Wow! Keby to nebolo čierno-biele a nečítalo sa to odzadu, ani by mnohým nenapadlo, že je to manga. Ono je to samozrejme jedno, uvádzam to len ako zaujímavosť. Je to hlavne geniálne mrazivý a nepríjemný sci-fi horor a je úplne fuk, či je to manga, či to nie je manga alebo je to jablko s hruškami. Kresba je ale skutočne (ako ostatne uvádza aj sama CREW na obálke) značným spôsobom „západná“, na čom má akiste podiel i to, že dej nie je umiestnený do Ázie a postavy sú Američania. Nevraviac o tom, že to u nás vychádza v pevnej väzbe, čo je na mangu skutočne novinka. V prvom rade je však intenzívna a podarilo sa jej majstrovsky zachytiť, že obyčajný človek je ničím v porovnaní s ozrutnými polárnymi veľhorami a zasneženými pláňami ťahajúcimi sa kam až ľudské oko dovidí (a ešte o stovky kilometrov ďalej). Lietadielko letiace nad ozrutnou oblasťou pôsobí ako hračkárske lietadielko. Lovecrafta zbožňujem, ale faktom, je, že občas sa rád topil v prehnane detailných opisov a absencia dialógov a výrazných postáv tomu tiež nepomohla. Japonský scenárista a zároveň ilustrátor Gó Tanabe toto všetko odstránil a zadaptoval Lovercraftov (asi najslávnejší) text atraktívne a živo, s množstvom sympatických postáv, ktoré síce nedisponujú bohvieako hlbokou, ehm, hĺbkou, ale sú to sympaťáci a držíte im palce, lebo viete, že sú to muži rozumu a vedy, skúsení a chladnokrvní. Ani oni však nemajú šancu so zdravým rozumom prežiť stret s čímsi animálnym, absurdným, a nepredstaviteľným. Úchvatná kresba, dokonalá výprava, nekonečné snežné pláne a mrazivé hory ukrývajúce obludné tajomstvá. Za mňa absolútna spokojnosť, fakt neviem, prečo by som tomu mal dať „len“ 4*. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-v-horach-silenstvi-h-p-lovecrafta-1-manga
Kedysi mi Bane pripadal ako slabý záporák. Predsa len som frčal skôr na ikonickom Jokerovi, prípadne na maniakálnom Two-Faceovi. Bane vyzeral ako béčko. Čím viac s ním mám ale načítaného a čím som starší, tým viac si uvedomujem, že som mu krivdil. Monštruózny Bane je v skutočnosti rovnako ikonický bastard, ako Harlekýn hrôzy, prípadne Riddler. Hoc pôsobí ako ukážkový magor, patrí práveže k najpragmatickejším nepriateľom majiteľa extrémne chrapľavého hlasu. Vidno to krásne i na dnešnom komikse, kde si hora svalov potrebuje Batmana najskôr nenápadne oťuknúť a dôkladne z bezpečnej diaľky naštudovať a až potom ho zlomiť. Zlomiť tak, že už ho nikdy nikto nedá viac dokopy. Zaujímavé na ňom je, že v rámci univerza je mladý: debutoval len v r. 1992, čo je naozaj slabota, ak uvážime, že taký Joker sa na strany komiksu pozrel už v 40. rokoch 20. storočia. Geniálne je, že Soumrak Temného rytíře, prolog nám predstaví práve Baneov oslňujúci (či skôr riadne temný) debut. A hoc debuty komiksových postáv zvyknú bývať s odstupom času kostrbaté a nepostačujúce a z toho dôvodu musia byť nejeden raz reštartované a modernizované, aby stíhali držať krok s dobou, Baneov origin zo začiatku 9O. rokov je silný a mrazivý ešte i dnes, v r. 2023. Jasné, kresba čiastočne zostarla, je typicky deväťdesiatková (nič v zlom), ale inak je sympaticky robustná a vyhrala sa s detailmi (boží záber na Gordona, ktorému sa od okuliarov odráža netopierí symbol svietiaci na nočnej oblohe). Poteší tiež to, že komiks je (samozrejme v rámci DC možností) drsný. Zaujímavé na Baneovi je, že po ňom filmári siahli už pár rokov po jeho zrode, hoc na Schumacherovu nešťastnú disko- eskapádu v Batmanovi a Robinovi by sme najradšej asi všetci zabudli. Schumacher to zrejme buď vôbec nepochopil, alebo mu to bolo fuk a vinou toho poňal Banea ako primitívneho kulturistu. Komiksový Bane však rafinovane klame telom a okrem desiatok kíl svalovej hmoty sa môže pochváliť aj prenikavým intelektom, čo z neho robí fakt hrôzostrašného súpera. Veci musel na správne miesto uviesť až rešpekt budiaci Tom Hardy v Nolanovom trháku Návrat Temného rytiera (2012). Problém komiksu Soumrak Temného rytíře, prolog je „iba“ v tom, že Baneovi je v ňom venovaných cca 54 strán z celkového počtu cca 200. „Zvyšok“ tvorí pomerne nezáživný príbeh s Azraelom alias hovadinka s rytierom s plamenným mečom. Nesedel mi ani Alfréd, ktorý je tu poňatý príliš ironicko-komicky. Čakal som to horšie a je to príjemne krvavé, ale inak priemer. A na môj vkus to bolo príliš rozprávkové. S istou formou mystiky je Batmanov fenomén samozrejme od základov úzko spätý, ale toto bolo skôr na úrovni Union Jacka od Marvelu. Hoc treba dodať, že z komiksu rozhodne cítiť postupné stemnievanie Batmanovho univerza, ku ktorému ostatne začalo dochádzať už v 8O. rokoch (Návrat Temného rytíře, Arkham, Smrt v rodině). Pravdupovediac netuším, z akého dôvodu k Azraelovi vydavateľ pripol Banea, ktorý s ním nijako nesúvisí. Jediné, čo majú oba príbehy spoločné, je, že sú originy. Vychádza mi to tak, že šlo o mierne vychcané rozhodnutie: „akýsi“ Azrael by sa zrejme nepredával, ale ak k nemu pridám pár strán s Baneom, to už je iná káva. Paradoxne, Banea výtvarne na scénu prvý raz privieodl ilustrátor s priezviskom Nolan (Graham Nolan, žiadna rodina s Christopherom).
Grada Publishing sa v tej dobe špecializovala na podobné projekty. Po technickej stránke im spravidla nebolo čo vytknúť, kresba nebola výnimočná, ani ničím špeciálna, ale slušná a svoj účel splnila. Vo väčšine prípadov sme mali dočinenia s komiksovými adaptáciami slávnych knižných predlôh. Vychádza mi z toho, že vydavateľstvo na prvé miesto tým pádom kládlo edukačný význam daných diel v zmysle, že mladý čitateľ je zrejme znechutený čo i len z predstavy, že by si mal prečítal nejakú knihu, nieto ešte aby ju aj reálne začal čítať a na odstránenie tohto problému mali poslúžiť práve zahraničné komiksy, ktoré Grada vydávala. Okrem komiksovej adaptácie legendárneho románu Miguela de Cervantesa sme sa dočkali napr. Stevensonovho Ostrova pokladov, alebo Verneho 20 000 míľ pod morom; pre hororovejšie ladeného čitateľa bol potom určený Podivný případ doktora Jekylla a pana Hydea, Pes baskervillského, prípadne Frankenstein od Mary Shelleyovej. Osobne som od útleho detstva brutálny knihomoľ, takže dávam skôr palec hore, než dole za to, že sa niekto takýmto spôsobom pokúša priviesť deti k čítaniu kníh. Aj keď na druhej strane, ako tak čítam veľmi nudný komiks Don Quijote, podobné nezáživné komiksy môžu mať skôr medvediu službu. Nakreslené je to Richardom Kohlrusom (Ostrov pokladov) pekne, niektoré zábery mi pripadali dokonca až krásne, akoby sa ilustrátor fakt snažil dať zo seba von to najlepšie, čoho je schopný. A hlavná postava je päťdesiatnik, ale vyzerá na 78; čo už, v Španielsku v roku 1605 asi nebol ľahký život. Mňa každopádne odjakživa iritovala už knižná predloha, ktorá je strašne monotónna a zápletka skrátka divná. Nikdy som nepochopil, prečo mám fandiť magorovi, ktorý ubližuje nevinným. Ak by to niekto poňal ako psychotriler, bral by som to. Lenže nič také tu nie je.
Skvelý názov, o ktorom si po prvých stranách poviete, že je ozaj na prvú dobrú a na konci zistíte, že „tou“ matkou vlastne napokon bol možno niekto úplne iný (originálny názov mi pripadá ešte výstižnejší). Teraz napíšem niečo, o čom si nie som istý, či je to pochvala alebo kritika. Od Matky som čakal niečo iné. Nie viac. Nie lepšie. Iné. Na pochopenie náročné sci-fi s takým množstvom ambicióznych vrstiev, že niektoré zrejme neodhalím do konca života. Preto ma prekvapilo, o aký priamočiary príbeh sa jednalo. Lemire príbeh odpálil s pomocou veľkého klišé, ale už po pár stranách po vcelku šokujúcej scéne všetko absolútne otočí dole hlavou, potom hore hlavou a potom hore nohami a nakoniec dole rukami bez toho, aby situáciu zbytočne skomplikoval a zneprehľadnil. Postavy sú sympatické a držíte im palce. Prostredie kozmickej gigantickej lode je presne podľa môjho gusta; mám pre podobné látky slabosť. Nepovedal by som, že scenár je geniálny, ale obsahuje viacero prekvapivých momentov, pri ktorých som si povedal: „aha, wow, super“. Ale nebudem spoilerovať. Trocha mi to pripomenulo netflixácky seriál Stratení vo vesmíre, film Voyagers s Colinom Farrellom a objavil som tiež prvky z komiksu Universal War One. A samozrejme z jedného z najlepších filmov sveta, Sunshine. Páčila sa mi špinavá kresba Španiela Gabriela Hernandeza Waltu (Doctor Strange 6. Bůh magie, Vision: O trochu horší než člověk, o trochu lepší než zvíře).
Skvelý názov. Fascinujú ma batmanovky idúce do histórie Gothamu (Batman Mikea Mignoly, Soví tribunál) a obľubujem spojenie Snyder/Batman (hoc nie vždy v minulosti bolo dokonalé). Žiaľ, Brány Gothamu skončili uprostred cesty, ehm uprostred mosta. Najlepšie neprekvapivo dopadli kapitoly z pohnutej histórie ponurého veľkomesta. Sú síce prehnane ukecané, ale disponujú skvelou industriálnou atmosférou a dobovou kresbou. Mesto je nakreslené krásne a akoby „technokraticky“, možno až jemne na spôsob Mikea Mignolu, čo ešte viac podtrhol steampunkový záporákov oblek á la Pérák. Nanešťastie, akonáhle sa dej presunie do súčasnosti, už to nie je ono. Nepáčil sa mi spôsob, akým boli nakreslené postavy, či už Red Robin alebo Damian Wayne, ktorý nevyzeral ako Damian Wayne. Postavy pôsobia divne vychudnuto, alebo ako keby na sebe mali o dve tri čísla väčšie oblečenie, do ktorého musia pribrať, ale ide im to len veľmi pomaly. Dofrasa, veď aj Gordon vyzerá ako po piatich mesiacoch prísnej ketodiéty. Rušilo ma, že po odmaskovaní jednotliví členovia „rodiny“ vyzerali ako slušne vychovaní a dobrými účesmi obdarovaní zástupcovia obchodného reťazca (alebo ako Rýchle šípy). Problém tohto komiksu tkvie tiež v tom, že kým flashbackové pasáže sú ešte v pohode, pri tých zo súčasnosti sa predsa len vyžaduje už väčšia znalosť netopierovho univerza. Takže kto nevie, že Bruce Wayne má syna, čo je zač Cassandra „Black Bat“ Cainová, aký vzťah medzi sebou majú Bruce a Hush a prečo preboha Batmanom nie je Bruce Wayne, lež Dick Grayson, bude sa pri čítaní cítiť nekomfortne. Úvodný vysvetľujúci text je síce fajn, ale samozrejme nemá šancu v pár vetách ozrejmiť históriu desiatok komiksov. Pár vecí sme v minulosti mohli čítať aj u nás (Dick bol Batmanom už v Černém zrcadle, Hush sa samozrejme zaskvel v dvojdielnom Tichu...), ale stále je toho málo. Brány Gothamu pôsobia i vinou dvoch časových úsekov nekonzistentne, čo je vždy riziko podobne zamotaných príbehov. Niektorým sa to podarilo zvládnuť interesantne... a iným nie. Povedal by som, že je to žiaľ i dnešný prípad, hoc jedným dychom treba dodať, že existujú oveľa slabšie batmanovky, takže táto si minimálne 3* nepochybne zaslúži. Ale moje očakávanie boli našponovanejšie. Necelistvý dojem okrem scenára umocňuje kresba, pod ktorou sú podpísaní rovno štyria páni (jeden dokonca s priezviskom Nolan!) a je to poznať.
Občanská válka, Temné noci – Metal, Tajné impérium, Nejtemnější noc, Tajná válka... To je len stručný prehľad megalomanských amerických eventových udalostí, ktoré sú také monumentálne a ktoré vychádzajú z takého geniálneho námetu (Čo by sa stalo, ak by sa superhrdinovia museli odmaskovať? Čo by sa stalo, ak by sa zistilo, že Captain America bol v skutočnosti celý čas spiacim agentom Hydry?), že nemajú šancu v jednom omnibuse uzavrieť všetko a preto v prvom rade nejeden raz pôsobia skôr dojmom, že sú tu na to, aby čiastočne uzavreli hlavný príbeh a čiastočne niektoré vedľajšie motívy naopak nechali otvorené, aby sa mohli dokončovať v sériách jednotlivých superhrdinov. Prípadne Bendis pracuje s vecami, ktoré boli vysvetlené inde a tak ich nevysvetľuje (takže tu má Captaina Americu, ktorý zomrel a teraz žije). Tajná invaze pracuje so skvelým nápadom: Skrullovia sú medzi nami, chcú nás ovládnuť a infiltrovali sa medzi ľudstvo. Zakročiť musia superhrdinovia. Pochopiteľne. Čo ak sa ale Skrullom medzičasom podarilo napodobniť aj niektorých z nich? Kto je kto? Kto hrá akú hru? A s kým? A prečo? Je Peter Parker Skrull a skutočný Peter je mŕtvy, alebo je to reálny Peter a Skrull je Maria Hillová? Bendis sa s tým hrá, takže slávne postavy môžu zomierať, keďže sa skôr, či neskôr ukáže, že to neboli oni, ale anonymní Skrullovia. Výtvarná stránka je správne megalomanská a kolosálna, plná farieb a nápadov, paradoxne ale viac zaujmú drobné osobné motívy (Jessica Jonesová šokovaná z toho, že jej uniesli dieťa, Tony Stark presviedčaný, že je Skrull, len si to z istého dôvodu nemôže pamätať atď.). Na Bendisove najlepšie veci (Amazing Spider-Man, Alias) sa Tajná invaze nechytá, ale určite je v rámci žánru nadštandardnou mainstreamovou udalosťou. Podľa mňa sú tieto obrovské udalosti skrátka príliš monumentálne a musia sa zaplatiť, takže scenáristom, aj keby chceli, nie je vedením spoločností umožnené detailne a psychologicky hodnoverne spracovať tému. Takže namiesto inteligentných, pokojných a „malých“ dialógových scén sa tvorcovia musia zamerať na gigantické akčné sekvencie s dinosaurami. Mňa by pritom viac zaujímalo, ako dané udalosti naštrbia vzťah verejnosti k zbožňovaným superhrdinom, alebo prečo Skrullovia namiesto superhrdinov neinfiltrovali svet najvyššej politiky (alebo infiltrovali a nebol čas ukázať to?). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-tajna-invaze-komiks
Finančný James Bond? Prečo nie. Myslel som, že ma to vôbec nebude baviť, ale belgický scenárista Stephen Desberg (Jack Wolfgang, Škorpion) ma príjemne prekvapil. Hoc slovo príjemne je zrejme nevhodne použité vzhľadom na temnú historickú zápletku. Nie je to síce zázrak za 4* a ústredný hrdina je taký nijaký, azda neviditeľný. Vlastne aj všetci ostatní. Zaujal ma však nápad so zápletkou točiacou sa okolo náckov a koncentračných táborov. Veľké rozmery a tvrdá väzba potešili. Nakreslené je to pekne, hoc pár detailov bolo divných (hrdina skáčuci zo strechy alebo záhadná milostná poloha, kedy spolu muž a žena majú sex a pritom vyzerajú akoby ich od seba delila metrová vzdialenosť). A občas je prítomný podozrivý strih majúci vplyv na (ne)zrozumiteľnosti deja (v kabínke záporák mieri na hrdinu, STRIH, hrdina mieri na záporáka). Každý komiks zásadne čítam dva razy a niekedy o tomto svojom rozhodnutí pochybujem. A niekedy nie. Tu nie. Druhé čítanie príbeh ukázalo v odlišnom svetle. Začal som si všímať detaily, ktoré som na prvý raz nepovažoval za dôležité, alebo ktoré ma dokonca až mierne iritovali. A začalo to do seba mrazivo zapadať. Netvrdím, že je to najlepší komiks na svete. To naozaj nie. Tie 4* mu s čistým svedomím nedokážem dať. Moja rodina za vojny podporovala partizánov a samozrejme sa objavil „pravý“ Slovák-kolaborant, ktorý ich udal náckom. Tí na statok mojich praprarodičov vtrhli a odvliekli ich na „zberné“ mesto v Senici. Odtiaľ ich mali previezť do koncentračného tábora a to bolo miesto, kde spiatočný lístok neexistoval. Našťastie nejaký čas trvalo, kým sa nazberal dostatočný počet „odvedencov“ a za ten čas vojna skončila. Zaujímavé je, že hlavný esesák, ktorý do života mojej rodiny vtrhol, prejavil paradoxne viac citu, ako slovenský udavač; keď videl môjho vtedy cca 3-ročného otca v náruči mamy (mojej babičky), naznačil im, aby sa pred ostatnými vojakmi rýchlo schovali, poslúchli ho a vďaka tomu náckovia odviedli „len“ niektorých členov mojej rodiny. Nechcem to tu emočne siliť, Hagenova pomsta o týchto veciach nie je, pojednáva však o istým spôsobom pozoruhodnom zločine, ktorý má korene práve v koncentračnom tábore. Fascinujúce, čo niektorí náckovia dokázali vymyslieť. Komiks som kúpil prostredníctvom pražského antikvariátu a je v ňom zabudnuté venovanie: „Patrikovi venuje táta k maturitě“. Tak ak si Patrik, ozvi sa mi.
