Najväčší priestor z komiksovej zbierky legendárneho českého komiksového scenáristu Iva Pechara (Havraní doga, Pavouk Nephila) zaberajú Goro a Člověk zvaný Son. Obidva sú mocne sociálne angažované. Vyjadrujú sa k (bohužiaľ) ešte i dnes aktuálnym, ako sú do seba zahľadená polícia, rasizmus, násilie páchané na nevinných, vypatlaní náckovia, xenofóbia, čierny obchod so zvieratami alebo otázka, čo je človek schopný spraviť pre peniaze. Ďalšou zaujímavosťou je, že všetky štyri komiksy obsiahnuté v zbierke sú exotické: prvý sa odohráva v Japonsku, tretí na Islande, štvrtý zabrúsi na Kubu a druhý sa venuje vietnamskej komunite. Okrem morálneho apelu a atraktívneho „zahraničného“ motívu má kniha i tretieho spoločného menovateľa: zvieratá (makaky, hvizdák). Pre mňa je najlepší Goro, keďže naňho mám krásne nostalgické spomienky z detstva, keď vychádzal v Kometě na pokračovanie (neskôr v 90. rokoch vyšiel aj v ABC). Vtedy sa ku mne žiaľ neprebojovali všetky čísla, takže som sa k finále dostal až v roku 2022 vďaka tejto zbierke. Páči sa mi ekologické posolstvo, miestami krutý scenár (utopenie) a skvelá kresba (borovicový ostrov plný opíc obkolesený morom). Zaskočilo ma pár nezrozumiteľných okamihov (bizarné Gorove samozviazanie posádka vrtuľníka videla alebo nie?) a uponáhľaný záver, kedy sa všetko vyrieši behom pár okienok. Člověk zvaný Son sa ku mne prvý raz dostal až vďaka tejto knihe. Hoci som ho podceňoval a spočiatku ma nudil, napokon ma dostal jeho silný záverečný emocionálny dopad. Scenárista sa nebál zájsť na riadne temné a depresívne miesta. Nechápem, že to nebolo dodnes sfilmované aspoň ako televízna dráma. Zlo nie je potrestané. Neviem, či šlo o zámer, ale možno áno, v živote to tak chodí. Mistra Loopinga som poznal z Arény. Rekapitulácia vo mne oživila vtedajšie pocity: super nakreslená nuda, v ktorej som sa neorientoval. Nemám fetiš na lietadlá, ale toto bolo ozaj dobre ilustrované. Pristihol som sa však pri tom, ako si čítam úvodné resumé sumarizujúce predchádzajúci dej, aby som vedel, o čo ide. Aj keď sa tu dejú vážne, dramatické udalosti, nehody, havárie a tragédie, vôbec som nechápal komu, kde, ako, prečo a v neposlednom rade čo z toho. V Aréne komiks nebol dokončený, keďže magazín prestal po čísle 5 vychádzať; oficiálne dokončený je až tu. Past uprostřed vichrů sa mi páčila, stret techniky a sveta živočíchov je fascinujúci, na druhej strane nejak ma to nestrhlo. Hoci mal príbeh vyjsť už v Aréne, po jej krachu sa tak nestalo a aby toho nebolo málo, komiks sa následne stratil. Premiéru tak zažíva až v tejto knihe (pôvodného ilustrátora Jiřího „Oskara“ Petráčka nahradil Ladislav Říha). Resumé: prvé dva príbehy skôr 4*, než 3*, ale posledné dva pre zmenu skôr 2*, než 3*. Ale prižmurujem oči, lebo majú alebo peknú myšlienku alebo sú dobre nakreslené. Vyloženou katastrofou nie je žiadny. Keď k tomu pripočítame tradične nadštandardný vybíralovský vzhľad (176, strán, tvrdá väzba, pamätný list, úvodné slovo, medailóniky, dodatky) a fakt, že dva komiksy sú prvýkrát skompletizované až tu, musím ísť na 4*.
Dlho som hľadal správne slová. Nenašiel som ich. Slová ako úžasné, hebké, snové, kruté, poetické boli príliš triviálne. Hoci, samozrejme, dokonale vystihovali podstatu tohto výnimočného, netradičného komiksu. Ale keď uvážim, akú obdivuhodnú imaginárnu prácu ilustrátor a zároveň scenárista mexického pôvodu Tony Sandoval (Doomboy) predviedol, tak skutočne dôjdeme k záveru, že by sme sa mali viac snažiť a vymyslieť rafinovanejšiu poklonu, akú surreálnemu Vodnímu hadovi zložiť. O scenári je najlepšie nič nevedieť a iba sa nezbedne nechať unášať nepredvídateľným dejom. O kresbe sa potom nedá povedať nič iné, než že je úchvatná. Trocha, ale naozaj len trocha mi to pripomínalo Temnými hvozdy od Emily Carroll. Premýšľam, či vôbec existuje nejaký pragmatický dôvod, prečo tomu dávam „len“ 4*. Ale asi áno. Asi ten, že hoci je príbeh skutočne jednoduchý a dá sa prečítať za hodinu, samotnému univerzu som napriek snahe (a dvojnásobnému prečítaniu) tak úplne nerozumel a čiastočne som sa stratil v boji, vlkoch, snoch, zuboch, morských pannách, chobotniciach atď. Možno to bol Sandovalov zámer. Možno nie. Neviem. Každopádne... 4*. Roztomilosť postáv zvláštnym, ale výborným spôsobom kontrastuje s celkovou brutalitou, explicitnosťou a rafinovane skrytou sexualitou. Z bonusov je tu bohužiaľ len skromná, pár stranová galéria. K tomu lacetka a parádny veľký formát.
Rok jedna je obľúbená vec. Dočkal sa ho nielen Batman a jeho verný učeň Robin, ale i Wonder Woman alebo Green Arrow. Koncom 80. rokov svojou trochou do mlyna prispel legendárny Frank Miller (Batman: Návrat Temného rytíře, Batman: Rok jedna, Sin City, 300) s Daredevilom, aj keď pre poriadok treba dodať, že v origináli sa jeho run volá Daredevil: The Man Without Fear. Frank sa okolo Diabla z Hell´s Kitchen motal už dávno predtým (viď. Daredevil: Na černé listině), ale „iba“ ako ilustrátor. Ale už ako „len“ ilustrátor Miller zbavil Matta Murdocka nevierohodných superhrdinských pátosov a spravil z neho „obyčajného“ muža riešiaceho prevažne problémy s newyorskou mafiou v čele s Kingpinom. Daredevil samozrejme JE superhrdina, ale nesedia mu súboje s príšerami, nadpozemskými entitami, vesmírnymi hrozbami. Nehodí sa do tímu. Je to osamelý hráč. Miller to pochopil, zasadil slepého advokáta chudobných do realistického prostredia plného špiny, temnoty, nebezpečných uličiek a temných nocí. Z tohto geniálneho ťahu komiksy čerpajú dodnes. Neskôr sa Miller do sveta Muža bez strachu viackrát vrátil, už i ako scenárista. Koncom 80. rokov vyrozprával fanúšikom zrod a prvý rok Daredevilovej kariéry. Origin je to nadštandardný, hoci neprekvapivý. Nájdete v ňom všetko, čo budete čakať. Elektru, Sticka, Foggyho, naznačenie vecí s mamou. Na strane druhej, toto nie je kritika, lebo dané záležitosti tu „museli“ byť, keďže patria do Daredevilovho kánonu a formovali (a stále formujú) ho ako postavu. Matt v Roku jedna zatiaľ ešte nedisponuje kostýmom. Robí chyby. Učí sa za pochodu. Vytvára si svoj vlastný rebríček hodnôt. Hoci je scenár neoriginálny, je svižne napísaný. Nuda nemá šancu. Scenár upaľuje dopredu v divokom, miestami až závratnom tempe (detstvo, otec, nehoda, škola, pomsta). Miestami možno až príliš zbesilo (výcviku je venovaných 8 strán, z toho dve tvorí jeden nemý obrázok na dvojstrane). Zarazilo ma, že Matt tu vlastne zabije nevinnú ženu (!) a nič z toho nie je vyvodené a de facto okamžite sa na to zabúda, čo som nepochopil. Chýbalo mi náboženstvo, ktoré k Mattovi patrí a tu temer nie je. Dialógy sú chytľavé, postavy skvelé, vzťahy dynamické. Navyše, neviem, čím to je, ale vždy, keď čítam Daredevila mám dobrú náladu. Ešte lepšia je tradične perfektná kresba Johna Romitu Jr. (Spider-Man: Hobgoblin, Eternals od Gaimana). Millera si ako komiksovú kultovú ikonu vážim, ale jeho kresbe som nikdy neprišiel na chuť a veľakrát som si vravel, že by práveže bolo najlepšie, ak by "iba" písal scenáre a ich pretavenie do výtvarnej podoby prenechal iným. Tu sa to stalo a je to fakt lepšie. Úderný ilustrátor výborne pracuje nielen s hektikou dennej štvrte za bieleho dňa, ale i s opačným extrémom: keď sa na Pekelnú kuchyňu nekompromisne znesie hlboká noc a spolu s tieňmi začne do ulíc vychádzať kriminálna časť obyvateľstva. Vydanie disponuje dvojstranovým úvodným slovom redaktora Ralpha Macchia z roku 1994.
Rozkošné. Jedinečné. Originálne. Milostný list Prahe napísaný Jamesom Staffordom. Už tá obálka. Xavier Truchlivý Sněžný je okrídlený drsný anjel s imidžom bucľatého bábätka. Nedajte sa však oklamať! Chráni Prahu viac ako 4OO rokov, disponuje zabijackymi šípmi, špičkovými informáciami, škatuľkou cigariet, nekonečnými zásobami (samozrejme fľaškového) piva a za kamoša z mokrej štvrte má neodolateľného Golema (spin-off naňho). Tohto trudnomyseľného melancholika je temer nemožné nezamilovať si. Komiks je rozdelený do množstva krátkych kapitol nejeden raz s údernými, nečakanými pointami a to alebo humornými (Krotitelia duchov 2), alebo mrazivými (obesenec). Najlepšia je asi poviedka o huslistke, ktorá je síce krátka, ale o to krvavejšie vám roztrhne srdce. Niektoré kapitoly sú oddelené mystifikačným textovým materiálom (napr. sken týždenníka Český vlastenec z roku 1897). Každá kapitola je iná nielen po príbehovej, ale často i výtvarnej stránke, keďže sa na komikse podieľala štvorica ilustrátorov (vrátane Češky Lenky Šimečkovej). Mňa najviac uchvátil nezameniteľný štýl Filipínčina AJ Bernarda (ktorého unikátna práca dostala najväčší priestor). Zaujímavé je, že Stafford sa počas tvorby nestretol ani s jedným z ilustrátorov; všetka komunikácia prebiehala elektronicky. Čo je ostatne zrejme dobre, lebo keď je hotový scenár, mal by scenárista odstúpiť nabok a prenechať priestor pre realizáciu ilustrátorovi. Z komiksu razí scenáristova zamilovanosť do hlavného mesta českej krajiny. Má naštudované historické udalosti, báje, mýty. Hrá sa s nimi, zaplieta ich, preplieta ich, baví sa. Spolu to tvorí mix, aký sa často nevidí. Rád by som si niekedy prečítal crossover Xaviera, Hellboya, Péráka a Rýchlych Šípov. Medzi bonusmi nájdete Staffordovo záverečné slovo, concept arty, svieže medailóniky, dvojstranové poďakovanie, obsah a rubriky soundtrack a on-line. Komiks disponuje červenou lacetkou.
„Komiks umírá od roku 1954, chlapče. To tě nesmí zastavit.“ Do tretice všetko dobré, hovorí sa. Avšak v prípade Eda Brubakera a Seana Phillipsa sa bohužiaľ jedná o najslabší Criminal. 5*, ako predchádzajúce dva, si tretí nezaslúži. Ale 3* by boli málo. Takže prižmúrim oči a nechám 4*. Kým jednotka a dvojka obsahovali menej príbehov, ale dlhších, trojka ich má viac a kratších. Niekomu to bude vyhovovať. Inému nie. Ďalším to bude jedno. Vracajú sa skoro všetky slávne postavy a to vrátane mŕtvych, keďže často (hoci nie vždy) ide o prequely. Niektoré „poviedky“ sú údernejšie. Iné menej. Avšak stále je to drsný a originálny Brubakerov svet plný podmanivej kresby temného pána Seana Ellisa (ktorému tentokrát s inkerovaním pomohol jeho vlastný syn). Súčasťou deluxe vydania je cca 70 strán bonusov (alternatívne obálky, úvodné slovo, eseje, Brubakerove poznámky k jednotlivým príbehom, ukážky zo scenárov atď.), záložka, minimalistický, ale pôsobivý obal a naopak farebný prebal. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-criminal-3-nocni-rozhodnuti-komiks
„Chcete-li pochopit omertu, musíte chápat Sicílii.“ Som rád, že som sa s Huntress zoznámil, ale napokon to nebola taká pecka, ako som čakal od sanfranciského rodáka Grega Rucku (Gotham Central). Huntress je relatívne nová postava. Debutovala až v r. 1977, teda v čase, kedy boli iné postavy na svete tak dlho, až mali právo pomýšľať na dôchodok. A pozor, vtedy sa nejednalo o nikoho menšieho, než o dcéru Batmana a Catwoman! Keďže ale nie na „bežnej“ Zemi, ale na Zemi Dva, tak po udalostiach z Krize na nekonečnu zemí (polovica 80. rokov) nastalo zásadné prekopanie postáv a udalostí a z dcéry netopiera a mačky (ehm) sa stala len „obyčajná“ gothamská bojovníčka proti zločinu. Aby sa v rámci udalostí New52 opäť veci zmenili. Situáciu paradoxne skomplikoval aj konkurenčný Marvel, ktorý svojho času vytvoril taktiež silnú ženskú hrdinku bez superschopností s prezývkou Huntress, ale práve kvôli DC ju napokon musel pretransformovať na Mockingbird. Komiks samotný ma až tak nebavil a to napriek tomu, že Batmanove súboje so „starou dobrou“ mafiou považujem za oveľa zaujímavejšie, ako súboje s klasickými „pošukmi“ (česť výnimkám). Tentokrát má ale len cameo (názov je podrazácky, ale chápem, že z komerčných dôvodov to dali tak, ako to dali) a hlavný priestor získava žena s kušou. Nielen po scenáristickej, ale povedal by som, že najmä po výtvarnej stránke dielo pripomína mafiánske batmanovky Temné vítězství a Dlouhý Halloween (ale tentokrát to miestami ide skôr už až do Krstného otca). Avšak ich úrovne napriek snahe nedosahuje. Paradoxne práve slávne cameá (a nudný mentor Question) skôr ubližujú, než pomáhajú. Kresba Richarda Burchetta je každopádne super a rozhodne jej pomáhajú krásne, nenápadné a decentne zvolené farby Tatjany Wood (Bažináč). Huntress je pomerne béčkarský charakter (ešte raz: žena s kušou), takže dole klobúk pred Ruckom, že ju dokázal spracovať tak pútavo (aj keď zas nemôžem s čistým svedomím povedať, že by som z jeho podania padol na zadok, je to taká DC-ovská Elektra). Samotná zápletka ma nechala chladným. Bonusy chudobné, len dve obálky na konci. Volání po krvi obsahuje ako raritný koncový bonus origin DC Super Stars č. 17 z r. 1977.
