej a v našich končinách stále akosi hrubo nedocenenej postavy. Hurwitz navyše dostal skvelý nápad pokúsiť sa nájsť paralelu medzi detstvom Jonathana Cranea a detstvom Brucea Waynea. O Kruhu násilí dokonca nemám problém vravieť ako o hororovom komikse, samozrejme s prižmúreným okom. Čo mi nesedelo? Nudný Gotham v ohrození, precitlivený Damian (som odkojený na Morrisonovi, takže viem, že „pravého“ Damiana by nerozplakalo ani nešťastne kvíliace šteniatko zaseknuté v komíne), nesedel mi Batman používajúci nedôstojné a nevtipné hlášky („Pošlete mi obsílku.“) a nie úplne perfektne spracovaná logika (dievčatko sa stalo obeťou beštiálneho únosu, policajti ho po nájdení umiestnia do ponurej kobky, v ktorej by dobrovoľne neprespali ani bezdomovci a uprostred noci k nej oknom príde svalnatý chlap v kostýme netopiera a začne ju vypočúvať). Scenáristova robota miestami vyvoláva déjà vu. Skôr ako keby pozliepal dokopy v minulosti v rámci kánonu osvedčené prvky (Gotham v ohrození, únosy detí, Gordonov únos, Batman siahajúci na dno svojich síl vinou flashbackov na vraždu rodičov...). Prekvapivo to ale drží pokope, takže je to mix, ale DOBRÝ mix. Záver Kruhu násilí patrí bonusovej kapitole, v ktorej sa vraciame do minulosti. Vidíme, ako sa Bruce v priebehu rokov snaží vyriešiť vraždu otca a matky. Čakal som, či z toho vylezie niečo šokujúce, keďže napr. filmári v minulosti nemali problém urobiť z ich vraha Jokera (idioti). Takže som bol vlastne nemilo prekvapený, že dobrý nápad bol zabitý tým, že sa v ňom nič neodhalilo. Alebo odhalilo? Ak naozaj vraždil Joe Chill, je to mrazivé v zmysle, že Bruce polovicu života veril v zradu na najvyšších miestach a napokon to bol obyčajný opitý blbec (čo je „sympaticky“ realistické). Ak ale bol Chill len figúrka, tak záhada pokračuje a práve to je to, čo Batmanovi nedáva spávať a čo de facto robí Batmana Batmanom.
Richardom Guérineauom (Cesta meče) skvele nakreslená jazda s príjemne temnou, ponurou, tiesnivou atmosférou. Samotné „strigy“ sú odsunuté na vedľajšiu koľaj, pritom paradoxne o ne ide v prvom rade. Práve to má v konečnom dôsledku efekt, že je to mrazivé a pôsobivé; ak by „strigy“ v deji vystupovali častejšie, stratilo by to na intenzite. Potešila ma tiež vydarená dvojka v podaní drsného Niveka a ešte oveľa drsnejšej „Stínu“. Francúzsky scenárista Eric Corbeyran vytvoril pútavý svet, ktorý chcete preskúmať, hoc sa (v dobrom) bojíte, čo z toho vylezie. Korenistý, atraktívny mix špionážneho trileru, mysteriózneho hororu, sveta vysokej politiky a dobrodružnej exotiky (Lima). BB/art Strygy vydalo vo svojej vtedy obľúbenej podobe: veľké rozmery, tvrdá väzba a žiadne bonusy (Niklos Koda, Vlad, I.R.$).
Po dlhom čase Batman od Morrisona, ktorý ma bavil. Nie je to síce zázrak, ale „poviedkovosť“ a pestrosť prostredia (piráti, hon na čarodejnice, noir) odviedli kus roboty, takže som sa konečne v Grantovej scenáristickej spoločnosti cítil komfortne. Návrat Bruce Wayna je príjemne (a hlavne nečakane) jednoduchý. Na konci sa to síce čiastočne zmení a sú tam prestrihy na Ligu spravodlivosti zo „súčasnosti“ (?), ale oproti iným morrisonovkám je to až šokujúco priamočiare. Paradoxne, tento diel nadchne práve skôr čitateľov ako ja, ktorí Grantovi napriek snahe nejak nedokázali prísť na chuť a naopak: fanúšikovia ostanú sklamaní z „naivnejšej“ reči, ktorú zvolil. Možno ale po všetkom tom guláši, ktorý v minulosti predviedol, bol takýto koniec jediný možný (nevyhnutný?). Ako napovedá názov, stávame sa svedkami dlho očakávaného návratu „mŕtvej“ postavy, u ktorej síce bolo jasné, že sa skôr alebo neskôr proste MUSÍ vrátiť, ale beztak sme zvedaví ako. Vtip je v tom, že k návratu došlo už v Batman a Robin musí zemřít a toto je paradoxne prequel. To sa čiastočne zmení až na konci, kedy sa ZNOVA odohrá onen comeback, lež z iného uhla. No nič, už sa zamotávam, veď uvidíte sami. Morrisonovi nech každopádne slúži ku cti, že kým iní scenáristi by mŕtvu komiksovú postavu oživili tak, že by sa ukázalo, že v minulosti nezomrela ona, ale dvojník/klon, on na to ide inak. To sa mi páčilo, hoc to pritom samo osebe paradoxne tiež nebol žiadny zázrak. Grant to ale vie napísať takým spôsobom, že to tak vyzerá. Návrat Bruce Wayna síce pôsobí poviedkovým dojmom, nebol by to ale samozrejme Morrison, aby to nebolo komplikovanejšie, aby všetko so všetkým nesúviselo. Každú „poviedku“ kreslil niekto iný, takže som si myslel, že to po výtvarnej stránke bude guláš (čo by mi nevadilo, mám rád rôznorodosť), komiks však prekvapivo pôsobí konzistentne, skôr ako keby ho kreslil jeden, maximálne dvaja ilustrátori. „Poteší“ drsnosť, ktorú by sme u Batmana (ako komerčnej postavy, ktorú čítajú aj deti) nečakali (mŕtvi psy, zastrelené deti). Na svoje si príde aj čitateľ vyhľadávajúci príbehy z temnej minulosti Gothamu (Soví tribunál, Brány Gothamu, Batman Mikea Mignoly). A možno príde aj kovboj. Za pestrosť (žánrovú i chronologickú) a za pocit istej definitívnosti s prižmúreným Barbatosom okom 4*.
