Osobne ma táto kniha bavila o triedu viac, než Drakula. Vzhľadom na to, že v centre diania sú americké prezidentské zombie, prekladateľ nemal veľa možností vrážať tam naše dementné reálie, čo práve pri takýchto komiksoch pôsobí ako päsť na oko. Pobavili ma aj záverečné medailóniky o prezidentoch.

Zbytočný komiks plný nevýraznej akcie, nezaujímavých postáv a príbehu vzrušujúceho menej ako kaktusový sad v sado-maso salóne. Do mdlého deja nevtieravo odpadáva nezaujímavá kresba. Chýba vtip, vážnosť, čokoľvek zapamätateľné. Toto je spotrebný mainstream bez akejkoľvek iskry. Pokiaľ chcete vedieť, ako by to malo vyzerať, prečítajte si Ellisových Thunderbolts.

Nečítal som knižnú predlohu, Kinga v komikse odrovnal bezradný štek v Americkom upírovi, nuž som od tohto diela nečakal vôbec nič.

O to pozitívnejšie som bol prekvapený. Mix westernu a fantasy funguje na jednotku. Naratívne literárne popisy dodávajú deju zdanie niečoho veľkolepého, dej je vcelku skočný, no a kresba, tá je atmosférická. Hádam, že výtvarní učitelia budú mať výhrady k niektorým proporciám, ale mne osobne sa tento majestátny mainstream pozdáva. To platí najmä v kombinácii s koloringom. Na dielo sa dobre pozerá a rovnako dobre sa číta.

Vynikajúca fantasy záležitosť, v našich končinách priam nevídaná. Výpravná pevná väzba sa mi k tomu hodila, vzhľadom na rozsah by sa hodila aj všitá záložka.

Živí mrtví ma prestali baviť už dávno a to som si túto sériu nikdy priveľmi nepustil k telu, nekrofília mi skrátka nevonia. Aktuálna kniha zhŕňa všetko to, čím je tento komiks otravný a nezáživný. Kirkman vymyslel dobrý námet na poviedku a komerčný úspech z nej vyrobil existenciálny román bez štipky emócií. Zameniteľné a väčšinou otravné postavy živoria a vedú telenovelové dialógy až do doby, kedy sa autorovi v zábleskoch navráti zdravý rozum a rýchlo ich vykynoží, aby mohol opäť upadnúť do letargie. Ochrnutí záporáci z radov živých vzbudzujú skôr zívanie, než rešpekt a nemŕtvi už nie sú azda ani komparzom (česť výnimke spred pár kníh). Snaha o dojemné tragédie vyzerá asi takto – hneď, ako sa niektorej postave udeje niečo dobré (obvykle ide o vzťahy), máte istotu, že dlho nepožije. Namiesto šoku tak v danom okamihu akurát pokývam hlavou a zaspomínam na doby, kedy Kirkman vedel aj prekvapiť.

Márne pátram v pamäti po bezradnejšom komikse. Doklepnem to do okrúhleho dvadsiateho dielu a potom pá, pá.

Kokso, fakt! McCloud ma príde odkrágľovať... Stáva sa. Vďaka za upozornenie.

Príjemný komiks, ktorý je neskutočne pomalý a natiahnutý. Ústredný lúzer podpíše zmluvu s diablom a trápi sa až do konca. Busiek to príjemne nakreslil, presvedčivo napísal a... ako celok ma to nebralo. Nakoľko som mal možnosť fungovať vo výtvarnej brandži, bavilo ma to filozofovanie nad tým, čo to vlastne znamená nesmrteľné umenie. Rovnako pohľad na umeleckých kritikov mi bol blízky. Záverečný odkaz azda zasiahne i necitlivé miesta ľudských netvorov, tak to bolo dojemné. Nič to nemení na tom, že je to ten typ komiksu, ktorý by mohol zožať nadšené reakcie aj u ľudí, ktorí si toto médium spájajú s Káčerom Donaldom alebo Spider-Manom (čítaj - brak pre decká).

Wonder Woman v prekvapivo strohej kresbe uvádza do našich končín „dísičkárskych“ antických bohov a má to približne rovnaký účinok, ako antické/germánske mýty v prostredí Marvelu). Azzarello to hrá tak trošku na „Vertigo fíling“, musím sa priznať, že ako som nič nečakal, tak ma to bavilo. Je tam akcia, ako-tak zaujímavá zmeska postáv a pre mňa to bol aj celkom dobre napísaný „origin“. Plus niektoré vizuálne stvárnenia bohov stoja za to.

Dobrá komiksová kniha by ma mala nalákať na pokračovanie. Tejto sa to podarilo.

Muž z oceli z pohľadu Lexa Luthora? Už toto samo o sebe vzbudzuje nádeje.