„A tam taky patřím, pomyslel si Tracy.“ Je to skôr 4,5*, ale neblbnime. Ed Brubaker jednotku stvoril, keď jeho otec ešte žil a dvojku, keď už tu nebol. Ja som recenziu na Fandom.sk písal, keď môj otec ešte žil a dvojku, keď už tu nebol. Svet je zvláštne miesto, čo povieš Ed? A aký je druhý Criminal? Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Tiež sa ale vraví výnimka potvrdzuje pravidlo. Criminal 2 to dokázal. Je rovnako dobrý, ako jednotka. Nemá zmysel hrať sa na niečo. Nie je lepší. Nie je horší. Je na rovnakej, špičkovej úrovni. Noir nie je moja srdcovka, ale dobrý príbeh s vynikajúcimi postavami, nečakanými twistami a výbornými dialógmi je dobrý príbeh s vynikajúcimi postavami, nečakanými twistami a výbornými dialógmi. Technické prevedie je (ako ostatne sľubuje BB/art) deluxe. Čaká vás cca 80 strán (!) bonusov, medzi ktorými nájdete eseje, obálky, proces vzniku alebo komiksový trailer. K tomu ako krv červená záložka, fajnový biely obal s vyrazeným názvom a naopak farebný prebal, ktorý možno nesadne každému, ale mne sa páčil. Jednotka bola samozrejme perfektná, ale na dvojke sa mi páčilo, že je „osobnejšia“. Preč sú prepady bánk a prestrelky s policajtami. Je tu „len“ normálny chlap pátrajúci po vrahovi alebo chlapík z mäsa a kostí terorizovaný psychopatom vo svojom vlastnom dome. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-criminal-2-posledni-z-nevinnych-komiks
Mne sa to nepáčilo. Veľmi som sa na to tešil naivne si mysliac, že to bude jeden z čiernych koňov DKK. Nakoniec to ale v mojich očiach nemá ani na 3*. Scenár je nudný a vôbec sa mi sem nehodila detská kresba španielskeho dua Marcos Martín (Daredevil: Zvuk a zlost, Doctor Strange: Přísaha) a Javier Pulido. Zrejme malo ísť o umelecký zámer, keďže Robin: Rok jedna líči prvý rok (to ste nečakali, však?) Dicka Graysona v (v značne nemožnom a smiešnom, treba dodať) kostýme Batmanovho obľúbeného pomocníka. Vravel som si, že detská kresba bude kontrastovať s ostrým a dospelým scenárom. Ale nie, scenár Scotta Beattyho (Batgirl: Rok jedna) a Chucka Dixona (Vetřelci Ombinus 6) je tiež detský. Až mám dojem, že to mal byť (aj je?) komiks pre deti. Batman má len väčšie cameo, čo by nevadilo, lebo na rozdiel od niektorých mi Robin nejak extra tlak nedvíha (treba ale dodať, že najmä keď ním bol Damian). Viem si predstaviť, že by bez problémov utiahol vlastný origin. To však nie je tento prípad. Viac, ako Batmana, tu nájdete spoľahlivého Alfreda (je rozprávačom príbehu). Neviem, či by som mal odvahu toto označiť za sequel Temného vítezství, hoci technicky to ním zrejme je. K jeho kvalitám ale má sakra ďaleko. Robin: Rok jedna je fajn snáď len vďaka retro komiksu, ktorý je síce príšerne starý, ale z historického hľadiska dôležitý (prvý výskyt Robina v Batmanovom univerze v Detective Comics č. 38 v roku 1940).
Fantomas se zlobí je francúzska, mnohými významnými cenami ovenčená komiksová trilógia z rokov 2013 – 2015. V českej mutácii vyšla v r. 2016 v rešpekt budiacom 173-stranovom omnibuse v tvrdej väzbe s úctyhodnými rozmermi 237 x 310. Podujalo sa na to vydavateľstvo Meander, čo je síce menej známy (oproti CREW alebo BB/art) hráč na poli CZ komiksu, ale rozhodne zaujímavý. Veľmi som sa na výsledok tešil. Vyhrotená výtvarná stránka Kanaďanky Julie Rocheleauovej ma síce nadchla, ale po celý čas som nebol schopný naladiť sa na ňu. Čiže nebola to moja šálky kávy, ale vážim si, že vznikla (a že vyšla v češtine). A aj (ale nielen) práve za originalitu udeľujem 4*, hoci som pôvodne chcel dať 3*. To by ale bolo málo. Nepripadalo mi fér dať tak výnimočne vyzerajúcemu dielu priemerné hodnotenie. Hoci som si neustále mrmlal popod nos, ako úžasne to vyzerá, nedokázal som tomu prísť na chuť (napriek úchvatnej dobe belle époque). So scenárom Francúza Oliviera Bocqueta to bolo ešte horšie. Treba ho čítať veľmi, veľmi... veľmi pozorne. Na prvý raz som sa vôbec nechytal. Kto je kto? S kým má aké vzťahy? Čo je hra? Čo pravda? Dej skáče z roku 1911 do roku 1895. Udalosti a zvraty sa na seba vŕšili v závratnom tempe. Stále som vypadával zo sedla, rovno na tvrdú zem. Často som musel listovať dozadu, aby som si overil informácie. Lenže ono aj to je známka toho, s akým prepracovaným kusom máme dočinenia! Nezohýba pred nami chrbát. Neponižuje sa. Nestrápňuje sa. Nedáva svoju kožu zadarmo. Od čitateľa vyžaduje sústredenosť, zápal pre vec. Keď to budete čakať najmenej, vytasí sa s explicitným erotickým detailom alebo výbuchom krvavého násilia. No vďaka Rocheleauovej špecifickému groteskno-karikatúrovému prístupu k vizuálnej stránke výbuchy pôsobia „umelecky“ a avantgardne. Kvôli krimikomédiám s Louisom de Funèsom z rokov 1964 - 1967 si mnohí myslia, že Fantomas je komická postava. Pritom existuje viacero filmov a seriálov, ktoré sa literárnych predlôh držali vernejšie. Ale nikto ich nepozná. Fantomas prenikol i do našej popkultúry: videli sme ho v Arabele, v Kamkovi a Kamke atď. Avšak všetko sú to veci, ktoré nemajú s pôvodnou ideou veľa spoločného (napriek tomu má zeleno-sivá maska z filmov s de Funèsom v komikse cameo). Pôvodný Fantomas je majster klamu, masiek a plánov (a plánov v plánoch, sorry Batman). Tajuplný, mystický génius zločinu. Temná postava zo zákulisia, ktorá pre svoje (častokrát nezrozumiteľné a prekombinované) ciele neváha vraždiť. Je niekoľko krokov pred políciou, zo zákulisia mrazivo ťahá za nitky a vzbudzuje strach a neistotu. Je nepredvídateľný, prežije vlastnú smrť a keď to už-už vyzerá, že nemá plán, tak napokon vysvitne, že to bol jeho plán. Nikto nepozná jeho identitu, keďže je to muž tisícich tvárí. V niečom azda pripomína podobné „mystické“ bytosti á la Pérák alebo Vidocq. Komiks sa vracia k ponurosti postavy, ktorej základ sa ukrýva v knižnej sérii novinárov Pierrea Souvestrea a Marcela Allaina (v rokoch 1911 – 1913 napísali cca 3O príbehov). Uznajte, čomusi takému nemôžem dať len 3*. Bonusy: vynikajúce úvodné 3-stranové slovo Pavla Kořínka a Martina Foreta z Centra pre štúdium komiksu Ústavu pre českú literatúru a dvojstrana citátov o Fantomasovi od známych osobností (Pablo Neruda, Jean Cocteau atď.).
O čo viac som sa na to tešil, o to sklamanejší som zostal. Scott Snyder Batmanovi daroval niekoľko mimoriadnych príbehov. Soví tribunál, Smrt rodiny, Černé zrcadlo. O Konci hry sa šepkalo ako o revolúcii, ktorá zmení všetko, čo sme (minimálne o Jokerovi) vedeli. Preto ma zarazilo, že nič také sa tu nevyskytuje. Je prítomný geniálny námet (existuje Joker v Gothame už celé stáročia?), ale šokujúco s ním nie je nijako pracované a neodpustiteľne šumí do prázdna (pritom to pri správnom podaní mohla byť kultovka, v ktorej by Batman ako správny detektív pátral po sérii mrazivých fotiek). Ďalšou slepou uličkou sa stal stret s JLA, z ktorého taktiež nič nevyplýva. Je síce fajn vidieť, že Batman od Babylonské věži značne pokročil dopredu v boji proti vlastným priateľom, ale de facto je to len povinný akčný prológ (a samozrejme každý člen útočí samostatne). Objaví sa pár silných momentov (amputácia ruky, záver), ale sme v americkom mainstreamovom (hoci relatívne drsnom) komikse a čítali sme nasledujúcu Supertíhu, takže „vieme“. Vrcholné dielo klauna zločinu si predstavujem inak; toto je len jeden z jeho (a)typických útokov na Gotham. Navyše to relatívne popiera kánon, ktorý doteraz počítal s faktom, že až Batmanova prítomnosť dala vzniknúť magorom typu Jokera; dovtedy mesto ohrozovala „iba“ klasická mafia. Vlastne to popiera i origin Jokera, ak teda za jeho origin považujeme „pôvodného“ Red Hooda a pád do nádrže s chemikáliami. Pobavila ma hláška „chod do kúpeľne, je tam lekárnička“, pričom obeť má v hrudnom koši zaseknutú obrovskú sekeru. Bez debaty je skvelá Capullova kresba užívajúca si Batmanov trudnomyseľný prieskum apokalyptického Arkhamu a iné veselosti. Mali to pomenovať Konec srandy. Bonusy tvorí 6 strán náčrtov a 16 strán galérie alternatívnych obálok (najmä od Andyho Kuberta a Capulla). Konec hry v češtine druhý raz vyšiel v r. 2021 v rámci kompletu Legenda o Batmanovi.
Z pekla je jeden z najvýznamnejších komiksov, aké boli stvorené. V ČR sa prvý raz objavil v čierno-bielej verzii v r. 2003. V nasledujúcich rokoch vyšlo niekoľko reedícií. Farebná vyšla v r. 2021. Ilustrátor Eddie Campbell tvrdí, že taká mala byť od samého začiatku a čierno-bielou sa stala napokon bola len z čisto finančných (= lacnejších) dôvodov. Alan Moore sa napriek tomu od farebnej verzie dištancoval a zakázal svoje meno uvádzať na obale. Mne farebné vylepšenie neklalo oči. Campbell decentne zvolil nenápadné, pokorné farby a hoci je nápad spraviť to farebné asi zbytočný, nechápem celkový odpor niektorých ľudí voči tomu. Chápal by som, ak by bol upravovaný scenár. V takom prípade by som chápal aj nezáujmu Alana Moorea. Ale takto? Z pekla je geniálny komiks. Ak by som raz napísal zoznam 20. najlepších komiksov na svete, určite by sa doňho dostal. Farebné vydanie sa od pôvodného okrem farieb líši v drobnostiach, ktoré si zrejme nevšimne nikto, kto týmto fenomenálnym grafickým románom nelistuje každý deň. Farebná verzia obsahuje obal, prebal, záložku, mapy a šialené (v dobrom) dodatky k jednotlivým kapitolám. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-z-pekla-farebna-verzia-komiks
„Zas bude dobře.“ Vranu som si kúpil koncom roka 2021, ale čítanie som z rôznych dôvodov odkladal. Keď mi pár týždňov nato nečakane zomrel otec, rozhodol som sa, že je správny čas pustiť sa do nej. Netvrdím, že mi to po psychickej stránke pomohlo... ale možno trochu predsa len áno. A to sa počíta. Ilustrátor a scenárista v jednej osobe, James O ´Barr, Vranu ostatne tvoril ako duševnú očistu po tragickej smrti snúbenice. Ak človek nepozná film, môže si po prečítaní anotácie klásť pochybovačnú otázku: je to naozaj „iba“ príbeh pomsty? Áno... a nie. Ono je to naozaj „len“ o pomste. Miestami takej brutálnej, že je to drsné ešte i na rok 2022, nieto na 80. roky, kedy Vrana prvý raz vzlietla k čitateľskej obci. Spočiatku dej uháňal dopredu príliš rýchlo. Pýtal som sa sám seba, o čom bude ďalej. Ale James v najneočakávanejších (avšak zároveň najlogickejších) okamihoch spomalí a ponúkne zasnený motív alebo rapídny flashback, prostredníctvom ktorého všetka tá príšerná krv všade naokolo dostane zmysel. Iste, niečo by sa dalo skritizovať. Kresba je miestami (i v rámci jednej kapitoly) zvláštne nekonzistentná a geniálne momenty sa striedajú s momentmi, ktoré... nie sú geniálne. Unikol mi prínos polície do príbehu. Ústredný operenec (a mytológia okolo neho) mohol dostať väčší priestor. A strácal som sa v Ericovi, ktorý je striedavo neodpúšťajúci anjel pomsty ovládajúci zbrane lepšie ako Arnold v Komande, potom citlivý automechanik (?), jemný baleťák (!), nežný básnik (...) a tvrdý rocker (?!), ale v konečnom efekte nezvyklá povahová kombinácia funguje. Inak je však Vrana unikát. Ako Eric, i komiks si prechádza všetkými fázami. Od hnevu a zúrivosť cez výčitky svedomia a plač až po zúfalstvo a finálne zmierenie a akceptáciu daného stavu. Je dojímavá, keďže asi každému už zomrel niekto, koho miloval a bez ktorého existencie si nevedel predstaviť žiť. Lenže život ide ďalej a nakoniec je smrť naozaj jediná spravodlivosť na svete. Mŕtvi by nechceli, aby sme sa kvôli nim trápili, ale aby sme na nich spomínali s láskou a časom tiež s humorom. Pochopil to aj James, ktorý dodatočne Vranu doplnil o „vianočnú“ pasáž. Tú pôvodne do komiksu nechcel dať (ani do prvých vydaní nedal). Bola príliš intímna. Bál sa, že ju zničil. Až keď sa vyrovnal so smrťou milovanej ženy, pochopil, že práveže pre čo najdôstojnejšie uctenie jej pamiatky by sem scénu dať mal. A pridal ešte „konský“ koniec. Vrana v češtine vyšla prvý raz v roku 2003 v Comics Centre (ďalej len CC). V rokoch 2007, 2008 a 2012 nasledovali reedície. Koncom roka 2021 CC uviedlo na trh luxusné vydanie obsahujúce plagátik (CC vydalo dve jeho verzie, ale nedostali sa do každého vydania, ale len do „náhodne vybratých“, takže ak ho máte, vlastníte slušnú vzácnosť), látkovú záložku, poznámky, vysvetlivky, galériu obálok, doslov, poďakovanie a prepojenie s hudbou. Predovšetkým ale táto Vrana historicky prvý raz vyšla vo veľkom formáte (220 x 325). S takýmito rozmermi nie že historicky prvý raz vyšla v českom jazyku, ale (hoci sa tomu vzhľadom na jej kultovosť ťažko verí) na celom svete (!). Ďalšou celosvetovou mimoriadnosťou je samotná obálka, ktorú James poskytol CC, keďže obraz doteraz nebol nikde nikdy publikovaný. Čierna obálka obsahuje čierne písmo, čo znie ako katastrofa, ale v skutočnosti je to geniálny nápad. V rokoch 2012 a 2013 sa O´Barr k téme pomstiteľov zo záhrobia vrátil (Vrána: Mrtvá doba a Vrána: Soumrak bohů). K filmom sa mi vyjadrovať nechce, niektoré nie sú zlé, ale mňa pravdupovediac nebavil už ani prvý.