Som rád, že som si doplnil komiksové vzdelanie, ale to je všetko. Teoreticky na to v BB/art nielenže nešli zle, ale zrejme by si zaslúžili cenu za osvetu. Uviedli na trh vzácne relikvie v podobe raritných komiksových čierno-bielych stripov pôvodne publikovaných v americkom denníku Daily Express podľa slávnych bondovských kníh Iana Fleminga. Problém je, že sa to pri všetkej úcte dá čítať len buď s veľkými sebazaprením, alebo si to vychutnajú čitatelia so záľubou v starých veciach. Čítať v r. 2023 o Bondovi, ktorý musí zistiť, prečo multimilionár podvádza v kartách alebo o Bondovi, ktorému v rámci mučenia zlomia MALÍČEK (svine!)... to ako vážne? V inej scéne je v hotelovej izbe, donesú mu tikajúci balíček (!) a on si myslí, že sú to hodiny (wtf?), následne balíček vybuchne, ale agent Jej Veličenstva to samozrejme prežije, to je nad moje sily. Mnohé momenty sú zastarané, úsmevné, naivné, proste poplatné dobe vzniku. Niekto to dokáže brať ako úžasnú sentimentálnu nostalgiu, ale mňa to skrátka nebavilo. A nechápem, ako je možné, že v takomto reprezentatívnom vydaní chýbajú roky, v ktorých bol ten-ktorý komiks historicky prvý raz zverejnený. Cítil som sa ako puberťák, keď mi rodičia kúpili dva zošity Ripa Korbyho, ktorému v slovenčine v r. 1996 vyšli dve podobne nezáživné retro dobrodružstvá. Z letargie ma vytrhli snáď iba scény so žralokom a chobotnicou (ale nedajte sa mýliť, nerobí to ani jednu stranu) a krutý osud Felixa Leitera (vo filmoch s Craigom si rolu vychutnal Jeffrey Wright). Prežiť sa dal príbeh Žiť a nechať zomrieť, keďže bol exotický (plný žralokov, woodoo a Karibiku) a páčilo sa mi, s akým stoickým pokojom Bond bral zabíjanie, ale u mňa to fakt nie je ani na 3*. BB/art sa s tým našťastie vyhralo: tvrdá väzba s lacetkou, rozmery A4 a masívne textové bonusy, napr. úvodné slovo Rogera Moorea. Ku každému komiksu (kniha obsahuje tri) prislúcha text, ktorý nás zavedie do zákulisia toho-ktorého príbehu. Všetky bonusy sa však na môj vkus priveľmi orientujú na filmové a knižné bondovky a nie na komiksové spracovania, ktoré by mali mať v podobne ladenom projekte prioritu.
Tvrdá väzba, 224 strán, viac ako kilová váha, parádna obálka s Rikitanom (tie žily!), plno textu (rady, poviedky, námety, hry), úvodné slovo Mareka Poláka a samozrejme komiksy. Väčšina z nich je krátka. Niektoré azda až príliš. Podaktoré sa odohrávajú u nás, iné v hlbokej minulosti (Morava roku Pána 1401), iné v Machu Pichcu, ďalšie v Kanade. Niektoré sú originálne, iné adaptácie kníh slávnych autorov (H.G. Wells, Kipling). S niektorými sa stretávame prvý raz, iné boli v minulosti publikované, čo je prípad mojich obľúbených temných vecí Smrt cestovatele Ibarrety a temer už až do ekohororu idúceho mrazivého Giganta (oba parádičky kedysi vyšli v kultovej Aréně). Je to skutočne pestrá všehochuť. Na svoje si príde každý: od fanúšika trampského/skautského komiksu cez dobrodružný a historický. Miestami sú to uzavreté príbehy, inokedy len ochutnávka väčšieho cyklu (Walitaka). Chýbali mi zákulisné informácie ku každému komiksu o tom, aké cesty, cestičky a zákruty viedli k jeho vzniku, kde a za akých podmienok bol prvý raz publikovaný a podobne. V r. 2013 vyšla reedícia, u ktorej je zaujímavé, že svojím spôsobom nie je stopercentnou reedíciou, keďže neobsahuje komiksy Safírová stezka a Walitaka.
Toto sa u nás samozrejme nikdy nestane, na to je to príliš veľké sci-fi. No bolo by geniálne, aby raz okrem kompletu Legenda o Batmanovi vychádzal aj komplet Legenda o Batmanovi a Robinovi. Kontroverzný škótsky scenárista Grant Morrison totiž stvoril skvelú, šťavnatú postavu diabolsky arogantného floutka Damiana Waynea, nechajúc sa inšpirovať Batmanom: Zrození démona z konca 80. resp. zo začiatku 9O. rokov, kde Batman tiež mal potomka. Vtedy to bolo bezmenné bábätko a následne s touto šokujúcou informáciou nepochopiteľne už nikdy nikto nepracoval. Až Morrison v r. 2006. Jeho Damiana som si obľúbil na prvú dobrú. Problém je v tom, že komiksy s ním u nás vychádzajú strašne chaoticky. Raz v jednom vydavateľstve, ktoré v nich následne nepokračuje, potom v inom. V jednom je Batmanom Dick, v inom Bruce. Čo-to vyšlo v komplete Legenda o Batmanovi, kde sa (pomerne márne) snažia skompletizovať tieto veci a i vinou toho sa stávame svedkami kurióznych momentov, ako bol ten, že o Robinovi a novom Batmanovi v podaní Dicka Graysona u nás množstvo komiksov dodnes nevyšlo, ale zároveň je „čas“ na to, aby Batman a syn vyšiel hneď dva razy (v r. 2012 v BB/art a následne v r. 2017 v DKK). Dobrou správou je, že Batman a Robin musí zemřít obsahujú zo série Batman & Robin (Vol.1) čísla 13 – 16, pričom čísla 1- 6 vyšli v spomínanom Batmanovi znovuzrozenom a čísla 7 – 12 v Batman vs. Robin. A aký je komiks Batman a Robin musí zemřít? Bez spoilerov sa o tom nedá baviť, každopádne dochádza k... no, nie, vážne to bez spoilerov nejde. Proste sa vracia postava, o ktorej sme si mali myslieť, že sa už nikdy nevráti, hoc bolo každému normálnemu čitateľovi jasné, že sa vráti, lebo... no, zase by to boli spoilery. Okrem toho je prítomný Joker, ktorý vyzerá trochu inak, než sme zvyknutí (v niektorých záberoch je to ako keby groteskná hlava nasadená na cudzie telo) a aj sa trochu inak správa. Mne sa zmena imidžu páčila, no aj tu je jasné, že ani pri tomto nezostaneme navždy a skôr alebo neskôr príde zmena resp. návrat k osvedčenému. Ďalej je to klasický Morrison: takže si to budete musieť prečítať aspoň dva razy a aj tak množstvo vecí nevychytáte. Vďaka sympatickým postavám Batmanovej rodiny mi to až tak nevadilo. Morrison si ako vždy ide to svoje. Kto sa chytá má zážitok a kto nie, má mokré gate. Skvelé na Morrisonovi je, že disponuje nadštandardnou fantáziou, takže v rámci zápletiek je schopný prísť s fakt originálnymi vecami, ktoré nikto nečaká (oživený Thomas Wayne, nový Robin na výsluch s Jokerom si preventívne berúci páčidlo, Gordon v ženských šatách). Už menej skvelé je, že to vždy tak mohutne skomplikuje, zahltí, prehltí a dohltí, že na dvadsiatich nespokojných čitateľov pripadajú dvaja nadšení. Oceňujem kresbu. Chápem síce, že tento štýl výtvarného prístupu nesadne každému, ale aj som pravdupovediac prečítal v živote toľko komiksov, že ma poteší, ak nejaký komiks po vizuálnej stránke skúsi ísť inou, povedzme menej tradičnou, azda až mierne experimentálnou kresbou. O to viac, ak sa čosi také objaví v mojom obľúbenom Batmanovi. No je pravda, že taký Jock sa mi páči viac. I toto ale bolo zaujímavé. A komiks obsahuje záverečný bonus Batman: The Return (Vol.1) #1. nakreslený Kanaďanom Davidom Finchom (Batman: Já jsem zhouba, Hulk: Proti světu), ktorého štýl mi pravdupovediac miestami Jocka pripomenul.