Poburujúco dekadentné. Scenár ma až tak nebavil (ale aby som mu nekrivdil, bol skvele kontroverzný a pritom v rámci možností realistický a obsahujúci množstvo scén, ktoré nedokážete vypudiť z hlavy), ale... tá kresba! Theo odviedol kus práce. Toto už nie je „len“ komiks. Toto je výtvarné umenie. Neskutočné čosi. Výnimočnú kresbu (nezabúdajme na fantastické farby) podtrhuje ambiciózne, veľkolepé vydanie od Arga. Papež ukrutný proste vyzerá báječne: veľké rozmery, 24O strán, tvrdá väzba, lacetka, hrubý papier. Jodorowsky (Bouncer, Diosamante) nebral ohľady na nikoho a na nič. Robí si čo uzná za vhodné s dodatkom, že nech si o tom myslí každý čo chce, jemu je to fuk. Do titulnej úlohy obsadil krvilačného sodomitu.
S britskou komiksovou postavou Sudcom Dreddom som sa (ak nepočítam film so Stalloneom) prvý raz stretol prostredníctvom komiksového magazínu Komix Mix. V r. 1996 bratislavské vydavateľstvo Inprost vypustilo do sveta 5 dielov. Časopis vychádzal len v slovenčine. Kým obálky hýrili farbami, vnútrajšok bol čierno-biely (s výnimkou č. 1, ktoré bolo čierno-biele i na obálke). Okrem textových bonusov Komix Mix obsahoval anglické komiksy Letné kúzlo (chlapec cez prázdniny prichádza na vidiek k starým rodičom, nocou sa rozlieha odporné kvílenie, s ktorým prichádza krutá smrť), Flesh (cestovatelia v čase obchodujú s dinosaurím mäsom), alebo práve Dredd. Vydavateľstvo si zrejme myslelo, že prítomnosť drsného sudcu priláka davy čitateľov, keďže spomínaný film bol relatívne nedávno v kinách a tak Dredd trónil až na štyroch obálkach z piatich. Svet vzdialenej budúcnosti, megalomanské veľkomesto, zbrane, dizajn strojov, to všetko nebolo zlé. Vlastne to bolo miestami úchvatné. Po výtvarnej stránke (hoc ja by som uvítal farbu). Lenže, scenáristicky ma to nebavilo. Sem-tam sa vyskytol príbeh, ktorý ma zaujal, ale ani vtedy to nebola žiadna veľká výhra. Zápletky mi pripadali monotónne. Objavil sa zločin, následne na scénu napochodoval Dredd a uplatnil si svoju jedinečnú pozíciu policajta, sudcu a kata v jednej osobe. Po pár komiksoch to naozaj začne byť poriadne stereotypné a Dreddova neporaziteľnosť tomu nepomáha (v tomto smere sa podobá na rovnako nezabiteľného Conana, ten ma ale vždy bavil oveľa viac). Keď sa mi naskytla príležitosť dostať sa k omnibusu č. 2, neváhal som. Žiaľ, ozaj to nie je moja šálky kávy. Pozostáva z krátkych, ucelených príbehov, ktoré sa ani poriadne nerozbehnú a už končia. To je na jednej strane dobre, na druhej by som paradoxne možno uvítal, ak by Dredd vystupoval v dlhšom príbehu, pokojne cez celú knihu. Takto to bolo na môj vkus priveľmi skratkovité. Koncept sudcov geniálny, ale geniálny námet nestačí. Vzhľadom na béčkové zápletky neadekvátna ukecanosť. Asi som divný, ale na rozdiel od iných ma nejak do kolien nedostala ani všadeprítomná satira, čierny humor atď. Ale niektoré jemne hororovejšie ladené kapitoly (s pavúkmi alebo s „človekoRexom“) ma bavili. Zarazilo ma, že Sudcom Smrťou sa zrejme zjavne inšpirovali tvorcovia mladšieho komiksu Batman, který se směje.
České vydavateľstvo Barlow Comics malo veľké oči a plus-mínus chcelo vydať kompletnú sériu Durango, čo ostatne v úvodníku spomína sám šéfredaktor Petr Rada. V tej dobe to bolo 13 dielov; netuším, či odvtedy pribudli v zahraničí nové. V češtine to každopádne zapichli už po jednotke. Tá vyšla v r. 1999 a o rok neskôr sa Barlow Comics pobralo do komiksového neba. Prvá časť nie je zlá, ale skrátka príliš pripomína iné práce Belgičana Yvesa Swolfsa, či už Princa noci alebo Lonesome: je to drsné a miestami prekvapivo explicitné, ale zároveň konzervatívne a bez scenáristických (a iných) prekvapení (a bez charizmatickej ústrednej postavy). Zápletka o boji znepriatelených skupín, do ktorého sa následne zamotá hrdina + pár vedľajších postáv, ma nechala chladným, nestrhla ma. Rovnaká je kresba (tiež Swolfs): ťažko na nej nájsť vyložené mínusy, ale zároveň to nie je nič, z čoho by vám padla sánka. Ale snežná výprava znamenitá. A veľký formát a decentne vyvedené farby samozrejme potešili.
Po nadšení z jednotky pozitívne pocity v dvojke jemne opadli. Predstavia sa v nej nové postavy a dej sa pohne dopredu, ale skôr ležérnym tempom a miestami je to skrátka nuda. Němému hlasu 2 chýba spontánnosť a údernosť prvej časti, hoc predpokladám, že Jošitoku Oima musela spomaliť a prehĺbiť príbeh (+ pridať postavy), aby nás v budúcnosti mala čím prekvapiť. Na dvojke sa mi páčilo, že motív šikany vnímal s odstupom rokov, ale na štvrtú hviezdu to nemá.
Pifa do kapsy mi ako malému v 9O. rokoch kupovali rodičia, ak teda zostal rozpočet. Pamätám si dodnes, že ma sklamali bombastické farebné obálky vzbudzujúce dojem, že akonáhle rozkošný malý formát (robiaci česť podtitulu „do kapsy“) roztvoríte, vyhŕkne na vás zo strán smršť akcie. A ono tam boli „len“ čierno-biele humorné stripy. Takže každý, kto naivne čakal veľkolepé scenérie á la Duck Tales, Káčer Donald alebo Mickey Mouse, tomu zostali oči pre plač. Čo ale neznamená, že to bolo zlé. Len som mal vtedy úplne iné očakávania. Číslo 16 nesie podtitul Zvěrolékaři. Okrem samotných stripov obsahuje špeciality: zaujímavosti o zvieratách, vtipy, krížovky, či absurdné hádanky. Tie sú kuriózne do takej miery, že samé osebe predstavujú vtip resp. odpovede sú natoľko poetické, že by zahrialo pri srdci Riddlera z Batmana. Napr. kam by šiel vlk najradšej na prázdniny? Na oblohu. Prečo? Lebo je plná „baránkov“. Stripy sú fajn, niektoré rozkošné a originálne, ďalšie ma milo prekvapili za vlasy krásne pritiahnutými pointami (Dumbo, mamut), hoc občas sa opakujú (Pif a Herkules vynikajú jedinečnou vlastnosťou nachádzať sa meter od hľadaného tvora a nevidieť ho). Iné sú sympaticky vypointované (príšere Nessie z Loch Ness je diagnostikované dlhodobá nádcha, pretože trávi drvivú väčšinu času pod vodnou hladinou resp. málo sa objavuje nad ňou). Ono je to prekvapivo fajn, ale na legendárne stripy Calvin a Hobbes alebo Peanuts sa to nechytá.
Najskôr ste nadšení. Dostane sa k vám Zrozen k zabíjení, ktorý zo série Batman and Robin obsahuje zošity č. 1 – 8. Následne pokračujete Perlou (9 – 14 + „nulka“). A potom sa dostanete k Rekviem za Damiana... ktoré obsahuje zošity 18 – 23. Počkať... čože??? Nuž, je to tak, zošity 15 – 17 sa na prvý pohľad záhadne vyparili. V skutočnosti vyšli v Legenda o Batmanovi #023: Smrt rodiny, kniha druhá. Vivat chaos a neprehľadnosť. Možno raz u nás vyjdú, možno nie a možno príde kúzelník. Ťažko povedať. Ako naznačuje názov (a explicitne avizuje anotácia na zadnej strane obálky), Rekviem za Damiana pojednáva o tom, čo sa dialo po smrti Damiana Waynea. Presne tak, ďalší Robin v čudu, to si z nás (a z Batmana) robia srandu? Je tu teda jedna „drobnosť“ danú smrť sme nevideli, keďže u nás nevyšla. Je to absurdná situácia, ale zas ja som zocelený (filmovou) sériou Harry Potter, v ktorej posledných dvoch dieloch mimo záber zomrelo viacero kľúčových postáv. Komiks uvádza kapitola, v ktorej je všetko, hoc je nemá. Osvedčený, hoci nie geniálny batmanovský scenárista Peter J. Tomasi do toho šliapol fakt zostra, pochmúrne a depresívne. Podarilo sa mu vystihnúť situáciu, keď nám nečakane umrie niekto blízky a my na každom kroku nachádzame jeho veci, ktoré už nikdy viac nepoužije, automaticky hľadíme na miesta, na ktorých sa zvykol najčastejšie zdržiavať, ale už sú prázdne a svet divným spôsobom stíchne, lebo nás na tomto svete nechal samých a nám dlho trvá, kým (ak vôbec) sa s tým zmierime a nájdeme si nové miesto pod slnkom. Ak by sa v tomto duchu niesol celý komiks, dám minimálne 4*. Lenže, nenesie. Alebo ak by sa niesol v duchu, že je Batman absolútne vymknutý spod kontroly, vybíjajúc si zlosť a frustráciu na zločincoch. Ani o tomto však (česť výnimkám) Rekviem za Damiana nie je. Navyše je tu ten problém, že všetci vieme, že Damianova smrť bol dočasný stav (došlo k nej v r. 2013 a už o dva roky veselo hopsal vedľa svojho otca). Batmanov svet vo všeobecnosti nie je svet, v ktorom by mŕtvi zostali mŕtvymi, čím sa žiaľ odlišuje od nášho skutočného sveta. Sám Batman si ostatne odmieta priznať, že jeho syn je mŕtvy a v celej knihe nerobí nič iné, než sa ho pokúša oživiť. Čo je zaujímavé, lebo keď koncom 80. rokov v Smrti v rodině zomrel Robin Jason Todd, tak bral tento stav ako nevyhnutný. Aj na tom je vidno, ako sa komiks ako médium postupne, naprieč desaťročiami, vyvíjal. Či dobrým alebo zlým smerom, o tom rozhodne budúcnosť. Snáď jediní, kto u netopiera reálne zomreli, boli jeho rodičia. Tomasi v priebehu knihy upúšťa od tragédie a dáva nám nádej, že so situáciou sa dá niečo robiť. Začína na seba vŕšiť akčné sekvencie, ktoré oslabujú tiesnivú počiatočnú atmosféru. Nezachráni to ani fakt, že netopier sa pod Tomasiho taktovkou vracia k svojim obľúbeným cestovateľským zážitkom (tentokrát si to odnesie Grónsko). Vinou toho, že kresličsky sa na komikse okrem tradičného Patricka Gleasona podieľal i Brazílčan Cliff Richards (Sebevražedný oddíl), je kniha miestami vizuálne nevyrovnaná. Niektoré pasáže fantastické (psychicky zničený Batman ponuro skôr visiaci, než sediaci na lampe pouličného osvetlenia), ďalšie mi však pripadali jednoduchšie, akoby tínedžerské. Ale dalo sa to prežiť a za frankenstenovsky pozošívanú dvojstranu dole klobúk. Tomasi mimochodom do obehu neuvádza nikoho menšieho, než Carrey Kelleyovú. Koho? Táto postava (v preklade od CREW však vtedy Carrie Kelleyová) vystupovala v kultovke Franka Millera Návrat Temného rytíře ako „Robin“. Aj to dokazuje, že niektorí dnešní batmanovskí scenáristi sa azda už až príliš rochnia v minulosti a vyťahujú z nej aspekty, motívy, nápady a postavy, ktoré sú dávno zabudnuté a spomenú si na ne ozaj vari už len extrémni fanúšikovia. Je to dobre? Je to zle? Existuje na to jednoduchá odpoveď?