Strašná pecka. Stiahol som ju za hodinu a už v polovici som ľutoval, že som si nekúpil aj dvojku. Nepopieram síce, že za rýchle prečítanie mohol fakt, že je to nielen svižne napísané, ale i to, že Abe nepatrí k ukecaným hrdinom á la Spider-Man. Prvý Abeov spin-off sa každopádne viac, než „len“ vydaril. Abe Sapien je sympaťák, ktorého dobrodružstvu č. 1 je podriadené práve to, že sa jedná o debut. Takže obľúbený vodný hrdina nie je (ani zďaleka) dokonalý, robí chyby a celkovo mu to (ne)klape tak, ako to klapalo Hellboyovi. Bavil ma scenár, ako i kresba Jasona Shawna Alexandra (Gotham Central 3) a s tým súvisiaci koloring Davea Stewarta (Batman a syn, Batman Mikey Mignoly, Batman: Dlouhý Halloween). Bolo to podmanivé. Vidno, že Mignola (Hellboy, Baltimore, Ú.P.V.O.) je v téme doslova ako doma, keďže ju pred rokmi vymyslel. Trocha ma rušil samoúčelný spôsob, ako rozbiť vysielačku a ako sem zakomponovať cameo Hellboya, ktorý tu nemá čo robiť, keďže podľa kánonu mal v danej dobe iné povinnosti a v diametrálne odlišnej krajine. Komiks vyšiel s prebalom, zelenou záložkou a 8-stranovým skicárom. Chýbali mi medailóniky autorov, pokojne aj s fotkami.
„Tenhle svět nemá budoucnost.“ Od detstva zbožňujem Thorgala od poľsko-belgickej dvojice Rosiński/Van Hamme. Paradoxne, kým vikingské dieťa hviezd vyzerá (vizuálne) dospelo, je to skôr fantasy pre mládež (ale geniálna). Šninkl naopak pôsobí detsky, ale je to dielo určené dospelému čitateľovi. Mix písma svätého, sci-fi a Pána prsteňov je divoký, ale skvelý, hoci na pár miestach je kopírovanie Biblie príliš jednoduché (Judáš, voda premenená na víno). Postavy vyzerajú rozkošne, ale majú pohlavné rozmnožovacie orgány a „Ježišovi“ ide viac, ako o spásu sveta, o nasvrčkovanie „Márii Magdalény“. Pre niekoho rúhačské, pre mňa zábavné. Samozrejme, Rosińskim fantasticky nakreslené. Ale občas som sa nudil a dej bol na môj vkus príliš epizódny. J´on sa ocitne v nebezpečenstve, dostane sa z neho vďaka Deus ex machina, koniec kapitoly. A na začiatku nasledujúcej to isté, len v bledomodrom. J´on nie je superhrdina. Pripomína skôr inú európsku komiksovú legendu: Druuna. I bohyni sexu (a bielych tenisiek) sa veci skôr diali, než že by ich aktívne ovplyvňovala. A on je navyše ešte aj tak trochu zlodej, prevít a zbabelec. Každá kapitola sa odohráva v odlišnom prostredí (oceán, kráľovstvo, ostrov, jaskyňa, púšť, bojisko, les). Relatívne monotónny scenár výraznou mierou vylepšuje kresba, scenár, ktorý napriek pár menej záživným zastávkam JE podarený (a obsahuje podvraťácky humor) a finále. To ma zaskočilo svojou obrovskou mizantropovosťou. Okrem temnoty ma prekvapilo i tým, že ho môžeme svojím spôsobom vnímať ako prequel ku Kubrickovej 2001: Vesmírnej odysey (!). Komiks je taký náročný, že na prvý raz nemáte šancu vstrebať všetky jeho pohnútky, emócie, prúdy, myšlienky. Šninkl na európsky trh prišiel koncom osemdesiatych, ale v českej mutácii sa zjavil až v roku 2001 (a zase sme pri Kubrickovi). Calibre Publishing ho v ČR vydalo v čierno-bielej podobe, ako bol aj autormi ostatne vytvorený (len obálka bola farebná). Vtedy znel názov Šinkl a jeho velká síla. V roku 2021 sa milovaného hrdinu (?) pre zmenu ujíma CREW v edícii Mistrovská díla evproského komiksu a vydáva ho vo farbe pod upraveným názov Šninklova veliká moc. Kolorovaná verzia sa historicky prvý raz na svete objavila v roku 2001 (a zase 2001!), teda v roku, v ktorom Šninkl vyšiel prvý raz v češtine, ale v čierno-bielej verzii. Ešte stíhate? Za farebnou verziou stojí poľský kolorista Graza Kasprzak. Van Hamme a Rosiński sa síce na farebnej variácii nepodieľali (ak nepočítame, že Rosiński pre ňu vytvoril tri nové obálky), ale ani neboli proti nej. To je pomerne zásadné, keďže mnohí autori sa nepozerajú na kolorovanie svojich čierno-bielych vecí s láskou. Súčasťou CREW-áckej farebnej permutácie sú rozhovory s Rosińskim a Van Hammeom a odborný text od Benoîta Moucharta. Určite by komiksu prospel väčší formát. Šninkl sa dostáva do epicentra malicherných, ale o to krutejších vojen a nezmyselného krviprelievania organizovaného arogantnými mocnými, pre ktorých život slabých a nevinných podvolených absolútne nič neznamená, prípadne sa ich smrti dokonca rovno smejú. To je aktuálne ešte i v roku 2022. Taký je svet. Bohužiaľ.
Kým v prvej časti (bavíme sa o DKK z r. 2020, nie o CREW-áckom vydaní z r. 2006) to bolo viac, než len OK, v druhej už je postáv a motívov priveľa. Výrazným spôsobom to znižuje čitateľov záujem o dianie, o to, ako to dopadne. Na tom má podiel tiež to, že motiváciám niektorých postáv nerozumieme, alebo sú nám ukradnuté (resp. dlho nie je jasné, či sú takí naozaj, alebo je to len súčasť ich tajnej hry). Asi som na tieto veci už starý. Nápad so starými superhrdinami, ktorí bojujú proti novým, ktorých metódy potierania zločinu sa paradoxne ktovieako nelíšia od metód samotných zločincov, nie je zlý. Celé je to ale napísané značne štandardne, klišé a podľa očakávaní. Nekoná sa prakticky žiadne enormné prekvapenie. To ma sklamalo a zaskočilo; od komiksu s takým renomé som čakal viac. Vedľajších dejových odbočiek bolo na môj vkus veľa. Jednoznačne víťazí fenomenálna, veľkolepá maľba Alexa Rossa (Zázraky, Superman: Mír na Zemi) nad scenárom Marka Waida (Amazing Spider-Man: Rodinný podnik, Daredevil: Zvuk a zlost). Ani to však nie je čistá pravda, lebo jej (samozrejme vysokú, je to ostatne Alex Ross) úroveň podstatnou mierou znižuje malý formát, v akom v DKK vyšla. Rossova tvorba by proste mala vychádzať výlučne vo veľkoformátovej tlači. Menší formát do nemalej miery devalvuje jej nadpriemernosť. V takom malom formáte som sa v niektorých scénach (predovšetkým v paneloch, kde proti sebe bojujú desiatky postáv) neorientoval. Opakuje sa aj tradičný problém epických crossoverov: nikto neumrie a ak predsa, tak natoľko vedľajšia postava, že ju nepoznajú často ani geekovia. Po takejto spŕške kritiky sa výsledné 4* môžu javiť nepochopiteľne. Ale trvám si na nich. Scenárista síce žiadny zázrak nepredviedol, našťastie sa mu však zakaždým v poslednej chvíli, práve keď som to s ním už-už vzdával, podarilo vyseknúť niečo bombové. Či už vtipné hlášky („Takže takový je to pocit.“), zaujímavé filozofické zrážky (či už Supermana a Batmana, alebo Wonder Women a Kal-Ela), dobré nápady (Batman je jediná bytosť vo vesmíre, ktorá sa dokáže prikradnúť k Supermanovi od chrbta) a dojemné vystihnutia pointy (Supermanovou najväčšou superschopnosťou nikdy nebol laserový zrak, ani neskutočná fyzická sila, ale schopnosť rozpoznať dobro od zla). Samostatnou kapitolou je na môj vkus geniálny epilóg z reštaurácie, o ktorom vám nepoviem ani ň. Veľmi atraktívny je i majestátny Shazam, ktorý u nás patrí k najmenej vydávaným DC superhrdinom. Retrokomiks je tvorený historicky zásadným príbehom z All-Star Comics 3 z r. 1940, v ktorom sa prvý raz revolučne preukázalo, že superhrdinovia DC obývajú jeden fiktívny svet (vtedy konkrétne v rámci združenia Americký spolek spravedlnosti).
Království tvé je v rámci amerického superhrdinského komiksu pojem. V češtine prvý raz vyšlo v r. 2006 v 232-stranovom zväzku. Opätovne v r. 2020 rozdelené na dve knihy v DKK. Spočiatku sympaticky komorný príbeh sa postupne rozrastie o postavy, zvraty a udalosti, kvôli čomu nadobudne epický rozmer. Kým u iných autorov by sa z toho stal chaotický chaos, toto písal rozumný Mark Waid (JLA: Babylonská věž, Daredevil: Zvuk a zlost, Flash: Smrtící rychlost, Fantastic Four: Nemyslitelné). A, to najmä, zhmotnil mu to fenomenálny Alex Ross (JLA: Svoboda a spravedlnost, Zázraky). Pozerať sa na jeho úchvatné maľby, na jeho víziu, na akčné scény alebo na to, ako stvárnil zostarnutých (teda ako kto, že Wonder Woman?) superhrdinov, je neskutočné. Postupné rozuzľovanie toho, k čomu (a prečo) došlo, bolo najskôr komplikované, ale po druhom čítaní do seba plus-mínus všetko zaklaplo. Scenár pracuje s viacerými nosnými myšlienkami. Čo je to hrdinstvo? Musí alebo nemusí ísť ruka v ruke s ním slušnosť a čestnosť? Ako to dopadne, ak stará generácia sklamane odíde do zabudnutia a nahradí ju nová, stonásobne agresívnejšia, ktorá sa správa tak, ako by sa jej staromódni (?) predchodcovia nikdy nesprávali? A čo staré spojenectvá a priateľstvá? Majú budúcnosť? Ak áno, tak pozitívnu, alebo sa z bývalých spojencov stanú nepriatelia? Waid okrem toho prišiel s viacerými zaujímavými drobnosťami (superhrdinská reštaurácia, Gotham ako policajný štát, Supermanov vrkoč, Hawkman ako ekoterorista). Každopádne kresba (maľba) určite prevyšuje scenár, ktorý sa snaží, ale občas je predsa len neprehľadný. Ďalší problém spočíva v tom, že takému výtvarnému pokladu sa hodí veľký rozmer á la Superman: Mír na zemi alebo ostatne aj spomínaná JLA: Svoboda a spravedlnost. Vydavateľstvá by mali mať súdom nariadené vydávať Rossove (veľ)diela len vo veľkých formátoch. Musím oceniť na DKK pomerne kvalitné bonusy: okrem tradičného úvodníku a medailónikov autorov 10-stranová galéria obálok a retro príbeh je síce tradične zlý, ale z historického hľadiska cenný, keďže predstavuje debut Spectra v roku 1940 (čo je postava, ktorá je v Království tvém vedľajšia, ale zásadná).