„Budeme svědky toho, jak celý příběh skončí.“ – „To je výsada stáří.“ Sám som v šoku, že sa mi fantasy o vílach tak páčila, ale toto je vážne pecka, tu dať menej ako 5* by z mojej strany asi predstavovalo faloš. O tomto ak vám niekto bude tvrdiť, že je to neuveriteľne nakreslené, klame. To, ako to je nakreslené, sa nedá opísať žiadnymi pozemskými slovami. Je to čosi neskutočne precízne, detailné, proste, ehm, neuveriteľné. V jednej chvíli budete musieť komiks otočiť dole hlavou, aby ste si ho mohli čítať. V inej zas z dvojstrán vznikne štvorstrana (!). Určite jeden z najveľkolepejších komiksov, aké som od konca 8O. rokov (kedy som s komiksami plus-mínus začal) čítal. Scenár nie je nejaký enormným zázrak, ale je natoľko divoký, originálny, svieži a nepredvídateľný, že je to ostatne práve on, kto umožnil ilustrátorovi stvoriť také diabolské vizuálne skvosty. A slúži mu ku cti, že hlavná hrdinka je sympatická víla. Síce bez krídel, ale nezabúdajme, že víla bez krídel je rovnako mocná, ako víla s nimi. Dvojnásobne, ak túži po pomste. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-wika-komiks
Vracia sa expert na podmračené zazeranie alias muž pripravený umrieť, ale nie dnes a nie rukou toho roztraseného úbožiaka čo stojí oproti nemu. Tuším prvá conanovka od CC, ktorej musím dať „len“ 3*. Tentokrát to naozaj nie je žiadne scenáristické veľdielo. To samozrejme od Conana ani nikto nechce, ale tentoraz to fakt bilo do očí. Zarazila ma scéna, v ktorej sa milovaný barbar mení na Jamesa Bonda a rozohráva svoje vlastné Casino Royale. V origináli sa to dokonca volá Conan the Gambler (nie, nerobím si z vás srandu). To sa k tejto postave jednak vôbec nehodí (viem, že to nie je taký primitív, ako sa ho snažili zobraziť filmy s Arnoldom, ale toto je priveľa, už mu chýbal len smoking a kubánska cigara) a jednak ma pobavilo, ako chce vyšetriť vraždu. Conan? Vo svete, v ktorom vám odseknú hlavu v krčme len za to, že niekomu nechtiac vylejete pivo? To ako vážne? Tu už som sa cítil pomaly až ako u Poirota. Aby nebolo vykrádačiek málo, úvod pre zmenu pripomína Gladiátora. Na môj vkus je skrátka v Úkladoch vrtkavé štěstěny priveľa ostatných a primálo Conana. Tiež ma „dojal“ moment, v ktorom barbar vymyslí rafinovaný plán ako poraziť obrovskú príšeru: ľahne si na zemi a predstiera smrť. Obluda sa k nemu skloní a on jej zabodne meč do hlavy. Wow. V ďalšej chvíli odmietne boj, lebo stojí proti presile (Conan???) a o pár minút neskôr sa veselo vrhá do „samovražedného“ súboja s dvoma tuctami po zuby ozbrojených zabijakov. Kartová pasáž nič moc; pri pravidlách s jednotlivými kartami (had požiera ostatné karty, kráľ chráni pred hadom...) som už len čakal, kedy sa ozve klopanie a dnu vojdú Sheldon, Leonard, Howard, Raj a možno aj Penny, nech je sranda. S Úkladami vrtkavé štěstěny si scenáristi skrátka nie že nedali veľa práce. Oni si nedali temer žiadnu prácu. Miestami to doslova odflákli, spoliehajúc sa na to, že situáciu možno áno možno nie zachráni aspoň kresba a koloring (sčasti naozaj áno, ale už som videl úžasnejších Conanov). Poteší pevná väzba s prebalom a lacetkou a galéria.
Vlada som náhodou objavil na webe pražského antikvariátu, kde ho mali za rekordne nízku cenu, hoci všade inde bol nekompromisne nezohnateľný. Okamžite som objednával, začítal som sa doňho... a ostal som zmätený. A zmätený som doteraz. Absolútne som sa na prvé čítanie nechytal. Po dočítaní som netušil, čo som vlastne čítal. Mal som podozrenie, že sa jedná o dvadsiaty ôsmy diel série. Preto ma prekvapilo zistenie, že mám dočinenia s jednotkou. Nič tomu však neodpovedalo. Žiadne normálne uvedenie do deja, do univerza, do sveta ústrednej postavy. Proste nič. Hrdinu spoznávame prostredníctvom otváracej bondovskej akcie. Potiaľ ešte OK. Následne už je to ale celé zle. Dostaví sa na dedičské konanie. Má nás to zaujímať? Mali by sme s ním súcitiť? Zomrela mu mama. Strašne smutná vec, ale my sme ju nepoznali. Kto to bol? Aká bola? Mala s hrdinom zlý, alebo krásny vzťah? Následne sa púšťa do pátrania po svojom bratovi, dvojčati. Prečo nás to má zaujímať, kto je to dvojča? Nie je to fuk? Toto naozaj nevyzerá ako prvá časť. Pravdupovediac prekvapuje ma, že následne v češtine vyšli ešte tri diely. Belgického scenáristu Yvesa Swolfsa nemusím, aj jeho najlepšie práce mi pripadajú priemerné (Lonesome, Princ noci) a toto bola ozaj bieda. Každý komiks čítam dva razy a na druhé čítanie už to bolo predsa len lepšie. Scenár bol zrozumiteľnejší. I tak ma to ale ukrutne nudilo a nebavilo. Rušilo ma už meno Vlad; neustále som sa pýtal, či je to akože nejaký vzdialený rodinný príbuzný Vlada Narážača (Draculu) a teda či mám očakávať scénu, v ktorej ho zrazia na kolená a chystajú sa ho zabiť a on sa premení na upíra a všetkých zabije. Kebyže ma anotácia na obálke neinformuje o tom, že sa dej údajne odohráva vo vzdialenej budúcnosti, ani by som si to nevšimol. Skrátka klasický Swolfs: mdlý a nezaujímavý hlavný hrdina, slabé vedľajšie postavy, fádny dej, sem-tam explicitnejší detail (sex, násilie). Nakreslené je to... pekne.
