Čakal som viac. Oveľa viac. Nerád by som znevažoval nápad s Dr. Octopusom v (doslova) Spider-Manovej koži. Možno som len nemal šťastie na dostatočne pútavé príbehy z tohto rangu. Tento ním totiž fakt nebol. A to som sa tak tešil! Veď už obálka so špecifickým Spajdym (kedy pri bližšom preskúmaní zistíte, že vyzerá ako mutant Spajdyho a práve Dr. Oca) vyzerá báječne. Nanešťastie, v samotnom komikse nič také nenájdete. Po dočítaní som dospel k záveru, že z toho, že sa v tele Petra Parkera ukrýva Otto Octavius, nič nevyplýva. Zostal som v šoku a prečítal som si to celé ešte raz a... iba som sa v tom utvrdil. Takže hoci je námet o „novom“ Sieťomilovi skvelý, v praxi nový pohľad nerozpoznáte, lebo skrátka neexistuje žiadny zásadný rozdiel medzi týmto a akýmkoľvek ľubovoľným dobrodružstvom, kde je pod maskou Peter. Tvorcovia doplatili na to, že Peter a Otto sú si v skutočnosti veľmi podobní. Z Petra pokojne za istých okolností mohlo vyrásť to, čo vyrástlo z Otta a z Otta sa za istých okolností nemusel stať záporák, ale v podstate Spider-Man. No aj kebyže sa povznesieme na to, že z prítomnosti Dr. Oca pre dej nič svieže nevyplýva, stále zostane priemerný, neveľmi pútavý scenár Dana Slotta (Amazing Spider-Man: Pavoučí ostrov, She-Hulk: Svobodná, úspěšná, zelená), či Christophera Yosta (Válečné jizvy). Našťastie nie je úplne zlý, to vonkoncom nie. Naopak: je dynamický, svižný a občas dokáže ponúknuť niečo fajn. Ale nie je to Udalosť, ani udalosť, ale len priemer. Naopak, určite treba vyzdvihnúť masívnu, modernú, atraktívnu kresbu.
„Roztomilost je vlastní všem dětem savců. Je to zbraň mláďat. Pomocí ní ovplivňují nás dospělé, protože nás potřebují pro vlastní přežití.“ Začnem negatívami. Niektoré veci absurdné: postavy sa správajú normálne v nenormálnych situáciách (akoby od detstva vídali ožívať mŕtvoly alebo to, ako ľudské vlasy narastú do niekoľkometrovej dĺžky a začnú zápasiť s inými niekoľkometrovými vlasmi), hrdinke niekoľkokrát zachráni život vyslovená náhoda a zomrie kvôli nej veľa nevinných postáv. Tým by sme ale mínusmi skončili. Spirála je kultová pecka za 100%. V češtine už v minulosti vyšla, ale toto je prvý raz, čo vychádza v jednom masívnom (650 strán!) zväzku a okorenená o jeden bonusový príbeh. Džundži Itó ma dostal už Rybami a Balónkami oběšenců a síce som vedel, čo do neho môžem očakávať (všetko), ale pri čítaní Spirály som napriek tomu zostal prekvapený, zaskočený a ku koncu už vyložene šokovaný a zhnusený (ale v dobrom, ak je teda niečo také vôbec možné, ale v hororoch asi je). Niektoré veci síce podľa mňa nedoriešil (prečo sa niektorí menia na slimákov a iní nie?), ale sú to detaily a napokon príbeh dokázal patrične ukočírovať do uspokojivého finále. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-spirala-manga
„Možná právě o tom Batman musí být. Ne o vítězství, ale o prohře a opětovném návratu do boje.“ Rok nula 1 nebol dokonalý, ale 4* si s prižmúreným netopierom zaslúžil. Rok nula 2 si ich nezaslúži. Hádankár nie je zlý záporák. Vlastne škoda, že v ČR s ním vyšlo tak (relatívne) málo komiksov. Red Hood (resp. Joker?) v Roku nula 2 už nevystupuje a všetko zlo si vyzobal práve Hádankár (a čiastočne Doktor Smrť, u toho je ale vidno, že scenárista príliš nevedel, čo si s ním počať... a čitateľ tým pádom tiež nie). Síce sa v Roku nula 2 formuje priateľstvo medzi Batmanom a Gordonom, ale podobných plusov by sme našli už len málo (ďalej napr. dojemné Alfredove koncové predstavy súvisiace s doživotným Bruceovým prekliatím). Zarazilo ma, že od „pádu mesta“ ubehlo iba 27 dní a už to v Gothame vyzerá ako v Som legenda s Willom Smithom. To som skutočne nepochopil. Nebola to chyba v preklade? Nemysleli skôr 27 rokov? Je to vysvetlené špeciálnymi semenami od Poison Ivy (?!?), ale toto mi ako vysvetlenie totálne spustošeného mesta nestačilo. Takisto sa Snyder márne snaží vysvetliť, prečo dal svet od Gothamu ruky preč. Pri čítaní niektorých zvláštnych pasáží z jednotky (Nigéria) som sa upokojoval tým, že budú vysvetlené v dvojke, ale mýlil som sa. Pravdupovediac mi spätne nedáva zmysel ani postapokalyptický úvod jednotky, ktorý netuším, kam časovo zaradiť. Odfláknutých bolo viacero momentov (strašne samoúčelný náhodný spôsob, akým sa Gordon rozhovorí pred Batmanom o kabáte). Scenár je v prvej polovici výborný (mesto ponorené do chaosu vytvoreného blížiacou sa superbúrkou René). V druhej sa však rozpadne a už ho nikto do pôvodného stavu nepostaví. Ilustrátor Capullo si vychutnáva Gotham bičovaný dažďom (úžasný panel s Batmanom na elektrickom kábli číhajúcim pri rozsvietenom okne Gordonovej dcéry). I Gotham ponorený do divočiny. Ale scenár skrátka pácha priveľké škody na to, aby to kresba dokázala zachrániť. Hodnotím Legenda o Batmanovi: Batman – Rok nula, kniha druhá (prvý raz v ČR však vyšlo už v roku 2016 v rámci New52 pod názvom Batman: Rok nula – Temné město).
No... nebavilo ma to. Čítal som už oveľa horšie komiksy, ale Kometa č. 20 fakt nie je žiadny zázrak. Pre mňa osobne predstavuje víťazstvo kresby nad scenármi. Ilustrácie sú fakt skvelé, ale s príbehmi to značným spôsobom hapruje.
Prekvapivo kanibalistické (resp. ľudožrútske) číslo! Na Komete č. 18 je zaujímavé, že obsahuje komiksy, ktoré ma po výtvarnej stránke odpudzovali (Guláš, , Poklad Gibbelinu), ale po scenáristickej stránke boli skvelé a komiksy, ktoré boli fantasticky nakreslené (Křižáci), ale ich scenáre ma neoslovili. Jedinou výnimkou sú Tři kluci a šifra (ktorí vyšli v roku 2013 v Rower Hogan / Tři kluci), ku ktorým mám nostalgické spomienky vďaka príbehu s krokodílom, takže som ochotný im čo-to odpustiť. Každopádne na najlepšie Komety osemnástka v mojich očiach (napriek snahe) nemá.
Komiks v ČR nevyšiel len v r. 2021 v komplete Legenda o Batmanovi pod názvom Rok nula, ale tiež v r. 2015 v New 52 pod názvom Rok nula – Tajné město. Po ukončení príbehu o tajomnom Sovom tribunáli sa Snyder s ilustrátorom Gregom Capullom rozhodol vrátiť v čase a vyrozprávať nám počiatky Brucea v Gothame. Znova. Znova sa tak stávame svedkami, ako sa vracia do opusteného sídla Wayneovcov, kde čaká len verný Alfred (na rozdiel od zvyšku mesta do poslednej chvíle veriaci, že mladý pán Bruce žije). Znova vidíme, ako Bruce dospeje k záveru, že musí vziať spravodlivosť do vlastných rúk, keďže korupciou prehnitá polícia to neurobí. Znova sa stávame svedkami jeho prvých stretnutí s budúcimi ikonickými nepriateľmi. Do pozornosti dávam skvelého Red Hooda (čo je vlastne origin Jokera... možno), kde sa Snyder hrá s kultovým Kameňákom Alana Moorea. Znova je nám ukázané, ako vznikol kostým; pripomenulo mi to Millerovu klasiku Batman: Rok jedna (1987), kde Wayne sedí v kresle, do izby vletí netopier a v nasledujúcej scéne je kostým hotový (správne, počujete iróniu). Snyder Batmana reštartoval a napriek pár zakopnutiam to zvládol so cťou a mňa to bavilo čítať, hoci som si uvedomoval nedostatky (šialené skoky v čase: pred 6. rokmi, o 5 mesiacov neskôr, detstvo). Moderne, osviežujúco dej zasadil do širšieho kontextu (Nigéria, hoci práve ona šumí do prázdna, keďže čitateľ netuší, prečo tu je a bohužiaľ to nie je vysvetlené ani v Roku nula 2). Snyderov Batman je začiatočník, policajný zbor ho pokladá za nepriateľa (to sa ostatne nikdy nezmení). Je divoký, nepredvídateľný, nevie domyslieť plány do konca (alebo vie, ale niečo sa pokazí, čo sa mu neskôr ako expertovi na vytváranie „plánov v plánoch“ už nestávalo). Niekedy živelným prístupom prekvapuje aj sám seba. Hľadá si štýl. Má ďaleko ku geniálnemu detektívovi. Ešte to nie je ani temný bojovník ukrývajúci sa v tieňoch. Máme dočinenia s drzým mladým floutkom s vojenským vlasovým zostrihom, ktorý tri rany rozdá a štyri prijme a potom štyri rozdá a jednu prijme a nakoniec všetci ležia na zemi v krvi a s polámanými kosťami a nie je jasné, kto vyhral (a či vôbec niekto). Rád používa masky, čo je vec, ktorá mi pravdupovediac v nových komiksoch o netopierovi chýba. Vzťahy s Alfredom, Foxom a Gordonom sa ešte len formujú a sú neotesané. Kresba je v jednej chvíli prísne realistická, potom úžasne noirová, následne neskutočne vynaliezavá („kolesový“ rozhovor Brucea a Nygmu, stret malého Brucea s kŕdľom netopierov) a napokon do toho vpadne batmobil vyzerajúci ako zväčšená hračka z Dráčika. Obloha je absurdne sfarbená (vyzdvihujem inkerstvo Dannyho Mikiho) a lieta po nej bizarná flotila vzducholodí (!) pripomínajúca vedecko-fantastický európsky film zo začiatku 20. storočia. Podobné výhrady by som mal k scenáru, ktorý je v jednej chvíli realistický a hneď nato tam kydnú auto vediace sa prilepiť kolesami o strop tunela. Zarazilo ma, že na to, na aký obrovský origin sa tu všetci hrajú, totálne ignorujú zásadné veci. Kde Wayne celé roky bol? V úvodnom slove (hodnotím verziu z r. 2021) padne zmienka o afrických kočovníkoch. To znie geniálne, ale v samotnom komikse o tom nie je skoro žiadna zmienka. Nebavili ma lacné cliffhangery, z ktorých nič nevyplýva a sú vyriešené behom pár panelov (explózia, injekcia). Naopak, potešilo ma angažovanie Bruceovho strýka Philipa Kanea. 4* sú trochu prižmúrené, ale 3* by boli málo. Tie si nechávam pre (slabšie) pokračovanie.