Avšak Azzarello už tradične utopil potenciál v nikam nesmerujúcich kecoch, ktoré mi, priznávam bez mučenia, nijako zvlášť nepomohli odhaliť, prečo Supermana ten plešatý pán tak nenávidí. Vlastne, nie je na tom nič zvláštne, strach z cudzieho máme všetci v krvi. Akurát nemusíme vymýšľať výhovorky na ospravedlnenie svojej prirodzenosti. Dej v podstate nikam nespeje, myšlienky fingujú pointu, ktorá absentuje a šlus.

Kresba je „špinavá“ a nevľúdna. Joker od Bermeja je v tomto ďaleko ohromujúcejší. Napriek tomu zvolený spôsob napomáha budiť zdanie niečoho existenciálneho. Superman vyzerá naozaj nepríjemne.

Lex Luthor je pre mňa rovnako márna kniha ako Joker. Oboje je nemastné-neslané. Ale kresba za to stojí.

Joker v prvopočiatkoch? Už len pre prvý príbeh je táto knižka povinnosť a je hodná svojej ceny. Tie trafené nápady, ktoré dominujú prvým dekádam jeho zjavovania sa, stoja za to. Zosmiešňovanie Robina (čistiť topánok), Batman na bicykli, Batman uteká z väzenia štýlom – odpáral som z bavlnenej ponožky niť, ohol vidličku a je to! – to všetko dýcha nekontrolovateľnou hravosťou, aká sa dnes v komikse moc nevidí. Predsa len je dnes všetko také dospelé, všakže?

Iste, moderná doba prináša niekoľko epizód z väčších celkov, ale musím sa Jokera zastať. Ani jeden takýto zošit nie je nepochopiteľný a obstojí aj sám. Iste Smrť v rodine láka aj na pokračovanie, podobne ako príčetný Joker. Ale v podstate to nie je nič hrozné. Taký No man’s land je napríklad typickým príkladom toho, ako fungoval kedysi Batman. Na pozadí väčšej udalosti (zemetrasenie) sa odohrávajú samostatné epizódky a tá s Jokerom sa nevymyká. Naozaj netreba mať načítaný celý „event“, aby to človek docenil. Podobne záverečný Snyder je síce vytrhnutý sprostriedku, avšak ako ukážka toho, ako Joker vyzerá dnes, to postačuje.

Najlepší kúsok z knihy je ten s vianočnou jazdu Jokera s Robinom, čo je presne ten typ jednohubky, ktorý by som rád videl v časopise Crew.

Sprievodné texty sú chudobné, keďže chcem čítať najmä komiksy, ich rozsah mi postačoval. Vedecké traktáty, prečo príbeh s Red Hoodom je zásadný, to azda priemerný fanúšik Batmana k životu naozaj nepotrebuje. Tiež si myslím, že táto kniha nie je určená na lapanie nových duší. Na to je priveľmi drahá a okato zahľadená do minulosti.

Slušivá a kaloricky nestriedma knižka, ktorá prináša toľko zábavy, že mi nedá inak, ako sa tešiť. Ako historický exkurz plní svoju úlohu na jednotku. Výborný kúsok!

louza - neboj, toto nie je to naj, dokonca je to asi najslabší Aaron, akého som čítal. Rovnako ako tebe, aj mne nesadla tá Loganova premena. Lenže zo širšej perspektívy je to úvod do Wolverine & the X-Men, pre mňa najzábavnejšej márveláckej série za dlhé roky. Aaron si tu odčlenil Wolverinea a pár ďalších mutantov, spravil omladený Hellfire Club a mohol sa začať realizovať. Preto toto dielo vnímam ako povinný štart, vynútený konštrukt, aby mal neskôr voľnú ruku. Už len preto stojí za zmienku. Sama o sebe je Schizma biednym pokusom o vytvorenie ufňukaného Logana kvôli JEDNÉMU nekompletnému Sentinelovi.

kaylin - mohol by si mi, prosím vysvetliť, to "něco víc", ktoré tam Johns akože dal? Prečítal som si pozorne tvoj blog a nemám v tom jasno. Pokiaľ ide o ten zvrat, tak to ako niečo naviac nevnímam, to je klasický scenáristický postup. Navyše, mám podozrenie, že tá záporná postava bola vytvorená už pred eventom Trón Atlantídy (myslím, že v Aquamanovi 0) a pracovalo sa s ňou aj ďalej. Vďaka za odpoveď.

Každá kniha je lepšia, než predchádzajúce, ale mám pocit, že prekonať túto sa len tak nepodarí. Drsné, kruté, ale zároveň veľmi emotívne čítanie. Prvý raz sa do deja zapája vyšetrovanie a nie je to len o FBI-akcii. Super.

Super, opäť som sa ponoril do sveta Mýtov a príjemne sa bavil. Mauglí na love, konfrontácia Wolfiho a Nepriateľa, patálie so zapáleným uchom, všetko bolo fajn a nemám najmenších výhrad. Jediné, čo som nedočítal, bol scenár na konci, tento typ bonusu by som s radosťou oželel. Okrem navýšenia ceny nemá praktický význam. Nových scenáristov určite nevychová. Ale to je jedno. Mýty sú opojné!