Kedysi si Bruce Wayne a Dick Grayson dali sľub: keď sa niektorý z nich dostane do problému, druhý urobí všetko pre to, aby ho z toho vysekal. Teraz je rad na Dickovi. Bruce sa dostal do problémov. Zomrel. Reálne. Jeho smrť potvrdil aj Superman. A to je iný šéf! Preto bude musieť Dick použiť všetku svoju energiu a um na to, aby našiel spôsob, akým svojho mentora vrátiť naspäť medzi živých. Samozrejme, prichádza do úvahy slávna Lazarova jama, ktorá v minulosti oživila každú tretiu batmanovskú postavu. Toto ale písal Grant Morrison, takže sa veľmi rýchlo ukáže, že to rozhodne nebude až také jednoduché, ako by sa mohlo zdať (a aké by to bolo pri iných scenáristoch). Grantov štýl bol odjakživa taký svojský, že sa nájdu čitatelia, ktorí si prečítajú jeho komiks... a následne anotáciu, aby zistili, o čom to vlastne bolo. Ja to mám s drsným Škótom ako na hojdačke: raz ma baví (Arkham, Batman a syn), raz nie (R.I.P., Černá rukavice) a inokedy je to fajn, ale žiadny zázrak (Země 2). Posledná menovaná možnosť bude platiť i pre Batman vs. Robin. Mne sa vlastne páči, že Morrison neberie ohľad na neznalcov. Vyžaduje od čitateľa detailnú znalosť hlbokej minulosti netopierovho kánonu. Kto ju neovláda, má smolu. Znamená ale vari to, že čitateľ nie je sčítaný, to, že je to nekvalitný komiks? Samozrejme nie. Niekedy sa mi každopádne ale zdá, že Grant nepíše pre radových čitateľov, ale skôr pre komiksových historikov, ktorí komiks študujú na vysokej škole. Tí sa musia pri čítaní jeho scenárov kráľovsky baviť. O zvyšku planéty si už taký istý reakciou nie som. Grantov štýl je naozaj zamotaný, pričom situáciu komplikuje jeho záľuba vo výstredných postavách. Nemá problém spraviť kľúčového hráča z postavy, ktorá sa mihla v nejakej batmanovke z r. 1958. Grant ju vyhrabe v archívoch a s chuťou zasadí do príbehu, dobre sa baviac na zmätených čitateľských reakciách. Keď sa ale povie A, treba povedať aj B: to, že použije zabudnuté postavy (a udalosti), ešte automaticky neznamená, že píše výnimočný komiks. Znamená to skrátka len to, že použil zabudnuté výstredné postavy (a udalosti). Dynamiku tomu akiste dáva spolupráca Damiana a Dicka. Azda ale nemusím vysvetľovať, že spolupráca je to miestami značne kostrbatá, drsná a špinavá a zo všetkého najviac pripomína návrat z vesmíru v kuse šrotu, po ktorom ste radi, že ste to vôbec prežili). Nápad s pátraním po poslednej (?) Lazarovej jame je pekne priamočiary, ale Grant to skomplikuje pridaním anglického podsvetia, návratom Damianovej „aristokratickej“ matky Talie a do toho Najčernejší rytier (som jediný, komu prišiel na um Batman, ktorý sa smeje od Snydera?) a potenciálne ochrnutie (povedal niekto Knightfall?). Dobrou správou je, že komiks obsahuje sériu Batman & Robin (Vol. 1), konkrétne čísla 7 –12, takže priamo nadväzuje na komiks Batman znovuzrozený (čísla 1 – 6), ktorý u nás vyšiel buď v komplete Legenda o Batmanovi, alebo ako samostatná kniha v BB/art v r. 2013. A skvelé je, že v Legenda o Batmanovi vychádzajú aj čísla 13 – 16 (pod názvom Batman a Robin musí zemřít). Takže sa nám to postupne kompletizuje. Krkolomne a tak všelijako, ale kompletizuje. Snáď.
„Policajti jsou placený za to, aby byli venku pro lidi v jejich nejhorších chvílích.“ Pod DC patrí edícia Black Label, v rámci ktorej vychádzajú drsné veci (Batman: Zatracení alebo Wonder Woman: Mrtvá země) a aby bola sranda, tak pod Black Label spadá Hill House Comics, pod ktorého hlavičkou vychádzajú ešte brutálnejšie veci. Prvotinou sa pred rokmi stal Košík plný hlav a každému z vás už zrejme docvaklo, že jej zakladateľom je legendárny syn legendárneho otca. Joe Hill je u nás dobre známa firma (Zámek a klíč, Plášť) a škrabanec na brnení mu nespôsobí veru ani Košík plný hlav. Je to drsná vec okorenená WTF čiernym humorom, ale vďaka hlavnej hrdinke zostáva naďalej uveriteľnou jazdou, kde síce splatter/gore hrá prím, no vďaka sympatickej June vás zaujíma, ako to skončí, budete jej držať palce. Scenár si sem-tam berie rôzne inšpiračné zdroje kde-kade (atmosférou prímorského letoviska azda môže pripomenúť Benchleyho resp. Spielbergove Čeľuste; ostatne ostrov sa nie zo srandy volá Brody Island), ale v jadre zostáva sám sebou: originálny, svieži a v rámci možností nepredvídateľný. Ako slávny otec, i Joe si uvedomuje, že najväčšie zlo predstavujú obyčajní ľudia, ktorí majú v spoločenstve vynikajúcu povesť, rozdávajú úsmevy na všetky svetové strany a majú dokonale pokosené záhrady. No akonáhle sa za nimi zatvoria dvere, odhodia masky a ukážu svoje skutočné, pravé tváre. Ďalšou spoločnou vecou, ktorá syna spája s otcom, je záľuba v používaní mysterióznych predmetov. Nejeden raz ich pritom vôbec nezaujíma, kde sa vzali (a prečo), ale proste len to, že SÚ (u otca to bola napr. zubná protéza v poviedke Zuby alebo mobil v Telefóne pána Harrigana, u Joea pre zmenu plášť v Plášti a teraz mystická nórska sekera z 8. storočia). Nakreslené je to Talianom Leomacsom perfektne (vypomohol mu rodák Riccardo La Bella a mignolaovský farbiar Dave Stewart). Poteší pevná väzbe s prebalom a viacero bonusov (medailóniky autorov a rozhovor s nimi + galéria alternatívnych obálok). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-kosik-plny-hlav-komiks