Krásne nakreslená historická záležitosť s jemnými fantasy prvkami (monštruózne zvery, čarodejníci, veštci, proroctvá), ktorá by si zaslúžila väčší formát, i tak je to ale za 4*. Aj u nás obľúbený belgický scenárista Sylvain Runberg (Orbital, Conan z Cimmerie, Zarov) síce v mojich očiach opäť neprekročil svoj vlastný tieň (jednoduchý príbeh skomplikoval množstvom postáv s miestami nejasnou motiváciou), ale (zase raz) mu kožu zachraňuje výnimočný ilustrátor. Tentokrát je ním François Miville-Deschênes, s ktorým spolupracoval už na Zarovovi. Výtvarná stránka je nádherná, nebudete sa vedieť vynadívať. Realistické postavy, bojové výjavy, zvery, nahé telá. Scenár je na prvé prečítanie náročný na pochopenie; postáv, národov, motivácií a histórie je tam skrátka dosť. Ale to, že je niečo náročné, ešte neznamená, že je to zlé; len si to proste vyžaduje vašu pozornosť. Na prvý raz som bol scenárom rozladený, ale po druhom čítaní už som sa orientoval. Každopádne za najväčší plus scenára považujem jeho chladnokrvnosť – azda sa ani nesnaží, aby sme si k niektorej postave vytvorili bližší vzťah, je to skôr komiksový dokument, ktorý sa nikomu nesnaží lacno nadržiavať. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-dobyvatele-1-2-komiks
Vôbec nechápem, ako je možné, že mi zlá, skazená (ale nie nakazená!) nemravnica Druuna doteraz unikala. Hrdinka je zaujímavý charakter: nepatrí k najinteligentnejším bytostiam vesmíru, veci sa jej skôr náhodne dejú a ona na ne buď reaguje, alebo aj nie a iba mlčky čaká, čo z toho vylezie (prípadne sa vyzlečie, nechá sa znásilniť a dúfa, že to postačí). Mnohí budú šokovaní, pobúrení a znechutení. Mnohí nie. Komiks okrem prasačiniek obsahuje (najmä v treťom, záverečnom dejstve) množstvo dialógov; ako vraví Stanislav Karlík v záverečnom 3-stranovom slove, je ich toľko, že občas ich má čitateľ chuť preskakovať. To by však urobil chybu, pretože pod prvoplánovou erotickou (s nábehom na porno) pozlátkou sa (aj vďaka nim) ukrýva prepracované, ambiciózne, fascinujúce a kvalitné sci-fíčko. Iste, môžeme scenáristu (a zároveň ilustrátora v jednej osobe) obviniť zo sprostého vykrádania istej slávnej sci-fi knihy (pseudonym jej autora je BWA a kniha sa začína na písmeno N, viac nespoilerujem), ale nevadilo mi to, skôr naopak. Talian Paolo Eleuteri Serpieri (ktorý sem sám seba umiestnil postavou doktora) svoje univerzum prepracoval dostatočne na to, aby to bolo niečo iné. Svet plný mutantov, robotov a divne usporiadanej hierarchie medzi obyvateľmi „sveta“, ukrýva nejedno obludné tajomstvo. Nakreslené je to absolútne skvostne, nezabudnuteľne, famózne, realisticky a dych vyrážajúco. Vidno, že Serpieri nie je len tak nejaký ilustrátor, ale umelec, ktorý v Ríme študoval architektúru a maliarstvo, dostal sa do ateliéru uznávaného maliara Renata Guttusa, vybudoval si špičkové renomé ako rešpektovaný figuralista a za svoj komiksový vzor považoval mená ako Arturo del Castillo alebo Antonio Hernández (stačí si ich tvorbu pozrieť na nete a hneď ste doma). Tínedžerské erotické sny sa čelne zrážajú s bitúnkom a nechutnou post-apokalypsou, čo vytvára pozoruhodný kontrast. Výsledok je znepokojivý, mrazivý a plne funkčný. Neskôr Druunu nenápadne vykradlo viacero filmov, napr. Symptóm Pandorum (bez komentára) alebo Bayov Ostrov („vyžrebovaní“ favoriti sú v skutočnosti príšerne potrestaní, rozhodne nejdú do žiadneho „raja“). Teším sa na ďalšie dobrodružstvá ženskej erotickej jednotky menom Druna. Nie je to síce dokonalé (v treťom príbehu nazvanom Tvor som sa už vyložene strácal vinou časových skokov, snov, predstáv a halucinácií), ale prísnejší budem až pri pokračovaniach. Možno.
1890. Prichytil som sa pri tom, že samotný prípad (ani jeho rozuzlenie) ma jednak nezaujíma a vlastne som sa v ňom strácal. Postáv je veľa, majú medzi sebou rôznu dynamiku a situáciu zneprehľadňuje politika, ktorá vždy v histórii ľudstva všetko iba komplikovala a inak tomu nie je ani tentokrát. Ako-tak som sa v deji začal chytať až pri druhom čítaní (každý komiks čítam minimálne dva razy). Ale tá kresba, vážení! Dvorný ilustrátor série, David Etien, odvádza neuveriteľnú robotu. Nielen denný Londýn, ale i nočný a bočné uličky, zákutia, parky, cintoríny, trhy, obchody a prístavy, nevraviac o postavách a zvieratách, to všetko David nakreslil tak úžasne, že som sa na jeho úchvatnú prácu nedokázal vynadívať. Neustále som sa vracal dozadu a opätovne si vychutnával obrazy, ktoré som už mal za sebou, ale nonstop ma niečo lákalo vrátiť sa k nim a znova si ich vychutnať. Štvrtú hviezdu pridávam za to, že scenár dvojice Djian/Legrand ako-taký ma síce nestrhol, zato ma veľmi baví ústredná štvorka, interakcia medzi nimi a zaujíma ma, s čím prídu nabudúce (a som zvedavý, ako sa bude vydarená francúzska séria s ich narastajúcim vekom vyvíjať). Čiastočne sa mi zdalo, akoby boli tvorcovia veľkí filmoví fanúšikovia a inšpirovali sa pri tvorbe dvojky slávnymi filmovými dvojkami (napr. Krstný otec, Pán prsteňov alebo Hviezdne vojny), ktoré tiež boli oproti pomerne veselým a relatívne bezstarostným (ehm) prvým dielom (aj keď teda práve u Puzových mafiánov hovoriť o veselých veciach... no nič) prekvapivo komplikované, ťažké, temné a rapídne spomalili tempo, aby sa drsnejšie zahryzli postavám do krku (a najmä duše). A možno príde aj Jack Rozparovač. Jemne ma sklamala skvelá Káťa, ktorá mala s hrdinami parádnu chémiu; škoda, že nedostala výraznejší priestor.
Keď túto neznámu vec Josef Vybíral v roku 2021 vydal, povedal som si, že je príliš originálna na to, aby som si ju nekúpil. Som rád, že som sa nemýlil a že je nielen originálna, ale aj skvelá (čo nie je vždy jedno a to isté, niekedy je prehnaná originalita na škodu veci). Mohlo by sa zdať, že tento album je detský komiks, ale je aj nie je to pravda. Scenár k detskosti miestami síce skutočne zvádza, detto rozbláznená kresba, ale osobne by som Danthrakon 1: Nenasytný grimoár (grimoár je čarovná kniha obsahujúca návody na magické rituály) odporučil každému, kto má rád hravé, zábavné, nie prehnane náročné, ale rozhodne ani nie hlúpe komiksy. Postavy sú veľmi fajn a sympatické, scenár vie prekvapiť vtipom zameraným na dospelého (občasná krv, ocas“, podělaný kabát“) a je umiestnený do prostredia príliš pútavého, jedinečného a svojrázneho na to, aby dokázal nudiť. Štvrtú hviezdu pridávam za parádnu, vynaliezavú kresbu Oliviera Boiscommuna, s ktorého prácou sa stretávame v našich končinách prvý raz a ktorá mi trochu pripomenula tvorbu nášho Laca Csurmu (séria Tajomstvo starého domu). Samozrejme k tomu treba pripočítať úžasnými farbami hýriaci koloring od Claudea Gutha, čo je v našich zemepisných končinách ďalší nováčik. Naopak, s prácou francúzskeho scenáristu Christophea Arlestona sme sa už stretli v Ekhö. Páčil sa mi atraktívny A4 zošitový formát s kriedovým papierom. Toto ma fakt bavilo; živý, fungujúci, funkčný, temperamentný, organický a zábavou tepúci svet, do ktorého sa rád vrátim.