Ďalší z absolútne zbytočných komiksových titulov dorazil do našich končín. Snaží sa speňažiť popularitu Jokerovej ženskej verzie spôsobom, ktorý by chcel byť vtipný, odľahčený a dokonca krvavý, ale mainstreamová mustra neguje všetky uvedené vlastnosti do podoby umravnenej nepožívateľnej nudy. Militantná bisexuálka milujúca zvieratká, znie to dobre, výsledok som ledva dočítal, ako ma to nebavilo. Sem-tam sa zjaví akýsi náznak nápadu (úvodné hľadanie kresliča, presviedčanie rodiny, že je žiaduce navštíviť svoju odloženú babičku, NEW 52 fekál verzia a pod.), žiaľ, pôsobí to ako treťotriedna kópia Loba.

Nakreslené je to pozerateľne.

Verím, že si táto záležitosť nájde svoje publikum, marketingovo je to dokonalo zvládnuté nič. Ak Vám k životu stačí pozerať sa na sporo odetú "klaunku", pokojne do toho choďte. Inak sú to vyhodené peniaze.

Jediné, čo k tomuto možno napísať je, že ak chcete vedieť, čo si predstaviť pod slovníkovým výkladom „zbytočnosť“, kuknite na tohto Venoma. Moore dodal nevábnu,, ale svojim spôsobom zaujímavú kresbu. Inak nemám, čo by som dodal. Vlastne, vytĺkanie prachov z populárneho záporáka, ktorý sa stane vojenským klaďáckym poskokom, ma necháva chladným. To už radšej Bendisa a jeho Dark Avengers verziu, tam sa aspoň netvári, že bojuje za vyššie dobro. Bodka.

osun v X-Menoch je kolosálny, čo ocenia najmä tí, čo nedopatrením čítali Súmrak mutantov. Bez ohľadu na to, že tu tento komiks už vyšiel, je nástup Wolverinea, Colossusa, Storm a Nightcrawlera (zvyšok nie je podstatný) na scénu perfektný. Keď si k tomu pripočítame počiatok ságy o Phoenix alebo tradične vydareného záporáka Juggernauta, nedá sa inak, iba nadšene vyhviezdičkovať oblohu „za plný počet“. Baví ma to aj po rokoch a opakovanom čítaní.

Navzdory okolitým vychvaľujúcim článkom bol záver vydávania pôvodných Uncanny X-Menov čírim zúfalstvom. Som prekvapený, že mu v UKK darovali hneď dve knihy. Predchádzajúce čísla boli síce rovnako „blbučké“, ale majú v sebe aspoň čaro prvotín (príchod Juggernauta, Sentinelov atď.), nuž by im to u nás slušalo viac. Nezaujímavé zápletky s Polaris a Havocom v hlavných úlohách navyše začínajú v polovici, čo im veru nepomohlo. O kresbe sa v historických kúskoch zväčša ani netreba zmieňovať, takže toto je určené iba skalným priaznivcom X-Menov (ako som ja). Ostatní dajte radšej ruky preč!

Pre druhý diel platí to isté, čo pre prvý.

„Avengers tým vyskladaný z alternatívnych verzií niekoľkých členov (dokonca je tu niekoľkokrát Hank Pym) rieši Kanga a cesty časom. Čo sa na prvý pohľad zdá ako mišmaš, na druhý ponúka celkom príjemnú zábavu z čias, kedy superhrdinský komiks nemal toľko „umeleckých“ ambícií, zato prinášal radosť mladším ročníkom.“

Celkovo šlo o príjemné prekvapenie. Dokonca mám pocit, že Busiek to natrel všetkým tým časovým, nezmyslom, čo Marvel (i DC) vypľul v nasledujúcej dekáde. U mňa dobré.

Avengers tým vyskladaný z alternatívnych verzií niekoľkých členov (dokonca je tu niekoľkokrát Hank Pym) rieši Kanga a cesty časom. Čo sa na prvý pohľad zdá ako mišmaš, na druhý ponúka celkom príjemnú zábavu z čias, kedy superhrdinský komiks nemal toľko „umeleckých“ ambícií, zato prinášal radosť mladším ročníkom. Prekvapivo som sa v deji nestrácal, Morrison, by sa mal od Busieka učiť (porovnaj s JLA, kniha 2 od BB Artu).