Geniálna vec, ktorá síce vznikla v 7O. rokoch, ale za mňa je taká nadčasová, že ak by mi niekto povedal, že je z r. 2023, bez problémov uverím. Nová dimenzia výtvarnej krásy. Vychutnával a užíval som si každú stranu. Čítanie preto bolo pomalé. Príjemne pomalé. Len sa kochať a kochať... a kochať. V kombinácii s mojimi obľúbenými textami od HPL vskutku divoká, priam diabolská kombinácia! Do dokonalosti to v Argu dotiahli veľkými rozmermi, lacetkou, hrubým papierom a pevnou väzbou, takže nebudem hľadať za každú cenu miniatúrne nedostatky (temer žiadne bonusy, absenciu obsahu, na môj vkus prílišné skrátenie môjho obľúbeného Šepotu v tme) a proste tomu fláknem 5* a pozývam Cthulhu na kávu. Každý, kto má rád HPL, dobre vie, že jeho filmové a komiksové adaptácie vedia byť zradné už tým, že vôbec existujú. Zhmotniť jeho šialené svety a bizarné nápady vie byť totiž natoľko náročné, že je lepšie vopred sa vzdať a nechať to na človekovi, nech si číta Lovecraftove texty a sám si predstavuje jeho monštrá a s nimi súvisiace veci. Čo je samozrejme v rozpore s komiksovým a filmovým médiom, ktoré už z princípu MUSÍ explicitne ukazovať veci. Uruguajčan Alberto Breccia však prekvapivo dokázal, že vlastne... nemusí. Jeho špecifická čierno-biela kresba je natoľko unikátna a tajomná, že občas neviete, na čo presne sa pozeráte. Čo je jednoduchý a pritom geniálny postup, ako zhmotniť Lovecraftove nestarnúce príbehy. Keďže máme dočinenia so zbierkou komiksových „poviedok“, tak ak by aj nejaká bola nudnejšia, je vysoká šanca, že hneď nasledujúca situáciu vylepší. To našťastie nie je prípad tejto lukratívnej knihy, keďže obsahuje komiksové adaptácie takých kultových peciek, ako sú Farba z vesmíru, Tieň nad Innsmouthom alebo Šepot v tme. Kebyže chce človek silou mocou hľadať negatíva, možno by skonštatoval, že je to enormne statické a plné textu, ale to mi pripadá ako kritizovať oblohu za to, že je príliš modrá a obrazy v galérii za to, že sa nepohybujú.
Ak ste už čítali nejaké komiksy od Grady, ktoré adaptovali známe romány, tak viete, že sú na jedno brdo (napr. Robinson Crusoe alebo Ostrov pokladov). V podstate kto čítal jeden, čítal všetky. Nakreslené to nie je zle, no scenáre sú otrockými prepismi notoricky známych literárnych predlôh. Naskytá sa opätovne otázka, komu sú takéto komiksy vlastne určené. Mohlo by sa zdať, že deťom, aby v nich vzbudili záujem o čítanie, ale myslím si, že sú tak nudne spracované, že skôr vykonajú medvediu službu. Tom Sawyer sa odohráva v dávnych dobách na horúcom americkom južanskom vidieku, č je diabolská kombinácia, ktorú zbožňujem. A obsahuje pár relatívne drsných úmrtí vrátane úkladnej vraždy na nočnom cintoríne a iných chuťoviek (mŕtva mačka, mŕtvola krysy... čo ma vedie k otázke, či je to fakt vhodné pre deti od deviatich rokov), takže za to pár bodov k dobru. Ale inak fakt žiadny zázrak. A zarazila ma strana 14, kde je písané, že dievča má blond vlasy a teda ako pozerám, tak pozerám, asi som farboslepý ale ja vidím hnedú (neviem, či ej chyba v preklade alebo nejakých kurióznych problémoch s koloringom... v podstate je mi to jedno). Ďalší problém vidím v prestrihanosti deja, vinou čoho dochádza k rôznym kurióznym okamihom (napr. chlapec v jednej chvíli povie, že „Španiela“ v meste párkrát videl, ale my ako čitatelia ho vidíme prvý raz v živote).
Poslední jednorožec je v prvom rade kniha od amerického spisovateľa Petra S. Beaglea z konca 6O. rokov 20. storočia. V r. 1982 vznikol britsko-americko-japonský animovaný film. V Čechách knižka prvý raz vyšla v r. 1997 vo vydavateľstve Altar. Komiksovú adaptáciu české CC vydalo v tvrdej väzbe s prebalom a lacetkou. Jednu vec si vyjasnime hneď na začiatku: Poslední jednorožec je nádherne nakreslený komiks. Ale že fakt nádherne. Na môj vkus azda už až priveľmi gýčovito, ale proste krásne. Zaliečavo krásne, ale krásne. Páčil sa mi kontrast v podobe ústredného jednorožca (pardon, jednorožky), ktorý vizuálne vôbec nezapadal do zvyšku komiksu, čo bol skvelý umelecký zámer. Vďaka nemu jednorožkyňa pôsobí ako čosi neskutočné, čo nepatrí do okolitého sveta, ktorý kedysi možno žil mýtmi, ale tie sa z neho, ako to už chodí, postupne vytratili a zostala len nudná realita. Trocha ako keď animovanú postavičku vložíte do normálneho hraného filmu. Faktom žiaľ je, že hoci som čakal pecku, ktorá ma odpáli, nakoniec som sa v deji na prvé čítanie skoro vôbec nechytal. Buď som sa v ňom strácal alebo som mu nerozumel... alebo ma skrátka nebavil. Na mňa to bolo príliš rozprávkové; čosi medzi temne magickou filozofiou a čítaním pre dievčatá. Na scenári sa Beagle paradoxne vôbec nepodieľal; scenár napísal iný Peter a to konkrétne Peter B. Gillis (UKK – Marvel: Co kdyby?, NHM: Doctor Strange). Pravdupovediac? Dosť mi to pripomenulo komiks Škret (tiež vydalo CC), ktorého som čítal pred Posledním jednorožcom, ale samozrejme treba dodať, že Poslední jednorožec vznikol skôr, takže ak niekto niekoho vykrádal, tak čísla jasne poskytnú odpoveď na otázku kto (neškodná mytologická bytosť chce byť milovaná a žiť v pokoji a mieri, putuje rozprávkovým svetom, stretáva rôzne bytosti a ľudí a celé je to drsne magické a pritom realistické, temné, ale i gýčovo rozprávkové).