Som v miernom šoku z toho, aká pecka to je! To som fakt nečakal. Čítal som všetky tri komiksy, ktoré Tajnému impériu 1 predchádzali (Hail Hydra, Maria Hillová před soudem, Budování imperia). Mali svoje chyby, ale bavili ma vďaka rúhačskej myšlienke „čo ak je najamerickejší superhrdina tajným agentom Hydry?“. Myslel som si ale, že trojka stačila a bolo by fajn useknúť to v najlepšom. Mýlil som sa. V skutočnosti to boli len udalosti, ktoré predchádzali deju Tajného impéria 1. Aj veci, ktoré v prequelovskej trilógii pôsobili nadbytočne, po ňom dávajú zmysel. Všetko od začiatku zjavne smerovalo k tomuto. Je to fakt masívny crossover, ktorý hodnotím ešte lepšie, ako legendárnu Občiansku vojnu. Môžete povedať, že to je príliš silné vyhlásenie, ale Občianska vojna síce vychádzala zo skvelej myšlienky, no mala obmedzený priestor. Toto naopak malý priestor nemá – Captain bol detailne rozpitvaný v prequelovej trojici a tu už je hotovou zápornou postavou. Takže trochu ustupuje do úzadia, aby dvorný scenárista série Nick Spencer mohol kvalitne operovať s ďalšími postavami. Najmocnejšie (Doctor Strange, Captain Marvel) sú šikovne vyradené z hry, iné prechádzajú na Captainovu stranu a ďalšie na stranu Iron Mana, ktorý proti Kapovi samozrejme stál už v Občianskej vojne. Postavy sú prepracované, vzťahy takisto. Najmenej mi tu sedela krátka návšteva u Ultrona, ale prežil som ju. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-tajne-imperium-1-komiks
Tieto 4* sú nie že s jednou prižmúrenou plutvou, ale s dvomi. Ale napokon si ich Aquaman 6: Smrt krále azda predsa len zaslúži. Minimálne kresba je veľmi fajn (žiadna výtvarná revolúcia, ale solídny súčasný americký mainstream), postava Aquamana má zaujímavý charakter (skoro všetkými odvrhovaný a urážaný, ale napriek tomu budiaci rešpekt), scenár napriek množstvu predvídateľných momentov, očakávaných zvratov a neoriginálneho klišé, obsahuje i zaujímavé motívy (bol by Aquaman ako vládca dobrý alebo by ho limitovalo jeho dobré, mäkké srdce?) a potešilo ma aj to, že sa jedna dejová linka (zvrhnutie Ratha z trónu) uzatvára a na konci sa plynulo cliffhangerovo otvára nová („vynáranie“ vôbec nevyzerá zle). Mimochodom, Abnettov komiks Mera: Královná Atlantidy je dejovo zasadený medzi Aquamana 5: Zlomenú korunu a práve dnešného šiesteho a práve v tomto komikse sa z Mery stane ukážková Deus ex machina. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-aquaman-6-smrt-krale-komiks
V 90. rokoch u nás vychádzali dve série s nindža korytnačkami. Okrem tejto ešte plagátová verzia, ktorá sa dala rozložiť do podoby obrovského posteru. Prvé číslo série Teenage Mutant Hero Turtles sa na pultoch stánkov objavilo v roku 1992 a stálo 19 Kčs. Staré dobré časy. Hoci je to čítanie určené samozrejme predovšetkým deťom, s odstupom desaťročí milo prekvapí, že je to vlastne celkom fajn (v rámci možností) nakreslené a že nezačíname uprostred príbehu, ale na jeho začiatku: statočná moderátorka April (v nezabudnuteľnom žltom outfite) je napadnutá, skončí v kanáloch a tu ju pred útočníkmi zachránia naše bojové korytnačky. April, aj čitatelia, sa následne prostredníctvom rozprávania majstra Splintera dozvedia, ako sa to vlastne celé začalo. Nechýba hlavolam, ani profil jedného z hrdinov (v ktorom sa exkluzívne dozviete napr. jeho výšku a váhu). Prvému číslu za ohromnú nostalgiu (mal som vtedy 11 a kupovali mi to rodičia) pridávam štvrtú hviezdu navyše, pri nasledujúcich pokračovaniach budem prísnejší.
S oškretou plutvou (a s prižmúreným rybím okom) 4*. Veľa tomu dáva nielen atraktívna morská, podmorská a prímorská výprava (pobrežné mestečká, majáky, vraky lodí, podvodné ríše a ich obyvatelia, či už humanoidní alebo zvierací), ale tiež silný ústredný charakter. Mera je zaujímavá osobnosť. Nechce vládnuť, ale možno o čo väčší má pred funkciou rešpekt, o to viac si ju zaslúži a bude si ju zastávať kvalitným spôsobom (na rozdiel od mocou posadnutých magorov). Trocha divný bol Aquamanov brat Orm. Raz je dobrý, raz zlý a nakoniec... bolo tých kolotočov s jeho postavou akosi priveľa. Napriek tomu fajn komiks, ktorému k štvrtej hviezde okrem hore spomenutých záležitostí pomáha ešte sympatická kresba a sústredenie sa viac na charaktery postáv, než na akciu. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-mera-kralovna-atlantidy-komiks
Štvanice. Ten názov je fakt presný, tentokrát to bude o hubu i na Spider-Manove pomery. Opäť raz si siahne na dno svojich síl. To je uňho síce bežné, ale tentokrát je to predsa len osobnejšie a teda zovretejšie. Duša Daily Bugle, sympaťák Robbie Robertson, dáva výpoveď po tom, čo sa spoluvlastníkom novín okrem JJJ nestáva nikto menší, než legendárny „priemyselník“ Norman Osborn alias Green Goblin, vo voľnom čase manipulatívny psychopat. V minulosti (nepriamo?) zavraždil Gwen Stacyovú, pozná Spajdyho civilnú identitu (ale zjavne ju nemieni nikomu prezradiť, čo je... znepokojivé?), vstal z mŕtvych a zjavne má niečo na JJJ, keďže sa cigarový čert správa akoby bol pod papučou. Na Sieťomilovu hlavu je vypísaná tučná odmena, takže po ňom ide každý zabijak v meste od profesionálov až po ťažkých fušerov vrátane Punishera (nespoilerujem, je na obálke). A nekončíme! Spajďák je obvinený z vraždy, čo síce nie je v jeho svete žiadna novinka, ale na kráse dňa to nepridá. Aby nebolo problémov málo, dôjde k únosu malého chlapca. Po jeho stopách náš obľúbený pavúk vyráža a popri tom musí zistiť, či sa pod maskou Goblina ukrýva starý dobrý Norman, jeho syn Harry (ten síce dávno nie je medzi živými, ale zjavne ide o klan, ktorý rád vstáva z mŕtvych) alebo je to celé inak. Chuťovkou je, že do mesta prichádza Gwenyn strýko Arthur so svojimi deťmi, aby situáciu ešte viac skomplikoval. Nevraviac o dvojici superhrdinov Overrid a Aura, ktorí takisto pasú po Spideym. Proste vyhrotenosť kam len pozriete (a to som ešte nespomenul môjho obľúbeného mafiána s pančuchou na hlave Ružu). Kresba sa mi síce veľmi páčila (palec hore za oslepujúco nasvieteného Goblina v snehovej víchrici), ale zakaždým je iná, keďže príbeh sa vinul naprieč štyrmi (!) spider-manovskými sériami, pričom každá disponovala svojím vlastným ilustrátorom: či už Joeom Bennettom (Batman Detective Comics: Stín nad netopýry), Lukeom Rossom (Jonah Hex: Tvář plná násílí), prípadne Johnom Roomitom Jr. (KVS: Hobgoblin, Daredevil: Rok jedna). Odlišné výtvarné štýly občas bijú do očí a dej skáče príliš dezorientovane; zo scény, v ktorej zájde Spajdy na pokec so Staceym prehrnieme na druhú stranu a na nej je v zajatí dvoch cudzích osôb a napojený na káble, ktorým nerozumieme. Je to rušivé. Zaskočila ma vlažná reakcia, s akou Spajdy vezme na vedomie comeback vraha svojej životnej lásky, s ktorým jedná ako s otravným podomovým predavačom vysávačov. Palec dole dávam i za extra nudnú dvojku Overrid/Aura, nevraviac o Black Tarantulovi. A scenár je na viacerých miestach déjavu (zmanipulovaný Punisher bol už v KVS: Klonová sága a hra na to, kto je pod maskou Goblina pripomína hru na to, kto bol pod maskou v KVS: Hobgoblin). Ak by sme to hodnotili po zošitoch, tak asi žiadny nie je vyložená pecka hodná čistých 4*, ale spolu to prekvapivo ladí dokopy a tak dávam 4*, ale nedávam ich tak úplne rád. Bonusy tvoria dve strany alternatívnych obálok a tri strany textu približujúcemu vznik Štavnice resp. medailóniky jej autorov.
Vynikajúci prvý diel. Som veľmi zvedavý, ako bude séria pokračovať. Mám tipy a ak sa naplnia, pôjde o strhujúcu, dojemnú jazda s neuveriteľným koncom. Už prvý diel je plný emócií. Autorka nevidí svet čierno-bielo. Počínanie tých, ktorí šikanujú, je síce bez debaty absolútne odsúdeniahodné, neakceptovateľné a neospravedlniteľné, ale ukazuje, že sú často slabší, ako tí, ktorých šikanujú. Oni sami sú obete, ktorým nikto nikdy nepomohol a preto sa z nich stali agresori. Šóko je veľká sympaťáčka, jemná a extrémne zraniteľná, ale zároveň (ne)paradoxne vďaka svojmu hendikepu mimoriadne silná, odolná a odpúšťajúca slabým a hlúpym. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-nemy-hlas-1-manga
Neodolal som a v rámci hľadania strateného detstva som si zakúpil zbierku káčerovských komiksov od ilustrátora a scenáristu Dona Rosu (nájdete tu ale aj pár príbehov, ktoré nenapísal, „iba“ nakreslil). Rosa je pokladaný za nasledovateľa legendárneho disneyovského ilustrátora Carla Barksa (ktorého diela v edícii Zlatá klasika vyšli ako tretie v poradí). Komiksy, ktoré v Zlaté klasice nájdete, pochádzajú z 80. rokov 20. storočia a boli publikované v časopisoch Uncle Scrooge alebo Walt Disney´s Comics & Stories. Kresba ma spoľahlivo, nezadržateľne vrátila do 90. rokov, keď som jednak frčal na disneyovských seriáloch (okrem Káčerova ešte napr. Rýchla rota) a jednak mi rodičia kupovali komiksy, ktoré u nás v tom období vydával Egmont (Duck Tales, Mickey Mouse, Káčer Donald...). Príjemne ma prekvapilo, že Rosa sa špecializuje na dlhšie, dalo by sa povedať (v rámci disneyoviek) epické príbehy. Najviac ma zaujal dva príbehy z tohto súdka: indianajonesovský Syn Slunce a Poslední saně do Dawsonu, ktoré sa odohrávajú na Klondiku počas zlatej horúčky z konca 19. storočia; príbehy vracajúce sa do minulosti a ukazujúce nám, ako strýko Držgroš zbohatol (a najmä to, aký bol, keď ešte peniaze nepovažoval za najdôležitejšiu vec v živote, áno aj taká doba existovala), považujem dlhodobo za najlepšie od Disneyho. Musel som si zvykať na český preklad; hlavou som krútil najmä nad Dlhoprstými, ktorí sú v češtine nudní (prepáčte) Rafani. Najviac ma ale dostali Mladí svišti Hui, Dui, Lui preložení ako Kulík, Dulík, Bubík. Vyzdvihnúť nepochybne musím nielen úžasnú, krásnu, farebnú, hravú a vynaliezavú kresbu plnú rozkošných detailov (nezabudnem na rezignovaný pohľad Huia, Duia a Luia z „poviedky“ Mytologická manažerie). Scenáre sú zábavné a plné vtipných hlášok a dialógov („Proste si nasadíme padáky a padáme.“). Vyzdvihnúť treba tiež peknú obálku s tvrdou väzbou a masívne textové bonusy. Každý z komiksov uvádza Rosovo úvodné slovo, v ktorom nás oboznámi s tým, za akých okolností ten-ktorý príbeh vznikal. A na samom začiatku knihy sa dokonca nachádza 7 strán (!) exkluzívnych fotiek, obrázkov a textu, kde načrieme hlboko do minulosti, do charakteristiky Rosovej tvorby, do jeho životopisu a do zasadeniu jeho tvorby do širšieho komiksov-historického kontextu. Za mňa určite 4*. Zamrazilo ma každopádne z panela, v ktorom sa Donald chystá konzumovať pečené kuracie stehno. Rozporuplný dojem som mal aj z miestami po antimorálnej stránky (strýko Držgroš Donalda po zásluhe neodmení za jeho služby a keď Donald zistí, že mu sused nepomôže, brutálne sa mu pomstí). Trochu nechápem posadnutosti „podpisom“ D.U.C.K., na ktorý je v jednotlivých úvodných slovách kladený azda až priveľký význam (ale zas aspoň je sranda hľadať ich, keďže sú zakaždým šikovne zamaskované v komikse).