„To, co jsme ztratili, už zpátky nedostaneme.“ Nie je to až také skvelé zakončenie, aké som čakal, ale 4* si to vzhľadom na masívnosť zaslúži. Sériu pozorne sledujem od r. 2019, kedy v ČR začala vychádzať zošitová trilógia Steve Rogers – Captain America nasledovaná Tajným impériom 1. To ma dostalo viac, ako kultová Občianska vojna, takže očakávania od dvojky (resp. od záveru celej ságy na tému Captain America ako tajný agent Hydry) boli vysoké. Lenže sa ich stopercentne nepodarilo naplniť. Oceňujem, že hoci je postáv veľa, je ich menej, ako v Občianskej vojne, čo je dobre, lebo tam ich bolo fakt ohromné množstvo a mnohé kvôli tomu v deji nemali zmysel. Tu scenárista Nick Spencer s postavami, ich motiváciami, charaktermi a vzťahmi pracuje predsa len zaujímavejšie. Bez debaty je kresba hneď viacerých autorov (mne sa najviac páčila tá od Andreu Sorrentina). Hoci na konci nechýbajú pootvorené zadné vrátka, predstavuje Tajné impérium 2 každopádne záver dlhoročného eventu, ktorý, ako to už v amerických superhrdinských eventoch chodí, snažil zavďačiť každému, čo nie je dobre, ale tak to už proste v eventoch chodí a tento je taký dobrý, aký len mohol byť. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-tajne-imperium-2-komiks
Beštiálne ilustrácie Glenna Fabryho (Sandman: Věčné noci) sú super, ale nepáčil sa mi vzhľad Thora a čáryfuka. Takto nakreslení mi pripadali nesympatickí. Spôsob, akým bol vyriešený (zdanlivo neriešiteľný) problém, na ktorý boli dovtedy všetci krátky, príliš jednoduchý. Prejavuje sa tu častý problém marveláckych komiksov: hoci sú superhrdinovia neuveriteľne mocní (preto ostatne to pomenovanie), objaví sa na scéne problém, ktorý nedokážu vyriešiť. Jasné, chápem: ak by ho vyriešili behom pár stránok, neexistovali by superhrdinské komiksy. Ale práve tunajšia hrozba síce bola patrične monštruózna, ale aj tak sa mi nechce veriť, že na ňu bol krátky Vision. A Dr. Strange? Tomu fakt neverím. Ešte chápem, že Iron Man. Ale oni? A kde je dofrasa Wolverine, keď ho Amerika potrebuje? V Kanade?! Avšak, pri bránach Asgardu, tým by sme s mínusmi skončili. Thor: Vikingové je perfektná jednohubka. Na nič sa nehrá, ale do toho „nič“ ide naplno a to z nej robí kvalitnejší komiks, než sú niektoré iné konkurencie, ktoré sú oveľa ambicióznejšie, ale ich tvorcovia to nedokázali dotiahnuť do patrične uspokojivého konca. Vedel som, že to bude drsné, priamočiare a rázne, ale aj tak ma prekvapilo, aké to bolo drsné, priamočiare... a rázne. Násilie dosahuje nevídané rozmery; v tej svojej priamočiarosti je to veľmi sympatické a osviežujúce. Zamrzia nulové bonusy (a obálka mohla byť atraktívnejšia). Scenár od klasicky drzého Gartha Ennisa (Ghost Rider: Cesta do zatracení, Punisher: Vítej zpátky, Franku) drží našu pozornosť neustále v pozore. Takže proti zlu je nasadený nacistický pilot a rytier zahajujúci rána upaľovaním nevinných pardon vinných "čarodejníc". Síce Ennisa jemne upodozrievam z toho, že opajcoval prvých Pirátov Karibiku, ale budem sa tváriť, že som si to nevšimol. Skôr, než sa to začne, to končí. Miestami som až neveril, ako ďaleko boli tvorcovia schopní zájsť (a čo im v Marvele odsúhlasili). Užite si túto apokalyptickú jazdu. Thor: Vikingové sú v podstate viac „ragnarok“, ako samotný Thor: Ragnarok.
„Bohatství je Batmanova superschopnost.“ Absolútna povinnosť pre fanúšikov Batmana. Totálne zanietené čítanie. Americký žurnalista Glenn Weldon zjavne, očividne a nekompromisne vie, o čom píše. Obrovská časť knihy je venovaná „starému“ Batmanovi, ale vôbec to nevadí (ak by to niekomu vadilo, mal by sa prestať okamžite označovať za batmanológa). Autor sa venuje všetkému, čo súvisí s Temným rytierom: komiksom, seriálom, conom, filmom, hračkám... i bradavkám. Kniha je poňatá chronologicky, teda od ťažkopádnych začiatkov (Batman sa kedysi písal s pomlčkou a neúradoval v Gothame, ale v New Yorku) až po Scotta Snydera a Granta Morrisona (pri komiksoch) a Nolana (pri filmoch). Ben Affleck to už nestihol. Bonusy: záložka (samozrejme čierna!), farebná fotogaléria s priloženým textom (síce skromná, ale lepšie ako batarangom do čela), register, bibliografia a autorov medailónik. Až do tejto knihy som nezamýšľal nad tým, že k Batmanovi patrí homosexualita. Teraz síce chápem, že (a prečo) si to niektorí myslia, ale stále je to podľa mňa proste blbosť. Nie som proti gayom, ale tu bol dôraz na homosexualitu kladený tak masívne, až ma to nudilo (o to divnejšie potom pôsobí zmienka v štýle „zabitý Jason Todd sa vrátil do sveta živých ako Red Hood, ale nemáme čas to tu rozoberať“, pričom však rozoberať v stovkách viet gay tematiku čas bol, ale rozoberať pre Batmanovo univerzum zásadný návrat zabitej postavy nie). Dozviete sa množstvo zaujímavostí (hoci to môže z dnešného pohľadu znieť neuveriteľne, v 60. rokoch boli na tom Batmanove predaje tak biedne, že sa uvažovalo o jeho zarezaní), súvislostí, chuťoviek, previazaností, pripomenutí (dnes každý druhý označuje Keatona za najlepšieho Batmana, ale v dobe premiéry filmu sa proti obsadeniu tohto prevažne komika vzniesla gigantická vlna odporu), bizarností (batusi) a pikantérií. Zachytil som jednu chybu: „Joker Robina dodělával páčidlem“. Neprekvapuje ma to, lebo tento omyl zľudovel napriek tomu, že Joker Robina páčidlom „iba“ zmlátil a následne ho zabil výbuch, ale Weldon vlastne nepíše „zabil“, ale „dodělával“, čiže teoreticky to nie je chyba. Inak, aj keď som Nolanovu trilógiu videl fakt veľakrát (najradšej mám paradoxne jednotku a úvod a záver trojky), doteraz mi nenapadlo, že Bale vlastne hrá trojúlohu: Batmana, Waynea v súkromí a Waynea pred kamerami.
„Včera v noci zemřel bývalý premiér.“ – „Za moc nestál.“ Okultný Doctor Strange. Scenár Toma Taylora (Batman: Dravá moc) je príjemne osviežujúci a sympaticky provokatívny (oblizovanie sa s diablom na pánskych WC), ale svet, ktorý ponúka, nie je zrozumiteľný (nad hlavami desiatok šokovaných ľudí lieta démon a trhá ich na kusy a zvyšok spoločnosti sa tvári, ako keby chuligáni rozbili výklad večierky na námestí). Taylor síce slušne ťaží z toho, že Hellblazer: Vzlety a pády je Black Label, takže máme dočinenia s drsným, temným, vulgárnym a neprístupným dielom, ale predsa len kresba Daricka Robertsona (Banda) víťazí nad obsahom. John Constantine je každopádne životaschopná, zaujímavá a plnokrvná postava, ktorá by si zaslúžila pravidelné vydávanie vlastnej poburujúcej série. Dobrý prebal a ešte lepší obal. Bonusy slabota, až na skice a obálky žiadne. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-hellblazer-vzlety-a-pady-komiks
Perfektná jednohubka a rapídna trefa do čierneho od drsnej belgicko-kanadskej dvojky Runberg/Miville-Deschênes (Dobyvatelé). Zarov je pokračovanie čierno-bieleho filmu The Most Dangerous Game z r. 1932 (podľa poviedky Richarda Connella z roku 1924, v SR ani ČR nevyšla). Veľký formát od Vybírala tomu rozhodne prospel. Predsa len je niečo iné čítať to v takomto formáte a niečo iné v zmenšenom. Vo vybíralskom veľkom je to patrične epické a nádherne sa tým listuje a ešte lepšie sa kochá jednotlivými panelmi a stranami. Nemilosrdný sovietsky generál a šľachtic Zarov (v župane!) je jedinečný antihrdina, ktorý je sympatický vďaka rafinovanému (a pritom veľmi jednoduchému) prístupu „všetci naokolo sú stokrát väčšie svine“. Príbeh sa rozbehne rýchlo a dynamicky a v podstate sa nezastaví až do vcelku zaujímavého rozuzlenia. Prestávky medzi akciou sú také krátke, že si ich možno ani nevšimnete. Scenár zrejme nebol najkomplikovanejší, ale je pôsobivo napísaný. Vidieť klasických bostonských amerických gangstrov z 30. rokov 20. storočia uprostred temnej džungle, kde na každom kroku číha smrteľné nebezpečenstvo, je nápad rovnako jednoduchý, ako geniálny (odpovedá tomu nielen dobový zbrojný arzenál, ale i vtedajšia garderóba). Podotýkam, že nejde o „normálnu“ džungľu, ale o niečo až extrémne, akoby až mierne rozprávkové, o niečo, kde by mal problém prežiť hoc aj Tarzan (tie močiare!), skrátka niečo, čo vypadlo z King Konga. Paradoxne, The Most Dangerous Game sa natáčal práve v štúdiových kulisách, v ktorých vznikal aj King Kong (ten z r. 1933). Zarov je krutý, beštiálny komiks, ale svojím spôsobom krásny, mohutný a silný. Výprava exotického ostrova s gigantickým sídlom a zelenou džungľou je miestami až neskutočná, fenomenálna a nádherná. Zarov obsahuje 8-stranové záverečné bonusy. Konkrétne v podobe medailónikov autorov a grafickú prílohu s textovými poznámkam. Na začiatku je nenápadná chyba, keď sa o Zarovovej sestre raz hovorí ako o dcére a občas som mal problém orientovať sa, kto je matka a kto dcéra, ale inak fakt pecka.
Nepoznám zákulisie tohto projektu, ale objavil sa na trhu v roku 2007 a keďže v rovnakom roku šiel do kín horor Hory majú oči 2, tak tipujem, že šlo o špecifickú súčasť reklamnej kampane. Síce je to na výsledku čiastočne poznať v zmysle, že je to len taká jednohubka, ale na druhej strane je zvládnutá tak dobre, že by mi nevadilo, ak by sa takých „len jednohubiek“ do roka objavovalo viac. Dejovo je to čosi medzi prequelom Ajaovho hitu Hory majú oči z roku 2006 (ktorý bol remakom kultového hixploitationu Wesa Cravena zo 70. rokov) a jeho sequelom a vlastne je to zároveň aj (čiastočný) sequel dvojky a zároveň „remake“ jednotky aj dvojky, ale tentokrát nie z pohľadu hrdinov, ale kanibalov. Znie to asi komplikovane, ale prelína sa to zaujímavo a nemyslím si, že je potrebné poznať filmy. Dokonca by možno bolo lepšie, ak by ste ich nepoznali. Nakreslené je to Johnom Higginsom (John Constantine, Hellblazer: Syn člověka) parádne. Justin Gray (Jonah Hex: Tvář plná násilí, Punisher MAX: Vánoce na odstřel) poskytol scenár, ktorý ilustrátorovi umožnil naplno sa odtrhnúť z reťaze, čo sa týka násilia a iných nechutností. Určite to nie je komiks určený pre deti a ľudí s citlivou povahou. Spomenúť musím aj temné farby Jimmyho Palmiottiho (Daredevil: Ďábel strážny, Xena od Barlow Comics). Trocha mi vadila od istej miery prehnanosť zápletky, kedy to pripomína vojnový príbeh s tankami a nie niečo, čo sa odohráva v reálnej, súčasnej Amerike. Ako to už v živote chodí, všetko odštartovala ľudská hlúposť. A potom sa to už len na seba nabaľovalo. Ako lavína. Záverečné bonusy sú kuriózne. Ešte u skíc (a textu) Johna Higginsa si poviete „fajn, jasnačka cesnačka“. Ale nechápem, čo mala znamenať „reklamní tvorba“, kde nájdete medailóniky a ukážky z tvorby Grega Staplesa, Billa Sienkiewicza a Tima Bradstreeta, ktorí ak mi niečo neuniklo, nemali s týmto komiksom nič spoločné. Súčasťou (vnútorného) obalu sú medailóniky autorov. Za mňa fajnová jednorázovka, nebudem sa na nič hrať, nemám problém dať jej 4*.
Z nostalgických dôvodov, keďže ide o historicky prvé číslo, udeľujem 4 kačacie vajíčka. Káčer Donald začal vychádzať v r. 1996. Ide v podstate o plynulé nadviazanie na Mickey Mousea, ktorý vychádzal dovtedy a ktorý v r. 1995 vyhlásil čitateľskú anketu o to, či sa má premenovať na Káčera Donalda, prípadne má zostať pri pôvodnom názve Mickey Mouse. Čitatelia si vraj vybrali Káčera Donalda. Okrem komiksov prvé číslo obsahuje rôzne hádanky, rébusy, súťaže, vtipy, tajničky...
„Setkání po letech bývají zvláštní.“ Batman: Smrt v rodině ukončil istú etapu v Bruceovom živote. Pod maskou začal písať novú. Ako Batman a syn, ani Pod maskou nie je geniálny, avšak v Batmanovom kánone má nezastupiteľné miesto, keďže do hry uvádza plnokrvnú postavu, ktorá sa časom plnohodnotne zaradila do netopierovho sveta. S Red Hoodom je to komplikovanejšie, než s Damianom, keďže v priebehu rokov sa menila jeho identita a tým pádom aj motívy, charakter, všetko. Najkultovejšia tvár, ktorá sa pod špecifickou podlhovastou, červenou, nepriehľadnou maskou ukrývala, patrila Jokerovi. V Pod maskou Red Hoodom prekvapivo stal niekdajší klaďas: búrlivý Jason Todd alias Robin č. 2. Toho kedysi síce zabil Joker (Batman: Smrt v rodině), ale v roku 2005 ho oživil scenárista Judd Winick (Superman / Shazam: První zahřmění) prostredníctvom Ra´s al Ghulovej mystickej Lazarovej jamy. Z Jasona sa vďaka tomu stala (za mňa určite) lepšia postava, než akou bol ako Robin. Je to vražedný, nekompromisný partizán a extrémistický terorista. Nemá úctu voči kriminálnikom, zo zálohy nečakane útočí na gothamské gangy a zabíja ich. Batman vyráža po jeho stopách netušiac, kto sa ukrýva pod maskou. Postupne sa z Jasonovho Red Hooda stala dôstojná súčasť Batmanovej „rodiny“. Komiks Pod maskou skoro nič nevyrieši. Je to len úvod do obsiahlej témy. Ale vďaka dynamického, svižnému, priamočiaremu a príjemne oddychovému príbehu a skvelej kresbe Douga Mahnkea (v minulosti kreslil Masku a kruh sa uzavrel nakreslením Pod maskou, aspoň teda čo sa názvov týka) to vôbec nevadí. Winick ťaží z minulosti (súboj dvoch Robinov, páčidlo, zmienka o matke). Nepreháňa to s absurdnými nepriateľmi. Drží sa (v rámci možností) realisticky pri zemi. Nesamoúčelne do deja zakomponováva slávne cameá. Ich prostredníctvom lepšie nahliadneme do Batmanovho mozgu. Vidíme, ako detektív tápa, bezradne sa motá od jedného kolegu (ktorý mal skúsenosti s vlastnou smrťou) k druhému a po každom je to horšie a horšie, lebo evidentne natrafil na problém, na ktorý sa nedajú aplikovať fakty, argumenty, bežné vyšetrovacie postupy. Pod maskou je jemne vytrhnuté z kontextu. Nie je príliš jasné, čo sa stalo s Oracle, ako skončil Joker, ani čo sa odohralo medzi Batmanom a Green Arrowom, ale nejak extra ma to nerušilo. Pod maskou bolo v r. 2010 sfilmované ako animák, Batmana daboval Bruce Greenwood. Kniha okrem 8-stranovej galérie obálok obsahuje retro príbeh, ktorý nie je dobrý, vlastne je zlý, ale pre Batmanovo univerzum zásadný. Príbeh z r. 1951 pojednáva o Red Hoodovi, ktorý si na konci sníme masku a ukáže sa, že je to Joker. V nasledujúcom monológu nám vysvetlí svoj zrod: pracoval v laboratóriu, rozhodol sa z továrne na hracie karty ukradnúť milión dolárov, to sa mu podarilo, avšak zvolil nešťastný spôsob úteku cez nádrž s chemickým odpadom. Aby ho nikto nespoznal, použil kostým Red Hooda. Doma zistil, že mu vplyvom chemikálií ozeleneli vlasy a tak si dal meno Joker (keďže vykradol továreň na karty, ehm). Tí, ktorí vyčítajú Mooreovi, že v Kameňáku vykecal Jokerov pôvod, sú mimo, lebo sa to v skutočnosti udialo o niekoľko desaťročí skôr.