No... tak nič. Nielen od záveru, ale od celého runu, v ktorom Bane doslova i filozoficky prelomí Batmana napoly, som (naivne?) čakal ponurú, depresívnu, komornú psychojazdu s mrazivo triumfujúcim zloduchom a zdeptaným a fyzicky (a inak) zlikvidovaným netopierom. Dočkal som sa tony monotónnej nonstop akcie s postavami, ktoré ma nebavili (Baneova partička, Robin). Ústredná myšlienka o páde rytiera je geniálna, ale scenáristi k nej mali pristúpiť inak. Jasné, dnes, v roku 2023, komiks pôsobí samozrejme inak, ako na začiatku 9O. rokov. Vtedy to mohla byť solídna šleha medzi oči. Alebo nie? Akcia strieda akciu, jeden protivník druhého a toto sa opakovalo väčšinu runu. Takto výnimočný komiks ozaj nevyzerá a podľa mňa nemohol vyzerať ani vtedy (že bola taká móda, to už je iný príbeh). Až po onom osudovom „nalomení“ sa príbeh vybral zaujímavejším smerom. Bruce Wayne skončil na vozíku, symbol Batmana bol zničený... no a v tom je problém. On vlastne zničený nebol. Batmanova „rodina“ totiž veľmi dobre vie, že symbol musí žiť ďalej. Dokonca musí prežiť svojho „majiteľa“. A tak sa novým Batmanom stáva Azrael alias Jean-Paul Valley. U toho sa síce tvorcovia snažia, aby bol sakra drsný (a ochotný prekračovať morálne hranice, ktoré by Batman jakživ neprekročil), ale neviem, či to bol čisto môj osobný problém, alebo to takto majú aj ostatní, ale za mňa je Jean-Paul skôr osvalená komická postava. Nápad s drastickým Batmanom, ktorý je ochotný zabíjať, je samozrejme už z princípu skvelý. Koľkí z nás nepremýšľali, či by nemal zahodiť svoje etické zábrany a byť rovnakým zmrdom, ako jeho šialení protivníci? Na postave Jean-Paula scenáristi ukázali, že nie. Za mňa je to ale každopádne proste len moták. Žiaľ, ani záver ságy neprináša depresívnu jazdu. Čo ma však šokovalo najviac, to bol záver, ktorý (bez toho, že by som spoileroval) vlastne skoro nič neuzatvára! Pravdupovediac som sa po dočítaní poslednej strany cítil, ako keby sa kamsi stratili ešte aspoň tri zošity. Ono to tak v týchto veľkých mainstreamových udalostiach samozrejme býva, že niektoré dejové linky (a postavy) sa vyvíjajú a dokončujú v iných sériách slávnych postáv (u nás napr. Poslání Temného rytíře), ale toto ma ozaj „dojalo“. I to je dôvod, pre ktorý Knighfall zrejme nikdy nebudem vnímať ako výnimočný komiks, ale ako krátkodobú kapitolu, v ktorej sa udiali šokujúce veci, z ktorých ale napokon nič nebolo. Moje konečné pocity z Knigtfallu sú teda žiaľ také, že sa značným spôsobom preceňuje a že Nolan urobil najlepšie, čo mohol, keď si do Návratu Temného rytiera (2012) vzal len Banea a „zlomenie“ a zvyšok si vymyslel svoj vlastný. Nakreslené je to fajn, ale vidno, že je to robota viacerých osôb, takže niektoré zošity vyzerajú skvostne (Batmanov plášť si v niektorých žije svojím vlastným životom, akoby to bola samostatné diabolská bytosť) a iné naopak banálne.
Batman: Oběť obsahuje 5 príbehov zo série Legends of the Dark Knight, ktorá v USA začala vychádzať koncom 8O. rokov. Konkrétne týchto 5 písal Doug Moench a keďže sa osvedčil, bolo mu umožnené napísať v rámci možností prevratný Knightfall (u nás Soumrak Temného rytíře), kde neurobil nič menšie, než (doslova, i metaforicky) zlomil Batmana. Oběť je realistická, kriminálna a pritom paradoxne zároveň mystická. Áno, Hugo Strange je strašne béčkarský, pulpový zloduch. Lež Moench ho dokázal uchopiť a pracovať s ním uveriteľným, v rámci možností civilným spôsobom. Super je i to, že Batman sa tu stáva štvanou zverou, na čo je samozrejme zvyknutý, problém je, že tentokrát ho „nelovia“ magori Joker alebo Poison Ivy, ale gothamská polícia. Resp. komando, ktoré bolo vytvorené špeciálne na jeho polapenie a neskôr dokonca na explicitné zabitie (!). Z Jima Gordona, ktorý v Gothame ako jeden z mála Batmanovi drukuje, paradoxne spravili jej šéfa, takže starý dobrý Jimbo sa ocitá medzi doma mlynskými kameňmi. Oběť sa odohráva po Millerovom klasickom príspevku do netopierovho kánonu Rok jedna (takže nechýba rogalo), v ktorom Batman pred utopením zachránil Gordonovho syna, takže strážca zákona je mu sakra zaviazaný, zároveň ale musí plniť rozkazy. Verejnosť sama ešte nevie, ako má „bat-mana“ vnímať, no prevláda skôr skepsa, rozčarovanie, možno až hnev. Oběť je vďaka tomuto ponurá, pomalá a vďaka kresbe tiesnivá. Pár zošitov série Legends of the Dark Knight sme mimochodom mali možnosť čítať koncom 9O. rokov aj u nás, keď ich pod stručným názvom Batman vydal Unicorn v zošitovkách. Zápletka s falošným Batmanom, ktorý má za úlohu poškodiť netopierovu povesť, sa v neskorších rokoch ukázala byť natoľko sebestačnou a obľúbenou, že ju použili viacerí (viď. Tomlinov Dvojník). Ilustrátor Paul Gulacy (Terminátor Omnibus 1) má cit pre ponurosť veľkomesta (Oběť disponuje fakt presvedčivou pouličnou atmosférou), v ktorom polícia nestíha držať krok s narastajúcou zločinnosťou. Vie však i spomaliť a zasnene si užívať ženské telá, ktoré samozrejme nemôžu byť nahé (sme predsa v DC mainstreame), ale robí všetko pre to, aby tomu prešiel cez rozum (napr. Cawtoman má natoľko priliehavý kostým, že to občas vyzerá ako keby bola nahá, akurát nie je vidieť mišpulína s bradavkami). Za mínus by som označil priveľkú ukecanosť. Hugo Strange pôsobí dojmom, že chce Batmana zlikvidovať nie prostredníctvom zbraní, ale doslova ho urozprávať na smrť. Páčilo sa mi, ako Batmana analyzuje, ale od istého momentu toho bolo fakt priveľa.