„To si jenom projektuješ, Jasone.“ Traja Jokeri. Geniálny, ale jednoduchý a jednoduchý, avšak geniálny nápad. Keď sa to povie, vaša fantázia sa rozbehne a už sa nezastaví. Odpovede na otázku, ako je niečo také vôbec možné, zrejme neuspokoja každého, ale mňa potešilo, že scenárista Geoff Johns sa s tým pobil na slušnej úrovni. A to hovorím ako niekto, kto jeho scenáristické práce vo všeobecnosti nejako extra v láske veru ozaj nemá (dodnes som sa nespamätal z Flashpointu). V tomto komikse sa však Johns v rozumnej miere upokojil a umiernil a hneď je to o klaunovský nos lepšie. Jokerovia budia pozornosť i rešpekt, Batman je extrémne zamyslený aj na svoje pomery, Batgirl napriek tomu, čo prežila, stále v ľuďoch vidí len to najlepšie a zaujímavým protipólom je im obom Red Hood, oproti ktorého miestami extrémistickým metódam aj tie Batmanove pôsobia ako metódy jemného diplomata. Scenár možno napokon nedokáže stopercentne naplniť (nemalé) očakávania (aj ambície), ale inak som z toho napriek pár zakopnutiam mal dobré dojmy. Pozoruhodná je nielen výtvarná stránka od Faboka (Batman/Flash: Odznak), ale tiež parádny zelený tvrdý obal a vynikajúci prebal, ktorý jednak zábavne parafrázuje slávne tri opice (nevidí, nepočuje, nehovorí) a jednak sa dá rozložiť do podoby plagátu (!). Čo je síce asi nepraktické (ktorý zberateľ oželie prebal a nalepí si ho na stenu?), ale ako nápad super. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-tri-jokeri-komiks
Na Stélu předků som sa tešil, keďže na obálke bol zobrazený môj obľúbený ľudský buldozér Kingpin a zaujímalo ma, čo sa skrýva pod čudným názvom. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že 80% komiksu v skutočnosti vlastním?! A to konkrétne v podobe komiksu Comicsové legendy 2: Spider-Man 3 (v roku 2004 vydala CREW v spolupráci s Netopjerom). Jediné rozdiely sa ukrývajú v tom, že tentokrát je to vo farbe, je prítomný úvodník, záverečná textová dvojstrana od Johna Romitu a príbeh je ucelený (vo verzii z r. 2004 chýbali dva akčné zošity s Lizardom). Inak je to bohužiaľ rovnaká bieda. Považujem za absurdné, že sa niečo tak... ani neviem, ako to nazvať... priemerné? Niečo tak priemerné natiahlo na neskutočných 10 (desať!) zošitov. Romita priznáva, že to so Stanom Lee nemali dopredu premyslené. Podľa toho to bohužiaľ aj vyzerá: v každom čísle má Spajdy iného protivníka (Shockera, Quicksilvera...) a do toho je ako keby nasilu (resp. dodatočne) domontovaná oná prekliata stéla, aby to málo kvázi ucelený koncept. V dobrom ma síce trochu mrazilo z prítomnosti Gwen a jej otca (čo nezadržateľne smeruje k legendárnej tragédii, ktorá u nás vyšla v UKK: Smrt Stacyových). Na komikse je príliš poznať naivné 60. roky. Ste vo väzení? Žiaden strach - stačí vysadiť mrežu, zvalcovať dvoch dozorcov a ste na ulici. Neskutočne tiež pôsobí scéna, v ktorej sa Spider-Man kapitána Stacyho pýta, či Shocker predtým, než ukradol stélu, nepovedal, kam ju ukryje (wtf???). Nerozumiem zaradeniu tohto komiksu do kompletu. Zaujímavý je azda len tým, že Petra ukazuje v mierne odlišnom svetle, než na aké sme boli dovtedy zvyknutí. Je z neho sebavedomý vysokoškolák osamostatňujúci sa od milovanej tety May. Často ma v jeho komiksoch bavia skôr civilné, než akčné problémy, ale bizarné je, že tu sa hojne vyskytujú oba motívy (protesty, manipulácia názormi ľudí prostredníctvom zavádzajúcich médií, rasizmus, obrovské množstvo fyzických protivníkov, s ktorými sa Sieťomil bije) a pritom jeden je slabší, ako druhý. Navyše sa tu brutálne vykráda Fitzgeraldov Podivuhodný prípad Benjamina Buttona z r. 1922.
Pravdupovediac, vzhľadom na bizarnosť jednotlivých antagonistov som to čakal ešte o veľký kus nepredvídateľnejšie a bláznivejšie. Toto bolo skôr ako základná škola na výlete, ktorej členovia si každý dajú úplne na dne z frťana a sú na šrot, ale stále je to len základná škola. Napriek tomu sa mi to celkom páčilo a bavilo ma to. Nejaký ohromujúci zázrak to nie je, ale od vecí treba čakať logické záležitosti (inými slovami, ak je jednou z hlavných postáv Jokerova bývalá s megakladivom a dvojmetrový krokodílí muž, tak to asi nekandiduje na Nobelovu cenu za komiks). Čo sa kresby týka, najviac mi sadli retro nakreslené pasáže z obdobia krátko po Druhej svetovej (trochu mi pripomenuli Nové hranice z DKK). Potešia dve atraktívne prostredia, ktoré sa plynulo striedajú (stará obrovská vesmírna stanica a pozemské pohrebisko lietadiel v Nevade).
Flash je postava, ktorá ma baví napriek tomu, že jej vôbec nerozumiem. Inak tomu nie je ani v Smrtící rychlosti. Vôbec som sa (dejovo) nechytal (čo ma vzhľadom na prítomnosť scenáristu Marka Waida vlastne ani neprekvapuje). Ale bavil som sa. Svojím spôsobom. Zaujíma ma každopádne odpoveď na otázku, či sa niekedy v živote dočkám „normálneho“ Flasha, ktorý bude mať taký priamočiary dej a tak málo akcie a (zbytočných?) postáv, že mu pochopím. Veľa Flashov, ešte viac zvratov, občas nejaké to slávne cameo. Poteší tiež echt deväťdesiatková kresba prevažne od bývalého španielskeho kartografa Salvadora Larrocka. Trocha ma sklamalo, že je to taký ten komiks, kde smrť nič neznamená a vážne fyzické zranenie sa vyrieši behom pár panelov/sekúnd. Zaujal ma zaujímavý, vôbec nie márny indiánsky flashback a vtipné detaily (najrýchlejší muž na planéte zakopne počas normálne chôdze a spadne na zem).
„Co tím myslel?“ – „S Velkým orlem je to vždycky takové!“ Tento komiks prvý raz v češtine vyšiel v roku 1992, ešte pod názvom Jakari. Vtedy sa detským komiksom darilo, viď. napr. Goliat (nie indiánsky, ale pre zmenu praveký chlapec). Reedícia vyšla v roku 2020 (v slovenskom i v českom jazyku) a vydavateľ v nej hrdinovi v mene vymenil „J“ za „Y“. Potešila ma pevná väzba a štedrý formát A4. Nepotešila ma absencia akýchkoľvek textových bonusov; stránka dve o autoroch alebo o histórii tohto komiksu by nikoho neoskalpovala. Nič proti Goliatovi od Semic-Slovartu, sám som na ňom vyrastal, keďže mi ho kupovali rodičia, ale Yakari je predsa len trošku vyššia liga. Je milý, čarovný, magický a príjemne priamočiary, so sympatickými postavami v čele s fajn ústredným hrdinom, ktorý rozumie reči zvierat a ony rozumejú jeho reči. Nakreslené je to rovnako, teda atraktívne a pritom jednoducho, ale pútavo (indiánska tematika, prérie plné bizóních stád...). Nemám naňho nostalgické spomienky, ale páčil sa mi. Nemyslím si, že detský komiks rovná sa automaticky hovadina. A keďže je to moje prvé stretnutie s Yakarim, pridávam s jemne prižmúrenou čelenkou aj štvrtú hviezdu. Pri jeho ďalšom dobrodružstve už ale asi budem na scenár prísnejší. Lebo ten v tomto zošite je síce fajn, rozkošný a príjemne vynaliezavý, ale sem-tam som vyvalil oči (Yakari komplikovane hľadá stádo a keď ho nájde, vodca mu povie, že dnes sa tak či tak plánovali vrátiť). Veľmi zmiešané pocity som mal z toho, ako Biely bizón odvádza svoje stádo v podstate na istú smrť, ale je s tým zmierený a „utešuje“ sa tým, že Indiáni zabijú a zjedia len najslabších z nich. Mohlo by to vyzerať ako WTF, ale zas je v tom istý kolobeh života a zmierenia sa so svojím postavením v rámci živočíšneho rebríčka. Biely bizón chápe prirodzený kolobeh života, že Indiáni musia jesť a veľmi dobre vie, že zabijú len toľko kusov, koľko spotrebujú (!).
Skvelý rozjazd (ako by zareagoval zvyšok batrodiny, ak by jeden z nich zavraždil záporáka?), slušný stred a nemastné-neslané finále plné akcie, časových slučiek a zvratov, kedy už vôbec nejde o to, o čo šlo na začiatku a teda to vyzerá pomaly až ako dva komiks v jednom, pričom prvý je super, no druhý ani nie. Ale s oškretým (netopierím) uchom to azda na tie 4* stále ako-tak relatívne má. Nakreslené je to robustne, avšak tiež o kresbe platí to isté, čo o scenári: je to paradoxne tým lepšie, čím menej sa toho na paneloch deje. Akčné scény sú veľkolepé, ale nudné. O to viac potešia silné postavy a dynamická interakcia medzi nimi (najmä nezhovorčivý, večne zadumaný Batman ponárajúci sa sám do seba, ale i naopak „živá“ Batgirl, malý gremlin Damian alebo deadpoolovský Red Hood).
Za nostalgiu 4*. Bez nostalgie... neviem. Fakt neviem. Pozoruhodné je to i ako študijný materiál film vs. komiks. Komiksový Ružový panter síce pochopiteľne vznikol len na základe superúspešnej série s Petrom Sellersom, na druhej strane s ním nemá temer nič spoločné. Ružový panter tu nie je žiadny nudný diamant, ale reálny panter ružovej farby a s inšpektorom si robia nachváli ešte väčšie, ako svojho času Tom a Jerry.