Je zaujímavé, že pokiaľ mi je nejaká postava ukradnutá, tak mi neprekáža, ako jej scenáristi prznia život. Daredevila radím kamsi k Hawkeyeovi, čiže do sfér, kde po nich ani pes neštekne a kde si líšky už ani len nedávajú dobrú noc. Naopak, pokiaľ ide o obľúbené postavy (X-Meni), tak ma podobné (AvX) zhovädilosti dokážu dohnať do nepríčetnosti. Preto chápem, že tento komiks bude fandov iritovať minimálne tak, ako drzá návšteva ofáčovanej hlavy v salóne britských kolonizátorov. Ja som sa však bavil. Napokon, Matt Murdock je tu v podstate epizódnym činiteľom, dej sa točí okolo Spider-Mana, Lukea Cagea, Iron Fista a tak. Nakoľko šlo plus-mínus o zostavu New Avengers, s chuťou som sa zapozeral i začítal do patálií s démonickým záporákom. Zapozeral preto, lebo Billy Tan vie, ako kresliť superhrdinov. Začítal preto, lebo Diggle nemá problém napísať priamočiary akčný príbeh. Komiks ma potešil o to viac, že od čias The List som bol zvedavý, čo si Daredevil počne s klanom The Hand.

Nevýhodou v tuzemskom vydavateľskom portfóliu je azda iba to, že dostávame finále dlhodobejšej príbehovej línie, pričom nič zo zápletky si v češtine prečítať nemôžeme. Na sledovanie deja našťastie netreba schopnosti Sherlocka Holmesa, takže niekto, kto má Daredevila „v paži“, by sa mal baviť. Ja som spokojný. Veľmi.

Podobne ako pri prvom dieli, aj tento je pre mňa sklamaním. Nie, že by sa na Leeovu kresbu nepozeralo so záľubou, kameňom úrazu je však Snyderov scenár. Dobré nápady a momenty (atómová hrozba, Batman vs. Wraith) ubíja snaha spraviť z toho permanentnú bitku, ktorá sa tiahne kade-tade, z hlbín vesmíru až do hlbín zeme. V podstate pre nič za nič. Vyvrcholenie v podobe záchrany Zeme pred tými, čo ťahajú za nitky je tak úbohé, až som sa pre istotu znovu pozrel na meno scenáristu, Snyder celý "unchained" otesal do podoby dôkazu, prečo supermanovské komiksy z princípu nebývajú nič moc. Duchov v stroji je tu viac, než na cintoríne, tu pomôže tajomný kryštál, ktorý je však vzápätí nástrojom nepriateľa, tam sa Wraith správa tak, ako sa správa (toto nebudem prezrádzať) a v neposlednom rade si isto spomeniete na tajuplnú organizáciu "Vzestup", však? Tak tá je z príbehu vymazaná tak trápne, až to bolí.

Druhá kniha uzatvára marazmus prvej a nikam nevybočuje. V rovine New 52 má za úlohu len privyrobiť si na známej postave. Škoda.

Páni, ako mi táto spomienková séria chýbala!

Wolverine je na vrchole mainstreamového „deväťdesiatkového“ nažívania si, nuž neprekvapuje, že príbehy sú béčkové, ale o to dynamickejšie, akčné a vôbec! Takto má vyzerať superhrdinský spotrebný komiks a nie tie súčasné pseudopsychologické kraviny s (ne)„šokujúcimi“ zvratmi na záver. Roboti, Morlokovia, Sabretooth, Lady Deathstrike, dokonca kanadský lesný netvor, ou jé! A kresbe dominuje Marc Silvestri.

Výborná nostalgická záležitosť.

Neskutočná nuda plná otravných uplakaných "flešbekov". Kresba by to nezachránila, ani keby sa vydarila, čo sa o nej zďaleka povedať nedá. Z Útoku titanov sa stáva ďalší jasný kandidát na najhoršiu crewácku mangu hneď za Gantzom. Asi to vydržím, kým sa dostanú za hranice mesta (azda to nebude až niekde o sto dielov) a finito.

Toto je priam etalón európskeho komiksu. Scenár zaujímavý, o dynamike však nemôže byť ani reči, kresba rovnako pútavá, ale svojim spôsobom neskutočne statická, akoby tu bola len dokumentárnou zložkou a nie umeleckým stvárnením.

Obidva príbehy sú svojim spôsobom bezútešné, prvý príbeh ma svojim špionážnym putovaním po Európe dosť chytil, starci, čo sa rozhodnú hašteriť s inými starcami, navyše politicky nekorektné kulisy k tomu, mňam. Druhý, komunistický lov, má rovnako silnú atmosféru, bez ohľadu na reálie by som túto knihu odporučil ako povinné čítanie na hodiny dejepisu.

Výsledok sa mi ťažko hodnotí, hoci ma to viac ako zaujalo, určitá „strohosť“ celého „európskeho fílingu“ ma občas ubíjala. Podľa mňa odradí mnohých dnešných, anime-gamesovo blikajúcich týpkov, a teda masový predaj by ma prekvapil (hoci pozitívne). Som rád, že Crew siahla aj po tomto stvárnení „západného marazmu“ a Východného bloku.