Tak a máme tu finále. Je to nezbedné, tvári sa to (a je to nakreslené) ako pre malé deti, ale v skutočnosti v sebe tvorcovia nezaprú (zjavne ani nechcú) značnú dávku podvraťáctva. Naočkovali ním nielen trojku, ale celú sériu. Neviete, kam skôr skočiť očami. Postavy veľmi fajn. Dialógy vtipné. Poetické nápady (sedemmíľové čižmy). Ak chcete v deťoch vyvolať lásku ku komiksom, táto uvoľnená, hravá, šikovná, milá, vtipná a vynaliezavá francúzska séria je na to doslova ako stvorená. Exkluzívne nakreslené. Rapídne pútavo inkerované.
„Ty na tom keři kveteš, nebo co?“ Z nostalgie tomu neviem dať menej ako 4*. Čierno-biely Boj o zlato ma až tak nebavil. Pôsobil na mňa nezáživne napriek tomu, že som vyrastal na filmových mayovkách. Ale k farebnému Plamínku od dua Marko Čermák/Jaroslava „Kavče“ Šálková mám vrelý vzťah, keďže som ho ako malý čítal v Kometě, kde vychádzal na pokračovanie (Plamínek v Podlesí vyšiel v dvoch číslach, Plamínek v Achátovém kraji v jednom). Boj o zlato mi pripadal statický a taký... nejaký... čo ja viem. Ale Plamínek mi bol sympatický jednak hrdinkou a jednak prostredím. V dobrom klasická česká trampovčina, ale tentokrát okorenená hlavnou postavou, ktorou je netradične mladé dievča. To rozhodne nie je žiadna samozrejmosť. Naopak: komiksov určených pre dievčatá bolo v 90. rokoch strašne málo (okrem New Kids on the Block mi napadá snáď len časopis Starlet od Semic-Slovartu). Ponuka prišla zo strany šéfredaktora Komety, ktorý si od Kavčetě vyžiadal „neco pro holky“, čo ale nešlo dokopy s lesným štýlom ilustrátora Marka Čermáka a tak je síce hrdinka mestské dievča, ale jej rodičia práve kúpili chatu v poetickom lesnom prostredí, takže zostala ovca celá a vlk nažraný. Oceňujem síce len jednostranový, ale napriek tomu (v dobrom) vyčerpávajúci (na informácie) úvodný text, ktorý povie, čo, kde, ako, s kým a prečo. Tak by to malo vyzerať. Mimochodom, vznikli dva príbehy zo série Plamínek, ale Kavče síce napísala aj tretí, ten ale už nestihol byť zrealizovaný, keďže Kometa v r. 1992 číslom 36 skončila. Ako mi pani Šálková v našej komunikácii na FB prezradila, zápletka pozostávala z Plamínka, ktorá so psíkom Rikim cestuje na hudobný festival, tam však majú zvieratá zakázaný vstup a tak ho zverí do opatery miestnych mladíkov. Tí ho jej ale následne odmietajú vrátiť a tak do akcie vyrážajú Plamínkovi kamaráti trampi. Jacklondonovský Boj o zlato sa odohráva na Aljaške počas zlatej horúčky (a jedna z postáv sa príznačne volá Jack). Napísal ho Jiří Hrdlička (Číslo 249 z Komety, Bantam: Tajemství černého brouka) a pôvodne mal byť publikovaný v novom časopise Tulák v roku 1991. Ten bol ale napokon absurdne až natoľko nový, že nestihlo vyjsť ani jedno číslo. Boj o zlato bol napokon uverejnený až v rokoch 1993 - 1994 na pokračovanie v zošitovej edícii dobrodružných príbehov Dodokaps (nie Rodokopas) nakladateľstva Olympia. Trocha divný dojem som mal z toho, že na obálke sú len ukážky z Boja o zlato. Na diskrimináciu narazíte aj po otvorení knihy; obrázky z Boja o zlato sú aj na oboch vnútorných stranách obálky, aj nad tirážou, aj pod úvodným slovom. Oba scenáre spája kresba kultového Marka Čermáka (Modrá pětka, Chata v Jezerní kotlině, Walitaka).
Definitívna bodka za strangeovskou sériou, ktorú dal do obehu Jason Aaron (Skalpy, Muži hněvu) v roku 2015 (CREW od 2018). Od jeho odchodu v č. 5 séria prestala byť hravá, bezstarostná a vynaliezavá a ponorila sa do temnoty, keďže sa začala prepájať s ponurými udalosťami zo série Steve Rogers – Captain America (resp. Tajné impérium). Bol som pri reštarte čáryfukovej série od začiatku až do konca a môžem povedať, že hoci nie vždy bola dokonalé, veľmi sa mi páčila a bavila ma. Je mi ľúto, že končí, aj keď ako to už v komiksoch chodí, každý koniec je v skutočnosti iba nový začiatok. Zatracení je špeciálny dodatok k sedmičke (Město hříchu). V podstate rieši rovnaké udalosti z Las Vegas, ale nie z pohľadu Strangea (ten je tu len okrajovou postavou, no vôbec to nevadí), ale z pohľadu jeho záchrancov. Do mesta hazardu totiž Wong privedie skupinu svojráznych spojencov v čele s Bladeom (!) a Man-Thingom (!!). Bohužiaľ sa rýchlo ukáže, že sú voči tak silnému zlu úplne neschopní a zbytoční a kľúčovú rolu zohrá azda len Ghost Rider. Bonusy sú síce jednotvárne (obálky a skicy), ale je ich nadštandardne veľa (cca 30 strán). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-doctor-strange-8-zatraceni-komiks
„Člověk se před knihami nemá nikdy dost na pozoru!“ Prostredný diel z Arlestonovej a Boiscommunovej zábavnej fantasy trilógie sa nesie v klasickom znamení prostredných dielov: je ambicióznejší, do deja vnáša nové postavy, zvraty, momenty, zápletky a motívy. Vlastne nič nerieši, je to len (?) zamotaná predpríprava na veľkolepé finále, ktoré sa uskutoční v trojke. Hravé, zábavné a vynaliezavé. Samozrejme je to fantasticky nakreslené (a rozkošne kolorované). Určite by som to nevnímal ako komiks pre najmenšie deti; myslím, že ideálnym čitateľom je dievča medzi 9 – 14 rokov, ale ono je to vlastne určené aj chalanom (nečakaná nahota, prekvapivo drsné úmrtia) a de facto aj dospelým, ktorí v sebe stále živia detskú, rošťácku, nezbednú časť osobnosti (v dobrom). Každopádne, ak chcete v osobe vo veku 9 – 14 vypestovať lásku ku komiksu (alebo sa o to aspoň pokúsiť), myslím, že netrafíte vedľa, ak siahnete práve po Danthrakonoch. Občas som sa síce nechytal, pripadalo mi to skôr ako dvadsiata, než len druhá časť (prípadne ako keby na každej strane chýbal jeden panel), ale inak určite hravé a milé 4*. Sympatické postavy, krásne prostredia (nádherné rozprávkové mestá, loď, ostrov, more) a nápady plné rozlietanej fantázie (pohybovanie sa skokmi po oblakoch!). Záporne hodnotím tradične nulové (či už textové, alebo výtvarné) bonusy.
„A té noci nebránily Conanovi ve spánku žádné myšlenky na minulost.“ Cromsky dobré, ale aj tak divná séria. Napriek fatálnemu názvu sa pochopiteľne žiadnej smrti nedočkáme, je to predsa Conan, je nezabiteľný. V pohode prežije aj okamihy, v ktorých mu do tela až po rukoväť zabárajú 50-centimetrové dýky. Byť na mieste (inak môjho obľúbeného) Jasona Aarona (Skalpy, Doctor Strange, Muži hněvu), viedol by som príbeh inak, rozhodne by som od čitateľa neočakával, že sa bude báť o Conanov život (o Conanov život!). Ďalšie rozpaky budia jednak menšie rozmery (oproti iným conanovským sériám táto pôsobí ako drobec) a jednak to, že príbeh je v druhom zväzku dokončený a tretí, Labyrint smrti, rozbieha úplne nový smer, s ktorým už Aaron nemal nič spoločné. Celý dvojdiel mi pripadá tak, že sa Marvelu vrátili práva na Conana, rýchlo ich chcel využiť, najal slušného scenáristu a ten v rekordne rýchlom čase „niečo“ nabúchal na klávesnici, nebolo to dlhé, ale práve na krátkosti jednotlivých príbehov postavil pointu a to takú, že sledujeme Conana v rôznych životných obdobiach, krajinách a rokoch, a celé je to zlepené motívom mstiacich sa sirôt. Napriek tomu disponujem pozitívnymi pocitmi a keďže som podobne nežný, jemný a citlivý, ako Conan, nemám to srdce dať menej ako 4*. Nakreslené Mahmudom Asrarom, Gerardom Zaffinom a Garrym Brownom je to pútavo, drsne a patrične conanovsky brutálne. Keďže sa jedná v podstate o zbierku komiksových „poviedok“ (ktoré zjednocuje zápletka o temnom bohovi Razazelovi), ak vás aj nejaký príbeh začne nudiť, nasledujúci vás nakopne. Oceňujem, že na obale sa ukrýva iný obrázok, než na prebale, látkovú hnedú záložku a niekoľko strán bonusov v podobe alternatívnych obálok od Esada Ribiċa, Rona Garneyho (Muži hněvu, Spider-Man: Zpátky v černé), Neala Adamsa (Killraven), Stevea McNivena (Starej dobrej Logan, Tajné impérium 1 – 2), Billa Sienkiewicza alebo Španiela Jesúsa Saiza (Captain America – Steve Rogers). Úplne absentujú textové bonusy, napr. či séria zapadá do Conanovho kánonu resp. ako súvisí s inými sériami. A na mape v dvoch prípadoch chýba krvou podfarbená oblasť, kde sa príbeh odohráva (a keď už sme pri mapách, chybne sa na nich uvádza „Západni oceán“ s „i“ namiesto „í“). Inak som ale rád, že som si to kúpil, solídna. Štedrá nálož mäsitých conanoviek. Najviac ma bavil hororový príbeh z Conanovej zasneženej, od zvyšku sveta odtrhnutej dediny (ale páčilo sa mi aj jeho spojenectvo so ženami).
Strašne vyčerpávajúce čítanie, do ktorého som sa musel nútiť. Na Batman: R.I.P. som sa tešil, začítal som sa doňho a mal som rozporuplné dojmy. Až následne som zistil, že najlepšie je predtým mať načítaného Batmana a syna a (to najmä) Černú rukavici. Tak som si Batmana a syna zopakoval + som si doplnil vzdelanie Černou rukavicí a... stále slabota. Závidím každému, kto má „čiernu“ etapu od Granta Morrisona rád. Ja som sa vôbec nechytil, ale uznávam, že R.I.P. bol predsa len o chlp zrozumiteľnejší, než Černá rukavice, ktorú je pre mňa jedna obrovská záhada. V Batman: R.I.P. je situácia predsa len o netopierie ucho zrozumiteľnejšia, menej chaotická. Veľa tomu dáva masívna kresba Tonyho S. Daniela (Legenda o Batmanovi 4: Tváře smrti), ktorá (v mojich očiach určite) nekompromisne víťazí nad scenárom. Ako to už v amerických mainstreamových komiksoch chodí, slávna postava málokedy zomrie. Ak aj zomrie, spravidla sa po pár rokoch vráti. Takže ak sa tešíte (vzhľadom na názov) na ultimátnu, mrazivú batmanovku, nechajte si zájsť chuť. „Poriadne“ nezomrel ani Robin, takže je fakt naivné očakávať to od jeho majstra. Morrisona som mal doteraz rád (Batman znovuzrozený, X-Men: G jako genocida, Arkham - Pochmurný dům v pochmurném světě), ale po spoznaní jeho „čiernych“ batmanoviek začínam byť značne obozretný. Pri čítaní R.I.P. som sa cítil ako keby som šiel večer do večierky kúpiť chleba, stretol som bývalého spolužiaka, ten by ma prehovoril, aby som s ním šiel o dve ulice ďalej na párty, cestou by do mňa kopol šiestich frťanov bošáckej slivovice, hneď pri vstupe by do mňa nalial tri pivá a následne by ma zoznámil s dvadsiatimi hosťami, medzi ktorými by nechýbal Rumburak, Liam Neeson, Mickey Mouse, Mickey Rourke, Dario Argento, Donald Sutherland z filmu Teraz sa nepozeraj, Lassie, nejaká supermodelka, astronaut a Václav Havel, nad hlavami by na hrazdách skákali nadrogované orangutany a dole by na kolieskových korčuliach jazdili Gordon Ramsay, Zdeněk Pohlreich a Fantomas a ponúkali by hostí tuniakovo-lentilkovými jednohubkami. Inými slovami: totálny psychedelický náhul! Morrison sa s tým fakt nepapre. Pri jeho čítaní musíte mať oči na stopkách. Nie je ako bežný scenárista. Nepokladá za dôležité venovať sa niektorým veciam. Jeden príklad za všetky: Batman sa v batcave rozpráva s Jezebel v kostýme a na najbližšom paneli nemá masku, hoci predtým ju mal. Podľa Morrisona to zrejme proste nie je dôležité. Sú to detaily, ale vo výsledku strašne komplikujú situáciu.