Ľutujem, že som si to kúpil. Dozaista jeden z najhorších komiksov, aké v KVS vyšli. Úvodník som si prečítal 5x, napriek tomu som nepochopil, prečo sa čosi tak nezaujímavé, nezáživné, podpriemerné a „nijaké“ prebojovalo do kompletu, ktorý by (čisto teoreticky, ale asi som naivný) mal obsahovať jednu pecku vedľa druhej. A ak aj nie vyložene pecku, tak by sa v danom komikse malo odohrať niečo zásadné. Napr. The Amazing Spider-Man: Smrt Stacyových nebol mimoriadny komiks, ale obsahoval kľúčové momenty, ktoré sa navždy zapísali do Spider-Manových análov (ehm). Únos Mary Jane nič také nemá. Ale to by nemuselo vadiť. Čo mi vadilo azda najviac je to, že o únos z názvu tu začne ísť nie že až v druhej polovici, ale naplno až pri konci. Únos sa tu všehovšudy rieši len v dvoch zošitoch z celkových siedmych (!). Čo už vnímam fakt ako veľký problém a v podstate až podraz. Nemám problém s civilnejšími Spajdyho dobrodružstvami. Naopak, mnohé z nich ma zaujali viac, ako jeho hopsanie so superzloduchmi. Toto bolo ale vážne mimo. S prižmúrenou pavučinou 2* a to za kresbu spoľahlivého Todda McFarlanea, zaujímavého Chameleóna (ktorého je tu však dosť málo a navyše, ako to s ním už býva, často nemá "svoju" podobu, snáď si rozumieme) a dôchodcovského fúzatého zlodejíčka Black Foxa, ktorý je mojím miláčikom už od dôb Záhadného Spider-Mana od Semic-Slovartu). Ono to vôbec nebol zlý nápad, ale mali to poňať ako realistickú kriminálku á la Smrt Jean DeWolffové. Na Únos Mary Jane voľne nadväzuje (predsa len o poznanie vydarenejšie) Inferno. Bonusy: dvojstranová galéria a 6-stranový (nudný) textový materiál.
„A tohle, Wolverine, je přesne důvod, proč se nevídáme častěji.“ O prepojení komiksov a kinematografie sa popísali tony papiera, ale len málokedy sa stalo, že primárne filmový tvorca zabrúsi do komiksu. Pár takých mien ale existuje: J.M. Straczynski (Spider-Manov run skvele odpálený parádnym Návratom), Kevin Smith (skvelý daredevilácky Ďábel strážny)... a Bob Gale, inak scenárista Príbehov zo záhrobia alebo trilógie Návrat do budúcnosti. Bob je podpísaný pod Totální šílenství!, ktoré vychádza z kontroverzného Jen o den víc (od spomínaného Straczynského), v ktorom bol Spajdyho svet reštartovaný a nasledovali komiksy Svítá nový den a práve dnešné Totální šílenství! Asi som zažil toľko reštartov, že už ma unavujú. Alebo je tento proste len totálne priemerný? Ponúka síce pár nových vecí, z nich však vôbec nič nevyplýva. Nový šéfredaktor, neustále si mýliace Petrovo priezvisko, je síce fajn, ale JJJ bol JJJ. Postava Stávkara nevychádza z úplne blbej myšlienky, ale opäť – čo z toho? Forénznu laborantku Carlie Cooperová som si nikdy neobľúbil. Novým záporákom chýba šťava napriek tomu, že sú originálni. Mayskí nindžovia sú fajn, ale dekel mi neodpálili. Viac poteší večne sa z ríše mŕtvych vracajúci (a zakaždým silnejší), drogovo závislý Freak. Mení podobu a jeho premeny sú nechutné. Zvratky, odporné kokóny, miestami to pripomína až Carpenterovu Vec. Ruka v ruke s tým ide to, že sa tu vraždí v dosť hojnom množstve, je to samozrejme nakreslené tak, aby to zvládol aj nedospelý čitateľ, ale vraždí. Nuž a do tejto neveľmi šťastnej nálady sú bezducho namontované staré postavy, s ktorými je (napriek sľubom o reštarte) narábané plus mínus rovnako, ako pred desaťročiami. Bizarne pôsobí, že v celom meste sú zrejme len dvaja policajti. Napriek kritike to ale nie je až také zlé. 2* si to nezaslúži. Po druhom čítaní ma to bavilo viac, hoci ani vtedy to nebol zázrak. Kresba bežný mainstream, ale Barry Kitson, Zeb Wells, Chris Bachalo (Cesta podivných, Mr. Misery a Krev v éteru zo série Jasona Aarona Doctor Strange) a Phil Jimenez (Lobo) sú príliš veľkí profesionáli na to, aby to pokazili. Niektoré scenáristické momenty majú čo-to do seba (pesnička, ktorú má Spajdy v mobile ako zvučku pre Dr. Connorsa alebo linka s bezdomovcom, ktorá opäť dokazuje, akú dynamu Snovač pavučín má s bežnými obyvateľmi New Yorku), poteší účasť Wolverinea a Doctora Strangea (postava, ktorá má dlhodobo so Sieťomilom asi najlepšiu chémiu v rámci Marvelu) a len nedávno som si povzdychol (pri Spider-Man: Inferno), aká je škoda, že sa tak málo Pavúkových dobrodružstiev odohráva v zasneženom prostredí a aha, zase sneží (a opäť je pri tom Wolverine, ktorý sa so Spider-Manom v snežnej víchrici ocitol v historicky prvom čísle KVS Spider-Man: Úhel pohledu). Bonusy tvoria dve alternatívne obálky a 5-stranový, strašne nudný rozhovor s Galeom.
Komiks s pohnutou minulosťou. Pôvodne chcel Jan Štěpánek svoj obľúbený Čapkov román previesť do komiksovej podoby ešte v 60. rokoch, ale potom prišli sovietski bratia a šance mu zmarili. Štěpánek svoj vysnený projekt oživil až koncom 80. rokov, kedy začala komiksová Válka s mloky vychádzať na pokračovanie v kultovom časopise Kometa. Nakoniec bol komiks súhrnne vydaný v špeciále Magazín Komety. V nasledujúcich rokoch vyšiel ešte dva razy, ale zakaždým výrazne krátený. V podobe, v akej ho poznáme z Komet, vyšiel v roku 2018 v Albatrose ako samostatná kniha a je to skvelá vec pre každého, komu sa Štěpánkov vizuálny štýl páči. Mne áno, ale príbeh mi vždy pripadal slabší (už v knihe, fakt). Kedysi som ju čítal v rámci povinného čítania a odvtedy ma nebaví. S ohľadom na desivé historické udalosti z prvej polovice 20. storočia, ktoré Čapek predvídal, je dej mrazivý, ale mňa až tak neoslovil. Možnože mu na môj vkus príliš chýbala hlavná postava, o ktorú by som sa mohol oprieť. Napriek tomu tento komiks hodnotím pozitívne, ako vravím nakreslené je to prekrásne a hodí sa k tomu samostatný knižný formát a nie „iba“ vydávanie na pokračovanie v časopise. Možno by bodli nejaké bonusy, v dnešnej dobe by malo ísť už o samozrejmosť, tak ale čo už, nevadí, možno nabudúce.
„Jediný klíč, který potřebuju, je klíč k tvému srdci.“ – „Ten už máš, Tygře.“ Bol by to skvelý komiks. Ale nie je. No nie je ani zlý. Jeho hlavný problém je v tom, že nás otravuje s Mysteriom, Lizardom, Batmanom (pardon Killerom Shrikeom) a Tinkererom (ktorého poznáme zo semic-slovarťáckej deväťdesiatkovej série, ako i z jej zlomkovej reedície Spider-Man: Počátek). Ich strety s naším milovaným Stenolezom však jednak nie sú ničím výnimočné a jednak nesúvisia s hlavným dejom. Dobrou správou je, že tým je psychologicky zručne vystavaná linka s Petrovým dobrým kamarátom Harrym Osbornom. Harry sa vždy snažil žiť dobrý život, ale bohužiaľ zdedil hriechy svojho šialeného otca Normana alias Green Goblina. Vždy proti tomu bojoval, ale nie vždy sa mu to darilo a konkrétne v tomto prípade fajnovo prichádza o zdravý rozum. V Inferne je prinútený stať sa novým Goblinom, aby sa postavil legendárnemu otcovmu nasledovníkovi - Hobgoblinovi (v SK preklade občas Mátoha). To je môj miláčik a patrí mu aj obálka. Tá je ale trochu zavádzajúca, keďže Inferno okrem Spider-Mana, Hobgoblin a nového Goblina obsahuje tiež príbehy, ktoré s touto svätou trojicou nijako nesúvisia. Ťažko sa o tom hovorí bez spoilerov a ono je to celé takým divným spôsobom mierne prepletené, ale kebyže to mám robiť ja, tak žiadne Inferno neurobím, ale urobil by som napríklad Spider-Man: Prokletí otce a pojednávalo by iba o Harrym a tieňoch temnej minulosti, ktoré sa po ňom (a jeho rodine a priateľoch) načahujú. Montovať do toho oživené predmety (rúry, schodisko, budovy... wtf???), nepovažujem za dobrý nápad. Ak si chcete Hobgoblina naplno vychutnať, siahnite radšej po semic-slovarťáckom Záhadnom Spider-Manovi, prípadne po Spider-Man: Hobgoblin. Kladne vnímam kresbu Todda McFarlanea (spider-manovky Úhel pohledu, Utrpení, Zrození Venoma, Masky atď.). Priemerný kus, určite by som ho nezaradil medzi TOP 10 z KVS. Všimol som si viacero chýb (nechce byť ironický, ale je úžasné, že podľa záverečných bonusov bol Chris Claremont scenáristom série o X-Menoch v rokoch 2075 – 1991). Inferno čisto teoreticky nadväzuje na KVS - Spider-Man: Únos Mary Jane, ale osobne s ním mám zlé skúsenosti a ak to nechcete riskovať, tak vedzte, že Inferno sa dá celkom v pohode čítať aj bez znalosti spomínaného titulu.