Mnohí si myslia, že belgického scenáristu Jeana Dufauxa našej ctenej komiksovej základni predstavil až Josef Vybíral peckami Conquistador, Sága Valty, Barakuda a Murena, ale v skutočnosti k blízkemu stretnutiu s českým trhom došlo už v r. 2002, keď Dufauxovi v BB/art vyšli dva diely z mystickej série Niklos Koda. Dvojku, Bůh šakalů, môžu teoreticky čítať aj ľudia, ktorým prvá časť ušla. Som ten prípad a vcelku rýchlo som sa chytil. V Paríži mystický detektív (trochu na spôsob Johna Constantinea?) rieši nadprirodzené prípady. Veľa tomu dáva nepredvídateľný scenár, v ktorom Dufaux ťaží z originálneho Kodovho univerza. Pôsobilo na mňa v dobrom zmysle slova zvláštnym dojmom. Ulicami veľkomesta sa premávajú neviditeľné (?) nosorožce, v hotelových chodbách vije svorka šakalov, steny sú pokreslené tajuplnými okultnými symbolmi, v aktovkách sa ukrývajú klbká hadov... ako to tak po sebe teraz čítam, ono je to vlastne dosť ZOOkomiks. Malým deťom by som to síce čítať nedával (postavy majú sex, občas ich nechutne zrazí auto), ale zas nie je to ani žiadny sexuálno-gore masaker. Naopak, atmosféra je príjemne pomalá, starosvetská, ako keby konzervatívna. Svoje robí pútavé európske prostredie a skvelá kresba Belgičana Oliviera Grensona. Naopak, zápletka ma nejak extra nestrhla a ani nebavila. Pevná väzba a veľké rozmery potešia (ako ostatne vždy). Vydavateľstvo však Koda podľa všetkého nepotešil; v origináli existuje veľa dielov, ale v BB/art to zasekli už po dvojke. Samotný Koda je divný patrón, čosi medzi Bondom, ktorý vypil priveľa Martini a už chce abstinovať, ale neustále ho ktosi pozýva na jeden do baru a vyslúžilým, pomaly ale isto starnúcim a patrične unaveným pornohercom, ktorý má najveľkolepejšie obdobie dávno za sebou, uvedomuje si to, už ho to nebaví a radšej by ráno zašiel do kaviarničky na kávu a prečítal si pri tom čerstvé noviny, no neustále mu pod nohy skáču nové ženy a vyžadujú oplodniť. Za mňa lepšie, ako divná jednotka, tu sa každopádne naša cesta s Niklosom skončila a v nasledujúcich desaťročiach sa k nemu už žiadny český vydavateľ nevrátil.
Batman: Perla obsahuje zošity zo série Batman and Robin 9 – 14 a ako bonus aj č. 0. Takže síce nadväzuje na Batman: Zrozen k zabíjení (zošity 1 - 8), ale ono je to vlastne jedno, keďže príbeh s Niktom, snažiacim sa dostať Damiana na svoju temnú stranu, bol zakončený práve tam a v Perle štartuje nový. A nie jeden. Každý z nich je uzatvorený, takže kým Zrozen k zabíjení môžeme vnímať ako román, Perla je zbierka poviedok. Ako to už chodí, niektoré sú lepšie, niektoré slabšie. Dobrou správou je, že ani najhoršia nepadá pod slušný priemer. Zlou, že ani najlepšia si 4* nezaslúži. Najlepšími ingredienciami sú báječne nepredvídateľný a divoký Robin v podaní 10-ročného bastarda Damiana Waynea a jeho drsná interakcia tentokrát nie ani tak s otcom (hoc i s ním je to kaša), ale s „bratmi“. Bývalí Robinovia Jason Todd, Tim Drake a Dick Grayson dostávajú od tohto satana riadnu sódu. Samozrejme ale všetci štyria kopú za rovnaký tím, takže v odľahčenej rovine. Damian sa hodí do príbehov, ktoré sú temné a pritom zábavné. Vie odľahčiť situáciu bez toho, aby to malo negatívny vplyv na ponurú atmosféru. Ale tentoraz je to naozaj už až príliš kontrastné: rozkošný zmrd snažiaci sa stoj čo stoj dokázať ex-Robinom, že je historicky najlepším nositeľom tohto titulu, oproti tomu magor, ktorý po nociach v lesoch dekapituje mladé zamilované páry, do toho bábätko kúpuce sa v ľudskej krvi a drsňák Red Hood nežne sa zvítavajúci so svojím domom. Tak neviem, mám sa smiať alebo byť primrazený? Proste to nejde dokopy. Scenár nedokáže strhnúť napriek tomu, že scenárista Peter J. Tomasi (robil už Zrozeného na zabíjení) siahol po mojom obľúbenom Sovom tribunáli. V jeho podaní však storočia utajovaný gothamský spolok nemá ani zďaleka také grády, ako kedysi u Scotta Snydera (Soví tribunál, Soví město). Super je kresba od Patricka Gleasona (Rekviem za Damiana), Andyho Clarkea (Batman vs. Robin), Lee Garbetta (Návrat Brucea Waynea) a Tomása Giorelloa (Conan 8: Černý kolos). Niektoré panely slabšie resp. priemernejšie, iné nám to ale svojou monumentálnosťou vynahradia (zatmenie Slnka). Páčilo sa mi postupné zbližovanie s nemeckou dogou menom Titus a ako scenárista raz za čas príjemne prekvapí (časť deja sa odohráva za bieleho dňa, čo naozaj nie je prostredie typické pre nášho milovaného ušatca). Každopádne, bez toho, aby to bolo myslené ako kritika, aj práve takéto komiksy sú dôvod, prečo sa niektorí komiksovému médiu vo všeobecnosti vyhýbajú. Miestami je ťažké pochopiť, čo spolu s čím a prečo súvisí a čo nie. Napr. to, čo v sérii predvádza Tomasi, nadväzuje nielen na Granta Morrisona, ale i spomínaného Snydera. Ak ich prácu nepoznáte, ťažko si Perlu užijete. Samozrejme sa ide ešte hlbšie do minulosti, takže kto nevie, čo urobil páčidlom Joker Jasonovi Toddovi, pár detailov v Perle nepochopí. Okrem toho sa v Perle nachádza napr. pasáž odohrávajúca sa počas udalosti tzv. Soví město (od Snydera), keď Gotham zamorili desiatky Pařátov a Batman pri tom temer zahynul biednou smrťou. Jeden z nich sa zatúlal i do lesov za mestom a práve situáciu s ním rieši radikálny Robin (táto kapitola by pokojne vystačila na samostatnú knihu, Damian ako ochraniteľský „terminátor“ je naozaj výborný nápad). Problémová „postupnosť“ vydávania je vidno i na tom, že sa uprostred deja dozvieme, že Damianova matka na synovu hlavu vypísala obrovské odmenu. Prečo? Začo? Načo? Čo z toho vyplýva? Ako sa to skončí? To si možno prečítate inde, tu ale určite nie.
Damiana Waynea som si obľúbil na prvú dobrú. Jeho sila drieme v tom, že väčšina scenáristov, ktorá ho písala, nestratila zo zreteľa jeho temnú stranu. Zachovala teda konzistentnosť postavy (čo nie vždy býva samozrejmosť). Je to vtipná, rozkošná potvora, ale raz za čas presvitne jej absolútna nepredvídateľnosť, krvilačnosť, nebojím sa povedať psychopatia. Byť na mieste jeho otca, tak sa na noc v spálni svojej vily pre istotu zamykám, lebo raz ráno by som sa nemusel prebudiť. A práve s tým, že Damian začína chápať následky svojich neuvážených činov, pekne pracuje Zrozen k zabíjení. Som vďačný za každý komiks s týmto adolescentným satanom. O to viac ma mrzí, že v tom vládne taký chaos. Paradoxne, čím viac príbehov s Damianom som prečítal, tým sa viac strácam v tom, čo spolu súvisí viac, čo menej a čo de facto nijako, „iba“ to náhodou tiež obsahuje malého čerta. Je to hrozne rozhádzané. Niečo vyšlo v takej sérii, niečo v onakej edícii a niečo pre istotu nevyšlo v češtine vôbec. Niečo písal Morrison, niečo Snyder, dačo Tomasi. Ak by to niekto chcel skompletizovať, zrejme by sa nezaobišiel bez trojdňového prenajatia služieb profesionálnej detektívnej agentúry. Scenárista Peter J. Tomasi je v téme ako doma a hoci ho neevidujem vo svojom osobnom rebríčku najzásadnejších Batmanových autorov, vždy, keď ho vidím napísaného v kolónke scenár, viem, že môžem očakávať solídnu, hoc neobjavnú záležitosť (diela zo série Batman Detective Comics Mytologie, Gordon ve válce alebo Krev hrdinů). Inak tomu nie je ani tentokrát. Tomasi predvádza slušnú žánrovú jazdu, ktorá je sympaticky komorná. Nezaobíde sa bez akčných sekvencií, ale práve vďaka obmedzeniu v počte postáv sú prehľadné a príjemné, keďže sa bojuje o dušu malého chlapca. To je uveriteľná poloha, ktorá je čitateľovi principiálne blízka. Práve vďaka „osobnému“ motívu budí rešpekt aj inak nudný a necharizmatický záporák Nikto. Lež má tú chybu, že hoci usiluje o dušu Batmanovho syna, nie je to napriek snahe dostatočne psychologicky prepracované. Z potenciálne pozoruhodného záporáka sa tak rýchlo stáva béčko. Tomasi zostal stáť uprostred cesty. Našťastie, nestratil pri tom zo zreteľa postavy. Dokáže si udržať zdravý nadhľad („moment prekvapenia“) a nenápadne odkazuje na veci z Batmanovho kánonu (Millerova budova, Damian alias nový Robin mlátiaci Jokera páčidlom). Super je flashback venovaný Bruceovmu výcviku v dobách, keď ešte nebol Batmanom. Tejto pozoruhodnej etape jeho života sa venuje žalostne málo komiksov. O to viac si vážim Nolanov trhák Batman začína, kde sa ukázalo, že ísť na to realisticky, bolo fakt geniálne strategicko-dramaturgické rozhodnutie. Kresba Patricka Gleasona (Hawkman: Nekonečný let, Batman 11: Pád a padlí) Tomasimu ide na ruku: nie je objavná, ani blbá. Mne sa vcelku páčila (s výnimkou otrasného batmobilu), no treba dodať, že kým niektoré zábery sú fantastické, iné pôsobia dojmom, že nebolo dosť času a tak Gleason len „dačo“ narýchlo nakreslil, aby to tam technicky bolo prítomné a viac sa s tým nekašľal. Najlepší dojem zanechá neprekvapivo práve vzťah Batman/Damian. Medzi pánmi to patrične iskrí, ale je nám jasné, že to nie je o nenávisti, ale skôr o tom, že sú veľmi rozdielmi a že ak obaja začnú byť viac ľuďmi a menej monštrami, majú nádej. Lepidlo predstavuje starý dobrý Alfréd, ktorý si musí nejeden raz zahryznúť do jazyka, prípadne krotiť nielen 10-ročného diabla Damiana, ale tiež Brucea, ktorý by vo svojom veku už mal mať dostatok rozumu, lež 24/7 boj s komiksovými magormi sa podpísal na jeho psychike a vnímaní sveta.
"Život je krátkej." Zrejme najlepší želvácky nindža komiks... ale nejaký ohromný scenáristický triumf to napriek tomu nie je. Naopak, mne to po stránke príbehu pripadalo predvídateľné, neoriginálne a plné klišé. Dole klobúk za myšlienku, z ktorej zápletka vychádza... a ktorú vskutku "rafinovane" vydavateľstvo vyspoilerovalo rovno na obálke. Neviem, či je to dobre, zle alebo to tak malo byť. Ostatne to, že je situácia taká, aká je, nie je žiadny šokujúci finálny twist, ale je to vcelku jasné už krátko po začiatku. No zas treba dodať, že ak si niekto popredu neprečíta anotáciu, daný zvrat ho dostane do kolien, keďže korytnačky sú na scéne prítomné od začiatku a tým pádom mu ani len nenapadne, že je pravda taká, aká je. Byť na strane vydavateľa, asi by som anotáciu poňal inak. Neuchvátila ma ani vízia New Yorku 16 rokov po tom, čo obľúbené nindža obojživelníky padli a svet spolu s nimi. Zmenil sa a pohol, ale rozhodne nie k lepšiemu. No taký je život. To bolo skvelé. Naopak, sledovať zas a znova ďalšie (koľké už v poradí?) sci-fi veľkomesto s lietajúcimi autami, nevraviac o terminátorovskom hnutí odporu vedeným odvážnou, neprispôsobivou dievčinou, na to som jednak po štyridsiatke predsa len už starý a jednak to de facto neodpovedá zámeru tvorcov poňať korytnačie rozprávanie dospelo. Viac by som ocenil, ak by sa z toho stal drsný a realistický noir umiestnený do štandardného mesta súčasnosti. Mnohí to asi budú prirovnávať k Starému dobrému Loganovi, ale ja by som to dal do súvisu radšej so Spider-Manom: Padlém měste. Je to smutné, melancholické, nostalgické a tragické a to, že sa dané postavy objavujú v takých polohách, v akých sa objavujú, paradoxne na smútku pridá ešte viac, ako keby sa neobjavovali vôbec. Mnohí starí známi sú dávno mŕtvi a toto nie je typ komiksu, v ktorom by zázračne vstávali z mŕtvych vďaka Lazarovej studni. Žiaľ, tvorcovia pred atmosférou zmaru a skepsy nakoniec uprednostnili akciu, s ktorou zo začiatku v rámci možností šetria, čo je super, ale čím bližšie sa nachádzame k finále, tým je jej viac a viac. Ako to už chodí, plné hrste akčných orgií sú v konečnom efekte rušivé, monotónne a svojou nekonečnosťou zdĺhavé. Samotná koncovka je pekná, hoc sa tvorcovia neubránili vcelku lacnému spôsobu, ako si nechať pootvorené zadné vrátka. S kresbou je to ako na hojdačke: niektoré zábery, panely a okienka úchvatné a fascinujúce. Iné naopak ako keby až jemne odfláknuté, detské. Veľký formát s pevnou väzbou, desiatkami strán bonusov a lacetkou tomu pristane. Nanešťastie bonusy pozostávajú najmä z obálok, hoc treba dodať, že sú prekrásne a v takomto formáte vyrážajú dych. Nájdete tu našťastie tiež pár zaujímavých textových materiálov, ako je šťavnaté a dojemné úvodné slovo režiséra Roberta Rodrigueza (!) a záverečné dodatky jedného zo scenáristov a zároveň duchovného tvorcu korytnačiek Kevina Eastmana (jeho parťák v zbrani Peter Laird sa na Poslednom róninovi podieľal len ako spoluautor námetu a s Eastmanom myšlienku scenáristicky rozpracoval Tom Waltz). Sumárum: geniálna zápletka, priemerný scenár a podmanivý vzhľad.
Nádherný komiks. Začíname v r. 1763 v Pensylvánii a končíme v Novom Mexiku 1938. Scenáristom je (u nás doteraz nevydávaný) Tiburce Oger. Priamo v komikse sa síce uvádza, že scenár napísal „v spolupráci“ s Hervém Richezom, to ale pravdupovediac netuším, čo znamená. Avšak neznie mi to ako spoluscenárista. O nakreslenie sa postarali výnimoční francúzski ilustrátori, ktorý nám sprostredkovali históriu Divokého Západu ako píše Norri „jakože hodně rychle“. Ale nevadí to, možno skôr naopak, je lepšie, ak je príbeh krátky a úderný, než dlhý a nudný. Je to silné, miestami smutné, akoby bez nádeje a tragické a nespravodlivé voči statočným a milujúcim ľuďom... ale taký je život a také bolo aj drsné osídľovanie rozľahlých amerických plání. Počas tohto aktu sa zrodilo toľko tráum, že sa z niektorých americká spoločnosť stopercentne nevylízala v podstate dodnes. Menia sa mestá i miesta, samozrejme roky a postavy, či už dobré, zlé alebo tie medzi tým (to je asi najrealistickejšie). Jediné, čo zostáva, je krásna, ale drsná príroda a zlaté hodinky: nemý, ale paradoxne o to „zhovorčivejší“ sprievodca. Mimochodom, tento koncept mi pripomenul film Krvavé husle z r. 1998, tak snáď majú tvorcovia čisté svedomie. Pozornému čitateľovi neujde fakt, že jednotlivé príbehy na seba nadväzujú. V „poviedke“ Conestoga sledujeme výpravu putujúcu cez nebezpečné územie v sprievode dvoch mužov, pričom jeden z nich je dospelá verzia vedľajšej postavy z predchádzajúceho príbehu. V Conestoge vystupuje žena, ktorá na konci povie, že v budúcnosti bude mať viacerých synov. No a jeden z nich, ešte ako dieťa, vystupuje v nasledujúcom Střete u Pyramídového jezera. Josef Vybíral ponúkol tvrdú väzbu, tradične kvalitný papier a pár fajn bonusov v čele s úvodným Ogerovým slovom a párstranovou galériou. Z takých prekrásnych ilustrácií je skutočne náročné vybrať favorita, ale ja mám dlhodobo slabosť pre „vyblednutý“, akoby v jemnej hmle sa pohybujúci štýl Patricka Prugnea (Děti z Montmartru). Ostatní páni majú na konte vizuálne pecky Hrobař, Asgard, Čertův rypák/Tulipánek, Conan z Cimmerie alebo Až do posledního, takže výtvarná stránka sa komentuje sama. Súhlasím (opäť raz) s Norrim, že nie je OK uvádzať Mariniho medzi autormi, keď nenakreslil žiadny z príbehov. Keď už, explicitne sa malo uviesť, že je iba autorom obálok. Okrem toho je na zadnej strane obálky uvedené „17 slavných autorů komiksových westernů mapuje historii dobývaní amerického Západu“. Mne z toho logicky vyplýva, že je reč o ilustrátoroch. Tých je v skutočnosti „len“ 15. Vydavateľ však medzi nimi uvádza aj Mariniho (ktorý opakujem nekreslil žiadny príbeh) a dokonca scenáristu Ogera, v zozname mien však naopak chýba Hervé Richez, čo ešte viac vyvoláva otázky, kto vlastne písal scenár. Sú to detaily, ale diabol sa ukrýva práve v nich.