„Fotografie jsou mostem k minulosti. Černobílými připomínkami toho, jak to bývalo. Spojením s těmi, kdo už s námi nejsou. Nesmírně cennými poklady.“ Dúfam, že nie som naivný, keď od komiksu okrem iných vecí vyžadujem aj to, aby ma bavil. A tento ma príliš nebavil, čiže si 4* teoreticky nezaslúži. Lenže z historického hľadiska plní dôležitú funkciu. Kebyže robím osnovy povinného komiksového čítania, Batman: Smrt v rodině by sa doňho dostal. Hoci na dnešnú dobu pôsobí zastarane (Joker ako veľvyslanec na pôde OSN požívajúci diplomatickú imunitu, to ako vážne?), čudne (na to, že je tu Joker v podstate masový vrah, je nielen nakreslený, ale i napísaný ako komická postavička) a naivne (zelené slipy Jasona Todda alias Robina č. 2), svojho času bol temný a ponurý, priniesol šokujúce úmrtie kladnej postavy a posunul o míle dopredu nielen Batmanov kánon, ale tiež vnímanie čitateľov komiksu ako takého. V druhej polovici 80. rokov sa začalo stemnievať, komiksy prestávali byť pre malé deti a začali sa sústrediť na staršie publikum (Mooreovi Watchmeni, Davidova spider-manovská Smrt Jean DeWolffové, Millerove batmanovské príspevky Rok jedna resp. Návrat Temného rytíře). Smrt v rodině nie je až taká dospelá, ako Millerove batmanovky, ale Robinova smrť (to naozaj nie je spoiler) má dodnes zásadný vplyv na Batmana napriek tomu, že Jason sa do sveta živých napokon vrátil, avšak v značne premenenej (a za mňa oveľa zaujímavejšej) podobe, ako Red Hood (viď. DKK Pod maskou). Batmana Robinova smrť zničila podobne, ako Spider-Mana smrť Gwen Stacy. Mimochodom, tvorcovia nevedeli, či Robin zomrie alebo nie, keďže o jeho (ne)prežití hlasovali čitatelia. Tí napokon (keďže Toddov Robin bol kontroverzný, nemalú časť publika štval svojím nezodpovedným správaním) rozhodli o pohrebe. Hlasovanie trvalo 36 hodín a za Robinovu smrť bolo len 72 hlasov viac, než za jeho prežitie. Tvorcovia ale museli byť pripravení na obe eventuality a tak vznikli obidve. V jednej Robin prežil; tento raritný kúsok (avšak nachádzajúci sa len na jednej strane) verejnosť dostala až v roku 2006 v ročenke Batman Annual #25. Nájdete ho aj v tomto DKK. Práve pomerne bohaté vydanie sa tiež čiastočne postaralo o štvrtú hviezdu. Ďalej na konci nájdete pôvodný inzerát vyzývajúci fanúšikov na ono osudové telefonické hlasovanie, 6 fajnových obálok a retropríbeh s prvou Jasonovou akciou (z r. 1983), ktorá je nakreslená tak dobre, že u mňa víťazí nad hlavným príbehom, čo môžem povedať o minime retrokomiksov z DKK. Na zadnom obale sú chybné roky (v „původně vycházelo“ je uvedené 2008 – 2009 namiesto 1988 - 1989). Hoci sa traduje, že Robina na smrť páčidlom umlátil Joker, pravdou je, že ho „iba“ ťažko zranil a Robina zabil až následný výbuch. Komiks je príjemne krátky a disponuje viacerými sľubnými momentmi: kultovou smrťou, Supermanom, exotikou v podobe Libanonu, New Yorku alebo Etiópie (Batman, hoci si ho každý spája s Gothamom, je v skutočnosti veľký cestovateľ), sociálno-politickým presahom (utečenecký tábor, výcvik teroristov, hladomor) a osobným motívom (hľadanie mamy).
„Smithovou znásilnili a mučili. To je krutost. A krutost ja chápu. Tabramovou zase někdo nepříčetný ubodal. To je vztek. I tomu rozumím. Tenhle je mnohem... metodičtější. Jako by tu ženskou někdo bezmála operoval. Tomuhle nerozumím vůbec.“ Absolútna komiksová legenda. Alan Moore (Bažináč, Watchmen) je neuveriteľný. To, čo predvádza, má bližšie k detektívnej práci, než k bežnému písaniu komiksového scenáru. Dáva veci do šialených súvislostí, z ktorých sa čitateľovi ide rozskočiť hlava (kráľovná, Slobodomurári, Sloní muž). Zachádza dokonca tak ďaleko, že jednu dlhú kapitolu poňal ako prehliadku historického Londýna vrátane odborného výkladu (!). V inej ukazuje bežné ráno špičkového chirurga žijúceho v luxuse s ránom chudobnej anglickej prostitútky. Záverečné dodatky sú nabúchané neskutočnými detailmi a informáciami; odporúčame po dočítaní každej kapitoly preskočiť práve na ne. Moore si dokonca zistil aj to, aké zvláštne počasie v tom období bolo (zvláštny nedostatok bežného prírodného svetla, kuriózne sfarbená obloha...). Z pekla je totálna bomba, klasika, legenda. KULT. Moore vychádza z absurdnej, ale často skloňovanej (a podľa mňa nie úplne blbej, vlastne naopak značne chytľavej) teórie, že Jack Rozparovač bol v skutočnosti... ale to už si prečítajte sami (ťažili z toho viaceré rozparovačské filmy, či už televízna mini-séria s Michaelom Caineom alebo ostatne filmová adaptácia Z pekla, natáčaná v Čechách s Johnnym Deppom a Ianom Holmom). Bravúrna čierno-biela kresba Eddieho Campbella je presvedčivá a nepríjemne naliehavá. Nebojí sa erotiky, ani gore, avšak ani nádhernej dobovej architektúry. Niektoré panely sú úchvatné. Príbeh je intenzívny a desivo graduje. Postavy skvelé, dialógy plné šťavnatých, ale realistických nadávok. Pecka, zároveň ale veľmi náročné čítanie. Nie je to proste niečo, čo by ste prečítali na jedno posedenie (komiks má cca 570 strán). Z pekla v češtine vydalo BB/art prvý raz v r. 2003 a v nasledujúcich rokoch ešte trikrát, čo vyvrcholilo v decembri 2021 farebnou reedíciou (od ktorej sa Moore dištancoval a zakázal na nej uvádzať svoje meno napriek tomu, že Campbell tvrdí, že Z pekla od začiatku chceli vydať farebne a k čierno-bielej verzii sa priklonili len z čisto komerčných dôvodov).
Pôvodne som chcel napísať, že je to ako keby veľmi dobrý scenárista (z nejakého záhadného dôvodu) písal veľmi zlý scenár. Ale klamal by som. Ono to proste je ako keď zlý scenárista píše mizerný scenár. Černá rukavice je pre mňa ak aj nie najchaotickejší príbeh s Batmanom, aký som kedy čítal, tak nepochybne jeden jeden z najchaotickejších. Čítal som ho dva razy a pritom som si ho dával do súvislosti s Batmanom a synom a Batmanom R.I.P... a stále to bola katastrofa. Vôbec sa nečudujem, že Grant Morrison (Superman Action Comics 1 - 3) rozdelil publikum na dva nezmieriteľné tábory. Trpel som, vôbec som sa nechytal a neustále som musel premýšľať, v ktorých miestach to (a ako... a prečo) nadväzuje na iné batmanovky, čo je dôležité, čo nie a čo lacná pózovačka. Ani kresba ma nezaujala, nebola zlá, videl som horšiu, ale pripadala mi strašne statická, takým tým čudným, nepresvedčivým spôsobom. Páčili sa mi „zrnové“ retro pasáže, no iba preto, ako vyzerali a nie preto, o čom boli. Príbeh šiel úplne mimo mňa. Ešte zo začiatku sa mi zdalo, že to zvládam, ale ku koncu už som sa len zbedačene chytal za hlavu a masíroval si spánky. Hoci som zástanca teórie, že Batman je viac detektív, než akčný hrdina a Černá rukavice je v podstate komiksová detektívka na spôsob Agathy Christie, bol to horor. Zle dopadol aj Medzinárodný tím hrdinov, ktorý (slovami Robina) pozostáva z divných céčkarov. Je super, že sa scenárista snaží zrealističniť obskúrne postavičky, ale nedarí sa mu to (až na zábavný detail, že vždy, keď sa stretnú, začnú sa vinou svojich obrovských eg hádať). Je to prvý raz, čo sa na scéne objavuje záhadná Černá rukavice. Neskôr ešte zohrá v Batmanovom svete dôležitú rolu. Jej vinou si Batman bude musieť (opäť raz) siahnuť až na samé dno svojich síl, čo dokonca povedie až k jeho smrti (či skôr k „smrti“?). Ale mňa „čierna“ etapa jeho kariéry vonkoncom nezaujala. Pokojne by som sa bez nej zaobišiel. Je to škoda, lebo samotný rituál Thögal (nie Thorgal!) je skvelý nápad (jedna z najnebezpečnejších meditácií, trvá 7 týždňov a účastník prežíva stav, ktorý má simulovať niečo medzi posmrtným stavom a smrťou, ale tiež znovuzrodením). UKK Batman: Černá rukavice okrem 12-stranovej galérie obálok obsahuje hlavný príbeh a komiks zo 40. rokov 20. storočia, v ktorom Batman a Robin vyrážajú do Anglicka. Ak sa vám Černá rukavice zapáči, pokračujte ďalej čítaním komiksu Batman: R.I.P., ktorý na ňu relatívne plynulo (aj keď čo je u Morrisona plynulé?) nadväzuje.
„Nejsilnější jsi, když tě tvůj nepřítel považuje za slabou.“ Kontroverzné. Chápem (a rešpektujem), že dvojknihu Temné vítězství mnohí považujú za klasiku a stavajú ju po rovnocenný bok (taktiež dvojknihy) Dlouhý Halloween. Ostatne, ako vidíte, i ja Temnému vítězství dávam 4*. Ale tá štvrtá hviezda je s oškretým netopierím krídlom. Počas čítania Temného vítězství 1 som si vravel, že pôsobí viac ako remake, než ako sequel. Upokojoval som sa tým, že v dvojke sa to zmení. Nezmenilo. Jasné, je to iné. Sú očividné posuny nielen u postáv, ale tiež v rámci kánonu a toho, akým smerom sa po konci príbehu uberie Gotham. Harvey Dent sa definitívne prerodil na Two-Facea, chradnúca gothamská mafia píše poslednú kapitolu svojej existencie a mesto sa ocitne pod nadvládou šialencov á la Joker. Napriek tomu mám po dočítaní Temného vítězství 2 na jazyku zvláštnu pachuť. Pričinil sa o ňu aj Robin, ktorý sa nepochopiteľne objavil na obale prvej knihy, pričom v nej vôbec nevystupoval (!) a dokonca mu patrilo jej úvodné slovo a síce sa teda konečne objavuje aspoň v knihe č. 2, no je to skôr väčšie cameo, bez ktorého by sa príbeh hladko zaobišiel. Avšak zas sa dostávame k tomu, že Temné vítězství 2 poskytuje zopár kozmetických detailov, ktoré menia Batmanovo univerzum a toto je proste jeden z nich. Zakomponovanie Robina do deja má filozofický zmysel (ako on, i Batman je sirota, ktorá prišla o rodičov vinou úkladnej vraždy), ale to je všetko. Tešil som sa aspoň na záverečné odhalenie identity Šibeničného vraha. Viackrát som si vravel, že ho mám, ale napokon sa to ukázalo byť slepou uličkou, do ktorej ma scenárista Jeph Loeb (batmanovky Ticho a Dlouhý Halloween) rafinovane zaviedol. Identitou vraha policajtov pochopiteľne neuvediem. Áno, je prekvapivá a dáva to istú (toto slovo by som pre istotu dvakrát podčiarkol) logiku, ale čakal som od toho viac a i z tejto veci mám napokon v ústnej dutine pachuť. Navyše si fakt nie som istý, či niektoré momenty spätne dávajú zmysel. Budem sa tváriť, že dávajú. Po takejto salve sťažností sa asi tie 4* javia čudne, ale on si ich ten komiks zaslúži. Na to, aby som mu ich nedal, je proste príliš dobre (hoci fakt nie dokonale) napísaný, práca s postavami je plus-mínus fantastická, na niekoľkých miestach je to drsné a nečakané (úmrtie istej postavy, šokujúci rodinný twist týkajúci sa Catwoman) a kresba Tima Salea (Spider-Man: Smutek, Dlouhý Halloween) a farby Gregoryho Wrighta (Spider-Man: Utrpení) sa k noirovej zápletke geniálne hodia (ale štylizácia Jokera mi pripadala predsa len už cez čiaru). Okrem divnej obálky (na obálke jednotky je Robin a v príbehu nebol a na obálke dvojky nie je a v príbehu je) mi nedá nespomenúť rovnako nepochopiteľnú prácu s výtvarnými bonusmi na konci, ktorých je jednak hrozne málo a jednak sú skopírované z prvej knihy (!).