Tom King je u Batmana strašne nevyrovnaný. Začal priemerne (Já jsem Gotham), náhle, keď sme to nečakali ani v najlepšom sne, situáciu razantným spôsobom pozmenil v dobrom agresívnou dvojicou nečakane kvalitných dielov (Já jsem sebevražda a Já jsem zhouba)... a do toho prichádza a kartami chaotickým spôsobom zamiešava divná Válka vtipů a hádanek. Vo finále Já jsem zhouba Batman šokujúco požiadal Catwoman o ruku, ale ak ste naivne čakali, že vo Válke vtipů a hádanek dôjde k svadbe, už teraz vám hovorím, že holubice, ktoré ste plánovali vypustiť na slávnostnom ceremoniáli, môžete vypustiť do voľnej prírody. Válka vtipů a hádanek je totiž prequel, v ktorom Bruce a Seline spomínajú, čo sa odohralo po prvom roku pôsobenia Batmana v Gothame. Vtedy sa proti sebe postavili majstri zločinu Joker a Riddler, každý okolo seba zoskupil množstvo pomocníkov a drsne súťažili o to, kto ako prvý zrazí Netopiera dole zo strechy. Zápletka znie fantasticky, ako niečo, čo by si za istých okolností mohlo byť budúcou batmanovskou klasikou. No... lenže nebude. Mrzí ma to, lebo som sa fakt tešil a navyše som to dostal od pani manželky ako darček na meniny 2021. Avšak nadšenie sa proste bohužiaľ nekoná. Na mieste je naopak rozčarovanie. Miestami som sa dokonca musel držať, aby som nedal iba 2*. Čo o to, nakreslené je to fajn; Clay Mann a Mikel Janín si užívajú najmä zamračeného Jokera a parádny zelený Riddlerov klobúk. Naopak, pomerne časté dvojstrany sú síce na prvý pohľad veľkolepé, ale ako keby do nich boli zhustené desiatky strán scenára, čo asi nemohlo dopadnúť dobre. A ani to veru dobre nedopadlo. Čo-to zachraňuje scenár, ktorý je zo začiatku nekompromisný (zabíjanie policajtov, rodín, žien, detí...), vynaliezavý (Nigmov spôsob, ako sa dostať von z basy, francúzska večera o deviatich chodoch) a fakt to nejaký čas vyzerá ako jedna z najlepších batmanoviek na trhu (!). Bohužiaľ, rýchlo nasleduje strmý pád dole. Na prvý raz som sa v deji neorientoval a pravdupovediac po druhom čítaní to miestami bolo rovnako nezrozumiteľné. Komiks je robustný (fajnových 200 strán), ale napriek tomu skratkovitý, nedokončený. Všetkých tých hádaniek a vtipov som mal po krk už niekde v polovici (ak nám scenárista chcel ukázať, ako „unavene“ to vyzerá v hlavách dvoch inteligentných magorov, tak sa mu to podarilo). Postáv bolo zbytočne veľa; chápem, že šlo o „vojnu“, ale ak by King použil len Jokera a Riddlera, bolo by to mrazivejšie a paradoxne efektnejšie, než keď v každom zábere postáva osem záporákov, ktorí na seba nudne mieria zbrane. Dostal som chuť na viac komiksov s Riddlerom. Je celkom zaujímavé vypočuť si ďalšiu kapitolu z počiatkov Batmana v Gothame (z ďalších menujme napr. Muž, který se smál alebo Batman: Rok jedna), ale jednak tu rozhodne ako nejaký začiatočník nepôsobí a jednak samotný komiks po vizuálnej stránke nepôsobí ako retro.
Pomenoval by som to natvrdo Hippokratova prísaha, pretože práve vďaka tomuto príbehu Strange (konečne) pochopí zmysel prísahy, ktorú zložil pred desaťročiami ako mladý, začínajúci lekár (a vtedy sa ňou neriadil). Ale inak super. Strange je skvelá postava, ale zároveň komplikovaná (k čomu sa pekne, výstižne a prekvapivo neosobne – v dobrom – vyjadruje záverečná textová dvojstrana). Možno i práve vďaka komplikovanosti je ostatne taká super. Bývalý špičkový chirurg pripomína Tonyho Starka: namyslený zmrd, ktorý v minulosti nerobil pekné veci, ale po príšernej nehode vykročil na novú cestu. Arogantnosti sa síce tak úplne zbaviť nedokázal, ale aj preto je realistický. Expert na astrálne telá bohužiaľ naše končiny nenavštevuje často; ak nepočítame jeho účasť v tímovkách alebo cameo v komiksoch iných superhrdinov (najviac si asi vytrpel pri ukecanom Spider-Manovi, pred ktorým sa musí zamykať v Sanctum Sanctorum a to už je čo povedať), tak mu okrem série, ktorú v roku 2016 odpálil Jason Aaron (v Ceste podivných), u nás vyšli iba tri knihy v rámci kompletov. Toto je jedna z nich. Přísaha je stručná, jasná, krátka, úderná, priama a silná. „Majordómus“ Wong umiera a tak sa obaja páni (+ u nás prakticky neznáma Night Nurse) vydávajú na cestu hľadania lieku. Nebol by to ale Najvyšší čarodejník, aby sa všetko neskomplikovalo. Scenár Briana K. Vaughana (Y, Sága) je prehľadný, zbytočne neplytvá postavami, vystačí si v podstate iba s hŕstkou, zato tie využíva naplno a hrá sa s nimi. Poteší šťavnatý záporák, ktorý, keď sa nad tým zamyslíte, záporák ani nie je (a nikdy nebol). Scenár každopádne nie je dokonalý. Jedna kapitola sa šokujúco končí úmrtím dôležitej postavy... aby sa hneď v nasledujúcej ukázalo, že mŕtva nie je (to už pripadalo lacné aj mne). Scenáru by som vytkol tiež klišé s „poslednou kvapkou“, ale pre poriadok dodávam, že to síce JE klišé, ale zároveň od Strangea nesmierne kontroverzné rozhodnutie. Vôbec, scenárista sa nebojí ani jeho odvrátenej tváre, viď. hriech z minulosti v podobe pacienta Pavlisha. Celkovo sa mi Vaughanova práca páčila, dobre pracoval so zaujímavými témami (preľudnenosť, liek na všetko). Oceňujem finále, ktoré je viac, ako súbojom mágie a akcie, skôr stretom odlišných pohľadov na svet, život, ľudstvo, medicínu, odpúšťanie. Super je i kresba od Španiela Marcosa Martína (Daredevil: Zvuk a zlost). Pikoška: Strange a Night Nurse sa oslovujú Sherlock a Watson a to niekoľko rokov predtým, ako bol do úlohy filmového Strangea obsadený Benedict Cumberbatch, predstaviteľ (seriálového) Sherlocka.
Autor sa (napriek názvu) nevyžíva v zvrátenostiach. Nie, že by mu boli cudzie. Nie, že by sa vyhýbal vraždám. Nie, že by sa vyhýbal úchylnostiam. To vážne nie. Ale zbytočne to s nimi nepreháňa. Oproti dielam Džundžiho Itóa (ktorého Tomie sa Rjó pri vymýšľaní konceptu vražedného desivého dievčenského mestského mýtu zjavne inšpiroval) sa ale nemusíte báť extrémneho masakru; aj keď sa autor predsa len odhodlá k niečomu nechutnému (alebo drsnému, prípadne k, ehm, zvrátenému), je to skôr len naznačené, než explicitne ukázané. Napriek tomu, alebo skôr práve vďaka tomu, to funguje. Príbeh je pútavý, ústredný hrdina sympatický (aj jeho sestra) a zaujíma nás, kto je „lolita“ (o čo jej ide, kde sa vzala atď.). Chuťovkou sú dva záverečné „krátkometrážne“ bonusy, pričom druhý pripomína istú knihu Stephena Kinga. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-zvracena-manga
Problém postáv ako Spider-Man (ktoré vychádzajú desaťročia a majú stovky pokračovaní) je o.i. v tom, že sa časom aj najvernejším fanúšikom zunujú. A tak musia vydavateľstvá pristupovať k radikálnym reštartom, ktoré so sebou prinesú niečo nové. Niečo, čo série na pár rokov zase nakopne. J. Michal Straczynski so Spajdym začal koketovať vo fantastickom Návrate a s legendárnym snovačom pavučín sa rozlúčil v (mizernom) Jen o den víc. V ňom Stenolezovo univerzum zásadným spôsobom zmenil, mnohé veci poprel (resp. „zabudol“), pribudli veci nové, so starými postavami začalo byť narábané trochu inak, než sme dovtedy boli zvyknutí a na scéne sa objavili postavy nové, aby to nepôsobilo príliš riedko. Svítá nový den je pokračovanie Jen o den víc, na ktoré bol najatý tím okolo Dana Slotta a musím povedať, že... mňa si si veru nezískal, Dan. Nie je to zlé, ale určite to nie je ani výnimočná udalosť, za ktorú to bolo avizované. Neviem, či už som na takéto veci starý alebo je to proste slabo napísané (nakreslené je to fajn, najmä veľkolepé dvojstrany), ale na 4* to nemá. Gangsterská linka osviežujúca, ale celé to na mňa pôsobilo príliš umelo, také to „jupí, dovolili nám reštartovať jednu z najslávnejších komiksových postáv.... á ku*va, ale čo s tým, nič nám nenapadá“. Vidno to na nedokončených dejových odbočkách a otázkach bez odpovedí, ktoré sú tu len preto, aby si čitateľ kúpil aj ďalšie zošity. Za seba hovorím: nič extra, vážení. Identita Jackpotu? Koho to zaujíma? Daily Bugle už nevlastní JJJ? No a čo, veď pre dej z toho nič extra nevyplýva. JJJ je tu tak či tak, takže iba obyčajná zmena-nezmena (navyše to nie je prvý raz, čo skončil v nemocnici a šéfstvo po ňom prebral niekto iný, viď. Stéla předkú). Teta May pomáha v útulku pre chudobných? A? A nič. Harry Osborn má náušnicu? Wow, revolučná zmena. Po tomto už svet komiksu nikdy nebude rovnaký. No a takýto je celý Svítá nový den. Bonusy: alternatívne obálky, 2-stránkový úvodný „ťahák“ a dlhý (5 strán), ale prázdny rozhovor so Slottom. Na obálke je ukrytý Kingpin, ktorý v príbehu nevystupuje (!).