No... neviem. Nezostáva mi nič iné, než čakať na záver Knighfallu a dúfať, že aspoň ten ma zasiahne. Čo vzhľadom na koniec „dvojky“ nie je úplne nereálne. Áno, presne tak: ako ukazuje obálka, konečne dochádza k „tomu“ zvratu, na ktorý všetci zvrhlo čakáme (a ktorým sa do nemalej miery inšpiroval slávny režisér Nolan v závere svojej trilógie s Christianom Baleom). Dvojka nie je zlá, len je proste príliš monotónna. V podstate scenáristi zopakovali koncept prvého dejstva: z Arkhamu po Baneovom útoku ušli najdrsnejší zločinci, Batman ich chytá, bojuje s nimi a síce vyhráva, ale po každom kuse je viac a viac zdecimovaný. Čo je vcelku jasné, ale keďže sa písal začiatok 9O. rokov, scenáristi nám to museli explicitne prízvukovať na každej piatej strane, takže Batman neustále tvrdí, že je „naprosto vyhořený“ a „totálně na dně“. Ono to samozrejme nie je zlé, tie 3* si to zaslúži určite, ale nadšený nie som. Pár momentov je skvelých (Batman mlátiaci Jokera a pripomínajúci mu vraždu Jasona Todda), rovnako tak osudová temnota, ku ktorej to nezadržateľne smeruje. Batman svojím spôsobom vie, že toto nemôže dopadnúť dobre, napriek tomu je mu jasné, že musí vydržať do trpkého konca, pretože je to jeho cesta, ktorú si kedysi dobrovoľne vybral. Ale proste ako vravím, scenár je rutinný. A niektoré veci zostarli (Bane je hrôzostrašný protivník, ale tá jeho banda z Cirkusu Humberto v čele so Sokoliarom Tomášom, to ako vážne?).
Na tomto komikse je skvelé, v akom rozpoložení ukazuje legendárneho Batmana. Temný rytier sa nachádza v stave, v ktorom ide zjavne z posledných síl. Je neoholený, vyčerpaný, enormne vystresovaný, prestáva vládať, nestíha, začína robiť chyby. To je dokonalá pozícia, do ktorej ho rafinovane vmanipuloval kulturista Bane, ktorý všetko dianie súvisiace s netopierom pozorne sleduje z bezpečnej vzdialenosti. Zdôrazňujem „súvisiace s netopierom“, pretože inak vyráža do akcie čoraz častejšie (oproti Soumraku Temného rytíře, prologu, kde bol naozaj len pozorovateľom). Silu jeho svalov okúsi nielen Killer Croc, ale napr. i Robin, ktorý je z toho tak mimo, že si musí máčať nohy v lavóre (čo chcete, začiatok 9O. rokov neušteril nikoho, ani Batmana a jeho rodinu). Zaútočí na Arkham, oslobodí jeho exkluzívne osadenstvo. Do ničnetušiacich gothamských ulíc sa tak dostanú najnebezpečnejšie beštie. Vtip je v tom, že scenáristi atmosféru stupňujú síce pozvoľne, ale o to bezvýchodiskovejšie: Batman sa najskôr stretáva s kurióznymi zločincami, postupne sa však hrozba stupňuje a je jasné, že najväčšie esá nás ešte len čakajú. No už teraz ide Batman z posledných síl, tak čo potom? Presne to je moment, na ktorý Bane mrazivo trpezlivo vyčkáva, aby ho zlomil: metaforicky... a azda i doslovne. Veru tak, ikonický okamih pádu Temného rytiera sa nekompromisne blíži. Potiaľto je to skvelá jazda. Skvelé je i to, že komiks je prekvapivo drsný, umiera sa tu ako na bežiacom páse, jedného psychopata strieda druhý sériový vrah (prípadne psychopatický sériový vrah) a krv síce netečie prúdom, ale nejaká tu rozhodne je. Už menej super je, že dej je vinou toho všetkého pomerne monotónny: Batman hľadá hrozbu, nájde hrozbu, prebehne súboj. A potom odznova. Menia sa len záporáci, napriek tomu je to istým spôsobom stále to isté. Mne osobne vadili tiež drobnosti poplatné dobe svojho vzniku: Robin pri boji používajúci prak, Batmanovi necháva odkaz na papieri písaný rukou a prilepený lepiacou páskou k čelnému sklu slávneho batmobilu (jasné, lepiaca páska bodne vždy, ale to ju naozaj Zázračný chlapec nosí 24/7 pri sebe? Alebo ju majú pre prípad núdze schovanú v palubnej skrinke?), nelogičnosti (čítal som to dva razy, ale fakt som to nepochopil: Batman likviduje Zsasza, za jeho chrbtom do miestnosti vstupuje ozbrojená Montoyová a za ňou je kto ten chlap s basebalkou?) a nekonzistentnosť kresby (Killer Croc vystupuje na začiatku a na konci knihy a na konci vyzerá úplne inak, ako na začiatku) a Azrael akoby vypadol z úplne iného komiksu, to bol fakt zlý sen. Výsledkom je nevyrovnaný, zvláštny hybrid: miestami veľmi temný a nebezpečný komiks a na ďalšej strane uvidíte magora s ponožkou na ruke. Zatiaľ „pád rytiera“ na 4* nevidím; uvidíme v ďalších dieloch.
„Proč dobrý příběh kazit realitou?“ Zhltnete to ako senzačnú malinu so šľahačkou a budete cítiť ľahkosť bytia. Vlastne vám závidím, že ste to ešte nečítali. Absolútne rozkošne nakreslené. Toto budete milovať. Jeden z „tých“ komiksov, na aké sa nezabúda. Calvia viac ako rok študoval anatómiu ľudského tela a je to čertovsky poznať. Jeho štýl je úžasný, dynamický, málokedy sa čosi také vidí (Triton si pripaľuje fajku a v ohni vidíme hriešnikov v pekle!). Výborný je i Meloov scenár v detailoch (zveličenie minulosti) pripomínajúci najosobnejší film Tima Burtona Veľká ryba (resp. knižnú predlohu od Daniela Wallacea). Úderná dvojka Melo/Cavia zaznamenala kvalitatívny posun v používaní popkultúrnych odkazov, ktoré sú (Tintin, vyhadzovanie z dvier novinárov na spôsob profesora Challangera z Doylovho Strateného sveta) vzdušnejšie zakomponované do textu, než to bolo u ich predchádzajúcich (inak však tiež báječných) Podivuhodných dobrodružství Rafana Mendonçy a poslíčka s pizzou. Mnohé veci si môžete vyložiť tak, ako sami chcete (ak bol Triton podľa finálnej fotky skutočne obyčajný muž, čo má znamenať kozia trofej na stene?). Áno, zmluva s diablom bola na môj vkus príliš jednoduchou metaforou, skutočnú identitu novinárky som odhalil 189 strán pred finále, vadilo mi, že vydavateľstvo do češtiny nepreložilo nápisy na budovách a náhrobkoch a mám pocit, že pôvodne mal byť scenár o niečom trochu inom (spočiatku sa dosť tlačí na pílu ohľadom konkurenčného vzťahu medzi dvoma hudobníkmi, aby sme na konci zistili, že oň zas až tak veľmi nešlo). Ale to sú fakt len drobnosti. Ak by práva kúpil Pixar, som presvedčený o tom, že by to získalo Oscara, celosvetovo by to trhlo stovky miliónov dolárov na tržbe a štúdio by sa vrátilo nazad na výslnie, na ktorom bolo v rokoch 1995 – 2009. Je fakt nádherné, že sa tvoria takéto veci. Svet možno predsa len ešte má šancu.