„Válku jsme vyhráli, ale o Harveyho Denta jsme přišli.“ Pre iných sequel Dlouhého Halloweenu, pre mňa remake s kozmetickými úpravami. Zase noir, Batman zase pátra po sériovom vrahovi, zase je tu milión podozrivých a zase je to rozdelené na dve knihy. Rozdiel je v tom, že tentokrát záhadný vrah likviduje policajtov. Tomu poviem razantná inovácia. Sarkazmus bokom: osobne som posunov v rámci univerza fakt veľa nezaznamenal a to, čo tu bolo, malo skôr symbolický charakter (Gordon bol povýšený, ale de facto z toho nič zásadné nevyplýva). No, lenže Douhý Halloween je taká veľká a kultová pecka, že remakeovosť vlastne ani príliš nevadila. Tim Sale a Jeph Loeb (ktorí samozrejme robili už Dlouhý Halloween) rozohrali ďalšiu výtvarne, ale i scenáristicky skvostnú hru, v ktorej Batman okrem šialeného vraha opäť stojí aj proti „starej“ mafii. Tá postupne odchádza do zabudnutia a na uvoľnené miesto prichádzajú exoti typu Penguina, Jokera a Two-Facea. Okrem toho sa ako v Dlouhom Halloweene, i tu Batman prejavuje ako vynikajúci detektív, čo je poloha, ktorá mu odjakživa sedela viac, ako pozícia akčnej figúrky. Nepáčilo sa mi oslobodenie sériového vraha. Chápem, že v Gothame je korupcia na úplne inej úrovni, než vo zvyšku sveta (v tomto by Gothamu suverénne vedelo konkurovať snáď už len Slovensko), ale toto bolo predsa len už príliš. V DC si asi povedali, že to prejde aj im, keď to v 80. rokoch prešlo Marvelu v Smrti Jean DeWolffové. Temné vítězství 1 je samozrejme len prvá polovica príbehu, takže končí v najlepšom: počas (kvázi)finále máme k dispozícii plno vrážd, veľa podozrivých a jedného zúfalého Netopiera. Kriminálnemu ladeniu samozrejme vehementne odpovedá nielen Saleova kresba (Scarecrow a Catwoman sú nakreslení neskutočne), ale tiež adekvátne farby Gregoryho Wrighta (Spider-Man: Úhel pohledu, nedá mi však nespomenúť najkurióznejšiu časť jeho kariéry a tou je napísanie dosť zlého scenára ku komiksovej adaptácii slávneho filmu Terminátor 2). Vydanie okrem obálky obsahuje prebal s medailónikmi autorov, ďalej červenú látkovú záložku, úvodné slovo od ilustrátora a skromné dve strany výtvarných bonusov. Určite by som ale na obal nedával Robina, veď tu vôbec nie je. O to absurdnejšie pôsobí úvodné slovo, ktoré je postavené práve na Robinovi. Tu niekomu niečo uniklo. Neviem, či nedošlo k zámene druhej obálky s prvou, keďže na obale druhej knihy Robin paradoxne nie je, ale v príbehu už vystupuje.
Zlatá, drobná (v podstate doslova) chuťovka od Josefa Vybírala, ktorú by bolo škoda za tých pár symbolických eur nekúpiť. Slávny román od írskeho spisovateľa Jonathana Swifta zadaptovali scenárista Rudolf Baudis (ktorého prácu môžeme poznať z časopisov ABC, Stopa alebo Kometa) a ilustrátor Jiří „Oskar“ Petráček (areňácke komiksy Mistr Looping alebo Goro, ochránce makaků) a výsledok ich snahy vyšiel v ABC v druhej polovici 80. rokov. V r. 2021 ho na trh vo forme rozkošného leporela vrátil spomínaný Vybíral. Ono sa tieto maličké a svojím spôsobom (v dobrom) kuriózne špeciality (ďalej napr. Stopař taktiež od Petráčka, ktorý tiež vyšiel ako leporelo) ťažko hodnotia, ale mal som z toho veľmi príjemný pocit. Dýchol na mňa nostalgický závan detstva, aj keď práve tento komiks mi ako malému utiekol. Príbeh samozrejme notoricky dôverne poznajú aj ľudia, ktorí zo Swifta nikdy nečítali ani riadok; námet o mužovi, ktorý stroskotá na ostrove plnom maličkých ľudí, je známy i vďaka početným filmovým a seriálovým adaptáciám (osobne mám dosť rád napr. tú s Tedom Dansonom). Príbeh je pravdaže hrozne skratkovitý, miestami je to až rušivé a robí to jednoduchý príbeh nepochopiteľným. Jeden príklad za všetky: liliputi najskôr hovoria rečou, ktorej Gulliver ani my nerozumieme, zrazu sa „niečo“ stane a na nasledujúcom paneli už hovoria normálne. A takýchto momentov je tu vzhľadom na malý počet strán zarážajúco veľa. Ale viete čo? Nijako zvlášť mi to nevadilo, prežil som to bez ujmy a ako celok to hodnotím ako pôvabný, rozkošný a zlatý výsledok. Negatívne vnímam, že vydavateľstvo neobetovalo nejaký priestor napr. medailónikom autorov, alebo minulosti projektu (kde bol publikovaný, kedy atď.) – aby som citoval klasika, komu tým prospějetě, že to sem nedáte?
„Život je samý kdyby.“ Obrovská pecka. Hoci nemám noir nejako extra v láske (nikdy som nemal), Criminal by som určite nemal problém pasovať za jeden z 50 najlepších komiksov, aké som v živote čítal. Premyslené. Detailné. Najviac si to užijete pri repríze. Ulicami tečie nezmyselne preliata krv a k dispozícii vám budú zločinci, ktorí majú ďaleko k noblesným gangsterom á la Mario Puzo. Skôr sú to, česť výnimkám, idioti a lúzri. Nevedia nič iné, než do policajta prevážajúceho hotovosť z banky napáliť plnú dávku z brokovnice a potom dúfať, že ich samých niekto nezastrelí. Samotní policajti sú pritom často skorumpovaní, čiže si ani nič lepšie nezaslúžia. Synovia opovrhujú vlastnými otcami, ale napokon robia buď rovnaké chyby, ako oni, alebo iné, nové, ale v konečnom efekte taktiež smrteľné. Napriek všadeprítomnej beznádeji a temnote sa špičkovému Brubakerovi darí nachádzať svetlo i v temnote (láska, snaha zachovať si aspoň posledné kúsky cti atď.). K tomu okolo 70 (!!!) strán špičkových bonusov. Hodnotím vydanie z r. 2021 (predtým v ČR Criminal vyšiel v r. 2012). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-criminal-kazdy-je-zlocinec-komiks
Komiksovo zadaptovať film ako Batman a Robin je niekde na úrovni, že idete k zubárke, opraví vám kaz a potom si ho večer vylúpnete vidličkou a ráno k nej dobrovoľne idete znova. Je to proste zle. A blbosť. Nepoznám nikoho, kto by mal rád Schumacherov otrasný film (ktorý uráža Batmana ako takého do takej miery, že už ho vlastne ani neuráža). A nepoznám ani nikoho, kto má rád tento komiks. Pravdupovediac ma príjemne prekvapilo, že kresba bola len hrozná. čakal som horšie. Scenár je na úrovni filmu, takže ho nekomentujem.
10-ročný Damian, Batmanov syn, je nový Robin a Batman je mŕtvy/nezvestný a jeho masku preberá Dick Grayson. Škoda, že u nás vychádza tak málo komiksov s rozkošným zmrdom Damianom. Niečo by sa našlo (Batman a syn, Batman / Želvy nindža II), ale malo by sa viac. Damian je skvelá postava: dynamická, živá, brutálna, arogantná, ale stále svojím spôsobom sympatická a pôvabná. Ak máte za otca Batmana, vaším dedkom je legendárny Ra´s al Ghul a mamou jeho dcéra Talia, nemohlo to dopadnúť inak. Vytvoriť takýto povahový kolotoč sa môže zdať byť šialené, ale nekompromisný Škót Grant Morrison (Batman R.I.P., Batman a syn, Arkham: Pochmurný dům v pochmurném světě) to zvládol. Miestami ma zaskočilo, aký je drsný. Profesor Pyg je úchyl. Komiks disponuje bizarnými zvieraco-panoptikovými záporákmi. Tento typ zloduchov mi pripomenul Jokerovu bandu v Kameňáku, ale vzhľadom na to, že Kameňák je kult, tak mi sťažovať si na toto pripadá ako sťažovať si, že mi zase dali marcipánovo-čokoládovú tortu. V Batman & Robin: Znovuzrozený sa navyše odohrá kuriozita, že Batmanom nie je Bruce Wayne, ale niekto iný. I to už sa párkrát stalo (Supertíha, Černé zrcadlo), ale aj to je u nás výnimka. Vražedná dvojkombinácia Dick/Damian funguje báječne: obaja sa do pozícií superhrdinov ešte len dostávajú, takže robia chyby a občas sa chtiac-nechtiac správajú ako nezodpovední idioti. Každopádne druhý príbeh (s inak mojím obľúbencom Red Hoodom) ma nebavil až tak, ako prvý s Pygom (hoci čítam každý komiks zo zásady minimálne dva razy, aby mi neušli žiadne detaily, tu som ani po repríze miestami nechápal, čo sa dialo). Je to temné, je to ostatne Batman, ale zároveň je to iné. Vidno to na farbách, ktoré sú živšie, než sme v batmanovkách zvyknutí. Farebnejšou škálou nám ilustrátori Philip Tan a Frank Quitely (New X-Men: G jako Genocida, JLA: Země 2) a inkeri Alex Sinclair a Pete Pantazis naznačujú, že sa atmosféra mení od beznádejnej na nádejnú. Zároveň jasnejšími farbami odlišujú nové hrdinské duo od pôvodného dua Bruce Wayne/Tim Drake. Hodnotím vydanie od BB/art z r. 2013, ktorého súčasťou je parádny žltý prebal (hoci nepísané pravidlo údajne vystríha pred použitím tejto farby na obale, vraj sa to blbo predáva), luxusný čierny obal s vyrytými iniciálami, červená záložka a cca 16 výtvarno-textových bonusov. Príbeh vyšiel aj v komplete Legenda o Batmanovi v novembri 2021.
„Slyším je i těď.“ Tak toto bolo miestami drsné i na Punishera. Na Světě Sovětů je super, že Frank Castle je tu skôr vedľajšou postavou (!) a do popredia sa dostáva sympatický muž, ktorého ale démoni minulosti zdevastovali do takej miery, že videl možno ešte brutálnejšie veci, ako náš obľúbený Kat. A to už je vážne čo povedať. Zošitu okrem tejto skvelej, charizmatickej postavy (a zaujímavej chémie, ktorú s Punisherom má) výrazným spôsobom pomáhajú výborné hlášky, priamočiary a v dobrom jednoduchý scenár a príjemná, prevažne lesná výprava. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-punisher-max-svet-sovetu-komiks
„Kolik nácků už jste odkrouhnul?“ – Nepočítám je.“ Rozkošná blázivinka. Koplovu prácu som z minulosti poznal (Ztracený svět), takže som vedel, do čoho idem. A plus mínus presne to som dostal. Dynamická kresba a nepredvídateľný scenár, v ktorom sa mihne aj Tyranosaurus Rex a hoci to môže znieť prekvapivo, napokon patrí k tomu ešte relatívne normálnejšiemu. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-perak-jantarova-komnata-komiks
„Vyhýbejte se blatům v hodinách temnoty, kdy jsou síly zla nejmocnější.“ Je nepochybne super, že český komiks stále žije (aj keď tentoraz ide „len“ o adaptáciu zahraničného románu). Dvojnásobne som rád, že opäť po dlhšom čase znova vidím v akcii môjho obľúbeného Jana Štěpánka, na ktorého komiksoch v kultovej Kometě som vyrastal. Výsledok mi však pripadal nedokončený. Dobre vyzerajúci, ale ako keby doňho zabudli vložiť dôležitú ingredienciu. I bez jej použitia sa to dá jesť, ale proste v konečnom efekte daná surovina absentuje. Pes Baskervillský je moja najobľúbenejšia holmesovčina, keďže je to svojím spôsobom horor, čo je môj obľúbený žáner. A treba dodať, že Jan Štěpánek je typ autora, ktorý pochmúrnosť močiarov, v ktorých sa dej odohráva, vie perfektne predať. „Blata“ je jedno z najhororovejších českých slov a známy ilustrátor mu nezostal nič dlžný. Krvavá stará legenda, polnočné kvílenie a zlovestné zavíjanie sa atmosféricky ťahá naprieč močiarmi a starými a dávno opustenými ruinami a všade sa plazí tajnostkárska hmla, v ktorej sa môže, hoci nemusí, ukrývať váš vrah. Na druhej strane pôsobí kresba strnulo, neživo, stoicky, príliš staticky. Trocha ako fotografie, keď sa fotení pripravia a potom povedia: „dobre, môžeme“. Nepáčil sa mi ani dôchodcovský vzhľad postáv. Poteší záložka. Nepoteší, že komiks síce disponuje prebalom, ale ten je na 99% identický s obalom. Takisto mi chýbali textové bonusy, ktoré by dielo zasadili do kontextu (prípadne by ma neurazil aspoň medailónik ilustrátora a scenáristu). V ČR ide už o tretie komiksové spracovanie Doyleovej knihy (len v rokoch 2011 sme sa dočkali dvoch: prvú spáchal Petr Kopl, druhú J.R. Parks).
Joela Schumachera na toho, kto nemá rád štýl Scotta Snydera! Černým zrcadlo Scott nielen DC, ale aj svetu ukázal, že vie uchopiť správne Batmana. Temne, noirovo, ponuro, kriminálne. Černé zrcadlo je výnimočná batmanovka paradoxne napriek tomu, že v nej nevystupuje Bruce Wayne, ale ex-Robin Dick Grayson. Až na jednu menšiu výnimku tu nenájdete žiadnu záporácku hviezdu, ale Batman „iba“ pátra a vyšetruje. A je to pecka. Najmä druhá polovica, ktorá do deja uvádza Gordonovho strateného syna, čo je osoba, z ktorej by zliezla koža z tváre aj Hannibalovi Lecterovi a to už je vážne čo povedať. Oceňujem aj luxusnú CREWácku edíciu, fajnový obal s prebalom a množstvo bonusov. Sám som prekvapený, že dávam až 5*, ale ono si ich to fakt zaslúži. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-cerne-zrcadlo-komiks
Segrellesova fantastická séria sa pomaly dostáva do svojej druhej polovice. Šestka je v súlade s predchádzajúcimi časťami: autora postavy, dialógy a vlastne ani príbehy príliš nezaujímajú. Oveľa viac si užíva vynálezy a nové prostredia. Takže asi nikoho neprekvapí, že aj v šestke Žoldnier a Nan-taj bojujú so zákerným alchymistom Claustom. Toto je ten diel s ponorkou, opancierovanou loďou, „laserom“ (hoci sa autor v tradične bohatých dodatkoch bráni tomuto slovnému použitiu, ale my ho použijeme, lebo sa práve nepozerá), pyramídou a obrom (ktorého cameom si autor zjavne pripravuje pôdu pre zápletku niektorého ďalšieho Žoldnierovho exotického dobrodružstva). Nemám dôvod kritizovať slabší scenár, toto je proste Segrelles, po výtvarnej a technickej (rôzne vynálezy a vysvetľovania mechanizmov, na ktorých princípe fungujú) je to odzbrojujúca práca . Že scenáre nekandidovali na Nobelovu cenu za literatúru, tak to ma vážne vonkoncom nezaujíma (a vlastne by ma v strede série sklamalo, ak by sa nebodaj nejaký vyskytol). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-zoldner-6-cerna-koule-komiks
„Jsou zranění, která se v ženě nikdy nezahojí.“ Good Heavens, to bola jazda! Namakaná vec, ale pozor: žiadna jednohubka. Shi (japonský symbol pre smrť) je komiks, pri ktorého čítaní musíte premýšľať a, to najmä, pamätať si. Naplno to do seba zaklapne až po druhom čítaní (a samozrejme úplnom dokončení, keďže toto je len prvá polovica). Príbeh je rozdelený do dvoch časových rovín. V minulosti sa odohráva väčšina deja, ale je zjavné, že všetko so všetkým súvisí a scény zo súčasnosti tu nie sú náhodou. Chvíľu vám potrvá, kým sa naladíte na dej z pera belgického scenáristu Benoita „Zidroua“ Drousieho, na jeho postavy, vzťahy medzi nimi a zápletku, ale potom už to pôjde šup na šup. Budete dychtivo očakávať pokračovanie. Možno o to viac, že finále je pomerne nečakane mystické a budete vďaka nemu zvedaví, čo sa z toho vykľuje. Nepravdepodobné, ale fungujúce spojenectvo dvoch žien nielen z odlišných spoločenských, ale i rasových vrstiev. Bez debaty je kresba Španiela Josého Homsa. Ak o nej poviem, že je megalomanská, opulentná, exkluzívna, detailná a úchvatná, budem zbytočne krotký (tá šialená dvojstrana s dvojicou kočiarov!). Kriedový papier, pevná väzba, výrazná obálka a exkluzívne rozmery 225 x 315 mm. Škoda u Josefa Vybírala tradične absentujúcich textových bonusov.