Ja s vami v princípe súhlasím, rovnako ma tento záslužný čin teší, o to viac, že Marvel a jeho superhrdinovia mi formovali detstvo a aj vďaka nim som stále decko. Pri širšom dosahu UKK som však zvedavý, koľkí nie práve nadhľadom okovaní čitatelia, rekreační komiksáci, atď. toto dielko otvoria a zhnusene sa otrasú. Čakal by som, že sa tu zjaví dvesto sklamaných komentárov a zo desať tých, čo tu už sú. Respektíve, ktovie, či vôbec táto skupina čiatateľov v našich končinách existuje. Lebo mi je jasné, že komiksy mimo UKK asi okrem nadšencov hádam nikto nekupuje.

Jasné, je len jeden správny pohľad na umenie, že ma to neprekvapuje. Len tak na okraj, ja som nadšený z týchto historických kúskov, milujem kadečo staré, prvotné, prežité, v rôznych umeleckých podobách, ale stačí sa nazdávať, čo horšie, prehlásiť, že to, čo kedysi tvorilo dejiny, je dnes pre bežného čitateľa nestráviteľné (platí hoci aj na povinnú literatúru, naozajstnú rockovú muziku atď.) a už sa tu vyroja obrancovia jedinej pravdy. :) Neberiem vám vaše nadšenie z artefaktu, bol som len zvedavý, či sa tu nájde aj iný typ konzumenta, než pár skalných vyvolených. Nanešťastie sa už asi nikto neodváži spochybniť nadiktované správne a politicky korektné vnímanie, čo už. Prajem všetko dobré a sľubujem, že na túto tému už viac trollovať nebudem.

Jedna vec je uznať historické a ostatné spomínané súvislosti a iná zasa napariť tomu 5 hviezd s tým, že je to to naj, čo v komikse kedy vzniklo. Osobne si nemyslím, že práve tieto prvé čísla prekonali skúšku času. Zostarli a reálne dnešného väčšinového čitateľa skôr unudia k smrti. Toto zatiaľ vyzerá, že je to veľdielo na vrchole, s čím, neverím, že bude každý súhlasiť.

Som zvedavý, kto sa prvý odváži dať sem hodnotenie neskalené nostalgiou a určené pre dnešného, históriou nezaťaženého čitateľa. :)

Kolosálny Conan pripomína bublinu, veľkú, vyčačkanú, ale v momente, keď do nej vniknete, spľasne.

Priznávam, že spracovanie knihy má svoje bibliofilské čaro, pre čitateľa však prináša pomerne dosť mínusov. Opomeniem fakt, že pri tak veľa zošitoch by som uvítal číslovanie strán a obsah s príbehmi. Čo však nemožno prehliadnuť, je skutočnosť, že zväčšenie kresby odhalilo mnohé jej slabiny. Nord dosť často absolútne nezvláda tváre. Kým v zošitovom formáte tam čosi načarbe a stratí sa to v pozadí, tu to vystupuje priveľmi na oči a kazí to dojem z kresby. Najviac v tomto smere trpí príbeh kreslený Powellom (Goon). Jednoduchá kresba v tak veľkom rozmere vyzerá priam pusto. Na druhú stranu, niektoré dvojstranové zábery so scenériami a pohľadmi na mestá vyzerajú úchvatne. Páčila sa mi aj kresba (priam európskeho strihu) v niektorých retrospektívach (Veža slona) a príbehoch z detstva (Greg Ruth si ukradol 1. miesto medzi kresličmi).

Najviac ma však mrzí scenáristická robota. Kto si pamätá dynamiku Semic-Slovart Conanoviek (a vlastne aj väčšiny komiksových legiend), ten môže byť, ako ja, sklamaný takmer nudným tempovaním príbehov. Busiek sa snaží, vykresľuje priam každodenné životné deje, stavia na obyčajnosti, teší ma, že používa nielen príbehy od Howarda, ale aj na nepoužité odkazuje (Za čiernou riekou - veľká škoda, že naň neprišlo, Fénix na meči, Hodina draka, Kráľ Kull, zlomenie býčej šije, vypálenie Venária atď.). Všetko sa to zdá byť remeselne zvládnuté, akurát sa v tom kdesi stráca živočíšna divokosť, barbarská neokrôchanosť, skrátka, nemá to gule. Paradoxne mám pocit, že iný scenáristi zvládali svoje vstupy v knihe lepšie. Mignola sa pohral s démonmi so šarmom priam Hellboyovským, to sa musí nechať. Dobrý nápad s kráľom, čo študuje Nemedijské kroniky časom vyšumel dostratena, i keď sa snaží dať celej knihe rámec a záver mu sedí. Podobne ako "strašná" kliatba Gundermana.

SPOILER - prišlo mi, že Toth-Amon a radca si sú viac ako podobní.

Ozaj, škoda, že nedošlo na pirátske obdobie, keď už sme pri tom.

Zle sa mi to čítalo, lebo kniha je neforemná a s prihliadnutím na to, čo som uviedol vyššie, nemôžem inak, ako oznámiť, že je to síce celkom dobré, ale nič výnimočné. Forma to nezachránila, naopak. Nakoľko je pre mňa komiks Conan synonymom pre dobrodružný brak, očakávam, že si ho ako RODOKAPS môžem niesť so sebou, kam sa mi zachce. Radšej by som uvítal jednotlivé knihy, ako je tomu (našťastie) pri Sin City a Hellboyovi, takže nemusím uvedené komiksy kupovať na kilá, ako v zelovoci.