Viete, ono by si to 4* teoreticky zaslúžilo. Za kresbu, niekoľko super nápadov a temnotu. No, lenže práve s tou mám zásadný problém. Je predstieraná. Asi som proste čítal len priveľa Spider-Manov, ale ani na okamih som neveril tomu, že teta May zomrie, že Peter urobí niečo drsnejšie, než že niekomu zlomí ruku... a že sa stane vrahom? Tomu uverí fakt len dieťa; Spidey je asi taký drsný, ako mačiatko, ktorému odmietate dať mlieko. Navyše som čítal Jen o den víc (pokračovanie Zpátky v černé), takže o to lepšie viem, že všetky eskapády okolo postrelenia tety May sú v podstate slepou uličkou. To v mojich očiach ešte mohutnejšie znížilo celkovú (ne)kvalitu Zpátky v černé. Ku komiksom previazanosť samozrejme patrí ako k psovi kosť, ale možno aj to je jeden z dôvodov, pre ktoré ich niektorí nemajú radi. Krásne to vidieť na Občanské válce, ktorá proti sebe postavila tak veľa superhrdinov, že napriek snahe neexistovala šanca detailne sa venovať každému. Jedným z tých, ktorí na to doplatili najviac, bol Spider-Man. Keď sa odmaskuje miliardár a podnikateľ v zbrojárskom priemysle a technologický vizionár, je to iné, ako keď dá dole masku obyčajný „chalan“ z ulice. Dôsledky jeho rozhodnutia boli v Občanské válce len stroho naznačené, čo mnohých sklamalo, ba až zarazilo. Našťastie, následne boli rozpracované v Sieťomilových samostatných sériách. U nás napr. v spomínanom Jen o den víc a práve v Zpátky v černé. Rozoberajú nový svet, v ktorom sa ocitol Peter a jeho najbližší: svet, v ktorom každý vie, kto sa ukrýva pod maskou dobrého suseda s pavúkom v embléme. Zpátky v černé opakuje mnohé motívy z (nasledujúceho, ehm) Jen o den víc (postrelená teta, falošné meno, peripetie v nemocniciach, stenčujúce sa bankové konto). Navyše v jednom okamihu (zase) sledujeme nielen Spider-Manove začiatky, ale dokonca strýkovu smrť (zase!). Najviac nadchnú takmer hororové kapitoly s venomovským Eddiem Brockom z pera Roberta Aguirre-Sacasa (Spider-Man: Zvířecí instinkt). Ale ako sa ukáže, je to slepé črevo, ktoré bolo na hlavný dej našraubované zdá sa len z toho dôvodu, aby sa dialo niečo drsné (čo potvrdzuje záver, kedy Eddie dôjde na parádne uzavretý koniec svojej cesty... a na poslednej strane je všetko vrátené do pôvodných koľají). Práve tieto „zbytočné“ kapitoly sú ale paradoxne nakreslené najúchvatnejšie (konkrétne digitálnym diablom Claytonom Crainom - Ghost Rider: Cesta do zatracení). Straczynskému sa tam každopádne ku koncu jeho účinkovania v pavúčej sérii už ozaj začali objavovať rôzne hovadiny (Spider-Man je ochotný vraždiť ľudí, ale nie ukradnúť skazenému mafiánovi milión dolárov a financovať z toho hospitalizáciu tety v nemocnici) a tak je dobré, že onedlho so Spideym skončil, čo je tvrdo povedané, ale je to bohužiaľ pravda. Bonusy tvorí galéria alternatívnych obálok, skíc, výtvarných návrhov, a 5-stranový rozhovor so Straczynskim a Aguirre-Sacasom.
Conana v USA od 70. rokov vydával Marvel, ale v roku 2003 práva prešli k Dark Horse, takže keď sa v r. 2019 vrátili do marveláckej stajne, očakávania boli nemalé. A ešte vzrástli po oznámení, že sa dlhovlasého barbara chopí legendárny scenárista Jason Aaron (Muži hněvu), o ktorého drsnosti netreba hovoriť nikomu, kto čítal kultové Skalpy. Bohužiaľ sa obávam, že šlo o predčasný umelecký vrchol neústupčivého rodáka z Alabamy, počas ktorého sa zázrakom stretlo viacero pozoruhodných momentov v jeden okamih (vybrúsené scenáre, vynikajúci ilustrátori, absolútna sloboda v rozprávaní príbehu resp. nulová cenzúra zo strany vydavateľa, uzavretosť príbehu relatívne bez možnosti nadviazania naň, hoci...). Šanca, že sa čosi také podarí zopakovať, je v podstate len symbolická. Pre mňa osobne nie je otázne ani tak to, či Aaron ešte niekedy stvorí niečo tak fenomenálne, ale skôr to, či vôbec chce. Mám pocit, že mu aktuálny stav vyhovuje. Vybudoval si meno (tým pádom obrovskú fanúšikovskú základňu) a spokojne (a pokojne) sa necháva najímať na série, ktoré nevymyslel, ale odvádza na nich slušnú fušku. Z jeho prítomnosti v Conanovom svete prekvapivo nič závratné nevyplýva napriek tomu, že sa zdalo, že dlhovlasý Cimerčan je postava, ku ktorej Aaron nevedomky celý život smeroval. Jasné, je to drsné, ale že by som z toho extra výnimočne cítil Aarona, to s čistým svedomím povedať nemôžem. Napriek tomu sa snaží a ponúkne všetko to, čo ku Conanovi patrí: temné dunenie nočných bubnov v ešte temnejších džungliach, krvilačných Piktov, čarodejnice, okultné podzemné rituály, krvavé boje, stratené mestá, obrích plazov, Croma, poklady, démonov, spanilé švárne devy, zabijakov, pre ktorých ľudský život nič neznamená a moria plné príšer (a pirátov). Možno sú scenáre skratkovité (Conan v jednej scéne hodí do mora niečo, čo tam hodiť nemal a už na nasledujúcom paneli sa z hlbín vynára dôsledok jeho počínania), ale za aspoň to nemôžeme obviniť z extrémne pomalého tempa, však? Aaron predstavil viacero verzií Conana (starnúceho, ktorému sa v brade a vlasoch objavujú prvé šediny a začínajú ho pobolievať kríže, alebo naopak 17-ročného divocha, ktorý z problémov vyviazne ani sám poriadne nevie ako), kladie dôraz na boha resp. bohov a dokonca nechýba humor (Conana ani tisíce krvilačných protivníkov nezničili tak, ako kráľovské byrokratické starosti). Takže prúser to rozhodne nie je. Prirovnal by som to k Aaronovmu angažmá u Doctora Strangea: neurážajúci a vlastne veľmi fajn nadštandard. Po vizuálnej stránke tomu niet čo vytknúť. Dobrý obal, pekný prebal, lacetka, samozrejmosťou je super kresba (najviac v štvrtom príbehu, Zvířěti v kleci, ktorý úchvatne nakreslil Gerardo Zaffino). Prítomné sú tiež mapy uvádzajúce každé zo 6. dobrodružstiev a nechýba zopár (bohužiaľ nie textových) bonusov (najmä alternatívne obálky). Poteší výborný český preklad.
Vrcholom tejto komiksovej zbierky je skoro určite a bez debaty najdlhší príbeh z nej a to lovecraftovská Zkáza, jež postihla Gotham (ktorá mimochodom vyšla už v DKK v roku 2018). Nasleduje psychedelická čierno-biela Plynárna, ktorá pôvodne vznikla pre projekt Batman: Black and White, ale dostala výnimku a okrem čiernej a bielej mohla pracovať aj s červenou farbou. Tiež tento komiks vyšiel v spomenutom DKK. Novinkami, s ktorými sa stretávame prvý raz, sú Gotham ve světle plynových lamp (alias Batman vs. Jack Rozparovač) a finálna Svatyně (Batman sa počas nočného súboja na cintoríne prepadne pod zem a tam...). Všetky štyri temné komiksy spája osoba Mikea Mignoly, ktorý alebo písal námet, alebo scenár, alebo to kreslil. Komiks bol v r. 2023 sfilmovaný do podoby animovaného celovečeráku.
„Maskovaní hrdinové jsou součástí dějin této země už od nepaměti.“ – „Neštovice také.“ Klasický Mark Millar (Starej dobrej Logan): skvelá zápletka, parádny štart, slušný a uchádzajúci stred, ale ku koncu akoby ho to prestalo baviť a chcel to mať čím skôr z krku a podľa toho to aj vyzerá. Finále je narýchlo upečené, tým pádom skôr nedopečené, na mnohé sľubne rozvinuté motívy (a postavy) je zabudnuté a po dočítaní sa možno budete pýtať, čo sa vlastne vyriešilo. Tentokrát Millarovi kožu zachraňuje najmä masívna kresba Stevea McNivena a parádne farby. Mnohé postavy sú len figúrky na šachovnici, o ktorých motiváciách sa nič nedozvieme (Daredevil). Film sa mi páčil napriek tomu, že mal menej postáv. Možno práve preto, lebo neboli len štatistami, ale filmári pracovali s ich charaktermi, vzťahmi. Tak či tak je komiksová predloha každopádne príjemný, svižný a fajn ľahký nadpriemer s viacerými dobrými momentmi (list medzi členmi FF4, reakcia JJ na odhalenie Spajdyho identity, ústredný námet s povinnou registráciou). Na čisté 4* to nemá, ale tri by boli málo. Spider-Man je tu slušne načatý, ale nedokončený; ak chcete vedieť, na aké dno si siahol po tom, čo sa odmaskoval pred svetom (a ten svet po ňom následne začal logicky ísť), prečítajte si komiksy Jen o den víc alebo Zpátky v černé.
Séria nemala dlhé trvanie a skončila už číslom 4, aj keď pre poriadok treba dodať, že rozsah jednotlivých čísel bol raz tak veľký, ako u Barbara Conana alebo Záhadného Spider-Mana (viď. tiež G.I. Joe). Poslednému zošitu musím dať4 *. jednak z nostalgie, jednak za to, že sa začína hrať s čoraz drsnejšími kartami (Witwickyho psychické napojenie na Optimusa, neškodný záchranár Ratchet vs. robotí zabijak, zaujímavá práca s Jossie, ktorá bola ťažko zranená na ropnej plošine v č. 3) a najmä za mojich zbožňovaných Dinobotov, ktorí sa prvý raz objavujú na scéne.
Trojka Transformers ponúka opäť záplavu robotov a rovnaké množstvo (ak nie ešte viac) dialógov, ktoré však jednak nie sú žiadny zázrak a jednak sa postavy (či už ľudské, alebo robotie) nerozprávajú o zaujímavých veciach, takže občas je to utrpenie. Zošit ponúka viacero naturalistických vyobrazení (Optimusova hlava, roboti zavesení zo stropu ako zabité prasatá), ktoré mi utkveli v pamäti už v detstve. Dej druhej polovice zošitu sa odohráva na fantastickej ropnej plošiny. Stále to ale nie je žiadny zázrak. Situáciu každopádne vylepšuje smutný (a krutý) osud Jossie.
„Každý muž se bojí, že přepluje řeku Styx moc brzy.“ Josef Vybíral si okrem westernových komiksov zjavne užíva aj tie historické. Komu pripadal Murena príliš komplikovaný, tomu sú určení Orlové Říma. Sú zabývaní menším počtom postáv, dej je priamočiarejší (a teda jednoduchší) a zákulisné dianie je prehľadnejšie. K tomu plno nahých tiel, erotiky a nemilosrdných bojov z čias, kedy ľudský život veľa neznamenal (ale kedy znamenal?). Oceňujem dve hlavné sympatické mužské postavy. Majú medzi sebou dynamickú, meniacu sa chémiu a sme zvedaví, ako to s nimi dopadne (to už sa ale pochopiteľne dozvieme až v pokračovaniach). Vydavateľstvo sa s tým tradične vyhralo (mapa, slovník pojmov, vysvetlivky). Samozrejmosťou je prekrásna kresba Enrica Mariniho (Gipsy, Batman: Můj temný princ), ktorý Orlov Říma zároveň napísal. Príbeh ma až tak nestrhol, ale toto si len 3* určite nezaslúži.