Pred pár dňami som dočítal komiks Ostrov pokladov, ktorý vyšiel v češtine v Garamonde v r. 2007, takže som mohol porovnávať. Pravdupovediac, je to na podobnej úrovni. Tento kúsok (ktorý o tri roky neskôr vydala Grada) mi ale pripadal predsa len o kormidlo zábavnejší, ako hore spomínaná komiksová adaptácia slávneho Stevensonovho románu o hľadaní legendárneho pokladu. Ale zázrak to veru nebol. Čo sa kresby týka, páčila sa mi viac, keďže spomínaná verzia bola mimoriadne statická, až pripomínala skôr ilustrovaný román, než bežný komiks a práve za to som jej dal iba 2*. Ilustrátor Richard Kolhlrus (Don Quijote I) si predsa len tú tretiu hviezdu s oškretým pravobokom zaslúži, je oveľa dynamickejší, akčnejší, viac v pohybe. To je síce super... ale nestačí to. Oceňujem realistické detaily (pokazený chrup námorníkov, špina za polámanými nechtami, záplaty na plášťoch), ale inak po vizuálnej stránke žiadna sláva. Taký fajn, pekný priemer, ktorý osloví asi skôr mladšieho čitateľa. Opätovne (po knihe a prvom komikse) ma zarazil Dlhý John Silver, ktorý je bezcharakterný klamár, zákerný manipulátor a chladnokrvný vrah a pritom je poňatý pomaly ako kladný hrdina a sympaťák, ktorému všetci krivdia. Kým ilustrátor svoj súboj ako-tak vyhral, scenárista Andrew Harrar zlyhal. Rušili ma divné skoky v deji, ktoré ustavične používa. Dôležité okamihy nevidíme, len sme dodatočne informovaní o tom, že sa odohrali. Akoby to nestačilo, hapruje logika. Dobrí premôžu na lodi zlých a síce ich pripravia o pušky, ale následne nasadnú do člna, pirátov zjavne nechajú voľne pohybovať sa po palube (wtf?) a tí na nich tým pádom „prekvapivo“ začnú páliť z dela. Na prízemí hostinca prebieha drsný šermiarsky súboj, ale mama s doktorom na poschodí nič nepočujú. Bill Bones so svojimi súkromnými vecami odchádza z hostinca a z textu vyplýva, že sa už nikdy nevráti, ale nakoniec sa ukáže, že sa len išiel prejsť. V inej chvíli naši statoční hrdinovia prídu o chlapa. Kapitán drsne, ale pragmaticky skonštatuje, že je to tak možno lepšie, lebo ušetria zásoby jedla. O stranu ďalej sa k nim nečakane pridá iná kladná, dovtedy nezvestná osoba a kapitán zrazu nedostatok jedla nerieši a úprimne je nadšený, že je ich o jedného viac.
Jednotka síce bola za 4*, ale s prižmúrenými očami. Pravdupovediac, obával som sa, že s dvojkou to bude horšie. Preto ma príjemne prekvapilo, že sa vydala menej očakávanou cestou. Jasné, drastickou akciou nešetrí ani tentokrát, ale predsa len sa ponára viac do hĺbky mystéria, univerza a charizmy ústredného antagonistu. Až teraz mi to pripadá ako niečo, do čoho kúsok zo samého seba vložil TEN Keanu Reeves. Vnára sa do sveta filozofie, zamýšľa sa nad svojím prekliatím (alebo je to skôr dar?). Žije ukrutne dlho, lež nemôže umrieť. A tak iba sleduje, ako všetci okolo neho umierajú. Samozrejme, toto bolo už v Higlanderovi, ale jednak komiks si môže dovoliť viac, ako 111-minútový film a jednak v kombinácii s dynamickou, explicitnou akciou to vyzerá inak, sviežo. Ako sa asi cíti človek, okolo ktorého utekajú dejiny ako splašené kone a on s tým nič nedokáže urobiť, len sa mlčky prizerať? Ako sa cíti človek, ktorý nemôže umrieť, ale tí, ktorí okolo neho umrú, dovtedy milujú, nenávidia a rozmnožujú sa? Jasné, premýšľať nad zmyslom života ja myšlienka stará ako ľudstvo samo, ale keď to robí Keanu Reeves, máte tendenciu veriť tomu, lebo viete, že to myslí úprimne. Týmto si pootvoril veľmi pekné (a šikovné) zadné vrátka pre prípad, že sa raz rozhodne skončiť s Johnom Wickom. Čo sa bonusov týka, mám ich v komiksoch rád (kto nie), ale nie som si istý, či nie je kontraproduktívne narvať sem temer 30-stranovú galériu obálok.
Vím jaké to je, když není na vybranou. Pod nevábnou (až infantilnou) obálkou sa ukrýva nedocenená perla, ktorú je v mori konkurencie ľahké prehliadnuť. To by ste ale urobili chybu. Scenárista Jeph Loeb a ilustrátor Tim Sale sú známe firmy. V druhej polovici 9O. rokov stvorili kultové batmanovky Dlouhý Halloween a sequel Temné vítězství. Avšak ich skutočným debutom v Gothame sa stal práve Blouznivý rytíř. Či skôr príbehy, ktoré u nás vychádzajú pod týmto súhrnným názvom. Žiadny Blouznivý rytíř totiž neexistuje; pod týmto názvom nájdete trojicu príbehov, ktoré v USA vyšli v rokoch 1993 - 1995 v sérii Legends of the Dark Knight. Odohrávajú sa počas Halloweenu a ukazujú Batmana ako unaveného, nevyspatého, nedokonalého superhrdinu. Ale inak nemajú nič spoločné. Vidím, cítim a počujem vaše sklamanie. Nezúfajte, občania! Je to skvelá, pochmúrna jazda. Iste, Dlouhý Halloween a Temné vítězství fungovali lepšie, keďže sme mali dočinenia s celistvými detektívnymi prípadmi so všetkým, čo k tomu patrí a to vrátane klimaxu. To sa v poviedkovom formáte asi nedá stopercentne dosiahnuť. Toto nie je román, ale zbierka poviedok. Niekedy je však poviedka lepšia, než román. OK, uznávam: to nie je tento prípad. No i tak si určite príde na svoje každý, kto má rád prácu nezameniteľnej dvojice Loeb/Sale. Zaujímavé na Saleovej kresbe je, že počas tohto komiksu tak rýchlo strieda diametrálne odlišné štýly, prístupy a technologické (a iné) postupy, že to vyzerá ako dielo viacerých ilustrátorov. Jeho práca je úchvatná, na mnohé zábery sa nebudete môcť vynadívať (scéna z bludiska, Joker pri kozube alebo úchvatný epický moment, kde Batman hliadkuje v noci na výškovej budove a nad ním temnú oblohu bičujú blesky). Super je, že máme dočinenia s realistickými príbehmi z počiatkov kariéry Temného rytiera, čo je moja obľúbená batmanovská poloha. Skvelú situáciu v mojich očiach mierne zhadzuje fakt, že postavy v čele s naším zbožňovaným ušatým netopierom sa nachádza raz pod vplyvom drog a halucinogénnych plynov, potom sa stanú obeťou zákernej nočnej mory, prípadne sedatív. Tým pádom je možné všetko, vinou čoho síce teoreticky rieši v realite ukotvené prípady, lež dejú sa počas toho bizarné veci, čo je práveže v ostrom rozpore s realistickým prístupom. Výsledkom je divný, ale stále atmosférický a v rámci DC možností drsný mačkopes. Mňa osobne to jemne sklamalo, ale napriek tomu sa mi výsledok páčil. Hoc uznávam, že posledná poviedka (na motívy Vianočnej koledy od Dickensa) je vážne značne jednoduchá. Ono to proste musíme brať tak, ako to je: bez prehnaných očakávaní. Je to proste niečo, na čom si páni odskúšali terén a keď obstáli, vrhli sa na spomínané epické detektívky z Batmanovho kánonu. Ale už ten pokus je mierne nadštandardný a s prižmúreným okom si zaslúži štvrtú hviezdu. Oceňujem stávku na menej okukaných protivníkov (Mad Hatter, Scarecrow). Loeb je na niekoľkých miestach prekvapivo zásadný, žiaľ vezme to z rýchlika, iba to naznačí a viac to nerozvádza, čo je škoda (prekvapivá prítomnosť doktorky alebo naznačenie, že malý Bruce možno čiastočne mohol za lúpežné prepadnutie svojich rodičov).
Kuriozita. A kuriozity málokedy bývajú kvalitné. Pointa ich zábavnosti sa ukrýva práve v kurióznosti. Poklad na Stříbrném jezeře nie je komiksová adaptácia Mayovej knihy a už tobôž nie filmu z r. 1962. Scenárista Vlastimil Peška a ilustrátori Libor Balák a Jitka Bednářová-Smíšková (ktorá na rozdiel od oboch pánov záhadne nie je uvedená na obale) sa podujali na šialenú úlohu: do podoby komiksu previesť záznam divadelného (?) crazy predstavenia, ktoré vzniklo a teraz neviem, či na základe filmu alebo knihy (keďže kniha a film sa od seba po dejovej stránke dosť podstatne líšia), každopádne sú v ňom Indiáni aj kovboji, samozrejme Divoký Západ a legendárny poklad pri vodopáde. Inkriminované predstavenie pochádza z reálne existujúceho westernového mestečka Wild West City Boskovice. Komiks vydalo práve ono, komplet vo svojej vlastnej réžii ako svoju prvú a ak sa nemýlim, tak zároveň poslednú publikáciu. Okrem komiksu a reklamného materiálu (zľavové kupóny, ktoré sú však dve desaťročia od vydania „asi“ neplatné), obsahuje mapku daného mestečka a to rovno dva razy (na začiatku, aj na konci), aby sa aj problematiky neznalý čitateľ dozvedel, že mestečko má svoj vlastný saloon, ubytovanie, predajňu spomienkových predmetov, šibenicu, arénu, javisko, vodopád s jaskyňou atď. Komiks pochádza z r. 2003, kedy k nám doliehali dozvuky slávnych filmových mayoviek, takže som sa nečudoval, že to vtedy vzniklo. Čudoval som sa, keď som zistil, že špecifické boskovické mestečko stále funguje. Ich divadelnú hru som nevidel, ale súdiac z komiksu je to za vlasy pritiahnutá, divným humorom prešpikovaná poloparódia. Vystupuje v nej ruská sirota Voloďa Ivanovič Westernov a v jednej scéne chlapec odhryzne kryse hlavu a zje ju. WTF dej sa fakt nedá brať vážne. Je zjavné, že sa musel odohrávať (na rozdiel od filmu, o knihe nehovoriac) na obmedzenom priestore a navyše nedisponoval gigantickým rozpočtom, takže bolo nutné improvizovať a voliť zvláštne strategické rozhodnutia. Na prvý pohľad to nevyzerá zle (obálka, tvrdá väzba). A Balák je legenda. Zbožňujem jeho príspevky z Arény: Smrt cestovatele Ibarrety a temer hororového Giganta. Hoc treba dodať, že Poklad na Stříbrném jezeře je vizuálne niekde úplne inde. Je to ako porovnávať Vyháňača diabla s Deuce Bigalowom: Európskym gigolom. Scenár je žiaľ priveľmi bizarný a absurdný, až to ruší. Ono je to vlastne skôr propagačný materiál, ktorý vás má prilákať na výlet 40 km od Brna. Divné verbálne (ne)vtipy („Indián Malý Medvěd kope velkou jámu.“; „Umýte vy pitomci říct něco jinýho než jasně šéfe?“ – „Jasně šéfe.“) a podobné koniny ukazujú (a dokazujú), že toto fakt nie je náročná vec, ale iba adaptácia divadelnej hry, kde sa očakáva smiech a spolupráca publika, v ktorom nikto nechce riešiť Shakespearea a myšlienky o živote (a smrti), ale iba sa zasmiať na nenáročných krčmových vtipoch, užiť si slnečnú sobotu, decká sa povozia na koňoch a vyblbnú a večer pôjdu skoro spať a konečne dajú svätý pokoj, mamy si dajú kávu a zákusok na nervy a otcovia rezignovane pivko, dve, tri, štyri. V scenári sa snáď ani nie je možné orientovať. Čítal som to dva razy a na druhý raz som bol snáď ešte viac mimo, ako počas premiéry, takže nie, hoc istá zvrhlá časť môjho Ja uvažovala nad možnosťou ohodnotiť to až troma hviezdami, tak som nad tým prestal uvažovať rovnako rýchlo, ako som začal. Ono sú to skôr navzájom neveľmi súvislo prepojené skeče (vrátane speváckych vystúpení). Na rozdiel od mnohých iných z vás, ktorých názory tu čítam, však k tomuto divnému kúsku necítim nič vyložene negatívne. Je to skrátka „len“ neškodná blbinka.
Tak a je koniec. Pri poslednom Bondovom dobrodružstve došlo v Dynamite Entertainment k rozhodnutiu vymeniť tvorivý tím a tak technokratického scenáristu Warrena Ellisa nahradil Andy Diggle (Green Arrow: Rok jedna), ilustrátora Jasona Mastersa Luca Casalanguida (u nás zatiaľ úplne neznámy) a farbiara Guy Mayora Angličan Chris Blythe (Američtí bohové 2, Star Wars Omnibus: Boba Fett). Kým pri scenári som pravdupovediac posun dopredu (ale ani dozadu) nezaznamenal a farby mi pripadali rovnako kvalitné, ako po minulé dva razy, najdynamickejšou zmenou prešla kresba. Ono, keď porovnáte tretí zošit s prvým a druhým, tak výtvarná stránka nie je zas nejak šokujúco diametrálne odlišná. Ale jasné, určite JE iná. Mne sa páčili už prvé dve knihy, ale táto mi pripadala nakreslená ako keby trochu drsnejšie, v dobrom špinavšie a jemne undergroundovejšie. Trochu sa ubralo z krvi, no stále je to solídny bitúnok (dominantná scéna s akváriom). Identitu záporáka som odhalil hneď, tak ale zas bondovky nikdy neboli rafinované detektívky, že? Hoc som v sérii v priebehu týždňov, ako som ju kompletizoval, zaznamenával stúpajúcu kvalitu, ani tretí diel ma napokon žiaľ nepresvedčil o tom, aby som dal až 4*. Budem si na ňu pamätať ako na sériu prekvapivo drastickú, dynamickú, plnú akcie, dobrej kresby a viac-menej ľahostajných scenárov, ktorej sa podaril husársky kúsok: z legendárneho agenta Jej Veličenstva urobila zameniteľnú, temer neviditeľnú postavu bez charizmy. Chvíľu som sa aj pýtal sám seba, či nie som zbytočne náročný, či sa na niečo nehrám. Potom som si ale uvedomil, že najlepšie na tejto sérii boli dlhé akčné scény. Nie, že by boli geniálne, ale bolo ich veľa, obsahovali minimum slov a tak som rýchlejšie otáčal stranami a tým pádom som to mal čím skôr za sebou. Takže nie, nie som zbytočne náročný: 4* komiksu, ktorý chcem mať čím skôr za sebou, nedávam. Ale nie, nie je to ani žiadny prúser. Skôr veľmi, veľmi, veľmi jemný nadpriemer. Možno by sa mi poňať takýmto spôsobom známeho špióna páčilo skôr u Jacka Ryana, než agenta 007.