Musím uznať, že ma Hellboy zasa raz dostal! Ako ja milujem jeho krátke poviedky, ktoré dokážu zachytiť tú krásnu i nezmyslenú esenciu toho, čo robí tento komiks tak chytľavým. Žiadna veľká myšlienka, len príjemná hororová atmosféra a povinná bitka s obvyklým "Dežo ví" na záver. Táto kniha mi to dáva mierou vrchovatou. Zbohom úsmevné epické predchádzajúce stavy, hneď na úvod tu je exorcistická bosorácka čertovina. Hlavný záporák vyzerá ako Hugo Weaving v Atlase mrakov (čo je jeden z mála prípadov, kedy sa mi film páčil viac ako knižná predloha) a musím uznať, že kulisy kreslené Corbenom sú úžasné. Aj tie tváre som preglgol.

Takisto bezhlavý pirát funguje, kresba v podaní Alexandra je neskutočne atmosférická. Hoci je zatiaľ v Hellboyovi priam nevídaná, celkom by som ju uvítal aj nabudúce. Molocha si Mignola nakreslil sám a asi nebudem jediný, čo v tejto "podobe" vidí to naj. Hold, originál je len jeden. Záverečné materské znamienko bolo haluzoidné a svojim spôsobom milé. Fegredo si tento "kožnatý" diel určite užíval.

V celku je to bezchybný Hellboy v poviedkach, a teda vo forme (navyše takej, aká mu svedčí). Dokonalé!

Ako ma prvé dve knihy sklamali, tak ma táto vcelku bavila. Čačaná kresba sa k tejto rozprávočke z prostredia Hellboya hodila a Mignolova snaha o epos je tak úsmevná, až je milá. Zatiaľ najlepší diel série, avšak stále je to maximálne iba „dobré“ a vlastne celkom zbytočné.

Spotrebný fantasy príbeh, človek sa čosi dozvie o hlavnom hrdinovi, ale inak je to jednohubka z kategórie – prečítať a zabudnúť.

Človek sa ani nenazdá a už je koniec. Pokiaľ internet neklame, končí táto záležitosť dvadsiatym dielom, nuž sa blíži finále a to je dobre, nakoľko sa už pár kníh nič podstatné nedeje, akurát sa všetci mastia.

Kedysi som o tomto napísal: "Je to prekvapivo pohodové. Ennis tradične vykresľuje anjelov ako pekné svine. Trošku mi nesedela kresba, miestami ako z múzea voskových figurín, miestami ako z obsahu žalúdka (neprehľadné démonie masy). Napriek tomu, bezproblémová jednohubka." Platí to aj dnes, akurát by som dodal, že z Ennisoviek je to jeden z najslabších kúskov.

Výborná priamočiara akčná jazda, Osborn sa snaží zlikvidovať Asgard a Sentrymu definitívne hrabne (prečo, to sa nedozviete, museli by ste si prečítať Dark Avengers: Siege). Teší ma, že sa to na nič nehrá, žiadne cesty v čase, hlboké komplikované šokujúce zvraty sa nekonajú a dokonca uvidíte aj božie vnútornosti (v Marveli pre deti!). Dajako obdobie Dark Reign skončiť muselo a toto má okrem akcie k dobru aj kresbu Oliviera Coipela.

P.S. Pridávam sa ku kritike prekladu Phobos nie je boh vojny, ale strachu.

Bendis mal v minulých rokoch v Marveli na starosti drvivú väčšinu eventov a pomerne rýchlo sa „okukal“. Nakoľko pri podobných stretoch všetkých hrdinov ide najmä o poriadnu bitku, príjemne ma potešilo, že sa v prvej polovici knihy buduje zápletka. Neviem posúdiť, nakoľko sa neznalý čitateľ stráca v detailoch, rozhodne však prospeje, ak si popri tom prečítate aj dobové príbehy New Avengers, nakoľko práve tam sa odhalí Electra (nie doslova, chlipníci), buduje paranoia a vysvetľuje sa aj to, čo sa dialo napríklad počas House of M, ako sa infiltrovali tými alebo ako sa Spider-Man v Savage Lande nepohodol s Captainom „Skrull“ Americom. Bez tohto asi pôsobí celý príbeh pomerne skratkovito a človek si tak užije akurát záverečnú megabitku.

Osobne považujem tento event za jeden z lepších, čo Bendis spáchal. Má množstvo skvelých momentov (Fury mal pravdu, nástup Thora, záverečný strach o dieťa) a vďaka hranatej, avšak nesmierne rozpoznateľnej a svojskej kresbe Leinila Yu je čo vstrebávať.