Na semic-slovarťáckej sérii Transformers (aj vďaka znalosti filmovej série Michaela Baya) najviac zaskočí, že to je menšia blbosť, než by jeden logicky od tak za vlasy pritiahnutého námetu čakal. Keď sa povie „skladacie roboty meniace sa na autá“, tak by ste očakávali kravinu pre decká. A ono to samozrejme pre „decká“ je. A asi aj „kravina“. Ale je to prekvapivo komplikovanejšie, príbehy vôbec nie sú primitívne, je tu veľa dialógov (miestami paradoxne až príliš), postavy jednotlivých robotov majú nečakane prepracované charaktery (v istej chvíli je ich ale, rovnako, ako dialógov, skrátka už až priveľa a stratíme sa v tom) a poteší aj nemalý priestor pre ľudí (hlavným hrdinom ju puberťák s priezviskom Witwicky – správne, tak sa volal Shia LaBeouf v Bayových filmoch). Prvé číslo nás nevhadzuje rovnými nohami do akcie, ale nás postupne zoznamuje so svetom najskôr Transformerov (ich domovská planéta, vzájomné súboje vrcholiace celosvetovou vojnou a stroskotaním na Zemi, kde došlo k „spánku“ trvajúcim skromné štyri milióny rokov). Na konci je avizovaný druhý diel, v ktorom sa mal objaviť Spider-Man (a aj sa objavil). Prvé číslo sa zaobišlo bez bonusov (takže žiadna listáreň, žiadne textové bonusy...).
Predposledné číslo. Nudnejší Conan, ktorého som dočítal len z povinnosti a úcty k jeho bronzovým svalom, ale tak zas prepadák to nie je, 2* si určite nezaslúži. Situáciu predsa len zlepší zvrat, kedy sa ukáže, že Conan stojí proti vlastne upírom.
Tak a je koniec, po dlhom, dlhom, dlhom čase zo série odchádza Belit. Conanova pomsta bude drsná, skľučujúca a ultimátna. V druhom príbehu sa dostane doprostred džungle (prekvapenie), kde sa dostane do konfliktu s miestnym krutým domorodým kmeňom, ktorý si hojne užíva krvavé rituály. Tentokrát ale natrafili na silného súpera, ktorého radšej mali nechať na pokoji. Druhý príbeh do nemalej miery zachraňuje odhalenie toho, čo žije v jame. Ešte i na dnešného pomery je to slušné fuj-fuj.
„Dnem i nocí duní v džunglí tamtamy.“ Takto to mám rád – takmer až hororový Conan. Loď s posádkou, Conanom a Belit verzus temná džungľa plná smrteľného nebezpečenstva. Plná obyvateľov zahalených rúškom tajomstva, ktorí ľuďom na počkanie trhajú končatiny. Samotní „krabí ľudia“ (nespoilerujem, príbeh nesie názov Diabolské kraby z útesov, ehm) už nie sú takí dobrí, aké boli očakávania, ale i tak fajn. Druhý diel je takisto vcelku hororový, možno ešte viac, lebo tentokrát atmosféru nesabotujú divne nakreslení záporáci, ale je hustá, plná nevypovedaných otázok a „jedovatej“ rieky tiahnucej sa naprieč (ako inak) temnou džungľou, ktorá pre hrdinov tvorí nezmapované územie. A uprostred toho mesto duchov. Ale naozaj duchov? Číslo okrem dotyčných komiksov obsahuje listáreň a rubriku najslávnejší v histórii Marvel Comics.
Conan má leva. Konečne, chcelo by sa povedať. Barbar sa ocitá na nebezpečnom území, kde zvádza súboj s rozzúrenými zvieracími, beštiálnymi nepriateľmi: najskôr s „velociraptorom“ a následne s obrovskou vodnou príšerou. Za mňa priemer, v tejto sérii vyšli i mocnejšie diely.
Nudnejší Conan; nechytil ma prvý, ani druhý príbeh. Tentokrát chýba listáreň, zato je dokončený príbeh z minula, kedy sa proti sebe postavili Conan, Zula a Belit. Tá sa konečne stáva kráľovnou, čo sa samozrejme nezaobíde bez bojov, krvi a smrti veľkého počtu nepriateľov. Druhý príbeh ma každopádne bavil o čosi viac, než prvý, pretože obsahuje plno zvierat, čo je fajn (hady vraždiace paviány, leopardy...). Prítomná je rubrika „Najslávnejší v histórii Marvel Comics“, kde sa však v skupine „ani dobrý ani zlý“ šokujúco ocitol Iron Man (!).
Aj zošit č. 11 je tradične rozdelený na dva príbehy. Prvý nie je dokončený a pravdupovediac ma ktovieako nebavil. Druhý je našťastie iná káva. Conan je sám, bez s prepáčením otravných spolupútnikov a navyše v snežnej divočine, čo je oproti predchádzajúcim moriam, mestám a džungliam predsa len príjemné narušenie stereotypu a tým pádom vítané oživenie. V tej svojej jednoduchosti (barbar unikajúci v snežnej pustatine pred svorkou hladných vlkov) to má niečo do seba napriek absencii fantasy prvkov (alebo možno práve preto, aj keď aby som nezavádzal – „niečo“ je na konci). Ešte by som rád poukázal na slovenský preklad, ktorý je alebo srandovný („V normálnych časoch sa aktívny muž vlkov veľmi báť nemusí.“), alebo krásne zastaraný („Som ja ale ťarbavý, došľaka!“). Súčasťou čísla je listáreň, dvojstranový špeciál „Conanov svet“ a klasické „Najslávnejší v histórii Marvel Comics“.
Neviem sa zbaviť pocitu, že Belit bolo to najhoršie, čo sériu od Semic-Slovartu mohlo postretnúť. Nech sa scenáristi a kresliči akokoľvek snažili, proste to bola nudná postava s nulovou chémiou s Conanom a do jeho sveta sa vôbec nehodila, aspoň teda nie takto spracovaná (čo dokázal zväzok Conan z Cimmerie z roku 2018, kde sa mi páčila). Naopak, Zula je (tak, ako ostatne vždy) skvelý. Prvý príbeh zachraňuje najmä psychedelický megahad s ľudskou hlavou (čo je fakt nepríjemné). Druhý ma bavil o dosť viac, mám rád komiksy s obrami (segment z thorgalovského omnibusu Neviditelná pevnost alebo elektrón-zenitovské komiksové spracovanie kultovej sci-fi knihy Nonstop od Aldissa).
Toto bez spoilerov nepôjde. Straczynského Spider-Mana zbožňujem (najmä Návrat), ale z Jen o den víc som mal strašne zlý pocit. Je to možno o to smutnejšie, že ide o koniec jeho 7-ročného pôsobenia u Sieťomila. Ide o dokončenie komiksu Zpátky v černé. Vlastne to ani nie je príbeh, skôr príhoda. Teta May schytá guľku namiesto svojho okostýmovaného synovca a pred istou smrťou ju zachráni Mefisto: milovaná teta prežije, ale minulosť bude upravená tak, že sa Peter a MJ nikdy nevzali. „A to je všetko?!“ pýtam sa neveriacky. Nuž... je. Síce táto udalosť samozrejme spôsobí marvelácke zemetrasenie v rámci kánonu... avšak nič z toho v tejto knihe nevidíme! Komplet pôsobí skôr len ako nezáživný (ale Joeom Quesadaom parádne nakreslený) prológ. Prológ, ktorý mal za úlohu reštartovať predsa len už unavené univerzum a vniesť doňho novú dávku čírej energie. Avšak čím som starší, tým mi podobné násilné reštarty začínajú pripadať čoraz vychcanejšie. Teoreticky je zaujímavé sledovať dozvuky Občianskej vojny. Za všetko zlé, čo sa tu Petrovi stane, je zodpovedný Tony Stark (alebo sám Peter, keďže na to Zlatému Avengerovi skočil?), ale v praxi to vyzerá tak, že si na pár stránkach dajú po hube a ide sa o dom ďalej. Pozitívne hodnotím účasť Dr. Strangea, ktorý mal so Sieťomilom vždy vynikajúcu chémiu. Zaujala ma scéna, v ktorej Peter zranenú tetu počas hospitalizácie v nemocnici premenoval na May Morganovú (aby ju nenašli zločinci, ktorí prišli dokončiť to, čo začali); čiže krstné meno jej nechal! Už vidím, ako by tým zmiatol kriminálnikov, ale museli by mať IQ maximálne 22 („Počkaj, tu leží nejaká postrelená dôchodkyňa May... aha, hmmm, tak nič, priezvisko je Morganová, nie Parkerová, tak to určite nebude ona, hľadáme ďalej, kámo.“). Vrcholom je však až to, že táto kniha má cca 200 strán, ale Jen o den víc tvorí len cca 108 strán a zvyšok (cca 64 strán) pozostáva zo starých a nudných retro komiksov. Ich prítomnosť vnímam ako podvod, pretože s Jen o den víc majú spoločné vari len to, že sa v nich Peter prvýkrát stretáva s MJ. To je jednak strašne málo a jednak tu o MJ skoro vôbec nejde a namiesto nej musíme čítať desiatky strán o nezáživnom súboji s Rhinom a Radioactive Manom (s kým???). Nezachránia to už ani bonusy: banálny rozhovor s Quesadaom a o nič menej banálny doslov Stana Lee od Stana Lee.
Fest sa mi to páčilo, ale predsa len sa k Diablovi z Hell´s Kitchen viac hodia komorné a temné príbehy odohrávajúce sa v nočných prístavoch a zapľuvaných bočných uličkách, keď má proti sebe lupičov, kriminálnikov, mafiánov a korupciu. Scenárista Mark Waid (Amazing Spider-Man: Rodinný podnik, Fantastic Four: Nemyslitelné) sa v roku 2011 pokúsil vytvoriť Daredevila, ktorý nie je ktovieako ponurý (ani melancholický), ale zároveň nerieši vieru (ani pochyby) a hoci je (v rámci možností) „realistický“, nejeden raz bojuje proti superprotivníkom. Inými slovami: snažil sa byť konzervatívny a zároveň liberálny. Vo výsledku to prekvapivo funguje. „Inému“ poňatiu slávnej postavy odpovedá aj kresba Paola Riveru: je parádna, čistá, neprekombinovaná (nič proti prekombinovanosti, ak sa vydarí), farebná a vcelku optimistická a pritom ako keby jednoduchá, nenáročná. Páčil sa mi nielen spôsob, akým Rivera zobrazil Daredevilov radar, ale i dvojstrana prechádzky a zaujímavo výtvarne znázornený Klaw (a najmä jeho pomocníci). Rivera má cit pre detail (psí výkal na chodníku, odtrhnuté Captainovo krídelko na helme), ale nenecháva sa tým zbytočne strhnúť. Páčili sa mi viaceré scenáristické nápady a veľmi ma bavili postavy a dialógy, aj keď nie až tak vehementne, ako u Kevina Smitha (v Daredevil: Ďábel strážný). Divný pocit som mal z toho, že všetci vedia, že Matt Murdock je Daredevil (hoci ten to neustále odmieta), z čoho takmer nič nevyplýva; nepochopil som, prečo to Waid spracoval takto „nijako“. Záporne vnímam aj načaté a nedokončené veci s prokurátorkou a Captainom America, ktoré pôsobia ako slepé uličky.