Za mňa najslabší Brubaker, aký sa objavil na našom trhu (a to som čítal temer všetko), jedným dychom však treba dodať, že i slabší Brubaker je stále ľahký nadpriemer. Kým v jeho doterajších komiksoch ma bavilo, ako inovatívne pristúpil k téme, zápletke a postavám, ako sa hral, experimentoval a vzdával hold, či už ich štýlom, žánrom alebo histórii, tentokrát akoby zlenivel a uspokojil sa s najľahším možným riešením. Inkognito vinou toho pôsobí ako jednoduchá parafráza ma marvelovky (Shield nahradila S.O.S, Hydru iná organizácia, nechýbajú dokonca „Nick Fury“ a „Black Widow“). Po druhom čítaní sa situácia našťastie zlepšila a pochopil som pár vecí, ktoré mi na prvý raz unikli (a zabránili mi v kvalitnejšom zážitku). Po výtvarnej stránke je to samozrejme špička, keďže to kreslil Brubakerov dvorný Sean Phillips. No a keďže to vychádza ako omnibus od BB/art, môžete sa spoľahnúť na kvalitné prevedenie: 368 strán, 1300 gramov, desiatky strán bonusov, esej, tvrdá väzba, prebal, lacetka a okrem bonusov a samotného komiksu Inkognito vydanie obsahuje aj sequel Tajní vliv. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-inkognito-tajne-vydani-komiks
Josef Vybíral pokračuje v postupnej kompletizácii Rahana na českom trhu a po jednotke prichádza, neprekvapivo, dvojka. A žiaľ rovnako neprekvapivo, ako vtedy, aj teraz sa dočkáme trojice príbehov, ktoré poznáme už z minulosti. V jednotke šlo o príbehy Tajemství slunce, Bláznivá tlupa a Past na ryby a teraz o Kouzelný kámen, Vodní hrobka a Mamutí bůh; všetkých šesť sme si v minulosti mohli prečítať v knihe, ktorú pod stručným názvom Rahan v r. 2003 vydal Albatros. Takže ak ju máte, sú pre vás prvé dva vybíralovské diely teoreticky zbytočné. Avšak šanca, že ju vlastníte, nie je vysoká, keďže vzhľadom na starší rok vydania je všade vypredaná. A pravdupovediac ak ju máte a ste Rahanov fanúšik, asi aj tak si to budete všetko kupovať odznova, aby ste raz mali kompletnú zbierku. Rušili ma niektoré ťažkopádne okamihy (Rahan padne do jamy s kolmi, ale zachráni mu kožu, že má okolo nohy uviazanú lianu, o pár strán do jamy padne ZNOVA, ale medzitým pršalo tak veľmi, až sa naplnila vodou, takže sa mu zase nepodarí napichnúť sa na koly) a wtf nápady (lovci si z ulovených zvierat zvyknú brávať rôzne trofeje, logika ale vraví, že by to malo byť niečo, čo len tak nepoškodí zub času – kly, kosti, zuby... -, náš obľúbený dlhovlasý hrdina si ale vezme CHVOST, ktorý o dva dni zhnije). Rahan je i v dvojke sám sebou: praveký divoch, ktorý napriek tomu temer v každom príbehu objaví šokujúci vynález alebo revolučný spôsob obživy. Tu puzdro na zbraň, tam zapaľovanie ohňa prostredníctvom slnka, hentam mimikry. Je čudné, že takýto vizionár a mysliteľ neustále behá po zemi v bedrovom rúšku, oháňa sa nožom zo slonoviny a hľadá miesto, kam chodí spávať slnko. Ak dáme bokom tieto (a podobné) sarkastické bonmoty, zostane nám komiks doslova zo starej školy. Je to európska klasika, krásne nakreslená Andrém Chéretom. Poteší pevná väzba a celkovo nádherný obal, vďaka ktorej, ak raz Parom dá, sa celá séria bude vedľa seba parádne vynímať. Srdcovka to nie je, keďže keď príde reč na dlhovlasých divochov, uprednostňujem skôr Thorgala a Conana, ale čo je skvelé, to je skvelé a nezáleží na tom, či to je alebo nie je srdcovka, ale na tom, či je to dobrý komiks. Bonusy: životopis scenáristu a jeho spomínanie na tvorbu/vznik Rahana.
Ja neviem. Mám Warrena Ellisa celkom rád a ilustrátor Jason Masters odviedol dobrú prácu (detto farbiar Guy Major). Ale ako pri jednotke, ani pri dvojke si nie som istý, či je takéto smerovanie ságy slávneho agenta OO7 správne, nesprávne, originálne alebo je na každom z nás, aké. Na jednotke som kritizoval, že proti krvavým komiksom a priori nemám nič, ale k takej „staromódnej“ postave, akou James Bond nepochybne je, sa gore skrátka nehodí. V dvojke k tomu pristupujem podobne. Výbuchy násilia sú nečakané, šokujúce a drastické (lámanie krkov som asi ešte nevidel a to som v hororoch videl a čítal už ozaj všeličo), no k tejto postave sa mi to pod Ellisovým vedením (ne)hodí podobne, ako stvárnenie samotného ústredného hrdinu. Ten vyzerá zameniteľne a nezaujímavo a aj sa podľa toho správa. Hlavne mi pripadá nijaký, bez charizmy, bez chuti, či aspoň zápachu. Občas prehodí kvázi vtipnú hlášku, ktorá mu zjavne nejde cez pery, inokedy sa správa ako fušer (upozornenie na seba v podzemnom depe). Je to skôr profesionálny gigolo so zbrojným preukazom. Zlepšenie oproti jednotke vnímam v zápletke. Kým v nej sa mi nepáčilo, že sa špičkový anglický špión zapodieva takou podradnou témou, ako drogový kartel, v dvojke bol nepriateľ č. 1 zvolený predsa len dôstojnejšie, správnejšie, atraktívnejšie a sálal z jeho nemilosrdnosti rešpekt. Trocha divné (bitkárske) finále.
„A teď mě poslouchej, ty pitomej bígle.“ Podobne rozkošné stripy, ako napr. Calvin a Hobbes. Vtipné, pôvabné, milé, ale i sarkasticko-filozoficko-existenciálne, hlboké a hĺbavé, precítené, melancholické a v podstate depresívne a temné, zároveň výstižne udierajúce klinec po hlavičke. Autor mal v podstate celý dospelý život rôzne zdravotné problémy a i vinou toho dosť komplikovaný súkromný život, čo sa nejeden raz logicky premietalo i do jeho tvorby, postáv atď. Paradoxne je to napriek tomu (značne špecifickým spôsobom) veselé a zábavné. Dole klobúk pred Schulzom za tonu skvelých hlášok a dialógov a za to, koľko vtipov dokázal vymyslieť na tú istú tému (lopta, Snoopyho jedným slovom otrasné nočné stráženie, kradnutie „deky bezpečia“). Niektoré nápady sú neskutočné (za mňa boli najvtipnejšie nádherne WTF scény, v ktorých sa ľudské postavy snažili komunikovať so Snoopym v jeho rodnej psej reči, čomu vôbec nechápal, prípadne z toho bol na prášky), avšak na rozdiel od Lucy si nie som až taký istý, že je to plemeno bígla. Zbierka je smutne zaujímavá i tým, že je na nej vidieť, ako sa autorov zdravotný stav ku koncu zhoršoval. Posledné diely vyzerajú relatívne inak ako prvé, hoc pravdupovediac kresba už v prvých častiach bola jednoduchá a „detská“, takže si to niektorí čitatelia zrejme nevšimnú. Kniha disponuje zaujímavými, menej častými rozmermi a kvalitným 7-stranovým textovo-vizuálnym bonusovým materiálom.
Jokera 1 môže čítať každý, kto vie, kto je Joker, Batman a Jim Gordon, ale je pravdou, že na jeho plné vychutnanie je fajn poznať ich bohatú históriu. Napr. to, čo kto komu (a prečo a kedy) urobil. Joker 1 s tým operuje do nemalej miery. Trvám si na tom, že si ho užijete aj bez znalosti starších vecí, ale hej: s ich znalosťou si ho užijete predsa len výdatnejšie. Pomôže vám poznať Rok jedna, Kameňák alebo Černé zrcadlo. A ak netušíte, čo je zač Soví tribunál, máte problém. Scenárista Tynion IV si vychutnáva bohatú minulosť postáv a toho, čo spolu v minulosti zažili (a nejakým zázrakom prežili). Ja osobne to poznám, takže som sa spokojne uškŕňal pri nenápadných slovných zmienkach o páčidle atď. Faktom je, že dostáva zabrať logika (niekto, kto vám zaplatí 25 miliónov za úkladnú vraždu človeka, vám nie je schopný zaobstarať strelnú zbraň?). Otázkou je, ako prijmete namakaného Gordona v tielku. Čo je tak trochu v rozpore s tým, ako bol odjakživa poňatý. Bol to chlap z mäsa a kostí a so svojimi starosťami, nie akčný borec. Našťastie, Tynion IV to v tomto smere nikdy nepreženie. Vždy nájde cestu späť a ponúkne Gordona, ktorý možno vyzerá prehnane mužne (ale ako hovoria Taliani: dá sa vyzerať prehnane mužne?), no všetko vylepší jeho vnútorný noirový monológ. Stále je to starý dobrý Jim, zraniteľný a chybujúci, ale zároveň neskorumpovateľný a večne premýšľajúci o zle v spoločnosti atď. Súčasťou Jokera 1 je aj viacero bonusových krátkych komiksov, spomedzi ktorých najmohutnejšie vynikne flashback do vzdialenej minulosti. Odohráva sa po Roku jedna (resp. Mužovi, který se smál od Brubakera): Joker sa zjavil na scéne, pokúsil sa otráviť gothamskú vodu a skončil v Arkhame. Bonusový komiks sa odohráva práve v tomto období a je nakreslený tak, aby vizuálne ladil práve so starým Rokom jedna z 8O. rokov. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-joker-1-komiks
V r. 1939 Jaroslav Jestřáb Foglar vydal jeden zo svojich najslávnejších románov, Chatu v Jezerní kotlině. V slovenskom preklade prvý raz vyšla až v r. 1991 vo vydavateľstve Gemini, v češtine sa však dočkala dvanástich reedícií. Pojednáva o dvoch chlapcoch, ktorí sa cez letné prázdniny pravidelne vyberajú do lesa za mestečkom, v ktorom bývajú. V nepoškvrnenej divočine, kam nikto iný nechodí, objavia nádherné prírodné scenérie v čele s jazerom. Pri ňom si následne postavia chatu. Neustále však majú pocit, že ich ktosi zákerne sleduje. Tieto ataky sa stupňujú najmä počas daždivých nocí. Foglar do príbehu okrem poetických opisov prírody a silného chlapčenského priateľstva zakomponoval i drobné prvky hororu. Do podoby (čierno-bieleho) komiksu ho prvý raz spracováva legendárny Marko Čermák v r. 1969, podľa Foglarovho scenára. Zároveň sa jednalo o historicky prvú foglarovku vo forme komiksu. V rokoch 1969 - 1970 vychádzala táto verzia na pokračovanie v časopise Svět v obrazech. Vo farebnej verzii Čermákov komiks vychádza na pokračovanie v magazíne Kometa v r. 1989. K čierno-bielej podobe sa vracia v r. 1990 v zošitovke vydavateľstva Novinář. V r. 1999 vychádza jedno pokračovanie, ktoré pri smutnej príležitosti Foglarovho úmrtia do časopisu Ohníček nakreslil Jiří Filípek. K farebnej Čermákovej verzii sa vrátilo vydavateľstvo Olympia, ktoré komiks vydáva v r. 1999 v knihe Svorní Gambusíni a jiné příběhy spolu s ďalšími komiksami (napr. Modrou roklí od Saudka). Následne znova Olympia komiks Chata v Jezerní kotlině vydáva v samostatnom zošite v r. 2013. V čierno-bielej i farebnej alternatíve vychádza v r. 2022 vo vydavateľstve Václav Vávra a to v značne špecifickej, prúžkovej forme v limitovanom zberateľskom vydaní. V r. 2023 farebná verzia vychádza v tvrdej väzbe v rovnakom vydavateľstve, kde (pod poradovým číslom 14) zapadá do jeho série Klasické komiksy Marko Čermáka. Ja som (okrem Komety) vlastnil farebnú verziu od Olympie, ale keď v r. 2023 vydal Václav Vávra komiks v tvrdej väzbe v rámci série Klasické komiksy Marko Čermáka, povedal som si, že to musím mať, keďže sériu postupne kompletizujem a raz (ak dožijem) z toho bude veľmi pekná zbierka. Samotný komiks je nakreslený fajn, lež na môj vkus staticky. Magická kotlina v Čermákovom prevedení na mňa nepôsobila príliš magicky. Okrem toho je komiks neskutočne ukecaný, miestami prehnane povedané pripomína až ilustrovaný román. Kniha bola oveľa strašidelnejšia, ako i atmosférickejšia. Okrem toho je komiks na mnohých miestach fakt naivný: hrdinovia „náhodou“ na ulici stretnú čudáka so žltými vlasmi, niekto ich následne začne po nociach prenasledovať a my vidíme, ako z miesta činu uteká chlap so žltými vlasmi - „asi“ je jasné, kto to je. Vôbec, scenár je miestami fakt zlý, napr. chlapci na seba náhodou narazia v kotline a poznajú sa menami, pritom predtým nedostali ani jednu spoločnú scénu. Pôsobí to rušivo. Pri letmom prelistovaní ma zarazilo, že chýba úvodné slovo, ktoré komiks uvádza do širšieho kontextu tak, ako to bolo u predchádzajúcich dielov série, ale potom som ho našťastie víťazoslávne objavil na konci a i ono je, ako býva v sérii dobrým zvykom, plné detailných informáciách čo kde kedy a prečo. Ak si budete môcť vybrať medzi zošitovým vydaním od Olympie (2013) a vydaním v sérii Klasické komiksy Marko Čermáka, zvoľte druhú možnosť, keďže je to vydanie predsa len dôstojnejšie, v pevnej väzbe a kvalitnými bonusmi.
Keďže české vydavateľstvo Garamond vydalo komiksovú adaptáciu legendárneho dobrodružného Stevensonovho románu Ostrov pokladov v r. 2007 (anglický originál vyšiel v UK o rok skôr) a teraz sa píše rok 2023, zohnať ju na bežných miestach je prakticky nemožné. Našťastie sa mi ju náhodou podarilo splašiť v geniálnom pražskom antikvariáte, kde ho ponúkali za pár korún. Tak som ho okamžite vzal (spolu s ďalšími cca 50 knihami a horormi za perfektné ceny inde vypredanými). Som síce rád, že som si komiks scenáristky Fiony Macdonald (odvtedy jej u nás nič nevyšlo) a ilustrátora Penka Geleva (Garamond mu v rovnakom roku vydal aj inú adaptáciu známej knihy a to Olivera Twista) prečítal a doplnil si tak komiksové vzdelanie, ale žiadny zázrak to nie je. Knižná predloha má okolo 200 strán a komiks 49, takže si asi viete predstaviť, že sa dej značne osekal a urýchlil. Treba dodať, že miestami som až mal mierne pochybnosti o tom, či to vôbec ešte je komiks a nie ilustrovaný román. Jasné, preháňam, ono to samozrejme JE komiks, len (sami uvidíte) strašne statický, vinou čoho je únavný napriek tomu, že nemá ani 5 desiatok strán (a to sú tu ešte bonusy v podobe napr. Stevensonovho životopisu). Miestami je to vyložene absurdné, napr. keď ilustrátor niečo nakreslí a scenáristka do toho dodá kuriózny pseudo vysvetľujúci text. Napr. vidíme, ako postava X sedí v krčme, v ruke drží fľašu alkoholu a spieva, na čo ilustrátorka pod obrázok umiestni text, že postava X je opitá a chová sa ako hrubián. Alebo Jim a mama otvoria truhlicu, objavia v nej mince a pod obrázkom nájdete text, že objavili mince. Toto ozaj nie je dobrý smer, súdruhovia. A trochu mi vadilo, že je Dlhý John Silver prezentovaný pomaly až ako kladná postava a pritom je to podradný zákerný klamár a úkladný vrah. Je to také jedným okom dnu druhým von, ale už som v živote čítal oveľa slabšie komiksy a ono to ale tak nejak celkovo na mňa pôsobilo pekne a hlavne mám slabosť pre Stevensonov nestarnúci príbeh plný lodí, morí, pokladov, ostrovov a výrazných postáv, aj tak ale neviem dať viac ako 2*, pretože je to fakt príšerne statické. V r. 2010 české vydavateľstvo Grada vydalo iný iný komiksový Ostrov pokladů a ten bol predsa len už podstate viac "komiksovejší", ale tiež to nebol žiadny zázrak, no za lepšiu výtvarnú stránku si aspoň 3* zaslúžil, tak chcem obidva "ostrovy" oddeliť a tomuto proste musím dať iba 2*. Fakt žiadny zázrak a v dnešnej dobe už skôr raritka, než čitateľský zážitok (a pôžitok).