Postapokalyptický svet, v ktorom zlo vyhralo a Logan rezignoval, to azda nejde pokaziť! A veru je to tak! Brutálna jazda (doslova) tam a späť so záverečnou krutou a masakrálnou zábavou plnou Hulka je tu podaná tak, že tomu dodnes nemôžem uveriť. Ako nemám rád Hawkeyea, tak bol ako slepý šofér totálny mega drsňák! Narážky pre znalých Marvelákov sa rovnako vydarili. Takže, Millar, palec hore. A to oplatí aj o skvelej kresbe. Síce McNivenove tváre doslova neznášam, ale tu sa snažil udržať na uzde a vcelku mu to vyšlo (Civil War hnus sa nekoná).

Jeden z úplne najlepších Wolverineových príbehov, aký kedy vyšiel.

Tak od tohto som nečakal vôbec nič, nakoľko už dlho pozorujem jav, že ak sa udeje nejaký Marvel event, tá tona sprievodného balastu nechce od čitateľov, okrem ich peňazí, nič, nedajbože by im niečo dala!

Opäť je to, podobne ako Astonishing Thor, komiks, ktorý stojí najmä na kresbe. Tá je v podstate hnusná, ale pár umeleckých kritikov si na nej určite zmlsne. Rozhodne sa však nedá označiť za nezaujímavú. A dej? Zabudnuteľná postavička Pietro nemá schopnosti a chce ich získať naspäť. Do deja sa vkladá cestovanie časom, moc sa mu nedarí a po prvom, výbornom samovražednom čísle, dej skĺzne do nezmyselnej nudy s nulovým koncom. Ozaj, ešte sú tu Inhumans (podivný preklad som už našťastie zabudol).

Nie som fanúšik F4, tento komiks krásne ukazuje, prečo. V podstate nezaujímavá prekombinovaná nuda, ktorú som mal problém dočítať, rozhodne netrpí nedostatkom postáv. Premáva sa tu mohutná kolekcia všemožných vesmírnych rás, superhrdinov a nechýba ani Super Skrull a Doctor Doom. Akurát nič z toho. Keby nebolo „Hitchovskej“ kresby, ani pes by po Konci neštekol.

Doctor Strange je príjemným spestrením Marvelu, mám ho zafixovaného ako občasného hosťa sérií, kde je potrebné niečo poriešiť „deus ex machina“ prístupom. Miniséria Prísaha ho ukazuje čoby detektíva a nie je to zlé. V podstate ide o taký „origin“ bez priveľkého patlania sa v minulosti a na paškál si vezme farmaceutický priemysel. Pravda, s mágiou všade naokolo.

Nič som neočakával a výsledok ujde. Kto sa chce zoznámiť s budúcou rolou istého Cumberbatcha, má možnosť.

Toto je neskutočná pecka a myslím, že by to mohlo docvaknúť aj ľuďom, ktorí o vydavateľstve Marvel vedia len z viac, či menej podarených filmov, pravidelne podpriemerných seriálov a z UKK. Grupa záporákov je prinútená makať pre vládu a šéfuje im Norman Osbourne na tabletkách. Likvidácia neregistrovaných hrdinov vrcholí odchytením Jacka Flaga (čo vyzerá ako Grifter krížený s Captainom Americom) a ukazuje, že zlo ovláda všetko. Poteší aj Steel Spider Man. Kresba je od Deodata, pre superhrdinský komiks ťažko hľadať vhodnejšiu.

Ellis na špici marvelovského univerza. Žiaľ, je to len úvod a vyvrcholenie po česky, zdá sa, nebude. Našťastie ho má každý Márvelák dávno doma v originálnom znení bez titulkov.

P.S. To, že UKK „vykuchalo“ aj pôvodne vydaný paperback (chýbajú Desperate measures a The Initiative) je trestuhodné!

Ak si odmyslím pomerne zženštenú kresbu, ktorá sa v celom UKK vymyká obvyklosti, ide o pomerne nezaujímavú záležitosť s dvomi planétami, ktoré žijú a nenávidia sa až do momentu, kedy sa z toho stane telenovela. Ak by som mal vybrať nejaké tituly, ktoré sa do UKK dostali omylom, tento by bol možno aj na prvom mieste, rozhodne na stupni víťazov.

Po minulom tápaní sa Carey rozhodol dať to celé odznovu, nuž sa (po skvelej retrospektíve z úsvitu vekov, ktorú kreslil Russell a človeka mrzí, že tieto dospelácke vertigácke komiksy nekreslia podobní umelci častejšie) začína boj o existenciu všetkého. Fenris je predsa len solídnejší záporák, než tá dvojica trdiel minule, nuž sa nám tu pekne pomiešali nordické mýty s kresťanskou mytológiou (Sturluson by mal radosť). Vyslovene ma potešil návrat Osudu a Luciferova stávková nálada. To je presne to, čo od tohto komiksu čakám, dialógy pre dialógy a nadhľad k tomu. Plus je tu ešte jedna krátka vsuvka o sneme príšer a jednom posadnutom chlapíkovi, ktorá zaujme akurát tým, že ju kreslil fanda Hellboya. Výborný diel a presne, ako píše brkowycz, končí to v najlepšom, čo pri tejto sérii nebýva zvykom.