Paul Dini je v USA zavedený batmanovský tvorca, ale u nás mu toho viac nevyšlo, než vyšlo. Čestnou výnimkou z Legendy o Batmanovi je kniha Detektiv obsahujúca čísla 821 – 825 + č. 826. Tajné případy zo série Detective Comics obsahujú pre zmenu čísla 841 – 845 + špeciál Adelok Adelok z Infinite Halloween Special 1. Inými slovami: jeden veľký bordel. Asi by sme od kompletu chceli príliš, ak by sme po ňom požadovali, aby bol kompletný. Chápem, že v jednom komplete „asi“ nevyjde 800 zošitov série Detective Comics, ale toto je ozaj haj-buj. Na Tajné případy som sa napriek tomu relatívne tešil, keďže Batman: Detektiv nebol najvýdatnejší Batman, akého som kedy čítal, ale ani najhorší. Sedí mi poňatie netopiera ako realistického, pochmúrneho detektíva a nie člena JLA a podobne. Tajné případy ma (ne)bavili podobným spôsobom, ako Detektiv: nebolo to zlé, ale jednotlivé príbehy (áno, opäť je to v podstate „len“ neucelená zbierka „poviedok“) ma nijak zvlášť nestrhli. Rovnako kresličsky je to na spôsob Detektiva: niektoré okamihy úžasné, iné naopak banálne a nič moc (fantastický je bonusový, halloweensky dodatok).
Skvelý scenárista Garth Ennis a o nič menej skvelý ilustrátor Darick Robertson mali prsty vo všeličom. Vrátane Punishera. A pravdupovediac ten mi pri čítaní Furyho: Mírotvůrce neustále chodil po mysli. Zmrd jeden lebkový. Toto je naozaj istým spôsobom „Punisher“: krvavý vojnový masaker s antagonistom natoľko drastickým, že šmirgľový papier na vašej očnej buľve je proti tomu len prechádza v sade s rozvinutými sakurami. Neviem, či je to dobre alebo zle, ale mne to nevadilo, ja som si túto čertovskú jazdu užil. Je to fakt fest prácička, ktorá ma bavila, na nič sa nehrala a bola sympaticky priamočiara, ale zároveň ju nemožno obviniť z béčkarskej hlúposti. Je to skrátka origin jednej z najdrsnejších postáv Marvelu, občas na to ale zvykneme pozabúdať, lebo ho vnímame už len ako toho týpka s páskou cez oko. Skutočnosť je ale drsnejšia. Oveľa, oveľa drsnejšia. Palec (aj tri) hore za Nickovo civilné poňatie; pravdupovediac za každú cenu našraubovanie na Marvel-univerzum by ma určite rušilo a neocenil by som ho. Takto je to oveľa, oveľa lepšie. Bavilo ma spolu s Nickom vykročiť po ceste, na ktorej začiatku stál anonymný chlapík veriaci v systém (a s dvoma očami) a na konci jednooký frajer, ktorý vie, že jediný, komu môže plne dôverovať, je on sám a stretávať všetkých tých ľudí, kto ho ovplyvnili (či už v dobrom, alebo zlom) a urobili z neho šéfa Shieldu, akého poznáme dnes. Tá cesta ale, ako to už chodí, vôbec nebola jednoduchá. Scenárista mal na jednej strane zjednodušenú robotu (v zmysle, že mu stačilo postupne si odškrtávať zásadné udalosti: záľuba v cigarách, strata ideálov, oko...), na druhej k tomu nejeden raz dospel skratkami, ktoré som nečakal. Je ale pravda, že v deji som sa občas strácal (dosť sa tu skáče v rokoch a lokáciách) a postáv je veľa, ale česť výnimkám sa v nich ťažko orientuje. Uznávam, že scenár bol trochu jedným uchom dnu a druhým von, ale čítal som už stonásobne slabšie.
Batman: Detektiv nie je výnimočný komiks. Určite je však výnimočný pre scenáristu Diniho. Obsahuje totiž okrem iného Detective Comics 821 a práve tým Dini batmanovsky debutoval (ak nepočítame scenáristické zárezy na kreslených batmanovských filmoch a seriáloch napr. z 9O. rokov). Okrem č. 821 kniha obsahuje ešte čísla 822, 823, 824 a 826 (správne, 825 tajuplne chýba). Dini síce nepatrí do panteónu najvýznamnejších batmanovských tvorcov (Miller, Snyder), ale radím ho k Tomasimu, ktorý tiež nie je svetoborný, lež svoje si väčšinou poctivo odmaká. Diniho realistický prístup sa odzrkadlil najmä na tom, že siahol po komornejších príbehoch, ktoré sa nesú, ako názov série napovedá, skôr v pomalšom, kriminálnejšom, skrátka detektívom duchu. Ja osobne mám Batmana síce radšej práve v tejto realistickej podobe, než ako súčasť JL a megalomanských eventov, ale tento komiks je žiaľ „len“ zbierka „poviedok“, kde jednotlivé príbehy navzájom nesúvisia... a to ma nebaví. Damian má s Poison Ivy skvelú, vtipnú chémiu, nanešťastie je tomu venovaných len pár stránok. Zaslúžili by si samostatný buddy zošit. Čo ma v dobrom (ak sa to teda dá takto povedať) zaujalo, to je finálny príbeh s Jokerom, kde maniak so zelenými vlasmi na mŕtvolách fakt nešetrí. Keďže mám slabosť pre úchylné komiksy, palec hore dávam i za príbeh s Poison Ivy, ktorý je miestami pekne nechutný; dokonca mi pripomenul prácu Džundži Itóa (samozrejme v rámci DC možností). Dini vie zápletku oživiť a spraviť šťavnatou (Riddler ako kladný súkromný detektív pomáhajúci Batmanovi!), no v konečnom efekte je to len taká hra, pozlátko, na ktoré bude rýchle zabudnuté. Čo sa týka kresby, niektoré zábery sú pohlcujúce a úchvatné, iné zas banálne a štandardné. Na výsledku je poznať, že je po vizuálnej stránke dielom trojice neveľmi „súrodých“ ilustrátorov (Bruce Wayne v civile je nakreslený tak absurdne, až som si spočiatku myslel, že je to maska, Penguin je nakreslený odfláknuto atď.).