Za mňa kvalitné a uspokojivé zakončenie série, ktorá síce pojednáva o pirátoch, ale paradoxne sa len málo scén odohráva na mori, čo je zaujímavý, ale osviežujúci kontrast. Výprava je natoľko rôznorodá, že si tento paradox možno ani na prvý raz neuvedomíte/nevšimnete/nepovšimnete. Ak by som mal takéto kvalitne napísané a skvele nakreslené komiksy čítať každý deň, vôbec by mi to nevadilo. Je ale faktom, že Jean Dufaux (Murena, Sága valty) rozohnal po lúke priveľa zajacov a ak sa niekto v jednotke alebo dvojke bál, či ich všetkých stihne včas pochytať... bál sa oprávnene. V trojke sa všetko musí zakončiť, čo si ale odnieslo množstvo postáv, ktoré hrali tu menej, tu viac dôležitú rolu v predchádzajúcom deji a tu sú zlikvidované narýchlo, ako z rýchlika, behom jednej scény. A možno by som, byť na Dufauxovom mieste, zvolil koniec typu „o 1O rokov neskôr“; bolo by to silnejšie a dojemnejšie. Ale chápem, tento svet si dojatie nezaslúži. Za tú cenu by som každopádne uvítal aspoň malé textové bonusy, či už zasadenie do kontextu (za akých okolností komiks vznikal, aké úspechy dosiahol atď.) a medailóniky autorov (Vybíral sa špecializuje na európske komiksy a o európskych tvorcov vieme paradoxne veľmi málo, takže osveta by bodla). Vďakabohu aspoň za 9-stranovú galériu obálok. Faktom je, že ilustrátor Jérémy (Rytíři z Heliopole) si to fakt užil a vy si to užijete spolu s ním. Po dokončení série môžem oficiálne potvrdiť svoj starší názor, že si nie som istý, či ju bolo správne pomenovať po lodi, ktorá pre dej nie je temer vôbec dôležité, čo sa naopak o mnohých iných veciach v scenári povedať nedá a podľa nich séria pomenovaná nie je. To je ale ozaj len symbolický, malý problém-neproblém.
Som so sériou od prvej časti, takže asi nečakáte, že jej začnem dávať 3*, však? Segrelles je proste majster svojho remesla. Jeho kresby, pardon maľby, sú úchvatné, idú do detailov a nikdy neomrzia. Ak uvážime, že najstaršie diela majú už niekoľko desaťročí, je neuveriteľné, že po výtvarnej stránke sa aj v r. 2023 horko-ťažko nájde komiks, ktorý by sa úrovni aspoň trochu priblížil k tejto sérii. Tentokrát sa hrdina dostane najskôr do Španielska, kde radi upaľujú ženy na hranici pri najmenšom podozrení z bosoráctva a následne sa dej presúva do prostredia Mayov, čo je skvelo vykreslené prostredie plné džungle, pyramíd a samozrejme krvavých obetí. Scenár sám osebe samozrejme (zase) nie je žiadny zázrak, ale mne to nevadí. Nechýba tona bonusov (tentokrát sa Segrelles vyznáva z lásky k lietadlám a ich modelom). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-zoldner-9-ztraceni-predkove-komiks
No konečne! Po za vlasy pritiahnutej dvojke vďakabohu návrat k predsa len reálnejším koreňom. Už som si po divnej dvojke začal myslieť, že po príjemne sviežej jednotke to bude môj predčasný koniec so Smaragdovým strelcom. Našťastie sa ukázalo, že dvojka bol len nejaký divný scenáristický omyl (nočná mora?) s drakmi a rýchlovlakmi jazdiacim pod oceánom, čo teda fakt nie je niečo, o čom chcem čítať v súvislosti so sympaťákom Oliverom Queenom. Trojka je comebackom k príjemne jednoduchej a priamočiarej, nie však hlúpej, prvej časti. Znova skvele nakreslená a napísaná vtipne a pritom vážne (v zmysle Oliverovho charakteru, ktorý je fakt silný, síce rád zavtipkuje, ale trápi ho chudoba a bojuje v mene slabých a utláčaných). Zápletka (záporák si oblečie hrdinov kostým a začne vyvražďovať ľudí) síce pripomína Batman: Dvojník, ale GA prišiel o 4 roky skôr. Bonusy: viac ako 1O strán alternatívnych obálok, skíc atď. Ešte k hodnoteniu: jednotke som dal 4*, síce to nebol najlepší komiks na svete, ale na „len“ mainstream to bola veľmi sympatická a fajn svižná jazda, tak som ju chcel odlíšiť od oveľa priemernejších. Preto som jej udelil až 4*. Dvojka nebola dobrá, ale len 2* si nezaslúžila. Trojka nie je už až taká dobrá, ako jednotka, ale problém nevidím ani tak v scenári, ako skôr v tom, že vtedy šlo o premiérový vstup do série a ten svet bol fajn. V trojke už je trochu okukaný a tak by si zaslúžil skôr len 3*. Ale zas chcem trojku odlíšiť od dvojky, pretože je trojka predsa len vydarenejšia, ako dvojka. Takže 4*. Uff.
Stále sa dokončuje Spider-Manov príbeh, ktorý dôverne poznáme z knihy Ultimate Spider-Man: Moc a odpovědnost. Naopak novinkou je v druhej polovici sa nachádzajúci príbeh o FF4. Písal ho „technokrat“ Warren Ellis (Iron Man: Extremis, James Bond 1: Vargr), ale že by ma dostal do kolien, to sa povedať nedá. Rovnako tak kresba Stuarta Immonena (Samotný strach, Avengers vs. X-Men) je fajn a (v dobrom... asi) oddychová. Lež k bombe má ďaleko. Celkovo ma toto číslo neočarilo, je to skôr priemer. U Spajdyho sa dostávame ku kľúčovým momentom (smrť, s veľkou mocou prichádza...), ale keďže ich notoricky poznáme z minulosti, tak to ide skôr jedným uchom dnu a druhým von. Bagleyho kresba sa mi k takto mládežnícky poňatému Spajďákovmu originu hodí (aj keď takto nakreslení teta a strýko mi vôbec nesedia), no je pravdou, že čím dlhšie Bagley túto postavu kreslil, tým viac ma nudil. Na začiatku bol ale skvelý. Bendis to má pod palcom aspoň vďaka dialógom a sympatickým postavám. Najmä záver s MJ dokazuje, že v jednoduchosti je krása (resp. v tomto prípade sila). Čo sa FF4 týka, ich príbeh sa v tomto čísle končí a od štvorky sa hosťujúcimi hviezdami stali X-Meni. FF4 veľa vody nenamútili a asi právom. Asi je dobre, že to zapichli, hoc ak by mali 123 dielov, zrejme by ma časom začali baviť. K tomu ale nedošlo a hoc vôbec neboli zlí, chýbal im drajv (alebo čo). Najviac ma z celého komiksu bavil šťavnatý profil Warrena Ellisa a úvodné slovo Jiřího Pavlovského, v ktorom sumarizuje vychádzanie Spider-Mana v SR/ČR do roku 2012 (vrátane). Nezabúda samozrejme ani na slávnu firmu Semic-Slovart. Tu ma trocha zamrzelo, že nespomenul jej slovenský pôvod. Ale ak vezmeme do úvahy, ako divoko Semic-Slovart Pavúka vydával (na preskačku, niektoré kapitoly vynechával, nedokončoval rozbehnuté série atď.), tak je to možno aj lepšie. Celkovo sa mi páči rozkročenie medzi klasickou komiksovou knihou a časopisom, ale nechcem sa opakovať.
Po skvelom štarte prišla dvojka, ktorej sa nepodarilo naplniť očakávania. Nie je to katastrofa, ale po sympatickej jednotke to poroste nie je ono. Dianie na ostrove sa obmedzilo na minimum, takže ak ste od vnadiaceho jednotkového cliffhangeru aj vy logicky čakali drsnú, presvedčivú ostrovnú tajuplnú survival akciu... tak krátko po otvorení dvojky pochopíte, že logika nič neznamená. Všetko sa točí okolo nezaujímavej zápletky, v ktorej GA hrá druhé husle a každú chvíľu kormidlo preberá iná postava. V jednotke boli podporné ženské charaktery fajn, žiaľ ukázalo sa, že akonáhle im v dvojke doprial scenárista Benjamin Percy (Batman Detective Comics) výraznejší priestor, už to nebolo ono. Dlho mi trvalo, kým som sa dejovo chytil. Príbeh je roztrieštený. Tentokrát sa mi nepáčila kresba, čo je divné, lebo jedinou novou tvárou je Stephen Byrne (detská Mera: Proti prudu). Páni Ferreyra (Chlad) a Schmidt (Harley Quinn 5: Volte Harley!), ktorí robili už jednotku, zostali aj v dvojke, napriek tomu sequel nevyzerá tak prepracovane, ako prvý diel. Naopak: vyzerá béčkarskejšie, miestami až odlfáknuto. So sériou zostávam, ale bojím sa, aby nenastal predčasný koniec. Je tam všetko (medvede, draky, jakuza, rýchlovlak pod morom), ale skromnosť jednotky bola úhľadnejšia, než tento bordel. Bonusy: zopár alternatívnych obálok.
Za mňa uspokojivé, viac než dostatočné a najmä plnohodnotné ukončenie skvelej série. Môj obľúbený užívateľ Norri má zrejme pravdu, ale ja som túto 5-dielnu sériu čítal od marca do mája 2023, pričom medzi jednotlivými čítaniami som si ordinoval tu menšie, tu väčšie prestávky, takže som si nepamätal všetky detaily. Ak si to prečítate naraz v krátkom časovom intervale, možno ani vám nebudú sedieť niektoré veci, ale ja som si záver ságy užil. A, pravdupovediac, bol som rád, že ju mám za sebou. Nemyslím to ironicky! Brubaker je plným právom považovaný za jedného z top žijúcich scenáristov. Ale skrátka to bolo už trochu zdĺhavé. Potvrdilo sa mi, že Fatale malo byť vydané ako fajnový 7OO-stranový (vrátane bonusov) ombinus a nie takto. Ale samozrejme radšej takto, ako nijako. Budem si na Fatale pamätať ako na istým spôsobom krásne zvrhlú ságu pohybujúcu sa naprieč desaťročiami (v podstate storočiami) plnú okultných kultov, sexu (v ktorom ale až na prsia nie je nikdy nič vidieť), roztrieštených lebiek (v zobrazení násilí naopak zjavne cenzúra nevládla), chápadlových démonov, zo stropu za nohy zavesených mŕtvol (Predátor môže závidieť), nádhernej ženy a úbohých chlapov nachádzajúcich sa pod jej (zhubným?) vplyvom. Štvrtú hviezdu dávam za to, že Josephine je tu opäť sympaťáčka (v štvorke nebola a nečítalo sa to dobre), za dupnutie na plyn ohľadom nechutného lovecraftovského hororu (ktorý si v niektorých predchádzajúcich dieloch predsa len dával jemnú prestávku a miestami to bol viac noir, než horor) a oslovilo ma i to, že finále sa nesie v pomerne psychedelickom duchu plného vášní, sexu a záberov Seana Phillipsa, ktoré sú skutočne krásne a veľkolepo hororové. Samozrejme body k dobru aj za to, že máme dočinenia s fakt konečnou. Všetko sa nesie v duchu uzatváranie dejových liniek, nekompromisného zúčtovania s postavami, ktoré si to zaslúžia (a samozrejme i s tými, ktoré si to nezaslúžia, taký je život) a v silnom, satisfakčnom, dokonca až dojemnom duchu, po ktorom som v duchu skonštatoval: „je super, že to takto ukončili“.
Najskôr fakty, čísla a prepojenia, z ktorých sa vám zatočí hlava. V Ultimate Spider-Man a spol. 4 nájdete dva „ultimate“ komiksy a to Spider-Mana a X-Menov. Spider-Mana z Bendisovej éry, konkrétne čísla 6 a 7. Ak vlastníte knihu z UKK pod názvom Moc a odpovědnost, tak určite viete, že obsahovala č. 1 - 7. Tým pádom od Ultimate Spider-Man a spol. 5 začínajú spajďácke dobrodružstvá, s ktorými sme sa na našom trhu ešte nikdy doteraz nestretli. Teda od čísla 8. Ešte stíhate? Ak knihu Moc a odpovědnost máte, teoreticky je tým pádom pre vás zbytočné kupovať všetko do Ultimate Spider-Man a spol. 4. (vrátane) a najlepšie pre vás bude začať až od Ultimate Spider-Man a spol. 5. Prakticky v tom ale je háčik: okrem Spajdyho akcie totiž Ultimate Spider-Man a spol. 4 obsahuje ešte akciu legendárnych X-Menov. A nijakých menších, než takisto z rangu ultimate, kedy Marvel najal drsného Škóta Marka Millara (Starej dobrej Logan, Kick-Ass), aby spravil s mutantami to, čo Bendis so Spajdym. Teda pretvoril ich pre novú generáciu a tú starú (ideálne príjemne) prekvapil reštartom, ktorý nemal byť otrocký a nemusel nutne obsahovať všetko, na čo sme boli zvyknutí. Ako Bendis, tak Millar poňal niektoré veci radikálne, po novom a, nuž, po svojom. Jednotliví X-Meni ešte len spoznávali jednak nových parťákov a jednak svoje schopnosti. Zmenou prešli aj ich kostýmy, technické hračky, celkovo prostredie, v akom sa pohybovali a v neposlednom rade ich vzhľad, tváre a typy postáv. Všetko je realistickejšie a pritom „hollywoodsky“ pompéznejšie. Ruka v ruke s ostrým scenárom ide robustná kresba Adama Kuberta (Avengers vs. X-Men). Millar dupol od samého začiatku na plyn (Magneto je kulturista, ktorý neváha zabíjať „ľudské primáty“). Radikálne omladil kolektív (Xavier vyzerá ako jeden zo študentov) a prišiel s dynamickou, chytľavou a sympatickou kombináciou. Na obálke je síce avizovaný milovaný Wolverine, ale má tu len cameo a naplno do deja vpadne až v ďalšom zošite. Super je, že Millar to má tak pod kontrolou a zápletku poňal natoľko agresívne, že funguje i bez kanadského rosomáka. Daktoré veci poňal inak, iné zas múdro ponechal, plne si uvedomujúc, čo robí X-Menov X-Menmi (ochrana spoločnosti, ktorá si to však nezaslúži, lebo je plná kreténov, hlupákov, rasistov, xenofóbov a spiatočnícky uvažujúcich inkvizítorov). Každopádne nemôžem povedať, že by scenár odrovnal, nedajbože uchvátil. Je to skrátka len rozbeh a dosť to z neho cítiť. Pre trocha nudnejších X-Menov a preto, že Bendisov prístup k Pavúkovi ma neoslnil až tak, ako svojho času Straczynského prístup, dávam len 3*. Navyše mi nesedí kresba Marka Bagleyho (spider-manovky Venom vs. Carnage alebo Smrt Spider-Mana). Je síce chytľavo „mládežnícka“ a nečudujem sa, že mala úspech, lež občas vyzerá divne (Peter v slipoch vo svojej izbe pôsobí ako 14-ročná baletka). Páči sa mi formát, aký CREW zvolila: čosi medzi knihou a starým dobrým časopisom. Ultimate Spider-Man a spol. 4 okrem komiksov obsahuje šťavnaté úvodné slovo Jiřího Pavlovského, profil Marka Millara (v ktorom si však neospravedlniteľne Kal-Ela pomýlili s jeho otcom Jor-Elom), listáreň, pripomenutie, čo sa stalo v minulých dieloch, dôkladný text o histórii X-Menov a ukážka zo slávneho komiksu X-Men: G jako Genocida (ktorý v češtine kompletne vyšiel najskôr v r. 2007 a následne 2013).