„Kdo jsi?“ – „Pomsta.“ Zase raz Batmanove začiatky a opäť inak. Neviem tomu dať menej ako 4*, ale bol to len efekt pre efekt: urobíme niečo, čo fanúšikovia nečakajú, lebo daná vec je X desaťročí v rámci Batmanovho kánonu nemenná a posvätná, no a práve preto to urobíme inak, aby sme čitateľa šokovali. Áno, zmien je dosť a skôr sa mi páčili ako nepáčili (Penguin starostom, Alfred mohol vražde Wayneovcov zabrániť, Harvey Bullock ako sympaťák nepoznajúci strach ani korupciu, Dentova sestra). V konečnom efekte to ale vyjde narovnako: Batman je stále Batman, Gotham je stále Gotham a v pozadí sú stále prítomní Gordon, Alfred a Lucius Fox. Pracuje sa s tým, že Wayneovci boli zabití z istého dôvodu, ale v konečnom efekte z toho nič mimoriadne nevyplýva, lebo sú tak či tak mŕtvi. Detto prvý kontakt malého Brucea s netopiermi: dôjde k nemu inak, než sme zvyknutí z minulosti, ale čo z toho? Tvári sa to ako že to razantným spôsobom prekopáva univerzum, ale v skutočnosti sú to iba pekné kozmetické drobnosti, ktoré síce notoricky známy príbeh osviežia, ale to je všetko. Batmanove prvopočiatky sú plné chýb a pádov (v podstate doslova), ale to, že tentokrát je ich viac než napr. v Millerovom Roku jedna (alebo v Snyderovom Roku nula), ešte neznamená, že je to iné; skrátka je ich len viac, bodka. Najväčšou zmenou prešiel Alfred. Je mladší, drsnejší a scenárista Geoff Johns (Flaspoint, Green Lantern: Tajemství původu) mohutne (hoci mohol ešte silnejšie) operuje s jeho vojenskou minulosťou. Ale opäť, v konečnom efekte je to plus mínus stále ten Alfred, ktorého máme radi. Viac ako scenár ma preto uchvátila impozantná kresba Garyho Franka (Superman: Utajený počátek, Batman: Dynastie Temného rytíře): pochmúrny Batman v noci vchádzajúci do temnej budovy a okolo šľahajú veľké kvapky dažďa, zamyslený Batman stojaci pred plotom a nočný vietor sa hrá s jeho plášťom, mapa Gothamu z roku 1712 mesto ukazujúca ako premyslený labyrint resp. bludisko resp. špirálu. Oceňujem exkluzívny „zúbkovaný“ čierny obal s hrobovým obrázkom, tvrdú väzbu a štipku bonusov (medailóniky scenáristu a ilustrátora). P.S. – O dva roky neskôr vydalo pre zmenu BB/art „nové začiatky“ tentokrát Supermana, konkrétne sa to udialo v komikse Superman: Země jedna, ktorý disponoval obdobnou obálkou (na prednej strane jeden ikonický záber, dole hlavou otočené mená tvorcov + hrboľatý ľavý bok).
„Zlověstná entita se kradla prehistorickou, do nekonečna sa táhnoucí tajgou.“ S Richardom Corbenom som sa prvý raz stretol na začiatku 90. rokov, keď sa ku mne ako k malému dostal kultový poľský komiksový časopis s prozaickým názvom KOMIKS. Uverejnil Corbenov legendárny Svet mutantov. Odvtedy mi desuplné obrazy nahoty, apokalypsy, násilia a devastácie, nešli z hlavy. Takže keď v r. 2021 Argo vydalo jeho grafický román Bůh krys (inšpirovaný jedným z mojich najvyhľadávanejších hororových spisovateľov H.P. Lovecraftom + čiastočne R.E. Howardom, páni písali relatívne podobný druh hororov), okamžite som objednával. Mimochodom, Corben (bohužiaľ) zomrel 2. 12. 2020, čo je (2. 12.) dátum môjho narodenia, čím sa kruh uzavrel. I po desaťročiach je neuveriteľné, že bol Corben Američan; jeho štýl mi pripadá príliš „iný“, rozhodne nie americký. Zhltol som to ako malinu. Uctievanie zla, ohavné prastaré božstvá, Arkham, psychedelické akcie od zhýralej, skazenej a šialenej aristokracie, mystické indiánske mýty, odľahlé začarované údolie, pohanské symboly, svojrázne starobylé (pseudo?) náboženské rituály, tajuplné obrady, kostry, múmie a parožia na každom kroku a ako bonus primitívne obetovania, krvavé ceremoniály a uprostred toho polorozpadnuté, od civilizácie izolované zabudnuté mestečko v temných lesoch so zdegenerovaným obyvateľstvom, ktoré sa generácie množilo medzi sebou a je to vidieť. Bůh krys zahral presne na moju strunu. Niektorí obyvatelia údolia pripomínajú niečo z Ostrova Dr. Moreaua. Daktoré panely boli síce občas ako keby jemne odlfáknuté, ale je to Corben, možno také boli naschvál, z nejakého dôvodu, na ktorý ešte len v budúcnosti prídeme. Kresba je skutočne zvláštna, špecifická a nejaký čas trvá, kým si Corbenom nepobozkaný čitateľ zvykne. Ale práve preto, že bol sám sebou, je kultový, nemám pravdu? Hoci sa komiks dá prečítať „na počkanie“, nejaký čas potrvá, kým ho duševne spracujete. Je síce priamočiary, ale zároveň plný nových vnemov, pocitov, inšpirácií, myšlienok, zážitkov. K tomu skvelý prebal (resp. dva, komiks vyšiel aj v limitovanej verzii), parádny obal, fajnový voňavý papier, tvrdá väzba , látková záložka, atraktívny formát 165 x 260 mm a štipka výtvarných bonusov (+ textových: autorov medailónik, vyjadrenia komiksových legiend na jeho adresu). Viac Corbena v češtine!
„V tu chvíli jsem věděl, že ve mně něco zemřelo.“ Obálka má tendenciu odradiť, ale po prečítaní pochopíte, že inak asi vyzerať nemohla. Drsné, surové a kruté príbehy dvoch chlapcov, ktorí sa už ako malí dostali na príšerné miesta, kde ľudský život nič neznamenal. Napriek tomu sa im nielenže podarilo dožiť sa dospelosti, ale aj uchovať si v sebe niečo ľudské, pozitívne pocity. S tým všetkým následne odchádzajú z rôznych dôvodov zo Sovietskeho zväzu do Ameriky. Tá je však nakreslené tak temne, až sa začnete zamýšľať, či nebolo lepšie zostať doma. Ale nedalo sa, boli vyslaní na misiu, tú musia splniť a na ich názore nezáleží. Nepoznajú sa. Nikdy v živote sa nestretnú. Napriek tomu majú veľa spoločného. Skvelá kresba, silný scenár a zaujímavé mysteriózne prvky. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-certuv-rypak-tulipanek-komiks
„Radovat se z čeho? Tohle není vítězství.“ Z tohto som mal od samého začiatku veľmi dobrý, ale zároveň smutný dojem, lebo som bol presvedčený o tom, že takto nastavený príbeh sa nemôže skončiť dobre. Smečka z Bagdádu kombinuje kvázi rozprávkové „hovoriace“ zvieratá s tak dospelou a vážnou témou, akou je vojna, ale v praxi to funguje geniálne a ani vám nenapadne premýšľať nad tým. Úderné tvorivé duo scenárista Brian K. Vaughan (Doctor Strange: Přísaha) a ilustrátor Niko Henrichon (diely Tajná říše, Město Hříchu a Bůh magie zo série Doctor Strange) si vzali veľké sústo, ale dokázali ho bez problémov požuť, prehltnúť a kvalitne stráviť. Je to pecka. Malý leví pochod smrti vojnou (a z toho vyplývajúcim chaosom) zdecimovanou krajinou (dej sa odohráva v roku 2003, keď Bagdad bombardovali Američania). Henrichon dal dokopy sériu desivých „post-apokalyptických“ (alebo bez úvodzoviek?) obrazov, ktoré nedostanete z hlavy (žirafa). Desivé scenérie strašnej skazy a deštrukcie, akej je schopná len príroda... a človek. Rovnako tak z mozgu však nedostanete (hoci by ste chceli) obludnú scénu s Fejdžerom. Hoci to znie neuveriteľne, komiks je inšpirovaný skutočnými udalosťami (štvorica levov skutočne pri bombardovaní utiekla zo ZOO a následne... veď uvidíte). Občas som od seba nerozoznával jednotlivé samice. A možno je to trochu krátke. Možno by si to zaslúžilo nebyť jednorázovkou, ale sériou čítajúcou minimálne 20 plnohodnotných zošitov. Dalo by sa povedať, že sa to skončí skôr, než sa to poriadne rozbehne. Ale zrejme sila a údernosť príbehu je paradoxne neparadoxne práve v jeho krátkosti, priamočiarosti a jednoduchosti. Občasné „filozofické“ reči o slobode atď. ma míňali, ale ako „len“ survival som si to užil. A treba jedným dychom dodať, že aj „reči“ majú v príbehu zmysel, keďže zvieratá väčšinu života (alebo celý, ako kto) strávili v zajatí. Kebyže raz mám spísať zoznam 50 najvýznamnejších komiksov na svete, tento by sa medzi ne (spolu s napr. Z pekla alebo Strážcami) určite dostal, preto plná paľba za 5*.
Zimný vojak je jedným z najzásadnejších komiksov Captaina Americu. Scenárista Ed Brubaker (Batman: Muž, který se směje) mu zložil medvediu službu, keď ho v neľahkej dobe po 11. 9. 2001 radikálne (a výborne) aktualizoval. Nič iné mu ostatne (asi) ani neostávalo. Zasadil Kapitána do doby, v ktorej majú problém orientovať sa aj spravodajsko-bezpečnostné služby, nieto bežní civili. Cap síce stále bojuje za správnu vec (je to ostatne Kapitán Amerika, čo iné by ste chceli), ale každý druhý okolo neho klame, takže je ťažké určiť, čo to vlastne tá správna vec je. Brubaker nášho obľúbeného hrdinu šmaril do chladnej doby, kedy nikto nemôže veriť nikomu. Je síce nutné o to viac dobrých skutkov robiť, ale nikdy neviete, či vami niekto nemanipuluje resp. či ich nezneužije proti vám. Majestátna, smrteľne vážna kresba Stevea Eptinga novému nenaivnému pohľadu na starú naivnú vec perfektne odpovedá, nesúc sa v duchu ponurého špionážneho akčného technotrileru (vytkol by som snáď len pár panelov, na ktorých Steve vyzerá akoby vážil 150 kíl). Eptingovu prácu nemožno podceňovať; bola rovnako dôležitá, ako Brubakerova, pretože čo z toho, že by bol scenár dospelý a temný, ak by to kazila detská kresba? Treba oceniť aj „pomocného“ ilustrátora Michaela Larka (Gotham Central), ktorý nakreslil parádne retropasáže. Oživiť Buckyho nebol jeden z tých momentov, kedy z mŕtvych vstáva nepodstatná vedľajšia postava. Oživiť Buckyho bolo ako keby oživili strýka Bena: niečo, čo sa proste nerobí, lebo smrť týchto postáv formovala charakter daných superhrdinov. Brubakerovi sa však podaril husársky kúsok: Buckyho oživil jednoducho a pritom zaujímavo. Ako desivý Zimný vojak bude mnohým vyhovovať viac, ako keď bol iba bežným komickým poskokom. Bohužiaľ, príbeh Zimného vojaka vlastne ani nie je o Zimnom vojakovi (!). Ten sa v podstate „iba“ mrazivo mihá na pozadí a netušíte, kedy sa z neho zas na pár sekúnd vynorí. Je skôr o ostatných a o tom, ako na oživenie reagujú. Ani to však nie je úplná pravda; Zimný vojak je najmä o banálnom ruskom záporákovi (akých už sme videli stokrát) s kúzelnou kockou, pričom s tým „nejako“ súvisí práve Zimný vojak. Niekomu to vadiť nebude. Mne trochu áno. Buckyho smrť je kultová, no jeho oživenie vyzerá ako keby si Cap od kuriéra prevzal balík a doma po rozbalení zistil, že tam nie je to, čo si objednal. Čím bližšie sme k finále, tým je to horšie. Predčasným vrcholom je origin Zimného vojaka, ktorý viac ako bežný komiks pripomína grafický román á la Superman: Mír na Zemi (samozrejme miešam jablká s hruškami, ale rozumieme si). Nick Fury je síce tvrdý ako modurit a má plán aj keď žiadny nemá, ale shieldovské uniformy s bielymi čižmami prehrali boj s časom. Dej je otvorený, pripomína prvé dejstvo á la „OK, základné pravidlá sme si vyjasnili, zajtra začíname naostro“. Film z r. 2014 sa mi páčil o štipku viacej (tá Brubakerova dospelosť predsa len trochu zostarla), napriek tomu je Zimný vojak skutočne dôležitý príbeh v rámci univerza a ak chcete mať Capa dôkladne naštudovaného, bez tohto to nepôjde.