Po veľmi dlhej dobe je tu Crew, ktorá ma uchvátila ako celok. Gaimanova poviedka síce trpí tým, že ide o prerozprávanie s obrázkami, ale tie sú krásne, okulahodiace a celkovo je to skvelá miniatúra, akurát je trošku pridlhá. Ochutnávač nemá chybu. Napísaný je ľahko, prehľadne, vtipne a kresba mu neškodí. Blacksad už, myslím, tretí raz po sebe trpí scenárom, množstvo čisto náhodných súvislostí snažiacich sa zlepiť mikroskopický dej priveľmi nezaujme. Zato kresba je tradične skvelá, človek sa rád vracia do tohto zvieracieho sveta, aby sa len tak pokochal. Klady prevažujú, zápory priveľmi nerušia, nuž po čase plný počet. Tento "ročník" bude, zdá sa, peckový.

V prvom rade v podstate súhlasím s brkowyczom. Je až neuveriteľné, čo dokáže nostalgia. Prvé korytnačky sú všetko, len nie "dospelé". Mierne povedomé príbehy sú priamočiare, krvi by sa v nich nedorezal, pár nekorektných slov a šlus. Decká pred pubertou sú dnes atakované ďaleko "dospelejšími" akčnými rozprávkami. Kresba je robená na kolene, ale istým zvráteným spôsobom sa mi to k tým prostoduchým príbehom hodí. Zdanlivo hrá všetko proti, avšak aj mňa sa zmocnila nostalgia, nuž nemôžem inak, čítanie som si užil.

P.S. Asi si zoženiem ešte jeden diel, dotrhám ho, mrsknem do krabice s nedojedenou pizzou a odfotím to. Vždy, keď sa zjaví komiks v krabici s rukavičkami na zaobchádzanie, budem ju postovať na net, ako má vyzerať underground a komiksová realita. :)

Goon ma baví, hoci tento diel nie je ktovieako zábavný. Osobne mám pri jednoduchej zábave rád, keď sa z toho nerobí román, ale skôr skeče. Preto som mal radšej kratšie príbehy Hellboya, ktorého epické nábehy až priveľmi ukazujú, že niet o čom. Jeho crossover s Goonom je tiež vlastne o ničom, ale potešil. Rovnako, ako Krkavec.

Celé je to pekne nakreslené a evidentne písané ľahko a s nadhľadom. A takých sérii tu moc nevychádza.

Nie je to nič ohromujúce, kresba je však úžasná a celé to bolo milým spôsobom zábavné. Kto má rád priamočiaru akciu, ten sklamaný nebude, to detské erotično rovnako nepôsobilo vulgárne.

Politický stret Orientu a Západu je jedným slovom úžasný. Vtip, napätie i akcia, všetko je také, ako sa patrí. Dokonca aj záverečný príbeh lásky má vynikajúcu pointu, azda sa Willingham postupne naučil, ako na to. Mýty sú skvelé.

Finále dvoch sérií dopadlo lepšie, než som čakal. Sam a Twitch prekvapili totálnym odklonom od mystiky, už sa teším, až budú vydaní komplet. Medzi riadkami zanecháva prítomnosť a po známom schematickom vzore dospelých „vertigoviek“ dopĺňa mozaiku na prvý pohľad nenadväzujúcim zošitom. Kiplingovu knihu džunglí pozná asi každý, osobne mám veľmi rád aj jeho poéziu, nuž ma príbeh o jeho vzostupe a páde naozaj potešil. Navyše sa konečne ukazuje, že séria by mohla časom ponúknuť aj viac, než to zúfalé málo, čo dosiaľ priniesla. Prečítal som si pre istotu všetky diely v kope, ale aj tak konštatujem, že s výnimkou tejto časti je to zväčša chabá nuda a Carey ma rozhodne sklamal. Crew je to však výborná.

Sága je jedna z najlepších komiksových sérií, aké som kedy čítal. Príbeh je perfektne priamy, dvaja milenci zo znepriatelených táborov a ich novorodeniatko proti celému vesmíru. Od telenovely dielo odlišujú najmä dve veci. Prvou je neskutočne pestrý úchylný sci-fi svet krížený fantasy žánrom v miere stanovenej najpresnejšou kalibračnou váhou. Inými slovami, je kúzelný. Druhou vecou, ktorá odlišuje komiks od väčšiny súčasnej i minulej umeleckej produkcie, je atmosféra. Lietajúce vesmírne stromy, rodičovstvo ako hlavný motivačný faktor, chytalo ma za srdce v miestach, kde som už roky necítil žiadny záchvev, nieto ešte emóciu! A toto je stále ešte iba rozjazd, úvod do problematiky, počkajte na ďalšie diely.