9

Uzavretá jednoduchá jednohubka s nie príliš oslnivou krasbou a hnusným digitálnym koloringom. Cieľová skupina sú deti vo veku 10-12 rokov, pre kohokoľvek trochu sčítanejšieho je komiks až urážlivo plytký a priehľadný. Za mňa slabota.

Komiks, kterému v podstatě máloco vytknout, jako dítě bych ho určitě s potěšením slupnul jako malinu. Když někdo umí kreslit, jako v tomto případě, fantasy v komiksu nemůže zklamat, vypadá prostě hezky. Příběh je i roztomile psychologicky poučný, připomene tak trochu Coelhova Alchymistu. Problém je v tom, že je to takové to klasické sci-fi o cestě z bodu A do bodu B, která se trochu zašmodrchá a cestou se potkají různé bytosti a příšery. Milé, ale nic víc s rádobyúdernou pointou. To by ten příběh předtím musel být trochu lepší.

Celkový dojem: 60%

Skřet je takým jednoduchším príbehom o pomste. Náročnejších čitateľov možno až tak nezaujme, ale ak máte chuť na dobrodružné a nenásilné fantasy, Skřet má feeling filmov z 80. rokov ako sú The Dark Crystal (1982), Legenda (1985) alebo Nekonečný príbeh (1984). Má to dobré tempo, vlastne sa v komikse neustále niečo deje a síce to nepatrí k tým najlepším titulom za minulý rok, spríjemniť vám chvíľu určite dokáže.=►Celá recenzia◄=

Krásne nakreslený a vyfarbený (do zelených, tlmených, zlatistých farieb) komiks. Škřet je predchnutý mystikou, poverami a legendami. Ilustrátor Will Perkins odviedol kus práce, ktorou nás od prvých strán spoľahlivo vráti nazad do detstva. Všetky tie lesné malebné, ale i nebezpečné zákutia, rieky, močiare, jaskynné komplexy a hlboké noci, kedy je obloha posiata miliónmi hviezd, to všetko je pastva pre oči. A do toho jeden mladý skřet a vlčica, ktorá nemá žiadne superschopnosti, je „iba“ verná a statočná, ale ako sa tak pozerám okolo seba, zisťujem, že aj to sú superschopnosti (a aké!). Komiks je plný mágie, čarov a rozprávkových bytostí, nie je to však zameniteľná, spotrebiteľská fantasy na jedno použitie. Je to skôr rozprávka z našich zemepisných kútov (hoc oficiálne americká) plných morálne skazených kráľov a čarodejníc žijúcich v ústraní temných hôr. Zaujímavá na scenári Erica Grissoma je jeho skratkovitosť. Riktove strety s tu viac, tu menej dobrými obyvateľmi rozprávkovej ríše sú poňaté z rýchlika, buď sa ešte ani poriadne nezačnú a už končia, alebo je to celé trochu inak a Rikt z nich vykorčuľuje bez efektnej akcie, zato realistickejšie a teda uveriteľnejšie. Lebo v živote to tak predsa veľakrát býva, že to, čoho sa bojíme, dopadne úplne inak, než čakáme, ten, koho považujeme za zlo, je nudný úbožiak a ľudia, ktorých sme sa báli, sú dobrí a múdri a pamätáme si na nich až do svojej vlastnej smrti. Ale bude si niekto pamätať na nás? A v živote to chodí aj tak, že sa dáme na cestu z dôvodu X a až v cieli strastiplnej cesty zistíme, že na tom, kvôli čomu sme podnikli prvý krok, na konci už len pramálo záleží a my sme našli sami seba a už nám na veciach, na ktorých nám záležalo kedysi, vôbec nezáleží a naopak nám záleží na veciach hodnotnejších, silnejších, azda dôležitejších, o ktorých sa nám kedysi ani nesnívalo. S búraním mýtov pracuje scenárista ostatne už skrz ústrednú postavu, ktorá má negatívnu povesť a pritom je to čestný mladý muž vážiaci si priateľstva a záväzkov. Bál som sa, že príbeh bude otvorený, koniec je však plnohodnotne a dojemne (a vlastne smutne) uzatvorený. Som rád, že sa z toho nevyvinul ďalší Šninkl, mám toho malého darebáka rád, ale na Skřetovi si vážim práve to, že odložil nabok akékoľvek (nedajbože kresťanské) ambície a vyrozprával nám „len“ dobrý príbeh. Trocha mi atmosférou pripomínal Thorgala, Legendu Ridleyho Scotta a dokonca Šamana s Connerym, kde tiež ide o neľútostivé, bezprecedentné ľudské plienenie čistého prírodného raja, v ktorom človek po sebe zanechá len spúšť nevyčísliteľnej hodnoty. Pôvodní obyvatelia, dovtedy potichu a jemne žijúci v súlade s prírodou, pred ním ustupujú. Až jedného dňa nebude kam. Aby som len nechválil, mám rád všetko psovité a akonáhle sa niečo na ten spôsob objaví v knihe, filme, seriáli, či komikse, som nadšený. Tu ale bol dôraz na vlčicu kladený predsa len príliš infantilne napriek tomu, že je stvárnená fakt rozkošne (kňučanie, plieskanie chvostom). Nebola to slepá ulička? Na konci totiž z toho, že v deji vystupuje zviera, nič nevyplýva a istým spôsobom si takto nastavený dej viem predstaviť bez zvieracieho elementu. Ale to je skutočne len detail. Plus ma trochu nudil pobyt u žabiakov. Najlepšie Skřeta charakterizovali samotní tvorcovia v záverečnom poďakovaní: je to malé dobrodružstvo. Ale viete, ako sa hovorí. Dobrého málo býva. Tento komiks disponuje siným ekologickým, (proti)rasistickým (resp. protixenofóbnym) a etickým posolstvom. Čo je v dnešnej hlúpej dobe plnej ľudí s vyštudovanou vysokou školou života obzvlášt dôležité.

Další z řady komiksů " neurazí, nenadchne". Mám pocit že v poslední době takových jenom přibývá.