Za mňa super. Vďaka scenáristovi Benjaminovi Percymu (Batman Detective Comics) sa to na nič nehrá a pritom to nie je hlúpe. Veľmi sa mi páči ústredná postava Smaragdového strelca, na ktorej ma najviac udivuje, že je to kópia Brucea Wayne a napriek tomu pôsobí úplne inak. Príbeh je napísaný s nadhľadom, ale v správny moment dokáže spomaliť a zahĺbiť sa do vzťahov, atmosféry, deja alebo postáv (skvelé ženské charaktery, či už na strane dobra, zla alebo tých uprostred). Pred rokmi som čítal (úchvatne nakreslený a nafarbený) komiks Green Arrow: Rok jedna a toto mi pravdupovediac pripadalo ako remake: zase zrada od najbližších, znova oficiálna smrť a strata všetkého, opäť ostrov. Percy z toho ale šikovne vykorčuľoval a vždy, keď to začne príliš okato pripomínať reprízu, pribehne s drobnosťou, ktorou odvedie našu pozornosť (nápis na tričku Sherwood, vlámanie sa do vlastnej budovy). Vadilo mi, že vedľajšie postavy nám nie sú predstavené a očividne sa počíta s našimi vedomosťami, čo je v rozpore s vetou na obálke, že máme dočinenia s ideálnym štartom pre nových čitateľov. Ak ste nikdy v živote žiadneho GA nečítali, nechcel by som byť na vašom mieste, ale skúste, uvidíte (na druhej strane, veľké predstavovačky azda ani nie sú nutné, keďže i bez nich pomerne rýchlo pochopíte, kto jeho koho dcéra, kto koho matka atď.). Ilustrátori Argentínčan Juan Ferrreyra (Chlad, Temné noci - Metal) a Rus Otto Schmidt (Sebevražedný oddíl, Batman 9: Dravá moc) sa na spomínaný Rok jedna síce nechytajú. Je to „len“ solídna mainstreamová jazda. I tak ale odviedli kus parádnej roboty a niektoré zábery sú naozaj krásne (Oliver, noc, motorka a nad hlavou blesky alebo namakané sídlo záporáka). Po výtvarnej stránke to určite malo svoje čaro a ani mi príliš nebavilo, že ústredný záporák vyzerá ako bratranec marveláckeho Red Skulla. Asi som ale slepý, lebo som si žiadnych diametrálne odlišných rozdielov kresby medzi oboma pánmi nevšimol. Bonusy: galéria alternatívnych obálok, skicár postáv, návrhy obálok a hrubá paneláž.
No, tak nič. Po predchádzajúcej časti som začal mať pocit, že sa Azzarellova séria zlepšuje, ale žiaľ trojka sa opäť prepadla na úroveň jednotky: teda nie zlé, miestami zaujímavé, ale nečasto. Skôr spotrebiteľské a rutinné, než báječné a inovatívne. Prequelový úvod s Minotaurom príšerný, cítil som sa ako u detského komiksu a nie pri diele autora Hellblazera. Je fajn občas si pripomenúť, že zľutovanie nie je slabosť a zaslúži si úctu, ale toto je fakt ťažkopádne. Je super, že sa pohybujeme v súčasnosti, ktorej vládnu grécki bohovia v utajení (a scény z Antarktídy boli parádne), no Azzarello z toho temer nič pútavé nedokázal vydestilovať. Zmohol sa ledva na nudnú sériu akčných momentiek. Nanešťastie v trojke sa potvrdilo, že Wonder Woman je proste nezaujímavá postava, ktorá má po psychologickej stránke strašne málo čo ponúknuť. Čitateľovi napokon paradoxne neostáva nič iné, len sa spoliehať práve na čo najväčšiu prítomnosť akčných sekvencií, pretože mimo nich je to nuda. Skvelý je charizmatický „Válka“ a keďže hneď nasledujúci diel je pomenovaný po ňom, tak sa teším a so sériou to nezdávam. Ak ma ale sklameš, Azzarello, hodím ťa do pekla a znemožním ti návrat späť!
Som na vážkach. Jednotke som dal 3*, ale toto už je skôr medzi troma a štyrmi hviezdami. Prepracovanejšie, temnejšie, krvavejšie, azda s prižmúrenými očami hororové. Páči sa mi, že sa dej vyvíja, t.j. na konci jednotky sme sa dočkali twistu plynulo pokračujúceho v dvojke a i tá sa (ne)končí otvorene. Takýto postup mi pripadá férovejší, než každú knihu ukončiť kvázi happyendom, aby sa na začiatku nasledujúcej ukázalo, že to bolo iba ticho pred búrkou. Opäť sa mi nepáčila kresba Tonyho Akinsa a Cliffa Chianga. Páni robili už jednotku. Vizuálne zlepšenie sa dotýka snáď len jednotlivých bohov a monštier, ktorí sú nakreslení s oveľa väčšou fantáziou, než minule. Na niektorých je naozaj veľmi zaujímavý pohľad. V ostrom kontraste s týmto sú bežní smrteľníci, ktorí sú nakreslení strašne fádne a jalovo, akoby to Akinsa s Chiangom ani nebavilo (čo je možno pravda). I teraz sa mi páčilo zasadenie do súčasnosti, ale do značne pokrútenej, v ktorej nechýbajú prastaré grécke božstvá. Sú nesmrteľné a vo väčšine prípadov kruté a zhýralé. Ľudský život pre nich nič neznamená. Diana, Hermes a Lennox sú dynamická trojka. Veľa tomu dodáva osobný motív: chránia tehotnú smrteľníčku a pre úspešné naplnenie tejto misie sú ochotní spraviť čokoľvek, vrátane obetovania vlastných životov. To bolo pekné a silné. Žiaľ, finálny zvrat to ukázal v škaredom svetle, vytvoril trpkú pachuť na jazyku. Vadilo mi tiež to, že stále je to rozkročené medzi čímsi temným, drsným, azda i dospelým (mŕtvi ako stavebný materiál) a kontroverzným (naozaj majú Amazonky len dcéry?) a detsky bezstarostným (viď. scéna bombového atentátu, kde zjavne musia byť desiatky roztrhaných civilov, ale nič z toho nevidíme). Po chuti mi nebolo ani to, ako je Azzarello náchylný neustále kde-koho vykrádať. Likvidácia monštra pripomína likvidáciu netvora z Votrelca 3, Héfaistos pripomína čosi od Mignoly resp. Guillerma del Tora, motív nadprirodzených bytostí žijúcich medzi nami bez toho, aby sme si to uvedomovali, je obšľahnutý z Mužov v čiernom, občas to ide do Hellblazera, jedna extrémne krvavá scéna pripomína „chodbovú“ scénu z Kubrickovho Osvietenia...
V roku 2011/2012 DC najalo Briana Azzarella (Batman: Zatracení, Joker, Lex Luthor: Muž z oceli), aby dcéru kráľovnej Hippolity uviedol na scénu v novom, sviežom podaní pre potenciálne nových čitateľov v novej sérii plánovanej ako dlhodobú. Táto kniha obsahuje jej prvých 6 zošitov. Azzarello mýtus Wonder Woman mohutne zasadil do sveta plného mýtov, histórie a legiend. Výdatným spôsobom ťaží zo šťavnatého, za mňa od detstva atraktívneho a napínavého gréckeho univerza. Môže sa zdať, že to robili mnohí pred ním, ktorí tiež písali o Wonder Woman... ale prekvapivo nerobili. Čo je čudné, lebo tá postava má dokonalé grécke pozadie (ehm) a zvádza k tomu. Oni na to kašľali. Azzarello nie. Žiaľ, to z komiksu automaticky ešte nerobí skvelú vec. Po scenáristickej stránke je to čistý priemer. Na „rybie kone“ a podobné šaškárne som už fakt pristarý. Kresličsky máme dočinenia s čistým priemerom. Rutinná práca Tonyho Akinsa (omnibusy Vetřelci a Star Wars) a Cliffa Chianga (Paper Girls) ma nenadchla, dokonca mi pripadala jemne odfáknutá a divne rozkročená medzi tuctovým mainstreamom a trocha drsnejším poňatím. Aj scenár je čosi medzi: začína brutálne (za to, čo sa odohrá v stajni, by sa vari nemusel hanbiť ani Clive Barker), aby vo finále „veľkolepo“ priplával Poseidón v podobe gigantickej ryby vyzerajúcej ako 25-eurový plyšák z Dráčika. Páči sa mi, ako Azzarello tlačí na pílu v zmysle, že Diana je vydedencom vo svojom vlastnom národe, keďže vznikla z hliny (wtf?) a teda spoločenstvo ju rešpektuje ako vynikajúcu bojovníčku a dcéru kráľovnej, ale ona cíti, že doňho nikdy nebude stopercentne, plnohodnotne patriť. Ale na druhej strane mi to príliš pripomínalo Thorgala. Pre mňa Wonder Woman: Krev určite nie je materiál za 4*, ale nebolo to zlé a istým spôsobom sa teším na ďalšie diely.
Geoff Johns sa s tým nepapre. Ale to o ňom už dávno vieme. Hovorí sa, že Šarlátového bežca treba mať načítaného, ale ja mám paradoxne pocit, že čím viac ho mám načítaného, tým veľkolepejšieho sa v ňom strácam. Flash: Znovuzrození je obrovský komiks. Plný zhýralej akcie, okázalých farieb, robustných svalov, šialených twistov, neuchopiteľných postáv a momentov, v ktorých budete mať prehľad možno (v lepšom prípade) po piatej repríze. Zarazila ma veta „psychológie bolo dosť“, pritom som tu nezaznamenal nič iné, než akciu a akciu... a akciu. Je to škoda, lebo smrť Flashovej mamy je sama osebe silná trauma, okolo ktorej by sa dal vystavať skvelý, dojemný a emotívny, ale i napínavý príbeh. Žiaľ, to sa nestalo a je to proste len tona akcie s množstvom Flashov a ich divných nepriateľov s ešte divnejšími prezývkami.. Už som niekoľko Flashov čítal a žiadny ma vyložene nebavil, ak nepočítame Odznak, to bol ale crossover s Batmanom. Kultovému Flashpointu dokonca dávam len 2*. Napriek tomu idem zas a znova do nových dobrodružstiev najrýchlejšieho muža sveta, oproti ktorému je bleskový Superman korytnačka. Flasha: Znovuzrození som si rovnakou mierou užil, ako ma absolútne nechytil. Paradox? Nuž, akiste. Ale azda i v tom drieme čaro postavy s vari najkomplikovanejším univerzom spomedzi najslávnejších DC superhrdinov. Volím opatrné 3*, hoc nepochybujem, že Sheldon Cooper by odsudzujúco pokrútil hlavou a dal by jasných 5*. Užil som si monumentálnu kresbu Ethana van Scivera (Temné noci – Metal, X-Men) a geniálne farby dvojice Brian Miller (Harley Quinn, Green Arrow) a Alex Sinclair (Batman: Ticho, Krize identity). Ani po druhom čítaní absolútne netuším, o čo tam šlo resp. mám pocit, že som pochopil tak max. 7,5% z celkového deja a aj to len vďaka tomu, že som si prečítal anotáciu na zadnej strane obálky. Za všetko hovorí citát zo s. 69: „Chystáme se v této komoře zvýšit vibrační frekvenci mnohovesmírné trasncedence, necháme vybít ten poskvrněný blesk, který ti koluje v žilách a pak přetneme pouto, které té k nemu váže.“ Keď ho počujete, ako sa tvárite? Tak taký bude váš záverečný pocit z celého komiksu.
V rokoch 2014 a 2016 v češtine vyšli „reštartované“ originy dvoch najlegendárnejších DC postáv. V r. 2014 vydalo CREW Batmana: Země jedna od Geoffa Johnsa a o dva roky neskôr BB/art Supermana: Země jedna od J.M. Straczynského. Hoc oba komiksy pochádzajú z odlišných vydavateľstiev, zrejme došlo k dohode, vďaka ktorej disponujú rovnakým (sympatickým) vizuálom v čele s podobne ladenou obálkou: obom dominuje veľký obrázok ikonického charakteru, tvrdá väzba, dole hlavou napísané mená tvorcov a na dotyk príjemný hrboľatý ľavý bok (s drobným rozdielom, že Superman disponuje lacetkou, na ktorú Batman zjavne ešte nedorástol). Scenáristi obidvoch diel sa pokúsili inovovať začiatky slávnych postáv tak, aby to bolo čosi iné, ale nie priveľmi. Máme dočinenia skôr s kozmetickými zmenami. Niektoré sú možno zásadnejšieho charakteru, ale nie je to nič, čo by vyložene obracalo desaťročia známu mytológiu naruby. Jeden príklad za všetky: dozvieme sa, že Krypton nezničila prírodná katastrofa, ale niečo iné. Na prvý pohľad revolučná zmena, však? Lež pri bližšom zamyslení zistíme, že z nej de facto nič nové nevyplýva. Krypton bol proste zničený, či už tak alebo onak. Mne osobne sa každopádne obidve „země jedna“ páčili. Supermana si užila nielen autorská dvojka scenárista Straczynski a ilustrátor Shane Davis (u nás týmto debutujúci), ale i talianska koloristka Barbara Ciardo (Před strážci: Komediant/Rorschach). Straczynského zbožňujem za to, čo pred desaťročiami urobil s báječným Amazing Spider-Manom (Návrat, Dokud hvězdy nezhasnou, Šťastné narozeniny). O čosi podobné sa pokúsil aj u Muža z oceli a funguje to, čo je prekvapivé, keďže sú to fakt diametrálne odlišné postavy. Clarka poňal síce temne a depresívne (a skôr ako keby vedľajšia postavu resp. štatistu bez charizmy), ale postavy okolo neho to zachraňujú (osadenstvo Daily Planet). Je to „klasický Straczynski“ = hravé dialógy plné vzájomného doberania sa a skákania si do reči, k tomu sympatické postavy a chytľavé vzťahy plné dynamického iskrenia. Straczynski podľa mňa píše ešte lepšie dialógy, ako v tomto smere jemne preceňovaný Bendis. Scenár každopádne nie je žiadny zázrak. Platí to isté, čo u Batmanovej „země jedna“: snaží sa hľadieť na niektoré záležitosti z odlišnejšieho uhla, než sme zvyknutí, ale v konečnom efekte si to základné piliere samozrejme MUSÍ ctiť, lebo inak by to nebol Superman. Takže je tu pár zaujímavých osviežení, ale samozrejme nesmie chýbať zničenie rodnej planéty, stroskotanie na Zemi, adopcia Kentovcami, príchod do Metropolisu, prvé nesmelé žurnalistické kroky atď. Ono koncept „poňať veci pre novú generáciu“ vyzerá lákavo, ale v konečnom efekte je treba zostať skeptický a nohami na zemi: je jasné, že ťažko zo Supermana spravia, trepnem blbosť, vlkolaka. Je to z obchodného hľadiska šikovný strategický krok. Nie niečo, na čo by sa z dlhodobého hľadiska spätne spomínalo ako na revolučnú udalosť... ktorou to skutočne nie je. Ako celok ma to ale bavilo a užil som ti túto jazdu, ehm, let. Straczynski opäť dokázal, že má postavy v malíčku, či už pochádzajú zo stajne Marvel, alebo DC. Akonáhle sa medzi nimi rozpúta vášnivý dialóg, je vtipný, milý, pôvabný, dojemný. Straczynski poukazuje na to, že Clark je maska pre Supermana a nie Superman Clarkova maska. Tiež ma zaujalo, že Clark má možnosť stať sa milionárom, ale odmietne to a uprednostní službu spoločnosti. Obe tieto záležitosti dávno vieme, no je fajn si ich raz za čas pripomenúť.
I štvrtá Fatale je Seanom Phillipsom skvele nakreslená a Elizabeth Breitweiserovou fantasticky „vymaľovaná“. Lež príbeh o hudobnej kapele ovládanej femme fatale nudí. Nikde niet postavy, s ktorou by sa čitateľ mohol stotožniť. Josephine pôsobí negatívne, až odporne. To je zvláštne, lebo v prvých troch dieloch samozrejme mala ďaleko do dokonalosti, ale až takto zle to s ňou nebolo. Je super, že u nás táto séria vyšla, ale u trojky sa potvrdzuje, že by jej to lepšie pristalo naozaj asi v omnibuse. V ňom by sa jeden slabší príbeh „stratil“. Verím, že to má Brubaker premyslené a vo veľkom finále sa ukáže opodstatnenosť štvorky pre celkový dopad na zápletku. Ale proste to v nej nášľape tak, ako by malo. Jasné, chápem pointu tejto série. Pojednáva o žene, ktorá naprieč vekmi motá hlavu mužom. Má to ostatne už v názve. Ale čítať štvrtý raz o tom istom (a ešte ma čaká päťka) je naozaj repetitívne. A trocha ma ruší, že rozstrelené lebky nie je problém ukázať, ale s oblasťou erotiky má ilustrátor zjavné problémy. Zvláštne.
„A jakej je?“ – „Velkej oranžovej.“Marvel kvôli Alias založil imprint MAX, v ktorom sa pustil do vydávania komiksov primárne určených dospelému čitateľov, ale... revolúcia? To ako fakt? K demýtizácii superhrdinov predsa došlo už v Mooreových Watchmenoch. Ulice plné drog a prostitúcie obsahovala už marvelovka Cloak a Dagger. Realistické noir krimi písal už Brubaker koncom 9O. rokov. K čitateľovi sa priamo prihováral už Deadpool. A takto by sme mohli pokračovať. Takže naozaj nechápem, o akej revolúcii je reč. Je bez debaty, že Alias je komiks pre dospelého čitateľa. Nadáva sa tu, sexuje sa tu a Jessica vyšetruje prípady plné drog, násilia, nezvestných tínedžerov, sexuálneho zneužívania. Pravdaže to nie je ukázané explicitne, stále sme v Marvele. Ale sú to také drsné (nejeden raz noirové) prípady, až som prekvapený, že to nepísal Brubaker. Zavádzanie vidím v tom, že podobne temné (dokonca oveľa temnejšie) komiksy sa robili dávno pred Alias (Měsíšní stín, Arkham: Pochmurný dům v pochmurném světě). Čiže ak niekto tvrdí, že Alias z rokov 2001 – 2003 je niečo, čo tu ešte nebolo, tak za mňa buď nevie, o čom hovorí alebo je to dobre predané klamstvo. A áno, v MAXE síce začal po Alias vychádzať Punisher, ale ten vychádzal už dávno predtým, takže opäť: kto tu s nami hrá akú hru a prečo? Jessica je tu neviem prečo nakreslená ako chlap, ktorý práve vyšiel zo seconhandu. Našťastie, povahovo nám to vynahradí: temná, ponurá, tiesnivá žena so škaredou minulosťou, o ktorej nikomu nehovorí, lebo nenávidí, keď ju ľutujú. Kedysi pred sebou mala žiarivú budúcnosť členky Avengers, tie časy sú ale preč. Zostala ošuntelá kancelária s presklenými dverami, ktorými vlastnoručne prehadzuje nechutných zákazníkov, ktorí si na nej vybíjajú komplexy, denne vyfajčí bohviekoľko škatuliek a keď to preženie s alkoholom, správa sa ako nadržaná krava. Čo je v podstate každý druhý večer. Istým spôsobom dokáže lietať a samotný let jej problémy nerobí, zato s pristávaním je to horšie: nielen vo fyzickom, ale i prenesenom význame. Skvele zakomponované nečakané cameá. Bendis má povesť majstra realistických, svižných a zábavných dialógov a áno, v minulosti som si to overil, ale vrchol zrejme dosiahol práve v Alias. Tomu nedominuje akcia (je jej skutočne len nutné minimum), ale práve dialógy. Miestami je to taký slovný pingpong, až sa pristihnete pri tom, ako vám plesá srdce (JJJ, policajný výsluch). Jednotlivé prípady sa od seba odlišujú, niektoré sú odľahčenejšie, ďalšie mrazivé a ako to už pri vyšetrovaniach chodí, nakoniec je všetko inak. Scenár je nepredvídateľný a psychologicky prepracovaný, hoc nie vždy logický (keď Killgrave tak strašne neznáša Daredevila, prečo „neovládol“ aj jeho?). Bendis na lúku vyhnal toľko zajacov, že ich všetkých na konci nemal šancu pochytať (neuzavretá linka s Malcolmom). Ale páčilo sa mi, ako minimalisticky sa obtiera o zásadné marvelácke udalosti (Klan M, Silver Surfer: Podobenství). No dialógov je tak veľa, až je to kontraproduktívne. Skvelý dialóg je fajn, ale pri ôsmom 20-stranovom som sa začal pýtať, či je to nutné. Kresba od Michaela Gaydosa je parádna, teda až na spomínajú Jessicu. Gaydos sa hrá a experimentuje. Niektoré časti sú nakreslené bežným mainstreamom, potom nastúpi špinavý, drsný a realistický noir, hneď na to sledujeme veselý komiks á la 6O. roky 20. storočia a nasledujúca kapitola je namaľovaná a pripomína ilustrovaný román. Omnibus vychádza v tvrdej väzbe s prebalom a lacetkou. Obsahuje všetkých 28 zošitov. Váži viac ako dve a pol kila (!), s rozmermi 180x275 mm to nie je žiadny drobec, obsahuje viac ako sedem stoviek strán (!!) a z toho cca 4O strán bonusov. Toto poste chcete mať doma.
Arkham z r. 1989 je absolútna batmania kultovka. Vďaka prítomnosti neskutočne experimentátorsky naladeného Angličana Davea Mckeana (Klece) nepochybne jeden z najlepšie nakreslených Batmanových komiksov od jeho debutu z r. 1939 (!). Dave mieša a nepredvídateľne a úžasne šialene kombinuje štýly, postupy, techniky. Výsledkom je čosi fakt neskutočné a reálne nezabudnuteľné. Podarilo sa mu zhmotniť šialenstvo. Dole klobúk. O popularite Arkhamu vypovedá fakt, že len v češtine vyšiel už tri razy: dvakrát samostatne a raz v jednej spoločnej knihe spolu s Brubakerovým Mužom, ktorý sa smial. Áno, Morrisonov scenár nie je žiadne veľdielo. V podstate len magori ovládnu Arkham, dajú si podmienku, aby k nim prišiel Batman a ten príde (ako inak, je to predsa Batman) a pohybuje sa šialenými priestormi ústavu. Ale veľmi veľa tomu dáva práve genius loci daného prostredia a bláznovstvo vykúkajúce spoza každého rohu, takže rozhodne ani scenár nie je žiadne béčko (kuriózny spôsob liečenia Two-Facea, rozkokošený Joker cápajúci Batmana po zadku). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-arkham-pochmurny-dum-v-pochmurnem-svete-komiks
Je to ako keby Tarantino natočil reklamu na tenisky. Alebo michelinský šéfkuchár by vám urobil kvalitný hotdog. Alebo... OK, stačilo, zrejme viete, čo sa chcem povedať. Unikátna, výrazným spôsobom špecifická výtvarná stránka diel Alexa Rossa mi v minulosti viackrát vyrazila dekel (Superman: Mír na Zemi, JLA: Svoboda a spravedlnost, Království tvé, Zázraky), preto ma potešilo, keď Egmont vydal jeho Fantastickú čtyřku: Kruh se uzavíra. Samozrejme je to formátovo maličké. To je u Rossových maliarskych (veľ?)diel problém. Jeho povestný, nezameniteľne opulentný a megalomanský štýl vynikne logicky v čo najgigantickejšom formáte. A to 172x230 mm fakt nie je. Niekto to možno dokonca označí za rúhanie a svätokrádež. Mne to prekvapivo až tak nevadilo, hoc musím priznať, že áno, listovanie takým maličkým a tenkým komiksom bolo kuriózne, k Rossovi sa ozaj takéto „ponižujúce“ rozmery nehodia. Ale zas lepšie, ako keby to u nás nikdy nemalo vyjsť. Alebo nie? Nuž... tým si nie som istý. Jasné, po vizuálnej stránke sa s tým Alex Ross opäť raz neskutočne vyhral. Jeho práca je detailná, výbušne obrovská a ohromujúca. Ukážkovo ju podtrhujú dych vyrážajúce Rossove farby, s ktorými mu pomohol u nás neznámy Josh Johnson. Problém vidím v scenári. Pri Superman: Mír na Zemi sa mi páčila civilná, realistická zápletka o tom, ako Muž z oceli rieši svetový hladomor a v JLA: Svoboda a spravedlnost som ocenil, že nezničiteľná Liga spravodlivosti nebojovala proti nudným masám vesmírnych nepriateľov, ale proti bežným ľudským okom neviditeľným mikroorganizmom. Tu sa žiaľ jedná o klasický trikovo-akčné komiksové orgie, scenár je zverstvo, vôbec som sa nechytal (s výnimkou prvých, relatívne komorných strán). Zarazila ma veta na zadnej strane obalu „výroční série bulvárních grafických románů“ – to prekladal počítač?
Obálka je úžasne fotorealistická. Stvoril ju Leonel Castellani a komiks predáva na jednotku s hviezdičkou. Žiaľ, kresba v komikse za ňou zaostáva napriek tomu, že jej autorom je rovnaká osoba. No určite je fajn a to i vďaka živým, veselým farbám Jakea Mylera. Vizuálna stránka nás vráti nazad do 9O. rokov, keď sme cez víkend na Markíze a Nove ako malí sledovali Káčerovo, Gumkáčov a samozrejme Rýchlu rotu. Určite ale netreba čakať bombu na spôsob klasík Dona Rosu (Život a doba Skbrlíka McKváka, Disney Zlatá klasika). Bližšie má skôr k projektu Kačeří příběhy – Velká kniha zábavy. Teda k fajn spotrebiteľskému produktu primárne určenému na rýchle (ehm) občerstvenie detského čitateľa. Priemerný, nenáročný scenár a absencia akýchkoľvek bonusov to len dokazuje. Scenár ale rozhodne nie je katastrofa, dialógy sú vtipné, nápady milé a chémia medzi postavami iskrivá. Formát je sympatický a atraktívny, celé je to tak akurát hrubé (tenké?), tvrdá väzba a kvalitný, príjemne lesklý papier.
Jednotku samovrahov príliš nemusím. Toto hodnotím ako najlepší komiks, aký som s ňou čítal. Na tom má podiel akiste to, že ju jednak nečakane nevedie nikto menší, než Red Hood a nepozostáva z prevarených ksichtov (až na Harley Quinn, na tú sa zjavne vzťahujú špeciálne autorské práva, ktoré tvorcom prikazujú obsadiť ju do každej alternatívy tímu). Azzarello je drsný. Nie je to síce bitúnok, ale pár krvavých detailov ma zaskočilo + ma potešilo, že jedna postava je tak absurdne vulgárna, až to nebolo otravné, ale zábavné. Naopak, akonáhle začali podobne extravagantne nadávať aj ostatné, nebolo to ono. Scenár nie je žiadny zázrak. Ale ani prúser. Poteší, že sa scenárista hrá (trochu á la Grant Morrison?) a predvádza. Takže je tu scéna, v ktorej Joker vtrhne do bytu postavy X a prizabije ju páčidlom. Tým Azzarello vzdáva hold nielen legendárnej páčidlovej pasáži z Batman: Smrt v rodině, ale ostatne i z Mooreovho Kameňáka (kde Joker pre zmenu vtrhne ku Gordonovcom a navždy im zmení život). Aby toho nebolo málo, Joker je oblečený a správa sa ako postava z Kubrickovho Mechanického pomaranča. Každopádne viac, ako scenár, sa mi páčila kresba Bulhara Alexa Maleeva (Vrána: Mrtvá doba) a príjemne utlené farby Matta Hollingswortha (Alias). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-sebevrazedny-oddil-dostante-jokera-komiks
Hoc boli Superman a Batman jednými z najslávnejších DC superhrdinov, museli od ich debutov ubehnúť roky, kým sa bok po boku stretli v spoločnom dobrodružstve. Konkrétne sa to historicky prvý raz udialo v Superman #76 v roku 1952 (dovtedy sa stretali len na spoločných obálkach). V r. 2003 sa novej série, nazvanej lakonicky Superman/Batman, chopil Jeph Loeb (Spider-Man: Smutek) a prvých 6 zošitov si môžete prečítať práve v knihe Nepřátelé státu. Pravdupovediac, viac ako skvelú prácu Loeba, mi to pripomínalo prácu Geoffa Johnsa. Úvod je skvelý. Emotívny, výstižný a silný. Prostredníctvom špecificky ladeného monológu sa dostaneme pod kožu oboch postáv. Žiaľ, po skvelom rozjazde sa z toho stáva obrovská, akoby nekonečná mlátička. Navyše ukecaná, lež nie dobre a zábavne ukecaná, ale nudne ukecaná. B a S sa k sebe hodia napriek tomu, že na prvý pohľad sa k sebe nehodia. Opak je však pravdou. Ich priateľstvo (pretože „len“ spojenectvo to nie je) je miestami až dojemné. Chápeme, prečo si nezničiteľný Superman váži „nejakého“ chlapíka v kostýme netopiera a naopak rozumieme dôvodom, pre ktoré si dotyčný pán pustil tak blízko k telu niekoho, ako je Clark. V tomto komikse je ale medzi nimi slabá chémia. Neustále ju totiž oslabujú súboje. Na konci ste radi, že je koniec, pretože ste fakt unavení. Pachuť vytvárajú i tradičné neduhy typu hlavný záporák prežije neprežiteľné, neobjasnená vražda Bruceových rodičov zostáva „prekvapivo“ naďalej neobjasnená a nechýba gigantická vesmírna raketa s podobou Supermana/Batmana. Na takéto veci som už asi starý. Meno ilustrátora znie originálne. Ed McGuinness. S takým menom čakáte kresbu, ktorá sa zapíše do Guinnessovej knihy rekordov. Nanešťastie, po vizuálnej stránke je to bežný, ničím výnimočný štandard, klasické mainstreamové remeslo. Nič proti, len som proste očakával viac (a Amanda Waller je nakreslená ako karikatúra). Nečakane zameniteľný vizuálny priemer oživuje aspoň farbiar Dave Stewart. Ten si zjavne užíva sviežich farieb (žltá, modrá, zelená). Sviežo ich kombinuje a výsledkom je ľahký letný šalátik a nie ťažké mäso, ktoré v bruchu cítite dva dni. Zjavne to preňho predstavovalo vítanú zmenu, keďže je známy predovšetkým ako farbiar ponurých, azda až hororových svetov Mikea Mignolu (Abe Sapien, Baltimore, Hellboy). Na konci nájdete nielen historicky prvé stretnutie netopiera a Muža z oceli z 5O. rokov, ale tiež chuťovku v podobe dvojstranového minipríbehu ukazujúceho Bruceove a Clarkove detské stretnutie, ktoré nakreslil legendárny Tim Sale (Dlouhý Halloween, Temné vítězství) a vyskytlo sa aj v Superman: V každé roční době.
